HIDŽRA

Náhle prijatie islamu v kmeňoch Avs a Chazradž a možnosť, že sa mekkánski a medinskí moslimovia zjednotia, polyteistov veľmi vystrašili a rozzúrili. Postoj mekkánskych polyteistov, ktorí sa dopočuli o druhej prísahe vernosti v Akabe, sa stal veľmi tvrdým a veľmi nebezpečným. Pobyt v Mekke sa pre moslimov stal neznesiteľným. Poslednou prísahou vernosti v Akabe sa Medina stala miestom, kde moslimovia nájdu pokoj a útočisko. Chceli sa nejakým spôsobom z tohto mesta vysťahovať (vykonať hidžru) a odísť do krajov, kde by si mohli aspoň trochu vydýchnuť a žiť aspoň trochu slobodne. Predniesli svoj stav Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam) a požiadali o dovolenie na hidžru. On svojim sahábom radil, aby boli trpezliví. Dovolenie opustiť Mekku totiž ešte neprišlo. Napokon prišlo očakávané Božie dovolenie na hidžru. V ten deň prišiel náš milovaný Prorok radostne k vznešeným sahábom a povedal: „Bolo mi oznámené miesto, do ktorého sa vysťahujete. Je to Jasrib (Medina). Vysťahujte sa tam. Tam sa spojte so svojimi bratmi moslimami. Alah ta’ala ich urobil vašimi bratmi. Jasrib (Medinu) vám urobil vlasťou, v ktorej nájdete bezpečie a pokoj.“ S dovolením a na radu Rasululláha sa moslimovia začali skupina za skupinou sťahovať do Mediny.1 Prorok tým, ktorí sa sťahovali, prísne prikazoval, aby boli nanajvýš opatrní a obozretní. Aby nevzbudili pozornosť polyteistov, moslimovia sa vydávali na cestu v malých karavánach a postupovali čo najtajnejšie. Abu Salama, ktorý sa ako prvý vysťahoval do Mediny, vytrpel od polyteistov veľa zlého. Polyteisti až po istom čase pochopili, čo sa deje, a potom začali moslimov, ktorí sa vydali na hidžru, vracať z cesty, kedykoľvek ich zbadali, oddeľovať ženy od mužov a tých, ktorých dokázali premôcť, hádzať do väzenia, a vystavovali ich rozličným mukám. Robili im všetko zlé, aby ich odvrátili od náboženstva. Zo strachu, že vypukne vnútorná vojna, sa ich však neodvážili zabíjať. Moslimovia napriek všetkému využívali každú príležitosť a vydávali sa na cestu do Mediny. Jedného dňa si aj hazrat Umar opásal meč. Vzal so sebou šípy a kopiju a pred zrakmi všetkých vykonal sedemkrát taváf okolo Káby. Polyteistom, ktorí tam boli, nahlas povedal: „Hľa, aj ja sa sťahujem na Alahovej ceste, aby som si zachoval svoje náboženstvo. Kto chce, aby jeho žena zostala vdovou, jeho deti sirotami a aby jeho matka plakala, nech sa mi postaví do cesty za týmto údolím!…“ Tak sa hazrat Umar a asi dvadsať moslimov za bieleho dňa bez akéhokoľvek strachu vydali smerom k Medine. Zo strachu pred ním sa nikto neodvážil tejto karavány dotknúť. Potom už sťahovanie neprestávalo a vznešení sahábovia skupina za skupinou prichádzali do Mediny.

„Bolo mi oznámené miesto, do ktorého sa vysťahujete. Je to Jasrib (Medina). Vysťahujte sa tam“ a „Tam sa spojte so svojimi bratmi moslimami. Alah ta’ala ich urobil vašimi bratmi. Jasrib (Medinu) vám urobil vlasťou, v ktorej nájdete bezpečie a pokoj“ Hadís šaríf

Cesta hidžry

Medzitým aj hazrat Abu Bakr požiadal o dovolenie na hidžru. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) mu povedal: „Buď trpezlivý. Dúfam, že Alah ta’ala dá dovolenie aj mne. Vysťahujeme sa spolu.“ Keď sa hazrat Abu Bakr spýtal: „Môj otec i moja matka nech sú ti obetou! Je taká nádej?“, náš Prorok ho potešil slovami: „Áno, je.“ Hazrat Abu Bakr kúpil za osemsto dirhamov dve ťavy a začal na ten deň čakať. V Mekke teraz zostali už len náš milovaný Prorok, hazrat Abu Bakr, hazrat Ali, chudobní, chorí, starci a veriaci, ktorých polyteisti uvrhli do väzenia.

Medinčania (ansárovia) zasa veľmi pekne privítali a pohostili Mekkáncov, ktorí sa vysťahovali (muhádžirov). Medzi nimi vznikla pevná jednota.

Mekkánski polyteisti sa znepokojili, lebo sa mohlo stať, že sa vysťahuje aj Rasululláh a postaví sa na čelo moslimov. Zhromaždili sa v Dár an-Nadva, kde sa schádzali rokovať o dôležitých veciach, a začali sa radiť, čo urobiť. Satan prišiel medzi polyteistov ako Šajch-i Nadždí, to jest v podobe starca z Nadždu. Počúval ich rozhovory. Zazneli rôzne návrhy. Žiaden sa však nepáčil. Vtedy sa satan vmiešal do rozhovoru a povedal svoj názor: „Nič z toho, čo ste vymysleli, nemôže byť riešením. Jeho usmievavá tvár a sladké slovo by totiž zmarili každú lesť. Vymyslite nejaké iné riešenie.“

Náčelník Kurajšovcov Abu Džahl povedal: „Vyberme z každého kmeňa po jednom silnom mužovi. Nech s mečmi v rukách zaútočia na Muhammada. Nech ho udrú mečmi a prelejú jeho krv. Nech sa nevie, kto ho zabil. Tak budú jeho ľudia chtiac-nechtiac súhlasiť s výkupným za krv (dija). A my za neho výkupné zaplatíme a zbavíme sa tejto pohromy.“ Aj satanovi sa tento návrh zapáčil, a tak ho horlivo podporil a odporučil.2

Zatiaľ čo boli polyteisti zaneprázdnení týmito prípravami, prišiel Džibríl alejhis-salám a oznámil Rasulovi al-akram rozhodnutie polyteistov; povedal mu, aby v tú noc nespal vo svojej posteli, a odovzdal mu príkaz Alaha ta’ala o hidžre. Na základe tohto Božieho príkazu náš milovaný Prorok povedal hazrat Alimu, aby si ľahol do jeho postele a vrátil zverené veci ich vlastníkom, a dodal: „Dnes v noci si ľahni do mojej postele a spi a prikry sa týmto mojím plášťom! Neboj sa, nič zlé sa ti nestane.“

Hazrat Ali si ľahol tak, ako mu Prorok prikázal. Mal vtedy dvadsaťtri rokov. Bol pripravený bez najmenšieho strachu obetovať svoj život namiesto Habíbulláha.

V noci hidžry obkľúčili neveriaci Rasululláhov požehnaný dom. V tú noc boli zjavené prvé ajaty súry Jásín. Keď Prorok vychádzal zo svojho požehnaného domu, prednášal nad nimi deviaty vznešený ajat súry Jásín, ktorého význam je: „A učinili sme pred nimi priehradu a za nimi priehradu, a tak sme ich pokryli, preto nič nevidia“, vzal zo zeme hrsť prachu a posypal ním hlavy neveriacich. (Podáva sa, že všetci, na ktorých hlavu ten prach padol, zahynuli v bitke pri Badre.) Rasululláh prešiel pomedzi nich živý a zdravý a prišiel k domu hazrat Abu Bakra. Nikto z polyteistov ho nemohol vidieť.

„Ó Abu Bakr! Buď trpezlivý. Dúfam, že Alah ta’ala dá dovolenie aj mne. Vysťahujeme sa spolu“ Hadís šaríf

O chvíľu prišiel k polyteistom ktosi a spýtal sa: „Na čo tu čakáte?“, a oni odpovedali: „Kým Muhammad nevyjde z domu.“ Ten človek im povedal: „Prisahám, že Muhammad prešiel pomedzi vás a odišiel, a ešte vám aj posypal hlavy prachom.“ Polyteisti sa chytili za hlavy. A naozaj našli na hlavách prach. Zotreli si prach z tvárí a z hláv. Hneď sa vrhli k dverám a vošli dnu. Keď v posteli Rasula alejhis-salám uvideli hazrat Aliho, spýtali sa, kde je Rasul al-akram.

Hazrat Ali povedal: „Neviem! Či ste ma ustanovili, aby som ho strážil?“ Na to hazrat Aliho vystrčili von a zbili. Neveriaci vyšli von a začali hľadať Rasululláha. Hazrat Aliho nejaký čas držali zajatého pri Kábe a potom ho prepustili.3

Potom išli do domu hazrat Abu Bakra a vypočúvali jeho dcéru Asmu. Keď im neodpovedala, zbili ju. Hoci prehľadali každé miesto, nenašli ich, a preto sa rozzúrili. Najzatvrdilejší z nich, Abu Džahl, dal po Mekke a okolí ústami hlásnikov vyhlásiť, že tomu, kto nášho milovaného Proroka a hazrat Abu Bakra nájde a privedie alebo povie, kde sú, dá 100 tiav. Keď počuli tento sľub, niektorí ľudia chamtiví po majetku sa ozbrojili, nasadli na kone a dali sa do pátrania.

Keď Rasululláh prišiel do domu hazrat Abu Bakra a povedal: „Bolo mi dané dovolenie vysťahovať sa,“ hazrat Abu Bakr Siddík sa rozochvene spýtal: „Nech si potriem tvár o prach vašich požehnaných nôh, ó Rasulalláh!… Idem aj ja s vami?“ Prorok odpovedal: „Áno…“ Hazrat Siddík sa od radosti rozplakal. Cez slzy povedal: „Môj otec i moja matka i môj život nech sú vám obetou, ó Rasulalláh! Ťavy sú pripravené. Ktorúkoľvek chcete, prosím, prijmite ju.“ Sultán svetov povedal: „Nesadnem na ťavu, ktorá nie je moja. (Jedine) ju kúpim za peniaze.“ Pred týmto rozhodným príkazom hazrat Siddíkovi nezostalo nič iné, len povedať cenu ťavy. Hazrat Abu Bakr zavolal muža menom Abdulláh ibn Urajkit, známeho ako sprievodcu, najal ho za mzdu, aby im ukazoval cestu, a prikázal mu, aby po troch dňoch priviedol ťavy k jaskyni na vrchu Saur.

V trinástom roku bi’sy, 27. dňa mesiaca safar, vo štvrtok, si Prorok a Abu Bakr Siddík vzali trochu jedla a vydali sa na cestu.

Hazrat Abu Bakr kráčal okolo Rasululláha raz z pravej, raz z ľavej strany, raz pred ním, raz za ním. Keď sa ho náš Prorok spýtal, prečo to robí, povedal: „Aby som zabránil nebezpečenstvu, ktoré by mohlo prísť z niektorej strany. Ak príde niečo zlé, nech príde najprv na mňa. Nech je môj život obetou za vás, ó Rasulalláh!“

Sarvar al-álam povedal: „Ó Abu Bakr! Chcel by si, aby nešťastie, ktoré ma má postihnúť, postihlo namiesto mňa teba?“ Hazrat Siddík povedal: „Áno, ó Rasulalláh! Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal s pravým náboženstvom ako pravého proroka, že by som chcel, aby nešťastie, ktoré prichádza, postihlo namiesto teba mňa.“4

Keďže sandále nášho milovaného Proroka boli tesné, cestou sa roztrhali, jeho požehnané nohy sa zranili a už nemal silu kráčať. S námahou vystúpili na vrch a došli k jaskyni. Keď prišli k vchodu, hazrat Abu Bakr povedal: „Pre Alaha, ó Rasulalláh, nevchádzajte! Nechajte ma vojsť. Ak je vnútri niečo škodlivé, nech to zasiahne mňa, nech sa vás nedotkne ani žiaľ, ani bolesť,“ a vošiel dnu. Vyčistil vnútro jaskyne. Vľavo aj vpravo bolo veľa väčších aj menších dier. Roztrhal svoj plášť a upchal ním diery, ale jedna zostala otvorená. Aj tú zakryl svojou pätou a zavolal Rasululláha dnu. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) vošiel, položil svoju požehnanú hlavu Abu Bakrovi do lona a zaspal.

Vtedy hazrat Siddíka uštipol do nohy had. Aby sa Rasululláh nezobudil, vydržal to a ani sa nepohol. Keď však Abu Bakrova slza kvapla na Rasululláhovu požehnanú tvár, Rasululláh sa spýtal: „Čo sa stalo, ó Abu Bakr?“ Hazrat Abu Bakr povedal: „Z diery, ktorú som zakryl nohou, ma uštipol had do nohy.“ Keď Rasululláh priložil na Abu Bakrovu ranu svoje požehnané sliny, aby sa zahojila, bolesť hneď prestala a uzdravil sa.

Kým boli Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) a Abu Bakr Siddík vnútri, polyteisti prišli po stopách až k vchodu do jaskyne. Videli, že vchod zatiahol pavúk pavučinou a že dva holuby si tam postavili hniezdo. Stopár Kurz ibn Alkama povedal: „Tu sa stopa končí.“ Neveriaci povedali: „Keby boli vošli sem, pavučina nad vchodom by musela byť roztrhaná.“

Keď niektorí povedali: „Keď sme už prišli až sem, nech niekto z vás vojde do jaskyne a pozrie sa!…“, neveriaci Umajja ibn Chalaf povedal: „Nemáte ani štipku rozumu? Čo chcete v tejto jaskyni, na ktorej je pavučina vrstva na vrstve? Prisahám, že tento pavúk utkal svoju sieť skôr, ako sa Muhammad narodil.“

Zatiaľ čo sa polyteisti pred vchodom hádali, hazrat Abu Bakr vnútri prepadol úzkosti a povedal: „Ó Rasulalláh! Pri Alahovi, nebojím sa o seba. Ale bojím sa, aby sa vám niečo nestalo. Ak zabijú mňa, som len jeden človek, nič sa nezmení. Ale ak sa niečo zlé stane vám, zahynie celá umma, zrúti sa náboženstvo.“ Sultán vesmíru povedal: „Ó Abu Bakr! Nermúť sa!… Veru, Alah ta’ala je s nami.“

Keď Abu Bakr Siddík povedal: „Ó Rasulalláh! Nech je môj život tvojou obetou! Keby niekto z nich sklonil hlavu a pozrel sa, uvidel by nás!“, Prorok povedal: „Ó Abu Bakr! Sme dvaja, ktorých tretím je Alah ta’ala. Nermúť sa!… Veru, Hakk ta’ala je s nami.“ Polyteisti sa vrátili bez toho, aby sa pozreli dnu.5

Alah ta’ala o tejto udalosti vo vznešenom Koráne hovorí, podľa významu: „Ak mu (Môjmu Habíbovi) nepomôžete, (spomeňte si na čas, keď) ho neveriaci (z Mekky) vyhnali ako druhého z dvoch (s hazrat Abu Bakrom), keď boli v jaskyni (na vrchole vrchu Saur), Alah ta’ala mu (Rasululláhovi) pomohol. Vtedy povedal svojmu spoločníkovi (Abu Bakrovi Siddíkovi): ‚Nermúť sa, pomoc a podpora (nusrat) Alaha ta’ala sú veru s nami.‘ Alah ta’ala naňho zoslal Svoj pokoj (sakína), ktorý dáva srdciam upokojenie, podporil ho (Svojho Habíba) vojskom (duchovným), ktoré ste nevideli (chránil ho anjelmi), a slovo neveriacich učinil celkom nízkym. A slovo Alaha ta’ala (slovo tavhídu) je najvyššie (meno Alah rozšíril po celom svete a urobil ho vládnucim). Alah ta’ala je absolútny Víťaz. On jediný je Vlastníkom súdu a múdrosti.“6

„Pre Alaha, ó Rasulalláh, nevchádzajte! Nechajte ma vojsť. Ak je vnútri niečo škodlivé, nech to zasiahne mňa, nech sa vás nedotkne ani žiaľ, ani bolesť“ Abu Bakr Siddík (radijalláhu anhu)

Náš milovaný Prorok a hazrat Abu Bakr zostali v tejto jaskyni tri dni a tri noci. Abdulláh, syn hazrat Abu Bakra, prichádzal v noci do jaskyne a oznamoval im, čo počul v Mekke, a jeho prepustený otrok a pastier jeho stád Ámir ibn Fuhajra v noci prinášal mlieko a zametal stopy.

Na štvrtý deň, v noci na pondelok, v čase pred úsvitom (sahar), opustil náš milovaný Prorok jaskyňu Saur a nasadol na svoju ťavu menom Kasvá. Podľa jedného podania si za seba posadil hazrat Abu Bakra. Na druhú ťavu nasadli hazrat Ámir ibn Fuhajra a Abdulláh ibn Urajkit, ktorý dobre poznal cesty.

Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) sa lúčil so svojou vlasťou, s Mekkou al-Mukarrama, ktorú Alah ta’ala chválil a ktorá je najvzácnejšia spomedzi miest. Obrátil svoju ťavu k Harámu aš-šaríf a smutne povedal: „Pri Alahovi! Ty si najlepšie z miest, ktoré Alah ta’ala stvoril, a u môjho Pána najmilšie! Keby ma z teba neboli vyhnali, nebol by som odišiel. Niet pre mňa krajšej a milšej vlasti ako ty. Keby ma môj ľud z teba nebol vyhnal, nebol by som odišiel a nebol by som si okrem teba vybral žiadne iné miesto za vlasť a domov.“

V tej chvíli zostúpil Džibríl alejhis-salám a povedal: „Ó Rasulalláh! Túžiš po svojej vlasti, chýba ti?“ Prorok odpovedal: „Áno, túžim!“ Džibríl alejhis-salám mu prednášal 85. vznešený ajat súry al-Kasas, ktorý prináša radostnú zvesť, že sa nakoniec vráti do Mekky, a tak utešil jeho požehnané srdce.

Cesta prebiehala pokojne. Hoci polyteisti prehľadávali každé miesto, nemohli ich nájsť; Džanáb al-Hakk chránil Svojho Habíba pred ich zlom. Keď Rasululláh prišiel na miesto zvané Kudajd, zastavil sa pred stanom ženy menom Umm Ma’bad, známej svojou štedrosťou, rozumnej a cnostnej. Chceli si za peniaze kúpiť jedlo, datle a mäso. Umm Ma’bad povedala: „Keby som mala, nežiadala by som peniaze, ale pripravila by som vám hostinu a pohostila vás. Pre núdzu a ťažké živobytie nám v rukách nič nezostalo.“ Keď sa spýtali: „Máte mlieko?“, odpovedala: „Nemáme. Dobytok je neplodný.“ Sultán vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) ukázal na jednu chudú ovcu, ktorá stála vedľa stanu, a povedal: „Ó Umm Ma’bad! Prečo je táto ovca uviazaná tu?“ Ona povedala: „Je veľmi chorá a slabá, preto zaostala za stádom. Nemala silu odísť.“ Keď sa Prorok spýtal: „Má aspoň trochu mlieka? Dovolíte mi podojiť túto ovcu?“, ona povedala: „Môj otec i moja matka nech sú vám obetou, nemá mlieko, ale nič vám nebráni podojiť ju.“

Rasululláh pristúpil k ovci a vyslovil meno Alaha ta’ala. Pomodlil sa za požehnanie (bereket) a potom prešiel svojou požehnanou rukou po ovčom vemene. V tej chvíli sa vemeno naplnilo mliekom a mlieko začalo tiecť. Hneď priniesli nádobu a naplnili ju. Najprv ju podal Umm Ma’bad. Keď sa ona napila, podal ju hazrat Abu Bakrovi a ostatným a pili, kým sa nenapili do sýtosti. Nakoniec pil aj on sám. Potom sa ešte raz dotkol svojou požehnanou rukou ovčieho vemena, podojil ju a požiadal o najväčšiu nádobu v stane. Aj tú naplnil a odovzdal Umm Ma’bad. Podľa podania táto ovca žila ešte osemnásť rokov a vďaka požehnaniu Slávy sveta sa jej mliekom živili ráno aj večer. Keď odtiaľ odišli, vrátil sa manžel Umm Ma’bad a uvidel mlieko. Potešený sa spýtal: „Odkiaľ je toto mlieko?“, a Umm Ma’bad povedala: „Prišiel jeden požehnaný človek a poctil náš dom. To, čo vidíš, je jeho himmat a požehnanie.“ Manžel sa spýtal: „Môžeš ho opísať? Aké má vlastnosti a krásu?“

Umm Ma’bad povedala: „Ten požehnaný človek, ktorého som videla, bol veľmi urastenej postavy a s usmievavou tvárou. V očiach mal trochu červene a v hlase miernosť. Jeho požehnané mihalnice boli dlhé. Bielko mal veľmi biele a zrenicu veľmi čiernu, akoby mal oči od prírody natreté surmou. Vlasy mal čierne a bradu hustú. Keď mlčal, bolo na ňom vidieť dôstojnosť a vážnosť. Keď hovoril, usmieval sa a slová, sladké ako navlečené perly, mu plynuli z úst. Zďaleka vyzeral veľmi vznešene, a keď sa priblížil, bol veľmi milý a príťažlivý. Tí, ktorí boli s ním, sa celým srdcom ponáhľali splniť jeho príkaz.“ Tak vymenovala ešte mnoho jeho krásnych vlastností. Manžel, ktorý to počúval s úžasom, povedal: „Prisahám, že to je ten človek, ktorého hľadajú Kurajšovci. Keby som ho bol stretol, považoval by som za česť slúžiť mu a neodlúčil by som sa od neho.“ Manžel Umm Ma’bad sa vydal za Rasululláhom, dostihol ho v údolí Rím a stal sa moslimom. Bol poctený tým, že sa stal sahábom. Neskôr sa aj Umm Ma’bad stala moslimkou.7