TÝRANIE, MUČENIE A ÚTLAK

Nech uschnú ruky Abu Lahaba

Prorokov dom stál medzi domami dvoch zarytých polyteistov, Abu Lahaba a Ukbu ibn Muajta. Tí sa pri každej príležitosti snažili nášmu milovanému Prorokovi nejako uškodiť. V noci dokonca hádzali pred dvere Rasululláhovho domu zvieracie žalúdky. Jeho strýko Abu Lahab sa neuspokojil ani s tým, ale z domu svojho suseda Adího po ňom hádzal kamene a tak ho trápil.

Ani jeho žena Umm Džamíl za ním nezaostávala: tŕnisté konáre, ktoré nazbierala, rozsýpala po cestách, ktorými mal Rasululláh prechádzať, aby sa mu zapichli do požehnaných nôh. Jedného dňa, keď Abu Lahab vysýpal pred Prorokove dvere nečistotu, ktorú priniesol, uvidel ho hazrat Hamza. Hneď pribehol, chytil svojho brata Abu Lahaba a nečistotu, ktorú priniesol, mu vysypal na hlavu.

Po týchto zlých skutkoch Abu Lahaba a jeho ženy bola o nich zoslaná súra Tabbat, ktorá sa začína slovami „Nech uschnú ruky Abu Lahaba, veď už aj uschli…“. Keď Abu Lahabova žena Umm Džamíl počula, že o nich bola zoslaná súra, začala Proroka hľadať. Keď sa dozvedela, že je pri Kábe, vzala do ruky veľký kameň a išla tam. Hazrat Abu Bakr mal práve vtedy tú česť rozprávať sa s naším Prorokom.

Keď uvidel kameň v ruke Umm Džamíl, povedal: „Ó Rasulalláh! Prichádza Umm Džamíl. Je to veľmi zlá žena, bojím sa, aby vám neublížila. Keby ste sa aspoň utiahli nabok, aby vás jej zloba nezasiahla!“ Rasululláh povedal: „Ona ma nemôže vidieť.“ Umm Džamíl sa postavila nad hazrat Abu Bakra a vyslovila nízke slová: „Ó Abu Bakr! Rýchlo povedz, kde je ten tvoj priateľ! Mňa a môjho muža vo veršoch vysmial a hanil. Ak je on básnik, aj ja som básnička a aj môj muž je básnik. Hľa, aj ja ho vysmievam vo veršoch. Staviame sa proti nemu, neuznávame jeho proroctvo a jeho náboženstvo sa nám nepáči. Prisahám, keby som ho len uvidela, udrela by som ho týmto kameňom do hlavy…“ Keď hazrat Abu Bakr povedal: „Môj vodca nie je básnik a nevysmieval ťa vo veršoch,“ Umm Džamíl sa otočila a odišla. Hazrat Abu Bakr sa obrátil k Prorokovi a spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Nevidela vás?“ On povedal: „Nevidela ma. Alah ta’ala jej urobil oči takými, že ma nemôže vidieť.“2

Prorokova požehnaná dcéra hazrat Umm Kulsúm bola zasnúbená s Abu Lahabovým synom Utajbom a hazrat Rukajja s jeho druhým synom Utbom, ale ešte sa neboli zosobášili.

Keď bola zoslaná súra Tabbat, Abu Lahab, ten obyvateľ džahannamu, jeho žena a poprední Kurajšovci navrhli Utbovi a Utajbovi: „Tým, že ste si vzali jeho dcéry, uľahčili ste mu bremeno. Prepustite jeho dcéry, nech sa trápi. My vám vezmeme ktorékoľvek dievča z Kurajšovcov, aké len chcete.“ Oni povedali: „Dobre, prepustili sme ich.“ Ten nízky človek menom Utajba zašiel ešte ďalej: prišiel pred nášho Proroka (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) a urazil ho týmito slovami: „Ó Muhammad! Neuznávam ani teba, ani tvoje náboženstvo. Prepustil som aj tvoju dcéru. Odteraz ani ty nemiluj mňa, ani ja nebudem milovať teba! Ani ty ku mne nechoď, ani ja k tebe neprídem!…“ Potom sa vrhol na nášho milovaného Proroka a chytil ho za požehnaný golier. Roztrhol mu košeľu a urážal ho. Nato ho náš milovaný Prorok preklial slovami: „Pane môj! Pošli naňho jednu zo Svojich šeliem!“ Keď nešťastný Utajba prišiel k otcovi a porozprával, čo sa stalo, Abu Lahab povedal: „Bojím sa Muhammadovej kliatby proti môjmu synovi.“ O niekoľko dní poslal Abu Lahab syna Utajbu za obchodom do Damasku. Karavána sa zastavila na nocľah na mieste zvanom Zarká. Okolo nej začal krúžiť lev. Len čo ho Utajba uvidel, povedal: „Beda! Prisahám, že Muhammadova (alejhis-salám) kliatba bola vypočutá. Tento lev ma zožerie! Hoci je on v Mekke, mojím vrahom je on!“ O chvíľu lev zmizol. Utajbu uložili spať na jedno vyvýšené miesto. V noci lev znova prišiel. Oňuchal v karaváne jedného po druhom a prišiel až k Utajbovi. Skočil naňho, rozpáral mu brucho, chytil ho za hlavu a strašnými uhryznutiami ho dorazil. Utajba vydýchol naposledy s nárekom: „Či som vám nehovoril, že Muhammad je v reči najpravdovravnejší z ľudí?“ A Abu Lahab, keď počul, že jeho syna roztrhal lev, sa rozplakal: „Či som vám nehovoril, že sa bojím Muhammadovej kliatby proti môjmu synovi?“3

„Nech uschnú ruky Abu Lahaba (nech zahynie), veď už aj uschli. Nepomôže mu jeho majetok (ktorý zdedil po otcovi), ani to, čo získal. Bude horieť v ohni, ktorý má plamene, aj jeho žena, nosička dreva, s povrazom spleteným okolo krku“ Tabbat: 1–5

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) pozýval ľudí k večnej blaženosti; tým, že ich pozýval uveriť v Alahovu existenciu a jedinosť, sa usiloval, aby nehoreli v džahannamu. Polyteisti však so slovami: „Toto je náboženstvo našich otcov,“ ďalej uctievali modly. Prorok ich pozýval žiť ako ľudia, byť čestní a dôstojní, zachrániť sa z ničoty a povzniesť sa k vysokým a vznešeným stupňom. Oni však zotrvávali vo svojej zaťatosti. Abu Lahab bol prvý medzi tými, ktorí ho urážali a týrali. Neustále chodil za Rasululláhom a usiloval sa odvrátiť ľudí od počúvania jeho slov a zasiať im do sŕdc pochybnosti. Na miestach stretnutí a na trhoch, kedykoľvek Rasululláh povedal: „Ó ľudia! Povedzte ‚Lá iláha illalláh‘ a zachránite sa!“, Abu Lahab hneď prišiel za ním a hovoril: „Ó ľudia! Ten, kto hovorí, je môj synovec. V nijakom prípade neverte jeho slovám. Držte sa od neho ďaleko!“

Jedného dňa vykonával Muhammad alejhis-salám namaz pri Kábe aš-šaríf. Skupina siedmich polyteistov, medzi ktorými boli poprední Kurajšovci Abu Džahl, Šajba ibn Rabía, Utba ibn Rabía a Ukba ibn Abí Muajt, prišla a sadla si na miesto blízko Rasululláha. Neďaleko ležal žalúdok a zvyšky ťavy zabitej deň predtým. Nízky Abu Džahl sa obrátil k tým, čo boli pri ňom, a predniesol ohavný návrh: „Kto z vás vezme žalúdok tejto ťavy a položí ho Muhammadovi medzi plecia, keď sa skloní do sadždy?“ Najnásilnejší, najkrutejší, najnemilosrdnejší a najnešťastnejší z nich, Ukba ibn Abí Muajt, povedal: „Ja,“ a hneď vstal. Keď bol náš Prorok v sadžde, položil mu žalúdok aj so všetkým, čo v ňom bolo, na požehnané plecia. Polyteisti sa na to dívali a začali sa váľať od smiechu. Prorok predĺžil sadždu a nedvíhal svoju požehnanú hlavu. Vtedy to uvidel Abdulláh ibn Masúd, jeden zo vznešených sahábov. Túto udalosť porozprával takto:

„Keď som videl Rasululláha v takom stave, krv sa mi nahrnula do hlavy. Nemal som však ani ľud, ani kmeň, ktorý by ma pred polyteistami ochránil. Bol som sám samučký a slabý. V tej chvíli som nemal silu ani prehovoriť. Stál som na mieste a s veľkým žiaľom som sa díval na Rasululláha.

Ach, keby som vtedy mal silu alebo ochrancu, ktorý by ma pred polyteistami bránil, aby som zhodil a odhodil to, čo položili Rasulovi alejhis-salám na požehnané plecia! Kým som tak čakal, oznámili to Rasululláhovej dcére hazrat Fátime. Fátima bola vtedy malá. Pribehla a zhodila to, čo bolo na jej otcovi. Tých, čo to urobili, preklínala a povedala im ťažké slová. A Rasululláh, akoby sa nič nestalo, dokončil namaz a trikrát povedal:

‚Alah môj! Tebe prenechávam túto skupinu Kurajšovcov! Alah môj! Tebe prenechávam Abu Džahla Amra ibn Hišáma! Alah môj! Tebe prenechávam Utbu ibn Rabíu! Alah môj! Tebe prenechávam Šajbu ibn Rabíu! Alah môj! Tebe prenechávam Ukbu ibn Muajta! Alah môj! Tebe prenechávam Umajju ibn Chalafa! Alah môj! Tebe prenechávam Valída ibn Utbu! Alah môj! Tebe prenechávam Umáru ibn Valída!‘

Keď polyteisti počuli túto kliatbu vyslovenú proti sebe, prestali sa smiať a zľakli sa. Verili totiž, že modlitba vyslovená v Bajtulláhu sa vypočuje. Rasululláh povedal Abu Džahlovi: ‚Pri Alahovi, buď s tým prestaneš, alebo ti Alah ta’ala zošle na hlavu nejaké nešťastie!‘ Prisahám pri Alahovi ta’ala, videl som, že každý z tých ľudí, ktorých mená Rasululláh vyslovil, bol zabitý v bitke pri Badre a padol na zem a potom ho ako zdochlinu, ktorá od horúčavy páchla, hodili do jamy pri Badre.“

Jedného dňa povedal Abu Džahl v Bajtulláhu kurajšovským polyteistom: „Ó Kurajšovci! Vidíte, že Muhammad neprestáva haniť naše náboženstvo, zdvíhať jazyk proti našim modlám a proti našim otcom, ktorí ich uctievali, a pozerať sa na nás ako na pochabých. Prisahám pred vami a hovorím: zajtra, keď sem príde vykonať namaz a skloní sa do sadždy, zo všetkých síl mu spustím na hlavu kameň, ktorý ani ja sám ľahko neunesiem. Potom ma pred Abdulmuttalibovcami bráňte alebo nebráňte – ako chcete. Keď ho zabijem, nech mi jeho príbuzní urobia, čo chcú…“ Polyteisti, ktorí tam boli, ho povzbudzovali: „Prisaháme, že ťa budeme brániť a nikomu ťa nevydáme. Len ho zabi!“ Ráno prišiel Abu Džahl ku Kábe s obrovským kameňom v ruke. Sadol si k polyteistom a začal čakať. Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) prišiel ako vždy do Bajtulláhu a začal vykonávať namaz. Abu Džahl vstal a vykročil k Rasululláhovi, aby ho udrel obrovským kameňom, ktorý držal v ruke. Všetci polyteisti napäto sledovali, čo sa deje. Keď sa Abu Džahl priblížil k Rasululláhovi, zrazu sa začal triasť. Obrovský kameň mu vypadol z ruky na zem, tvár mu zošedla ako popol a vo veľkom strachu cúvol. Udivení polyteisti prišli k Abu Džahlovi a spýtali sa: „Ó Amr ibn Hišám! Povedz, čo sa stalo?“ Abu Džahl povedal: „Práve keď som zdvihol kameň, aby som ho zabil, objavila sa predo mnou rozzúrená ťava. Prisahám, že v živote som nevidel ani nepočul o ťave s takými vysokými nohami, ostrými zubami a takej strašnej. Keby som sa bol ešte trochu priblížil, iste by ma zabila.“ Inokedy Abu Džahl zhromaždil polyteistov a spýtal sa: „Vykonáva tu Abdulláhov sirota namaz a otiera si tvár o zem?“ Povedali: „Áno.“ Abu Džahl, ktorý práve na toto slovo čakal, povedal: „Ak ho tak uvidím, rozšliapem mu hlavu nohou.“ Jedného dňa sa vodca prorokov postavil k namazu pri Kábe. Abu Džahl sedel so svojimi druhmi. Vstal a vykročil k Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam). Priblížil sa celkom blízko. No zrazu si rukou utieral tvár a dal sa na útek. Polyteisti k nemu pristúpili a povedali: „Čo sa stalo, čo je to s tebou?“ Abu Džahl odpovedal: „Medzi nami sa objavila jama plná ohňa. Keď som videl, že sa na mňa rútia nejakí ľudia, vrátil som sa.“ Poprední polyteisti ako Valíd ibn Mugíra, Abu Džahl (Amr ibn Hišám), Asvad ibn Muttalib, Umajja ibn Chalaf, Asvad ibn Abd Jagús, Ás ibn Váil a Háris ibn Kajs sa Rasululláhovi posmievali, kedykoľvek ho uvideli: „Aj tento si myslí, že je prorok a že k nemu prichádza Džibríl.“ Preto, keď sa jedného dňa Habíb al-akram veľmi zarmútil, prišiel Džibríl alejhis-salám a priniesol niekoľko vznešených ajatov. Podľa významu:

„(Ó Môj Rasul!) Prisahám, že aj z rasulov, ktorí boli poslaní pred tebou, si robili posmech. Tých, ktorí sa im vysmievali a ktorí si z nich (z rasulov) robili posmech, ako trest za tento posmech zo všetkých strán zasiahlo nešťastie a trest.“4 „My sme ťa veru ochránili pred tými, ktorí si robia posmech. Sú to tí, ktorí popri Alahovi ta’ala uznávajú iného boha. Čoskoro sa dozvedia (aký koniec ich čaká). My veru vieme, že sa ti od ich rečí (od toho, že k Alahovi pridružujú spoločníkov, že zdvíhajú jazyk proti vznešenému Koránu a že sa ti posmešne prihovárajú) stiesňuje hruď a ťažko je ti na duši.“5

„Ó Abu Džahl! Pri Alahovi, buď s tým prestaneš, alebo ti Alah ta’ala zošle na hlavu nejaké nešťastie“ Náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám

Jedného dňa, keď Sultán vesmíru vykonával taváf okolo Káby al-Muazzama, prišiel Džibríl alejhis-salám a povedal: „Bolo mi prikázané, aby som sa s nimi (s tými, ktorí sa posmievajú) vysporiadal.“ O chvíľu okolo nich prešiel Valíd ibn Mugíra. Džibríl alejhis-salám sa spýtal: „Aký človek je tento, čo prechádza?“ Prorok povedal: „Je to jeden z najhorších služobníkov Alaha ta’ala.“ Vtedy Džibríl alejhis-salám ukázal na Valídovu nohu a povedal: „S ním som sa vysporiadal!“ O chvíľu prechádzal Ás ibn Váil. Keď sa spýtal aj na neho a dostal tú istú odpoveď, ukázal na jeho brucho a povedal: „Aj jemu som ukázal, kam patrí!“ Keď prešiel Asvad ibn Muttalib, ukázal na jeho oko, a keď uvidel Abd Jagúsa, na jeho hlavu. A keď prechádzal Háris ibn Kajs, ukázal na jeho brucho a povedal: „Ó Muhammad! Alah ta’ala ťa zachránil pred ich zlom. Čoskoro každého z nich postihne nejaké nešťastie.“

Ásovi ibn Váilovi sa zapichol do nohy tŕň. Akokoľvek ho liečili, nemohli preňho nájsť liek. Napokon mu noha opuchla ako ťaví krk a vydýchol naposledy s nárekom: „Muhammadov Alah ma zabil!“

Asvad ibn Muttalib oslepol. Džibríl alejhis-salám mu udrel hlavou o strom a zahubil ho.

Asvadovi ibn Abd Jagúsovi, keď bol na mieste zvanom Bád-i samúm, celkom sčernela tvár aj telo. Keď prišiel domov, nespoznali ho a odohnali ho od dverí. Zomrel od žiaľu, búchajúc hlavou o dvere svojho domu.

A Háris ibn Kajs zjedol nasolenú rybu. Oheň v ňom stále rástol. Koľko len vody pil, nemohol uhasiť smäd. Nakoniec praskol a zomrel. Aj Valídovi ibn Mugírovi sa zapichol do lýtka kus železa. Rana sa mu nezahojila, stratil veľa krvi a aj on vydýchol naposledy s nárekom: „Muhammadov Alah ma zabil!“

Tak každý z nich dostal zaslúženú odplatu za to, čo robil. Okrem toho bolo v ajatoch oznámené, že polyteisti zostanú v džahannamu naveky. Jedného dňa stretol náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) Hakama ibn Abi l-Ása. Keď sa Prorok vzdialil, Hakam sa mu za chrbtom posmieval a krivil ústa, tvár aj telo.

Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) nurom proroctva videl, čo Hakam robí, a pomodlil sa, aby taký aj zostal. Hakamovo telo sa začalo triasť a taký zostal až do konca života.

Mučenie vznešených sahábov

Polyteisti netýrali iba Proroka. Mučili aj jeho slávnych sahábov (radijalláhu anhum). Vyberali si najmä chudobných a tých, ktorí nemali nikoho, a bez zábran ich utláčali a mučili, koľko len mohli, tak, že si to ani nemožno predstaviť. Najviac mučení boli Bilál Habeší, pani Zinníra, Chabbáb ibn Arat, Ammár ibn Jásir a jeho rodina (radijalláhu anhum adžma’ín). Niektorých pálili kameňmi rozpálenými na slnečnej páľave, iných nechávali hladných a smädných a mučili ich so slovami: „Odpadni od Muhammadovho náboženstva!“ Oni však tieto neznesiteľné muky znášali a nikdy od náboženstva islam neodpadli.

Alah je jeden, Alah je jeden

Hazrat Bilál, otrok istého polyteistu menom Umajja ibn Chalaf, sa stal moslimom prostredníctvom Abu Bakra Siddíka. Keďže zo svojich dvanástich otrokov mal Bilála najradšej, Umajja ho ustanovil za strážcu chrámu modiel. Keď sa hazrat Bilál stal moslimom, zvalil všetky modly v chráme tvárou k zemi, akoby boli v sadžde. Keď sa tá správa dostala k Umajjovi, zmocnil sa ho veľký des. Zavolal ho a spýtal sa: „Stal si sa moslimom. Počujem, že sa skláňaš do sadždy pred Muhammadovým Pánom, je to tak?“ Hazrat Bilál povedal: „Áno. Skláňam sa do sadždy pred Alahom ta’ala, Veľkým a Vznešeným.“ Keď dostal túto odpoveď, ktorá sa mu nepáčila, Umajja ho hneď začal týrať a mučiť. Na poludnie, keď slnko stojí presne nad hlavou, ho vyzliekol, na jeho nahé telo kládol kamene rozpálené od horúčavy a tak ho pálil. Keď mu časť kameňov, ktoré pálili ako oheň, nahádzal na chrbát a časť na brucho, hovoril: „Odpadni od náboženstva islam!… Uver v modly Lát a Uzza!“ A hazrat Bilál vyhlasoval svoj imán slovami: „Alah ta’ala je jeden! Alah ta’ala je jeden!“

Kedykoľvek Umajja ibn Chalaf videl túto jeho trpezlivosť, zúril, vláčil ho po tŕní, zraňoval mu telo a mučil ho. Hazrat Bilál si však nevšímal krv, ktorá mu prúdom stekala po tele, a hovoril: „Alah môj! Som spokojný s tým, čo prichádza od Teba! Alah môj! Som spokojný s tým, čo prichádza od Teba!“ a zostával pevný vo svojom imáne. Hazrat Bilál opísal svoj stav takto:

„Ten skazený Umajja ma cez deň v páľave zväzoval a v noci mučil. Bol horúci deň. Ako vždy ma znova začal mučiť. Aby ma odvrátil od islamu, kedykoľvek povedal: ‚Klaňaj sa našim modlám! Zapri Muhammadovho Alaha, zapri, zapri!’, ja som hovoril: ‚Alah je jeden! Alah je jeden!‘ Aby si vylial zlosť, v ten deň mi položil na hruď obrovský balvan. V tej chvíli som stratil vedomie. Keď som prišiel k sebe, videl som, že balvan zo mňa odstránili a že slnko sa skrylo za oblak. Poďakoval som Alahovi ta’ala a povedal som si: ‚Ó Bilál! Všetko, čo prichádza od Džanáb al-Hakka, je krásne a príjemné.‘“

Jedného dňa vyviedol Umajja ibn Chalaf Bilála Habešího znova von, aby ho mučil. Vyzliekol mu odev a nechal ho iba v spodných nohaviciach, položil ho na rozpálený piesok v spaľujúcej páľave a nahádzal naňho kamene. Polyteisti sa zhromaždili a kruto ho mučili so slovami: „Ak neodpadneš od svojho náboženstva, zabijeme ťa.“ A Bilál Habeší pod týmito neznesiteľnými mukami hovoril: „Alah je jeden! Alah je jeden!“ Vtedy tadiaľ prechádzal náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam). Keď videl, v akom stave je hazrat Bilál Habeší, veľmi sa zarmútil a povedal: „Spomínanie mena Alaha ta’ala ťa zachráni.“

Krátko po tom, ako sa Prorok vrátil domov, prišiel k nemu hazrat Abu Bakr. Prorok porozprával Abu Bakrovi Siddíkovi, aké muky znáša Bilál Habeší, a povedal: „Veľmi som sa zarmútil.“ Hazrat Abu Bakr hneď išiel tam. Povedal polyteistom: „Čo získate tým, že takto mučíte Bilála? Predajte mi ho.“ Oni povedali: „Nepredali by sme ti ho, ani keby si nám dal toľko zlata, koľko je celý svet. Ale môžeme ti ho vymeniť za tvojho otroka Ámira.“ Ámir, otrok hazrat Abu Bakra, viedol jeho obchody a zarábal veľa peňazí. Okrem vlastného majetku mal desaťtisíc zlatých mincí. Bol pomocníkom hazrat Abu Bakra a viedol všetky jeho záležitosti. Bol však neveriaci a tvrdošijne zotrvával vo svojej neviere (kufre). Hazrat Abu Bakr povedal: „Dal som vám Ámira so všetkým jeho majetkom a peniazmi za Bilála.“ Umajja ibn Chalaf a ostatní polyteisti sa veľmi potešili a povedali: „Oklamali sme Abu Bakra.“

„(Ó Môj Rasul!) Prisahám, že aj z rasulov, ktorí boli poslaní pred tebou, si robili posmech. Tých, ktorí sa im vysmievali a ktorí si z nich (z rasulov) robili posmech, ako trest za tento posmech zo všetkých strán zasiahlo nešťastie a trest“ An’ám: 10

Hazrat Abu Bakr hneď zhodil z Bilála Habešího ťažké kamene a postavil ho na nohy. Bilál Habeší bol od ťažkého mučenia celkom vyčerpaný. Hazrat Abu Bakr ho vzal za ruku, priviedol ho rovno k nášmu milovanému Prorokovi a povedal: „Ó Rasulalláh! Dnes som Bilála oslobodil pre Alahovu spokojnosť.“ Rasululláh sa veľmi potešil a veľa sa za hazrat Abu Bakra modlil. Vtedy priniesol Džibríl alejhis-salám 17. a 18. ajat súry al-Lajl, ktoré prinášajú radostnú zvesť, že Abu Bakr je ďaleko od džahannamu. V týchto ajatoch sa hovorí, podľa významu: „Ten (ako hazrat Abu Bakr) najbohabojnejší (ktorý sa vyhýba širku a hriechom), ktorý dáva svoj majetok na ceste dobra, aby bol u Alaha ta’ala čistý (a aby dosiahol Božie prisľúbenie), bude od neho (od džahannamu) vzdialený.“

Nevídané mučenie

Aj hazrat Chabbáb ibn Arat bol jedným z tých, ktorých utláčali, aby odpadli od náboženstva. Ani hazrat Chabbáb nemal nikoho a bol otrokom istej polyteistky menom Umm Anmár.

Keďže nemal príbuzných, ktorí by ho ochránili, polyteisti sa zhromažďovali, strhávali mu odev z požehnaného tela a driapali ho tŕním. Niekedy mu na nahé telo navliekli železnú košeľu a nechávali ho na slnku. Kamene, ktoré rozohriali na slnku alebo v ohni, mu tlačili na nahé telo so slovami: „Odpadni od svojho náboženstva! Klaňaj sa Látovi a Uzze!“ Chabbáb však zostával pevný vo svojom imáne a vzdoroval im slovami: „Lá iláha illalláh, Muhammadun Rasululláh.“

Jedného dňa sa polyteisti zhromaždili a na jednom námestí zapálili oheň. Zviazali hazrat Chabbába a priviedli ho tam. Vyzliekli ho a položili na oheň. Chceli ho buď odvrátiť od náboženstva, alebo spáliť v ohni. Hazrat Chabbáb, položený na chrbte uprostred ohňa, sa modlil: „Alah môj! Ty vidíš môj stav a vieš, v akom som položení. Upevni imán v mojom srdci a daruj mi veľkú trpezlivosť!“ Jeden z polyteistov mu stúpil nohou na hruď. Nevedeli však, že Alah ta’ala chráni tých, ktorí veria.

O mnoho rokov neskôr, keď sa Chabbába pýtali na túto udalosť, odhalil chrbát, ukázal stopy popálenín a povedal: „Kvôli mne zapálili oheň, potom ma dovliekli a hodili doň. Ten oheň uhasilo iba moje mäso.“

Kým hazrat Chabbába takto mučili vonku, aj jeho majiteľka Umm Anmár rozžeravovala v ohni železo a pálila mu ním hlavu, aby ho odvrátila od náboženstva. On všetky tieto bolesti znášal pre svoje náboženstvo, nerobil to, čo od neho žiadali, a od svojho imánu neustúpil.

Jedného dňa predstúpil hazrat Chabbáb pred nášho milovaného Proroka a povedal: „Ó Rasulalláh! Polyteisti ma vonku, kdekoľvek ma uvidia, pália ohňom. A doma mi majiteľka Umm Anmár páli hlavu rozžeraveným železom. Prosím vás o modlitbu!“ Potom ukázal popáleniny na chrbte a na hlave. Nášmu Prorokovi ho bolo veľmi ľúto. Nemohol zniesť utrpenie, ktoré znášal, aby neodpadol od náboženstva, ani útlak, ktorý naňho doliehal, a tak sa modlil: „Pane môj! Pomôž Chabbábovi!“ Džanáb al-Hakk hneď vypočul modlitbu Svojho Rasula a zoslal na Umm Anmár silnú bolesť hlavy. Umm Anmár od bolesti hlavy stonala až do rána. Ako liek jej poradili, aby jej hlavu pálili železom rozžeraveným v ohni. Nakoniec zavolala Chabbába a prikázala mu, aby rozžeravil v ohni železnú tyč a pálil jej ňou hlavu… A hazrat Chabbáb jej pálil hlavu železom…

V prvých dňoch islamu si polyteisti Chabbába ibn Arata veľmi nevšímali. Počet tých, ktorí prijímali imán, však zo dňa na deň rástol. Nakoniec museli chtiac-nechtiac brať túto vec vážne. Vtedy mučenie hazrat Chabbába ešte zostrili: bili ho nad všetku mieru, mlátili, zraňovali a spôsobovali mu muku za mukou…

Napriek tomu všetkému hazrat Chabbáb vo svojom imáne nepovolil ani o piaď. No aj týranie a mučenie sa stalo neznesiteľným. Predniesol Vodcovi vesmíru všetko, čo sa deje, a povedal: „Ó Rasulalláh! Pomodlíte sa, aby sme sa zachránili pred mukami, ktoré znášame?“

Nato Rasululláh povedal: „V ummách pred vami boli ľudia, ktorým železnými hrebeňmi drali a zoškrabovali kožu a mäso, no ani toto mučenie ich nedokázalo odvrátiť od náboženstva. Pílou ich od temena rozrezávali napoly, no ani tieto muky ich nedokázali odvrátiť od náboženstva. Alah ta’ala iste dovŕši túto vec (islam). Urobí ho víťazným nad všetkými náboženstvami. Bude tak bezpečne, že človek, ktorý na svojom zvierati cestuje sám zo San’á do Hadramautu, sa nebude báť nikoho okrem Alaha ta’ala a o svoje ovce sa nebude obávať ničoho okrem toho, aby ich nenapadol vlk. Vy sa však ponáhľate.“ Potom sa za Chabbába pomodlil a pohladkal ho po chrbte. Tieto láskavé Rasululláhove slová, ktoré sú pokrmom a liekom pre duše, zmiernili Chabbábove bolesti.

Hazrat Chabbáb mal väčšiu pohľadávku najmä u zvrhlého polyteistu Ása ibn Váila. Išiel k nemu žiadať svoj dlh. Ás ibn Váil povedal Chabbábovi: „Kým nezaprieš Muhammada, nedám ti, čo ti dlhujem.“ Hazrat Chabbáb odpovedal: „Pri Alahovi, tak ako to nedokážem, kým žijem, tak ani vtedy, keď po smrti vstanem z hrobu, nikdy nebudem môcť svojho proroka odmietnuť a zaprieť. Vzdám sa všetkého, ale toto zaprenie urobiť nemôžem.“ Nato Ás ibn Váil povedal: „Vari budeme po smrti oživení? Ak niečo také existuje, potom budem mať aj majetok, aj deti. V ten deň ti dlh vrátim.“

Pre tieto slová Ása ibn Váila Alah ta’ala vo vznešenom Koráne, v 77.–79. ajate súry Marjam, povedal, podľa významu: „(Ó Môj Habíb!) Videl si toho, kto popiera Naše ajaty a hovorí: ‚Iste mi bude (v Súdny deň) daný majetok aj deti‘ (Ása ibn Váila)? Oboznámil sa snáď s tým, čo je skryté, alebo prijal od Milosrdného sľub? Nič také! Zapíšeme, čo hovorí (v Súdny deň ho za to budeme brať na zodpovednosť), a jeho trest mu budeme stále viac a viac zväčšovať.“

Mučenie do bezvedomia

Polyteisti pri mučení nerobili rozdiel medzi ženou a mužom. Aj pani Zinníra, ktorá bola medzi prvými moslimami a nemala nikoho, bola otrokyňa. Keď sa polyteisti dozvedeli, že sa stala moslimkou, vôbec neváhali mučiť aj ju. Pani Zinníru nútili klaňať sa modlám Lát a Uzza, škrtili ju a mučili, až kým bez dychu nestratila vedomie. Napriek tomu nikdy od svojho náboženstva neodpadla ani nerobila to, čo jej hovorili. Najmä Abu Džahl ju veľmi mučil. Preto Zinníriným očiam prestal slúžiť zrak. Raz, keď jej Abu Džahl povedal: „Vidíš? Lát a Uzza ťa oslepili!“, pani Zinníra ukázala svoj imán a povedala: „Ó Abu Džahl! Pri Alahovi, nie je to tak, ako hovoríš. Modly, ktoré nazývaš Lát a Uzza, nie sú na nič; nevedia ani o tých, ktorí sa im klaňajú, ani o tých, ktorí sa im neklaňajú. Môj Pán má iste moc vrátiť mi zrak a vrátiť ma do predošlého stavu.“

„(Ó Bilál!) Spomínanie mena Alaha ta’ala ťa zachráni“ Hadís šaríf

Abu Džahl zostal ohromený pred neochvejným imánom hazrat Zinníry. Alah ta’ala vypočul Zinnírinu modlitbu a jej oči začali vidieť lepšie ako predtým. Hoci to videli, Abu Džahl a kurajšovskí polyteisti z tvrdohlavosti neuverili. Naopak, povedali: „Aj toto je jedno z čarodejníctiev ich proroka! Nečudujete sa týmto pochabým, ktorí idú Muhammadovou cestou? Keby cesta, ktorou idú, bola dobrá a pravá, my by sme ju nasledovali prví. Vari teda pred nami našla pravdu nejaká otrokyňa?“

Vtedy Alah ta’ala zoslal 11. ajat súry al-Ahkáf. Podľa významu: „Tí neveriaci povedali o tých, ktorí uverili: ‚Keby v ňom (v islame) bolo nejaké dobro, neboli by nás oni (chudobní, úbožiaci) v tom predstihli, neboli by sa k nemu ponáhľali pred nami.‘ A keďže ním (vznešeným Koránom, ako veriaci) neboli správne usmernení, budú (aby vznešený Korán popreli) hovoriť: ‚Tento vznešený Korán (to, s čím prišiel Muhammad) je starý výmysel.‘“

Dár al-Arkam

Nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) veľmi zarmucoval útlak a mučenie, ktorým polyteisti vystavovali jeho sahábov. Na šírenie islamu a vyučovanie bolo potrebné bezpečné miesto. Prorok si pre túto posvätnú úlohu vybral dom hazrat Arkama.6 Ten dom stál východne od pahorku Safá, v jednej úzkej uličke, na trochu vyvýšenom mieste. Odtiaľ bolo Kábu al-Muazzama ľahko vidieť. Vchod a východ domu boli veľmi vhodné na dozor nad okoloidúcimi. Okrem toho bol hazrat Arkam jedným z popredných Mekkáncov, mužom veľkej vážnosti. Habíb al-akram v tomto dome vykladal svojim sahábom islam. Tí, ktorým bolo súdené stať sa moslimami, tam prichádzali, dostávalo sa im pocty islamu a získavali požehnanie (bereket) z počúvania požehnaných Rasululláhových slov, ktoré sú liekom pre srdcia. Proroka počúvali bez dychu, akoby im na hlave sedel vták, ktorý by odletel, len čo by prehovorili. Jeho požehnané slová si zapamätúvali, akoby ich hltali, a nevynechali ani jediné slovo. Náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) trávil dni v Arkamovom dome a od rána do večera sa venoval výchove svojich sahábov. Toto miesto bolo prvým strediskom moslimov, „Dár al-islám“. Prví moslimovia sa tam zhromažďovali, a tak boli chránení pred každým zlom polyteistov.

Mučenie až na smrť

Ammár ibn Jásir rozpráva: „Chcel som ísť do Dár al-Arkam, uvidieť Rasululláha a stať sa moslimom. Pri dverách som stretol hazrat Suhajba. Keď som sa ho spýtal: ‚Čo tu robíš?’, aj on mi položil tú istú otázku. Povedal som: ‚Chcem vojsť k hazrat Muhammadovi, počúvať jeho slová a stať sa moslimom.‘ A on povedal: ‚Aj ja som prišiel kvôli tomu.‘ Spolu sme vošli do jeho vznešenej a ctenej prítomnosti. Vyložil nám islam. S radosťou sme sa stali moslimami.“7

Ammár bol jedným z mudžáhidov, ktorí sa nebáli verejne vyhlásiť, že sú moslimovia. Znášal najťažšie mučenie, aby neodpadol od svojho náboženstva. Kedykoľvek ho polyteisti zastihli samého, odvliekli ho na mekkánske skaly, na miesto zvané Ramdá, vyzliekli ho a navliekli naňho železnú košeľu.

Tak ho držali na páľavom slnku a mučili. Niekedy mu pálili chrbát ohňom a vystavovali ho mukám, ktorým nebolo konca. Zakaždým hovorili: „Zapri!… Zapri!… Klaňaj sa Látovi a Uzze a zachráň sa!…“ Hazrat Ammár však tieto neznesiteľné muky znášal s veľkou trpezlivosťou a odpovedal: „Mojím Pánom je Alah, mojím prorokom je Muhammad alejhis-salám.“ Polyteisti sa preto ešte viac hnevali. Kládli mu na hruď balvany rozpálené od horúčavy a niekedy ho hádzali do studne a pokúšali sa ho utopiť vo vode. Jedného dňa, keď sa mu dostalo cti byť v prítomnosti nášho milovaného Proroka, Ammár ibn Jásir povedal: „Ó Rasulalláh! Polyteisti nás mučia nad všetku mieru.“ Náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) sa nad hazrat Ammárom zľutoval a povedal: „Buď trpezlivý, ó otec Jahzána!“, a potom sa modlil: „Pane môj! Nedopusť, aby niekto z Ammárovej rodiny okúsil trest džahannamu!“

Prvý šahíd, prvá krv

Celá rodina hazrat Ammára – otec Jásir, matka Sumajja a brat Abdulláh – prijala islam. Polyteisti jeho matku, otca a brata mučili ešte viac ako hazrat Ammára. Počas mučenia ich chceli prinútiť vysloviť slová neviery (kufru), no oni odpovedali: „Aj keby ste nám zodrali kožu a mäso rozrezali na kúsky, neposlúchneme vás,“ a hovorili: „Lá iláha illalláh, Muhammadun Rasululláh.“ Iného dňa, keď na mieste zvanom Bathá spoločne mučili Jásirovu rodinu, prechádzal tadiaľ náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam). Keď videl neznesiteľné muky svojich sahábov, veľmi sa zarmútil. Keď sa hazrat Jásir spýtal: „Ó Rasulalláh! Bude nám čas stále plynúť v takýchto mukách?“, Prorok povedal: „Buďte trpezliví, ó Jásirova rodina! Radujte sa, ó Ammárova rodina! Niet pochýb, že vaším miestom odmeny je džanna.“ Raz zasa mučili mekkánski polyteisti Ammára ohňom. Rasululláh tam prišiel a povedal: „Ó oheň! Buď pre Ammára chladný a bezpečný, ako si bol pre Ibráhíma (alejhis-salám)!“ Neskôr, keď Ammár odhalil chrbát, bolo vidieť stopu ohňa. Tá stopa bola ešte spred Rasululláhovej modlitby. Iného dňa, keď mučili Jásirovu rodinu, šípmi zabili hazrat Jásira a jeho syna hazrat Abdulláha a urobili z nich šahídov. Abu Džahl dal hazrat Sumajji zviazať požehnané nohy povrazom. Na konce povrazov dal priviazať dve ťavy a hnať ich opačnými smermi; dal hazrat Sumajju roztrhať a tak z nej urobil šahídku. Keď Prorok a vznešení sahábovia (alejhimu r-ridván) počuli správu, že nemilosrdný, krutý tyran Abu Džahl a ostatní polyteisti umučili Jásirovu rodinu a urobili z nich šahídov, veľmi sa zarmútili. Táto udalosť bola príčinou, že sa sahábovia k sebe ešte pevnejšie primkli a semkli.8 Keď chceli vykonať namaz, vznešení sahábovia chodili na miesta, kde nebolo nikoho, a tam potajomky vykonávali svoje uctievanie. Jedného takého dňa vykonávali Sa’d ibn Abí Vakkás, Saíd ibn Zajd, Abdulláh ibn Masúd, Ammár ibn Jásir a Chabbáb ibn Arat namaz na mieste zvanom Abu Dubb, v jednom z mekkánskych údolí. Vtedy k nim prišli Achnas ibn Šarík a niektorí polyteisti, ktorí ich sledovali, a začali sa ich uctievaniu posmievať a haniť ho. Hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás a jeho druhovia to nevydržali a vrhli sa na polyteistov. Hazrat Sa’d udrel ťavou kosťou, ktorú schmatol, jedného z neveriacich a rozbil mu hlavu. Polyteisti sa zľakli a utiekli. Tak moslimovia po prvý raz preliali krv neveriacich.

„Ó Abu Džahl! Pri Alahovi, nie je to tak, ako hovoríš. Modly, ktoré nazývaš Lát a Uzza, nie sú na nič; nevedia ani o tých, ktorí sa im klaňajú, ani o tých, ktorí sa im neklaňajú. Môj Pán má iste moc vrátiť mi zrak a vrátiť ma do predošlého stavu“ Pani Zinníra (radijalláhu anhá)

Ako sa hazrat Abu Zarr Gifárí stal moslimom

Ľudia jeden po druhom, po dvoch dosahovali hidáju a nur islamu sa začal šíriť aj mimo Mekky a ožarovať svet. Proti správe o zrode islamu a jeho šírení hľadali polyteisti spôsoby, ako tomu zabrániť. Napokon sa táto správa dostala aj ku kmeňu Banú Gifár. Len čo Abu Zarr Gifárí túto správu počul, poslal svojho brata Unajsa do Mekky a požiadal ho, aby zistil, ako sa veci majú. Unajs išiel do Mekky a bol na Prorokovom zhromaždení. Vrátil sa plný obdivu. Keď sa ho brat, hazrat Abu Zarr, spýtal: „Akú správu si priniesol?“, povedal: „Pane môj! Pri Alahovi, videl som veľmi vznešeného človeka, ktorý vždy prikazuje dobro a dobročinnosť a odvracia od zla.“ Keď Abu Zarr Gifárí povedal: „Dobre, a čo o ňom hovoria ľudia?“, jeho brat Unajs, jeden zo slávnych básnikov tej doby, odpovedal: „Hovoria, že je básnik, veštec, čarodejník. Jeho slová sa však nepodobajú slovám veštcov a čarodejníkov. Okrem toho som to, čo hovorí, porovnal so všetkými druhmi básní básnikov. Ani im sa nepodobá. Tieto slová, ktorým niet rovných, sa nedajú porovnať so slovami nikoho iného. Pri Alahovi, ten človek hlása pravdu, hovorí to, čo je správne. Tí, ktorí mu neveria, sú klamári a sú v bludoch.“ Po tejto správe sa Abu Zarr Gifárí rozhodol ísť do Mekky, uvidieť Proroka a stať sa moslimom. Vzal do ruky palicu a trochu jedla a s nadšením sa vydal na cestu do Mekky. Keď prišiel do Mekky, nikomu o sebe nerozprával. Polyteisti totiž voči Prorokovi a tým, ktorí sa práve stali moslimami, prejavovali prudké nepriateľstvo a svoje týranie stále stupňovali. Najmä veľmi mučili tých, ktorí sa stali moslimami, no nemali nikoho a boli cudzinci. Abu Zarr v Mekke nikoho nepoznal. Bol tam cudzinec a neznámy. Preto sa nikoho na nič nepýtal. Pri Kábe striehol na príležitosť uvidieť Rasululláha a hľadal nejaké znamenie, aby zistil, kde je. Podvečer sa utiahol do jedného kúta ulice. Uvidel ho hazrat Ali. Pochopil, že je cudzinec, a vzal ho k sebe domov. Keďže sa ho nepýtal na jeho pomery, ani Abu Zarr neprezradil svoje tajomstvo. Keď sa rozvidnelo, znova išiel ku Kábe. Hoci sa túlal až do večera, nedosiahol, čo chcel. Išiel a sadol si na predošlé miesto. Hazrat Ali aj v tú noc prechádzal tadiaľ. „Tento chudák ešte nezistil, kde má domov,“ povedal a znova ho vzal so sebou. Ráno išiel opäť do Bajtulláhu a utiahol sa do kúta, kde sedával. Hazrat Ali ho znova pozval k sebe domov. Tentoraz sa ho spýtal, odkiaľ je a prečo prišiel. Hazrat Abu Zarr povedal: „Ak mi pevne sľúbiš, že mi dáš pravdivú odpoveď, poviem ti to.“ Keď hazrat Ali povedal: „Hovor, nikomu tvoje tajomstvo neprezradím,“ Abu Zarr Gifárí povedal: „Počul som, že sa tu objavil prorok. Prišiel som sa s ním stretnúť a dostať sa k nemu.“ Hazrat Ali povedal: „Našiel si správnu cestu, zachoval si sa múdro. Ja teraz idem k nemu. Choď za mnou a vojdi do domu, do ktorého vojdem ja. Ak cestou zbadám, že by ti niekto mohol ublížiť, budem sa tváriť, že si upravujem obuv. Vtedy ty na mňa nečakaj, prejdi okolo a pokračuj v ceste.“ Abu Zarr Gifárí išiel za hazrat Alim. Napokon sa mu dostalo cti uvidieť požehnanú tvár nášho Proroka a pozdravil ho slovami: „As-salámu alejkum.“

„Buďte trpezliví, ó Jásirova rodina! Radujte sa, ó Ammárova rodina! Niet pochýb, že vaším miestom odmeny je džanna“ Hadís šaríf

Tento pozdrav bol prvým pozdravom (salámom) v islame a Abu Zarr Gifárí bol prvým človekom, ktorý takto pozdravil. Prorok mu odpovedal na pozdrav a povedal: „Nech je s tebou milosť Alaha ta’ala.“ Potom sa Prorok spýtal: „Kto si?“ On povedal: „Som z kmeňa Gifár.“ „Odkedy si tu?“ spýtal sa Prorok. – „Som tu už tri dni a tri noci.“ – „Kto ťa živil?“ – „Nenašiel som nič na jedenie a pitie okrem Zamzamu. Kedykoľvek som pil Zamzam, necítil som ani hlad, ani smäd.“ Náš Prorok povedal: „Zamzam je požehnaný. Hladného nasýti.“ Potom Abu Zarr Gifárí povedal Prorokovi: „Vylož mi islam.“ Náš Prorok mu predniesol kalimat aš-šaháda (vyznanie viery), on ju zopakoval, dostalo sa mu pocty islamu a pridal sa k prvým moslimom.9 Keď sa hazrat Abu Zarr Gifárí stal moslimom, povedal nášmu Prorokovi: „Ó Rasulalláh! Prisahám pri Džanáb al-Hakkovi, ktorý ťa poslal ako pravého proroka, toto verejne vyhlásim medzi polyteistami.“ Išiel ku Kábe a nahlas povedal: „Ó Kurajšovci! Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu – vydávam svedectvo, že niet boha okrem Alaha ta’ala a že Muhammad alejhis-salám je Jeho služobník a Jeho rasul.“ Len čo to polyteisti počuli, hneď sa naňho vrhli. Bili ho kameňmi, palicami a kusmi kostí a celého ho zakrvavili. Keď to hazrat Abbás uvidel, povedal: „Nechajte toho človeka, zabijete ho! Je z kmeňa, ktorý žije pri ceste, kadiaľ prechádza vaša obchodná karavána. Ako tadiaľ potom budete prechádzať?“ Tak zachránil hazrat Abu Zarra z rúk polyteistov. Abu Zarr sa od radosti, že sa mu dostalo pocty islamu, nemohol upokojiť. Na druhý deň znova pri Kábe z plného hrdla vykrikoval kalimat aš-šaháda. Polyteisti ho aj tentoraz zbili a on padol na zem. Znova prišiel hazrat Abbás a zachránil ho z ich rúk. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) prikázal hazrat Abu Zarrovi Gifárímu, aby sa vrátil do svojho kraja a tam šíril islam. Podľa tohto príkazu sa vrátil k svojmu kmeňu a hovoril im o jedinosti Alaha ta’ala a o tom, že Muhammad alejhis-salám je Jeho rasul. Povedal, že to, čo on hlása, je pravda a správne, a že modly, ktorým sa klaňajú, sú márne, prázdne a nezmyselné. Časť zástupu, ktorý ho počúval, začala protestovať. Vtedy náčelník kmeňa Haffáf umlčal tých, čo kričali, a povedal: „Počkajte, nech počujeme, čo povie.“ Nato hazrat Abu Zarr pokračoval: „Predtým, ako som sa stal moslimom, išiel som jedného dňa k modle Nuham a položil som pred ňu mlieko. Videl som, ako prišiel pes, vypil mlieko a znečistil modlu. Celkom jasne som pochopil, že modla nemá silu tomu zabrániť. Ako sa vám môže páčiť klaňať sa modle, ktorú ponížil aj pes? Či to nie je šialenstvo? Hľa, toto je to, čomu sa klaniate.“ Všetci stáli so sklonenými hlavami. Keď sa jeden z nich spýtal: „Dobre, a čo hlása ten Prorok, o ktorom hovoríš? Ako si pochopil, že hovorí pravdu?“, hazrat Abu Zarr nahlas povedal: „Hlása, že Alah ta’ala je jeden, že niet boha okrem Neho, že On stvoril všetko a že je Vlastníkom a Pánom všetkého… Pozýva ľudí, aby v Neho uverili… Pozýva k dobru, ku krásnym mravom a k vzájomnej pomoci. Hlása, aké škaredé je zahrabávať zaživa dievčatá, ako aj každé iné zlo, neprávosť a útlak, ktorého sa dopúšťate, a že sa im treba vyhýbať.“ A dlho vysvetľoval islam. Vymenoval jeden po druhom bludy, v ktorých bol jeho kmeň. Potom hovoril o ich škodlivosti a ohavnosti.

Z tých, ktorí ho počúvali, sa mnohí stali moslimami, a prvý medzi nimi náčelník kmeňa Haffáf a Abu Zarrov vlastný brat Unajs.10

Verejné recitovanie vznešeného Koránu pri Kábe

Jedného dňa sa vznešení sahábovia zhromaždili na jednom odľahlom mieste a rozprávali sa: „Pri Alahovi, okrem Rasululláha sa nenašiel nikto, kto by týmto kurajšovským polyteistom dal verejne počuť vznešený Korán. Je niekto, kto im bude verejne recitovať vznešený Korán a dá im ho počuť?“ Bol tam aj hazrat Abdulláh ibn Masúd. Povedal: „Ja im ho dám počuť.“ Keď niektorí zo sahábov povedali: „Ó Abdulláh! Bojíme sa, že ti polyteisti ublížia. My chceme človeka, ktorý má ľud a kmeň, čo ho v prípade potreby pred polyteistami ochráni,“ on trval na svojom: „Vy mi len dovoľte ísť. Džanáb al-Hakk ma ochráni.“ Na druhý deň v čase duhá (predpoludnia) išiel k Makámu Ibráhím. Polyteisti sa tam boli zhromaždili. Ibn Masúd postojačky predniesol Bismilláhi r-rahmáni r-rahím a začal recitovať súru ar-Rahmán. Polyteisti si povedali: „Čo to hovorí syn Umm Abd? Iste recituje to, čo priniesol Muhammad,“ a vrhli sa naňho. Päsťami, kopancami a fackami mu tvár a oči tak domodrili, že bol na nepoznanie. On však pod fackami a údermi pästí ďalej recitoval. Vrátil sa k vznešeným sahábom s tvárou a očami celkom v ranách a modrinách. Vznešení sahábovia sa veľmi zarmútili a povedali: „Veď sme sa práve toho báli, že takto dopadneš. Napokon ťa postihlo to, čoho sme sa obávali.“ Abdulláh ibn Masúd však vôbec nebol smutný a povedal: „Nepriateľov Alaha ta’ala som ešte nikdy nevidel slabších ako dnes. Ak chcete, zajtra ráno im môžem dať počuť ešte toľko.“ Vznešení sahábovia povedali: „Nie, toto ti stačí. Tým zarytým neveriacim si dal počuť to, čo sa im nepáči.“11

Ako sa Tufajl ibn Amr stal moslimom

V tých rokoch, keď začal verejne šíriť islam v Mekke, náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) vo dne v noci napomínal ľudí a pozýval ich do náboženstva islam. Mekkánski polyteisti sa usilovali tieto Rasululláhove snahy zmariť. Voči tým, ktorí prijímali to, čo hovoril, a prijímali imán, považovali za dovolenú každú lož, ohováranie a mučenie. Len čo uvideli niekoho, kto sa s Prorokom stretol a rozprával, hneď k nemu pristúpili a siahali po každej lesti a lži, aby ho nepočúval a neveril tomu, čo hovorí. Robili všetko, čo mohli, aby sa tí, ktorí prichádzali do Mekky zvonka, s ním nestretli. V čase, keď boli moslimovia v núdzi a znášali týranie od neveriacich, prišiel do Mekky Tufajl ibn Amr Dausí. Keď ho uvideli, vodcovia polyteistov išli k nemu a povedali: „Ó Tufajl! Prišiel si do našej krajiny. Abdulmuttalibov sirota, ktorý sa objavil medzi nami, má mnoho podivných vlastností. Slová, ktoré hovorí, sú ako čary. Rozdeľuje syna od otca, brata od brata, muža od ženy! Myšlienkami, s ktorými prišiel, znepokojil všetkých navôkol. Syn, ktorý počuje jeho slovo, si nevšíma otca, ale ide za ním. Nikto už nikoho nepočúva, ale stáva sa moslimom. Bojíme sa, že toto nešťastie rozbratu, ktoré postihlo nás, postihne aj teba a tvoj ľud. Nech je toto naša rada: v nijakom prípade sa s ním nerozprávaj! Ani ty mu nehovor ani slovo, ani jeho slovo nepočúvaj. Nevšímaj si, čo rozpráva! Buď veľmi opatrný. Ani sa tu dlho nezdržiavaj. Hneď odíď!“ Čo sa stalo potom, rozpráva Tufajl ibn Amr takto:

„Pri Alahovi, ten človek hlása pravdu, hovorí to, čo je správne. Tí, ktorí mu neveria, sú klamári a sú v bludoch“ Hazrat Unajs Gifárí (radijalláhu anhu)

„Prisahám, že to opakovali toľkokrát, až som sa nakoniec rozhodol, že sa s ním nebudem rozprávať a v nijakom prípade nebudem počúvať jeho slová. Ba keď som vchádzal do Káby, pre istotu, zo strachu, aby som nepočul jeho slová, som si zapchal uši bavlnou. Na druhý deň ráno som išiel ku Kábe. Videl som, že tam Rasul alejhis-salám vykonáva namaz. Postavil som sa na miesto blízko neho. Z múdrosti Džanáb al-Hakka mi niečo z toho, čo recitoval, doľahlo k uchu. Aké krásne boli slová, ktoré som počul! Povedal som si: ‚Veď ja nie som človek, ktorý nevie rozlíšiť dobré od zlého. Okrem toho som básnik. Prečo by som nepočúval, čo hovorí? Ak sa mi jeho slová budú zdať krásne, prijmem ich, a ak sa mi nebudú páčiť, nechám ich tak.‘ Skryl som sa bokom a tam som čakal, kým Rasululláh nedokončil namaz a nevydal sa domov. Potom som išiel za ním. Keď vošiel do domu, vošiel som aj ja a povedal som: ‚Ó Muhammad alejhis-salám! Keď som prišiel do tohto kraja, tvoj ľud mi povedal to a to… Žiadali, aby som sa od teba držal ďaleko. Zo strachu som si zapchal uši bavlnou, aby som nepočul tvoje slovo. Ale Alah ta’ala mi dal počuť niečo z toho, čo recituješ. Zdalo sa mi to veľmi krásne. Teraz mi oznám, čo mi máš povedať! Som pripravený prijať to.‘ Rasululláh mi vyložil islam a zarecitoval niečo zo vznešeného Koránu. Prisahám, že v živote som nepočul krajšie slová ako tieto. Hneď som vyslovil kalimat aš-šaháda a stal sa moslimom. Vtedy som povedal: ‚Ó Rasulalláh! Ja som vo svojom ľude človek, ktorého slovo sa počúva a ktorý má vážnosť. Nikto z nich nejde proti môjmu slovu. Pôjdem a pozvem aj ich do náboženstva islam. Pomodlite sa, aby mi Alah ta’ala daroval nejaké znamenie, nejaký karámat! Nech je mi to znamenie úľavou a pomocou, keď budem pozývať svoj ľud do islamu!‘ Na túto moju prosbu sa Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) modlil: ‚Alah môj! Daruj mu znamenie, znak!‘ Potom som sa vrátil do svojho kraja. Jednej tmavej noci, keď som prišiel na kopec nad prameňom, kde žil môj ľud, na čele sa mi objavil nur ako lampa a začal svietiť. Vtedy som sa modlil: ‚Alah môj! Prenes tento nur z môjho čela na nejaké iné miesto! Aby si nevedomci z kmeňa Daus, keď ho uvidia, nepomysleli, že mu ho Alah vyviedol na čelo ako Boží trest za to, že odpadol od svojho náboženstva!‘ Ten nur hneď prešiel na koniec biča v mojej ruke a zostal tam visieť ako lampa. Keď som sa priblížil k sídlu svojho kmeňa a začal som zostupovať zo strmého svahu, tí, ktorí tam boli, si navzájom ukazovali nur, ktorý žiaril ako lampa na konci biča v mojej ruke. Tak som zostúpil zo svahu a prišiel domov. Prvý ku mne prišiel otec a uvidel ma v tomto stave. Z lásky ku mne ma objal okolo krku. Môj otec bol veľmi starý. Povedal som mu: ‚Ocko môj! Ak zostaneš vo svojom predošlom stave, ani ja nie som tvoj, ani ty nie si môj!‘ Keď počul tieto moje slová, otec sa začudoval a spýtal sa: ‚Prečo, synu môj?‘ Odpovedal som mu: ‚Ja som teraz vstúpil do náboženstva Muhammada alejhis-salám a stal som sa moslimom.‘ Nato môj otec povedal: ‚Synu môj, aj ja som vstúpil do náboženstva, do ktorého si vstúpil ty. Nech je tvoje náboženstvo aj mojím náboženstvom!‘ a hneď vyslovil kalimat aš-šaháda a stal sa moslimom. Potom som ho naučil, čo som vedel o náboženstve islam. Potom sa okúpal a obliekol si čisté šaty. Potom ku mne prišla žena. Aj jej som povedal to isté. Aj ona to prijala a stala sa moslimkou. Keď sa rozvidnelo, vyšiel som medzi kmeň Daus. Vyložil som im islam a všetkých som pozval do islamu. Oni však váhali prijať. Dlho sa vzpierali. Neupustili od svojich skutkov, ktoré sú hriechom a zlom. Zašli ešte ďalej: žmurkali a dvíhali obočie a vysmievali sa mi; pre svoju vášeň pre úžeru a hazard nepočúvali moje slová. Utekali pred tým, aby nasledovali islam. Vzbúrili sa proti Alahovi a Jeho Prorokovi.

O nejaký čas som prišiel do Mekky a posťažoval som sa Rasululláhovi na svoj ľud: ‚Ó Rasulalláh! Kmeň Daus sa vzbúril proti Alahovi ta’ala. Neprijali moje pozvanie, aby vstúpili do islamu. Pomodlite sa za nich!‘ Náš milovaný Prorok, ktorý mal s každým veľa súcitu a milosrdenstva, zdvihol ruky, obrátil sa ku kible a modlil sa: ‚Pane môj! Ukáž ľudu Dausu pravú cestu a priveď ich do náboženstva islam!‘ A mne povedal: ‚Vráť sa k svojmu ľudu. Ďalej ich s jasnou tvárou a láskavým slovom pozývaj do islamu! Buď k nim mierny!‘ Hneď som sa vrátil do svojho kraja a ani na chvíľu som neprestal pozývať ľud Dausu do islamu.“12

Pozývanie na trhoch

Každý rok prichádzali ľudia z rôznych miest v určené dni do Mekky, aby navštívili Kábu al-Muazzama. Aj Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) vítal prichádzajúcich, každej skupine vykladal islam a hlásal, „že Alah ta’ala je jeden, že on je pravý prorok a že v tom je spása“. Jedného dňa zhromaždil Valíd ibn Mugíra polyteistov a povedal: „Ó Kurajšovci! Znova prišiel čas navštevovania Káby. Muhammadov hlas sa rozniesol po svete. Arabské kmene k nemu prichádzajú, priťahujú ich jeho sladké slová a vstupujú do jeho náboženstva. Proti tomu treba vymyslieť nejaké opatrenie. Dohodnime sa všetci, aby sme jeden z druhého nerobili klamára tým, že by každý o ňom hovoril niečo iné.“ Kurajšovci povedali: „Ó otec Abd Šamsa! Ty si medzi nami najprezieravejší. Čokoľvek povieš, aby sme hovorili, to budeme hovoriť aj my.“ Keď Valíd povedal: „Nie, vy hovorte a ja budem počúvať,“ oni povedali: „Povedzme, že je veštec.“ Valíd hneď namietol: „Nie! Prisahám, že nie je veštec. Videli sme veľa veštcov. Tí bez zábran hovoria pravdu aj lož. To, čo Muhammad recituje, sa vôbec nepodobá na to, čo si vymýšľajú veštci. Okrem toho sme doteraz od Muhammada nepočuli ani jedinú lož. Ak to povieme, nikto nám neuverí.“ Tentoraz povedali: „Povedzme, že je madžnún, že je blázon.“ Valíd znova namietol: „Nie! Prisahám, že nie je ani madžnún, ani blázon. My poznáme bláznov a madžnúnov, rozumieme sa aj znakom šialenstva. On nemá ani dusenie, ani kŕče a chvenie, ani vymyslené strachy. Ak to povieme, vyvráti nás a vyhlási nás za klamárov.“ Kurajšovci povedali: „Povedzme, že je básnik…“ Valíd znova namietol: „Nie je ani básnik! Veľmi dobre poznáme každý druh poézie. To, čo on recituje, sa vôbec nepodobá na poéziu.“ Tentoraz povedali: „Povedzme, že je čarodejník.“ Valíd povedal: „Nie je čarodejník. Videli sme čarodejníkov a čary, ktoré robia, aj tie poznáme. V jeho slovách niet ani stopy po čarách. Muhammadova reč prevyšuje celý svet. Nie je ani neznámy človek. Nemôžeme od neho oddeliť ľud a zabrániť mu, aby sa s ním rozprával. Okrem toho vo výrečnosti a krasorečnení, v peknej a zmysluplnej reči prevyšuje svojich rovesníkov. Jedným slovom, čokoľvek o ňom povieme, ľud pochopí, že naše slovo je lož.“ Kurajšovci nenašli, čo by povedali, a povedali: „Ty si medzi nami najstarší a najskúsenejší; nech povieš čokoľvek, my súhlasíme.“

„Náš Prorok sa modlil: ‚Pane môj! Ukáž ľudu Dausu pravú cestu a priveď ich do náboženstva islam!‘ A mne povedal: ‚Vráť sa k svojmu ľudu! Ďalej ich s jasnou tvárou a láskavým slovom pozývaj do islamu! Buď k nim mierny!’“ Tufajl ibn Amr (radijalláhu anhu)

Nato sa Valíd ibn Mugíra chvíľu zamyslel a, zvádzajúc tých okolo seba, povedal: „Predsa je najlepšie zo všetkého povedať, že je čarodejník, kúzelník; to je pre rozum najprijateľnejšie. Veď svojimi slovami oddeľuje ľudí od ich ľudu a príbuzných. Odcudzuje brata od brata, dvoch priateľov jedného od druhého.“ Kurajšovci sa hneď rozišli a ľuďom, ktorých v Mekke okolo seba zhromaždili, hovorili: „Muhammad je čarodejník!…“ a šírili to medzi ľudom. Keď kmene začali prichádzať, aby navštívili Kábu, vychádzali im v ústrety a nenechali nikoho, koho by nevarovali, aby sa s Prorokom nestretával. Pre tieto činy polyteistov sa vo všetkých arabských krajinách začal prebúdzať záujem o islam a v mysliach sa začali objavovať pochybnosti a otázky o modlách. Alah ta’ala zjavil ajaty o tom, že neveriacemu Valídovi ibn Mugírovi dá okúsiť trpké tresty. Napríklad v 11.–29. ajate súry al-Muddassir sa hovorí, podľa významu: „(Ó Môj Rasul!) Nechaj Mne vec (trest) toho, koho som stvoril samého (bez majetku) (nejakého neveriaceho, ako je Valíd ibn Mugíra)! (Ja tomuto neveriacemu dám trest, ktorý si zaslúžil.) Dal som mu veľmi veľa majetku (tomuto nevďačnému človeku, ktorý nič nevlastnil, som daroval mnoho viníc, záhrad a majetkov a potom som ho priviedol k mnohým dobrodeniam). Dal som mu synov, ktorí sú stále pri ňom (ktorí ho strážia a dozerajú naňho, mocných a silných, pripravených hneď odraziť každý útok naňho). Všetko som mu uľahčil, daroval som mu veľmi veľké možnosti (priviedol som ho do stavu, že ľahko dosiahol všetko, otvoril som mu cestu. V Mekke dosiahol vysoké postavenie. Dostal prezývku Rajhánat al-Arab. Svojmu ľudu sa predstavoval ako veľmi vyvolený človek). Potom (tento chamtivý, nevďačný človek) po všetkých týchto možnostiach chce, aby sme mu (majetok a deti) ešte rozmnožili (chamtivo žiada a nesnaží sa vážiť si dobrodenia, ktoré dostal, a ďakovať za ne). Nič také! Jeho želania sa nikdy nesplnia! (Želanie tohto popierača, tohto chamtivca sa nesplní; jeho majetok a deti sa nerozmnožia.) Lebo on sa stal voči Našim ajatom krajne tvrdohlavým. Násilím ho budem vliecť po klzkej skale v džahannamu, na ktorej sa noha neudrží (v prudkom a bolestnom utrpení džahannamu ho potrestám trestom, ktorý si zaslúžil), uvrhnem ho do biedy a muky! (Jedného dňa, keď Prorok pri Kábe nahlas recitoval vznešený Korán, ajaty zanechali na Valídovi hlbokú stopu. Išiel ku Kurajšovcom a povedal: ‚Počul som reč, ktorú Muhammad recituje. To nemôže byť slovo ani človeka, ani džina. Tá reč nie je poézia, nie je ani slovom veštca. Tento človek ani neklame. Ja som človek, ktorý počul mnoho výstižných a zmysluplných slov. No nemohol som ju k ničomu prirovnať. Videli ste ho niekedy klamať?‘ Kurajšovci upadli do veľkých starostí a povedali: ‚Beda! Aj tohto rozumného, bohatého a vplyvného človeka sme pustili z rúk! Muhammadove (sallalláhu alejhi va sallam) slová zapôsobili aj naňho.‘ Hneď k nemu poslali Abu Džahla. Abu Džahl prišiel a povedal: ‚Čo je s tebou, že ťa vidím takého smutného a zlomeného? Vari Muhammadove čary zapôsobili aj na teba, alebo ti pripadlo niečo z jeho majetku a imania? My sme sa medzi sebou dohodli: ak túžiš po majetku a imaní, dáme ti majetku a imania, koľko len chceš. Nezabočuj takto na scestie.‘ A Valíd ibn Mugíra povedal: ‚Ja som najbohatší z Kurajšovcov. Ako mi môžete niečo také ponúknuť?‘ Abu Džahl povedal: ‚Dobre! Tak prečo si vyslovil slová chvály o Koráne, ktorý on recituje?’) (Vtedy tento popierač, aby mohol zdvihnúť jazyk proti vznešenému Koránu, ktorý počul od Rasululláha,) si v mysli niečo vymýšľal (premýšľal a uvažoval) a potom vyniesol súd o hodnote (meradlo) (predniesol výsledok svojho premýšľania). Nech je prekliaty (nech zahynie), ako len posúdil! (Predniesol neopodstatnený, nezmyselný úsudok, ktorý vyvracia to, čo pred chvíľou povedal, a ktorý v nijakom prípade nemôže byť správny. Tento človek pocítil potrebu vysvetliť svoje slová: ako im vysvetlím tieto slová, ktoré som povedal.)

„Nie, znova pôjdem a budem recitovať. Polyteistov vidím v takom biednom stave po prvý raz. Ich bezmocnosť ma veľmi teší. Necítim bolesť z mučenia, ktoré mi spôsobili“ Abdulláh ibn Masúd (radijalláhu anhu)

Potom, nech je prekliaty, ako len (taký strašný) súd vyniesol! Potom sa pozrel (sústredil sa na vec, znova bystro prehliadol predmet a znova o ňom premýšľal, aby ho celkom dostal pod svoju kontrolu). Potom sa zamračil a jeho tvár stemnela. Potom sa k pravde obrátil chrbtom a spyšnel. A povedal: ‚Toto nie je nič iné ako čary, ktoré ľudia zdedili (ktoré neustále prechádzajú z jedného na druhého). Sú to len slová človeka!’“ (A tento človek predtým pred svojím ľudom uznal, že vznešený Korán je zázračná reč a že sa nepodobá slovám ľudí a džinov. Potom tento popierač, aby uspokojil svoj ľud, zmenil svoje slovo a vyslovil o vznešenom Koráne ohovárania, ktoré mu v nijakom prípade nepristanú. Tak sa sám urobil hodným Božieho trestu. Alah ta’ala povedal:) „Uvrhnem ho do džahannamu (do Sakaru, do prudkého ohňa). A vieš ty, čo je Sakar? (Odkiaľ by si vedel, čo je prudký oheň? Vieš niečo o jeho vlastnostiach?) Nič nenechá a ničoho sa nevzdá! (Ani nenechá nažive, ani nezničí! To jest, človeka ani nezabije, ani neoživí! Tých, ktorí doň vojdú, ani nepustí von, ani ich neprestane trápiť.) Zdiera človeku celú kožu (spaľuje ju, páli, robí ju čiernou) a obnažuje mu kosti.“

Ako polyteisti počúvali vznešený Korán

Poprední polyteisti rôznymi úkladmi a útlakom bránili ľuďom prijať imán. Obyvateľom Mekky zakazovali počúvať ajaty, ktoré recitoval Muhammad alejhis-salám. Sami však v noci potajomky prichádzali k domu, v ktorom bol náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám, skrývali sa v nejakom kúte a počúvali. Keď sa rozvidnelo a začalo svitať, poprední polyteisti videli, že prišli v noci počúvať vznešený Korán bez toho, aby jeden o druhom vedel, a tak sa navzájom karhali a hovorili: „Už to viac nerobme.“ No nasledujúcu noc znova, bez toho, aby jeden o druhom vedel, chodili, skrývali sa v nejakom kúte a znova počúvali. A keď sa rozvidnelo, videli jeden druhého a čudovali sa. Rozchádzali sa s prísahou, že to už viac nebudú robiť, ale nedokázali s tým prestať. Predsa však, pretože sa riadili svojimi nafsami, robili sa nadradenými, báli sa, že ich ostatní polyteisti budú karhať, a oddávali sa ešte mnohým márnym myšlienkam, imán neprijali. V tom bránili aj iným. Ba po uliciach vykrikovali: „Muhammad je čarodejník.“ Jedného večera sa polyteisti zhromaždili okolo Káby a povedali: „Zavolajme Muhammada a porozprávajme sa o tejto veci! Aby nás potom nekarhali, ale aby nás ospravedlnili,“ a poslali Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam) odkaz. Na toto pozvanie prišiel Prorok ku Kábe a sadol si zoči-voči polyteistom. Polyteisti povedali: „Ó Muhammad! Poslali sme po teba, aby sme sa s tebou dohodli. Prisaháme, že medzi Arabmi nebolo vidieť takého človeka ako ty, ktorý by svoj ľud uvrhol do takej biedy! Hanil si naše náboženstvo! Zdvihol si jazyk proti našim bohom! Zosmiešnil si náš rozum! Rozbil si našu jednotu a znesváril si nás jedných s druhými! Niet zla, ktoré by si na nás neprivolal! Ak týmito činmi a slovami chceš zbohatnúť, nazbierame ti viac majetku, než si želáš. Ak chceš získať slávu a česť, prijmeme ťa za náčelníka nad nami. Ak chceš byť vládcom, vyhlásime ťa za vládcu a zhromaždíme sa okolo teba. Ak si pod vplyvom niečoho, zachránime ťa od toho. Ak je to choroba, ktorá pochádza od džinov, minieme všetok svoj majetok, aby sme ti našli liek!…“ Vodca svetov ich trpezlivo vypočul a potom im dal túto veľkolepú odpoveď: „Ó Kurajšovci! Nič z toho, čo hovoríte, nie je vo mne. Neprišiel som s tým, čo som vám priniesol, aby som žiadal váš majetok, ani aby som medzi vami získal veľkú česť a slávu, ani aby som sa stal vaším vládcom. Ale Alah ta’ala ma poslal k vám ako proroka a zoslal mi Knihu. Prikázal mi, aby som vám (tým z vás, ktorí prijmú) bol zvestovateľom radostnej zvesti (o džanne) a varovateľom (tých z vás, ktorí neprijmú, pred džahannamom).

A ja som vám odovzdal tento príkaz svojho Pána, dal som vám radu. Ak prijmete to, čo som priniesol, bude to pre vás podielom a obživou na tomto svete aj na onom svete. A ak to neprijmete, ale odmietnete, mojou vecou je, kým Alah ta’ala nerozsúdi medzi mnou a vami, znášať každú ťažkosť a nastavovať jej hruď, aby som splnil príkaz Džanáb al-Hakka…“ Abu Džahl, Umajja ibn Chalaf a ostatní polyteisti povedali: „Ó Muhammad! Vieš, že niet nikoho, kto by žil v ťažších pomeroch ako my. Keď si už prorok, popros svojho Pána, aby odstránil a vzdialil tieto hory, ktoré nás tiesnia a sťažujú nám život! Nech nám rozšíri zem a nech po nej potečú rieky ako rieky Šámu a Iraku! Okrem toho nech oživí niektorých z našich zosnulých predkov, a predovšetkým Kusajja ibn Kilába! Kusajj ibn Kiláb bol pravdovravný a vznešený človek. Spýtajme sa ho, či je pravda alebo nepravda to, čo hovoríš! Ak ťa on potvrdí a ak urobíš, čo žiadame, potvrdíme ťa. Tak sa dozvieme aj to, aké je tvoje postavenie u tvojho Pána. Ak to pre nás neurobíš, popros svojho Pána o niečo pre seba. Popros, aby poslal anjela, ktorý potvrdí tvoje slová a odvráti nás od teba! Okrem toho nech ti tvoj Pán dá záhrady, paláce, poklady, aby si sa zbavil starosti o živobytie! Veď aj ty, ako my, obchádzaš trhy a namáhaš sa, aby si si zarobil na živobytie!…“ Sláva sveta im povedal: „Nebol som k vám poslaný s tým. Ja som vám od Džanáb al-Hakka priniesol iba to, s čím ma Alah ta’ala poslal. To som vám odovzdal. Ja nie som človek, ktorý by od svojho Pána žiadal (aby dával majetok a imanie)… Alah ta’ala ma poslal ako zvestovateľa radostnej zvesti (tým z vás, ktorí prijmú, čo som priniesol, o džanne) a varovateľa (tých z vás, ktorí neprijmú, ale odmietnu, pred džahannamom).“ Vtedy polyteisti povedali: „Keď už tvoj Pán iste robí všetko, čo chce, popros Ho teda, aby rozštiepil toto nebo a zrútil ho na nás!… Kým to neurobíš, neuveríme ti!“ Prorok povedal: „To je vec Alaha ta’ala. Ak vám to chce urobiť, iste to urobí.“ Nato polyteisti zašli ešte ďalej: „Ó Muhammad! Vari tvoj Pán nevedel, že budeme s tebou sedieť, na čo sa ťa budeme pýtať a čo budeme od teba žiadať, aby ti to vopred oznámil a naučil ťa? Prečo neoznámil, čo nám urobí, ak neprijmeme to, čo nám odovzdávaš?… Kým nám neprivedieš anjelov ako svedkov pravdivosti svojich slov, neuveríme ti… Teraz už voči tebe nemáme nijaké záväzky. Prisaháme, že ťa už nenecháme na pokoji! Buď my zničíme teba, alebo ty nás…“ Keď náš milovaný Prorok videl, že sa namiesto toho, aby sa k nemu priblížili, takto celkom vzďaľujú, odišiel od nich.13 Keď mekkánski polyteisti odmietli Sultána vesmíru, Alah ta’ala prostredníctvom Džibríla alejhis-salám zoslal zjavenie (vahj) a odpovedal im ajatmi. Oznámil trpké tresty, ktoré ich postihnú. V 4. až 11. ajate súry al-An’ám sa hovorí, podľa významu: „Nepríde k nim nijaký ajat z ajatov ich Pána (ajat z ajatov vznešeného Koránu, dôkaz z dôkazov alebo zázrak zo zázrakov), aby sa od neho neodvrátili.

„Divosi, nevedomci tvrdých sŕdc, ti neuveria. Väčšina z nich sú munáfikovia (pokrytci)“ Tavba: 97

Hľa, oni zapreli a odmietli Pravdu (vznešený Korán), keď k nim prišla. Ale čoskoro k nim príde správa (trest) o tom, čomu sa vysmievali a z čoho si robili posmech. Vari oni (obyvatelia Mekky) nevideli, koľko pokolení sme pred nimi zahubili? Vari to nevedeli s istotou? Im sme dali všetky možnosti, ktoré sme vám nedali. Z neba sme na nich zosielali hojné dažde. (Pod ich záhradami, sadmi a palácmi) sme dali tiecť riekam. Potom sme ich zahubili za ich hriechy (a za to, že za tieto dobrodenia neďakovali). Na ich miesto sme stvorili ďalšie a ďalšie pokolenia. A aj keby sme ti zoslali knihu napísanú na papieri a oni by sa jej dotkli vlastnými rukami, tí neveriaci by z tvrdohlavosti opäť povedali: ‚Toto nie je nič iné ako zjavné čary.‘ A povedali: ‚Kiežby k nemu (k Muhammadovi alejhis-salám) bol zoslaný anjel (ktorého by sme videli aj my a ktorý by nám povedal, že on je prorok)!‘ Keby sme zoslali anjela (a oni by ani vtedy neprijali imán), vec by bola iste skončená (bol by vynesený rozsudok, aby boli všetci zahubení). Vtedy by im nebol daný odklad ani na mihnutie oka a viac by sa na nich nečakalo. Keby sme ho (Proroka) urobili anjelom, iste by sme ho opäť ukázali (v podobe) človeka a opäť by sme ich uvrhli do pochybnosti, do ktorej upadli. Prisahám, že aj z rasulov pred tebou si robili posmech a vysmievali sa im, a tak ich zo všetkých strán zasiahlo nešťastie a trest, ktorý bol odplatou za to, čomu sa vysmievali. Povedz: ‚Putujte po zemi a pozrite sa, aký bol koniec tých, ktorí považovali rasulov za klamárov!’“ Aj v 7.–10. ajate súry al-Furkán sa hovorí, podľa významu: „Neveriaci povedali: ‚Čo je to za proroka? Je a pije ako my, chodí po uliciach. Keby bol prorokom, prišiel by k nemu anjel. Mal by pomocníkov a aj oni by nám oznamovali a strašili nás džahannamom. Alebo by mu Pán posielal poklady peňazí, alebo by mal sady a majetky a jedol by, čo chce.‘ Tí krivdiaci si povedali: ‚Ak ho budete nasledovať, budete nasledovať začarovaného človeka.‘ (Ó Môj Habíb!) Pozri sa, aké škaredé prirovnania o tebe uvádzali, a tak zišli zo správnej cesty a upadli do bludu. Už sa z bludu nemôžu dostať a nájsť cestu k hidáji. Aký vznešený je Alah ta’ala! Ak bude chcieť, dá ti (na tomto svete) niečo lepšie než to: záhrady a sady, ktorými pretekajú rieky, a postaví ti paláce!“ Aj v 21. ajate sa hovorí, podľa významu: „Tí, ktorí nedúfajú v stretnutie s Nami, povedali: ‚Kiežby k nám boli zoslaní anjeli (aby nám oznámili, že Muhammad hovorí pravdu), alebo kiežby sme videli svojho Pána!‘ Prisahám, že oni sa vo svojich dušiach povyšovali a vo veľkej svojvôli prekročili všetku mieru…“ V 9. ajate súry Saba sa hovorí, podľa významu: „Keby sme chceli, dali by sme, aby ich zem pohltila (ako Karúna, pretože videli Naše jasné ajaty a zapreli ich), alebo by sme na nich zrútili kusy neba (ako sme to urobili obyvateľom Ajky).“ A v 97. ajate súry al-Isrá sa hovorí, podľa významu: „…V Súdny deň ich zhromaždíme tvárami k zemi, slepých, nemých a hluchých! Ich útočiskom bude džahannam; vždy keď jeho plameň ochabne, My im oheň rozdúchame!“ Na ajaty, ktoré boli o nich zoslané, reagovali polyteisti tak, že svoje nepriateľstvo ešte viac zostrili.

Najmä Ubajj ibn Chalaf a jeho brat Umajja Rasululláha veľmi zarmucovali. Nešťastný Ubajj prišiel do vznešenej prítomnosti nášho Proroka so spráchnivenou kosťou. Povedal: „Ó Muhammad! Tvoj Alah vraj oživí túto kosť potom, ako spráchnivie, je to tak? Ty si teda myslíš, že tvoj Pán toto oživí potom, ako spráchnivie!“ a kosť rozdrvil. Potom jej prach sfúkol smerom k nášmu milovanému Prorokovi. A pokračoval: „Ó Muhammad! Kto vraj toto oživí potom, ako takto spráchnivie?“ Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Áno. Alah ta’ala usmrtí aj teba, aj ju… Potom teba oživí a uvrhne do džahannamu.“ Pri tejto udalosti Džanáb al-Hakk zjavil tieto ajaty. Podľa významu: „Vari tento (popierajúci) človek nevidel, vari nevedel s istotou, že sme ho stvorili z kvapky semena? A predsa sa stal zjavným hašterivcom. Zabudol, ako bol stvorený, a uviedol Nám príklad: ‚Kto oživí túto kosť, keď spráchnivie a rozpadne sa?‘ (Ó Môj Rasul!) Povedz: ‚Oživí ich Ten, kto ich (keď neboli) prvýkrát stvoril (Alah ta’ala), a On dobre pozná každé stvorenie. On (Alah ta’ala) je Ten, kto vám zo zeleného stromu vyvádza oheň, a vy ním zapaľujete. Vari Ten, kto stvoril nebesá a zem, nie je schopný stvoriť im podobných? Áno, je schopný. On je Stvoriteľom všetkého, On všetko vie…’“14

Imán Chálida ibn Saída

V prvých časoch pozývania do islamu mal Chálid ibn Saíd sen. Vo sne stál na okraji džahannamu a otec ho chcel strčiť dnu. Práve v tej chvíli videl, ako ho náš Prorok chytil okolo pása a zachránil, aby nespadol do džahannamu. Prebudil sa s krikom a povedal: „Pri Alahovi, tento sen je pravda.“ Keď vyšiel von, stretol hazrat Abu Bakra a porozprával mu sen. Hazrat Abu Bakr mu povedal: „Tvoj sen je pravdivý, ten človek je prorok Alaha ta’ala. Hneď choď a nasleduj ho! Budeš ho nasledovať, vstúpiš do náboženstva, ktoré priniesol, a budeš s ním. A on ťa, ako si videl vo sne, ochráni, aby si nespadol do džahannamu. A tvoj otec zostane v džahannamu!“

Hazrat Chálid ibn Saíd bol pod dojmom sna. Bez otáľania hneď išiel na miesto zvané Adžjád k Muhammadovi alejhis-salám a spýtal sa: „Ó Muhammad! K čomu pozývaš ľudí?“

Prorok mu odpovedal: „Pozývam človeka, aby uveril v jedného jediného Alaha, ktorý nemá ani druha, ani podobného, a v to, že Muhammad (alejhis-salám) je Jeho služobník a prorok, a aby sa prestal klaňať nejakým kusom kameňa, ktoré nepočujú, nevidia, neprinášajú nijakú škodu ani úžitok a nevedia ani o tých, ktorí sa im klaňajú, ani o tých, ktorí sa im neklaňajú.“

Nato Chálid ibn Saíd hneď povedal: „Aj ja vydávam svedectvo, že niet boha, ktorého treba uctievať, okrem Alaha ta’ala, a ešte vydávam svedectvo, že ty si prorok Alaha ta’ala!“ a stal sa moslimom. Jeho prijatie islamu nášho Proroka veľmi potešilo. Po ňom sa dostalo cti stať sa moslimkou aj jeho žene Umajje. Hazrat Chálid ibn Saíd chcel, aby sa aj jeho bratia stali moslimami, a usiloval sa o to. Z nich sa Umar ibn Saíd už bol stal moslimom.

„V Súdny deň ich zhromaždíme tvárami k zemi, slepých, nemých a hluchých! Ich útočiskom bude džahannam; vždy keď jeho plameň ochabne, My im oheň rozdúchame!“ Isrá: 97

Keď sa ich otec Abu Uhajha, prudký nepriateľ islamu, dozvedel, že sa Chálid a Umar stali moslimami a že vykonávajú namaz na jednom odľahlom mieste v Mekke, poslal po nich tie zo svojich detí, ktoré sa nestali moslimami, a dal si ich priviesť. Potom im povedal, aby opustili náboženstvo, do ktorého práve vstúpili. Začal ich karhať a biť.

Potom povedal Chálidovi ibn Saídovi: „Ty si išiel za Muhammadom? Veď vidíš, že koná proti svojmu ľudu a tým, s čím prišiel, uráža naše modly a našich predkov!“

Keď hazrat Chálid ibn Saíd povedal: „Pri Alahovi, Muhammad alejhis-salám hovorí pravdu. Išiel som za ním. Aj keby som mal zomrieť, od svojho náboženstva neodpadnem!“, otcov hnev sa ešte viac rozpálil. Bil ho palicou, až sa zlomila, a potom povedal: „Ty nezbedný syn! Choď, kam chceš. Prisahám, že ti nedám ani chleba!“ Hazrat Chálid povedal: „Ak mi ty odoprieš živobytie, Alah ta’ala mi iste daruje obživu.“

Otec ostatným deťom pohrozil: „Ak sa s ním niekto z vás bude rozprávať, urobím vám to, čo som neurobil ani jemu.“ A hazrat Chálida zavrel do pivnice domu a na tri dni ho nechal hladného a smädného v mekkánskej páľave.

Hazrat Chálid ibn Saíd našiel spôsob a vyslobodil sa z otcových rúk. Otec ťažko ochorel. Abu Uhajha, ležiac chorý, pre svoje nepriateľstvo voči islamu hovoril:

„Ak sa z tejto choroby zachránim a postavím sa na nohy, každý v Mekke sa bude klaňať našim modlám. Nikto nebude môcť uctievať nikoho okrem nich!…“ Aby sa skončilo otcovo nepriateľstvo voči pravému náboženstvu a aby otec neublížil jeho bratom moslimom, hazrat Chálid zdvihol ruky a modlil sa: „Alah môj, ktorý si stvoril svety! Nedaj, aby môj otec vstal z tejto choroby!“ Džanáb al-Hakk vypočul jeho modlitbu: Abu Uhajha nemohol vstať z lôžka a zomrel.

Ako sa Mus’ab ibn Umajr stal moslimom

Mus’ab ibn Umajr (radijalláhu anhu) patril k vznešenej a bohatej kurajšovskej rodine. Keď počul požehnané slová nášho Proroka, v srdci sa mu zrodila veľká láska. Horel túžbou dostať sa k nemu. Napokon išiel do Dár al-Arkam a stal sa moslimom. Keď to počuli, matka a otec ho pripravili o všetko a začali ho mučiť. Aby ho odvrátili od náboženstva, zavreli ho do pivnice svojho domu a celé dni ho nechávali hladného a smädného. Vystavovali ho ťažkému a sotva znesiteľnému mučeniu pod páľavým arabským slnkom. Hazrat Mus’ab ibn Umajr však trpezlivo znášal toto ťažké a nemilosrdné mučenie a od islamu neodpadol.

Predtým, ako sa stal moslimom, hazrat Mus’ab vďaka bohatstvu svojej rodiny vyrastal v blahobyte a hojnosti. Každý mu závidel. Keď sa stal moslimom, rodina ho pripravila o všetko a vystavila mučeniu. Mus’ab ibn Umajr, ktorý pre svoje náboženstvo znášal každú ťažkosť, jedného dňa prišiel k Rasululláhovi. Tento jeho príchod opísal hazrat Ali takto: „Sedeli sme s Rasululláhom. Vtedy prišiel Mus’ab ibn Umajr. Mal na sebe záplatovaný odev a bol v poľutovaniahodnom stave. Keď Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) uvidel tento jeho stav, požehnané oči sa mu naplnili slzami. Keďže Mus’ab napriek mučeniu a chudobe, ktoré znášal, od svojho náboženstva neodpadol, Rasululláh povedal: ‚Pozrite sa na tohto človeka, ktorému Alah ta’ala ožiaril srdce nurom. Videl som, ako ho matka a otec živili najlepšími jedlami a nápojmi. Láska k Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi ho priviedla do stavu, v akom ho vidíte.‘“

„Alah môj! Odpusť im hriechy! Veď nevedia, čo robia“ Hadís šaríf

Spomínaj Hakka, celý v plameni!
Dosiahneš mnohé dobrodenia,
otvoria sa ti všetky brány,
zjaví sa ti Džamálulláh.
Šams-i Tabríz to dobre vie:
svet nezostane, zanikne,
všetky stvorenia pominú,
večne zostáva iba Alah.
Salátulláh, salámulláh,
alejka ja Rasulalláh.

Hidžra do Habeše