Cesta Mekka – Táif

Pozvanie obyvateľov Táifu k imánu

Hoci polyteisti videli od nášho milovaného Proroka mnohé zázraky, zo vzdoru neprijímali imán; naopak, neprestávali sužovať a utláčať svoje deti, bratov, príbuzných a priateľov, ktorí sa stali moslimami. Ich násilie a mučenie, ktoré boli čoraz krutejšie, nášho milovaného Proroka nesmierne zarmútili. Rozhodol sa ísť do Táifu, ktorý leží blízko Mekky, a pozvať jeho obyvateľov k islamu. Preto vzal so sebou Zajda ibn Hárisu a odišiel do Táifu.

Stretol sa s poprednými mužmi Táifu, Amrovými synmi Abd Jálílom, Habíbom a Masúdom. Vysvetlil im islam a žiadal ich, aby uverili v Alaha ta’ala. Oni nielenže neuverili, ale ho aj urážali a ešte povedali: „Nenašiel Alah ta’ala okrem teba nikoho iného, koho by poslal ako proroka? Je Alah ta’ala taký bezmocný, že nemôže poslať ako proroka nikoho iného okrem teba? Odíď z našej krajiny a choď, kam chceš!… Tvoj ľud neprijal, čo hovoríš, a preto si prišiel sem, však? Prisaháme, že aj my sa od teba budeme držať ďaleko. Nesplníme ti ani jedno želanie.“

Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) od nich odišiel zarmútený. Desať dní alebo mesiac pozýval kmeň Sakíf k islamu, no nielenže z nich nikto neuveril, ale sa mu vysmievali, mučili ho a pískali za ním. Deti a mladíkov postavili do radu pozdĺž cesty, ktorou mal prejsť, a prinútili ich, aby sa naňho vrhli a zasypali ho kameňmi. Hazrat Zajd svojím telom chránil nášho Proroka pred kameňmi, ktoré hádzali táifskí mladíci, a usiloval sa, aby sa mu nestalo nič zlé. Hazrat Zajd sa točil okolo nášho milovaného Proroka a namáhal sa, aby sa ho kamene nedotkli. Aby sa jeho požehnanému telu nestalo nič zlé, nedbal na kamene, ktoré zasahovali jeho samého. Nečakal azda práve v týchto dňoch na príležitosť obetovať svoj život? Hľa, teraz kameňovali Vodcu svetov a sužovaním a mučením sa ho snažili vyhnať zo svojej krajiny.

Čím viac hazrat Zajd behal vľavo a vpravo, aby Proroka ochránil, tým viac ho zasahovali kamene, kameň za kameňom, do hlavy, do tela aj do nôh. Preto bol hazrat Zajd celý od krvi. Vkladal všetku svoju silu do toho, aby ochránil svojho milovaného Proroka, a z plného hrdla kričal na násilníkov, ktorí hádzali kamene: „Nerobte to!… Neudierajte! On je Vodca svetov! On je Rasululláh! Mňa roztrhajte na kusy, len nech sa nášmu Prorokovi nestane nič zlé!“ Kamene, ktoré preletúvali ponad Zajda ibn Hárisu a zasahovali Rasululláha, zakrvavili jeho požehnané nohy.

Zarmútený, unavený a zranený sa náš milovaný Prorok priblížil k vinici dvoch bratov menom Utba a Šajba. Tam si Rasululláh, za ktorého chceli všetci veriaci obetovať svoje životy, utrel krv, ktorá mu tiekla z požehnaných nôh.

Vzal si abdest a pod stromom vykonal namaz o dvoch rak’atoch. Potom zdvihol svoje požehnané ruky a začal sa modliť a úpenlivo prosiť svojho Pána.

Majitelia vinice sa na to dívali. Videli, čo postihlo Rasululláha, a boli svedkami jeho osamotenosti v cudzine. Prebudil sa v nich súcit. Poslali mu po svojom otrokovi menom Addás hrozno. Keď začal jesť hrozno, náš milovaný Prorok vyslovil basmalu (Bismilláhi r-rahmáni r-rahím). Otrok, ktorý priniesol hrozno, bol kresťan. Keď počul basmalu, prekvapilo ho to a spýtal sa: „Som tu už roky a od nikoho som také slová nepočul. Aká je to reč?“

Rasululláh sa spýtal: „Odkiaľ si?“ Addás povedal: „Som z Ninive.“ Rasululláh povedal: „Teda si z kraja Júnusa (alejhis-salám).“ Addás povedal: „Odkiaľ poznáš Júnusa? Tu ho nikto nepozná.“ Rasululláh povedal: „Je to môj brat. Aj on bol prorokom, tak ako ja.“

Addás povedal: „Majiteľ tejto krásnej tváre a týchto sladkých slov nemôže byť klamár. Uveril som, že si Alahov Rasul.“ Stal sa moslimom a povedal: „Ó Rasulalláh! Roky som slúžil ako otrok týmto násilníkom, týmto klamárom. Uchvacujú práva každého. Každého podvádzajú. Nemajú ani jednu dobrú stránku. Aby nahrabali svetské bohatstvo a ukojili svoje vášne, sú pripravení na akúkoľvek podlosť. Nenávidím ich. Chcem ísť s vami, byť poctený službou vám, byť terčom neúcty, ktorú vám budú prejavovať nevedomí a hlupáci, a obetovať sa, aby som ochránil vaše požehnané telo.“2

Rasululláh sa usmial a povedal: „Zatiaľ zostaň u svojich pánov! Čoskoro budeš počuť moje meno všade. Vtedy príď ku mne.“

„Nerobte to!… Neudierajte! On je Vodca svetov! On je Rasululláh! Mňa roztrhajte na kusy, len nech sa nášmu Prorokovi nestane nič zlé!“ Zajd ibn Hárisa (radijalláhu anhu)

Keď si trochu oddýchli, vydali sa smerom k Mekke. Keď do Mekky zostávali dva dni cesty, videl, že ich jeden oblak zakrýva svojím tieňom. Keď sa pozorne pozrel, pochopil, že je to Džibríl alejhis-salám. Túto udalosť náš milovaný Prorok neskôr vyrozprával našej matke Áiše Siddíke.

V „Sahíh al-Buchárí“ a v „Musnade“ Ahmada ibn Hanbala sa uvádza toto: jedného dňa sa naša matka hazrat Áiša spýtala: „Ó Rasulalláh! Prežil si niekedy deň ťažší, než bol deň Uhudu?“ Rasululláh odpovedal takto: „Pri Alahovi, od tvojho ľudu som vytrpel také útrapy, aké som nevytrpel ani od neveriacich v bitke pri Uhude. Keď som sa ponúkol Ibn Abd Jálílovi ibn Abd Kulálovi (to jest keď som mu oznámil svoje prorocké poslanie a pozval ho k náboženstvu), neprijal ma. Odišiel som od nich s takým veľkým utrpením, že som sa nespamätal, kým som nedošiel na miesto, ktoré sa volá Karn as-Saálib. Tam som zdvihol hlavu. Videl som, že ma jeden oblak zakrýva svojím tieňom. Pozriem sa, a v oblaku stojí Džibríl (alejhis-salám). Zavolal na mňa a povedal: ‚Ó Muhammad! Hakk ta’ala počul, čo o tebe povedal tvoj ľud. Dozvedel sa aj to, že ťa nechcú chrániť. Poslal ti tohto anjela, ktorý je poverený horami, aby si mu prikázal, čokoľvek chceš.‘ Aj ten anjel na mňa zavolal, pozdravil ma salámom a povedal: ‚Ó Muhammad! Ako povedal Džibríl, Hakk ta’ala poslal mňa, anjela hôr, k tebe, aby si mi prikázal, čokoľvek chceš. Som pripravený na tvoj príkaz. Ak chceš, aby sa tieto dva strmé vrchy (vrch Kuajkián a vrch Abu Kubajs) spojili jeden s druhým tak, že sa zrútia na Mekkáncov (a celkom rozdrvia polyteistov), prikáž, a spojím ich.‘ Nepristal som na to, ale povedal som: ‚(Nie! Ja som bol poslaný ako milosť pre svety.) Modlím sa, aby Alah ta’ala z potomstva týchto polyteistov vyviedol pokolenie, ktoré bude uctievať len Džanáb al-Hakka a nebude Alahovi ta’ala pridružovať nič.‘“

Keď sa Prorok vracal z Táifu do Mekky, trochu si oddýchol na mieste, ktoré sa volá Nachla. V istej chvíli sa postavil k namazu. Skupina džinov z Nusajbínu, ktorá tadiaľ prechádzala, počula ajaty vznešeného Koránu, ktoré náš milovaný Prorok recitoval, a zastavili sa a počúvali. Potom sa s Prorokom rozprávali a stali sa moslimami. Prorok im povedal: „Keď prídete k svojmu ľudu, odovzdajte aj im moje pozvanie k imánu. Pozvite aj ich k imánu.“

Keď tí džinovia odišli k svojmu ľudu a oznámili mu to, uverili všetci džinovia, ktorí to počuli.3 Hovorí sa o tom vo vznešenom Koráne, v súre al-Džinn, a v známych zbierkach hadísov šaríf s názvom „Buchárí“ a „Muslim“.

Keď sa priblížil k Mekke, veriaci odkázali Rasululláhovi: „Kurajšovci sa dopočuli o tom, ako zle s vami zaobchádzali táifskí ničomníci. Ak teraz prídete, mohli by svoje násilie ešte zosilniť.“ Keď Prorok dorazil k vrchu Hirá, poslal jedného človeka k Suhajlovi ibn Amrovi s prosbou, aby ho vzal pod svoju ochranu. Keďže ten nešťastník nepristal, odkázal Mut’imovi ibn Adímu. Ten túto prosbu prijal. Habíb al-akram a Nabí al-muhtaram vstúpil do Mekky pod ochranou Mut’ima ibn Adího. Mut’im o tom upovedomil aj Kurajšovcov. Rasululláh vykonal taváf okolo Bajt aš-šaríf a pobozkal Čierny kameň. Po niekoľkých dňoch povedal Mut’imovi: „Už nezostanem pod tvojou ochranou.“ Mut’im to prijal. Džanáb al-Hakk ochraňoval Svojho Habíba pod Svojou ochranou.

Zachráňte sa slovami „Lá iláha illalláh“

Rasul alejhis-salám ďalej pozýval ľudí na pravú cestu. Nato sa polyteisti znova rozbesneli a začali moslimov mučiť a utláčať ešte viac než predtým. Vtedy Džanáb al-Hakk prikázal Prorokovi, aby sa v čase návštevy Káby stretával s arabskými kmeňmi, ktoré prichádzajú na návštevu, a pozýval ich k islamu. Po tomto príkaze náš milovaný Prorok začal chodiť na trhy Zu l-Madžáz, Ukáz a Madžanna, ktoré sa konali v okolí Mekky.

Často tam chodil a pozýval kmene k viere v jedinosť Alaha ta’ala a k uctievaniu Jeho a hovoril im, aby prijali, že on je prorok. Oznamoval im, že ak to prijmú, Džanáb al-Hakk im daruje džannu. Žiaľ, na tieto pozvania, ktoré Prorok vyslovoval takmer s prosbou, nikto z nich nedbal; niektorí sa správali hrubo a urážali ho, iní sa mračili a vyslovovali škaredé slová. A kurajšovskí polyteisti chodili za ním a kazili kmene, ktoré navštevoval.

Podľa toho, čo podali imám Ahmad, Bajhakí, Tabarání a Ibn Ishák, Rabía ibn Abbád rozprával: „Bol som mladý. S otcom som išiel do Miná. Rasul alejhis-salám chodil na miesta, kde táborili arabské kmene, a hovoril: ‚Ó synovia toho a toho! Ja som rasul Alaha ta’ala, ktorý vám prikazuje, aby ste zavrhli tieto modly, ktorým sa klaniate, a aby ste uctievali Alaha ta’ala a nepridružovali Mu nič, aby ste verili vo mňa a potvrdili ma a aby ste ma chránili, kým nevysvetlím a nesplním povinnosť, s ktorou som bol poslaný od Hakka ta’ala!…‘

Za ním chodil jeden škuľavý muž so zapletenými vlasmi a hovoril: ‚Ó synovia toho a toho! Tento vás odvracia od uctievania našich modiel Láta a Uzzy a pozýva vás k náboženstvu, ktoré si sám vymyslel!… Dajte si pozor! Nepočúvajte ho a neposlúchajte ho!…‘ Spýtal som sa otca: ‚Kto je ten, čo chodí za ním?‘ Povedal: ‚To je jeho strýko Abu Lahab.‘“

Tabarání podal od Tárika ibn Abdulláha: „Videl som Rasula alejhis-salám na trhu Zu l-Madžáz. Aby ho ľudia počuli, hovoril k nim nahlas: ‚Ó ľudia! Povedzte „Lá iláha illalláh“ (niet boha okrem Alaha ta’ala) a zachráňte sa!‘ A jeden muž, ktorý chodil za ním, mu hádzal pod nohy kamene, ktoré zdvihol, a hovoril: ‚Ó ľudia! Neverte mu!… Chráňte sa ho! Veď je to klamár!…‘ Hoci mu kamene, ktoré ho zasahovali, zakrvavili požehnané nohy, on ďalej, bez ochabnutia a bez únavy, pokračoval vo svojom pozývaní. Ľudia sa pýtali: ‚Kto je ten mladík?‘ Niekto odpovedal: ‚Jeden mladík z Abdulmuttalibovcov.‘ Keď sa spýtali: ‚A kto je ten, čo hádže kamene?’, povedal: ‚Jeho strýko Abu Lahab.‘“

Imám Buchárí v „at-Tárích al-kabír“ a Tabarání v „al-Mu’džam al-kabír“ uvádzajú: Mudrik ibn Muníb podal od svojho otca a ten od svojho otca, ktorý povedal: „S otcom som prišiel do Miná a utáborili sme sa tam. Narazili sme na jednu skupinu. Jeden muž im hovoril: ‚Ó ľudia! Povedzte Lá iláha illalláh a zachráňte sa!‘ Niektorí z ľudí okolo neho pľuli do jeho krásnej tváre, iní mu sypali hlinu na hlavu a ďalší mu nadávali a rozličnými slovami ho urážali. To trvalo až do poludnia. Vtedy tam prišlo jedno dievčatko s nádobou na vodu v ruke. Keď ho uvidelo v takom stave, začalo plakať. Ten muž sa napil vody, obrátil sa k dievčatku a povedal: ‚Dcéra moja! Neboj sa, že tvojho otca vlákajú do pasce a zabijú, ani že bude ponížený!‘ Vtedy sme sa spýtali tých, ktorí tam boli: ‚Kto je to a kto je to dievčatko?‘ Povedali: ‚To je Muhammad z Abdulmuttalibovcov a tá pri ňom je jeho dcéra Zajnab.‘“

„On (Júnus alejhis-salám) je môj brat. Aj on bol prorokom, tak ako ja“ Hadís šaríf

Saíd ibn Jahja ibn Saíd Umaví v knihe „Magází“ podal od svojho otca. A ten podal od Abu Nuajma a od Abdurrahmána Ámirího a Abdurrahmán Ámirí od mnohých ľudí. Tí povedali: jedného dňa náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) išiel na trh Ukáz. Prišiel ku kmeňu Banú Ámir a spýtal sa ich: „Ó Banú Ámir! Ako je to u vás s ochranou tých, ktorí u vás nájdu útočisko?“ Povedali: „Nikto im nesmie povedať ani slovo, nikto sa bez nášho vedomia nemôže ohriať pri našom ohni!…“ Prorok povedal: „Ja som rasul Alaha ta’ala. Ak prídem k vám, budete ma chrániť, kým ľuďom neodovzdám povinnosť prorockého poslania, ktorú mi dal môj Pán?“ Spýtali sa: „Z ktorých Kurajšovcov si?“ Keď Prorok povedal: „Z Abdulmuttalibovcov,“ povedali: „Keď si už z Abdulmuttalibovcov, prečo ťa oni nechránia?“ Rasululláh povedal: „Oni sú prví z tých, ktorí ma vyhlásili za klamára.“ Skupina Banú Ámir povedala: „Ó Muhammad! Ani ťa neodmietneme, ani neuveríme v to, čo si priniesol. Ale budeme ťa chrániť, kým ľuďom neodovzdáš svoju povinnosť prorockého poslania.“

Nato si Prorok k nim sadol. Vtedy jeden z popredných mužov Banú Ámir, Bajhara ibn Firás, keď skončil svoj obchod na trhu, prišiel k nim, ukázal na Proroka a spýtal sa prítomných: „Kto je to?“ Povedali: „To je Muhammad ibn Abdulláh.“ Keď Bajhara povedal: „Čo máte s ním, že ste si ho posadili vedľa seba?“, povedali: „Našiel u nás útočisko, hovorí, že je Alahov rasul, a žiada, aby sme ho chránili, kým ľuďom neodovzdá povinnosť prorockého poslania.“ Nato sa Bajhara obrátil k Prorokovi a povedal: „Vziať ťa pod ochranu znamená vystaviť svoju hruď šípom všetkých Arabov.“ A svojmu ľudu povedal: „Niet kmeňa, ktorý by sa do svojej krajiny vrátil s niečím horším ako vy. Teda vy budete bojovať so všetkými Arabmi a vystavíte svoje telá ich šípom, hej!… Keby jeho ľud v ňom videl niečo dobré, najprv by ho chránili sami. Vy sa snažíte prijať a podporiť človeka, ktorého jeho ľud vyhlásil za klamára a vyhnal od seba!… Veľmi zle si to myslíte!…“

Potom sa ten nešťastník obrátil k nášmu milovanému Prorokovi a opovážil sa povedať: „Hneď sa od nás odlúč a vráť sa k svojmu ľudu!… Prisahám, keby si nebol medzi mojím ľudom, hneď by som ti sťal hlavu!…“ Po týchto slovách Vodca svetov vo veľkom žiali vysadol na svoju ťavu. A ten bezočivý Bajhara zhodil Rasululláha z ťavy. Keď to videla jedna zo vznešených sahábiek menom Dubá’a bint Ámir, vykríkla a obrátila sa k svojim príbuzným: „Ako môžete pokladať za dovolené to, čo sa robí Habíbovi Alaha ta’ala? Niet nikoho, kto by kvôli mne zachránil Rasululláha z rúk týchto ľudí?“ Traja jej bratranci zo strany otcovho brata sa hneď vrhli na nešťastného Bajharu. Hoci mu dvaja z Bajharovho ľudu chceli pomôcť, ostatní Bajharu a jeho pomocníkov zbili a nabili. Keď to náš milovaný Prorok videl, pomodlil sa za tých troch, ktorí sa zaňho bili: „Pane môj! Daruj týmto ľuďom Svoje požehnanie (bereket)!“, a za Bajharu a jeho pomocníkov: „Pane môj! Vzdiaľ ich od Svojej milosti!“

Tí, za ktorých sa pomodlil dobrou modlitbou, boli poctení tým, že sa stali moslimami, a ostatní zomreli ako neveriaci. Keď sa príslušníci kmeňa Banú Ámir vrátili do svojej krajiny, vyrozprávali, čo sa im v Mekke stalo, jednému starcovi zo svojho kmeňa, ktorý čítal nebeské knihy. Keď ten muž počul Prorokovo meno, pokarhal ich: „Ó Banú Ámir! Čo ste to urobili? Nikto z Ismáilových synov doteraz nevyhlasoval falošne, že je prorok. Niet pochýb, že to, čo hovoril, bolo pravdivé a správne. Túto premeškanú príležitosť je teraz veľmi ťažké nahradiť!…“

Kým s Džibrílom rozhovor viedol,
Rafraf pred neho prišiel a salám mu dal,
vzal potom toho vládcu sveta
a hneď ho až k Sidre odniesol.

„Ó ľudia! Povedzte Lá iláha illalláh a zachráňte sa!“ Hadís šaríf

Isrá a Mi’rádž