BI’SA1 A POZÝVANIE

Prvý vahj

Keď mal Prorok štyridsať rokov, znova sa v jednom mesiaci ramadán uchýlil do jaskyne na vrchu Hirá a ponoril sa do rozjímania. 17. dňa mesiaca ramadán, v noci na pondelok, po polnoci, počul hlas, ktorý ho zavolal po mene. Keď zdvihol hlavu a rozhliadol sa, druhý raz počul ten istý hlas a uvidel, že zrazu všetko navôkol zahalil nur. Potom sa pred ním objavil Džibríl3 alejhis-salám a povedal: „Čítaj!“ Prorok mu odpovedal: „Ja neviem čítať!“ Vtedy ho anjel chytil a stisol tak, že mu ubudlo sily, a povedal: „Čítaj!“ On znova odpovedal: „Ja neviem čítať!“ Anjel ho ešte raz stisol a povedal: „Čítaj!“ Keď povedal: „Ja neviem čítať!“, anjel ho stisol tretí raz. Potom ho pustil a priniesol prvých päť ajatov súry al-Alak, ktorých význam je: „(Ó Muhammad alejhis-salám!) Čítaj v mene svojho Pána, Alaha, ktorý všetko stvoril! On stvoril človeka zo zrazenej krvi (alak)! Čítaj, Alah je Vlastníkom veľkej štedrosti. On učí perom, učí to, čo sa nevedelo.“4 A Muhammad alejhis-salám čítal spolu s ním. Tak prišiel prvý vahj a tak vyšlo slnko islamu, ktoré rozjasnilo celý svet.5

Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) vyšiel z jaskyne na vrchu Hirá zachvátený veľkou triaškou a vzrušením a začal zostupovať. Keď prišiel do polovice vrchu, počul hlas. Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Muhammad! Ty si rasul Alaha ta’ala a ja som Džibríl,“ a udrel pätou o zem. Z miesta, kam udrel, vytryskla voda a začal si brať abdest (rituálnu očistu). Prorok ho pozorne sledoval. Keď Džibríl alejhis-salám dokončil abdest, povedal Prorokovi, aby si vzal abdest tak, ako videl. Keď náš milovaný Prorok dokončil abdest, Džibríl alejhis-salám sa stal imámom6 a vykonali dva rak’aty namazu.

Potom Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Muhammad! Tvoj Pán ti posiela salám!“, a potom mu odovzdal, že On povedal: „Ty si Môj Rasul pre džinov a ľudí. Preto ich pozývaj k tavhídu.“ Potom sa od neho odlúčil a vystúpil na nebo. Tak náš milovaný Prorok aj videl Džibríla alejhis-salám, aj sa s ním rozprával.

Pozdrav kameňov a stromov

Kým neprišiel do svojho šťastného domova, Prorok počul, ako mu každý kameň a každý strom, popri ktorom prechádzal, hovorí: „As-salámu alejka, ja Rasulalláh!“ Keď prišiel domov, povedal: „Zakryte ma! Zakryte ma!“, a odpočíval, kým ho triaška neprešla. Potom našej matke hazrat Chadídži vyrozprával, čo videl, a povedal: „Džibríl (alejhis-salám) mi zmizol z očí. Ale jeho velebnosť, sila a strach, ktorý vyvolal, ma neopustili. Bál som sa, že ľudia povedia, že som šialený, a že ma budú ohovárať a osočovať.“ Hazrat Chadídža, ktorá čakala na tieto stavy a tieto dni a bola na ne pripravená, povedala: „Nech chráni Alah ta’ala. Vznešený Hakk ti dá dobro a nebude ti chcieť nič iné okrem dobra. Pri Alahovi ta’ala, verím, že budeš prorokom tejto ummy. Lebo ty máš rád hostí. Si úprimný a spoľahlivý. Pomáhaš bezmocným, chrániš siroty, pomáhaš chudobným. Máš krásnu povahu; ten, kto má tieto vlastnosti, sa nemá čoho báť.“7

Potom išli k Varakovi ibn Navfalovi, aby sa ho spýtali na tento stav. Keď si Varaka vypočul, čo Rasululláh vyrozprával, povedal: „Raduj sa, ó Muhammad alejhis-salám! Prisahám pri Alahovi ta’ala, že ty si ten posledný prorok, o ktorom zvestoval hazrat Ísa. Anjel, ktorý sa ti ukázal, je Džibríl alejhis-salám, ktorý pred tebou prichádzal k Músovi alejhis-salám. Ach! Keby som bol aspoň mladý! Keby som sa dožil času, keď ťa vyženú z Mekky, aby som ti mohol pribehnúť na pomoc! Čoskoro ti bude prikázané odovzdávať náboženstvo a viesť džihád.“ Pobozkal Prorokovu požehnanú ruku. Neuplynulo veľa času a zomrel.8

Príchod príkazu odovzdávať náboženstvo (tablíg)

Tak prišiel k nášmu milovanému Prorokovi prvý vahj, ktorým mu bolo oznámené prorocké poslanie. Potom sa prerušil a tri roky neprichádzal. Medzitým prichádzal anjel menom Isráfíl alejhis-salám a naučil ho niektoré veci. To nebol vahj. V tom čase Rasululláh niekedy veľmi trpel. Kedykoľvek sa zarmútil, ukázal sa mu Džibríl alejhis-salám, povedal mu: „Ó Habíbulláh! Ty si prorok Alaha ta’ala,“ a utíšil jeho žiaľ. Prorok povedal: „Bolo to v čase, keď bol vahj prerušený. Keď som zostupoval z vrchu Hirá, zrazu som z neba počul hlas. Pozrel som hore a uvidel som Džibríla (alejhis-salám). Sedel na jednej stolici medzi zemou a nebom. Zmocnil sa ma strach. Prišiel som domov a povedal som: ‚Prikryte ma niečím.‘ Vtedy Vznešený Hakk zoslal prvé ajaty súry al-Muddassir, ktorých význam je: ‚Ó ty, rúchom prikrytý, Muhammad alejhis-salám! Vstaň a (neveriacich trestom Alaha ta’ala) varuj! A Pána svojho velebuj a vyvyšuj! A odev svoj očisti!‘9 Potom sa už vahj neprerušil.“

Sláva vesmíru (alejhi afdalu s-salavát) začal pozývať ľudí k islamu a odovzdávať príkazy a zákazy Alaha ta’ala. Džibríl alejhis-salám, keď prinášal vahj, niekedy prijal ľudskú podobu a prichádzal v podobe Dihju Kalbího, jedného zo sahábov. Niekedy vahj zoslal do Prorokovho srdca; vtedy ho Rasululláh nevidel. Niekedy vahj prichádzal vo sne a niekedy s mohutným hukotom.

Tento vahj bol pre Proroka najťažší a najbolestnejší. V takých stavoch Rasululláhovi aj v najchladnejší deň tiekol z požehnaného čela pot, a ak bol na ťave, ťava si od ťarchy vahju kľakla na zem. Aj sahábovia, ktorí boli pri ňom, cítili ťarchu vahju. Džibríl alejhis-salám niekoľkokrát prišiel aj vo svojej skutočnej podobe.

„Ó ty, rúchom prikrytý, Muhammad! Vstaň a (neveriacich trestom Alaha ta’ala) varuj! A Pána svojho velebuj a vyvyšuj!“ Muddassir: 1–3

Alah ta’ala posielal Prorokovi vahj aj bez anjela a bez závoja, to jest bez akéhokoľvek prostredníka. To sa stalo v noci Mi’rádžu. Odovzdávanie islamu Muhammadom Mustafom (sallalláhu alejhi va sallam), ktorý príchodom prvého vahju začal plniť úlohu prorockého poslania, trvalo dvadsaťtri rokov. Trinásť rokov z toho času uplynulo v Mekke a desať v Medine. Vznešený Korán bol zosielaný a dokončený počas 22 rokov, 2 mesiacov a 22 dní.

Muhammad alejhis-salám bol ummí, to jest nečítal knihy, nepísal a od nikoho sa neučil. Narodil sa a vyrástol v Mekke, medzi známymi ľuďmi. A predsa oznamoval poznatky a udalosti, ktoré sa nachádzajú v Tavráte, v Indžíle a v knihách napísaných v gréckej a rímskej dobe. Aby oznámil islam, koncom šiesteho a začiatkom siedmeho roku po hidžre poslal listy vládcom Byzancie, Iránu a Habeša a iným arabským vládcom. Pred neho prišlo viac ako šesťdesiat cudzích vyslancov. O tom je vo vznešenom Koráne podľa významu oznámené takto: „Pred týmto vznešeným Koránom si nikdy neprednášal žiadnu knihu. Ani si nepísal. Keby si vedel čítať a písať, mohli by povedať, že si sa učil od iných.“10

A v hadíse šaríf bolo povedané: „Ja som ummí prorok Muhammad… Po mne niet proroka.“11 A vo vznešenom Koráne sa hovorí aj toto: „On (Muhammad alejhis-salám) nehovorí podľa vlastnej túžby. Jeho slová sú len to, čo sa mu zjavuje a čo ho učí vahj.“12

Prví moslimovia (sábikún-i islám)

Potom, ako k Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam) prišiel prvý vahj, prvá uverila naša matka hazrat Chadídža.13 Bez akéhokoľvek zaváhania hneď prijala islam a dosiahla tú česť, že sa stala prvou moslimkou.

Prorok naučil našu matku hazrat Chadídžu brať si abdest tak, ako ho naučil Džibríl alejhis-salám. Potom sa Prorok stal imámom a spolu vykonali dva rak’aty namazu. Naša matka hazrat Chadídža sa čo najdokonalejšie podriaďovala každému slovu a každému príkazu nášho milovaného Proroka. Tak dosiahla u Alaha ta’ala veľmi vysoké stupne. Kedykoľvek sa Rasululláh zarmútil alebo trpel posmechom tých, ktorí ho popierali, ona ho utešovala a zaháňala mu žiaľ. Hovorila: „Ó Rasulalláh! Vôbec sa nermúť, neboj sa. Napokon naše náboženstvo zosilnie a polyteisti zahynú. Tvoj ľud sa ti podriadi…“ Pre túto jej pomoc prišiel jedného dňa Džibríl alejhis-salám a povedal: „Ó Rasulalláh! Odovzdaj Chadídži salám od Alaha ta’ala.“ Prorok povedal: „Ó Chadídža! Hľa, Džibríl (alejhis-salám) ti odovzdáva salám od Alaha ta’ala.“14

Prorok raz povedal aj toto: „Alah ta’ala mi prikázal, aby som Chadídži zvestoval radostnú zvesť o dome z perál v džanne. Tam niet ani choroby, ani smútku, ani bolesti hlavy.“

Po hazrat Chadídži prvým z dospelých, ktorý prijal islam, bol hazrat Abu Bakr, jeden z Rasululláhových blízkych priateľov. Hazrat Abu Bakrovi sa dvadsať rokov predtým prisnil sen: „Mesiac v splne zostúpil z neba, prišiel ku Kábe al-Muazzama, rozpadol sa na kusy a každý kus padol na jeden z domov v Mekke; potom sa tie kusy znova spojili a vystúpili na nebo. Ale kus, ktorý padol na Abu Bakrov dom, na nebo nevystúpil. Keď to hazrat Abu Bakr videl, rýchlo zatvoril dvere svojho domu, akoby nedal tomu kusu mesiaca odísť.“

Abu Bakr sa zo sna prebudil vzrušený, a len čo sa rozvidnelo, hneď bežal k jednému židovskému učencovi a vyrozprával mu sen. Ten učenec odpovedal: „Toto je jeden zo zmätených snov, preto sa nevykladá.“ Ale ten sen Abu Bakrovi nedal pokoj a ani odpoveď Žida ho neuspokojila. Raz, keď išiel obchodovať, zaviedla ho cesta do kraja mnícha Bahíru. Keď Bahíru požiadal o výklad sna, ktorý sa mu prisnil, Bahíra sa spýtal: „Odkiaľ si?“ Keď hazrat Abu Bakr odpovedal: „Z Kurajšovcov“, Bahíra povedal: „Tam sa objaví prorok a nur správnej cesty sa dostane do každého kúta Mekky. Ty mu budeš počas jeho života vezírom a po jeho smrti kalifom.“ Hazrat Abu Bakr sa nad touto odpoveďou nesmierne začudoval. Tento svoj sen a jeho výklady nikomu nerozprával, až kým Prorok neoznámil svoje prorocké poslanie. Keď náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám oznámil svoje prorocké poslanie, hazrat Abu Bakr hneď pribehol k Prorokovi a spýtal sa: „Proroci majú dôkazy svojho prorockého poslania; aký je tvoj dôkaz?“ Prorok odpovedal: „Dôkazom môjho prorockého poslania je ten sen, ktorého výklad si žiadal od jedného židovského učenca. Ten učenec povedal: ‚To je zo zmätených snov, nevykladá sa.‘ Potom ho mních Bahíra presne vyložil,“ a potom sa obrátil k hazrat Abu Bakrovi: „Ó Abu Bakr! Pozývam ťa k Alahovi a k Jeho Rasulovi.“

Na to hazrat Abu Bakr povedal: „Svedčím, že ty si rasul Alaha ta’ala, že tvoje prorocké poslanie je pravda a že je to nur, ktorý rozjasňuje svet,“ a prijal islam.

Podľa iného podania hazrat Abu Bakr predtým, ako k Prorokovi prišlo prorocké poslanie, odišiel obchodovať do Jemenu. Na tejto ceste v Jemene stretol jedného starca z kmeňa Azd, ktorý prečítal mnoho kníh. Ten starec pozrel na hazrat Abu Bakra a povedal: „Myslím, že ty si z Mekky.“ Hazrat Abu Bakr povedal: „Áno, je to tak,“ a medzi nimi sa odohral takýto rozhovor:

– Si z Kurajšovcov?

– Áno!

– Si z Banú Tamím?

– Áno!

– Zostal ešte jeden znak. – Aký?

– Odhaľ brucho, nech vidím.

– Povedz mi, aký máš úmysel?

– Čítal som v knihách, že v Mekke sa objaví prorok. Dvaja mu budú pomocníkmi. Jeden mladý a druhý starý. Ten mladý premení mnohé ťažkosti na ľahkosť a odvráti mnohé pohromy. A starec má bielu tvár, štíhly pás a na bruchu čierne znamienko. Myslím, že si to ty. Odhaľ brucho, nech vidím.

„On (Muhammad alejhis-salám) nehovorí podľa vlastnej túžby. Jeho slová sú len to, čo sa mu zjavuje a čo ho učí vahj“ Nadžm: 3–4

Vtedy hazrat Abu Bakr odhalil svoje požehnané brucho; keď starec uvidel čierne znamienko nad jeho pupkom, povedal: „Pri Alahovi, si to ty,“ a dal Abu Bakrovi mnoho rád. Keď hazrat Abu Bakr vybavil svoje záležitosti, prišiel k starcovi rozlúčiť sa a poprosil ho, aby mu predniesol niekoľko dvojverší o Prorokovi. Vtedy starec predniesol dvanásť dvojverší a hazrat Abu Bakr sa ich naučil naspamäť.

Keď sa hazrat Abu Bakr z cesty vrátil do Mekky al-Mukarrama, navštívili ho doma kurajšovskí predáci ako Ukba ibn Abí Muajt, Šajba, Abu Džahl a Abu l-Buchtarí. Hazrat Abu Bakr sa ich spýtal: „Stalo sa medzi vami niečo?“ Odpovedali: „Môže byť niečo čudnejšie ako toto: Abu Tálibova sirota tvrdí, že je prorok, a hovorí, že vy, vaši otcovia a starí otcovia ste v márnom náboženstve. Keby nebolo teba, doteraz by sme ho nenechali nažive. Ty si jeho blízky priateľ, ty sám vyrieš túto vec.“

Hazrat Abu Bakr sa ich zbavil a dozvedel sa, že Prorok je v dome hazrat Chadídže. Išiel tam a zaklopal na dvere. Keď ho Prorok privítal, Abu Bakr sa spýtal: „Ó Muhammad! Čo je to, čo sa o tebe rozpráva?“ Prorok povedal: „Ja som prorok Vznešeného Hakka. Som poslaný k tebe a ku všetkým Adamovým synom. Prijmi imán, aby si dosiahol spokojnosť Vznešeného Hakka a uchránil svoju dušu pred džahannamom.“

Keď sa hazrat Abu Bakr spýtal: „Aký je na to dôkaz?“, Rasul al-akram povedal: „Dôkazom je príbeh o starcovi, ktorého si videl v Jemene.“ Hazrat Abu Bakr povedal: „Ja som v Jemene videl mnoho starých aj mladých.“ Prorok odpovedal: „Ten starec, ktorý ti zveril dvanásť dvojverší a poslal ich mne,“ a predniesol všetky tie dvojveršia. Keď sa hazrat Abu Bakr spýtal: „Kto ti to oznámil?“, Prorok odpovedal: „Oznámil mi to anjel, ktorý prichádzal k prorokom predo mnou.“ Len čo to povedal, hazrat Abu Bakr povedal: „Daj mi ruku,“ chytil ho za požehnanú ruku, povedal: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu“ a prijal islam.15 S veľkou radosťou, akú nikdy predtým v živote nepocítil, sa hazrat Abu Bakr vrátil domov ako moslim. A v hadíse šaríf bolo povedané: „Komukoľvek som ponúkol imán, mračil sa a hľadel so zaváhaním. Iba Abu Bakr Siddík ani trochu nezaváhal ani neotáľal prijať imán.“

Jedného dňa, keď Prorok vykonával namaz s našou matkou hazrat Chadídžou, uvidel ich hazrat Ali. Vtedy mal desať alebo dvanásť rokov. Po namaze sa spýtal: „Čo je to?“ Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Toto je náboženstvo Alaha ta’ala. Pozývam ťa k tomuto náboženstvu. Alah ta’ala je jeden, nemá spoločníka. Pozývam ťa, aby si uveril v Alaha, ktorý je jeden a ktorý nemá rovného ani spoločníka…“ Hazrat Ali povedal: „Najprv sa poradím s otcom.“ Rasululláh mu povedal: „Ak neprijmeš islam, toto tajomstvo nikomu nehovor!“ Na druhý deň ráno hazrat Ali prišiel pred Rasululláha, povedal: „Ó Rasulalláh! Nauč ma islam,“ a prijal islam.16

Hazrat Ali bol tretím z tých, ktorí prijali islam. A obetavosť, ktorú preukázal na ceste Rasula al-akram, a to, že ho kládol pred seba, sú nad každú chválu.

Zajd ibn Hárisa bol medzi prvými, ktorí uverili. Dosiahol tú česť, že bol štvrtým moslimom, po hazrat Chadídži, hazrat Abu Bakrovi a hazrat Alim, a spomedzi prepustených otrokov prvým. Spolu s ním prijala islam aj jeho manželka Umm Ajman.17

Keď hazrat Abu Bakr prijal islam, hneď išiel k svojim drahým priateľom. Aj ich presvedčil, aby prijali islam. Najvýznamnejší z nich boli vážení sahábovia, vznešené osobnosti a predáci svojho ľudu: Usman ibn Affán, Talha ibn Ubajdulláh, Zubajr ibn Avvám, Abdurrahmán ibn Avf a Sa’d ibn Abí Vakkás.18 Týchto osem osôb, ktoré prijali islam po našej matke hazrat Chadídži, sa nazýva sábikún-i islám, to jest prví moslimovia. Hazrat Usman takto rozpráva, ako prijal islam: „Mal som tetu (matkinu sestru), ktorá bola veštkyňou. Raz som ju navštívil. Povedala mi: ‚Bude ti súdená jedna žena. Ale ani ty pred ňou neuvidíš nijakú ženu, ani ona pred tebou nijakého muža. Bude to pani krásnej tváre, zbožná, a bude dcérou nejakého veľkého proroka.‘

Začudoval som sa týmto tetiným slovám. Povedala mi ešte: ‚Prišiel jeden prorok. Jemu bol z neba zoslaný vahj.‘ Povedal som: ‚Ó teta! O takom tajomstve sa v meste vôbec nepočulo. Tak to slovo povedz otvorene.‘ Vtedy teta povedala: ‚Muhammadovi ibn Abdulláhovi bolo oznámené prorocké poslanie. Pozýva ľud k náboženstvu. Zakrátko sa svet rozjasní jeho náboženstvom a tým, ktorí sa mu postavia na odpor, padnú hlavy.‘

Tieto tetine slová sa ma nesmierne dotkli. Zmocnila sa ma starosť. Medzi hazrat Abu Bakrom a mnou bolo veľké priateľstvo; nikdy sme sa nerozchádzali. O dva dni som išiel k hazrat Abu Bakrovi, aby som sa s ním o tej veci porozprával. Keď som mu vyrozprával, čo povedala teta, povedal mi: ‚Ó Usman! Ty si rozumný človek. Ako môže niekoľko kusov kameňa, ktoré nevidia a nepočujú a ktoré nikomu nemôžu ani osožiť, ani uškodiť, byť hodné božstva?‘ Povedal som: ‚Hovoríš pravdu, teta povedala pravdu.‘“

Keď hazrat Abu Bakr vysvetlil hazrat Usmanovi islam, zaviedol ho pred Proroka, Rasula as-sakalajn, to jest proroka ľudí a džinov. Náš milovaný Prorok povedal hazrat Usmanovi: „Ó Usman! Vznešený Hakk ťa pozýva ako hosťa do džanny. Aj ty prijmi toto pozvanie. Ja som poslaný ku všetkým ľuďom ako sprievodca na správnu cestu.“ Hazrat Usman, očarený Rasululláhovými vznešenými stavmi a slovami, ktoré vyslovil s usmievavou tvárou, s veľkým zápalom a oddanosťou povedal: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu,“ a prijal islam.

Rasululláh v prvých troch rokoch prorockého poslania pozýval ľudí k islamu tajne. Ľudia pomaly, jeden po druhom, po dvoch, začali prijímať islam. Za ten čas počet moslimov sotva dosiahol tridsať. Aj oni vykonávali svoje uctievanie po domoch a tajne sa učili a pamätali si zoslané vznešené ajaty vznešeného Koránu.

„Sábikún-i islám, to jest prví moslimovia: Abu Bakr Siddík, Ali ibn Abí Tálib, Zajd ibn Hárisa, Usman ibn Affán, Abdurrahmán ibn Avf, Sa’d ibn Abí Vakkás, Zubajr ibn Avvám a Talha ibn Ubajdulláh“ (radijalláhu anhum adžma’ín)

Pozvanie blízkych príbuzných

Keď bola zoslaná súra al-Muddassir, Rasululláh začal pozývať ľudí k náboženstvu islam. Toto pozývanie konal tajne. Po istom čase bol zoslaný vznešený ajat, ktorého význam je: „Varuj svojich najbližších príbuzných trestom Alaha ta’ala a pozvi ich k pravému náboženstvu.“19 Na to Prorok Muhammad alejhis-salám poslal hazrat Aliho, aby pozval jeho príbuzných k náboženstvu, a všetkých ich pozval do Abu Tálibovho domu. Predložil im tanier jedla, koľko stačí pre jedného človeka, a misku mlieka. Najprv sám začal jesť s „Bismilláh“ a potom povedal príbuzným, ktorí prišli: „Nech sa páči.“ Zhromaždilo sa štyridsať ľudí. Ale jedlo, ktoré bolo predložené, ich všetkých nasýtilo a ani trochu neubudlo. Prítomní pri tomto zázraku (mudžiza) užasli. Po jedle chcel Prorok začať hovoriť, aby pozval svojich príbuzných k islamu. Vtedy jeho strýko Abu Lahab nepriateľsky povedal: „Také čarodejníctvo, aké sme videli dnes, sme nikdy nevideli. Váš príbuzný vás očaril. Ó synovec! Nikdy som nevidel človeka, ktorý by priniesol toľko zla a skazy ako ty,“ a pokračoval v urážlivých rečiach.

Náš Prorok povedal Abu Lahabovi: „Zlo, ktoré by mi nemohli urobiť ani Kurajšovci, ani všetky arabské kmene, si mi urobil ty!“ Rozišli sa bez toho, aby ktokoľvek z nich prijal islam. Po tejto udalosti neuplynulo veľa času a znova pozval príbuzných. Hazrat Ali ich opäť všetkých pozval a priviedol.

Ako aj prvý raz, predložili im jedlo. Po jedle Prorok vstal a povedal: „Chvála patrí iba Alahovi ta’ala. Iba od Neho žiadam pomoc. V Neho verím a na Neho sa spolieham. Bez pochyby viem a oznamujem, že niet boha okrem Alaha ta’ala, On je jeden. Nemá rovného ani spoločníka.“ Potom pokračoval takto: „Nikdy vám nehovorím lož, hovorím vám pravdu… Pozývam vás, aby ste uverili v Alaha ta’ala, ktorý je jeden a okrem ktorého niet boha. Ja som prorok, ktorého On poslal k vám a k celému ľudstvu. Pri Alahovi, zomriete, ako keď zaspávate, a budete vzkriesení, ako keď sa zo sna prebúdzate, a budete sa zodpovedať za všetko, čo ste robili; za svoje dobré skutky dostanete odmenu a za zlé skutky trest. A to je buď večný pobyt v džanne, alebo večný pobyt v džahannamu. Vy ste prví spomedzi ľudí, ktorých varujem pred trestom áchiry.“

Keď si Abu Tálib vypočul tieto slová, povedal: „Ó ctený synovec! Nepoznám nič vzácnejšie ako to, že ti pomôžem. Tvoje rady sme si osvojili a prijali a tvoje slová sme srdcom potvrdili. Títo, čo sa tu teraz zhromaždili, sú deťmi tvojho starého otca Abdulmuttaliba. Niet pochýb, že aj ja som jedným z nich. Za tým, čo chceš ty, sa ja prvý spomedzi nás rozbehnem. Sľubujem, že ťa ani na chvíľu neprestanem obklopovať a chrániť. Ty pokračuj v tom, čo ti bolo prikázané. Ale keď ide o to, aby som opustil svoje staré náboženstvo, nedokážem k tomu prinútiť svoju dušu.“

Okrem Abu Lahaba hovorili príbuzní a strýkovia, ktorí tam boli, mierne. Ale Abu Lahab povedal: „Ó Abdulmuttalibovci! Zastavte ho vy, kým ho iní nechytia za ruku a nezastavia. Ak dnes prijmete to, čo on hovorí, budete ponížení a zahanbení. Ak sa podujmete chrániť ho, všetkých vás pobijú…“, a vyslovoval drzé slová a sypal vyhrážky. Prorokova teta odpovedala Abu Lahabovi: „Ó brat môj! Patrí sa ti nechať bez pomoci syna môjho brata a jeho náboženstvo? Pri Alahovi, učenci, ktorí dnes žijú, oznamujú, že z Abdulmuttalibovho rodu príde prorok. Hľa, tým prorokom je on.“

Na tieto slová Abu Lahab pokračoval vo svojich škaredých rečiach. Abu Tálib sa na Abu Lahaba nahneval a povedal: „Zbabelec! Pri Alahovi, kým žijeme, sme jeho pomocníkmi a ochrancami.“ Obrátil sa k Muhammadovi alejhis-salám a povedal: „Ó synovec! Oznám nám, keď budeš chcieť pozvať ľudí, aby uverili v tvojho Pána; ozbrojíme sa a vyjdeme spolu s tebou.“ Potom Sláva vesmíru znova začal hovoriť a povedal: „Ó Abdulmuttalibovci! Pri Alahovi, niet medzi Arabmi muža, ktorý by svojmu ľudu priniesol niečo vznešenejšie a lepšie, ako som ja priniesol vám, a čo je dobré pre váš tento aj onen svet (to jest ako toto náboženstvo). Pozývam vás, aby ste vyslovili dve slová, ktoré sú ľahké pre jazyk, ale ťažké na váhach (mízán). To jest, aby ste dosvedčili, že niet boha okrem Alaha a že ja som Jeho služobník a rasul. Alah ta’ala mi prikázal, aby som vás k tomu pozval. Nuž, kto z vás prijme toto moje pozvanie a bude mi pomocníkom na tejto ceste?“ Nikto sa neozval. Všetci sklopili hlavy. Prorok tieto svoje slová zopakoval trikrát. Zakaždým, keď ich vyslovil, hazrat Ali vstal. Tretí raz povedal: „Ó Rasulalláh! Hoci som vekom najmladší z nich, ja ti budem pomocníkom.“ Vtedy Rasululláh vzal hazrat Aliho za ruku.

Ostatní sa začudovaní rozišli. Habíb Alaha ta’ala (sallalláhu alejhi va sallam) sa pre takýto postoj svojich príbuzných nesmierne zarmútil.

Ale neklesol na duchu a pokračoval v pozývaní, aby sa zachránili pred džahannamom a dosiahli šťastie.

Vo štvrtom roku bi’sy bol zoslaný deväťdesiaty štvrtý ajat súry al-Hidžr. Keď prišiel Boží príkaz, ktorého význam je: „(Ó Môj Habíb!) Nahlas oznám to, čo ti je prikázané (príkazy a zákazy). Stráň sa polyteistov! Nedbaj na ich reči!“, náš milovaný Prorok začal otvorene pozývať Mekkáncov k islamu. Jedného dňa vystúpil na vŕšok Safá a povedal: „Ó ľud Kurajšu! Zhromaždite sa tu a vypočujte si moje slová!“ Keď sa kmene zhromaždili, spýtal sa: „Ó ľud môj! Počuli ste niekedy odo mňa lživé slovo?“ Všetci jednohlasne povedali: „Nie, nepočuli.“ Povedal: „Alah ta’ala mi daroval prorocké poslanie a poslal ma k vám ako proroka.“ Potom predniesol stopäťdesiaty ôsmy ajat súry al-A’ráf, ktorého význam je: „(Ó Môj Habíb!) Povedz im: ‚Ľudia! Ja som rasul Alaha ta’ala, Vlastníka zemí a nebies, poslaný k vám všetkým. On je Ten, kto každej živej bytosti dáva smrť a život. Niet boha (hodného uctievania) okrem Neho.‘“ Jeho strýko Abu Lahab, ktorý bol medzi poslucháčmi, sa nahneval a zotrvávajúc v neviere (kufre) skríkol: „Môj synovec sa zbláznil! Nepočúvajte slová toho, kto sa neklania našim modlám a kto opustil naše náboženstvo!“ Prítomní sa rozišli a nikto neuveril. Hoci vedeli, že Prorok je úprimný a má vznešené mravy, odvrátili sa od neho a stali sa jeho nepriateľmi.

„Varuj svojich najbližších príbuzných trestom Alaha a pozvi ich k pravému náboženstvu“ Šuará: 214

Iného dňa, poslúchajúc príkaz Alaha ta’ala: „Nahlas oznám to, čo ti je prikázané (príkazy a zákazy)“, Prorok znova vystúpil na vŕšok Safá. Vysokým a mohutným hlasom sa obrátil k ľudu: „Ja sabáháh! Poďte sem, zhromaždite sa, mám pre vás dôležitú správu!“20 Po tomto zvolaní sa kmene zbehli. Začali čakať v údive a zvedavosti. Tí, ktorí neprišli, poslali svojich ľudí, aby sa dozvedeli, prečo sa ľud zhromažďuje. Jedna skupina z tých, ktorí prišli, sa začala pýtať: „Ó Muhammad al-Amín! Prečo si nás tu zhromaždil, čo nám oznámiš?“ A on sa k nim obrátil slovami: „Ó kurajšovské kmene!“ Všetci ho počúvali s veľkou pozornosťou. Pokračoval: „Môj a váš stav sa podobá stavu muža, ktorý keď zbadal nepriateľa, rozbehol sa to oznámiť svojej rodine, a v strachu, aby nepriateľ nedorazil k jeho rodine skôr ako on a neublížil jej, zakričal: ‚Ja sabáháh!‘ (Nepriateľ nás obkľúčil! Rozvidnelo sa! Rýchlo sa pripravte na boj!) Ó Kurajšovci! Keby som vám povedal, že za týmto vrchom je nepriateľské vojsko, ktoré sa na vás čo nevidieť vrhne, uverili by ste mi?“ Povedali: „Áno, uverili by sme. Lebo doteraz sme u teba nevideli nič iné okrem úprimnosti. Nikdy sme nevideli, že by si klamal!…“

Na to vymenoval všetky kurajšovské kmene: „Ó Hášimovci! Ó Abd Manáfovci! Ó Abdulmuttalibovci!“, a pokračoval: „Ja som pre vás varovateľom pred ťažkým trestom, ktorý určite príde. Alah ta’ala mi prikázal, aby som svojich najbližších príbuzných varoval pred trestom áchiry. Pozývam vás, aby ste uverili a povedali: Lá iláha illalláhu vahdahú lá šaríka lah (Alah je jeden, niet boha okrem Neho). A ja som Jeho služobník a rasul. Ak v to uveríte, vojdete do džanny. Kým nepoviete ‚Lá iláha illalláh‘, nemôžem vám zaobstarať ani úžitok na tomto svete, ani podiel na áchire.“ Abu Lahab, ktorý bol medzi kmeňmi, čo počúvali, povedal: „Kvôli tomuto si nás zhromaždil?“ a hodil na nášho milovaného Proroka kameň, ktorý zdvihol zo zeme. Od ostatných taký odpor neprišiel; rozišli sa, rozprávajúc sa medzi sebou.21

Aj keby mi slnko vložili do pravej ruky!

Po týchto pozvaniach náš milovaný Prorok, kdekoľvek uvidel nejakého človeka alebo skupinu, vysvetľoval im islam. Oznámil, že pravá spása je možná, iba ak sa človek vzdiali od nasledovania svojho nafsu (ega), od útlaku, nespravodlivosti a všetkých zlých skutkov a uverí v Alaha ta’ala. Tí, ktorí nasledovali želania a vášne svojho nafsu, ktorí utláčali slabých a priveľmi sa oddali spupnosti, sa tomu prudko postavili na odpor. Keď videli, že všetkým týmto ich skazeným skutkom bude učinená prietrž, poprali to, čo oznámil Muhammad alejhis-salám. Stali sa nepriateľmi jemu aj tým, ktorí uverili. Polyteisti sa spočiatku posmievali. Potom sa rozhodli zosilniť nátlak a mučenie. Chceli zastrašiť a umlčať veriacich a uhasiť pozývanie k islamu. Na ich čele boli Abu Džahl, Utba, Šajba, Abu Lahab, Ukba ibn Abí Muajt, Ás ibn Váil, Asvad ibn Muttalib, Asvad ibn Abd Jagús, Valíd ibn Mugíra…

Jedného dňa Utba, Šajba a Abu Džahl povedali Abu Tálibovi: „Ty si náš starší. My si ťa vždy ctíme a vážime. A teraz tvoj synovec založil nové náboženstvo. Haní naše modly a obviňuje nás z neviery. Dohovor mu. Odvráť ho od toho. Ak neprestane, my vieme, ako si s ním poradíme…“

Abu Tálib ich upokojil a poslal späť, a aby Proroka nezarmútil, zamlčal mu to. O nejaký čas sa polyteisti znova zhromaždili a prišli za Abu Tálibom. Povedali: „Už predtým sme za tebou prišli a povedali sme ti, ako sa veci majú. Naše slová si nevšímal. A on ďalej haní naše modly. Viac to už nemôžeme znášať. Budeme bojovať proti vám obom do poslednej kvapky krvi. V Mekke zanikne buď on, alebo my.“ Abu Tálib sa ich snažil upokojiť, no oni zotrvali vo svojej zaťatosti.22

Abu Tálib nechcel, aby sa Rasululláh cítil urazený, no nechcel ani to, aby medzi ním a jeho ľudom vzniklo nepriateľstvo. Prišiel k Prorokovi a povedal: „Ó Muhammad! Celý ľud sa spojil v nepriateľstve proti tebe a prišli sa mi sťažovať. Nepriateľstvo medzi príbuznými nie je dobré. Chcú, aby si ich nenazýval neveriacimi a nehanil ich tým, že sú na zlej ceste.“ Na to Habíb al-akram povedal:

„Strýko! Vedz, že keby mi do pravej ruky dali slnko a do ľavej mesiac (nech by sľúbili čokoľvek), nikdy sa nevzdám tohto náboženstva ani toho, aby som ho ľuďom oznamoval a hlásal. Buď Alah ta’ala rozšíri toto náboženstvo po celom svete a moja úloha sa skončí, alebo na tejto ceste obetujem svoj život.“ Potom vstal. Jeho požehnané oči boli plné sĺz.

Keď Abu Tálib videl, že sa Rasululláh zarmútil, oľutoval, čo povedal, objal ho okolo krku a povedal: „Synovec môj! Pokračuj vo svojej ceste a rob, čo chceš. Kým budem žiť, budem ťa ochraňovať a chrániť.“23

Keď desiati z popredných polyteistov pochopili, že Abu Tálib ochraňuje hazrat Muhammada, vzali so sebou Umáru ibn Valída a išli za Abu Tálibom. Predložili mu ponuku, ktorú nebolo možné prijať: „Ó Abu Tálib! Vieš, že tento Umára je najkrajší, najsilnejší a najmravnejší spomedzi mekkánskych mladíkov. Okrem toho je básnik. Dáme ti ho, nech ti slúži v tvojich záležitostiach. Nám namiesto Umáru daj Muhammada, aby sme ho zabili. Človek za človeka! Čo viac chceš?“ Abu Tálib sa na tieto slová nesmierne rozhneval. Povedal: „Vy mi najprv dajte svojich synov. Ja ich zabijem. Potom vám dám svojho synovca.“ Vtedy polyteisti pochopili vážnosť situácie a povedali: „Veď naše deti nerobia to, čo robí on…“ Abu Tálib povedal: „Prisahám, že môj synovec je lepší ako všetky vaše deti. Vy mi teda dáte svojho syna, aby som ho živil, a moje drahé dieťa si vezmete, aby ste ho zabili!… Ani ťavica netúži po inom mláďati než po svojom a cudzie nechráni. Toto je ďaleko od každého rozumu a logiky. Vec už prekročila všetky medze. Kto je nepriateľom môjho drahého dieťaťa Muhammada (alejhis-salám), toho nepriateľom som aj ja. Nech je vám to známe, a robte, čo len môžete!“24 Polyteisti nahnevane vstali a odišli. Abu Tálib hneď zhromaždil Hášimovcov a Abdulmuttalibovcov. Vysvetlil im situáciu a presvedčil ich, aby pomohli nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam). Ruky, ktoré by sa zdvihli, aby zabili Rasululláha, budú zlomené. V tom sa spojili proti polyteistom. Iba Abu Lahab sa k nim nepridal. Abu Tálib im povedal: „Ó junáci! Zajtra nech si každý z vás pripáše meč a ide za mnou!“

„Strýko! Vedz, že keby mi do pravej ruky dali slnko a do ľavej mesiac (nech by sľúbili čokoľvek), nikdy sa nevzdám tohto náboženstva ani toho, aby som ho ľuďom oznamoval a hlásal. Buď Alah ta’ala rozšíri toto náboženstvo po celom svete a moja úloha sa skončí, alebo na tejto ceste obetujem svoj život“ Náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám

Na druhý deň išiel Abu Tálib k Prorokovmu domu a všetci spolu sa vydali k Harámu aš-šaríf. Za nimi kráčali junáci z Hášimovcov. Prišli ku Kábe a postavili sa zoči-voči polyteistom. Abu Tálib povedal polyteistom: „Ó Kurajšovci! Počul som, že ste sa rozhodli zabiť môjho synovca. Viete, že títo mladíci za mnou, s rukami na rukovätiach mečov, netrpezlivo čakajú na moje znamenie? Prisahám, že ak zabijete Muhammada, nenechám nažive ani jedného z vás!…“ Potom začal recitovať verše na chválu nášho milovaného Proroka. Polyteisti, ktorí tam boli, s Abu Džahlom na čele, sa rozišli.