OBDOBIE MEDINY AL-MUNAVVARA
Hidžrou nášho milovaného Proroka do Mediny, v trinástom roku bi’sy, 12. dňa mesiaca rabí al-avval, roku 622 nášho letopočtu, sa začalo medinské obdobie, ktoré malo trvať desať rokov. Keď Prorok poctil svojím príchodom dom Chálida ibn Zajda Abu Ajjúba al-Ansárího, radšej si vybral bývanie na prízemí a tam sa usadil.1 Tak sa tejto požehnanej osobe dostalo cti pohostiť Vodcu vesmíru a mať ho vo svojom dome.
Hazrat Chálid rozprával: „Keď Rasululláh poctil môj dom, vybral si bývanie na prízemí. My sme bývali na poschodí, a preto sme boli veľmi smutní. Jedného dňa som povedal: ‚Môj otec i moja matka nech sú vám obetou, ó Rasulalláh! Srdce mi nedovolí, aby som ja býval hore a vy dole, nepovažujem to za slušné. Veľmi ťažko to znášam. Prosím vás, dovoľte, aby ste vy bývali hore a my dole.‘ Na to on povedal: ‚Ó Abu Ajjúb! Nám viac vyhovuje a je pre nás pohodlnejšie byť na prízemí domu.‘ Aby ľahšie prijímal návštevníkov, ktorí prichádzali, považoval za vhodné zostať na prízemí. A my sme boli na poschodí domu.
Jedného dňa sa nám rozbil džbán s vodou. Báli sme sa, aby vyliata voda nepresiakla na Rasululláha a nevyrušila ho, a tak sme ja a moja žena hneď pritlačili na vodu jedinú zamatovú prikrývku, ktorou sme sa prikrývali.“
Abu Ajjúbovi al-Ansárímu bolo veľmi nepríjemné, že je na poschodí. Nakoniec sa sám presťahoval dole a Rasululláha premiestnil na poschodie. Hazrat Abu Ajjúb povedal: „Rasululláhovi sme vždy pripravovali večeru a posielali mu ju. Keď nám vrátil, čo zostalo, ja a moja žena Umm Ajjúb sme hľadali miesta, ktorých sa dotkla Rasululláhova ruka, jedli sme z tých miest a tak sme získavali požehnanie. Jedného večera Rasululláh vrátil jedlo s cibuľou alebo cesnakom, ktoré sme pripravili a poslali. Keď som na ňom nevidel stopu jeho ruky, išiel som k nemu so vzlykmi a povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Môj otec i moja matka nech sú vám obetou! Vrátili ste večeru. Ale nevidel som na nej stopu vašej požehnanej ruky. A ja a Umm Ajjúb hľadáme v jedle, ktoré vrátite, miesta, ktorých sa dotkla vaša ruka, a tak získavame požehnanie.‘ Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: ‚Cítil som v tej zelenine akúsi vôňu. Preto som z nej nejedol. Ja som človek, ktorý sa rozpráva s anjelom.‘ Spýtal som sa: ‚Je to jedlo harám?‘ Keď povedal: ‚Nie! Ale nepáčilo sa mi pre jeho vôňu,‘ povedal som: ‚Čo sa nepáči vám, nepáči sa ani mne!‘ Náš Prorok povedal: ‚Vy ho jedzte.‘ Vtedy sme ho zjedli my a už nikdy sme Rasululláhovi jedlo z tejto zeleniny nepripravovali.
Inokedy som pripravil toľko jedla, koľko stačilo pre Rasululláha a Abu Bakra, a zaniesol som im ho. Rasululláh povedal: ‚Ó Abu Ajjúb! Zavolaj tridsať mužov z popredných ansárov.‘ Kým som rozmýšľal, že jedla je málo a že si Rasul al-akram možno myslí, že ho je veľa, on znova povedal: ‚Ó Abu Ajjúb! Zavolaj tridsať mužov z popredných ansárov.‘ Zmietaný tisíckami myšlienok som zavolal tridsať ansárov a prišli. Jedli z toho jedla a nasýtili sa. Keď pochopili, že je to zázrak, posilnil sa im imán a znova zložili prísahu vernosti. Potom odišli. Keď títo vyvolení sahábovia odišli, tentoraz povedal: ‚Zavolaj šesťdesiat mužov.‘ Keďže som videl, že jedla ako zázrakom neubudlo, ešte viac som sa potešil a zavolal som pred Rasululláha šesťdesiat mužov.
„Nechajte ťavu prejsť! Je jej prikázané, kde si má kľaknúť“ Hadís šaríf
Medina al-Munavvara a okolie
Prišli a jedli z toho jedla. Všetci sa vrátili a potvrdzovali Rasululláhov zázrak. Potom povedal: ‚Zavolaj deväťdesiat ansárov.‘ Zavolal som ich a prišli. Na Rasululláhov príkaz si sadali k obrusu po desiatich a jedli; a všetci videli tento veľký zázrak a odišli. Tak jedlo sto osemdesiat ľudí. A jedla bolo toľko, koľko som zaniesol, a vyzeralo, akoby sa ho nikto ani nedotkol.“2
Bratstvo medzi ansármi a muhádžirmi
Aby sa v Medine al-Munavvara vytvorilo ešte pevnejšie puto, Prorok urobil muhádžirov, ktorí sa vysťahovali, a ansárov, ktorí ich prijali do svojich domov, navzájom bratmi. Keď hazrat Ali zostal posledný, myslel si, že naňho zabudli, a spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Zabudli ste na mňa?“ Vtedy Vodca svetov povedal: „Ty si môj brat na tomto svete aj na onom svete.“ Toto bratstvo sa zakladalo na vzájomnej hmotnej a duchovnej pomoci. Tak sa mal aspoň trochu zmierniť žiaľ z odlúčenia od vlasti, domova a príbuzných. Medinskí moslimovia aj tak otvorili náruč svojim bratom muhádžirom, ktorí opustili svoju vlasť, aby mohli žiť podľa náboženstva Alaha ta’ala a šíriť ho, pozvali ich do svojich domov a celým srdcom sa usilovali poskytnúť im všetku pomoc. Vytvorením tohto bratstva sa k sebe ešte vrúcnejšie primkli. Rasululláh urobil každého muhádžira bratom jedného ansára, ktorý sa k nemu povahou hodil. Toto bratstvo bolo na takom stupni, že sa delili dokonca aj o majetok zdedený po otcoch.3
Každý Medinčan rozdelil svoju pôdu, vinicu, záhradu, dom, majetok… všetko, čo mal, na dve časti a polovicu zo srdca dával svojmu bratovi muhádžirovi. Hazrat Abdurrahmán ibn Avf, jeden z muhádžirov, rozprával: „Keď sme sa vysťahovali do Mediny al-Munavvara, Rasululláh ma urobil bratom Sa’da ibn Rabího. Vtedy mi môj brat Sa’d povedal: ‚Ó môj brat Abdurrahmán! Ja som spomedzi medinských moslimov najbohatší. Rozdelil som svoj majetok na dve časti, polovica je tvoja.‘ A ja som povedal: ‚Nech ti Alah ta’ala urobí tvoj majetok požehnaným a nech ti prinesie dobro. Ja majetok nepotrebujem. Len ma zaveď na váš trh, kde obchodujete, a to stačí.‘“
Taká obetavosť bola možná iba vďaka islamskému bratstvu. Od Adama alejhis-salám až do tej doby bolo mnoho sťahovaní. Ale také zmysluplné a vznešené vysťahovanie, také láskou naplnené zblíženie a také úprimné objatie medzi prisťahovalcami a domácimi ľuďmi nebolo. Tak Alah ta’ala povedal, podľa významu: „Veriaci sú len bratia.“4 Tým bolo naznačené, že pravá láska a úprimnosť nemôžu spočívať na hmotnom zisku, ale iba na imáne a náboženstve. Tento stav vznešených sahábov sa dosahoval jedinou rozpravou (sohbet) s Rasululláhom. Duchovná hojnosť (fajz) a požehnanie, ktoré ako more vyvierali z požehnaného srdca nášho milovaného Proroka, prúdili do sŕdc vznešených sahábov, a vďaka tomu sa navzájom milovali s nevídanou obetavosťou a uprednostňovali svojich bratov pred sebou.
„Pane môj! Tak ako je nám milé mesto Mekka, urob nám milou aj Medinu. Urob nám ju milšou ako Mekku. Pane môj! Daj požehnanie našim mieram a nádobám. Urob mesto Medinu pre nás zdravým. Urob jej vzduch dobrým!“ Hadís šaríf
Ansárovia a muhádžirovia v tomto novom islamskom stredisku ruka v ruke, srdce pri srdci dali slovo, že prinesú akúkoľvek obetu, aby sa posilnilo náboženstvo islam, a že napokon dosiahnu stupeň šahída. Tak sa zhromaždili okolo Rasululláha, nasledovali základy náboženstva islam a zakladali nový poriadok a šťastný život. Islam teraz udalosťou hidžry urobil prvý krok na ceste k tomu, aby sa stal „štátom“. A Medina al-Munavvara sa stávala kolískou a strediskom náboženstva islam.
V Medine boli okrem vznešených sahábov aj kresťania, Židia a polyteisti, ktorí sa klaňali modlám. Židia sa skladali z troch kmeňov: Banú Kajnuká, Banú Kurajza a Banú Nadír. Boli nanajvýš nepriateľsky naladení voči islamu a najmä voči nášmu milovanému Prorokovi.
Medzitým mekkánski polyteisti videli veľké nebezpečenstvo pre seba v tom, že Prorok v Medine zblížil svojich sahábov tým, že ich urobil bratmi. Ak si s tým čoskoro neporadia, moslimovia zosilnejú a zaútočia na Mekku, a mohli by im vziať pozemky, domy a vlasť, ktoré zanechali… Od mekkánskych polyteistov, ktorých zamestnávali tieto myšlienky, začali medinským moslimom prichádzať výhražné listy. V jednom z týchto listov stálo: „Veru nás žiaden arabský kmeň, s ktorým sme v nepriateľstve, tak nerozhneval ako vy. Lebo namiesto toho, aby ste nám vydali človeka, ktorý je jedným z nás, pomohli ste mu a s otvorenou náručou ste ho ochránili. To je od vás veľmi veľká vina. Prosíme vás, nestojte medzi ním a nami a prenechajte ho nám. Ak sa mu bude dariť, najviac sa z toho budeme tešiť my. A ak to bude naopak, opäť je na nás, aby sme ho skrotili!…“
Na tento list napísal hazrat Ka’b ibn Málik veľmi peknú odpoveď, v ktorej chválil nášho Proroka.
Mekkánski polyteisti písali rovnako výhražné listy aj medinským polyteistom. Aj im sa vyhrážali slovami: „Ak nášho človeka nevyženiete zo svojho mesta alebo ho nezabijete, vytiahneme proti vám, pobijeme vás a vaše ženy si vezmeme, aby nám slúžili!…“
Na to sa medinskí polyteisti zhromaždili okolo munáfika (pokrytca) Abdulláha ibn Ubajja a rozhodli sa, že ublížia Rasululláhovi, hneď ako sa im naskytne príležitosť.
Keď sa to moslimovia dozvedeli, vynaložili všetko možné úsilie, aby ochránili nášho milovaného Proroka, a pevne sa okolo neho semkli. Dostali sa do takého stavu, že v noci nemohli ani vyjsť na ulicu, ani spať vo svojich domoch.
Ubajj ibn Ka’b rozprával: „Keď Rasululláh a jeho sahábovia poctili Medinu al-Munavvara svojím príchodom, moslimovia sa stali terčom nepriateľstva polyteistických arabských kmeňov. Sahábovia so zbraňami držali stráž až do rána.“
Vznešení sahábovia sa stali ako jedno telo a v nebezpečných chvíľach sa celou silou ponáhľali na pomoc svojim bratom moslimom. Na ich čele stál náš milovaný Prorok. Tak ako bol Rasululláh prvý v každej krásnej vlastnosti, bol aj v odvahe pred svojimi sahábmi. Nech sa v ktorúkoľvek hodinu noci ozval nejaký výkrik, náš Prorok tam dorazil na svojom koni ako blesk ešte skôr, než ktokoľvek prišiel, oznámil svojim sahábom, že sa niet čoho báť, a upokojil ich.
„Ó Ali! Ty si môj brat na tomto svete aj na onom svete“ Hadís šaríf
Sultána oboch svetov –
mesiac jeho narodenia znova prišiel,
bane vedomostí a poznania –
mesiac jeho narodenia znova prišiel.
Nech príde, kto žiada príhovor,
nech nájde radosť, kto ho miluje,
toho, čo krásnymi mravmi žiari –
mesiac jeho narodenia znova prišiel.
Mesiaca v splne v tme, slnka rána,
ruže z Alahovej ružovej záhrady,
Hakkovho habíba Mustafu –
mesiac jeho narodenia znova prišiel.
Kde je úprimný milujúci? –
nech nájdu pokoj jeho duša i telo,
pokladnice tajomstva pravdy –
mesiac jeho narodenia znova prišiel.
Kto ho, Hudájí, miluje,
ten dosiahne vytúžený cieľ,
Slávy sveta, najlepšieho z ľudí –
mesiac jeho narodenia znova prišiel.
Starý pohľad na Medinu
Masdžid an-Nabaví / Medina al-Munavvara
Pozemok, na ktorom si kľakla ťava Kasvá, keď sa Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) vysťahoval do Mediny al-Munavvara.
Náš milovaný Prorok tento pozemok kúpil a dal na ňom postaviť mešitu.
Na áchiru odišiel vo svojom dome, ktorý priliehal k tejto mešite,
a jeho požehnaný hrob bol zhotovený v tej izbe.
Neskôr boli do tej izby pochovaní hazrat Abu Bakr a hazrat Umar (radijalláhu anhumá).
Bolo oznámené, že na mieste pre jedného človeka vedľa nich
bude pochovaný Ísa alejhis-salám.