MI’RÁDŽ

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) vysvetľoval islam každému, koho stretol, a každému kmeňu – tak tým, ktorí prichádzali na hadž, ako aj tým, ktorí prichádzali do Mekky a na trhy obchodovať. Žiadal ich, aby ho chránili a pomohli mu odovzdať islam ľuďom. No nikto sa nestal moslimom ani nepristal na to, že ho bude chrániť. Naopak, urážali ho, utláčali, mučili, vysmievali sa mu a vyhlasovali ho za klamára. Vodca svetov bol veľmi unavený, hladný, smädný, zarmútený a hlboko smutný. Tak mu plynuli dni a tento stav trval až do neskorej noci. Mekkánski polyteisti neprestajne chodili za ním, a tak ako bránili ľuďom, ktorí prichádzali navštíviť Kábu, stať sa moslimami, neprestávali ani utláčať Habíba al-akram. Rasululláhovi už nezostalo miesto, kam by išiel. Všade boli nepriatelia. Niekoľko mesiacov v Mekke prešlo veľmi ťažko.

V dvadsiatu siedmu noc požehnaného mesiaca radžab prišiel rovno do domu Umm Háni, dcéry svojho strýka Abu Táliba, ktorý sa nachádzal v Abu Tálibovej štvrti. Umm Háni vtedy ešte neprijala imán. Keď sa spýtala: „Kto je to?“, Rasululláh povedal: „Som Muhammad, syn tvojho strýka. Ak ma prijmeš, prišiel som k tebe ako hosť.“

Umm Háni povedala: „Nech je môj život obetou za hosťa takého úprimného, spoľahlivého, šľachetného a ctihodného, ako ste vy. Len keby ste boli vopred oznámili, že prídete, niečo by som bola pripravila. Teraz vás nemám čím pohostiť.“ Rasululláh povedal: „Nežiadam ani jedlo, ani pitie. Na ničom z toho mi nezáleží. Stačí mi miesto, kde budem uctievať svojho Pána a úpenlivo Ho prosiť.“

Umm Háni uviedla nášho milovaného Proroka dnu a dala mu rohož, umývadlo a džbán. Pohostiť hosťa a chrániť ho pred nepriateľmi pokladali Arabi za najčestnejšiu povinnosť. Ak by sa hosťovi v dome stalo niečo zlé, bola by to pre hostiteľa veľká hanba. Umm Háni si pomyslela: „Má v Mekke veľa nepriateľov. Sú dokonca aj takí, ktorí ho chcú zabiť. Aby som si zachovala česť, budem ho strážiť až do rána.“ Vzala otcov meč a začala obchádzať okolo domu. Rasululláh bol v ten deň ťažko zranený. Vzal si abdest a začal úpenlivo prosiť svojho Pána, prosiť o odpustenie a modliť sa, aby služobníci prijali imán a dosiahli šťastie. Bol veľmi unavený, hladný a zarmútený. Len čo si ľahol na rohož, zaspal.

V tej chvíli Alah ta’ala povedal Džibrílovi alejhis-salám: „Svojho milovaného Proroka som veľmi zarmútil. Ťažko som zranil jeho požehnané telo a jeho útle srdce. A on Ma aj v takom stave opäť úpenlivo prosí. Nemyslí na nič okrem Mňa. Choď, priveď Môjho Habíba! Ukáž mu Moju džannu a Môj džahannam. Nech vidí dobrodenia, ktoré som pripravil pre neho a pre tých, ktorí ho milujú. Nech vidí tresty, ktoré som pripravil pre tých, ktorí v neho neveria a ktorí mu ubližujú svojimi slovami, spismi a skutkami. Ja ho uteším. Ja obviažem rany jeho útleho srdca.“

Keď Džibríl alejhis-salám prišiel k Rasululláhovi, našiel ho sladko spať.

Neodvážil sa ho zobudiť. Bol v ľudskej podobe. Pobozkal mu chodidlo požehnanej nohy. Keďže Džibríl nemá ani srdce, ani krv, jeho studené pery Rasululláha zobudili. Prorok hneď spoznal Džibríla alejhis-salám, veľmi sa zľakol, že sa naňho jeho Pán rozhneval, a povedal: „Brat môj Džibríl! Prečo si prišiel v tento nezvyčajný čas? Nedopustil som sa nejakej chyby? Nerozhneval som svojho Pána? Alebo si mi priniesol nejakú trpkú správu?“

„Nežiadam ani jedlo, ani pitie. Na ničom z toho mi nezáleží. Stačí mi miesto, kde budem uctievať svojho Pána a úpenlivo Ho prosiť“ Hadís šaríf

Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó najvznešenejší zo všetkých stvorených! Ó milovaný Stvoriteľa, ó vodca prorokov, prameň dobrodení, zdroj cností, ctihodný a veľký Prorok! Tvoj Pán ti posiela salám a volá ťa k Sebe. Prosím, vstaň, poďme.“ Náš milovaný Prorok si vzal abdest. Džibríl alejhis-salám mu na požehnanú hlavu položil turban z nuru, obliekol ho do odevu z nuru a okolo požehnaného pása mu opásal pás z rubínov. Do požehnanej ruky mu dal palicu zo smaragdu, ozdobenú štyristo perlami. Každá perla žiarila ako zornička. Na požehnané nohy mu obul obuv zo zeleného smaragdu.

Potom, držiac sa za ruky, prišli ku Kábe. Tam Džibríl alejhis-salám rozťal požehnanú hruď nášho milovaného Proroka. Vybral mu srdce a umyl ho vodou zo Zamzamu. Potom priniesol jednu nádobu plnú múdrosti a imánu, vylial ju doňho a zatvoril mu hruď.

Naša prvá kibla, Masdžid al-Aksá / Jeruzalem

Potom Džibríl alejhis-salám ukázal na biele zviera menom Burák, ktoré priviedol z džanny, a povedal: „Ó Rasulalláh! Nasadni naň! Všetci anjeli čakajú na tvojej ceste.“ V tej chvíli Proroka zachvátil smútok a ponoril sa do myšlienok. Vtedy Alah ta’ala povedal Džibrílovi alejhis-salám: „Ó Džibríl! Spýtaj sa ho, prečo je Môj Habíb smutný!“ a Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) odpovedal: „Videl som toľkú poctu a úctu. Prišlo mi na myseľ: aký bude stav mojej slabej ummy v Súdny deň? Ako bude päťdesiattisíc rokov stáť peši na Arasáte a niesť ťarchu toľkých svojich hriechov a ako prejde mostom Sirát, ktorý je cestou na tridsaťtisíc rokov?“ Vtedy prišiel Boží príkaz: „Ó Môj Habíb! Buď pokojný. Pre tvoju ummu urobím čas päťdesiatich tisíc rokov ako jeden okamih. Nesmúť!“

Prorok nasadol na Buráka. Burák bežal veľmi rýchlo; jedným krokom došiel ďalej, než dovidí oko. Počas cesty povedal Džibríl alejhis-salám nášmu milovanému Prorokovi, aby na niektorých zastávkach zosadol a vykonal namaz. Vodca svetov nato presne trikrát zosadol a vykonal namaz. A Džibríl alejhis-salám sa ho spýtal, či pozná miesta, na ktorých vykonal namaz. Sám mu odpovedal a oznámil mu, že prvé miesto, kde zosadol, je Medina a že do tohto mesta vykoná hidžru. Oznámil mu aj to, že ostatné miesta sú Túr Siná, kde hazrat Músa hovoril s Alahom ta’ala spôsobom, ktorý je bez smeru a ktorý nemožno poznať, a napokon Bajt Lahm (Betlehem), kde sa narodil Ísa alejhis-salám. Potom prišli k Masdžid al-Aksá v Jeruzaleme (Kudse).

V Masdžid al-Aksá Džibríl alejhis-salám prstom prevŕtal jednu skalu a priviazal k nej Buráka. Tam sa v ľudskej podobe zhromaždili duše niektorých predošlých prorokov. Aby sa namaz vykonal spoločne, Adamovi, Núhovi a Ibráhímovi (alejhimus-salám) bolo postupne ponúknuté, aby boli imámom. Ospravedlnili sa a neprijali to. Džibríl povedal: „Kým si tu ty, nikto iný nemôže byť imámom,“ a postavil Habíbulláha dopredu.

Prorok sa stal imámom prorokov a viedol ich v namaze o dvoch rak’atoch. To, čo sa potom stalo, vyrozprával takto: „Džibríl (alejhis-salám) mi priniesol jednu nádobu nápoja z džanny a jednu nádobu mlieka. Vzal som si mlieko. Džibríl (alejhis-salám) mi povedal: ‚Vybral si si fitru (šťastie oboch svetov).‘ Potom mi ponúkli ešte dve čaše. V jednej bola voda a v druhej med; pil som z oboch. Džibríl povedal: ‚Med je znamením, že tvoja umma potrvá až do Súdneho dňa, a voda, že sa tvoja umma očistí od svojich hriechov.‘ Potom sme spolu vystúpili na nebo. Džibríl (alejhis-salám) zaklopal na bránu. ‚Kto si?‘ spýtali sa. ‚Som Džibríl.‘ ‚A kto je s tebou?‘ ‚To je Muhammad (alejhis-salám).‘ ‚Bolo mu poslané (zjavenie a pozvanie na Mi’rádž, aby vystúpil na nebo)?‘ ‚Áno, bolo poslané,‘ povedal. ‚Marhaba tomu, kto prichádza! Aký vzácny je to pocestný, čo prichádza!‘ povedali a brána sa hneď otvorila a ocitol som sa pred Adamom (alejhis-salám). Povedal mi: ‚Marhaba‘ a pomodlil sa za mňa… Napravo a naľavo od Adama alejhis-salám stáli ako tiene duše niektorých ľudí. Keď sa Adam (alejhis-salám) pozrel na pravú stranu, usmial sa, a keď sa pozrel na ľavú, rozplakal sa. Džibríl (alejhis-salám) povedal: ‚Ó Rasulalláh, tieto tiene sú duše Adamových potomkov. Tí na pravej strane sú pre džannu a tí na ľavej pre džahannam! Keď sa pozrie na pravú stranu, usmeje sa, a keď sa pozrie na ľavú, rozplače sa!‘

„Ó najvznešenejší zo všetkých stvorených! Ó milovaný Stvoriteľa, ó vodca prorokov, prameň dobrodení, zdroj cností, ctihodný a veľký Prorok! Tvoj Pán ti posiela salám a volá ťa k Sebe. Prosím, vstaň, poďme“ Džibríl alejhis-salám

Tam som videl mnoho anjelov. Všetci stáli v kijáme, s pokorou a ponížene, zaujatí zikrom ‚Subbúhun kuddúsun rabbu l-maláikati va r-rúh‘. Spýtal som sa Džibríla: ‚Je toto uctievanie týchto anjelov?‘ ‚Áno. Odkedy boli stvorení, až do Súdneho dňa stoja v kijáme. Popros Hakka ta’ala, aby toto uctievanie daroval tvojej umme,‘ povedal. Poprosil som Hakka ta’ala. Prijal moju modlitbu. To je kijám v namaze.

(Tam) som narazil na jednu skupinu. Anjeli im rozbíjali hlavy a hlavy sa im znova vracali do predošlého stavu. Znova ich udierali a znova boli ako predtým. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚To sú tí, ktorí vynechávali piatkový namaz (džumu) a spoločný namaz a ktorí nevykonávali úplne rukú a sadždu.‘

Videl som jednu skupinu. Boli hladní a nahí. Zabáni ich hnali pásť sa po džahannamu. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚Tí, ktorí nemali zľutovanie s chudobnými a ktorí nedávali zakát.‘

Prešiel som popri jednej skupine. Pred nich boli položené chutné jedlá. A na jednej strane ležala zdochlina. Nechávali tie chutné jedlá a jedli zdochlinu. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚To sú muži a ženy, ktorí nechávali halál a obracali sa k harámu. To sú ľudia, ktorí jedli harám, hoci mali halál majetok.‘

Videl som (niektorých) ľudí, ktorí od ťažkého bremena na chrbte nemali silu pohnúť sa. Takí, akí boli, sa obracali k ľuďom a žiadali, aby im naložili ešte ďalšie bremeno. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚To sú tí, ktorí spreneverili zverené dobro (amánat). Hoci si vzali práva ľudí, stále páchajú krivdu.‘

Prešli sme popri skupine ľudí, ktorí si odrezávali vlastné mäso a jedli ho. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Džibríl (alejhis-salám) povedal: ‚To sú tí, ktorí ohovárajú a roznášajú cudzie reči.‘

Videl som skupinu ľudí s čiernymi tvárami a modrými očami, ktorým horné pery siahali až po čelo a dolné viseli až po nohy a z úst im tiekla krv a hnis. V pohároch z ohňa im dávali piť jedovatú krv a hnis, ktoré tečú z džahannamu, a oni ručali ako osly. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚To sú tí, ktorí pijú alkohol.‘

Narazili sme na skupinu ľudí, ktorým jazyky boli vytrhnuté z hlavy a podoba zmenená a premenená na podobu chinzíra (svine), a tak boli trestaní. Džibríl (alejhis-salám) povedal: ‚To sú tí, ktorí krivo svedčia.‘

Narazili sme na iný ľud. Bruchá mali nafúknuté a ovisnuté, farbu zmodranú, ruky a nohy zviazané a nemohli vstať zo svojich miest. Spýtal som sa na nich Džibríla. Povedal: ‚To sú tí, ktorí jedia úrok.‘1

Narazili sme na niektoré ženy. Tváre mali čierne a oči modré. Obliekli ich do odevu z ohňa. Anjeli ich bili kyjmi z ohňa. Ony zavýjali ako psy a svine. Povedal som: ‚Kto sú tieto?‘ Džibríl povedal: ‚To sú ženy, ktoré smilnia a ktoré urážajú svojich manželov.‘

Videl som jednu skupinu. Bolo ich veľmi veľa. Boli uväznení v údoliach džahannamu. Oheň ich spaľoval, oni znova ožili a oheň ich opäť spaľoval. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Povedal: ‚To sú tí, ktorí boli neposlušní voči svojim otcom.‘

Prešiel som popri jednej skupine. Siali obilie a obilie v okamihu dozrievalo a vydávalo klasy. Povedal som: ‚Kto sú títo?‘ Džibríl povedal: ‚Tí, ktorí uctievajú pre Alaha ta’ala.‘

Došiel som k jednému moru. Zázračný stav toho mora nemožno opísať. Bolo belšie ako mlieko a malo vlny ako hory. Povedal som: ‚Aké je to more?‘ Povedal: ‚Toto more sa volá More života. Keď bude Hakk ta’ala oživovať mŕtvych, z tohto mora zošle dážď. Zhnité a rozpadnuté telá ožijú a vstanú z hrobov tak, ako vyrastá tráva…‘

Potom sme vystúpili na druhé nebo. Džibríl (alejhis-salám) znova zaklopal na bránu. Bolo povedané: ‚Kto si?‘ ‚Som Džibríl.‘ ‚A kto je s tebou?‘ ‚To je Muhammad alejhis-salám.‘ ‚Bolo mu poslané zjavenie a pozvanie na Mi’rádž?‘ ‚Áno, prišlo,‘ povedal. ‚Marhaba tomu, kto prichádza! Aký vzácny je to pocestný, čo prichádza!‘ bolo povedané a brána sa hneď otvorila. Ocitol som sa pri Ísovi a Jahjovi ibn Zakarijovi (alejhimas-salám), synoch dvoch sestier. Povedali mi: ‚Marhaba‘ a pomodlili sa za mňa… (Ísa alejhis-salám bol stredne vysoký, s bielou pleťou do pšeničnej farby.)

Narazil som na jednu skupinu anjelov. Stáli zoradení v rade, všetci v rukú. Mali svoj zvláštny tasbíh. Neprestajne stoja v rukú, nedvíhajú hlavy a nepozerajú hore. Džibríl (alejhis-salám) povedal: ‚Také je uctievanie týchto anjelov. Popros Hakka ta’ala, aby bolo darované tvojej umme.‘

Pomodlil som sa. On to prijal a v namaze daroval rukú. Potom sme vystúpili na tretie nebo. Po tej istej otázke a odpovedi sa brána otvorila a ocitol som sa pri Júsufovi (alejhis-salám). Pozriem sa, a jemu bola daná polovica krásy. Povedal mi: ‚Marhaba‘ a pomodlil sa za mňa…

Videl som mnoho anjelov. Všetci boli v radoch v sadžde. Odkedy boli stvorení, sú v sadžde a velebia Alaha svojím zvláštnym tasbíhom. Džibríl (alejhis-salám) povedal: ‚Také je uctievanie týchto anjelov. Popros Alaha ta’ala, aby tvojej umme uľahčil tento skutok.‘ Poprosil som Hakka ta’ala. Prijal to a daroval vám to v namaze.

Potom som došiel na štvrté nebo. Malo bránu z nuru, zhotovenú z čistého striebra. Bola na nej zámka z nuru. Na zámke bolo napísané: ‚Lá iláha illalláh Muhammadun rasúlulláh‘. Po tej istej otázke a odpovedi som sa ocitol pri Idrísovi (alejhis-salám). Povedal mi: ‚Marhaba‘ a pomodlil sa za mňa. Alah ta’ala o ňom povedal (podľa významu): ‚Pozdvihli sme ho na vysoké miesto.‘2

Videl som jedného anjela, ako sedí na tróne, smutný a ustarostený. Okolo neho bolo toľko anjelov, že ich počet pozná len Džanáb al-Hakk. Po jeho pravej strane som videl žiarivých (núrání) anjelov. Boli oblečení do zeleného a šírila sa od nich veľmi príjemná vôňa. Od krásy sa nedalo pozerať do ich tvárí. Po jeho ľavej strane boli anjeli, ktorým z úst šľahal oheň. Pred nimi boli kopije a biče z ohňa. Mali také oči, že nikto nevydržal ich pohľad. Anjel, ktorý sedel na tróne, mal oči od hlavy po päty. Neprestajne hľadel do knihy pred sebou a ani na okamih z nej neodvrátil zrak. Pred ním bol jeden strom. Na každom jeho liste bolo napísané meno jedného človeka. Pred ním bolo aj niečo podobné umývadlu. Raz z neho pravou rukou niečo vzal a podal to žiarivým anjelom po svojej pravej strane, inokedy ľavou rukou niečo vzal a dal to temným (zulmání) anjelom po svojej ľavej strane. Keď som sa pozrel na (toho) anjela, do srdca mi vstúpil strach. Spýtal som sa Džibríla: ‚Kto je ten anjel?‘ Povedal: ‚To je Azráil. Nikto nemá silu pozrieť sa mu do tváre.‘ Džibríl išiel k nemu a povedal: ‚Ó Azráil!

„‚Marhaba tomu, kto prichádza! Aký vzácny je to pocestný, čo prichádza!‘ povedali a brána sa hneď otvorila a ocitol som sa pred Adamom (alejhis-salám)“ Hadís šaríf

Toto je prorok posledných čias, habíb Alaha ta’ala, Jeho milovaný.‘ Azráil (alejhis-salám) zdvihol hlavu a usmial sa. Vstal, prejavil mi úctu a povedal: ‚Marhaba! Hakk ta’ala nestvoril nikoho ctihodnejšieho ako teba. Aj tvoja umma je nad všetkými ummami. Ja som k tvojej umme milosrdnejší ako ich otcovia a matky.‘ Vtedy som povedal: ‚Mám k tebe jednu prosbu. Moja umma je slabá. Buď k nim mierny. Ber im duše jemne.‘ Povedal: ‚Pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako posledného proroka a urobil ťa Svojím habíbom, Alah ta’ala mi vo dne v noci sedemdesiatkrát prikazuje:

„Ber duše Muhammadovej ummy mierne a ľahko a ich záležitosti vybavuj láskavo.“ Preto som aj ja k tvojej umme súcitnejší ako ich matky a otcovia.‘ Potom sme vystúpili na piate nebo. Tam sme sa stretli s Hárúnom3 (alejhis-salám). Povedal mi: ‚Marhaba‘ a pomodlil sa za mňa dobrou modlitbou. Videl som uctievanie anjelov piateho neba. Všetci stáli na nohách a pozerali na prsty svojich nôh. Vôbec nepozerali inam a nahlas velebili tasbíhom. Spýtal som sa Džibríla (alejhis-salám): ‚Je toto uctievanie týchto anjelov?‘ Povedal: ‚Áno, popros Hakka ta’ala, aby toto uctievanie daroval tvojej umme.‘ Pomodlil som sa. Džanáb al-Hakk mi to splnil. Potom sme vystúpili na šieste nebo. Tam sme sa stretli s Músom (alejhis-salám). Povedal mi: ‚Marhaba‘ a pomodlil sa za mňa dobrou modlitbou.

Potom sme vystúpili na siedme nebo. Po tej istej otázke a odpovedi som našiel Ibráhíma (alejhis-salám), ako sedí opretý chrbtom o Bajt al-mamúr. Do tohto Bajt al-mamúr vstupuje každý deň sedemdesiattisíc anjelov (a na nich už rad nepríde). Pozdravil som Ibráhíma (alejhis-salám) salámom. Odpovedal na môj salám. Povedal: ‚Marhaba, cnostný prorok, cnostný syn.‘ (Potom:) ‚Ó Muhammad! Pôda džanny je veľmi krásna a jej zem je čistá. Povedz svojej umme, nech tam zasadia veľa stromov.‘ Povedal som: ‚Ako sa v džanne sadia stromy?‘ Povedal: ‚Recitovaním tasbíhu „Lá haula va lá kuvvata illá billáh“‘ (a podľa jedného podania: ‚Subhánalláhi va l-hamdu lilláhi va lá iláha illalláhu va lláhu akbar‘). Potom ma Džibríl (alejhis-salám) zaviedol k Sidrat al-muntahá. Sidrat al-muntahá je strom, ktorého koreň je na šiestom nebi a kmeň a konáre nad siedmym nebom; listy má ako slonie uši a plody ako veže.4 Bol to strom, ktorý akoby svojím tieňom zakrýval všetky nebesia a džannu. Keď sa na ňom zjaví (tadžallí) nur vznešenosti a veľkoleposti Alaha ta’ala, nadobúda rozličné farby, zdobí sa rubínmi, smaragdmi alebo im podobnými drahokamami a stáva sa takým krásnym, že nikto zo stvorení, ktoré stvoril Alah ta’ala, nedokáže opísať jeho krásu.

Džibríl (alejhis-salám) ma zaviedol ďalej za Sidrat al-muntahá a rozlúčil sa so mnou. Povedal som: ‚Ó Džibríl! Necháš ma samého?‘ Džibríl (alejhis-salám) sa znepokojil. Začal sa triasť od bázne pred Hakkom ta’ala a povedal: ‚Ó Muhammad! Ak urobím (ešte) jeden krok, zahyniem od veľkoleposti Alaha ta’ala. Celá moja bytosť zhorí a zanikne.‘“

Vodca svetov došiel až sem s Džibrílom alejhis-salám. Džibríl alejhis-salám sa tam ukázal Rasululláhovi v podobe, v ktorej bol stvorený, s roztiahnutými šiestimi stotisícami krídel, z ktorých každého sa sypali perly a rubíny.

Potom prišiel zelený koberec z džanny menom Rafraf, ktorého jas bol silnejší ako slnko. Neprestajne bol zaujatý zikrom Alaha ta’ala a hlas tasbíhu napĺňal svet, v ktorom sa nachádzal. Pozdravil Proroka salámom. Rasululláh si sadol na Rafraf. V okamihu vystúpili do veľkých výšok a prešli sedemdesiatimi tisícami opôn, ktoré sa nazývajú hidžáb. Vzdialenosť medzi každými dvoma hidžábmi bola veľmi veľká. Pri každej opone boli poverení anjeli. Rafraf previedol Proroka tými oponami jednou po druhej. Tak prešli svety Kursí, Arš a duchov. Habíb al-akram a Nabí al-muhtaram (sallalláhu alejhi va sallam), keď prechádzal každou oponou, počul príkaz: „Neboj sa, ó Muhammad! Priblíž sa, priblíž sa!“ Priblížil sa natoľko, že dospel k makámu Káb kausajn. Spôsobom, ktorý nemožno poznať, pochopiť ani opísať, dospel k výšinám, ktoré chcel Alah ta’ala. Bez miesta, bez času, bez smeru, bez spôsobu sa udiala ruja (videnie), to jest uzrel Alaha ta’ala. Bez očí, bez uší, bez prostriedku a bez sprostredkovateľa hovoril so svojím Pánom. Získal dobrodenia, ktoré nijaké stvorenie nemôže ani poznať, ani pochopiť.

Hazrat imám Rabbání v knihe „Mektúbát“ hovorí: „Ten Sarvar (alejhis-salátu vas-salám) v noci Mi’rádžu neuzrel svojho Pána na tomto svete; uzrel Ho na áchire. Lebo Rasul alejhis-salám v tú noc vyšiel z rámca času a miesta. Našiel okamih bez začiatku a bez konca. Začiatok aj koniec videl ako jeden bod. V tú noc videl, ako tí, ktorí vojdú do džanny, do nej vojdú po tisícoch rokov a ako v nej budú. Teda videnie na tomto makáme nie je videním na tomto svete. Je to videnie áchiry.“

Keď bolo Prorokovi povedané: „Chváľ svojho Pána!“, hneď povedal: „At-tahijjátu lilláhi va s-salavátu va t-tajjibát“ (to jest: nech všetky chvály, oslavy a velebenia, ktoré sa vyslovujú všetkými jazykmi, všetky služby a poslušnosť telom a všetky dobrodenia a štedrosť majetkom patria Alahovi ta’ala).

„Hakk ta’ala nestvoril nikoho ctihodnejšieho ako teba. Aj tvoja umma je nad všetkými ummami“ Azráil alejhis-salám

Najprv Alah ta’ala Svojho Habíba bez očí, bez uší, bez sprostredkovateľa, bez miesta pozdravil salámom slovami: „As-salámu alejka ajjuha n-nabijju va rahmatulláhi va barakátuh“ (Ó Môj Rasul! Nech je s tebou Môj salám, Moje požehnanie a Moja milosť). Prorok odpovedal: „As-salámu alejná va alá ibádilláhi s-sálihín“ (Pane môj! Nech je salám aj s nami a s Tvojimi cnostnými služobníkmi).

Keď to anjeli počuli, jedným hlasom povedali: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluh“ (Viem a verím, akoby som to videl vlastnými očami, že niet boha hodného uctievania okrem Alaha ta’ala. Muhammad alejhis-salám je Jeho služobníkom a Jeho rasulom).

Keď Prorok povedal: „As-salámu alejná…“, Alah ta’ala povedal: „Ó Môj Habíb! Tu nie je nikto okrem nás dvoch. Prečo si povedal ‚alejná‘ (s nami)?“ Rasululláh odpovedal:

„Alah môj! Telá mojej ummy síce nie sú so mnou. No ich duše sú so mnou. Môj starostlivý pohľad a všetka moja pozornosť nie sú ďaleko od nich. Pozdravil si ma salámom a vzdialil si ma od všetkého zla. Ako by som mohol svoju chudobnú, utrápenú ummu, ktorá upadla do pokušenia posledných čias, pripraviť o túto veľkú poctu a dobrodenie? Ako by som ich mohol nechať bez podielu na takom dobrodení?“

Alah ta’ala povedal: „Ó Môj Habíb! Túto noc si ty Mojím hosťom. Žiadaj odo Mňa – čo chceš?“ Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Chcem svoju ummu (Pane môj)!“

Podľa podania Hakk ta’ala zopakoval túto otázku sedemstokrát. Rasululláh zakaždým odpovedal: „Chcem svoju ummu.“ Keď Alah ta’ala povedal: „Stále žiadaš svoju ummu,“ prosil: „Pane môj! Ja som ten, kto žiada, a Ty si Ten, ktorý dáva. Daruj mi celú moju ummu.“ Džanáb al-Hakk povedal: „Ak ti dnes v noci darujem celú tvoju ummu, neukáže sa ani Moja milosť, ani tvoja pocta. Jednu ich časť som ti dnes v noci daroval. Dve časti som odložil. V Súdny deň ty žiadaj a Ja odpustím. Aby sa tak ukázala aj Moja milosť, aj tvoja pocta (česť).“

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) povedal v jednom hadíse šaríf: „V tú noc (v noc Mi’rádžu) som žiadal od Alaha ta’ala, aby zúčtovanie celej mojej ummy zveril mne. Hakk ta’ala povedal: ‚Ó Muhammad! Tvojím želaním je, aby sa nikto nedozvedel o chybách tvojej ummy. A Mojím želaním je toto: keďže si súcitný prorok, nech sú ich chyby a zlé skutky skryté aj pred tebou, tak ako sú skryté pred cudzími. Ó Muhammad! Ty si ich vodca. Ja som ich Pán. Ty si ich len nedávno uvidel. Ja som na nich hľadel a hľadím od večnosti bez začiatku až do večnosti bez konca. Ó Muhammad! Keby som nerád hovoril s tvojou ummou, v Súdny deň by som ich nepovolal na zúčtovanie. Nepýtal by som sa ich na nijaký hriech, ani veľký, ani malý.‘“

„Alah ta’ala povedal: ‚Ó Muhammad! Otvor svoje požehnané oko a pozri sa pod svoje nohy.‘ Pozrel som sa a uvidel som hrsť prachu. Hakk ta’ala povedal: ‚Všetko, čo jestvuje, je prach pod tvojimi nohami. Priniesol si ten Môj prach pred Priateľa? Je Mi ľahšie odpustiť tvojej umme než prach, ktorý sa prilepil na lem Priateľovho rúcha.‘“

Tvoju ummu som ti daroval, ó Habíb!
Svoju džannu som im za podiel určil.
Ó Môj Habíb, čo je to, o čo si žiadal –
prosil si azda o hrsť prachu?

Prorok v jednom hadíse šaríf povedal: „Položil som Hakkovi ta’ala mnoho otázok. Počul som odpovede. Oľutoval som, že som sa pýtal. (Niektoré z nich sú tieto:)

‚Pane môj! Džibrílovi si dal šesťstotisíc krídel. Čo si oproti tomu dal mne?‘ Hakk ta’ala povedal: ‚Jeden tvoj vlas je Mi drahší než šesťstotisíc Džibrílových krídel. Kvôli jednému tvojmu vlasu oslobodím v Súdny deň tisíce neposlušných hriešnikov. Ó Muhammad! Keby Džibríl roztiahol svoje krídlo, naplnil by priestor medzi východom a západom. Keď sa ty prihováraš, čo by bol priestor medzi východom a západom plný neposlušných, všetkých ti ich darujem.‘ Povedal som: ‚Dal si, aby sa anjeli sklonili v sadžde pred mojím praotcom Adamom (alejhis-salám). Akú poctu si oproti tomu preukázal mne?‘

Hakk ta’ala povedal: ‚Anjeli sa sklonili v sadžde pred Adamom preto, že na jeho čele bol tvoj nur. Ó Muhammad! Tebe som dal niečo vznešenejšie. Tvoje meno som priblížil k Môjmu menu a napísal som ho na Arš al-alá. Vtedy Adam ešte nebol stvorený, nebolo ani jeho mena, ani stopy. Tvoje meno som napísal na brány nebies, na hidžáby, na brány džanny, na paláce a stromy, na každé miesto v džanne. V džanne nebolo nič, na čom by nebolo napísané „Lá iláha illalláh Muhammadun rasúlulláh“. Tento stupeň je vznešenejší ako stupeň daný Adamovi.‘

Keď som si ťa zamiloval, ó vznešený,
či nebudú oba svety tvoje, ó láskavý!
Tvoju podstatu som si za zrkadlo Svojej Podstaty vzal,
tvoje meno spolu s Mojím menom som napísal.

‚Pane môj! Núhovi (alejhis-salám) si dal loď. Čo si oproti tomu daroval mne?‘ Povedal: ‚Dal som ti Buráka a za jednu noc som ťa priviedol zo zeme až k Arši. Videl si džannu aj džahannam. Tvojej umme som dal mešity, a tak v Súdny deň tvoja umma, akoby nastupovala na lode, zasadne do týchto mešít, prejde mostom Sirát za mihnutie oka a zachráni sa pred džahannamom.‘ ‚Pane môj! Synom Izraela si zoslal kudret-chalvu (mannu) a mäso vtáka podobného prepelici.‘ Hakk ta’ala povedal: ‚Tebe a tvojej umme som daroval dobrodenie tohto aj onoho sveta. Podobu synov Izraela som premenil z ľudskej podoby na podobu medveďov, opíc a chinzírov. Nikomu z tvojej ummy som to neurobil. Hoci páchajú skutky ako oni, nechcel som, aby ich postihlo toto nešťastie. Ó Muhammad! Dal som ti súru, akej niet podobnej ani v Tavráte, ani v Indžíle. Tou súrou je súra al-Fátiha. Ktokoľvek túto súru recituje, jeho telo bude pre džahannam harám. Uľahčím trest jeho matke aj jeho otcovi. Ó Muhammad! Nestvoril som nikoho, kto by bol akram (vzácnejší, vznešenejší, ctihodnejší) ako ty. Tebe a tvojej umme som urobil fardom päťdesiat namazov vo dne v noci.

„V tú noc (v noc Mi’rádžu) som žiadal od Alaha ta’ala, aby zúčtovanie celej mojej ummy zveril mne“ Hadís šaríf

Ó Muhammad! Kto prijme Moju jedinosť a nepridruží Mi nikoho, tomu patrí džanna. Pre takých z tvojej ummy som urobil džahannam harámom. Moja milosť k tvojej umme predstihla Môj hnev.

Ó Muhammad! U Mňa si ty najvzácnejší a najctihodnejší zo všetkých stvorení. V Súdny deň ti preukážem také pocty, že sa celý svet bude diviť. Ó Môj Habíb! Kým ty nevojdeš do džanny, ostatným prorokom a ich ummám je zakázané do nej vojsť. Kým nevojde tvoja umma, nevojde nijaká iná umma. Ó Muhammad! Chceš vidieť, čo som pripravil pre teba a tvoju ummu?‘ Povedal som: ‚Chcem, Pane môj!‘ Obrátil sa k Isráfílovi a povedal: ‚Ó Isráfíl! Povedz Môjmu služobníkovi, Môjmu dôverníkovi a Môjmu rasulovi Džibrílovi, nech zavedie Môjho Habíba do džanny a nech mu ukáže, čo som v džanne pripravil pre Môjho Habíba a jeho ummu. Aby sa tak jeho požehnané srdce zbavilo starostí.‘“

Vodca svetov, náš milovaný Prorok, prišiel spolu s Isráfílom alejhis-salám k Džibrílovi alejhis-salám. Aby splnil príkaz Alaha ta’ala, Džibríl alejhis-salám zaviedol Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) do džanny. Anjeli čakali a držali v rukách podnosy: na jednom bola hulla (odev džanny) a druhý bol plný nuru. Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Rasulalláh! Títo boli stvorení osemdesiattisíc rokov pred Adamom alejhis-salám. Na tomto makáme netrpezlivo čakajú, aby to, čo je na podnosoch, posypali na teba a tvoju ummu. V Súdny deň, keď ty a tvoja umma na príkaz Alaha ta’ala vstúpite na prah džanny, títo anjeli na vás posypú drahokamy z podnosov.“ Privítal ich anjel menom Ridván, ktorý je poverený v džanne. Prorokovi priniesol radostné zvesti a povedal: „Hakk ta’ala rozdelil džannu na tri časti, aby dve časti dal tvojej umme a jednu ummám ostatných prorokov.“ Potom ho previedol po celej džanne. Habíb al-akram povedal: „Uprostred džanny som videl jednu rieku.

Tečie ponad Arš. Z jedného miesta vyvierajú voda, mlieko, víno a med. Vôbec sa navzájom nemiešajú. Breh tej rieky bol z chryzolitu. Kamene v nej boli z drahokamov, bahno z ambry a tráva zo šafranu. Okolo nej rozostavili strieborné čaše, ktorých bolo viac ako hviezd na nebi. Okolo nej boli vtáky, ktorých krky boli ako krky tiav. Ktokoľvek bude jesť z ich mäsa a piť z tej rieky, získa spokojnosť Hakka ta’ala. Spýtal som sa Džibríla: ‚Aká je to rieka?‘ Povedal: ‚To je Kausar. Hakk ta’ala ho dal tebe. Z tohto Kausaru tečie voda do záhrad ôsmich džánn.‘ Na brehu tej rieky som videl stany. Všetky boli z perál a rubínov. Spýtal som sa na ne Džibríla. Povedal: ‚To sú príbytky tvojich manželiek.‘ V tých stanoch som videl húrie. Tváre im žiarili ako slnko a všetky spievali rozličnými nápevmi. Hovorili: ‚My sme radostné a veselé. Nijaký smútok sa nás nedotýka.

My sme ozdobené, nikdy nie sme nahé. My sme mladé, nikdy nestarneme. My sme dobrej povahy, nikdy sa nehneváme. My sme vždy také, nikdy nezomrieme.‘ Ich nápevy a hlasy doliehali k palácom a stromom šťastia a napĺňali každé miesto. Hlasy mali také krásne, že keby tie nápevy prišli na tento svet, na svete by nebolo ani smrti, ani nešťastia. Džibríl povedal: ‚Chceš vidieť ich tváre?‘ Povedal som: ‚Chcem.‘ Otvoril dvere jedného stanu. Pozrel som sa. Videl som také krásne podoby, že keby som celý život opisoval ich krásu, nedokázal by som skončiť. Tváre mali belšie ako mlieko, líca červenšie ako rubín a jasnejšie ako slnko. Pleť mali jemnejšiu ako hodváb a svetlú ako mesiac a vôňu krajšiu ako pižmo. Vlasy mali veľmi čierne: niektoré zapletené, niektoré zopnuté, niektoré rozpustené; keď si niektorá sadla, vlasy boli okolo nej ako stan, a keď vstala, siahali jej až po nohy. Pred každou z nich stál jeden sluha. Džibríl povedal: ‚Toto je pre tvoju ummu.‘“

Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Videl som sady a záhrady ôsmich džánn a každý druh ich dobrodení. Prišlo mi na myseľ, aby som videl aj džahannam a jeho stupne. Džibríl ma vzal za ruku a zaviedol ma k Málikovi, najväčšiemu anjelovi džahannamu. Povedal: ‚Ó Málik! Hazrat Muhammad chce vidieť miesta nepriateľov v džahannamu, ukáž mu džahannam.‘“ Keď Málik sňal z džahannamu prikrývku, džahannam začal tak kypieť a dvíhať sa, že Prorok (alejhis-salátu vas-salám) na vlastné oči videl, ako džahannam všetko uchvacuje a spaľuje, videl tresty smädu v džahannamu, reťaze, hady a škorpióny na trestanie a niektoré z tamojších trestov.

„Málik otvoril vrstvy džahannamu. Videl som (všetkých) sedem vrstiev. Siedmu vrstvu nazývajú Hávija. Jej trest bol mnohonásobne väčší ako trest ostatných vrstiev. Spýtal som sa Málika: ‚Ktorá skupina je trestaná v tejto vrstve?‘ Málik povedal: ‚Trestaní sú faraón, Kárún a munáfikovia (pokrytci) z tvojej ummy.‘ Šiesta vrstva je Lazá. Tam sú trestaní polyteisti (tí, ktorí nemajú nijaké náboženstvo). Piata vrstva je Hutama. Tam sú trestaní tí, ktorí uctievajú oheň a býka, a budhisti.

Štvrtá vrstva je Džahím. Tam sú trestaní tí, ktorí uctievajú slnko a hviezdy. Tretia vrstva je Sakar. Tam sú trestaní kresťania. Druhá vrstva je Saír. Tam sú trestaní židia. Prvá vrstva je Džahannam. Jej trest bol menší ako trest ostatných vrstiev. (Napriek tomu) som tam videl sedemdesiattisíc morí z ohňa. Každé more bolo také veľké, že keby do jedného mora hodili zem a nebesia a prikázali jednému anjelovi, aby ich hľadal, nenašiel by ich ani za tisíc rokov. Zabáni (anjeli poverení v džahannamu) boli takí obrovskí, že keby niektorý z nich vložil zem a nebesia do jedného kútika svojich úst, vôbec by to nebolo badať. Tie moria sa valili a vychádzali z nich strašné zvuky. Keby na tento svet doľahlo čo len trochu z toho zvuku, všetky živé bytosti by zahynuli.

‚Pre ktorú skupinu je táto vrstva?‘ spýtal som sa. Málik neodpovedal. Znova som sa spýtal. Mlčal… Džibríl povedal Málikovi: ‚Čaká od teba odpoveď.‘ On sa ospravedlnil slovami: ‚Odpusť mi.‘ Povedal som: ‚Nech je to čokoľvek, odpovedz, aby sa proti tomu dnes mohol nájsť liek.‘ Málik povedal: ‚Ó Rasulalláh! Je pre neposlušných z tvojej ummy; poraď im, aby sa chránili pred týmto strašným miestom. Nech sa chránia toho, čo by ich telá strhlo do takéhoto trestu. V ten deň nebudem mať s neposlušnými zľutovanie. Nepreukážem súcit ani ich starcom s bielou bradou, ani mladým.‘“

„Mi’rádž je miesto, kde sa končí rozum a začína imán“ Hadís šaríf

Vodca svetov sa rozplakal. Sňal si turban zo svojej požehnanej hlavy a začal sa prihovárať a úpenlivo prosiť (Alaha ta’ala). Hovoril o slabosti svojej ummy a o tom, že nebude môcť zniesť taký trest, a plakal tak, že spolu s ním plakali aj Džibríl alejhis-salám a všetci anjeli. Vtedy prišlo od Alaha ta’ala oslovenie: „Ó Môj Habíb! Tvoja vážnosť a tvoja hodnota sú u Mňa veľké; tvoja modlitba je prijatá. Buď pokojný. Splnil som ti želanie. Dám ti taký makám, že na tvoj príhovor odpustím nesmierne mnohým neposlušným, až kým nepovieš ‚dosť‘. Ó Môj Habíb! Ktokoľvek sa drží Môjho príkazu, zachráni sa pred trestom a potrestaním a získa Moju milosť. Dosiahne česť, že Ma uzrie v džanne. Tebe a tvojej umme som urobil fardom päťdesiat namazov vo dne v noci.“

Náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) pokračoval a povedal: „Z toho makámu som (potom) došiel k Arši. Keď som prešiel nebesami, prišiel som na miesto, kde bol Músa (alejhis-salám). Spýtal sa ma: ‚Čo urobil Hakk ta’ala fardom pre teba a tvoju ummu?‘ Povedal som: ‚Urobil mi fardom, aby sa za každý deň a noc vykonalo päťdesiat namazov.‘ Povedal: ‚Vráť sa k svojmu Pánovi a popros Ho, aby to trochu uľahčil. Veď tvoja umma to nebude môcť zniesť. Ja som skúšal a vyskúšal synov Izraela.‘ Nato som sa vrátil k svojmu Pánovi a povedal som: ‚Pane môj! Uľahči trochu (tento príkaz) mojej umme!‘ Nato z päťdesiatich namazov ubral len päť. Vrátil som sa k Músovi (alejhis-salám) a povedal som (že ubral päť). Povedal: ‚Vráť sa k svojmu Pánovi! Popros Ho, aby ešte trochu uľahčil. Veď tvoja umma to nebude môcť zniesť.‘ Tak som chodil sem a tam medzi Músom (alejhis-salám) a svojím Pánom, až napokon Alah ta’ala povedal: ‚Znížil som tento namaz na päť. Za každý namaz je desať odmien (savab). Tak je ich napokon opäť päťdesiat. Veď ktokoľvek si zaumieni nejaký dobrý skutok a nepodarí sa mu ho vykonať, tomu sa zapíše jedna odmena. A ak ho vykoná, zapíše sa mu za jeden plných desať odmien. No ak si zaumieni hriech a nevykoná ho, nezapíše sa mu nič. Ak ho vykoná, zapíše sa mu len ako jeden hriech.‘ Potom som zostúpil k Músovi (alejhis-salám) a vyrozprával som mu, ako sa veci majú. Znova povedal: ‚Vráť sa, popros Ho, aby ešte trochu uľahčil.‘ Nato som mu povedal: ‚Toľko som už prosil svojho Pána, že sa teraz hanbím.‘“5 Tak Alah ta’ala utešil požehnané srdce nášho milovaného Proroka, zranené útrapami, ktoré znášal. Daroval mu dobrodenia, aké nedal nijakému Svojmu stvoreniu a aké nikto nemôže ani poznať, ani pochopiť.

Poď sem, ty, čo horíš v ohni lásky,
ty, čo sa pokladáš za milujúceho Milovaného.
Poď, počúvaj jasne Mi’rádž toho Kráľa,
ak miluješ, nestoj – hor v ohni lásky.
Bola to noc na pondelok – správa je to istá,
tá noc bola, ako sa zdá, Lajlat al-kadr.
Ten šťastného osudu a vznešenej hodnoty
bol tej noci v dome Umm Háni.
Pred ním nik nedosiahol túto poctu,
nik nedospel k tejto výšine.
Lebo všetko uzrel a prešiel ďalej,
došiel až k tej vznešenej Prítomnosti.
Zu l-Džalál, ktorý je čistý od šiestich strán,
bez miery a spôsobu mu ukázal Svoj džamál.
Zjavne uzrel Pána moci,
tak Ho na áchire uzrie aj jeho umma.
Ty, ktorý si vystúpil na Mi’rádž a prosil si Ma,
za mi’rádž tvojej ummy som urobil namaz.

„Ó Môj Habíb! Ktokoľvek sa drží Môjho príkazu, zachráni sa pred trestom a potrestaním a získa Moju milosť. Dosiahne česť, že Ma uzrie v džanne“ Hadís kudsí