ROK SMÚTKU

Bolesť za deťmi

Najstarší syn Proroka (sallalláhu alejhi va sallam), Kásim, odišiel na áchiru, keď mal sedemnásť mesiacov. Roky po tejto bolestnej udalosti odišiel na áchiru aj jeho druhý syn Abdulláh. Kým mu z požehnaných očí tiekli slzy, Rasululláh sa obrátil k hore a povedal: „Ó hora! Keby ťa postihlo to, čo postihlo mňa, nevydržala by si to, zrútila by si sa!“ a tak vyjadril svoj žiaľ. Na otázku našej matky hazrat Chadídže: „Ó Rasulalláh! Kde sú teraz?“, odpovedal: „Sú v džanne.“

Keď obaja synovia nášho milovaného Proroka, Sultána vesmíru, odišli na áchiru, polyteisti sa nesmierne zaradovali. Neveriaci ako Abu Džahl to pokladali za príležitosť a na všetky strany kričali: „Muhammad je teraz abtar, jeho rod je prerušený. Nezostal mu ani jeden mužský potomok, ktorý by pokračoval v jeho rode. Keď aj on zomrie, zabudne sa na jeho meno aj na spomienku naňho.“

Nato Alah ta’ala zoslal súru al-Kausar a utešil Svojho Rasula. Jej význam je: „(Môj Habíb!) My sme ti veru dali Kausar (darovali sme ti nádrž Kausar a nesmierne veľa dobra). Vykonávaj preto namaz pre svojho Pána a obetuj. Veru, bezcenný a bez potomstva je ten, kto (hovoriac, že si bez potomstva) proti tebe púšťa jazyk. (Ten, kto ťa nazýva abtarom, je sám bez potomstva, bez cti a bez mena. A ty, ó Môj Habíb – tvoj čistý rod, tvoja vážnosť a tvoja česť potrvajú až do Súdneho dňa. Aj na áchire sú pre teba pripravené mnohé veľké pocty, aké ani nenapadnú na myseľ.)“1

Smrť Abu Táliba

V dňoch po smrti synov Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) Abu Tálib ochorel a jeho choroba sa zo dňa na deň zhoršovala. Keď to počuli kurajšovskí polyteisti, pomysleli si: „Kým žil, Abu Tálib sa veľmi snažil chrániť Muhammada. Teraz sa mu priblížil čas odísť z tohto sveta. Poďme ho navštíviť, hoci aj v posledných chvíľach. Veď moslimom sa stal aj Hamza, arabský hrdina, ktorému niet páru, aj Umar, ktorého vážnosť, sila a neohrozenosť sú zjavné ako slnko. Každý deň prichádzajú ľudia z arabských kmeňov a skupina za skupinou sa k nemu pridáva. Tak moslimov zo dňa na deň pribúda a ich hlas napĺňa svet. V takomto stave sa k nim musíme buď pridať, alebo byť pripravení na vojnu a boj. Poďme k Abu Tálibovi, vyrozprávajme mu, ako sa veci majú, a nech nás zmieri. My sa nebudeme dotýkať Muhammadovho náboženstva a ani on nech neútočí na naše.“ S touto myšlienkou prišli k Abu Tálibovi. Známi muži ako Ukba, Šajba, Abu Džahl a Umajja ibn Chalaf si sadli na vankúše pri Abu Tálibovom lôžku. Povedali: „Veríme v tvoju veľkosť a uznávame tvoju prevahu. Preto sme sa ti nikdy nepostavili. Obávame sa, že keď zomrieš, Muhammad nám nedá pokoj a nepriateľstvo medzi nami bude pokračovať. Zmier nás, aby sme sa navzájom nedotýkali svojho náboženstva.“

„Ó hora! Keby ťa postihlo to, čo postihlo mňa, nevydržala by si to, zrútila by si sa!“ Hadís šaríf

Tak ako mnohé hroby islamských velikánov, aj hrobka prvej manželky nášho milovaného Proroka (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), našej matky hazrat Chadídže (radijalláhu anhá), bola zbúraná a odstránená.

Abu Tálib si dal zavolať Proroka a povedal: „Všetci poprední Kurajšovci ťa prosia, aby si sa nemiešal do ich náboženstva. Ak to prijmeš, budú konať podľa tvojho príkazu a budú ti pomocníkmi.“ Vodca svetov povedal: „Strýko! Chcem ich pozvať len k jednému slovu, ktorým sa im podriadia všetci Arabi a aj tí, ktorí nie sú Arabi, im budú platiť džizju.“ A popredným Kurajšovcom povedal: „Áno! Ak mi poviete jedno slovo, ovládnete ním všetkých Arabov a podriadia sa vám aj tí, ktorí nie sú Arabi.“ Abu Džahl povedal: „Dobre. Povieme ho aj desaťkrát. Aké je to slovo?“ Keď Rasululláh povedal: „Ak poviete ‚Lá iláha illalláh‘ a ak odstránite a zavrhnete modly, ktorým sa okrem Alaha ta’ala klaniate,“ polyteisti hneď povedali: „Žiadaj od nás niečo iné, len nie toto!…“ Prorok povedal: „Aj keby ste mi priniesli slnko a vložili mi ho do rúk, nežiadal by som od vás nič iné.“

Polyteisti povedali: „Ó Abu l-Kásim! Predkladáš veľmi čudný návrh. My ti chceme vyhovieť, a ty nám nevyhovieš!“ a vstali a odišli. Keď odišli, Abu Tálib povedal Prorokovi: „To, čo si žiadal od Kurajšovcov, bolo celkom na mieste. Povedal si pravdu.“ Tieto slová jeho strýka dodali Rasululláhovi nádej; pomysliac si, že by Abu Tálib mohol prijať imán, povedal: „Strýko! Povedz aspoň raz ‚Lá iláha illalláh‘!… Aby som sa za teba mohol v Súdny deň prihovoriť.“ Abu Tálib mu povedal, že sa mu to ťažko prijíma: „Bojím sa, že ma ľudia budú zahanbovať slovami: ‚Zľakol sa smrti, a preto sa stal moslimom.‘ Inak by som ti vyhovel.“ Keďže sa mu choroba čoraz viac zhoršovala, zomrel.2

Smrť našej matky hazrat Chadídže

V desiatom roku prorockého poslania, tri dni po smrti Abu Táliba, odišla na áchiru aj požehnaná naša matka hazrat Chadídža, Rasululláhova spoločníčka v starostiach a jeho životná družka počas dvadsiatich piatich rokov – po trojročnom obliehaní, prežitom v utrpení a žiali, na začiatku mesiaca ramadán, tri roky pred hidžrou, v 65. roku svojho života.3 Sláva vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) pochoval našu matku hazrat Chadídžu svojimi požehnanými rukami. Rozlúčka s ňou ho nesmierne zarmútila.

Smrť našej matky hazrat Chadídže a jeho strýka Abu Táliba, ktoré prišli jedna za druhou v tom istom roku, uvrhla Proroka do žiaľu. Preto bol tento rok nazvaný „Sanat al-huzn“, to jest rok smútku.

Smrť našej matky hazrat Chadídže nášho milovaného Proroka otriasla a zarmútila ho nad všetku mieru. Veď ona prvá prijala imán a uverila Rasululláhovi. Okrem toho mu bola najväčšou oporou a útechou. Keď boli všetci nepriateľmi, ona dokorán otvorila svoje srdce a naplnila ho láskou k nášmu Prorokovi. Celý svoj majetok, bohatstvo a všetko, čo mala, minula na ceste islamu; aby slúžila nášmu milovanému Prorokovi, spájala noc s dňom. Nikdy Rasululláha nezarmútila ani mu nikdy neublížila. Prorok o tom z času na čas rozprával a tak spomínal na cnosti svojej požehnanej manželky.

„Strýko! Povedz aspoň raz ‚Lá iláha illalláh‘!… Aby som sa za teba mohol v Súdny deň prihovoriť“ Hadís šaríf

Jedného dňa, keď náš Prorok nebol doma, hazrat Chadídža ho vyšla hľadať. Džibríl alejhis-salám sa jej zjavil v ľudskej podobe. Naša matka hazrat Chadídža sa ho chcela spýtať na Proroka, ale pomyslela si, že by to mohol byť niekto z nepriateľov, a vrátila sa. Keď uvidela nášho milovaného Proroka doma, vyrozprávala mu, čo sa stalo. Sláva vesmíru povedal: „Vieš, kto bol ten, koho si videla a koho si sa chcela na mňa spýtať? Bol to Džibríl (alejhis-salám). Povedal mi, aby som ti odovzdal jeho salám. A povedal mi, aby som ti odovzdal toto: v džanne je pre teba pripravená stavba z perál. Iste tam nebude takýchto smutných, ťaživých, bolestných a ťažkých vecí.“

Jednému zostala ruka vo vzduchu, druhý oslepol

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) viedol so svojimi sahábmi, najšťastnejšími z ľudí, rozhovory, ktorým niet rovných, a ožaroval im srdcia nurom. Vysvetľoval ajaty, ktoré zostupovali, a nenechával nič nevyrozprávané ani nepochopené. Zároveň, aby aj polyteisti prijali imán, chodil na miesta, kde sa zhromažďovali, a neúnavne, bez ochabnutia ich pozýval k imánu. Abu Džahl a Valíd ibn Mugíra sa pre to veľmi hnevali a hovorili: „Ak bude takto pokračovať, Muhammad obráti všetkých na svoje náboženstvo a nenechá nikoho, kto by sa klaňal našim modlám.“ Jedného dňa rozhodli, že jediný spôsob, ako s touto vecou skoncovať, je zabiť nášho milovaného Proroka, Vodcu svetov. Abu Džahl vzal so sebou Valída ibn Mugíru a niekoľkých mladíkov z Machzúmovcov a prišiel k Bajtulláhu. V tej chvíli náš milovaný Prorok vykonával namaz. Abu Džahl sa hneď vyrútil vpred s kameňom, ktorý vzal do ruky. V okamihu, keď zdvihol ruku, aby kameňom udrel Habíba al-akram a Nabího al-muhtaram, ruka mu zostala nehybne vo vzduchu. Nemohol nič urobiť a strnul od úžasu. Taký sa vrátil, odkiaľ prišiel. Keď prišiel medzi polyteistov, ruka sa mu vrátila do predošlého stavu a kameň mu spadol na zem. Ten istý kameň schmatol jeden z Machzúmovcov, povedal: „Uvidíte! Ja ho zabijem!…“ a vykročil k Prorokovi. Keď sa priblížil, zrazu oslepol a už nevidel nič okolo seba. Vtedy sa všetci Machzúmovci spolu vydali k nášmu milovanému Prorokovi. V okamihu, keď sa k nemu celkom priblížili, už ho nemohli vidieť. No počuli jeho požehnaný hlas. Keď sa vydali tam, odkiaľ hlas prichádzal, hlas sa ozval za nimi, a keď sa obrátili, začal prichádzať z predošlého miesta. Videli to niekoľkokrát. Napokon, ohromení, opustili to miesto a nemohli Rasululláhovi nič urobiť.

Zasnúbenie s hazrat Áišou a hazrat Savdou

Keď hazrat Chadídža (radijalláhu anhá) odišla na áchiru, nezostal nikto, kto by viedol Rasululláhovu domácnosť. Keď to videla pani Chavla bint Hakím, prišla k Sarvarovi al-álam. Povedala: „Ó Rasulalláh (sallalláhu alejhi va sallam)! Potrebujete družku, ktorá sa k vám hodí, a ženu hodnú toho, aby vám slúžila. Ak chcete, ja vám jednu vypýtam.“ Rasululláh povedal: „Ó Chavla, kde je žena hodná tejto služby?“ Chavla povedala: „Ak chceš dievča, je to Áiša, dcéra tvojho priateľa Abu Bakra. Ak chceš vdovu, hodila by sa Savda bint Zam’a.“ Rasul alejhis-salám povedal: „Vypýtaj mi obe.“ Rasululláh sa najprv zasnúbil s hazrat Áišou a potom so Savdou. Hazrat Savdu priviedol do svojho domu v Mekke. Svadba s hazrat Áišou bola v Medine, v mesiaci šavvál druhého roku po hidžre.