Ako Salmán Fárisí prijal islam
Zo dňa na deň sa nur islamu šíril a požehnané meno Rasululláha, kedykoľvek zaznelo, začalo zaujímať miesto v srdciach. Učení ľudia, ktorí s túžbou očakávali jeho príchod, sa v hľadaní a vzrušení ponáhľali do Mediny a boli poctení imánom. Jedným z nich bol hazrat Salmán Fárisí. Takto rozprával, ako sa stal moslimom: – Som z dediny Džej v meste Isfahán v Perzii (Iráne). Môj otec bol najbohatší v dedine a mali sme veľa pôdy a majetku. Bol som jediné dieťa v dome a jediný miláčik svojho otca. Preto ma vychovával ako dievča. Nedovoľoval mi vychádzať z domu. Keďže bol madžús (uctievač ohňa), naučil ma madžúsovské náboženstvo tak, ako chcel, bez akéhokoľvek nedostatku. V dome neustále horel oheň a my sme sa mu klaňali a robili pred ním sadždu.
Keďže môj otec mal veľa majetku a imania, raz ma vzal von a povedal: „Synu môj! Keď ja zomriem, ty budeš vlastníkom tohto majetku, preto choď a spoznaj svoj majetok a svoju pôdu.“ A ja som povedal: „Dobre,“ a obišiel som naše záhrady.
Jedného dňa, keď som išiel obzrieť polia, natrafil som na jeden kostol. Počul som hlasy kresťanov, a keď som k nim pristúpil, videl som, že vnútri vykonávajú uctievanie. Keďže som nič také predtým nevidel, zostal som ohromený. Naše uctievanie totiž nebolo nič iné ako zapaľovanie ohňa a robenie sadždy pred ním. Oni však uctievali Alaha, ktorého nevidia. Povedal som si: „Pri Alahovi, ich náboženstvo je pravé a naše je falošné.“ Až do večera som ich zvedavo pozoroval. Kým som sa dostal k našim poliam, začalo sa stmievať. Keď som sa ich spýtal: „Kde je prameň tohto náboženstva?“, povedali: „V Damasku.“ Potom som sa spýtal: „Ak pôjdem do Damasku, prijmú aj mňa?“, a oni odpovedali: „Áno, prijmú ťa.“ Keď som sa spýtal: „Sú medzi vami ľudia, ktorí čoskoro pôjdu do Damasku?“, spomenuli, že o nejaký čas sa vydá na cestu jedna karavána. Ľudí, s ktorými som sa rozprával, bolo málo a prišli z Damasku do Isfahánu. Kým som sa s nimi zaoberal, zdržal som sa a neprišiel domov včas. Keď môj otec videl, že som sa nevrátil, začal ma hľadať a poslal ľudí.
Hľadali ma, ale nenašli. Kým boli v strachu, vrátil som sa domov. Otec povedal: „Kde si bol doteraz? Niet miesta, kde by sme ťa nehľadali.“ Povedal som: „Ocko môj! Dnes som vyšiel obzrieť polia. Ale cestou som natrafil na jeden kresťanský kostol. Vošiel som dnu. Videl som, že veria v Alaha, ktorého nevidia a ktorý vládne nad všetkým a všetko dokáže. Obdivoval som ich uctievanie. Až do večera som ich pozoroval. Pochopil som, že ich náboženstvo je pravé.“ Keď to otec počul, povedal: „Synu môj! Mýliš sa, náboženstvo tvojich otcov a predkov je správnejšie ako ich náboženstvo. Ich náboženstvo je skazené. Daj si pozor, aby si sa nedal oklamať a neuveril!“ A ja som povedal: „Nie, ich náboženstvo je lepšie ako naše; ich je pravé a naše falošné.“ Otec sa preto veľmi nahneval, zviazal mi ruky a nohy a zavrel ma v dome.
Kým som bol v tomto stave, neustále som čakal na správu o karaváne, ktorá pôjde do Damasku. Napokon som sa dozvedel, že kresťanskí mnísi pripravujú karavánu.
Rozviazal som sa, utiekol som a išiel som do kostola, kde bola karavána. Povedal som, že nemôžem zostať v týchto krajoch, pridal som sa ku karaváne a vydal som sa na cestu do Damasku. V Damasku som sa vypytoval na najväčšieho učenca kresťanského náboženstva. Ukázali mi jedného muža, išiel som k nemu a porozprával som mu o svojom stave. Povedal som, že chcem zostať u neho a že mu budem slúžiť, a poprosil som ho, aby ma naučil kresťanstvo a aby mi dal poznať Alaha ta’ala. Súhlasil. Začal som mu slúžiť a vykonávať kostolné práce. A on ma učil kresťanstvo.
„To, čo počujete odo mňa, rozprávajte aj svojim bratom v náboženstve! Odovzdávajte si to navzájom!“ Hadís šaríf
Neskôr som však pochopil, že je to zlý človek. Almužnu (sadaka), zlato a striebro, ktoré kresťania prinášali, aby sa rozdelili chudobným, totiž skrýval a nedával ich núdznym. Nazbieral sedem plných džbánov zlata a striebra. Nikto okrem mňa o tom nevedel. Po nejakom čase zomrel.
Kresťania sa zhromaždili, aby ho pochovali. Povedal som im: „Prečo mu preukazujete takú úctu, nie je to človek hodný tejto úcty!“ Povedali: „Odkiaľ to vieš?“ a neverili mi. Vtedy som im ukázal, kde je zlato, ktoré nazbieral. Vykopali sedem džbánov zlata a striebra a potom povedali: „Tento človek si nezaslúži, aby bol pripravený na pohreb a pochovaný,“ hodili ho na jedno miesto a zasypali kameňmi. Na jeho miesto prišiel iný.1
Ten človek bol naozaj učený a askéta (záhid) a ani trochu nepripisoval dôležitosť tomuto svetu. Túžil po áchire, vždy pracoval pre áchiru a vo dne v noci neustále uctieval Alaha. Veľmi som si ho obľúbil a dlho som u neho zostal. Slúžil som mu rád. Spolu sme uctievali Alaha.
Jedného dňa som sa ho spýtal: „Ó môj pane! Už dlho som u vás a veľmi som si vás obľúbil. Pretože sa podriaďujete príkazom Alaha ta’ala a vyhýbate sa tomu, čo On zakázal. Keď zosniete, čo mám robiť, čo mi radíte?“ Odpovedal: „Synu môj, v Damasku nezostal nikto, kto by napravoval ľudí. Ku komukoľvek pôjdeš, skazí ťa. Ale v Mosule je jeden človek, radím ti, aby si ho vyhľadal.“
Keď zosnul, presunul som sa do Mosulu, našiel som človeka, ktorého opísal, a porozprával som mu, čo sa mi stalo. Prijal ma do služby. Aj on bol tak ako ten prvý veľmi hodnotný človek, nebol pripútaný k tomuto svetu a neustále uctieval Alaha. Aj jemu som dlho slúžil. Ale jedného dňa ochorel. Pred jeho smrťou som aj jemu položil rovnaké otázky. Odporučil mi jedného človeka v Nusajbíne. Po jeho smrti som hneď odišiel do Nusajbínu. Našiel som človeka, ktorého spomenul, a povedal som mu, že chcem zostať u neho. Súhlasil a nejaký čas som bol v jeho službe. Keď ochorel, poprosil som ho, aby ma poslal k niekomu inému. Tentoraz mi opísal iného človeka, v byzantskom meste Amúrija. Po jeho smrti som sa vydal na cestu do Amúrije. Aj tohto človeka, ktorého spomenul, som našiel, vstúpil som do jeho služby a dlho som u neho zostal.
Potom sa priblížila aj jeho smrť. Keď som ho poprosil, aby ma k niekomu poslal, povedal: „Pri Alahovi, teraz nepoznám takého človeka. Ale priblížil sa čas príchodu proroka posledných čias.“ A vymenoval jeho znamenia: „Objaví sa medzi Arabmi, vysťahuje sa zo svojej vlasti a usadí sa v meste plnom datlí, medzi kamenistými poľami.
On prijíma dar, ale neprijíma almužnu. Medzi jeho plecami je pečať proroctva.“ Keď aj tento človek zosnul, nasledoval som jeho slová a rozhodol som sa odísť do arabskej krajiny. Prácou v Amúriji som získal niekoľko volov a trochu oviec. Jedna karavána z kmeňa Banú Kalb sa chystala vydať do arabskej krajiny. Keď som im povedal: „Nech sú tieto voly a ovce vaše, zoberte ma do arabskej krajiny!“, prijali môj návrh a vzali ma so sebou. Keď sme však prišli na miesto zvané Vádí l-Kurá, zradili ma, vyhlásili, že som otrok, a predali ma jednému Židovi. Tam, kde bol ten Žid, som videl datľové sady. Pomyslel som si: „Toto je určite miesto, do ktorého sa vysťahuje prorok posledných čias.“ Ale nijako som si nemohol zvyknúť. Nejaký čas som tomu Židovi slúžil. Potom ma predal svojmu bratrancovi. On ma kúpil a priviedol do Mediny. Keď som prišiel do Mediny, hneď som si na ňu zvykol, akoby som ju už predtým videl. Teraz mi dni plynuli v Medine, pracoval som vo vinici a záhrade Žida, ktorý ma kúpil, a slúžil som mu. A zároveň som netrpezlivo čakal, kedy dosiahnem svoj pravý cieľ.
Jedného dňa som vyliezol na jednu datľovú palmu a pracoval som. Môj pán sa pod stromom s niekým rozprával. V istej chvíli povedali: „Nech zahynú kmene Avs a Chazradž! Akýsi človek prišiel z Mekky do Kubá. Hovorí, že je prorok. A tieto kmene ho prijímajú a vstupujú do jeho náboženstva…“ Keď som počul tieto slová, akoby som stratil vedomie. Hneď som zišiel dole a povedal som tomu človeku: „Čo hovoríš?“ Môj pán mi dal facku a povedal: „Čo ťa do toho, prečo sa pýtaš, staraj sa o svoju prácu!“ V ten deň, keď nastal večer, vzal som trochu datlí a hneď som išiel do Kubá. Vošiel som k Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam) a povedal som: „Ty si zbožný (sálih) človek a s tebou sú aj chudobní. Priniesol som tieto datle ako almužnu.“
Rasululláh povedal sahábom, ktorí boli s ním: „Poďte, jedzte datle.“ Oni jedli. Ale on sám vôbec nejedol. Povedal som si: „Hľa, toto je jedno zo znamení. Neprijíma almužnu.“ Keď Rasululláh poctil Medinu, vzal som ešte trochu datlí a priniesol som ich Rasululláhovi. Povedal som: „Toto je dar.“ Tentoraz jedol spolu so sahábmi, ktorí boli s ním. Povedal som: „Hľa, objavilo sa aj druhé znamenie.“ Datlí, ktoré som priniesol, bolo asi dvadsaťpäť. A kôstok zo zjedených datlí bolo asi tisíc. Rasululláhovým zázrakom datlí pribudlo. Povedal som si: „Videl som ďalšie znamenie.“ Znova som išiel k Rasululláhovi. Pochovávali jedného zosnulého. Keďže som chcel vidieť pečať proroctva, pristúpil som celkom blízko. Pochopil moje želanie a zdvihol košeľu. Keď sa odhalil jeho požehnaný chrbát, uvidel som pečať proroctva; hneď som ju pobozkal a rozplakal som sa. V tej chvíli som vyslovil kalimat aš-šaháda a stal som sa moslimom.
Potom som Rasululláhovi jedno po druhom porozprával, čo sa mi stalo. To sa mu páčilo. Prikázal mi, aby som to porozprával aj vznešeným sahábom. Vznešení sahábovia sa zhromaždili a ja som do najmenších podrobností porozprával všetko, čo sa mi stalo…2
Keď Salmán Fárisí uveril, keďže nevedel po arabsky, požiadal o tlmočníka. Tlmočník, Žid, ktorý prišiel, prekladal jeho chválu nášho milovaného Proroka v opačnom zmysle. Vtedy prišiel Džibríl alejhis-salám a Rasululláhovi presne odovzdal slová hazrat Salmána. Keď Žid pochopil, čo sa deje, vyslovil kalimat aš-šaháda a stal sa moslimom.
Keď sa Salmán Fárisí stal moslimom, ešte nejaký čas zostal otrokom. Keď mu náš milovaný Prorok povedal: „Vykúp sa z otroctva, ó Salmán!“, išiel k svojmu pánovi a povedal, že chce byť prepustený. Žid s tým nerád súhlasil a pristal pod podmienkou, že zasadí tristo sadeníc datľovej palmy a vypestuje ich, kým nezačnú rodiť, a že zaplatí tisícšesťsto dirhamov zlata (podľa jedného podania asi štyritisíc dirhamov striebra).
Oznámil to Rasululláhovi. A on povedal svojim sahábom: „Pomôžte svojmu bratovi.“ Nazbierali preňho tristo sadeníc datľovej palmy. Rasululláh povedal: „Priprav pre ne jamy, a keď skončíš, daj mi vedieť.“ Keď jamy pripravil a dal mu vedieť, Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) prišiel na to miesto a svojimi požehnanými rukami zasadil sadenice. Jednu z nich zasadil hazrat Umar. Okrem tej, ktorú zasadil hazrat Umar, všetky s dovolením Alaha ta’ala v ten rok zarodili datle. Rasululláh vykopal aj tú jednu sadenicu, znova ju zasadil svojou požehnanou rukou a ona zarodila hneď, ako bola zasadená.
„Priblížil sa čas príchodu proroka posledných čias. Objaví sa medzi Arabmi, vysťahuje sa zo svojej vlasti a usadí sa v meste plnom datlí, medzi kamenistými poľami. On prijíma dar, ale neprijíma almužnu. Medzi jeho plecami je pečať proroctva“ Mních z Amúrije
Hazrat Salmán Fárisí rozprával: „Jedného dňa ma istý človek hľadal a pýtal sa: ‚Kde je chudobný mukátab (otrok, ktorý sa so svojím pánom dohodol na určitej sume, aby získal slobodu) Salmán Fárisí?‘ Našiel ma a dal mi zlato veľké ako vajce, ktoré mal v ruke. Vzal som ho, išiel som k nášmu Prorokovi a predniesol som mu, ako sa veci majú.
Rasululláh mi zlato vrátil a povedal: ‚Vezmi toto zlato a splať svoj dlh!‘ Keď som povedal: ‚Ó Rasulalláh! Toto zlato neváži toľko, koľko žiadal Žid,‘ Rasululláh to zlato vzal a prešiel ním po svojom požehnanom jazyku. Potom povedal: ‚Vezmi to! Alah ta’ala ním splatí tvoj dlh.‘ Pri Alahovi, odvážil som to zlato a bolo ho presne toľko, koľko sa žiadalo. Zaniesol som ho a odovzdal. Tak som sa vyslobodil z otroctva.“3
Od toho dňa sa Salmán Fárisí pridal k sahábom Suffy.
Anjeli prichádzali počúvať
Náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) prednášal vznešený Korán tak krásne, tak sladko a dojímavo, že ho obdivovali aj nemoslimovia, ktorí ho počúvali. Mnohí sa pri jeho počúvaní stali moslimami.
Hazrat Bará ibn Ázib rozprával: „Raz som po nočnom (išá) namaze počúval Rasululláha, ako prednáša súru at-Tín. Prednášal tak krásne, že som nepočul nikoho, koho hlas a prednes by boli dokonalejšie ako jeho.“
Medzi vznešenými sahábmi bolo mnoho takých, ktorí mali veľmi krásny hlas a ktorí pri prednášaní vznešeného Koránu plakali a rozplakávali iných. Jedným z nich bol Usajd ibn Hudajr. Jednej noci si uviazal koňa vedľa seba a začal prednášať súru al-Bakara. Ako prednášal, kôň sa zrazu splašil. Hazrat Usajd stíchol, kôň sa upokojil. Začal prednášať, kôň sa znova splašil. Keď stíchol, upokojil sa. Keď znova začal prednášať, kôň sa opäť splašil. Syn Usajda ibn Hudajra Jahja ležal na mieste blízko koňa. Usajd sa bál, aby kôň dieťaťu neublížil, a tak prestal prednášať.
Keď sa pozrel na nebo, v akomsi opare podobnom tieňu bieleho oblaku zbadal niečo, čo sa ligotalo ako lampy. Keď prestal prednášať, videl, ako tie ligotavé veci stúpajú k nebu a odchádzajú.
Keď sa rozvidnelo, išiel pred nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) a porozprával, čo sa mu stalo.
Keď sa Rasululláh spýtal: „Vieš, čo to bolo?“, hazrat Usajd odpovedal: „Môj otec i moja matka nech sú ti obetou, ó Rasulalláh! Neviem.“
Prorok povedal: „To boli anjeli. Priblížili sa k tvojmu hlasu. Keby si bol pokračoval v prednášaní, počúvali by ťa až do rána, a aj ľudia by ich videli a pozorovali. Neskrývali by sa pred očami ľudí.“
Jedným z tých, ktorí prednášali vznešený Korán veľmi dojímavo, bol aj hazrat Abu Bakr Siddík. Keď v namaze začal prednášať, nedokázal sa zdržať a z jeho požehnaných očí tiekli slzy. Tí, ktorí ho videli, obdivovali tento jeho stav. Jedného dňa sa polyteisti zhromaždili a povedali: „Tento človek plače, keď dojímavo prednáša to, čo priniesol prorok. Bojíme sa, že naše deti a ženy sa dajú týmto jeho stavom uniesť a stanú sa moslimami.“
Ako Abdulláh ibn Salám prijal islam
Jedným z tých, ktorí si nášho milovaného Proroka zamilovali láskou zaľúbených, keď uvideli jeho požehnanú tvár, a ktorí pri počúvaní jeho požehnaných slov a vznešeného Koránu, ktorý prednášal, zostali ohromení a stali sa moslimami, je aj hazrat Abdulláh ibn Salám.
Abdulláh ibn Salám, ktorý dobre poznal Tavrát a Indžíl, bol predtým, ako uveril, židovským učencom. Takto rozpráva, ako sa stal moslimom: „Tavrát a jeho výklady som sa učil od svojho otca. Jedného dňa mi otec porozprával o vlastnostiach a znameniach proroka, ktorý príde v posledných časoch, a o skutkoch, ktoré bude konať, a povedal: ‚Ak bude z Hárúnovho rodu, budem ho nasledovať; ak nie, nebudem ho nasledovať!‘ Zomrel pred Rasululláhovým príchodom do Mediny.
Keď som počul, že Rasululláh v Mekke oznámil svoje proroctvo, poznal som jeho vlastnosti, jeho meno a čas jeho príchodu. Preto som ho neustále očakával. Kým som od niekoho nepočul, že Rasululláh sa ako hosť ubytoval v dome rodu Amra ibn Avfa na mieste zvanom Kubá, blízko Mediny, tajil som tento svoj stav pred Židmi a mlčal som.
Jedného dňa, keď som vo svojej záhrade zbieral čerstvé datle z datľovej palmy, ktosi z Nadírovcov zvolal: ‚Dnes prišiel ten človek Arabov!‘ Zmocnila sa ma triaška. Hneď som zvolal tekbír: ‚Alláhu akbar.‘ V tej chvíli sedela pod stromom moja teta Chálida bint Háris. Bola to veľmi stará žena. Keď počula môj tekbír, osopila sa na mňa: ‚Nech ti Alah nechá ruku prázdnu a nech ťa nedovedie k tomu, v čo dúfaš! Pri Alahovi, keby si bol počul, že prichádza Músa ibn Imrán4, viac by si sa nebol potešil!‘ Povedal som jej: ‚Ó teta! Pri Alahovi, on je brat Músu ibn Imrána a prorok ako on. Kráča po jeho ceste a bol poslaný s tým istým tavhídom, s ktorým bol poslaný aj on.‘
Na to mi povedala: ‚Ó syn môjho brata! Či to nie je ten prorok, o ktorom nám bolo oznámené, že bude poslaný blízko kijámy?‘ ‚Áno,‘ povedal som. ‚Tak máš pravdu,‘ povedala.5
Keď sa Rasululláh vysťahoval do Mediny, hneď som sa zamiešal medzi ľudí, aby som ho videl. Len čo som uvidel jeho požehnanú postavu, jeho tvár plnú nuru, povedal som: ‚Jeho tvár nemôže byť tvárou luhára!‘ Rasululláh vysvetľoval zhromaždeným ľuďom islam a dával rady. Prvý hadís šaríf, ktorý som tam od Rasululláha počul, bol tento: ‚Šírte medzi sebou pozdrav (salám), sýťte hladných, udržiavajte silat ar-rahim (navštevujte blízkych príbuzných), vykonávajte namaz, keď ľudia spia. Tak vojdete do džanny v bezpečí.‘
Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) ma spoznal nurom proroctva a povedal: ‚Ty si Ibn Salám, učenec Mediny?‘ Keď som povedal: ‚Áno,‘ náš milovaný Prorok povedal: ‚Pristúp bližšie,‘ a položil túto otázku: ‚Ó Abdulláh! Povedz pre Alaha ta’ala! Či si v Tavráte nečítal a nenaučil sa moje vlastnosti?‘ A ja som povedal: ‚Môžete povedať, aké sú vlastnosti Alaha ta’ala?‘
Na túto otázku Rasululláh chvíľu počkal a Džibríl alejhis-salám priniesol súru al-Ichlás. Keď som počul túto súru, ktorú Rasululláh prednášal, hneď som nášmu Prorokovi povedal: ‚Áno, ó Rasulalláh! Hovoríš pravdu, svedčím, že niet božstva okrem Alaha ta’ala. Ty si Jeho služobník a Rasul,‘ vyslovil som kalimat aš-šaháda a stal som sa moslimom. Potom som povedal: ‚Ó Rasulalláh! Židia sú násilnícky národ, ktorý tak klame, že človeka privádza do úžasu, ktorý vznáša nepodložené obvinenia a ohovára. Ak sa oni skôr, ako sa ich spýtate na moju povahu a na celý môj stav, dopočujú, že som sa stal moslimom, určite ma pred vami očiernia neuveriteľnými ohováraniami. Najprv sa ich vy spýtajte na mňa!‘ a skryl som sa v jednej časti domu. Za mnou vošla skupina popredných Židov. Rasululláh sa Židov spýtal: ‚Aký človek je Abdulláh ibn Salám, ktorý je medzi vami?‘ Židia povedali: ‚On je náš najväčší učenec a syn nášho najväčšieho učenca! Ibn Salám je najlepší z nás a syn najlepšieho z nás!‘ Vtedy sa Rasululláh Židov spýtal: ‚Čo by ste povedali, keby sa stal moslimom?‘
„Alah ta’ala mi oznámil, že miluje štyroch. Prikázal mi, aby som miloval týchto štyroch. Sú to Ali, Abu Zarr, Mikdád a Salmán“ Hadís šaríf
Židia odpovedali: ‚Nech ho Alah od toho uchráni!‘
Vtedy som vyšiel z miesta, kde som sa skrýval, a potvrdil som ho týmito slovami: ‚Ó židovský ľud! Bojte sa Alaha ta’ala! Prijmite to, čo k vám prišlo. Prisahám pri Alahovi ta’ala – a aj vy sami to viete –, že toto je rasul Alaha ta’ala, ktorého meno a vlastnosti ste videli zapísané v Tavráte, ktorý držíte v rukách. Svedčím, že niet boha okrem Alaha ta’ala. A svedčím, že Muhammad alejhis-salám je Jeho služobník a Jeho rasul.‘ Nato Židia povedali: ‚Je to najhorší z nás a syn najhoršieho z nás!‘ a začali ma očierňovať, pripisovali mi všelijaké chyby a vymýšľali si o mne ohovárania. Povedal som: ‚Práve toho som sa bál. Ó Rasulalláh! Či som vám nepovedal, že sú to ľudia krivdy a lži, ktorí sa neštítia zla a sú náchylní na ohováranie? Hľa, všetko vyšlo najavo!‘ Rasululláh povedal Židom: ‚Vaše prvé svedectvo nám stačí, druhé je zbytočné.‘ Potom som sa hneď vrátil domov.
Pozval som do islamu svoju rodinu a príbuzných. Všetci prijali islam, aj moja teta.
To, že som prijal imán, Židov veľmi rozhnevalo. Preto na mňa začali naliehať. Niektorí židovskí učenci sa ma dokonca pokúšali odvrátiť od islamu slovami: ‚Z Arabov nepovstane prorok, tvoj človek je panovník‘, ale nepodarilo sa im to.“
Spolu s ním úprimne prijali islam Sa’laba ibn Sa’ja, Usajd ibn Sa’ja, Asad ibn Ubajd a niektorí ďalší Židia. Niektorí židovskí učenci však povedali: „V Muhammada uverili iba najhorší z nás. Keby patrili k našim najlepším, neopustili by náboženstvo svojich predkov.“ Nato im Alah ta’ala ako odpoveď zjavil vznešený ajat a povedal, podľa významu: „Nie sú všetci (ľudia Knihy) rovnakí. Medzi ľuďmi Knihy je spoločenstvo, ktoré uctieva Alaha a poslúcha Ho; v nočných hodinách sa klaňajú v sadžde a prednášajú ajaty Alaha ta’ala.“6
Zo dňa na deň je môj stav horší, ó Rasulalláh!
Nech sa už napravia moje skutky – pomôž, ó Rasulalláh!
Moja nízka duša (nafs) sa vzpiera, za satanom ma zviedla.
S toľkými hriechmi ako prosiť o útočisko, ó Rasulalláh?
Či je vôbec možné uniknúť žiadostiam nafsu a satana,
ak sa mi od teba nedostane vedenie, ó Rasulalláh?
Keď sa tvoja milosť a dobrota hriešnika dotknú čo i len na okamih,
jeho cesta na oboch svetoch je spásou, ó Rasulalláh!
Príkazy a zákazy som ctil, harám som halálom nenazval,
koncom každého hriechu bola ľútosť, ó Rasulalláh!
Ó Rasul ľudí i džinov, najvznešenejší z ľudí,
pre moju úprimnosť mi daruj príhovor, ó Rasulalláh!
„Šírte medzi sebou pozdrav (salám), sýťte hladných, udržiavajte silat ar-rahim, vykonávajte namaz, keď ľudia spia. Tak vojdete do džanny v bezpečí“ Hadís šaríf
Starý pohľad na Medinu al-Munavvara (1890)
Niektoré udalosti prvého roka po hidžre
V prvom roku po hidžre zosnuli z ansárov As’ad ibn Zurára, Bará ibn Ma’rúr a Kulsúm ibn Hidm a z muhádžirov Usman ibn Mazún. Okrem toho hazrat Abu Bakr a Bilál Habeší (radijalláhu anhumá), ktorí nezniesli medinské ovzdušie a vodu, ochoreli na maláriu. Nato sa Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) modlil: „Pane môj! Tak ako si nám dal milovať Mekku, daj nám milovať aj Medinu a daruj nám v nej požehnanie (bereket) a hojnú obživu.“ Džanáb al-Hakk prijal jeho modlitbu a dal muhádžirom Medinu milovať.
Prvá písomná zmluva
Pred Rasululláhovou hidžrou mal byť Abdulláh ibn Ubajj, náčelník medinského kmeňa Chazradž, zvolený za vládcu Mediny. Keď však po prísahách vernosti v Akabe a potom po hidžre väčšina kmeňov Avs a Chazradž prijala islam, z vlády Abdulláha ibn Ubajja nebolo nič. Preto Abdulláh ibn Ubajj škrípal zubami predovšetkým na Proroka a na vznešených sahábov, ktorí boli muhádžirmi, a potom aj na sahábov z Mediny, ale svoje nepriateľstvo sa neodvážil otvorene ukázať. S niekoľkými sebe podobnými vytvoril skupinu munáfikov (pokrytcov). Pred moslimami tvrdili, že prijali náboženstvo islam, ale za ich chrbtom sa im posmievali. Začali potajomky rozsievať semeno pokrytectva (nifáku) a vyvolávať rozbroje. Zašli v tom tak ďaleko, že sa pokúšali požehnané slová Slávy sveta (sallalláhu alejhi va sallam) prekrúcať a meniť.
Medzitým nezaháľali ani mekkánski polyteisti: v Medine sa pokúšali urobiť Rasululláhovi to, čo sa im nepodarilo v Mekke. Tak ako posielali medinským polyteistom výhražné listy, posielali aj židovským kmeňom v Medine listy a správy plné vyhrážok. Tieto ich vyhrážky priviedli Židov k tomu, že sa začali k Rasululláhovi približovať.
Vtedy Židia prišli k Rasululláhovi a povedali: „Prišli sme s vami uzavrieť mier. Uzavrime zmluvu, aby sme si navzájom neškodili.“ Náš Prorok s nimi uzavrel zmluvu o päťdesiatich piatich bodoch. Niektoré z týchto ustanovení sú tieto:
1. Táto zmluva je listina, ktorú spísal Rasululláh Muhammad alejhis-salám medzi moslimami z Mekky a Mediny, tými, ktorí ich nasledujú, tými, ktorí sa k nim neskôr pridajú, a tými, ktorí bojujú spolu s nimi.
2. Niet pochýb, že tvoria spoločenstvo oddelené od ostatných ľudí.
3. Každý kmeň bude spoločne platiť výkupné za svojich zajatcov (podľa spravodlivosti, ktorá platí medzi moslimami).
4. Moslimovia vystúpia proti tým, ktorí medzi nimi vyvolávajú nepokoje, aj keby to boli ich vlastní synovia.
5. Židom, ktorí sa pridajú k moslimom, sa nestane nijaká krivda, ba dostane sa im aj pomoci.
6. Židia budú spolu s moslimami tvoriť jednu skupinu a každý bude plniť to, čo mu prikazuje jeho náboženstvo.
7. Nikto zo Židov nesmie vytiahnuť na vojenskú výpravu bez dovolenia Muhammada alejhis-salám.
8. Nikto nebude robiť zlo tomu, s kým uzavrel zmluvu, a tomu, komu sa deje krivda, sa musí pomôcť.
9. Údolie Mediny je pre tých, ktorí uzatvárajú túto zmluvu, nedotknuteľným, posvätným (harám) územím.
10. Mekkánski polyteisti a tí, ktorí im pomáhajú, nebudú za nijakých okolností chránení.
11. Proti tým, ktorí napadnú Medinu, si budú moslimovia a Židia navzájom pomáhať.
Podľa tejto zmluvy mali byť Židia (navonok) priateľmi moslimov, nemali voči nim prechovávať nenávisť ani prejavovať nepriateľstvo.7
Ó Môj Habíb, nesmúť
Židia, ktorí svoje nepriateľstvo skrývali v sebe, po podpísaní spomínanej zmluvy prichádzali k Prorokovi v skupinách. Kládli mu otázky, ktoré sami považovali za veľmi ťažké. Z odpovedí, ktoré dostali, pochopili, že je skutočným prorokom. Zo zaťatosti a závisti však neuverili. Nato náš milovaný Prorok povedal: „Keby vo mňa uverilo desať židovských učencov, uverili by všetci Židia.“ Alah ta’ala utešil Rasululláha, ktorého to zarmútilo, týmto vznešeným ajatom: „(Ó Môj Habíb!) Ó slávny Rasul! Nech ťa nezarmucuje (stav) tých, ktorí hoci srdcom neveria, ústami hovoria: ‚Uverili sme‘ (munáfikov), a tých Židov, ktorí sa predbiehajú v neviere (kufre). Ustavične načúvajú lžiam a sliedia (z Banú Kurajza) pre iný národ (chajbarských Židov), ktorý k tebe neprišiel. Slová, ktoré počujú, pravdivé slová, presúvajú z ich miest a prerozprávajú ich tak, aby ich vzdialili od pravdy. A hovoria: ‚Ak vám bude rozhodnuté takto (fatva), prijmite to, a ak vám tak rozhodnuté nebude, dajte si pozor!‘ Koho chce Alah ta’ala podrobiť skúške, tomu nijako nemôžeš pomôcť proti vôli Alaha ta’ala. To sú tí, ktorých srdcia Alah ta’ala nechcel očistiť. Na tomto svete ich čaká poníženie a bieda a na áchire veľmi veľký trest.“8
Kvôli uzavretej zmluve sa niektorí sahábovia spriatelili so svojimi židovskými susedmi. Alah ta’ala im aj to zakázal, keď povedal: „Vy, ktorí ste uverili! Neberte si za blízkych dôverníkov iných (neveriacich a munáfikov) okrem svojich bratov vo viere. Nevynechajú nijakú príležitosť, aby vám škodili a rozsievali rozbroje, a želajú si, aby ste sa dostali do ťažkostí. Ich nenávisť a nepriateľstvo voči vám sa už vyliali z ich úst. A nepriateľstvo, ktoré skrývajú v srdciach, je ešte väčšie. Ak uvažujete a chápete – objasnili sme vám ajaty o ich nepriateľstve (veľmi jasne sme vám ukázali, na čo si máte dávať pozor).“9
Mekkánski polyteisti neprestajne podnecovali polyteistov v Medine, munáfikov, Židov a kmene okolo Mediny a naďalej sa im vyhrážali. Usilovali sa čo najskôr uhasiť nur islamu a hľadali spôsoby, ako zo zemského povrchu odstrániť požehnanú osobu nášho milovaného Proroka.
„Keby vo mňa uverilo desať židovských učencov, uverili by všetci Židia“ Hadís šaríf
Proti takýmto činom munáfikov a polyteistov si Rasululláh vždy volil cestu mieru. Niektorí zo vznešených sahábov však už boli presvedčení, že nepriateľovi sa treba postaviť, a modlili sa: „Pane môj! Pre nás niet ničoho vzácnejšieho, ako bojovať proti týmto polyteistom na Tvojej ceste. Títo kurajšovskí polyteisti zapreli poslanie Tvojho habíba a prinútili ho odísť z Mekky. Alah môj! Ty nám iste dovolíš bojovať proti nim!…“ Rasululláh však v tejto veci čakal na príkaz Alaha ta’ala, aby konal tak, ako mu bude prikázané. A teraz prišiel čas. V zjavení (vahj), ktoré priniesol Džibríl alejhis-salám, bolo povedané: „Aj vy bojujte na ceste Alaha ta’ala proti tým, ktorí proti vám bojujú. Ale neprekračujte hranicu a nepreháňajte. Veď Alah ta’ala nemá rád tých, ktorí prekračujú mieru. Zabíjajte ich (neveriacich) všade, kde ich zastihnete. Vyžeňte ich, ako oni vyhnali vás (z Mekky). Rozvrat (fitna), ktorý spôsobuje ich širk, je horší ako zabíjanie. Nebojujte s nimi pri Masdžid al-Haráme, kým tam oni nezačnú bojovať s vami. Ak vás však tam zabíjajú, aj vy ich tam zabíjajte. Taká je odplata neveriacich. Ak prestanú zapierať Alaha ta’ala a bojovať, (nechajte ich aj vy. Lebo) Alah ta’ala veru veľmi odpúšťa a je milostivý.“10
Potom bolo vo vznešenom ajate, ktorý bol zjavený neskôr, povedané: „Bojujte proti týmto polyteistom, kým nezmizne každá stopa rozvratu širku a kým náboženstvo nebude patriť iba Alahovi (kým sa nebude uctievať iba Alah ta’ala). Ak prestanú (so širkom), (nebude voči nim nijaké násilie.) Nepriateľstvo (trest) je iba proti krivdiacim.“11
Má madahtu Muhammadan bi-makálatí,
lákin madahtu makálatí bi-Muhammadin.
(Nie ja chválim Muhammada alejhis-salám,
to on dáva hodnotu mojim spisom.)
Imám Rabbání (rahmatulláhi alejh)