PRÍSAHY VERNOSTI V AKABE

Prvá prísaha vernosti v Akabe

V jedenástom roku bi’sy (začiatku prorockého poslania), v mesiaci zulhidždža, prišli As’ad ibn Zurára a jedenásti jeho druhovia v čase hadžu opäť do Mekky. Od ich predchádzajúceho stretnutia s Vodcom svetov uplynul celý rok. V tom roku polyteisti spôsobovali moslimom viac útrap a trápenia ako v ktoromkoľvek roku predtým. Neustále sledovali Rasululláha a mučili každého, kto sa s ním rozprával. Keď sa to Medinčania dozvedeli, dohodli sa, že sa s naším Prorokom stretnú v noci v Akabe. Keď nastala noc, stretli sa. Vyjadrili mu svoju oddanosť, zaviazali sa, že sa podriadia všetkým jeho príkazom a želaniam, a zložili mu prísahu vernosti (baj’a). V tejto zmluve sa zaviazali, „že nebudú Alahovi ta’ala pridružovať spoločníkov, nebudú smilniť, nebudú kradnúť, budú sa vyhýbať ohováraniu a nebudú zabíjať svoje deti zo strachu pred hanbou a z obavy o obživu“.1

Náš milovaný Prorok ustanovil týchto dvanástich mužov, z ktorých dvaja patrili ku kmeňu Avs a ostatní ku kmeňu Chazradž, za zástupcov ich kmeňov. Mali svojim kmeňom vysvetľovať islam a v ich mene ručiť za ne pred Rasululláhom. As’ad ibn Zurára bol ustanovený za zástupcu všetkých. Piati, ktorí sa vlani zúčastnili na stretnutí v Akabe, a siedmi, ktorí islam prijali len nedávno, boli: z rodu Málika ibn Nadždžára As’ad ibn Zurára, Avf ibn Háris a Muáz ibn Háris; z rodu Zurajka ibn Ámira Ráfi ibn Málik a Zakván ibn Abdulkajs; z rodu Ganma ibn Avfa Ubáda ibn Sámit; z rodu Gusajny Jazíd ibn Sa’laba; z rodu Adžlána ibn Zajda Abbás ibn Ubáda; z rodu Haráma ibn Ka’ba Ukba ibn Ámir; z rodu Saváda ibn Ganma Kutba ibn Ámir; z rodu Abdulašhala ibn Džušama Abu l-Hajsam Málik ibn Tajjihán a z rodu Amra ibn Avfa Uvajm ibn Sa’ída.

Slnko, ktoré vyšlo v Medine

Po prvej prísahe vernosti (zmluve) v Akabe sa hazrat As’ad ibn Zurára a jeho druhovia vrátili do Mediny a vo dne v noci vysvetľovali svojim kmeňom islam a pozývali ich k pravému náboženstvu. Výsledkom tohto pozvania bolo, že sa islam v Medine začal rýchlo šíriť, a to natoľko, že kmene Avs a Chazradž, ktoré boli predtým nepriateľmi, sa zjednotili a požiadali Rasululláha o učiteľa, aby sa islam mohli lepšie naučiť. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) poslal do Mediny ako učiteľa hazrat Mus’aba ibn Umajra, jedného zo svojich sahábov v Mekke, aby ich učil vznešený Korán a islam. Hazrat Mus’ab býval v dome hazrat As’ada. Spolu chodili od domu k domu a každému hovorili o islame. Žiadali od ľudí, aby si zamilovali Rasululláha a aby sľúbili, že sa budú zo všetkých síl usilovať chrániť ho pred všetkými jeho nepriateľmi. Tak ich pripravovali na prísahu vernosti, ktorú mali zložiť Rasululláhovi. Náčelníkom kmeňa hazrat As’ada ibn Zuráru bol Sa’d ibn Muáz a obaja boli príbuzní. Keďže vtedy bolo medzi Arabmi zvykom neurážať príbuzných, Sa’d ibn Muáz, ktorý ešte neprijal imán, nešiel do domu hazrat As’ada ibn Zuráru, aby túto vec prekazil. Ako náčelník kmeňa do toho nechcel zasahovať sám. Preto povedal Usajdovi ibn Hudajrovi, jednému z popredných mužov svojho kmeňa: „Choď do našej štvrte, pozri sa na toho človeka, čo prišiel, a urob, čo uznáš za vhodné. Keby As’ad nebol synom mojej tety, nenechal by som to na teba.“

Usajd ibn Hudajr teda vzal kopiju a išiel do domu, v ktorom bol hazrat Mus’ab ibn Umajr. Keď tam prišiel, začal hovoriť nahnevane: „Prečo ste k nám prišli? Klamete ľudí! Ak nechcete prísť o život, okamžite odtiaľto odíďte!“ Keď ho Mus’ab ibn Umajr videl takého rozhneveného, odpovedal mu veľmi mierne a zdvorilo: „Najprv si trochu sadni a vypočuj si, čo hovoríme! Pochop, čo chceme, a ak sa ti to bude páčiť, prijmeš to. Ak nie, zabrániš nám…“ Usajd sa upokojil a povedal: „Máš pravdu,“ zapichol kopiju do zeme a sadol si. Počúval sladkú reč hazrat Mus’aba, jeho slová, ktoré prenikali do srdca, a ajaty vznešeného Koránu, ktoré prednášal krásnym hlasom. Unesený zamrmlal: „Aké je to krásne!“ Potom sa spýtal: „Čo treba urobiť, aby človek vstúpil do tohto náboženstva?“ Vysvetlili mu to a Usajd ibn Hudajr vyslovil kalimat aš-šaháda (vyznanie viery) a stal sa moslimom. Hazrat Usajd, ktorý od radosti nemohol obsedieť, povedal: „Pôjdem a pošlem vám jedného človeka. Ak sa on stane moslimom, v Medine nezostane z jeho ľudu nikto, kto by neprijal imán…“ a rýchlo vstal a odišiel. Išiel rovno k Sa’dovi ibn Muázovi. Keď ho Sa’d ibn Muáz uvidel, povedal: „Prisahám, že Usajd sa nevracia s tou tvárou, s ktorou odišiel.“ Potom sa spýtal: „Čo si urobil, ó Usajd?“ Hazrat Usajd ibn Hudajr si veľmi želal, aby sa Sa’d ibn Muáz stal moslimom, a preto mu odpovedal: „Rozprával som sa s tým človekom (s Mus’abom ibn Umajrom) a nevidel som u nich nič zlé. Len sme počuli, že Banú Hárisa vytiahli zabiť tvojho bratranca As’ada, lebo majú podozrenie, že vo svojom dome ukrýva takého človeka.“ Tieto slová sa Sa’da ibn Muáza veľmi dotkli. Pred niekoľkými rokmi totiž v jednej vojne porazili Banú Hárisa a prinútili ich utiecť do Chajbaru. O rok neskôr im odpustili a dovolili im vrátiť sa do svojho kraja. Napriek tomu ho už samotná myšlienka, že by sa mohli takto zachovať, veľmi rozhnevala. V skutočnosti sa však nič také nedialo. Usajd ibn Hudajr sa uchýlil k tejto ľsti, aby Sa’d ibn Muáz neublížil svojej tete a jej synovi As’adovi ibn Zurárovi, a tým ani Mus’abovi ibn Umajrovi. Tak pripravil pôdu na to, aby prešiel na ich stranu a napokon sa stal moslimom. Na tieto slová Usajda ibn Hudajra Sa’d ibn Muáz vyskočil zo svojho miesta a odišiel k hazrat As’adovi ibn Zurárovi. Keď tam prišiel, videl, že As’ad a Mus’ab ibn Umajr sedia a rozprávajú sa v úplnom pokoji a mieri. Pristúpil k nim a povedal: „Ó As’ad! Keby medzi nami nebolo príbuzenstvo, nemohol by si toto robiť…“ Na tieto slová mu hazrat Mus’ab ibn Umajr odpovedal: „Ó Sa’d! Počkaj chvíľu, sadni si, vypočuj si nás, pochop… Ak sa ti naše slová budú páčiť, tým lepšie, a ak sa ti nebudú páčiť, nebudeme ti to ponúkať a ty vstaneš a odídeš!“ Pri týchto miernych a sladkých slovách sa Sa’d ibn Muáz upokojil, sadol si bokom a začal ich počúvať. Mus’ab ibn Umajr najprv rozprával Sa’dovi ibn Muázovi o islame. Vysvetlil mu základy islamu. Potom mu sladkým a krásnym hlasom prednášal časť vznešeného Koránu. Čím dlhšie prednášal, tým viac sa Sa’dov stav menil a tým viac bol unesený. Pred neporovnateľnou výrečnosťou vznešeného Koránu mu zmäklo srdce a bol hlboko dojatý. Nemohol sa zdržať a spýtal sa: „Čo robíte vy, keď vstupujete do tohto náboženstva?“ Mus’ab ibn Umajr ho hneď naučil kalimat aš-šaháda. A on sa stal moslimom slovami: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu“. Sa’d ibn Muáz od pokoja a radosti, že sa stal moslimom, nemohol obsedieť. Ihneď išiel domov a vykonal gusl, ako sa to naučil. Potom požiadal, aby sa zhromaždil jeho ľud. Vzal so sebou Usajda ibn Hudajra a prišiel na miesto, kde boli ľudia. Obrátil sa k Abdulašhalovcom a spýtal sa: „Ó Abdulašhalovci! Za koho ma považujete?“ Oni jednohlasne odpovedali: „Ty si náš náčelník a náš starší, my ťa nasledujeme!“ Na tieto ich slová Sa’d ibn Muáz povedal: „V tom prípade vám všetkým oznamujem: bol som poctený tým, že som sa stal moslimom. Chcem, aby ste aj vy uverili v Alaha ta’ala a v Jeho Rasula. Ak neuveríte, s nikým z vás sa nebudem ani rozprávať, ani stretávať!…“

„V tom prípade vám všetkým oznamujem: bol som poctený tým, že som sa stal moslimom. Chcem, aby ste aj vy uverili v Alaha ta’ala a v Jeho Rasula“ Sa’d ibn Muáz (radijalláhu anhu)

Sanat as-surúr (Rok radosti)

Hneď ako Abdulašhalovci počuli, že sa ich náčelník Sa’d ibn Muáz stal moslimom a že aj ich pozýva k islamu, všetci spolu sa stali moslimami. V ten deň až do večera rozochvievali nebo nad Medinou hlasmi kalimat aš-šaháda a tekbírov.2 Krátko po tom, ako Abdulašhalovci spoločne prijali islam, prijal islam aj celý ľud Mediny, kmene Avs aj Chazradž. Každý dom sa rozžiaril nurom islamu. Sa’d ibn Muáz a Usajd ibn Hudajr rozbili všetky modly, ktoré patrili ich kmeňom. Keď to oznámili nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam), veľmi sa potešil. Moslimovia v Mekke boli plní radosti. Preto bol tento rok (621 nášho letopočtu) nazvaný „Sanat as-surúr“ (rok radosti).

As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Sajjida l-avvalína va l-áchirín!

Druhá prísaha vernosti v Akabe

V dvanástom roku bi’sy dosiahol útlak mekkánskych polyteistov voči moslimom vrchol a stal sa neznesiteľným. V Medine zasa vďaka úsiliu As’ada ibn Zuráru a Mus’aba ibn Umajra horeli príslušníci kmeňov Avs a Chazradž takou láskou a nadšením, že boli pripravení otvoriť moslimom náruč, privinúť ich k srdcu a priniesť pre nich akúkoľvek obetu. Túžili, aby Rasululláh čo najskôr poctil Medinu svojím príchodom, a dávali slovo, že preňho neušetria ani majetok, ani život. Nastal čas hadžu. V mesiaci zulhidždža prišlo spolu s Mus’abom ibn Umajrom z Mediny do Mekky 73 moslimov a 2 moslimky. Po hadži sa všetci opäť stretli s naším Prorokom v Akabe. Dvanásti zástupcovia, medzi nimi aj As’ad ibn Zurára, v mene svojich kmeňov poprosili nášho Proroka, aby sa vysťahoval (vykonal hidžru) do Mediny, a ponúkli mu to. Rasululláh im prednášal niekoľko vznešených ajatov zo vznešeného Koránu a potom od nich žiadal pevné slovo, že ho budú chrániť tak, ako chránia a strážia vlastné životy, svoje ženy a deti. Bol tam aj Rasululláhov strýko hazrat Abbás, ktorý ešte nebol moslimom. Skupine, ktorá prišla zložiť prísahu vernosti, sa prihovoril týmito slovami: „Ó Medinčania! Toto je syn môjho brata. Spomedzi ľudí ho mám najradšej. Ak ho považujete za pravdovravného a veríte v to, čo priniesol od Alaha, a ak ho chcete vziať so sebou, musíte mi dať pevné slovo, ktoré ma upokojí. Ako viete, Muhammad alejhis-salám je jedným z nás. Chránili sme ho pred tými, ktorí v neho neveria. Žije medzi nami chránený, vo vážnosti a cti. Napriek tomu všetkému sa od všetkých odvrátil a rozhodol sa pridať sa k vám a odísť s vami. Ak máte dosť bojovej sily na to, aby ste odolali všetkým arabským kmeňom, keď sa spoja a zaútočia na vás, potom sa do toho pustite. Dobre sa o tom medzi sebou poraďte a dohovorte, aby ste sa potom nerozišli. Dodržíte dané slovo a dokážete ho ochrániť pred jeho nepriateľmi? Ak to dokážete tak, ako sa patrí, tým lepšie. Ale ak ho po odchode z Mekky necháte samého, vzdajte sa toho hneď teraz, nech žije vo svojej vlasti chránený a v cti.“ Tieto slová hazrat Abbása medinských moslimov zarmútili. Bolo to, akoby počuli, že keď Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) odvedú do svojho kraja, nebudú ho môcť ochrániť pred polyteistami a v tiesni ho opustia. Zo sahábov z Mediny sa hazrat As’ad ibn Zurára obrátil k Prorokovi a povedal: „Ó Rasulalláh! Ak dovolíte, mám niekoľko slov. Dovoľte mi, aby som vám ich predniesol.“ Keď mu Sláva vesmíru dal dovolenie, hazrat As’ad povedal: „Môj otec i moja matka nech sú ti obetou, ó Rasulalláh! Každé pozvanie má svoju miernu alebo prísnu cestu a spôsob. Teraz nás pozývate k niečomu, čo ľudia prijímajú veľmi ťažko. Pre ľudí je totiž veľmi ťažké opustiť modly, ktorým sa klaňali odpradávna, a prijať islam. Napriek tomu sme islam prijali celým srdcom. Potom ste nám prikázali prerušiť zväzky s príbuznými, ktorí sú polyteistami, a aj to sme úprimne prijali. Viete, že aj to je veľmi ťažké prijať. Vám, ktorého ani vlastní strýkovia neochránili, ale stali sa vašimi nepriateľmi, sme otvorili náruč a túto čestnú úlohu sme považovali za vádžib, za svoju nevyhnutnú povinnosť. Všetci sa v týchto slovách zhodujeme. Čo hovoríme jazykom, to potvrdzujeme srdcom. Prisaháme, že vaše požehnané telo budeme chrániť do poslednej kvapky krvi tak, ako chránime svoje ženy a deti. Ak tento sľub porušíme, nech patríme do skupiny nešťastníkov, ktorí nedodržali slovo dané Alahovi ta’ala. Ó Rasulalláh! Sme v tomto slove úprimní. Nech nám Alah ta’ala dopraje úspech!“ Potom pokračoval: „Ó Rasulalláh! Môžete si od nás pre seba vziať takú záruku, akú chcete, a stanoviť podmienky.“

Prorok ich povzbudil k islamu a prednášal im vznešený Korán. Potom povedal: „Moja podmienka voči vám v mene môjho Pána je, aby ste uctievali Alaha ta’ala a nič Mu nepridružovali. A moja podmienka vo svojom mene a v mene mojich sahábov je, aby ste nás u seba prijali, aby ste mne a mojim sahábom boli pomocníkmi a aby ste nás bránili pred tým, pred čím bránite a chránite samých seba.“

Bará ibn Ma’rúr povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako proroka s pravým náboženstvom a s Knihou, že aj teba budeme brániť tak, ako bránime a chránime svoje ženy a deti! Prijmi od nás prísahu vernosti, ó Rasulalláh!“ Abbás ibn Ubáda, jeden z medinských moslimov, povedal svojim druhom, aby upevnil dohodu uzavretú s Prorokom: „Ó Chazradžovci! Viete, prečo prijímate Muhammada alejhis-salám?“ Oni odpovedali: „Vieme.“ Vtedy povedal: „Prijímate ho a nasledujete ho v čase mieru aj v čase vojny. Ak nášho Proroka necháte samého a bez pomoci, keď váš majetok utrpí škodu a keď vaši príbuzní a blízki zahynú, urobte to hneď teraz. Pri Alahovi, ak niečo také urobíte, zahyniete na tomto svete aj na áchire! Ale ak ste si istí, že mu zostanete verní v tom, k čomu pozýva, aj keď prídete o majetok a aj keď vám zabijú najbližších príbuzných, potom sa ho držte. Pri Alahovi, to je dobré pre váš tento svet aj pre vašu áchiru.“ Na to jeho druhovia povedali: „Neopustíme nášho Proroka, aj keby sme prišli o majetok a aj keby zahynuli naši najbližší. Nikdy sa od neho neoddelíme. Radšej smrť ako ústup!“

„Ak tento sľub porušíme, nech patríme do skupiny nešťastníkov, ktorí nedodržali slovo dané Alahovi ta’ala. Ó Rasulalláh! Sme v tomto slove úprimní. Nech nám Alah ta’ala dopraje úspech!“ As’ad ibn Zurára (radijalláhu anhu)

Potom sa obrátili k Prorokovi a spýtali sa: „Ó Rasulalláh! Ak tento sľub splníme, čo nás čaká?“ Náš milovaný Prorok vtedy povedal: „Spokojnosť Alaha ta’ala a džanna!“ Každý z nich dal slovo ako zástupca a splnomocnenec svojho ľudu. Najprv hazrat As’ad ibn Zurára povedal: „Skladám prísahu vernosti, že splním slovo dané Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi a dodržím svoj sľub, že mu budem pomáhať svojím životom a majetkom,“ a podal mu ruku. Po ňom každý rovnakým spôsobom zložil prísahu vernosti a vyjadril svoju spokojnosť a poslušnosť slovami: „Prijali sme pozvanie Alaha ta’ala a Jeho Rasula, počuli sme a poslúchli sme.“ Tak bez váhania položili svoje životy a majetky na Rasululláhovu cestu. Prísaha vernosti so ženami sa vykonala len slovom. Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) od nich prijal slovo, „že nebudú Alahovi ta’ala nič pridružovať, nebudú kradnúť, ohovárať ani smilniť, nebudú zabíjať svoje deti, nebudú klamať a nebudú sa protiviť dobrým skutkom…“ Zatiaľ čo Medinčania skladali Prorokovi prísahu vernosti, z vrchu Akaba zakričal akýsi hlas: „Ó vy, ktorí táborite v Miná! Prorok a medinskí moslimovia sa dohodli, že budú proti vám bojovať!“ Náš Prorok o tom hlase povedal: „To je satan Akaby,“ a tomu, kto kričal, povedal: „Ó nepriateľ Alaha ta’ala! Aj s tebou si to vybavím!“ A Medinčanom, ktorí zložili prísahu vernosti, povedal: „Hneď sa vráťte do svojich táborov.“ Abbás ibn Ubáda povedal: „Ó Rasulalláh! Prisahám, že ak chceš, zajtra ráno vytiahneme proti neveriacim, ktorí sú v Miná, a všetkých ich pobijeme mečmi.“ Prorok sa z toho potešil, ale povedal: „Nám ešte nebolo prikázané takto konať. Zatiaľ sa vráťte na svoje miesta.“ Podľa podania, ktoré imám Nasáí uvádza od Abdulláha ibn Abbása, sa tí z ansárov, ktorí boli pri prísahe vernosti v Akabe, stali aj muhádžirmi tým, že prišli k Rasululláhovi.3

Cyprus je pyšný a hrdličkinu prosbu nepočuje,
iba ak sa mu k nohám vrhne a poprosí ho voda.
Ruža by ľstivo chcela piť krv slávika,
iba ak vnikne do povahy ružovej ratolesti a zachráni ho voda.
Svoju čistú povahu zjavila celému svetu,
cestou Ahmada Muchtára sa vydala voda.
Vodca ľudského rodu, more vyvolených perál –
jeho zázraky sú pre oheň zlosynov voda.
Aby obnovila lesk ružovej záhrady proroctva,
jeho zázrakom z tvrdej skaly vytryskla voda.
Jeho zázrak je na svete bezbrehé more,
z neho až k ohniskám neveriacich dorazila voda.
Kto toto počuje, od úžasu si prst zahryzne:
v ťažký deň ansárom z jeho prstov vytiekla voda.