HIDŽRA DO HABEŠE

Prvá hidžra do Habeše

V piatom roku Rasululláhovho proroctva (bi’sa), napriek mučeniu zo strany polyteistov, počet moslimov ďalej rástol. No aj polyteisti stupňovali svoje mučenie a robili všetko, čo mohli. Proroka veľmi zarmucovalo, že jeho sahábovia znášajú neznesiteľné mučenie, že ich povrazmi za nohy priväzujú k ťavám a trhajú ich, ťahajúc na opačné strany. Toto mučenie bolo zo dňa na deň prudšie a jeho srdce plné milosrdenstva ho nemohlo zniesť.

Jedného dňa zhromaždil vznešených sahábov a povedal: „Ó moji sahábovia! Teraz sa rozptýľte po zemi. Alah ta’ala vás čoskoro znova zhromaždí na jednom mieste.“

Spýtali sa: „Ó Rasulalláh! Kam máme ísť?“ Náš Prorok ukázal požehnanou rukou smerom ku krajine Habeš a povedal: „Tam! Choďte do habešskej krajiny!1 Je tam totiž vládca, ktorý nikomu z tých okolo seba nekrivdí. A je to aj krajina pravdivosti. Zostaňte tam, kým vám Alah ta’ala neotvorí východisko a cestu záchrany z ťažkostí, v ktorých ste.“

Tak sa Sarvar al-álam Muhammad Mustafa (sallalláhu alejhi va sallam) rozhodol zachrániť svojich sahábov pred mučením a boj proti mekkánskym polyteistom viesť ďalej sám. Náš milovaný Prorok, ktorý pri narodení povedal: „Moja umma! Moja umma!“, teraz obetoval seba pre záchranu svojich sahábov. S týmto jeho dovolením časť vznešených sahábov opúšťala svoju vlasť a vykonávala hidžru!… No keďže sa lúčili s naším milovaným Prorokom, aj ich žiaľ bol veľmi veľký.

Na tejto prvej hidžre sa zúčastnili hazrat Usman a jeho žena hazrat Rukajja bint Rasululláh, Abu Huzajfa a jeho žena Sahla bint Suhajl, Zubajr ibn Avvám, Mus’ab ibn Umajr, Abdurrahmán ibn Avf, Abu Salama ibn Abdulasad a jeho žena Umm Salama, Hátib ibn Amr, Ámir ibn Rabía a jeho žena Lajlá bint Abí Hasma, Usman ibn Mazún, Abu Sabra ibn Abí Ruhm a jeho žena Umm Kulsúm bint Suhajl, Suhajl ibn Bajdá a Abdulláh ibn Masúd (radijalláhu anhum).2 Prorok o hazrat Usmanovi povedal: „Niet pochýb, že Usman je prvý človek, ktorý po prorokovi Lútovi vykonal hidžru spolu so svojou ženou.“

Časť vznešených sahábov na zvieratách a časť pešo potajomky opustili Mekku. Keď karavána dorazila do Šuajby, z milosti vznešeného Alaha tam práve zakotvili dve obchodné lode. Sahábovia zaplatili obchodníkom po pol zlatej mince a nastúpili na lode. Vtedy sa to polyteisti dozvedeli a vydali sa prenasledovať sahábov. Keď prišli na morské pobrežie, muhádžirovia už boli na lodiach a vyplávali na more, takže ani jedného nemohli chytiť. Ich námaha vyšla nazmar a vrátili sa sklamaní. Sahábovia sa cez Červené more dostali do Habeše živí a zdraví.3 Habešský vládca Nadžáší prijal moslimov vo svojej krajine. Zaobchádzal s nimi veľmi pekne.

„Ó moji sahábovia! Teraz sa rozptýľte po zemi. Alah ta’ala vás čoskoro znova zhromaždí na jednom mieste“ Hadís šaríf

Po tom, ako sahábovia odišli do Habeše, bola zoslaná súra an-Nadžm. Keď Rasululláh v Masdžid al-Haráme recitoval túto súru Kurajšovcom a došiel k miestu v 19. a 20. ajate, kde sa spomínajú modly polyteistov, prekliaty satan vhodil čosi ako: „Modly sú vznešené modly, od nich sa očakáva príhovor (šafá’a).“ Polyteisti si mysleli, že to povedal Rasululláh. Povedali: „Keď už on súhlasil s naším náboženstvom, aj my sme sa s ním zmierili.“ Vtedy prišiel k Rasululláhovi aj Valíd ibn Mugíra a povedal: „Odteraz sa ťa nebudeme dotýkať,“ a Prorok sa začudoval. Správa o tomto „zmierení“ (!) polyteistov sa dostala k sahábom v Habeši na konci požehnaného mesiaca ramadán. Moslimovia v Habeši dostali správu: „V Mekke polyteisti a moslimovia uzavreli dohodu!“ Nato si pomysleli: „Naša hidžra, to, že sme opustili svoj kraj a domov, bola pre nepriateľstvo polyteistov. Teraz sa ich nepriateľstvo zmenilo na priateľstvo. Poďme teda a dosiahnime česť slúžiť Rasulovi al-akram (sallalláhu alejhi va sallam).“ Vtedy Džibríl alejhis-salám oznámil Rasululláhovi tento satanov úklad. Rasululláh sa veľmi zarmútil. Džanáb al-Hakk zjavil 52. ajat súry al-Hadždž, ktorého význam je: „Kedykoľvek rasulovia, majitelia šarí’e, ktorých sme poslali pred tebou, a nabíovia, ktorí ich nasledovali, chceli recitovať ajat alebo povedať niečo od seba, satan vhodil niečo do toho, čo recitovali alebo hovorili. Alah ta’ala oddeľuje to, čo vhodil satan, od správneho. Potom upevňuje Svoje ajaty. Alah ta’ala pozná stav ľudí a vykonáva Svoje rozhodnutie.“ Keď polyteisti počuli tento ajat, znova začali s týraním a mučením. Muhádžirovia dostali dovolenie od habešského vládcu a v mesiaci šavvál prišli do Mekky al-Mukarrama. Dozvedeli sa však, že správa, ktorú dostali, bola falošná.4 Keď sa dozvedeli, čo sa stalo, boli zmätení. Potom prišli k Prorokovi a o Habeši povedali: „Tam sme našli dobré susedstvo a ochranu. Nikto sa nedotýkal nášho náboženstva, nikto nás neurážal. Nepočuli sme ani slovo, ktoré by nám bolo nepríjemné. V pokoji sme uctievali Alaha ta’ala.“5 Dlho rozprávali o tom, ako habešská voda, vzduch a ovocie dodávajú silu, ako sú tam štyri chrámy, ako sa na týchto miestach každý deň zabíjajú ťavy a ovce, ako sa chudobní a cudzinci pozývajú a pekne hostia, ako ich ich vládca navštívil, dal im bezpečie (amán) a odstránil im ťažkosti, a vyjadrili svoju spokojnosť.6 V Habeši zostali viac ako dva mesiace.

Ako sa hazrat Hamza stal moslimom

Šiesty rok bi’sy… Hlas islamu sa zo dňa na deň šíril od ucha k uchu, dosahoval srdcia a siahal ešte ďalej. To privádzalo kurajšovských polyteistov do zúrivosti: napriek všetkému úsiliu nedokázali zabrániť šíreniu islamu. V knihách „Daláil an-nubuvva“ a „Maáridž an-nubuvva“ je zaznamenané toto:

Jeden z polyteistov, menom Valíd, mal modlu. Zhromažďovali sa na pahorku Safá a uctievali túto modlu. Jedného dňa išiel Prorok k nim a pozval polyteistov k imánu. Jeden džin, ktorý bol neveriaci, vošiel do tejto modly a vyslovil o našom milovanom Prorokovi nepatričné slová. Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) sa zarmútil. Na druhý deň ktosi neviditeľný pozdravil Proroka a povedal: „Ó Rasulalláh! Jeden neveriaci džin o tebe povedal nepatričné veci. Našiel som ho a zabil som ho. Ak chceš, prídeš zajtra na pahorok Safá? Ty ich znova pozveš do islamu. A ja vojdem do tej modly a vyslovím slová, ktoré ťa chvália.“ Prorok prijal návrh tohto džina menom Abdulláh.

Na druhý deň išiel náš milovaný Prorok tam a znova pozval polyteistov k imánu.

Bol tam aj Abu Džahl. Džin moslim vošiel do modly, ktorú polyteisti držali v rukách, a vyslovil krásne slová a verše, ktoré opisujú nášho milovaného Proroka a islam. Keď polyteisti počuli tieto slová, rozbili modlu, ktorú držali v rukách, a vrhli sa na Rasululláha. Jeho požehnané vlasy boli celé rozstrapatené. Požehnaná tvár sa mu zaliala krvou. Znášajúc ich týranie a mučenie povedal: „Ó Kurajšovci! Bijete ma. A ja som váš Prorok.“ Potom odtiaľ odišiel a prišiel domov. Istá slúžka videla túto udalosť od začiatku do konca. V tom čase hazrat Hamza poľoval v horách. Keď chcel vystreliť šíp na jednu gazelu, gazela prehovorila: „Ó Hamza! Bolo by lepšie, keby si namiesto mňa strieľal na tých, ktorí chcú zabiť tvojho synovca.“ Hazrat Hamza sa týmto slovám začudoval a ponáhľal sa domov. Mal vo zvyku, keď sa vrátil z poľovačky, zastaviť sa v Haráme aš-šaríf, vykonať taváf a až potom ísť domov. V ten deň, keď vykonával taváf, slúžka k nemu pristúpila. Porozprávala mu, čo Abu Džahl urobil Muhammadovi alejhis-salám. Keď počul, že Proroka urazili, v hazrat Hamzovi vzkypela rodová česť. Vzal zbraň a prišiel tam, kde boli polyteisti. „To ty si povedal môjmu synovcovi škaredé slová a zranil si mu srdce? Hľa, aj moje náboženstvo je jeho náboženstvom. Ak môžeš, urob aj mne to, čo si urobil jemu!“ povedal a lukom, ktorý mu visel na krku, rozbil Abu Džahlovi hlavu. Neveriaci, ktorí tam boli, sa chceli vrhnúť na hazrat Hamzu. Abu Džahl však povedal: „Nechajte ho, Hamza má pravdu. Povedal som jeho synovcovi škaredé slová.“ Keď hazrat Hamza odtiaľ odišiel, Abu Džahl povedal tým okolo seba: „Dávajte pozor, nedotýkajte sa ho! Rozhnevá sa na nás a stane sa moslimom. Tým Muhammad zosilnie.“ Hamza bol totiž vážený, uznávaný a silný. Abu Džahl súhlasil aj s tým, že mu rozbili hlavu, len aby sa hazrat Hamza nestal moslimom. Hazrat Hamza prišiel k Prorokovi a povedal: „Ó Muhammad! Pomstil som ťa na Abu Džahlovi. Zalial som ho krvou. Netrúchli, raduj sa!“ Náš milovaný Prorok povedal: „Ja sa z takých vecí neradujem.“ Keď hazrat Hamza povedal: „Urobím čokoľvek, čo budeš chcieť, aby som ťa potešil a vyslobodil zo žiaľu!“, Prorok povedal: „Ja sa teším iba z toho, aby si ty prijal imán a zachránil svoje vzácne telo pred ohňom džahannamu.“

Hazrat Hamza sa hneď stal moslimom. O ňom bol zoslaný ajat. Podľa slov hazrat Abdulláha ibn Abbása ten, o kom sa v 122. ajate súry al-An’ám hovorí, že bol „oživený a privedený k nuru…“, je hazrat Hamza, a ten, o kom sa hovorí, že „blúdi v temnotách…“, je Abu Džahl.

Hazrat Hamza išiel medzi polyteistov, vyhlásil, že sa stal moslimom a že bude habíba Alaha ta’ala, Muhammada alejhis-salám, brániť aj za cenu svojho života, a predniesol jednu kasídu. V tejto kasíde povedal: „Chvála Alahovi ta’ala, že moje srdce priklonil k islamu a k pravde. Toto náboženstvo poslal Alah ta’ala, Pán svetov, ktorý vie všetko, čo Jeho služobníci robia, ktorý ku každému pristupuje Svojou láskavosťou a ktorého moc prevyšuje všetko. Keď sa recituje vznešený Korán, z očí tých, ktorí majú srdce a rozum, tečú slzy. Vznešený Korán bol zoslaný Muhammadovi alejhis-salám v podobe ajatov podaných jasným a výrečným jazykom. On, Muhammad Mustafa, je medzi nami požehnaný človek, ktorého slovo sa počúva a pred ktorým sa skláňajú šije. Ó polyteisti! Nehovorte o ňom ostré, ťažké a hrubé slová, keď stratíte rozum a zatemní sa vám zrak. Ak vás zachváti taká myšlienka, nikto sa ho nemôže dotknúť bez toho, aby prekročil mŕtvoly nás moslimov.“

„Ó Kurajšovci! Bijete ma. A ja som váš Prorok“ Náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) sa veľmi potešil, že sa hazrat Hamza stal moslimom. Aj moslimovia veľmi zosilneli, keď sa k nim pridal aj on. Tým, že hazrat Hamza prijal islam, sa situácia zmenila. Mekkánci totiž vedeli, že hazrat Hamza je bojovník, odvážny, mužný človek, siláč a veľký hrdina. Preto sa kurajšovskí polyteisti už nemohli bez akéhokoľvek dôvodu zle správať k moslimom a najmä sa obávali ostria meča hazrat Hamzu.7

Vydal som sa na cestu s láskou k tebe,
príhovor, ja Rasulalláh!
Som hriešny, tvár mám čiernu,
príhovor, ja Rasulalláh!

Ako sa hazrat Umar stal moslimom

Náboženstvo islam sa zo dňa na deň šírilo, nur vznešeného Koránu ožaroval duše. Tí, ktorým to bolo súdené, prijímali imán z dobrodenia Alaha ta’ala a dosahovali hidáju. Títo požehnaní ľudia, ktorým sa dostalo cti stať sa vznešenými sahábmi (radijalláhu anhum), ruka v ruke, srdce pri srdci, krúžili okolo Rasululláha ako motýle okolo sviece. Jeho najmenšie želanie a pokyn považovali za veľký príkaz, súťažili, kto ich splní, a na tejto ceste neváhali obetovať ani svoje životy. Nepokoj a starosti polyteistov však dosiahli vrchol. Veď aj hazrat Hamza, jeden z hrdinov, na ktorých sa ukazovalo prstom, sa stal moslimom a zaujal miesto v Rasululláhových radoch. Táto nečakaná udalosť polyteistov celkom rozzúrila. Preto Chattábov syn Umar (ktorý sa ešte nestal moslimom) jedného dňa vyšiel z domu s úmyslom zabiť Rasululláha, kdekoľvek ho uvidí.

Našiel nášho milovaného Proroka v Masdžid al-Haráme, ako vykonáva namaz. Kým čakal, kým dokončí namaz, upútalo ho to, čo recitoval, a začal zvedavo počúvať. Habíb al-akram recitoval súru al-Hákka. Podľa významu: „Kijáma, ktorej príchod je pravdou!… Čo je kijáma, ktorej príchod je pravdou (vieš)? A čo ty vieš o tom, čo je kijáma, ktorej príchod je pravdou? Samúd a Ád (národy) popierali a za lož považovali kijámu, z ktorej hrôzy sa srdcia roztrasú. Ľud Samúd bol zahubený pre svoju svojvôľu (výkrikom Džibríla alejhis-salám).

A čo sa týka ľudu Ád, aj oni boli zahubení vetrom (víchricou), ktorý všetko pustoší, ktorý sviští, zúrivý a prudký. Alah ta’ala nad nimi držal túto víchricu nepretržite sedem nocí a osem dní. (Dostali sa do takého stavu, že) keby si tam vtedy bol, videl by si, ako pomreli a popadali ako duté kmene datľových paliem vytrhnuté s koreňmi! Vidíš teraz niečo, čo by po nich zostalo (jediného človeka, jedinú živú bytosť)? Aj faraón, aj tí pred ním, aj obyvatelia vyvrátených miest (Lútov ľud) sa všetci dopúšťali tohto previnenia (širku a neposlušnosti)… Tak sa vzbúrili proti proroku svojho Pána (proti Lútovi alejhis-salám a iným). Vtedy ich zasiahol trest prudší než trest, ktorý postihol iné ummy… Veru, keď (pri Núhovej potope) voda zaplavila všetko, My sme vás (vašich predkov, ktorí sú príčinou vašej existencie) niesli v lodi, aby vám to bolo poučením a aby si to uši, ktoré počujú, uchovali a zapamätali.

Keď sa raz zatrúbi na Súr a zem a hory sa zdvihnú zo svojich miest a prudko narazia jedna na druhú a rozpadnú sa, v ten deň nastane kijáma. V ten deň sa nebo, keď stratí silu a pevnosť, roztrhne a rozpadne.

Anjeli budú na okrajoch neba (čakajúc na príkaz svojho Pána). V ten deň bude Arš tvojho Pána (z tých, ktorí sú okolo neba) niesť osem anjelov. V ten deň budete predvedení (na zúčtovanie pred Alaha ta’ala), takže (pred Alahom ta’ala) nezostane skryté ani jedno vaše tajomstvo (o ktorom ste si mysleli, že ste ho na tomto svete ukryli). Vtedy ten, komu bude kniha daná do pravej ruky, povie (s radosťou): ‚Hľa, čítajte moju knihu! Ja som s istotou vedel, že sa stretnem so svojím zúčtovaním.‘

On bude v živote, s ktorým bude spokojný, vo vznešenej džanne… Ktorej (plody) budú na dosah ruky. (Bude im povedané:) ‚Jedzte a pite na zdravie, ako odmenu za dobré skutky, ktoré ste vopred poslali v uplynulých dňoch (na tomto svete).‘

A ten, komu bude kniha daná do ľavej ruky, povie: ‚Beda! Kiežby mi kniha nebola daná… A kiežby som sa ani nedozvedel, aké je moje zúčtovanie. Beda! Kiežby ona (smrť) bola bývala konečným koncom (môjho života) (aby som nebol oživený)! Môj majetok mi vôbec nepomohol. Všetka moja moc (moja sila, môj dôkaz, všetko, čo som mal) odišla odo mňa a zanikla!…‘ (Alah ta’ala povie anjelom povereným v džahannamu:) ‚Chyťte ho a zviažte (ruky mu priviažte ku krku)!… Potom ho uvrhnite do Džahímu (najprudšieho miesta trestu v džahannamu)! Potom ho vsuňte (znova) do reťaze dlhej sedemdesiat lakťov!… Lebo on neveril v Alaha ta’ala, Veľkého. Nenabádal, aby bol chudobný nakŕmený (nieto ešte, aby ho sám nakŕmil). Preto tu dnes nemá nikoho blízkeho (ani priateľa) (kto by sa nad ním zľutoval). Nemá ani jedlo okrem gislínu (hnisu obyvateľov džahannamu zmiešaného s krvou). Ten neje nikto okrem tých, ktorí (vedome) hrešia (neveriacich)…’“8 Hazrat Umar s obdivom počúval, čo Prorok recitoval. V živote nepočul také krásne slová. Neskôr to sám porozprával takto: „Bol som ohromený výrečnosťou, súladom a stručnosťou slov, ktoré som počúval. Povedal som si: ‚Prisahám, že toto musí byť básnik, ako hovoria Kurajšovci!’“ V tej chvíli náš Prorok pokračoval v recitovaní ajatov: „Prisahám na to, čo vidíte, i na to, čo nevidíte, niet pochýb, že on (vznešený Korán) je reč, ktorú priniesol (od svojho Pána) Rasul u Alaha ta’ala veľmi vznešený. Nie je to slovo básnika. Ako málo veríte!…“9 Hazrat Umar porozprával: „Znova som si povedal: ‚Toto musí byť veštec, lebo pochopil, čo mi prebieha hlavou!…’“ Rasululláh pokračoval v recitovaní súry: „Nie je to ani slovo veštca. Ako málo sa poúčate!… On (vznešený Korán) je zoslaný od Pána svetov (Muhammadovi alejhis-salám prostredníctvom Džibríla alejhis-salám). Keby on (Prorok) sám od seba bol o Nás vymyslel nejaké slová (ktoré sme My nepovedali), iste by sme ho pevne uchopili a potom mu, niet pochýb, preťali tepnu (krčnú žilu) a zahubili ho!

„(Ó strýko!) Ja sa teším iba z toho, aby si ty prijal imán a zachránil svoje vzácne telo pred ohňom džahannamu“ Hadís šaríf

A nikto z vás by ho pred tým nemohol ochrániť! Niet pochýb, že on (vznešený Korán) je jasným napomenutím pre bohabojných. My iste vieme, že medzi vami sú takí, ktorí ho považujú za lož (tak ako sú aj takí, ktorí ho potvrdzujú). Veru on (vznešený Korán) je pre neveriacich (nevyhnutným) žiaľom (keď na áchire uvidia dobrodenia dané tým, ktorí ho potvrdili). Veru on (vznešený Korán) je hakk al-jakín (je to iste pravda istého poznania, je to samo isté poznanie). Preto oslavuj meno svojho vznešeného Pána.“10

Hazrat Umar povedal: „Keď Rasululláh zarecitoval celú súru, v mojom srdci sa objavila náklonnosť k islamu.“ Tri dni po tom, ako sa hazrat Hamza stal moslimom, zhromaždil Abu Džahl polyteistov a povedal: „Ó Kurajšovci! Muhammad zdvihol jazyk proti našim modlám. Povedal, že naši predkovia, ktorí žili pred nami, sa trápia v džahannamu a že aj my tam pôjdeme!…

Niet iného východiska, len ho zabiť!… Tomu, kto ho zabije, dám sto červených tiav a nespočetné zlaté mince!…“ V okamihu zo srdca Chattábovho syna Umara zmizla náklonnosť k islamu; vyskočil zo svojho miesta a povedal: „Túto vec nemôže urobiť nikto okrem Chattábovho syna.“ „No tak, Chattábov syn! Nech ťa vidíme!“ povedali a tlieskali mu.

Pripásal si meč a vydal sa na cestu. Cestou stretol Nuajma ibn Abdulláha. Nuajm sa spýtal: „Kam si sa vybral s takou prudkosťou a hnevom, ó Umar?“ A on povedal: „Idem zabiť Muhammada, ktorý vniesol do ľudu rozbroj a znesváril brata s bratom.“ Nuajm povedal: „Ó Umar! To je ťažká vec. Jeho sahábovia krúžia okolo neho ako motýle a trasú sa oňho, aby sa mu niečo nestalo. Ťažko sa k nemu čo i len priblížiť. A aj keď ho zabiješ, nevyslobodíš sa z rúk Abdulmuttalibovcov.“

Hazrat Umar sa na tieto slová veľmi rozhneval: „Nie si aj ty jeden z nich? Najprv skoncujem s tebou,“ a siahol po meči. „Ó Umar! Nechaj mňa! Radšej choď k svojej sestre Fátime a jej mužovi Saídovi ibn Zajdovi; aj oni sa stali moslimami,“ povedal Nuajm. Hazrat Umar týmto slovám neuveril. „Ak neveríš, choď a spýtaj sa! Pochopíš,“ povedal.

Keby bol hazrat Umar v tejto veci uspel, náboženské rozdelenie by zaniklo, no objavila by sa krvná pomsta, ktorá bola zvykom Arabov, Kurajšovci by sa rozdelili na dve časti a začali by sa spory, ktorým by nebolo konca. Tak by nebol zabitý iba Umar ibn Chattáb, ale aj všetci Chattábovi synovia. Keďže však bol Umar ibn Chattáb veľmi silný, odvážny a prudký, na to nemohol pomyslieť. V obavách o sestru hneď išiel k ich domu.

V tých dňoch bola práve zoslaná súra Táhá; Saíd a Fátima (radijalláhu anhumá) si ju dali zapísať, pozvali do domu jedného zo sahábov, hazrat Chabbába ibn Arata, a recitovali ju. Hazrat Umar spoza dverí počul ich hlas. Veľmi silno zabúchal na dvere. Keď ho videli s mečom za pásom a rozhnevaného, skryli zápis a skryli aj hazrat Chabbába. Potom otvorili dvere. Keď vošiel, spýtal sa: „Čo ste recitovali?“ Povedali: „Nič.“

Jeho hnev ešte vzrástol a zvolal: „Je pravda, čo som počul, aj vy ste sa dali oklamať jeho čarami!“ Chytil hazrat Saída za golier a zrazil ho na zem. Keď ho chcela sestra vyslobodiť, v hneve udrel do tváre aj ju. Keď videl, že jej z tváre tečie krv, bolo mu sestry ľúto. Fátima cítila bolesť, bola celá od krvi. No sila imánu ju pozdvihla a, hľadajúc útočisko u Alaha ta’ala, povedala: „Ó Umar! Prečo sa nehanbíš pred Alahom a neveríš v Proroka, ktorého poslal s ajatmi a zázrakmi? Hľa, aj ja, aj môj muž sme dostali česť stať sa moslimami. Aj keby si nám sťal hlavy, od toho neustúpime,“ a predniesla kalimat aš-šaháda.

Pred takým imánom svojej sestry hazrat Umar zrazu zmäkol a sadol si na zem. Miernym hlasom povedal: „No tak, prineste tú knihu, ktorú ste recitovali.“ Fátima povedala: „Kým sa neočistíš, nedám ti ju.“ Hazrat Umar vykonal gusl.

Potom Fátima priniesla list vznešeného Koránu. Hazrat Umar pekne čítal. Začal čítať súru Táhá. Výrečnosť, krasorečnenie, významy a vznešenosť vznešeného Koránu mu stále viac zmäkčovali srdce. Keď prečítal ajat, ktorého význam je: „Jemu patrí všetko, čo je na nebesiach a na zemi, a čo je medzi nimi, a čo je pod (sedemvrstvovou) zemou“11, hlboko sa zamyslel. Povedal: „Ó Fátima! Vari všetky tieto bytosti, ktorým niet konca, patria Alahovi, ktorého vy uctievate?“ Sestra odpovedala: „Áno, je to tak! Vari o tom niet pochýb?“ Jeho údiv rástol a povedal: „Ó Fátima! My máme okolo tisícpäťsto modiel, vyrezávaných a zdobených, zo zlata, striebra, bronzu a kameňa. Ani jedna z nich nemá nič na zemi.“ Prečítal ešte trochu a premýšľal o ajate, ktorého význam je: „Niet pravého boha, ktorého treba uctievať a pred ktorým sa treba klaňať, okrem Alaha ta’ala. Jemu patria najkrajšie mená.“12 „Veru, aké je to pravdivé!“ povedal. Keď to Chabbáb počul, vyskočil zo svojho úkrytu, zvolal tekbír a povedal: „Radostná zvesť, ó Umar! Rasululláh sa modlil k Alahovi ta’ala: ‚Pane môj! Posilni toto náboženstvo Abu Džahlom alebo Umarom!‘ Hľa, tento poklad a toto šťastie boli súdené tebe.“

Tento ajat a táto modlitba vymazali a vymietli nepriateľstvo zo srdca hazrat Umara. Hneď povedal: „Kde je Rasululláh?“ Jeho srdce už bolo pripútané k Rasululláhovi. V ten deň dával Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) v dome hazrat Arkama rady svojim sahábom. Vznešení sahábovia boli zhromaždení; dívali sa na jeho tvár plnú nuru, počúvali jeho sladké, dojímavé slová, čistili svoje srdcia a, prechádzajúc zo stavu do stavu v nekonečnej rozkoši, slasti a radosti, osviežovali svoje duše.

Z Arkamovho domu bolo vidieť, že prichádza hazrat Umar. Mal pri sebe aj meč. Keďže bol hrozný a silný, vznešení sahábovia obstúpili Rasululláha. Hazrat Hamza povedal: „Čoho sa tu máme báť od Umara? Ak prišiel s dobrým, nech je vítaný. Ak nie, zotnem mu hlavu skôr, ako vytasí meč!“ Vtedy Rasululláh povedal: „Urobte priechod, nech vojde!“

„Nie je to ani slovo veštca. Ako málo sa poúčate!… On (vznešený Korán) je zoslaný od Pána svetov (Muhammadovi alejhis-salám prostredníctvom Džibríla alejhis-salám)“ Hákka: 42–43

Džibríl alejhis-salám už predtým oznámil, že hazrat Umar prichádza prijať imán a že je na ceste. Rasululláh privítal hazrat Umara s úsmevom a povedal: „Pustite ho, odstúpte od neho.“ Hazrat Umar si kľakol pred Rasululláha. Rasululláh chytil hazrat Umara za ruku a povedal: „Prijmi imán, ó Umar!“ A on s čistým srdcom vyslovil kalimat aš-šaháda. Vznešení sahábovia od radosti zvolali tekbír, až sa ich hlasy niesli k nebu.

Keď sa hazrat Umar stal moslimom, opísal svoj stav takto:

„Keď som sa stal moslimom, vznešení sahábovia sa pred polyteistami skrývali a svoje uctievanie vykonávali potajomky. To ma veľmi zarmútilo a spýtal som sa: ‚Ó Rasulalláh! Vari nie sme na pravde?‘ Prorok povedal: ‚Áno. Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého moci je moja existencia, či živí, či mŕtvi, vy ste iste na pravde.‘

Nato som povedal: ‚Ó Rasulalláh! Keď sme my na pravde a polyteisti na márnej ceste, prečo teda skrývame svoje náboženstvo? Pri Alahovi, my máme väčšie právo a sme hodnejší verejne vyhlásiť náboženstvo islam proti neviere (kufru). Náboženstvo Alaha ta’ala v Mekke bezpochyby zvíťazí. Ak sa k nám náš ľud zachová spravodlivo, dobre; a ak chce prekročiť mieru, budeme s nimi bojovať.‘ Rasululláh povedal: ‚Je nás veľmi málo!‘

Povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako pravého proroka, nezostane ani jedno zhromaždenie polyteistov, na ktorom si bez zábran a bez strachu nesadnem a nebudem hovoriť o islame. Poďme teraz von verejne!‘ Keď s tým súhlasil, vyšli sme v dvoch radoch a vydali sa k Harámu aš-šaríf. Na čele jedného radu bol Hamza a na čele druhého ja. Pevným krokom, akoby sme zem mleli na múku, dôstojnou a veľkolepou chôdzou sme vošli do Masdžid al-Harám. Kurajšovskí polyteisti sa dívali raz na mňa, raz na Hamzu. Zmocnil sa ich taký žiaľ a smútok, že azda nikdy v živote neupadli do takého zúfalstva.“ Keď Abu Džahl videl, ako hazrat Umar prichádza, vystúpil vpred a povedal: „Ó Umar! Čo je to za stav?“ A hazrat Umar, bez toho, aby si ho čo len trochu všímal, povedal: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu.“ Abu Džahl nevedel, čo povedať. Zmeravel. Hazrat Umar sa obrátil k tomu zástupu polyteistov a povedal: „Ó Kurajšovci!… Kto ma pozná, pozná ma! A kto ma nepozná, nech vie, že ja som Umar, Chattábov syn… Kto chce, aby jeho žena zostala vdovou a deti sirotami, nech sa pohne z miesta! Kto sa pohne, toho mečom rozsekám a zrazím na zem!…“ Na tieto slová sa kurajšovskí polyteisti v okamihu rozišli a vzdialili sa odtiaľ. Rasululláh a jeho vznešení sahábovia sa zoradili do radu a z plného hrdla volali tekbír. Mekkánske nebesia sa ozývali od zvolaní vznešených sahábov: „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ Po prvý raz bol v Haráme aš-šaríf verejne vykonaný namaz.13 Keď sa hazrat Umar stal moslimom, bol zoslaný 64. ajat súry al-Anfál. Podľa významu: „Ó Môj Prorok! Ako pomocníci ti postačí Alah ta’ala a tí z veriacich, ktorí idú v tvojich šľapajach.“ Niektorí ľudia, ktorí kolísali v pochybnostiach, keď videli, že sa hazrat Umar stal moslimom, si vybrali islam a dostalo sa im cti stať sa sahábmi.

Odvtedy začal počet moslimov zo dňa na deň rásť ako lavína.

„Pane môj! Posilni toto náboženstvo Abu Džahlom alebo Umarom!“ Hadís šaríf

V každej veci meno Rahmána spomínal ten prameň štedrosti,
Prorok bol zdrojom chvály a slávy, ten prameň štedrosti.
Bol miestom Božích milostí, zdrojom poznania a miernosti,
krásnymi mravmi bol naplnený ten drahý, ten prameň štedrosti.
K Hakkovým stvoreniam pre Alaha mierny a skromný,
všetkým ľuďom dobro činil ten prameň štedrosti.

Druhá hidžra do Habeše

Keď vznešení sahábovia (alejhimu r-ridván) prišli do Mekky, polyteisti ich znova začali týrať a mučiť. Ich útlak stále silnel. Bez zábran ich mučili všetkými spôsobmi. Jedného dňa hazrat Usman povedal: „Ó Rasulalláh! Habeš som videl ako dobré miesto na obchod. Mesačný obchod prináša veľký zisk. Kým Alah ta’ala neurčí miesto hidžry, pre moslimov nemôže byť lepšie miesto ako toto. Aspoň sa veriaci zachránia pred kurajšovským týraním. Nadžáší nám preukázal veľa láskavosti a dobrodení.“ Nato Prorok povedal: „Vráťte sa znova do Habeše, aby ste boli chránení menom Alaha ta’ala.“ Keď hazrat Usman povedal: „Ó Rasulalláh! Keby ste tam išli vy, možno by sa stali moslimami. Keďže sú ľuďmi Knihy, rýchlo sa priblížia k islamu a neodoprú svoju pomoc,“ náš milovaný Prorok povedal: „Mne nebolo prikázané hľadať pokoj a pohodlie. Čo sa týka hidžry, čakám na požehnaný príkaz Alaha ta’ala. Ako mi bude prikázané, tak urobím.“

V šiestom roku bi’sy sa podľa jedného podania karavána sto jeden ľudí z radov vznešených sahábov (radijalláhu anhum), z toho 83 mužov a 18 žien, vydala po druhý raz do Habeše. Za vodcu tejto karavány bol určený hazrat Džafar ibn Abí Tálib. Do Nadžášího krajiny dorazili živí a zdraví. Udalosti v Habeši porozprávala hazrat Umm Salama (radijalláhu anhá) takto: „Keď sme prišli do Habeše, našli sme tam veľmi dobrého suseda. Tým susedom bol vládca Nadžáší. Splnil nám každé želanie. Mohli sme plniť príkazy svojho náboženstva tak, ako sme chceli. Mohli sme slobodne uctievať Alaha ta’ala a neznášali sme nijaké týranie. Nepočuli sme ani jedno škaredé slovo.“ Keď sa o tom dozvedeli mekkánski polyteisti, rozhodli sa poslať k habešskému vládcovi dvoch vyslancov. Pre Nadžášího pripravili okrem veľmi vzácnych vecí aj dary z mekkánskej vyčinenej kože, ktorú mal veľmi rád. Okrem toho boli určené dary aj pre kňazov a štátnych hodnostárov. Táto úloha bola zverená Abdulláhovi ibn Abí Rabíovi a Amrovi ibn Ásovi. Týchto dvoch vyslancov poučili, čo majú pred Nadžáším povedať. Povedali im: „Skôr ako sa budete rozprávať s vládcom, dajte dary každému z jeho patriarchov a veliteľov. Potom odovzdajte Nadžášího dar. Keď to urobíte, žiadajte, aby vám vydali moslimov, ktorí sú tam. Nedovoľte Nadžášímu, aby sa s moslimami stretol a rozprával.“14 Vyslanci prišli do Habeše. Keď navštívili štátnych hodnostárov a odovzdali im dary, každému z nich povedali: „Medzi nami sa objavili akísi ľudia. Vymysleli nové náboženstvo, ktoré nepoznáme ani my, ani vy. Chceme týchto, čo prišli, odviesť do ich krajiny. Keď sa budete o nich rozprávať s vládcom, postarajte sa, aby nám ich vydal bez toho, aby sa s nimi rozprával. Tí, ktorí sa im môžu najlepšie venovať, sú ich vlastní rodičia a susedia. Tí ich veľmi dobre poznajú.“15 Patriarchovia tento návrh prijali. Potom mekkánski vyslanci odovzdali Nadžášího dary. Vládca Nadžáší dary prijal, zavolal ich a chvíľu sa s nimi rozprával.

„Vráťte sa znova do Habeše, aby ste boli chránení menom Alaha ta’ala“ Hadís šaríf

Vyslanci povedali Nadžášímu: „Ó vládca! Niektorí ľudia z nášho ľudu našli útočisko vo vašej krajine. Títo, čo prišli, ako opustili náboženstvo svojho ľudu, tak nevstúpili ani do vášho náboženstva. Majú akési vymyslené náboženstvo, podľa svojej vôle. To náboženstvo nepoznáme ani my, ani vy. Nás k vám poslali vážení muži ľudu, ku ktorému oni patria. Títo vážení muži sú otcami a najbližšími príbuznými ľudí, ktorí našli útočisko vo vašej krajine. Ich želaním je, aby sa im títo, čo prišli, vrátili. Lebo oni ich lepšie poznajú. Lepšie vedia, čo títo vo svojom vlastnom náboženstve neschvaľujú…“ Amr ibn Ás aj Abdulláh ibn Abí Rabía si najviac želali, aby Nadžáší tieto slová vypočul a urobil tak, ako chcú oni. Keď vyslanci tieto slová povedali, Nadžášího patriarchovia sa ujali slova a povedali: „Títo hovorili celkom správne. Ich ľud sa im môže lepšie venovať, lepšie posúdi, čo sa im páči a čo nie. Preto vy vydajte týchto ľudí, nech ich títo odvedú do ich krajiny a k ich ľudu.“ Vládca Nadžáší sa na tieto slová veľmi rozhneval: „Pri Alahovi, nie! Nevydám týchto ľudí. Nemôžem zradiť ľudí, ktorí u mňa našli útočisko a prišli do mojej krajiny. Oni dali prednosť mne pred inými a prišli do mojej krajiny. Preto zavolám na svoj dvor muhádžirov, ktorí prišli, spýtam sa ich, čo povedia na slová týchto ľudí, a vypočujem ich odpovede. Ak sú muhádžirovia takí, akých ich títo opisujú, vydám ich týmto, čo prišli, a vrátim ich ich ľudu. Ak takí nie sú, ochránim ich a budem im robiť dobre, kým budú v mojej krajine.“ Nadžáší už predtým študoval nebeské knihy. Vedel, že je blízko čas príchodu Muhammada alejhis-salám, že ho jeho ľud nazve klamárom a neuverí mu a že ho vyženie z Mekky. Nadžáší sa spýtal mekkánskych vyslancov: „Kto je ten, v koho veria?“ Povedali: „Muhammad.“ Keď Nadžáší počul toto meno, pochopil, že on je prorok, ale nedal to najavo. Znova sa spýtal prišelcov: „Aké je jeho náboženstvo a jeho cesta a k čomu pozýva?“ Amr povedal: „On nemá cestu.“ Nadžáší povedal: „Ako mám vydať skupinu, ktorá sa ku mne utiekla a ktorej náboženstvo a cestu nepoznám? Zvolajme zhromaždenie. Priveďme aj ich. Postavme vás zoči-voči. Nech sa ukáže, aký je stav vás všetkých. Nech spoznám aj ich náboženstvo.“ Moslimov zavolali na dvor. Moslimovia sa najprv medzi sebou poradili (dohodli) a rozprávali sa: „Čo máme povedať, aby sa to habešskému vládcovi páčilo a zodpovedalo jeho povahe?“ Hazrat Džafar povedal: „Pri Alahovi, to, čo o tom vieme, je iba to, čo nám prikázal náš Prorok. Nech je výsledok akýkoľvek, sme spokojní.“ Všetci to prijali, dohodli sa, že bude hovoriť iba hazrat Džafar, a prišli pred Nadžášího. Aj vládca Nadžáší zhromaždil svojich učených mužov. Bola zvolaná veľká rada (dívan). Potom priviedli muhádžirov. Keď moslimovia vošli, pozdravili salámom.

Nesklonili sa však do sadždy. Keď sa ich Nadžáší spýtal: „Prečo ste sa nesklonili do sadždy?“, odpovedali: „My sa neskláňame do sadždy pred nikým okrem Alaha ta’ala. Prorok nám zakázal skláňať sa do sadždy pred kýmkoľvek okrem Alaha ta’ala a povedal: ‚Sadžda patrí iba Alahovi ta’ala.‘“ Nadžáší povedal muhádžirom: „Ó skupina, ktorá si prišla predo mňa! Povedzte mi. Prečo ste prišli do mojej krajiny? Aký je váš stav? Nie ste obchodníci a nemáte ani nijakú žiadosť. Aký je stav toho vášho Proroka, ktorý sa objavil? Prečo nezdravíte tak, ako zdravia ľudia z vašej krajiny, ktorí sem prichádzajú?“

Džafar (radijalláhu anhu) povedal: „Ó vládca! Najprv poviem tri slová. Ak hovorím pravdu, potvrďte ma, a ak klamem, vyvráťte ma. Predovšetkým prikážte, aby z týchto ľudí hovoril iba jeden a druhý nech mlčí!“

Amr ibn Ás povedal: „Ja budem hovoriť.“ Nadžáší povedal: „Ó Džafar, ty hovor prvý.“

Hazrat Džafar povedal: „Mám tri slová. Spýtajte sa tohto človeka: sme otroci, ktorých treba chytiť a vrátiť ich majiteľom?“ Nadžáší sa spýtal: „Ó Amr! Sú to otroci?“ Amr povedal: „Nie! Nie sú otroci, sú slobodní!“ Hazrat Džafar povedal: „Vari sme niekomu neprávom preliali krv, takže nás treba vydať tým, ktorých krv bola preliata?“ Keď sa Nadžáší spýtal Amra: „Zabili títo niekoho neprávom?“, Amr povedal: „Nie, nepreliali ani kvapku krvi.“ Hazrat Džafar povedal Nadžášímu: „Vari máme na sebe majetok, ktorý sme neprávom vzali iným a ktorý sme povinní vrátiť?“ Nadžáší povedal: „Ó Amr! Ak títo úbožiaci majú dlhy, hoci by to bolo aj veľa zlata, ktoré majú zaplatiť, ja to zaplatím, povedzte!“ Amr povedal: „Nie, nemajú ani jeden kirát (peňažná jednotka)!“ Keď sa Nadžáší spýtal: „Tak čo od nich chcete?“, Amr povedal: „My a oni sme boli v jednom náboženstve a na jednej ceste. Oni ho opustili. Išli za Muhammadom a jeho náboženstvom.“ Nadžáší sa spýtal Džafara: „Prečo ste opustili náboženstvo, v ktorom ste boli, a išli za iným? Keďže ste sa oddelili od náboženstva svojho ľudu a nie ste ani v mojom náboženstve, aké je to náboženstvo, v ktoré veríte? Povieš mi o ňom niečo?“

Hazrat Džafar povedal: „Ó vládca! Boli sme nevedomý ľud. Klaňali sme sa modlám. Jedli sme zdochliny a páchali sme každé zlo. Trhali sme zväzky s príbuznými, k susedom sme sa nesprávali pekne. Naši silní krivdili slabým a nevedeli, čo je milosrdenstvo. Tak sme žili, kým nám Alah ta’ala neposlal proroka z našich radov, ktorého úprimnosť, dôveryhodnosť, čestnosť, čistotu a vznešenosť pôvodu sme poznali. Tento prorok nás pozval, aby sme uverili v existenciu a jedinosť Alaha ta’ala, aby sme Ho uctievali a aby sme zanechali kamene a modly, ktorým sme sa my a naši predkovia odpradávna klaňali. Prikázal nám, aby sme boli pravdovravní, aby sme nezradili zverené dobro (amánat), aby sme zachovávali práva príbuzných, aby sme pekne žili so susedmi, aby sme sa vyhýbali hriechom a prelievaniu krvi. Zakázal nám každú nemravnosť, lož, siahanie na majetok sirôt a ohováranie cudných žien. Prikázal nám, aby sme uctievali Alaha ta’ala a nepridružovali k Nemu nikoho ako druha ani spoločníka. A my sme to prijali, uverili sme vo všetko, s čím prišiel od Alaha ta’ala, a plnili sme, čo povedal. Uctievali sme Alaha ta’ala. To, čo nám On zakázal, sme považovali za harám, a to, čo nám dovolil, za halál, a tak sme konali. Preto sa nám náš ľud stal nepriateľom a krivdil nám. Aby nás odvrátili od nášho náboženstva a od uctievania Alaha ta’ala a aby sme sa znova klaňali modlám, vystavovali nás rôznym mukám a útrapám. Krivdili nám. Utláčali nás stále viac a viac. Postavili sa medzi nás a naše náboženstvo a chceli nás od neho oddeliť. A my sme zanechali svoj kraj a svoje domovy a našli sme útočisko vo vašej krajine. Vám sme dali prednosť pred inými. Túžili sme po vašej ochrane a vašom susedstve. Dúfame, že u vás nebudeme znášať útlak a neprávosť.“ Hazrat Džafar pokračoval vo svojej reči takto: „Čo sa týka pozdravu, pozdravili sme vás Rasululláhovým pozdravom (salámom). Aj jeden druhého takto zdravíme. Prorok nám oznámil, že aj pozdrav obyvateľov džanny je taký. Preto sme aj vás takto pozdravili. Keďže Prorok povedal, že pred ľuďmi sa do sadždy neskláňa, hľadáme útočisko u Alaha ta’ala pred tým, aby sme sa sklonili do sadždy pred kýmkoľvek okrem Alaha ta’ala.“ Nadžáší sa spýtal: „Vieš niečo z toho, čo Alah zjavil?“ Keď hazrat Džafar povedal: „Viem,“ Nadžáší povedal: „Zarecituj mi to.“ Hazrat Džafar začal recitovať prvé ajaty súry Marjam. (Podáva sa aj, že recitoval zo súr al-Ankabút a ar-Rúm.) Nadžáší plakal. Slzy, ktoré mu tiekli z očí, mu zvlhčili bradu. Plakali aj kňazi. Nadžáší a kňazi povedali: „Ó Džafar! Zarecituj ešte trochu z tejto sladkej a krásnej reči.“ Hazrat Džafar zarecitoval začiatok súry al-Kahf, v ktorej sa podľa významu hovorí: „Chvála Alahovi, ktorý Svojmu služobníkovi (Muhammadovi alejhis-salám) zoslal pravú Knihu (vznešený Korán), v ktorej slovách nedopustil nijakú krivosť a vo význame nijaký rozpor (vzdialenú od preháňania aj od zľahčovania), aby varoval neveriacich pred najťažším trestom (džahannamom), ktorý pochádza od Neho (Vznešeného), a veriacich, ktorí konajú dobré skutky, potešil krásnou odmenou (džannou), v ktorej zostanú naveky, a aby varoval tých, ktorí hovoria: ‚Alah ta’ala si vzal dieťa.‘ Ani oni (ktorí hovoria, že Alah ta’ala si vzal dieťa), ani ich predkovia o tom (o tomto slove) nemajú nijaké vedenie (ani poznanie). To slovo, ktoré im vychádza z úst, (je ťažké a) nesmierne nebezpečné. Hovoria iba lož. (Ó Môj Rasul!) Ak neuveria v tento vznešený Korán, vari sa od žiaľu a hnevu zničíš, idúc za nimi! Všetko, čo je na zemi (lesy, rieky, nerastné bohatstvá, zvieratá a rastliny…), sme urobili ozdobou, aby sme vyskúšali, kto z ľudí koná dobré skutky…“16

„Sadžda patrí iba Alahovi ta’ala“ Hadís šaríf

Nadžáší sa nemohol zdržať a povedal: „Pri Alahovi, toto je nur, ktorý vychádza z tej istej lampy. S ním prišli aj Músa, aj Ísa (alejhimas-salám).“ Potom sa obrátil ku kurajšovským vyslancom a povedal: „Choďte! Pri Alahovi, ani vám ich nevydám, ani na nich nepomyslím nič zlé.“ Abdulláh ibn Abí Rabía a Amr ibn Ás odišli od Nadžášího.17 Amr povedal Abdulláhovi: „Prisahám, že pred Nadžáším odhalím jednu ich vinu a vykynožím ich – uvidíš!“ Jeho druh mu odpovedal: „Hoci sa nám protivia, predsa sme s nimi tak či onak príbuzní; nerob to.“ Amr povedal: „Oznámim Nadžášímu, že Ísu alejhis-salám pokladajú za služobníka.“ Na druhý deň išiel k Nadžášímu a povedal: „Ó panovník! Oni hovoria o Ísovi, synovi Marjam (alejhis-salám), ťažké slová. Pošli po nich človeka a spýtaj sa ich, čo hovoria o Ísovi alejhis-salám.“ Nadžáší poslal k moslimom človeka, aby sa ich spýtal, čo si myslia o hazrat Ísovi. Moslimovia sa znova zhromaždili a hovorili si navzájom: „Ak sa nás spýtajú na Ísu alejhis-salám, čo odpovieme?“ Hazrat Džafar povedal: „Pri Alahovi, o hazrat Ísovi povieme to, čo povedal Alah ta’ala a čo nám priniesol Prorok.“ Keď predstúpili pred Nadžášího, spýtal sa ich: „Čo hovoríte o Ísovi, synovi Marjam (alejhis-salám)?“ Hazrat Džafar odpovedal: „My o Ísovi alejhis-salám hovoríme to, čo nám Prorok priniesol od Alaha ta’ala a oznámil. Prijímame, že je služobníkom a rasulom Alaha ta’ala a Jeho slovom (kalima), ktoré Alah ta’ala vložil do hazrat Marjam, cudnej ženy, ktorá sa zriekla tohto sveta aj mužov a oddala sa Hakkovi ta’ala. Taký je stav a hodnosť Ísu, syna Marjam. Hovoríme: tak ako stvoril hazrat Adama z hliny, tak stvoril aj Ísu alejhis-salám bez otca.“ Nato Nadžáší natiahol ruku k zemi, zdvihol zo zeme jedno steblo slamy a povedal: „Prisahám, že ani Ísa, syn Marjam, nie je nič viac, než čo o ňom hovoríte vy. Niet medzi tým rozdielu ani len na toto steblo.“

Keď to Nadžáší povedal, hodnostári a velitelia okolo neho si začali navzájom šepkať a šomrať.

Keď to Nadžáší videl, povedal im: „Prisahám, nech hovoríte čokoľvek, ja si o nich myslím dobré veci.“ Potom sa obrátil k moslimom, k muhádžirom, a povedal: „Blahoželám vám aj tomu, od koho ste prišli! Uveril som, že on je Alahovým rasulom. Veď sme ho videli v Indžíle. Toho Rasula zvestoval aj Ísa, syn Marjam. Pri Alahovi, keby bol tu, išiel by som k nemu, nosil by som mu obuv a umýval by som mu nohy! Choďte! Žite bezpečne a pokojne v nedotknutej časti mojej krajiny, ďaleko od akéhokoľvek násilia. Kto vám ublíži, toho zahubím. Ani keby mi dali zlata ako hora, nezarmútil by som ani jedného z vás!“

Potom Nadžáší o daroch, ktoré priniesli kurajšovskí vyslanci, povedal: „Tieto veci nepotrebujem! Keď mi Alah ta’ala vracal moje kráľovstvo, ktoré mi iní uchvátili, a keď mi podriaďoval ľud, nevzal odo mňa úplatok,“ a vrátil im ich dary. Kurajšovskí vyslanci odišli od Nadžášího s prázdnymi rukami. A šťastný Nadžáší si vyvolil islam a vznešených sahábov tým nesmierne potešil.18

HAKK STVORIL SVET
Hakk stvoril svet z lásky k Muhammadovi,
mesiac i slnko stvoril z túžby po Muhammadovi.
„Buď!“ riekol – a svet bol, Lavh a Kalam písať začali,
celý Korán sa prečítal na slávu Muhammadovi.
Prišli všetci valíovia, tvárou sa prahu dotkli,
zikr tavhídu konali pre nur Muhammadov.
Uvajs Karaní dosiahol, a predsa ešte túžil,
osem záhrad džanny sa ozdobilo z lásky k Muhammadovi.
Vtáky, čo v povetrí lietajú, hory a skaly sa zelenajú,
stromy plody dávajú – z lásky k Muhammadovi.
Prišli tí, čo imán nemali, od neho imán prijali,
päť namazov denne vykonali z lásky k Muhammadovi.
Prišli anjeli a do radov sa zoradili,
päť namazov denne vykonali z lásky k Muhammadovi.
Kto je Júnus, by ho chválil – chváli ho ajat Koránu,
spomeň si, vrav salavát z lásky k Muhammadovi.

„Blahoželám vám aj tomu, od koho ste prišli! Uveril som, že on je Alahovým rasulom. Veď sme ho videli v Indžíle. Toho Rasula zvestoval aj Ísa, syn Marjam“ Nadžáší Ashama