OBLIEHANIE

Začiatok obliehania

Siedmy rok prorockého poslania… Polyteisti sa neprestajne usilovali zabrániť tomu, aby islam prenikal do sŕdc a šíril sa. Napriek tomu moslimov každým dňom pribúdalo. Mučenie a útlak, ktorým ich vystavovali, ich neodvracali z ich cesty; naopak, ešte viac sa k sebe primkli a pevnejšie sa jeden druhého držali. Nik z nich neodpadol od svojho náboženstva a neváhali obetovať život na Rasululláhovej ceste. Keď sa to dopočuli kmene mimo Mekky, ich zvedavosť rástla a svetlo islamu prenikalo do čoraz vzdialenejších krajov. Keď sa polyteisti dozvedeli, že ľudia, ktorých poslali do Habeša, nedosiahli, čo chceli, ba čo viac, že Nadžáší Ashama prijal islam, že moslimov chráni a pekne s nimi zaobchádza, rozzúrili sa. Aby sa za to mnohonásobne pomstili a vykorenili islam, zhromaždili sa a prijali toto strašné rozhodnutie: „Nech je kdekoľvek, kdekoľvek ho uvidíte, Muhammad musí byť zabitý!…“

Neveriaci na to prisahali, prísahu za prísahou.

Keď sa Abu Tálib dozvedel o tomto rozhodnutí polyteistov, nesmierne sa zarmútil. Obával sa o život svojho požehnaného synovca, svojho drahého dieťaťa. Zhromaždil svoj kmeň a prikázal im chrániť Sultána vesmíru pred kurajšovskými polyteistami. Hášimovci sa z rodovej horlivosti zjednotili, aby tento príkaz splnili. Preto pozvali Proroka a všetkých jeho sahábov, ktorí v neho uverili, do Šib Abí Tálib, to jest do Abu Tálibovej štvrte, ktorá sa nachádzala na vyvýšenine severne od Mekky, asi tri kilometre od Bajtulláhu. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) zhromaždil svojich sahábov a začal žiť v Šibe. Z Hášimovcov sa proti rozhodnutiu chrániť Proroka postavil jedine Abu Lahab a do Šibu nešiel. Polyteisti, a on spolu s nimi, sa spojili a začali striehnuť na príležitosť zabiť nášho Proroka.1

Keď polyteisti videli, že sa Prorok a jeho sahábovia zhromaždili v Abu Tálibovej štvrti, znova sa zišli. Potom prijali toto rozhodnutie: „Kým Muhammad alejhis-salám nebude vydaný Kurajšovcom, aby bol zabitý, od Hášimovcov sa nebudú brať dievčatá za ženy!… Nebudú sa im dávať dievčatá!… Nič sa im nebude predávať!… Nič sa od nich nebude kupovať!… Nikto sa s nimi nebude stretať ani rozprávať, nikto sa s nimi nebude vídať!… Do ich domov a štvrtí sa nebude vstupovať!… Žiadna ich žiadosť o zmier sa neprijme!… Nikdy sa ich nikto neuľutuje!…“

Toto rozhodnutie napísal na papier jeden polyteista menom Mansúr ibn Ikrima a oni ho zapečatili. Zavesili ho na stenu Káby al-Muazzama, aby ho všetci videli a riadili sa ním.

Keď sa táto správa doniesla k nášmu milovanému Prorokovi, veľmi sa zarmútil a pomodlil sa. Jeho modlitba bola hneď vypočutá a nešťastníkovi Mansúrovi v okamihu vyschli ruky. Polyteisti boli zmätení a hovorili: „Pozrite! Za trest za násilie, ktoré sme spáchali na Hášimovcoch, Mansúrovi vyschli ruky a postihlo ho nešťastie.“ Namiesto toho, aby sa spamätali, ešte viac sa rozbesneli. Na začiatky ciest, ktoré viedli do Šibu, postavili stráže. Nedovoľovali, aby sa tam doniesli potraviny a odev. Kupcom, ktorí prichádzali do Mekky, povedali, aby do Šibu nevstupovali a nenosili tam svoj tovar a že ak bude treba, oni sami ho vykúpia za vysokú cenu. Mysleli si, že tak obyvateľov Šibu vyhladujú alebo že Hášimovci oľutujú a vydajú im Proroka. Takýto stav trval každý rok až do obdobia návštevy Káby.

„Ó Môj Prorok! Postačí ti Alah a tí z veriacich, ktorí idú v tvojich šľapajach!“ Anfál: 64

Podľa zvykov sa v tom čase nepreliala krv. Preto Hášimovci slobodne chodili do Mekky a kupovaním a predávaním sa snažili zaobstarať si potrebné na celý rok. Keď niekto z nich prišiel k nejakému kupcovi kúpiť tovar, polyteisti ako Abu Lahab a Abu Džahl, ktorí patrili k popredným polyteistom, hneď pribehli a povedali kupcom: „Ó kupci! Zdvihnite Muhammadovým sahábom ceny tak vysoko, aby si pre drahotu nik nemohol nič kúpiť! Ak vám preto tovar zostane nepredaný, sme pripravení ho celý vykúpiť.“ A kupci za svoj tovar žiadali vysoké ceny a moslimovia sa vracali bez toho, aby niečo kúpili…

Na tejto ceste náš milovaný Prorok, naša matka hazrat Chadídža a Abu Bakr Siddík minuli celý svoj majetok a snažili sa utíšiť plač detí, ktorý od hladu doliehal až k nebu. Dávali im jesť kôru stromov, korienky tráv, ba aj kúsky vysušenej kože. Z matiek a otcov od vysilenia zostali len kosť a koža. Vznešení sahábovia, s Prorokom na čele, si od hladu priväzovali na svoje požehnané bruchá kamene. Ak sa nad nimi niektorý polyteista zľutoval a potajomky im niečo priniesol, zbili ho a ťažko urážali. Jedným slovom, všetky príchody a odchody boli prerušené a veriaci sa ocitli v ťažkom položení.

Polyteisti stále čakali, že sa Hášimovci pod týmto krutým útlakom spamätajú a že im Abu Tálib vydá Proroka. Moslimovia v Abu Tálibovej štvrti však, celkom naopak, než si oni mysleli, Proroka chránili a robili všetko pre to, aby sa mu nestalo nič zlé. Aby zabránil prípadnému úkladu, Abu Tálib stavial na miesto, kde Rasululláh spával, stráže, ktoré sa striedali, a tak mu umožňoval pokojne spať v jeho dome. A Prorok, neľutujúc nič, ani chvíľu nepremárnil, ale plnil príkaz Alaha ta’ala a šíril islam; pozývajúc ľudí k náboženstvu, snažil sa stať príčinou ich záchrany pred džahannamom a trpezlivo im ďalej radil. Aby aj kurajšovskí polyteisti, ktorí ho pokladali za klamára, pochopili, čo znamená hlad, Rasululláh sa jedného dňa pomodlil: „Alah môj! Tak ako za čias Júsufa (alejhis-salám) sedem rokov sucha, daj aj im sedem rokov trestu suchom a tak mi pomôž!“ V nasledujúcich dňoch nespadla z neba ani kvapka dažďa. Zem vyhorela od sucha. Po zeleni nezostalo na zemi ani stopy. Kurajšovskí polyteisti nevedeli, čo ich postihlo. Snažili sa zachrániť pred smrťou tak, že jedli zdochliny dobytka, ktorý uhynul od hladu, a páchnuce psie kože.

Aj ich deti začali od hladu plakať a nariekať. Mnohí z nich od hladu pomreli. Keď sa od hladu pozreli na nebo, videli, akoby všetky strany zahalil dym. Akoby sa spamätali a pochopili, aké veľké násilie spáchali. Spomedzi seba poslali k Prorokovi Abu Sufjána. Abu Sufján prišiel, zaprisahal sa a povedal: „Ó Muhammad! Hovoríš, že si bol poslaný ako milosť pre svety, prikazuješ nám veriť v Alaha a dbať na práva príbuzných. A tvoj ľud hynie a umiera od sucha a hladu. Pomodli sa k svojmu Pánovi, aby z nás toto nešťastie sňal; Alah modlitbu, ktorú vyslovíš ty, prijme. Ak sa takto pomodlíš, všetci uveríme!…“

Tak odložili svoje násilie a mučenie, upadli do biedy a začali Rasululláha úpenlivo prosiť. Prorok im nevyčítal, čo urobili; na ich slová „Uveríme“ zdvihol svoje požehnané ruky a pomodlil sa k Džanáb al-Hakkovi. Alah ta’ala prijal modlitbu Svojho Habíba a zoslal na Mekku hojný dážď; zem sa napojila vodou a rastliny sa začali zelenať. Hoci sa polyteisti zachránili pred suchom a hladom, zabudli na dané slovo a ďalej zotrvávali v neviere (kufre)…

Alah ta’ala im odpovedal v ajatoch, ktoré zoslal; povedal, podľa významu: „Oni sú však (neveria ani v Alaha ta’ala, ani v Muhammada alejhis-salám; o vznešenom Koráne, o áchire a o vzkriesení…) na pochybách a zabávajú sa. Čakaj teda (ó Môj Habíb!) na deň, keď sa na nebi objaví zjavný dym. Ten dym celkom zahalí všetkých ľudí. To je veľmi bolestivé trápenie! (Ľudia povedia:) ‚Pane náš, zbav nás tohto trápenia, už budeme veriť!‘ Akože sa vtedy zamyslia a prijmú ponaučenie, keď už k nim prišiel rasul, ktorý im objasňuje pravdy? Potom sa od neho odvrátili a povedali: ‚Je to naučený blázon.‘ Keď vás trochu zbavíme tohto trápenia, znova sa vrátite do predošlého stavu. V deň, keď ich čo najmocnejšie uchopíme (v deň Badru), veru sa im pomstíme. Pri Mojej vznešenosti, už pred nimi (pred kurajšovskými polyteistami) sme vystavili skúške ľud faraóna. Prišiel k nim od Nás vznešený rasul (to je Músa alejhis-salám). Povedal im: ‚Vydajte mi Alahových služobníkov (synov Izraela). (Pošlite ich so mnou. Prepustite ich, netrápte ich.) Ja som k vám veru poslaný od Alaha ta’ala so zjavením ako rasul hodný dôvery. Nepovyšujte sa nad Alaha ta’ala. Veď som k vám prišiel s dôkazom, ktorý ukazuje, že moje volanie je pravdivé, so zjavným zázrakom. Vedzte, že sa utiekam pod ochranu Alaha ta’ala, môjho aj vášho Pána, pred tým, aby ste ma ukameňovali a zabili; On ma ochráni. Ak mi neveríte a neuveríte vo mňa, tak ma nechajte na pokoji. (Vzdal som sa vášho dobra; nech sa ma aspoň nedotkne vaše zlo.)‘ (Keďže nielenže neuverili a vyhlásili ho za klamára, ale ho aj začali sužovať a mučiť,) Músa (alejhis-salám) sa pomodlil k Alahovi ta’ala a povedal: ‚Pane môj! Toto je ľud, ktorý zotrváva v neviere.‘ Alah ta’ala mu zoslal zjavenie a povedal: ‚Vyveď v noci (z Egypta) Mojich služobníkov (synov Izraela)! Keď sa faraón a jeho prívrženci dopočujú, že ste odišli, iste sa pustia za vami. Keď so svojím ľudom prejdeš more, nechaj ho pokojné (neudieraj znova palicou a nezatváraj cesty, ktoré sa otvorili; nechaj ich otvorené). Lebo faraón a jeho vojsko vojdú do tých ciest a budú potopení, utopia sa.‘“2

Koniec obliehania

Polyteisti sa zriekli svojich slov „Uveríme“ a znova začali páchať násilie. Jedného dňa Alah ta’ala zjavením oznámil Prorokovi, „že na listinu zavesenú na Kábe poslal červa (moľu) a že ten červ zožral všetko, čo bolo napísané, okrem mena Alaha ta’ala“. Prorok povedal Abu Tálibovi: „Strýko! Alah ta’ala, môj Pán, poslal na listinu Kurajšovcov červa. Zo všetkého, čo v nej bolo napísané – z násilia, z pretrhnutia rodinných zväzkov, z ohovárania… –, nenechal nič okrem mena Alaha ta’ala; všetko zničil.“

„Alah môj! Tak ako za čias Júsufa (alejhis-salám) sedem rokov sucha, daj aj im sedem rokov trestu suchom a tak mi pomôž!“ Hadís šaríf

Keď sa ho Abu Tálib spýtal: „Oznámil ti to tvoj Pán?“, Prorok povedal: „Áno.“ Vtedy Abu Tálib povedal: „Svedčím, že ty vždy hovoríš len pravdu.“ Hneď sa obliekol a išiel ku Kábe. Sedeli tam poprední polyteisti. Keď videli, že prichádza Abu Tálib, povedali: „Iste nám ide vydať Muhammada!…“ Keď k nim Abu Tálib pristúpil, povedal: „Ó Kurajšovci! Môj synovec, al-Amín, ktorý nikdy neklamal, mi oznámil, že červ zožral všetko, čo je napísané na liste, ktorý ste napísali, okrem mena Alaha ta’ala. Nuž doneste ten papier, ktorý ste proti nám napísali, nech sa pozrieme!… Ak sú tieto slová pravdivé, prisahám, že ho budeme všetci chrániť až do smrti! A vy už prestaňte s týmto násilím a zlými skutkami…“ Polyteisti rozrušene sňali list zo steny Káby a priniesli ho. Keď Abu Tálib povedal: „Čítajte!“, jeden z nich list otvoril, aby ho prečítal, a videl, že všetko, čo bolo napísané, je vymazané okrem slov „Bismika lláhumma“.3 Polyteisti nevedeli, čo povedať ani čo urobiť. Keďže niektorí z nich od toho upustili, zrušili toto ťažké obliehanie, ktoré trvalo tri roky, prinieslo nezabudnuteľné utrpenie a otvorilo v srdciach hlboké rany. Svojho nepriateľstva sa však vôbec nevzdali; naopak, prejavovali ešte väčšiu prudkosť. Všetkými spôsobmi sa snažili zabrániť šíreniu islamu. Napriek všetkému tomuto úsiliu sa islam rýchlo šíril: náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám sa snažil zachrániť ľudí, ktorí sa dusili v tme (zulmate) obdobia džáhilijje, a privádzal ich k pravému šťastiu. Tí, ktorí toto šťastie dosiahli, ďakovali za veľké dobrodenie, ktoré získali, a pred urážkami a mučením polyteistov ani trochu neochabovali. Mnohé srdcia, ktoré videli zázraky Muhammada alejhis-salám a stálosť moslimov vo viere, sa rozžiarili nurom islamu.

Rozpoltenie Mesiaca

Jedným z veľkých zázrakov (mudžiza) Proroka je aj rozpoltenie Mesiaca. Skupina polyteistov, medzi ktorými boli aj Abu Džahl a Valíd ibn Mugíra, povedala Rasulovi al-akram (sallalláhu alejhi va sallam): „Ak si naozaj prorok, rozpoľ Mesiac tak, aby sa jedna polovica ukázala nad vrchom Kuajkián a druhá nad vrchom Abu Kubajs!…“ Rasululláh povedal: „Ak to urobím, uveríte?“ Povedali: „Áno, uveríme.“ Rasululláh sa pomodlil k Alahovi ta’ala, aby sa Mesiac rozpoltil. Džibríl alejhis-salám hneď prišiel k nášmu milovanému Prorokovi a povedal: „Ó Muhammad! Oznám Mekkáncom, nech sa dnes v noci dívajú na zázrak.“ Prorok oznámil, že v štrnástu noc mesiaca, keď je mesiac v splne (badr), to jest keď je celkom okrúhly a najjasnejší, sa Mesiac rozpoltí na dve časti a že naň majú hľadieť tí, ktorí si chcú vziať ponaučenie. Tej noci, keď náš milovaný Prorok ukázal svojím požehnaným prstom, sa Mesiac rozpoltil na dve časti. Jedna jeho časť sa ukázala nad vrchom Abu Kubajs a druhá nad vrchom Kuajkián. Potom sa časti na nebi znova spojili.

Rasululláh povedal: „Ó Abu Salama ibn Abdulasad, ó Arkam ibn Abi l-Arkam! Buďte svedkami!“ a potom aj ostatným sahábom, ktorí boli s ním: „Buďte svedkami!“ A polyteisti na vlastné oči videli ďalší zjavný zázrak. No nielenže nedodržali slovo a neuverili, ale aby zabránili uveriť aj iným, povedali: „Toto nie je nič iné ako Muhammadovo čarovanie nad nami! No všetkých ľudí začarovať nemôže!… Poďme sa spýtať aj ľudí, ktorí prichádzajú z iných krajov. Uvidíme, či aj oni boli svedkami tej istej udalosti. Ak to videli, Muhammadovo tvrdenie o prorockom poslaní je pravdivé. V opačnom prípade je to čarovanie.“ Pýtali sa tých, ktorí prichádzali, ba posielali ľudí aj do iných krajov, aby sa pýtali. Od všetkých počuli to isté: „Áno, tej noci sme videli, ako sa Mesiac rozpoltil na dve časti!“ Napriek tomu to opäť popierali. Na čele popieračov bol Abu Džahl. Aby ľudia nezískali dobrodenie imánu, kazil im srdcia slovami: „Čarovanie Abu Tálibovej siroty pôsobilo aj na nebo!…“4 Pre toto jeho popieranie Alah ta’ala zoslal ajaty, ktorých význam je:

„Priblížila sa Hodina (kijáma) a Mesiac sa rozpoltil (na dve časti). Keď oni (kurajšovskí neveriaci) uvidia nejaký zázrak (ktorý poukazuje na prorocké poslanie Muhammada alejhis-salám), odvrátia sa (od rozmýšľania o ňom a od viery) a povedia: ‚Toto je čarovanie ustavičné (neprestávajúce, všetko zahŕňajúce, mocné).‘ Za lož označili (proroka alebo zázrak) a nasledovali svoje túžby (žiadosti a chúťky svojich nafsov). A pritom každá vec dospeje k (cieľu, ku ktorému smeruje) svojmu koncu, nájde svoje miesto. Prisahám, že k nim (k mekkánskym polyteistom) prišli mnohé dôležité správy (príkazy, zákazy), ktoré by ich odvrátili (od zla). (Tieto príkazy a poznania) – to je dokonalá múdrosť. No rasulovia, varovania a zastrašovania (im) vôbec nepomôžu. Odvráť sa teda aj ty (ó Môj Habíb, ak tvrdohlavo zotrvávajú v popieraní) od nich. V deň, keď ich ten, kto volá (Isráfíl alejhis-salám), zavolá k niečomu nevídanému a neznámemu (na miesto zhromaždenia, na zúčtovanie), budú so zrakmi pokorenými a poníženými (nevediac od strachu a hrôzy, kam ísť) vychádzať z hrobov ako rozptýlené kobylky. Neveriaci budú, (so sklonenými šijami) bežiac k tomu, kto ich volá, hovoriť: ‚Aký ťažký a krutý je pre nás tento deň!’“5

Nech aj vám môj Pán daruje hidáju

Keď sa skončila trojročná blokáda, ktorú polyteisti uplatňovali voči moslimom, prišla k Rasululláhovi skupina ľudí z Nadžránu. Bolo ich okolo dvadsať; o islame počuli od vznešených sahábov, ktorí vykonali hidžru do Habeša, a prišli do Mekky spoznať islam a dosiahnuť šťastie uvidieť Proroka. S Rasululláhom sa stretli pri Kábe al-Muazzama. Položili mnoho otázok a dostali odpovede krajšie a dokonalejšie, než si želali. A kurajšovskí polyteisti ich zboku pozorovali. Náš milovaný Prorok, ktorý bol poslaný ako milosť pre svety, im prečítal niektoré vznešené ajaty zo vznešeného Koránu. Veľmi ich to dojalo; nedokázali zadržať slzy a rozplakali sa. Potom na Prorokovo pozvanie s veľkou radosťou vyslovili kalimat aš-šaháda a boli poctení tým, že sa stali moslimami. Keď žiadali o dovolenie vrátiť sa do svojej krajiny, pristúpil k nim Abu Džahl a vyslovil urážlivé slová: „Nevideli sme nikoho hlúpejšieho, ako ste vy!… Len čo ste raz sedeli pri ňom, odpadli ste od svojho náboženstva a potvrdili ste všetko, čo povedal!…“ Títo ľudia, práve poctení tým, že sa stali sahábmi, odpovedali: „Želáme si, aby Alah ta’ala aj vám daroval hidáju (pravú cestu). Túto urážku a nevedomosť, ktorú ste nám prejavili, vám neoplatíme. Veď sme nepošliapali ani jedno vaše právo. No dobre vedzte toto: pre slová niekoľkých nevedomých nechceme nikdy stratiť toto veľké dobrodenie, ktoré sme získali, a od tohto pravého náboženstva neodpadneme.“6

„Strýko! Alah ta’ala, môj Pán, poslal na listinu Kurajšovcov červa. Zo všetkého, čo v nej bolo napísané – z násilia, z pretrhnutia rodinných zväzkov, z ohovárania… –, nenechal nič okrem mena Alaha ta’ala; všetko zničil“ Hadís šaríf

Alah ta’ala pri tejto udalosti v ajatoch, ktoré zoslal, povedal, podľa významu: „Tí, ktorým sme pred ním (pred vznešeným Koránom) dali Knihu, v neho (vo vznešený Korán) veria. A keď sa im (vznešený Korán) prednáša, hovoria: ‚Uverili sme v neho. Niet pochýb, že je to pravda (prichádzajúca) od nášho Pána. Veru, aj pred ním sme boli moslimami.‘ Tým bude ich odmena daná dvakrát za to, že boli trpezliví (a vytrvalí). Oni dobrým odháňajú zlé. Z toho, čím sme ich zaopatrili, rozdávajú (na dobro). A keď počujú hanebné reči, odvrátia sa od nich a povedia: ‚Nám naše skutky a vám vaše skutky. Mier s vami (buďte pred nami v bezpečí). Nevyhľadávame nevedomých (a nechceme ani ich priateľstvo).‘“7

KASÍDA O VODE8
Nelej, oko, slzy na oheň v mojom srdci – márna je voda,
ohňu, čo sa tak rozhorel, nepomôže voda.
Neviem, či má farbu vody nebeská klenba, čo sa točí,
či z mojich očí nebeskú klenbu zaliala voda.
Niet divu, ak sa mi srdce rozpadá od slasti tvojho meča,
veď kade tečie, pukliny v múre zanechá voda.
Ranené srdce so strachom hovorí o hrote tvojho šípu9,
veď opatrne pije ranený, keď sa mu podá voda.
Nech záhradník pustí ružovú záhradu po vode a netrápi sa,
ruža ako tvoja tvár nerozkvitne, čo by tisíc záhrad zavlažila voda.
Nijaký pisár nedokáže namaľovať tvoju dokonalú podobu,
čo by sa díval ako pero, kým mu na oči nesadne čierna voda.
Čo na tom, ak sa mi pri spomienke na tvoju tvár zarosia mihalnice,
nevyjde nazmar, keď v nádeji na ružu dostane tŕň voda.
V deň žiaľu neodopri chorému srdcu svoj pohľad ako meč,
dobrý je skutok, keď sa chorému v tmavej noci podá voda.
Ó srdce, žiadaj hrot jeho šípu, uhas žiaru odlúčenia,
smädný som; v tejto púšti nech sa mi vyhľadá voda.
Ako askéti po Kausare, tak ja po tvojich perách túžim,
ako opitému chutí víno a triezvemu voda.
Do tvojej ulice, záhrady džanny, neprestajne prúdi,
azda sa do toho cyprusa ladnej chôdze zaľúbila voda.
Stanem sa prachom a zahradím jej cestu v tej ulici,
nedovolím, aby tam šla, veď mojím sokom je voda.
Ó priatelia, ak zomriem v túžbe pobozkať mu ruku,
z môjho prachu urobte džbán, nech v ňom k Milovanému ide voda.

„Tí, ktorým sme pred ním dali Knihu, v neho veria. A keď sa im (vznešený Korán) prednáša, hovoria: ‚Uverili sme v neho. Niet pochýb, že je to pravda (prichádzajúca) od nášho Pána. Veru, aj pred ním sme boli moslimami‘“ Kasas: 52–53

Džannat al-Muallá

Cintorín, na ktorom sa nachádzajú hrobky mnohých vznešených sahábov, predovšetkým našej matky hazrat Chadídže (radijalláhu anhá). Dnes už tieto hrobky nie je možné vidieť. Žiaľ, všetky tieto krásne historické pamiatky boli zbúrané.