VÝCHOVA VZNEŠENÝCH SAHÁBOV

Masdžid an-Nabaví

Keď Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) poctil Medinu svojím príchodom, ako prvú vec si želal, aby sa postavila mešita, v ktorej bude vychovávať svojich sahábov a vykonávať spoločný namaz. Vtedy prišiel Džibríl alejhis-salám a povedal: „Ó Rasulalláh! Alah ta’ala ti prikazuje, aby si Mu postavil dom (mešitu) z kameňa a nepálených tehál.“ Habíb al-akram si hneď želal kúpiť od vlastníkov miesto, na ktorom si kľakla jeho ťava Kasvá, keď prišli do Mediny. Vlastníci mu ho veľmi chceli darovať a hovorili: „Ó Rasulalláh! Jeho cenu očakávame len od Džanáb al-Hakka. Darujeme vám toto miesto pre Alahovu spokojnosť.“ Napriek tomu Prorok dar neprijal, ale zaplatil cenu, a to aj viac.1

Na jednej strane sa pozemok rovnal a upravoval, na druhej sa vyrábali nepálené tehly a zvážali kamene. Napokon, keď boli všetky prípravy hotové, zhromaždili sa, aby položili základy. Prvý kameň do základov položil svojimi požehnanými rukami Muhammad Mustafa (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam). Potom postupne povedal: „Nech Abu Bakr položí svoj kameň vedľa môjho kameňa! Nech Umar položí svoj kameň vedľa kameňa Abu Bakra! Nech Usman položí svoj kameň vedľa Umarovho kameňa! Nech Ali položí svoj kameň vedľa Usmanovho kameňa!“ Keď boli jeho príkazy splnené, povedal vznešeným sahábom, ktorí tam boli: „Položte aj vy svoje kamene.“ A oni ich začali klásť.

Pri stavbe mešity pracovali všetci vznešení sahábovia, počnúc naším milovaným Prorokom, bez prestania a bez oddychu. Na svojich požehnaných chrbtoch nosili kamene a nepálené tehly. Kameňom vymurovali základy do výšky jeden a pol metra a nad nimi murovali z nepálených tehál. Jedného dňa Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) nosil nepálenú tehlu. Jeden z jeho sahábov k nemu pristúpil a s mimoriadnou úctou povedal: „Ó Rasulalláh! Dovolíte mi, aby som tehlu niesol ja?“ Pečať prorokov (Chátam al-anbijá) mu s ešte väčšou zdvorilosťou povedal, že on sám odmenu (savab) potrebuje ešte viac, a tehlu mu nedal. Poradil mu, aby aj on išiel a priniesol kameň.

Jedným z tých, ktorí na stavbe Masdžid an-Nabaví pracovali najviac, bol aj Rasululláh. Nosil najťažšie kamene, a hoci sa mu pritom požehnaná hruď zvierala, prinášal ich murárom. Keď nosil tie kamene a tehly, povzbudzoval svojich sahábov, hovoril o hodnote práce, ktorú konali, a prinášal radostnú zvesť o dobrodeniach, ktoré dosiahnu.

Keď moslimovia videli toto Prorokovo úsilie, pracovali s veľkou láskou. Ba dokonca Ammár ibn Jásir, zatiaľ čo každý nosil po jednej tehle, nosil po dve – jednu za Proroka a jednu za seba. Keď to Rasululláh videl, pristúpil k nemu. Svojou požehnanou rukou pohladil hazrat Ammára po chrbte a povedal: „Ó syn Sumajje! Ty máš dve odmeny, a ostatní jednu!“

Steny mešity boli rýchlo hotové a mešita bola zastrešená. Izby boli podľa arabského zvyku z palmových ratolestí a zhora pokryté plsťou z chlpov. Na dverách im visel len záves. Izby boli na juhovýchodnej a severnej strane mešity. Dvere väčšiny z nich sa otvárali do mešity. Výška stropov bola o piaď väčšia, ako je výška človeka strednej postavy. Medzi izbami hazrat Fátimy a hazrat Áiše boli dvere. Okrem toho boli pre Rasululláha pri mešite postavené dve izby z nepálených tehál. Aj tie boli pokryté palmovými kmeňmi a ratolesťami. Postupom času sa počet týchto izieb zvýšil na deväť. Keď bola stavba mešity dokončená, Prorok sa z domu hazrat Chálida ibn Zajda presťahoval do domu, ktorý postavili preňho.2

„Veriaci sú len bratia“ Hudžurát: 10

Ó RASULALLÁH!
Čo milujúcich naveky privádza do šialenstva
– to je tvoja tvár, ó Rasulalláh.
Čo ich ráno i večer núti vzdychať
– to je túžba po tebe, ó Rasulalláh!
Čo mi vo dne v noci mení prácu na vzlyky,
čo mi ohňom túžby srdce spaľuje,
čo mi bez prestania oči k plaču núti
– to je odlúčenie od teba, ó Rasulalláh!
Alahova láskavosť, ktorú asfijá uzreli,3
pôžitok a radosť, ktorú valíovia okúsili,4
vznešenosť, ktorú proroci dosiahli, ó šáh,
– to je tvoje šťastie a veľkosť, ó Rasulalláh!
Zmiluj sa nado mnou – cudzincom, tulákom,
som hriešny, zmiluj sa nad mojou čiernou tvárou,
súcit s úbohým a bezmocným
– to je tvoj zvyk, ó Rasulalláh!
Ó príhovorca hriešnikov, nur Jediného,
Nasúhí je tvoj sluha, neodháňaj ho.
Buď dobrotivý, od brány svojej láskavosti ho neodmietni,
je z tvojej ummy, ó Rasulalláh!
Nasûhî Üsküdârî

Vzlykanie palmového kmeňa

V Masdžid an-Nabaví stál jeden vztýčený kmeň datľovej palmy. Prorok v piatky prednášal chutbu opretý o tento stĺp v mešite, ktorý sa volal Hannána.

Neskôr dal zhotoviť minbar s tromi stupňami. Jedného piatku sa Rasululláh a vznešení sahábovia zhromaždili v Masdžid an-Nabaví. Keď Prorok vystúpil na nový minbar, aby predniesol chutbu, suchý palmový kmeň, o ktorý sa predtým opieral, začal tak, že to všetci počuli, plakať a vzlykať hlasom, ktorý pripomínal plač ťavej samice čakajúcej mláďa. Všetci vznešení sahábovia s úžasom počúvali tento hlas. Hlas však nijako neprestával. Vtedy Vodca svetov zostúpil z minbaru a svojimi požehnanými rukami pohladil kmeň. V tej chvíli plač a vzlykanie prestali. Keď sahábovia videli túto lásku a túžbu suchého palmového kmeňa po našom Prorokovi, nemohli zadržať slzy.

O tejto udalosti hazrat Anas ibn Málik povedal: „Od jeho hlasu sa zachvela dokonca aj mešita,“ a Ibn Abí Vadá: „Palmový kmeň praskol a pohol sa zo svojho miesta. Až keď Rasululláh prišiel a položil naň svoju požehnanú ruku, utíchol.“

Prorok povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť, že keby som ho nebol pohladil, z túžby a smútku za mnou by takto plakal až do Súdneho dňa.“ Podľa iného podania bolo oznámené toto: Rasul alejhis-salám sa obrátil k suchému palmovému kmeňu a povedal: „Ak chceš, vrátim ťa do záhrady, v ktorej si bol. Znova vyženieš ratolesti a listy a vrátiš sa do predchádzajúceho stavu. A ak chceš, zasadím ťa v džanne, nech z tvojich plodov jedia priatelia Alaha ta’ala.“ Rasululláh k nemu naklonil ucho a počul, ako hovorí: „Zasaď ma v džanne, nech zo mňa jedia priatelia Alaha ta’ala, a nech som na mieste, kde nezostarnem ani nezhnijem.“ Tieto slová kmeňa počuli aj tí, ktorí boli s Prorokom. Vtedy mu Rasululláh odpovedal: „Urobím to, čo si želáš.“ Potom sa obrátil k svojim sahábom a povedal: „Vybral si dár al-baká namiesto dár al-faná (tohto sveta).“5 Potom bol palmový kmeň na Rasululláhov príkaz zakopaný.

Príchod rodinných príslušníkov do Mediny

Keď sa Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) a hazrat Abu Bakr vysťahovali, svoje deti nechali v Mekke. V hadíse šaríf, ktorý podáva imám Buchárí, hazrat Áiša povedala, že jej Rasululláh povedal: „Ó Áiša! Dvakrát si mi bola ukázaná vo sne. Zdalo sa mi, že vidím tvoj obraz na kúsku zelenej hodvábnej látky, a bolo mi povedané: ‚Tá, ktorej patrí tento obraz, je tvoja budúca manželka.‘“ Po tomto sne (rok po zosnutí našej matky hazrat Chadídže) sa Prorok a naša matka hazrat Áiša zasnúbili, ešte keď boli v Mekke. Svadba sa však ešte nekonala. Naša matka hazrat Áiša to rozprávala takto: „Keď sa Rasululláh vysťahoval do Mediny, nechal nás a svoje dcéry v Mekke. Keď poctil Medinu, poslal k nám svojho prepusteného otroka Zajda ibn Hárisu a Abu Ráfiho s 500 dirhamami na cestu, aby kúpili dve ťavy a to, čo by mohli potrebovať.

Aj môj otec s nimi poslal Abdulláha ibn Urajkita s dvoma či troma ťavami a listom prikázal môjmu bratovi Abdulláhovi, aby moju matku, mňa a moju sestru Asmu posadil na ťavy a poslal nás. Ja, moja matka Umm Rúmán, Rasululláhove dcéry hazrat Fátima Zahrá a Umm Kulsúm, jeho manželka Savda, ako aj Umm Ajman a Usáma, všetci sme sa spolu vydali na cestu. Keď sme prišli na miesto Kudajd, Zajd kúpil za 500 dirhamov ešte tri ťavy. Ku karaváne sa pridal aj Talha ibn Ubajdulláh. Keď sme od Miná prišli na miesto zvané Bajd, moja ťava ušla. Bola som v nosidlách. Aj matka bola so mnou. Matka nariekala: ‚Beda, dcéra moja, beda, nevesta moja!‘ Alah ta’ala našu ťavu upokojil a zachránil nás. Napokon sme prišli do Mediny. Ja som zosadla spolu s rodinou svojho otca. A Rasululláhova rodina zosadla pred jeho izbami.“

„Keby som ho (Hannánu) nebol objal, z odlúčenia odo mňa by plakal až do Súdneho dňa“ Hadís šaríf

Naša matka hazrat Áiša nejaký čas bývala v dome svojho otca hazrat Abu Bakra. Ich svadba sa konala po bitke pri Badre.

Aký šťastný je ten človek,
ktorého učením je Korán!
Keď počuje ezan a ikámat,
srdce má plné imánu!

Ezan Muhammadí

Po postavení Masdžid an-Nabaví nebol spôsob, ako v čase namazu oznámiť, že nastal čas, a zavolať moslimov do mešity. Hovorilo sa len: „As-salátu džámia (Poďte na namaz)“.

Jedného dňa sa Rasululláh poradil so svojimi sahábmi a spýtal sa ich, ako treba v čase namazu volať veriacich do mešity. Niektorí navrhli, aby sa, tak ako to robia kresťania, udieralo na nákús, to jest na zvon, a tak sa oznamoval čas namazu; niektorí, aby sa, tak ako to robia Židia, trúbilo na trúbu. Iní zasa vyslovili svoj názor: „Zapáľme v čase namazu oheň a zdvihnime ho do výšky.“ Rasululláh neprijal ani jeden z týchto návrhov.6

Abdulláh ibn Zajd ibn Sa’laba a hazrat Umar videli vo sne, ako sa prednáša ezan. Hazrat Abdulláh prišiel k nášmu milovanému Prorokovi a takto rozprával svoj sen: „Videl som človeka, ktorý mal zelený šál, bol opásaný zásterou a v ruke držal zvon. Spýtal som sa ho: ‚Predáš zvon, ktorý máš v ruke?‘ Povedal mi: ‚Čo s ním chceš?‘ Keď som povedal: ‚Budem naň udierať, aby som oznamoval čas namazu,‘ ten človek mi povedal: ‚Naučím ťa niečo lepšie,‘ a obrátený ku kible začal nahlas prednášať: ‚Alláhu akbar, Alláhu akbar…‘ Keď skončil, povedal: ‚A keď budeš vstávať k namazu,‘ zopakoval ezan a na konci pridal slová ‚Kad kámati s-salá‘.“

Vtedy Rasululláh povedal: „Sen je pravdivý. Nauč Bilála tieto slová, nech ich prednáša on!“ To sa nazvalo ezan.7

A hazrat Bilál vystúpil na jednu vysokú strechu blízko vznešenej mešity a prednášal prvý ezan slovami, ktoré sa naučil.

Keď hazrat Umar počul hlas ezanu, pribehol pred Rasululláha. Povedal, že vo sne videl práve tie slová, ktoré vyslovil hazrat Bilál. V tú noc mali rovnaký sen aj niektorí zo vznešených sahábov. Práve vtedy bol zjavený 9. vznešený ajat súry al-Džumu’a a ezan bol oznámený aj zjavením (vahj).

Jedného dňa v čase ranného namazu Bilál Habeší dvakrát zavolal pred dverami nášho milovaného Proroka: „As-salátu chajrun mina n-navm“.8 To sa Prorokovi páčilo. Povedal: „Ó Bilál, aké sú to krásne slová! Keď prednášaš ezan na ranný namaz, hovor aj to.“ Tak sa v ezane na ranný namaz začali vyslovovať aj tieto slová.

Bilál Habeší, ktorý bol muezínom až do Prorokovho odchodu na áchiru, mal silný, veľmi krásny a veľmi dojímavý hlas. Keď začal prednášať ezan, každý ho počúval s veľkou láskou a zanietením a zabúdal na seba. Keď prednášal ezan, každého rozplakal.

To, že sa vznešení sahábovia v čase namazu navzájom zvolávali do mešity Ezanom Muhammadí, sa medinským polyteistom a Židom zdalo veľmi zvláštne. Keď zaznieval ezan, vysmievali sa mu a robili si z neho žarty. Na ich posmech Alah ta’ala vo vznešenom Koráne povedal, podľa významu: „Keď zvolávate ezanom k namazu, robia si z neho posmech a zábavu. To preto, že sú to ľudia, ktorí nechápu.“9

Ozval sa muezín, vstal, ikámat predniesol,
ku Kábe tvár obrátil a úmysel vyslovil.
Keď to ľudia imánu počuli, s úctou načúvali,
potom sa postavili k namazu a Pána uctievali.

Sahábovia Suffy

Prorok dal pri severnej stene Masdžid an-Nabaví postaviť prístrešok z palmových ratolestí. Prikázal, aby tam spávali a bývali slobodní sahábovia, ktorí sa vysťahovali z Mekky a nemali ani majetok, ani imanie.10 Títo slobodní sahábovia, ako aj chudobní spomedzi ansárov a muhádžirov, žili pod veľkým prístreškom vedľa Masdžid an-Nabaví, ktorý sa volal Suffa, a venovali sa učeniu sa a vyučovaniu vedy. Ich počet sa menil od desiatich do štyristo. Najčastejšie ich bolo sedemdesiat. Títo sahábovia sa nikdy neodlučovali od Rasululláha a nevynechali ani jednu jeho rozpravu. Vo dne v noci sa učili vznešený Korán, získavali vedomosti a učili sa naspamäť hadísy šaríf. Väčšinu dní trávili pôstom a ani na chvíľu sa neodlučovali od uctievania a poslušnosti. Tí, ktorí tam boli vychovaní, boli posielaní ku kmeňom, ktoré práve prijali islam, a učili ich vznešený Korán a vznešenú sunnu, to jest náboženstvo islam. Títo požehnaní sahábovia, obdarení mnohými prednosťami, boli veľkým vojskom poznania (irfán). Prorok ich veľmi miloval, sedával s nimi, rozprával sa s nimi a jedával spolu s nimi. Tým, ktorí tam bývali, sa hovorilo sahábovia Suffy. Jedného dňa sa Rasululláh pozrel na sahábov Suffy a pomyslel si, akí sú chudobní. Hoci boli v takom stave, uctievali Alaha s pokojným a jasným srdcom. Prorok sa nad nimi zľutoval a povedal: „Ó sahábovia Suffy! Blaho vám! Ak z mojej ummy zostane niekto, kto je spokojný s týmito ťažkými podmienkami, v ktorých ste vy, ten bude veru jedným z mojich priateľov.“

„Keď zvolávate ezanom k namazu, robia si z neho posmech a zábavu. To preto, že sú to ľudia, ktorí nechápu“ Máida: 58

Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) najprv zabezpečoval potreby týchto svojich vyvolených sahábov a až potom sa usiloval zabezpečiť potreby svojej rodiny (Ahl al-bajt). Abu Hurajra rozprával: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, okrem ktorého niet iného božstva, že niekedy som od hladu ležal bruchom na zemi a niekedy som si na brucho pritláčal kameň, ktorý som zdvihol zo zeme. Raz som bol opäť v takom stave. V ten deň som sedel na ceste, ktorou Rasululláh chodil do mešity. Vtedy ku mne pristúpil, šíriac nur, ozdoba oboch svetov, poslaný ako milosť pre svety. Pochopil môj stav, usmial sa a povedal: ‚Ó Abu Hurajra!‘ Keď som povedal: ‚Nech je môj život tvojou obetou, ráč, ó Rasulalláh!’, povedal: ‚Poď so mnou.‘ Hneď som išiel za ním. Vošiel do svojho požehnaného domu. V dome bola jedna čaša mlieka. Povedal: ‚Choď k sahábom Suffy. Zavolaj mi ich.‘ Kým som ich išiel zavolať, myslel som si: ‚Ako môže jedna čaša mlieka stačiť všetkým sahábom Suffy? Dostanem z nej aj ja aspoň dúšok?…‘ Zavolal som ich, prišli sme do jeho požehnaného domu, požiadali sme o dovolenie a vošli. Keď sme si posadali na príslušné miesta, Rasululláh povedal: ‚Ó Abu Hurajra! Vezmi túto čašu mlieka a daj im!‘ Vzal som čašu a podával som ju postupne svojim druhom. Každý vzal čašu, pil, kým sa nenapil, a vrátil mi ju. Keď som ju od každého vzal, videl som, že v čaši vôbec neubudlo, ale je stále plná mlieka. Tak som ju podal všetkým druhom, ktorí prišli. Všetci pili a napili sa. Potom Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) vzal čašu, usmial sa na mňa a povedal: ‚Ó Abu Hurajra! Zostali sme len ja a ty, ktorí sme mlieko nepili. Nože, sadni si aj ty a pi!‘ Sadol som si a pil som. Povedal: ‚Pi ešte!‘ A pil som. Prorok niekoľkokrát povedal: ‚Pi!’, a ja som zakaždým pil. Napokon som povedal: ‚Môj otec i moja matka nech sú ti obetou, ó Rasulalláh! Už nevládzem piť. Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal s pravým náboženstvom, že som sa dobre napil.‘ Povedal: ‚Tak mi daj čašu.‘ Dal som mu ju. Keď vzdal chválu a velebenie Alahovi ta’ala, vyslovil Bismilláh a mlieko vypil.“

Medinskí sahábovia prechovávali nevídanú lásku k týmto vynikajúcim sahábom, ktorí sa v mešite učili vedu a nevynechali ani jednu Rasululláhovu rozpravu. Jedného večera prišiel pred Rasululláha jeden saháb zo Suffy, ktorý už od hladu nemal síl, a predniesol mu svoj stav. Prorok sa spýtal svojich domácich, či je v dome niečo na jedenie. Keď dostal odpoveď: „Momentálne nie je v dome nič na jedenie okrem vody,“ povedal sahábom, ktorí tam boli: „Kto pohostí tohto hladného?“ Jeden z medinských sahábov sa ponáhľal pred všetkými a povedal: „Môj otec i moja matka nech sú ti obetou, ó Rasulalláh! Ja ho pohostím.“ Odišiel so svojím hosťom domov a povedal žene: „Priprav niečo, aby sme pohostili Rasululláhovho hosťa.“ Žena odpovedala: „Momentálne nemáme v dome nič okrem jedla pre deti.“ Saháb povedal: „Najprv uspi deti. Potom prines to jedlo.“ Vzal jedlo, ktoré stačilo len pre jedného človeka, a vošiel do izby, v ktorej bol hosť. Prestrel obrus a ponúkol ho. Keď spolu začali jesť, vstal, akoby chcel upraviť lampu, a zhasol ju. Znova si v tme sadol k obrusu. Robil pohyby, akoby jedol, a čakal, kým sa hosť naje. Keď sa hosť najedol, upratal obrus. V tú noc sa s deťmi hladní dočkali rána. Ráno, keď prišli pred Proroka, Rasululláh povedal: „Alah ta’ala je spokojný s tým, čo ste urobili dnes v noci.“ Potom Alah ta’ala zjavil 9. vznešený ajat súry al-Hašr a povedal, podľa významu: „Oni (ansárovia) ich (muhádžirov) uprednostňujú pred sebou, aj keď by boli sami v chudobe a núdzi.“

Dvojveršie:

Nech je čokoľvek, najsladšie je hovoriť o milovanom!

Rozprava Sultána sŕdc

Sláva vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) viedol v Masdžid an-Nabaví rozpravy, ktorým niet rovných, aby vychoval a zdokonalil vznešených sahábov, a do ich sŕdc vlieval duchovnú hojnosť (fajz) a požehnanie, ktoré mu daroval Alah ta’ala. Tí, ktorí boli poctení účasťou na Prorokovej rozprave, pocítili v srdci veľkú zmenu už pri prvej rozprave a dosiahli veľmi vysoké Božie poznanie (ma’rifa). Vďaka požehnaniu týchto rozpráv začali vznešení sahábovia milovať predovšetkým nášho milovaného Proroka a potom aj všetkých svojich bratov sahábov viac ako vlastné životy. Alah ta’ala ich chválil v ajatoch. Pred Rasululláhom sedeli veľmi slušne a pozorne, akoby im na hlavu sadol vták, ktorý odletí, len čo sa pohnú. Tak sa vznešení sahábovia stali po prorokoch a veľkých anjeloch najvzácnejšími a najvznešenejšími zo stvorení. Rasululláh svojim sahábom do podrobností vysvetľoval príkazy a zákazy nášho náboženstva a učil ich: podmienky imánu a islamu; všetky predpisy o namaze, pôste, hadži a zakáte; tafsír ajatov; zakázané (harám) a dovolené (halál) jedlá a odev; prísahy, sľuby11 a pokánia (kaffára); vedomosti o obchode; pravidlá slušného správania pri jedle a pití, obliekaní, návštevách a rozhovore, pri pozdrave; vzťahy k susedom, príbuzným a priateľom; predpisy o manželstve, výžive (nafaka), dedičstve a pozostalosti; spory, tresty, zmluvy a spoločníctvo; vedomosti o zdraví; boj s nepriateľom, vojnové právo… jedným slovom, všetky vedomosti náboženstva islam od „a“ po „ž“, ktoré sa týkajú áchiry aj tohto sveta, vysvetľoval tak, aby to každý pochopil, a vec, ktorú považoval za dôležitú, opakoval trikrát.12 Vedomosti, ktoré sa týkajú žien, vyučoval prostredníctvom svojich požehnaných manželiek.

Hadís šaríf o Džibrílovi

Statočný imám moslimov, jeden z najväčších spomedzi vznešených sahábov, známy tým, že vždy hovoril pravdu, náš milovaný veľký Umar ibn Chattáb radijalláhu anhu hovorí:

– Bol to jeden taký deň: niekoľkí z nás, vznešených sahábov, sme boli v prítomnosti a v službe Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam). Ten deň, tá hodina bola taká čestná, taká vzácna a taká neopakovateľná. V ten deň sme boli poctení tým, že sme boli na Rasululláhovej rozprave, pri ňom, a videli jeho krásnu tvár, ktorá je potravou duší a dáva srdciam pôžitok a radosť. (Aby vysvetlil česť a hodnotu toho dňa, povedal: „Bol to jeden taký deň…“ Môže byť nejaká chvíľa taká čestná a vzácna ako deň, v ktorom bolo súdené uvidieť Džibríla alejhis-salám v ľudskej podobe, počuť jeho hlas a počuť vedomosti potrebné pre služobníkov veľmi krásne a jasne z Rasululláhových požehnaných úst?)

„Ó sahábovia Suffy! Blaho vám! Ak z mojej ummy zostane niekto, kto je spokojný s týmito ťažkými podmienkami, v ktorých ste vy, ten bude veru jedným z mojich priateľov“ Hadís šaríf

Vtedy k nám pristúpil jeden muž, akoby vyšiel mesiac. Jeho odev bol veľmi biely a vlasy veľmi čierne. Nebolo na ňom vidieť znaky cestovania, ako prach, zem a pot. Nikto z nás, Rasululláhových sahábov, ho nepoznal. To jest, nebol z ľudí, ktorých sme videli a poznali. Sadol si pred Rasululláha. Svoje kolená priložil k jeho požehnaným kolenám. (Ten, kto prišiel, bol Džibríl. Vzal na seba ľudskú podobu. Džibríl alejhis-salám si takto sadol, aby poukázal na niečo dôležité. Tým ukázal, že nie je správne hanbiť sa, keď sa človek učí náboženské vedomosti, a že učiteľovi nepristane pýcha a povýšenosť. Džibríl alejhis-salám týmto svojím správaním ukazoval vznešeným sahábom, že každý sa má slobodne a bez zábran pýtať učiteľov na to, čo sa chce naučiť o náboženstve. Lebo nie je správne hanbiť sa pri učení sa náboženstva ani ostýchať sa pri plnení práv Alaha ta’ala, pri vyučovaní a učení.)

Ten čestný muž položil svoje ruky na požehnané kolená Rasula al-akram a povedal: „Ó Rasulalláh! Vysvetli mi islam, moslimstvo.“

Rasul al-akram povedal: „Prvou z podmienok islamu je vysloviť kalimat aš-šaháda. (Vysloviť kalimat aš-šaháda znamená povedať: ‚Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu‘. To jest, že rozumný a bálig človek, ktorý vie hovoriť, povie: ‚Ani na zemi, ani na nebi okrem Neho niet ničoho a nikoho, kto by bol hodný toho, aby bol uctievaný a aby sa mu klaňalo.

Pravým ma’búdom je len Alah ta’ala. On je vádžib al-vudžúd. Každá dokonalosť je v Ňom. V Ňom niet nijakej chyby. Jeho meno je Alah,‘ a aby tomu srdcom pevne veril. A aby rovnako povedal: ‚Vznešený človek menom Muhammad, Abdulláhov syn, z Hášimovho rodu, ružovej, bielo-červenej, žiarivej a milej tváre, s čiernym obočím a čiernymi očami, s otvoreným požehnaným čelom, krásnej povahy, ktorého tieň nepadá na zem, sladkej reči, nazývaný Arabom preto, že sa narodil v Arábii, v Mekke, je služobníkom a rasulom Alaha ta’ala, to jest Jeho prorokom.‘)

Potom – vykonávať namaz, keď nastane jeho čas. Dávať z majetku zakát. Vo vznešenom mesiaci ramadán sa postiť každý deň. Vykonať hadž raz za život, ak to niekto dokáže.“

Keď ten muž počul od Rasululláha tieto odpovede, povedal: „Povedal si pravdu, ó Rasulalláh!“ My, ktorí sme počúvali, sme sa jeho slovám začudovali: „Aj sa pýta, aj potvrdzuje!“

Znova povedal: „Ó Rasulalláh! Povedz mi aj, čo je imán.“ (V tomto hadíse šaríf netreba myslieť na jazykový význam imánu. Keďže jazykový význam je potvrdiť a veriť, medzi nevzdelanými Arabmi nebol nikto, kto by tento význam nepoznal. Tým menej by ho nepoznali vznešení sahábovia (radijalláhu ta’ala anhum adžma’ín)! Džibríl alejhis-salám chcel vznešených sahábov naučiť význam imánu. Tu sa pýta, čo sa v islame nazýva imánom.) Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) oznámil, že imán je viera v určitých šesť vecí, takto: „Najprv veriť v Alaha ta’ala, v Jeho anjelov, v Jeho knihy, v Jeho rasulov, v Súdny deň, v kadar a v to, že dobro aj zlo sú od Alaha ta’ala.“ On opäť potvrdil slovami: „Povedal si pravdu.“

Potom znova povedal: „Ó Rasulalláh! Povedz mi aj, čo je ihsán.“ Rasululláh povedal: „Je to, aby si uctieval Alaha ta’ala, akoby si Ho videl. Lebo hoci ty Ho nevidíš, On ťa určite vidí.“ Znova povedal: „Ó Rasulalláh! Povedz mi o kijáme!“ Rasul alejhis-salám povedal: „O tom nevie ten, koho sa pýtajú, viac ako ten, kto sa pýta.“ Opäť povedal: „Tak mi povedz jej znamenia.“ Rasululláh povedal: „Keď otrokyne budú rodiť svojich pánov a keď uvidíš bosých, nahých, chudobných pastierov (ktorí zbohatli), ako medzi sebou súťažia v stavaní vysokých budov.“ Potom sa obrátil a odišiel. Rasululláh sa obrátil ku mne a spýtal sa: „Ó Umar! Vieš, kto bol ten, kto sa pýtal?“ Povedal som: „Alah ta’ala a Jeho Rasul vedia lepšie.“ Vtedy Rasululláh povedal: „To bol Džibríl. Prišiel vás naučiť vaše náboženstvo.“13 Prorok svojim sahábom vysvetľoval podľa ich stupňa v náboženstve tak, aby rozumeli.

Hazrat Umar, jeden z najväčších spomedzi vznešených sahábov, jedného dňa cestou do mešity videl, ako Rasululláh niečo vysvetľuje Abu Bakrovi Siddíkovi. Išiel k nim a počúval. Videli to aj iní, ale ostýchali sa prísť a počúvať. Na druhý deň, keď uvideli hazrat Umara, povedali: „Ó Umar! Rasululláh vám včera niečo vysvetľoval. Povedz nám to, aby sme sa to naučili aj my.“ Rasululláh totiž vždy hovorieval: „To, čo počujete odo mňa, rozprávajte aj svojim bratom v náboženstve! Odovzdávajte si to navzájom!“ Hazrat Umar povedal: „Včera sa hazrat Abu Bakr pýtal na význam jedného ajatu vznešeného Koránu, ktorému nemohol porozumieť, a Rasululláh mu ho vysvetľoval. Počúval som celú hodinu, ale nič som nepochopil.“ Vysvetľoval totiž podľa vysokého stupňa hazrat Abu Bakra. Hazrat Umar bol taký vznešený, že Rasululláh o ňom povedal: „Ja som posledný z prorokov. Po mne nepríde prorok. Keby po mne mal prísť prorok, Umar by bol prorokom.“ Hoci bol taký vznešený a hoci výborne ovládal arabčinu, ktorá bola jeho materinským jazykom, nemohol pochopiť tafsír vznešeného Koránu, ktorý bol vysvetľovaný hazrat Abu Bakrovi. Abu Bakrov stupeň bol oveľa vyšší ako jeho. Hazrat Abu Bakr, ba dokonca aj Džibríl alejhis-salám sa pýtali Rasululláha na význam a tajomstvá vznešeného Koránu. Rasululláh vysvetlil svojim sahábom tafsír celého vznešeného Koránu.

Náš milovaný Prorok okrem toho, že sahábov učil náboženstvo, aj súdil v sporoch, vypočúval svedkov a riešil najťažšie rozpory; vynakladal veľké úsilie, aby sa islam poznal a rozšíril a aby bol ešte jeden človek zachránený pred ohňom džahannamu; svojím správaním a skutkami bol ľuďom príkladom a staral sa aj o to, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu veriacich pred zlom polyteistov.

„Ó Umar! Vieš, kto bol ten, kto sa pýtal? To bol Džibríl. Prišiel vás naučiť vaše náboženstvo“ Hadís šaríf

Ó krása, ktorá si nurom očí valíov,
pomoc, ó baňa Alahovho nuru!
Prach pod tvojimi nohami je surmou pre oči asfijá,
pomoc, ó baňa Alahovho nuru!
Bez teba nik nemôže dôjsť k Hakkovi,
tvojou milosťou je človek prijatý,
ty si „milosť pre svety“, ó Rasul,
pomoc, ó baňa Alahovho nuru!
Nesmierne som chyboval a hrešil,
s tými, čo idú za vášňami, som sa priatelil,
za moje hriechy sa prihovor, ó štedrý,
pomoc, ó baňa Alahovho nuru!
Ó baňa štedrosti, Rasul Vznešeného Alaha,
tento Selímí, plný hriechov, je najnižší z tvojich služobníkov,
k tvojej bráne sa utieka, dar od teba prosí,
pomoc, ó baňa Alahovho nuru!
Yavuz Sultan Selim (Selîmî)