DOBYTIE CHAJBARU
V osvietenej Medine boli Židia, ktorí boli navonok moslimami, ale v skutočnosti munáfikmi (pokrytcami). Predtým, ako Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) vykonal hidžru do Mediny, obyvatelia Mediny si zvolili za náčelníka Abdulláha ibn Ubajja ibn Salúla. Dali mu aj korunu zdobenú drahokamami. Keď Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) prišiel do Mediny, obyvatelia Mediny sa celkom obrátili k milovanému Prorokovi, začali mu preukazovať úctu a pozornosť a nasledovali ho. Ibn Salúl zostal v kúte, bez akejkoľvek hodnoty. Ibn Salúlovi už nevenovali pozornosť. Vtedy Ibn Salúl začal pracovať na tom, aby Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) zabil alebo mu spôsobil nejaké nešťastie. Jedného dňa sa u neho zhromaždili Židia. Vymysleli o tom nejaké plány a požiadali o pomoc Labída ibn Asama. Labíd povedal: „V tej a tej štvrti žije istá starena menom Hajra. Je veľmi zručná v čarodejníctve (sihr). Nájdite ju.“ Našli tú prekliatu ženu a dali jej tisíc zlatých dirhamov a desať balov látky. Povedali: „Ak zničíš Muhammada, dáme ti ešte oveľa viac.“ Starena zapichala do holúbäťa ihly, nite pozväzovala do uzlov a obmotala nimi holúbä. Vložila ho do istej opustenej studne mimo Mediny a zakryla jej otvor. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) ochorel. Údy mu znehybneli. Dávali mu rôzne lieky, ale nepomohli. Tento stav trval deväť dní.
Potom prišiel Džibríl alejhis-salám a oznámil mu to. Zaviedli Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) tam. Otvoril studňu a vytiahol holúbä. Ale uzly na nitiach nebolo možné rozviazať. Džibríl alejhis-salám priniesol súry al-Muavvizatajn (al-Falak a an-Nás). Povedal: „Ó Muhammad alejhis-salám! Prednes tieto súry nad týmito uzlami.“ Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) začal prednášať tieto súry. S každým ajatom, ktorý predniesol, sa rozviazal jeden uzol a vyšla jedna ihla. Keď súry (jedenásť ajatov oboch súr) predniesol do konca, rozviazali sa všetky uzly. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa celkom zbavil choroby a uzdravil sa. Potom zavolal tých prekliatych ľudí a pokarhal ich. Obyvatelia Mediny ich potrestali tak, že boli zničení. Chytili aj Žida Labída a priviedli ho pred Rasululláha. Keď mu Prorok povedal: „Prečo si dal toto urobiť?“, odpovedal: „Z lásky k zlatu.“ Keď niektorí zo sahábov povedali: „Ó Rasulalláh! Ak dovolíš, zotneme tomuto Židovi hlavu!“, náš milovaný Prorok, ktorý nikdy nikoho netrestal kvôli sebe, povedal: „Boží trest, ktorý napokon uvidí, je oveľa ťažší“, a nedovolil ho zabiť.1 Keď boli Židia vyhnaní z Mediny, odišli do severných krajov Arábie. Časť z nich sa zdržala a usadila v Chajbare. Iná časť odišla na sever, do Šámu. Boli vyhnaní zo svojej domoviny preto, že pripravovali atentát na Rasululláha. Ale nenávisť, chamtivosť a túžba po pomste voči moslimom v nich nikdy nevyhasli. Naopak, zo dňa na deň silneli: chceli čo najskôr ukončiť život Sultána vesmíru, habíba Alaha ta’ala, a zničiť náboženstvo islam.
Niektorí z ich predákov povedali: „Poďme ku Gatafáncom a požiadajme ich o pomoc, aby sme spolu s nimi bojovali proti moslimom!“ A niektorí povedali: „Zavolajme na pomoc aj Židov z Fadaku, Tajmy a Vádí l-Kurá, aby sme skôr, ako moslimovia zaútočia na nás, napadli my ich mesto a pomstili sa za všetko, čo sa stalo!…“ Chajbarskí Židia tento návrh prijali a zavolali na pomoc okolité židovské kmene a Gatafáncov. Len od Gatafáncov prišlo veľa vybraných bojovníkov a v Chajbare sa začali prípravy. Kým sa takto pripravovali, Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) sa dozvedel o tom, čo Židia robia. Hazrat Abdulláhovi ibn Raváhovi pridelil troch sahábov a hneď ho poslal zistiť, čo sa v Chajbare deje. Abdulláh ibn Raváha a jeho traja druhovia rýchlo dorazili do Chajbaru. Bolo to bohaté mesto s ôsmimi silnými pevnosťami a ešte niekoľkými menšími opevneniami, s úrodnou pôdou a množstvom viníc a sadov. Hazrat Abdulláh poslal jedného zo svojich druhov do pevnosti Šikk, druhého do pevnosti Katíba a tretieho do pevnosti Natát. Sám vošiel do inej pevnosti. Tri dni zblízka skúmali stav Židov a ich prípravy na vojnu. Po troch dňoch sa stretli na dohodnutom mieste, rýchlo sa vrátili do Mediny a vyrozprávali Prorokovi jednu po druhej všetky prípravy, ktoré Židia podnikli.
Náš milovaný Prorok prikázal svojim sahábom, aby sa urýchlene pripravili. Aby zabránil Židom zaútočiť na Medinu al-Munavvara, rozhodol sa vytiahnuť na Chajbar. Židia v Medine sa po tom, ako sa dopočuli o tomto rozhodnutí, znepokojili. Aby moslimom zlomili ducha, hovorili: „Prisaháme, keby ste videli chajbarské pevnosti a udatných bojovníkov, ktorí sa tam zhromaždili, nikdy by ste ta nevkročili!… Pevnosti s vysokými vežami na vrcholoch kopcov bránia hrdinovia v brneniach. Zo všetkých strán im prišli na pomoc tisíce vojakov!… Je vôbec možné, aby ste vy dobyli Chajbar?!…“ A udatní sahábovia im odpovedali: „Alah ta’ala sľúbil Svojmu habíbovi, že dobyje Chajbar,“ a tým ukazovali, že sa Židov nikdy nezľaknú. Takáto odhodlanosť sahábov Židov ešte viac trápila a uvrhla ich do starostí. Hlava munáfikov Abdulláh ibn Ubajj urýchlene poslal do Chajbaru správu: „Muhammad ide na vás s malou silou. Niet dôvodu na strach, ale buďte opatrní a odneste svoj majetok do pevností. Vyjdite z pevností a postavte sa im!“ Vznešení sahábovia dokončili prípravy, poprosili domácich o odpustenie (halál), rozlúčili sa s nimi a zhromaždili sa okolo Proroka. Bolo ich dvesto jazdcov a tisícštyristo pešiakov. Boli pripravení na príkaz milovaného Proroka šíriť náboženstvo Alaha ta’ala, viesť džihád a dosiahnuť stupeň šahída. V tom čase niektoré ženy požiadali Proroka o úlohu: aby vo vojne pripravovali sahábom jedlo, ošetrovali ranených a chorých, obväzovali rany, pripravovali lieky a robili ďalšie práce, ktoré zvládnu. Rasululláh im prejavil súcit a nepripravil ich o túto odmenu (savab). Tak sa k mudžáhidom pridalo aj dvadsať mudžáhidiek na čele s hazrat Umm Salamou, požehnanou manželkou nášho milovaného Proroka.2
Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) nechal v Medine ako svojho zástupcu hazrat Sibá z kmeňa Gifár a vydal rozkaz vytiahnuť na Chajbar. (Uvádza sa aj, že tam zostal Numajla ibn Abdulláh.) Výprava sa začala tekbírmi. Sahábovia, ktorí sa z opodstatnených dôvodov nemohli zúčastniť boja, a tí, ktorým to pre mladý vek nebolo dovolené, hľadeli so šľachetnou závisťou na Proroka a na svojich udatných otcov, starých otcov, strýkov, ujov a starších bratov a vyprevádzali ich tekbírmi a modlitbami.
„Chajbarská pevnosť bude dobytá rukou Aliho ibn Abí Táliba“ Hadís šaríf
Kalendár ukazoval mesiac muharram siedmeho roku po hidžre. Prorokovu posvätnú zástavu niesol hazrat Ali a pravému krídlu velil hazrat Umar.3 Pre ľavé krídlo Prorok určil iného sahába. Cesta prebiehala v radostnej nálade. Básnici vo svojich básňach ďakovali Alahovi ta’ala za dobrodenia, ktoré daroval, vraveli salavát nášmu milovanému Prorokovi a chválili slávnych sahábov. A sahábovia, akoby išli na sviatok, spoločne volali „Alláhu akbar! Alláhu akbar! Lá iláha illalláhu va lláhu akbar!“, až sa všetko naokolo ozývalo.
Na každom zastavení sa Sultán vesmíru modlil: „Alah môj! K Tebe sa utiekam pred starosťou o budúcnosť, pred smútkom za minulým, pred bezmocnosťou a lenivosťou, pred lakomstvom, zbabelosťou a dlhom, ktorý ohýba chrbát, a pred prevahou utláčateľov a nespravodlivých ľudí!“
Keď sa priblížili k Chajbaru, náš milovaný Prorok zastavil svojich sahábov. Zdvihol ruky a začal sa dôverne modliť (munádžát): „Alah môj, Pán nebies a toho, čo zatieňujú! Alah môj, Pán zemí a toho, čo je na nich! Alah môj, Pán satanov a tých, ktorých zvádzajú! Alah môj, Pán vetrov a toho, čo roznášajú! Prosíme Ťa o dobro a blahobyt tohto miesta, o dobro a blahobyt ľudí, ktorí v ňom žijú, a o dobro a blahobyt všetkého, čo je v ňom. A k Tebe sa utiekame pred zlom tohto miesta, pred zlom ľudí a pred zlom všetkého, čo je v ňom!“
Z úst sahábov bolo počuť „Amen, amen“. Potom povedal svojim sahábom: „Choďte vpred so slovami ‚Bismilláhi r-rahmáni r-rahím‘.“
Vznešení sahábovia sa zhromaždili okolo Rasula al-akram a znova sa pohli. Prišli blízko k pevnosti Natát, jednej z najsilnejších chajbarských pevností.
Tam rozložili svoj tábor. Bol čas večerného (magrib) namazu. Vznešeným zvykom Rasululláha bolo neútočiť, kým sa nerozvidnie, a najprv pozvať k islamu. Ak pozvanie neprijali, začal sa boj. Preto vznešení sahábovia čakali na ráno. Nikto zo Židov nezbadal, že prišlo islamské vojsko. Keď Vodca svetov skončil ranný (subh) namaz, ktorý viedol, dokončil prípravy a pohol mudžáhidov. Dvesto jazdcov a tisícštyristo pešiakov sa v usporiadaných radoch priblížilo k pevnosti Natát. V tom čase Židia, ktorí vyšli z pevnosti pracovať do viníc, sadov a na polia, náhle natrafili na islamských vojakov a zostali ako obarení.
Povedali: „Prisaháme, to je Muhammad a jeho usporiadané vojsko!…“ a začali utekať späť. Keď ich náš milovaný Prorok videl v takom stave, povedal: „Alláhu akbar! Alláhu akbar! Chajbar je zničený“, a tieto svoje požehnané slová zopakoval trikrát. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) odkázal Židom, aby sa buď stali moslimami, alebo sa vzdali a platili charádž a džizju, inak bude vojna a bude preliata krv. Židia odišli k Sallámovi ibn Miškamovi, jednému zo svojich predákov, a povedali mu, ako sa veci majú. Sallám ich povzbudzoval do boja slovami: „Už predtým som vám povedal, aby ste vytiahli proti Muhammadovi, a vy ste to neprijali. Aspoň teraz nebuďte v boji s ním malátni. Je pre vás lepšie padnúť v boji s moslimami, ako zostať nažive bez nikoho svojho!…“ Židia rýchlo umiestnili svoje deti a ženy do pevnosti Katíba, zásoby do Náimu a vojakov do pevnosti Natát.
Na výzvu islamského vojska, aby prijali islam, Židia odpovedali streľbou šípov. Mudžáhidi šípy zachytili svojimi štítmi. Na príkaz nášho milovaného Proroka boli napnuté luky a so zvolaním „Alláhu akbar!…“ poleteli šípy na Židov na vežiach pevnosti. Teraz sa začal boj. Na jednej strane bojovali Sultán vesmíru a jeho udatní sahábovia, aby rozšírili islam a aby sa stali príčinou toho, že sa Židia stanú moslimami a zachránia sa pred džahannamom. Na druhej strane boli Židia, ktorí nechceli porozumieť rade, ktorí pri každej príležitosti chceli moslimov udrieť zozadu a ktorí tvrdohlavo odmietali vidieť pravdu. Keď videli, že pečať prorokov (Chátam al-anbijá) nevzišla z ich ľudu, zo závisti ho neprijali. Už od jeho detstva sa uchyľovali ku každej lesti, ktorá im prišla na um, aby ho odstránili, ale vďaka ochrane Alaha ta’ala nemohli nič urobiť.
Na tisícšesťsto slávnych mudžáhidov strieľalo šípy viac ako desaťtisíc židovských vojakov. Vznešení sahábovia sa pred týmito šípmi, ktoré prilietali jeden za druhým, chránili štítmi, a kedykoľvek sa im naskytla príležitosť, strieľali šípy, ktoré padli na zem, späť na Židov. Napriek tomu boli niektorí sahábovia zranení.
V istej chvíli hazrat Hubáb ibn Munzir s veľkou zdvorilosťou pristúpil k Habíbulláhovi a spýtal sa: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Nebolo by lepšie rozložiť tábor na inom mieste?“ Prorok povedal: „In šá’a lláhu ta’ala, zmeníme ho, keď nastane večer!“ Mudžáhidi sa dostali na dostrel šípov. Šípy, ktoré Židia strieľali z pevnosti, doliehali až do zadných častí islamského tábora.4 V ten deň sa až do večera bojovalo šípmi. Asi päťdesiat sahábov bolo zranených vystrelenými šípmi. Keď nastal večer, hazrat Muhammadovi ibn Maslamovi bola zverená úloha nájsť nové miesto pre tábor. Keď povedal, že vhodné je miesto zvané Radží, islamský tábor bol presunutý tam.
„My proroci nezanechávame dedičstvo. To, čo zanecháme, je almužna (sadaka) pre chudobných“ Hadís šaríf
Bitka o Chajbar
Začali ošetrovať aj ranených.5 Na druhý deň udatní sahábovia prišli pred Natát a bojovali až do večera. Obliehanie pokračovalo aj na tretí, štvrtý a piaty deň. Židia sa neustále iba bránili. V tých dňoch nášho milovaného Proroka prepadla silná bolesť hlavy, a tak dva dni nemohol byť medzi mudžáhidmi. Prvý deň dal zástavu hazrat Abu Bakrovi a druhý deň hazrat Umarovi. Obaja na čele vznešených sahábov bojovali proti Židom veľmi prudko, ale pevnosť nebolo možné dobyť. Medzitým Židia, ktorým narástla odvaha, otvorili brány pevnosti a prešli do útoku. Teraz sa začal boj muža proti mužovi. Bitka sa veľmi rozpútala. Kedykoľvek Prorok povedal svojim sahábom: „Volajte tekbír: ‚Alláhu akbar! Alláhu akbar!…’“, za zvukov tekbíru s láskou a zápalom dopadali ich meče na nepriateľa. V istej chvíli sa stal šahídom Mahmúd, brat Muhammada ibn Maslamu. Boje pokračovali s veľkou prudkosťou až do večera.
Na druhý deň vyšiel z pevnosti, zakutý v brnení, Marhab, jeden z najznámejších chajbarských veliteľov. Bol to silný a mocný človek ako obor. Dovtedy sa proti nemu nepostavil nijaký hrdina, ktorý by ho porazil. Obrátil sa k mudžáhidom a začal sa chvastať: „Ja som Marhab, známy svojou odvahou a hrdinstvom!“ Kým sa takto chvastal, z radov sahábov vyskočil istý mudžáhid. Zakričal na Marhaba: „A ja som Ámir, ktorý sa nebojí vrhnúť do stredu strašných a prudkých bitiek!“ a hneď sa mu postavil. Obor Marhab udrel celou silou hazrat Ámira mečom, na ktorom bolo napísané: „Koho sa dotkne, toho zničí!…“ Udatný Ámir v okamihu zdvihol štít. Keď široký meč udrel do štítu, naokolo sa rozľahol silný zvuk a meč sa zaryl do štítu.
Hazrat Ámir sa utiekol k Stvoriteľovi, zvolal: „Ja Alah!“ a udrel mečom po Marhabových nohách obrnených v brnení. Len čo sa meč dotkol oceľového brnenia, odrazil sa a nečakane zasiahol sahábovu nohu. Prudký odraz meča preťal hazrat Ámirovi tepnu na nohe. Vznešení sahábovia pribehli, zdvihli Ámira na ruky a odniesli ho do tábora, aby ho ošetrili. Ale Ámir (radijalláhu anhu) sa tam stal šahídom a vzlietol do najvyšších stupňov džanny.6
Boj pokračoval s plnou prudkosťou. Podvečer náš milovaný Prorok navrhol Gatafáncom, polyteistom, ktorí prišli Židom na pomoc so štyrmi tisícmi vojakov a zapojili sa do boja, aby sa oddelili a vrátili do svojej krajiny. Sľúbil im aj, že ak to urobia, dá im ročnú úrodu chajbarských datlí. Ale Gatafánci tento návrh odmietli. Vtedy Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) prikázal svojim sahábom stráviť noc okolo pevnosti, v ktorej boli Gatafánci. Gatafánci sa veľmi báli, že ich mudžáhidi v noci napadnú, a nijako nemohli zaspať. V tú noc istý hlas, o ktorom sa nevedelo, odkiaľ prichádza, oznamoval, že gatafánsku krajinu prepadli a že ich rodiny a majetok padli do zajatia. Tento hlas sa ozval trikrát a všetci Gatafánci ho počúvali vo veľkom strachu. Aj ich veliteľ Ujajna počul ten istý hlas trikrát, a keď sa začalo brieždiť, vzal svoje vojsko, narýchlo sa vzdialil od Chajbaru a vydal sa na cestu do svojej krajiny. Ráno sa Židia čudovali, že Gatafánci bez príčiny opustili Chajbar, a upadli do zúfalstva. Veľmi aj ľutovali, že ich zavolali na pomoc.
„V deň, keď sme dobyli chajbarskú pevnosť, Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) zakázal jesť mäso domáceho osla a brať si ženu dočasným manželstvom (nikáh al-mut’a)“ Hazrat Ali (radijalláhu anhu)
Hrdinstvo hazrat Aliho
Aj v ten deň sa pred Chajbarom viedli prudké boje, ale pevnosť nebola dobytá. Večer Sultán vesmíru oznámil radostnú zvesť: „Zajtra dám zástavu takému hrdinovi, ktorý miluje Alaha ta’ala a Jeho Rasula a ktorého milujú aj Alah ta’ala a Jeho Rasul. Alah ta’ala jeho rukou daruje víťazstvo!“
V tú noc vznešení sahábovia čakali na ráno vo vzrušení. Každý dúfal, že zástavu dostane on, a prosil o to Alaha ta’ala. Hazrat Bilál Habeší predniesol ranný ezan svojím dojímavým a krásnym hlasom. Kým znel ezan, v každom sa zrodilo zvláštne vzrušenie a zvláštna slasť, a tá Božia slasť bola taká, že sa jej človek nemohol nasýtiť. Keď náš milovaný Prorok skončil ranný namaz, v ktorom viedol sahábov, vstal. Prikázal priniesť požehnanú islamskú zástavu. Kým ju prinášali, vznešení sahábovia čakali na nohách a s napätou pozornosťou načúvali, aby počuli slová, ktoré vyjdú z požehnaných úst Rasula al-akram.
Napokon Vodca svetov povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý Muhammada poctil proroctvom, že túto zástavu dám hrdinovi, ktorý nevie, čo je útek,“ a potom pohľadom svojich požehnaných očí prešiel po saháboch a spýtal sa: „Kde je Ali?“ Sahábovia povedali: „Ó Rasulalláh! Bolia ho oči.“ Prorok povedal: „Zavolajte mi ho.“ V tých dňoch hazrat Aliho rozboleli oči, takže ich nemohol otvoriť. Šli k nemu, oznámili mu, o čo ide, a podopierajúc ho pod požehnanú pazuchu, priviedli ho pred Rasululláha. Sultán vesmíru prosil Alaha ta’ala, aby sa hazrat Ali uzdravil, navlhčil si požehnané prsty slinou a prešiel nimi po jeho očiach. V tej chvíli v očiach hazrat Aliho nezostala nijaká bolesť. Potom sa za neho pomodlil aj touto modlitbou: „Pane môj! Odvráť od neho trápenie horúčavy a zimy!“ Potom hazrat Alimu svojimi požehnanými rukami obliekol brnenie, opásal mu svoj meč, dal mu do ruky bielu islamskú zástavu a povedal: „Bojuj, kým ti Alah ta’ala nedaruje víťazstvo. A daj si pozor, aby si sa neobrátil späť!“ Hazrat Ali povedal: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Budem s nimi bojovať, kým nevstúpia do náboženstva islam.“ A náš milovaný Prorok povedal: „Pri Alahovi, ak Alah ta’ala kvôli tebe privedie na správnu cestu čo len jedného človeka z nich, je to pre teba lepšie, ako keby si vlastnil množstvo červených tiav a rozdal ich ako almužnu na Alahovej ceste.“7
Kým hazrat Ali so zástavou v ruke kráčal k židovskej pevnosti, slávni sahábovia išli za ním. Keď sa k pevnosti celkom priblížili a zástava bola zapichnutá na úpätí istého kameňa, otvorili sa brány pevnosti Natát.
Von vyšli židovské útočné oddiely. Boli to najvyberanejší chajbarskí hrdinovia. Každý mal dvojité brnenie a bol zahalený do železnej ochrany. Jeden z nich vykročil k hazrat Alimu a postavil sa pred neho do boja. Bol to Háris, Marhabov brat, ktorému v odvahe nebolo rovného. Prudko sa vrhol vpred… Kým zvuk dvoch ocelí napĺňal bojisko, Zulfikár sa zablysol ako blesk a oddelil Hárisovu hlavu od tela. V tej chvíli sa zvolania „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ ozývali až do nebies. Keď Marhab počul, že mu zabili brata, pribehol so svojimi vojakmi v plnom behu na bojisko a postavil sa proti hazrat Alimu. Aj on mal na sebe dvojité brnenie. Opásaný dvoma mečmi pripomínal svojou obrovskou postavou obra. Celý rozzúrený sa začal chvastať: „Ja som Marhab, ktorý vychádza na bojisko a hrdinsky bojuje vtedy, keď sú bitky najprudšie! Ja aj revúce levy prebodnem kopijou alebo mečom!…“
Hazrat Ali (karramalláhu vadžhahu va radijalláhu anhu) odpovedal: „Ja som ten, ktorému dala matka meno Hajdar (Lev). Som ako lev, ktorý naháňa strach! Som hrdina, ktorý ťa jediným úderom zrazí na zem!…“
Keď Marhab počul od hazrat Aliho slovo „Hajdar“, vkradol sa mu do srdca strach. V tú noc ho totiž vo sne roztrhal istý lev. Nebol to azda práve tento lev, ktorého videl vo sne? Vtom sa obor Marhab vrhol vpred a hazrat Ali ho zachytil štítom. Potom sa utiekol k Alahovi ta’ala, zvolal „Ja Alah!…“ a spustil Zulfikár na hlavu neveriaceho tak, že preťal napoly hrubý oceľový štít, ktorý obrovský Marhab nastavil proti Zulfikáru, aj oceľovú prilbu a rozťal mu hlavu od temena až po tylo; z krku mu vystrekla krv ako zo žľabu a jeho obrovské telo sa zrútilo na zem. Strašný zvuk Zulfikáru bolo počuť na všetky strany Chajbaru. Prorok povedal: „Radujte sa! Dobytie Chajbaru je teraz ľahšie.“ Vznešení sahábovia žasli nad týmto hrdinstvom hazrat Aliho a zvolaniami „Alláhu akbar! Alláhu akbar!…“ rozozvučali nebesá.
Boj pokračoval s plnou prudkosťou. V istej chvíli, keď sa vznešení sahábovia v boji priblížili k bráne pevnosti, istý Žid udrel mečom do štítu hazrat Aliho. Štít spadol na zem, ale nebol čas zohnúť sa a zdvihnúť ho. Žid nechcel premeškať príležitosť, schmatol štít a utiekol späť. Alahov lev, ktorého to veľmi zabolelo, rozohnal Zulfikárom nepriateľov okolo seba a potom sa rozhodol urobiť si štít z brány pevnosti. So slovami „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“ sa chytil kruhov obrovskej železnej brány. Zatriasol jej pántmi a vytrhol ich z múru… Kým hazrat Ali vytrhával bránu, pevnosť sa otriasla v základoch. Túto bránu, ktorú by osem až desať hrdinov nedokázalo ani pohnúť z miesta, vzal jednou rukou ako štít a začal bojovať. Táto neuveriteľná udalosť bola zázrakom nášho milovaného Proroka a karámatom hazrat Aliho.8
Pred neho vyšlo jeden za druhým ešte šesť najodvážnejších židovských hrdinov. Keď aj ich s Alahovým dovolením premohol, hazrat Ali vstúpil so svojimi udatnými druhmi do pevnosti. Teraz sa bojovalo vnútri pevnosti. Čoskoro nezostal nikto, kto by sa im postavil. Islamskú zástavu vztýčili na pevnosti. Tak bol dobytý Natát, ich najsilnejšia pevnosť. Náš milovaný Prorok pobozkal hazrat Aliho na oči a povedal: „Pre hrdinstvo, ktoré si preukázal, sú s tebou spokojní Alah ta’ala aj Jeho Rasul.“ Keď Ali počul tieto požehnané slová, rozplakal sa od radosti. Keď sa ho Prorok spýtal: „Prečo plačeš?“, povedal: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Plačem od radosti. Lebo Alah ta’ala a Jeho Rasul sú so mnou spokojní.“ Na to náš milovaný Prorok povedal: „Nielen ja, ale aj Džibríl, Míkáil a všetci anjeli sú s tebou spokojní.“ V tom čase prišlo Prorokovi na pomoc štyristo moslimov z kmeňa Daus.9 Potom pokračovali prudké boje o dobytie ostatných pevností. Keď padlo jedna za druhou aj zvyšných sedem silných chajbarských pevností, Židia, ktorí nevideli iné východisko, poslali vyslancov a požiadali o mier. Náš Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) tento návrh prijal a dohodli sa na týchto bodoch: 1. Krv Židov, ktorí v tejto bitke bojovali proti moslimom, nebude preliata. 2. Židia, ktorí opustia Chajbar, si budú môcť vziať so sebou len svoje deti a jeden ťaví náklad potrebných domácich vecí. 3. Všetok ostatný hnuteľný a nehnuteľný majetok – všetky zbrane ako brnenia, meče, štíty, luky a šípy, všetko oblečenie okrem toho, čo majú na sebe, látky, zlato, a k tomu pokladnice, všetky zvieratá ako kone, ťavy a ovce… všetko, čo majú – zostane moslimom. 4. Nič z toho, čo treba nechať moslimom, nebude nijakým spôsobom skryté. Tí, ktorí niečo skryjú, budú mimo ochrany (amánu) Alaha ta’ala a Jeho Rasula…
„Ja som ten, ktorému dala matka meno Hajdar (Lev). Som ako lev, ktorý naháňa strach!“ Hazrat Ali (radijalláhu anhu)
Kinána ibn Rabí, ktorý nedodržal tieto podmienky a svoje poklady v kožených vakoch zakopal do zeme, bol potrestaný. Získanej vojnovej koristi nebolo konca. Všetka tá úrodná chajbarská pôda a datľové háje zostali islamskému vojsku.10 V tom čase Gatafánci, ktorí sa vrátili do svojej krajiny, prišli znova do Chajbaru pomôcť Židom. Keď videli, že Prorok dobyl Chajbar a prijal kapituláciu Židov, povedali: „Ó Muhammad! Sľúbil si nám, že ak opustíme Chajbar, dáš nám ročnú úrodu chajbarských datlí. My sme slovo dodržali. Daj nám ich teda!“ Prorok im povedal: „Nech je ten a ten vrch váš.“ Gatafánci sa pokúsili vyhrážať: „Potom budeme s vami bojovať.“ Rasul al-akram povedal: „Nech je naším bojiskom Džanafa.“ Džanafa bol názov istého gatafánskeho kraja. Keď to Gatafánci počuli, zo strachu ustúpili a odišli.
Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) a jeho udatní sahábovia sa počas dobývania Chajbaru veľmi unavili. Na jednej strane ošetrovali ranených a na druhej oddychovali.
Zajnab, žena Sallámu ibn Miškama, jedného zo židovských predákov, chcela Proroka otráviť a zabiť. Preto zabila a upiekla ovcu a do mäsa dala veľa jedu. Potom predstúpila pred Rasululláha a povedala, že priniesla dar. Rasul al-akram ho prijal a zavolal svojich sahábov a všetci si spolu sadli k jedlu. Vodca svetov si odtrhol kúsok pečenej ovce, povedal „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“ a vložil si ho do svojich požehnaných úst. Keď ho niekoľkokrát požul, hneď ho vybral zo svojich požehnaných úst a povedal: „Ó moji sahábovia! Odtiahnite ruky od tohto jedla! Lebo toto mäso z pliecka mi oznámilo, že je otrávené.“ Sahábovia hneď odtiahli ruky od jedla. Ale hazrat Bišr ibn Bará, ktorý zjedol jedno sústo mäsa, hneď zmodrel a stal sa šahídom. K nášmu milovanému Prorokovi prišiel Džibríl alejhis-salám a povedal mu, aby si dal medzi svojimi požehnanými plecami pustiť krv bankami (hidžáma), aby sa zachránil pred účinkom jedu, ktorý sa zmiešal s jeho požehnanými slinami. Tak sa aj stalo. Potom otrávenú pečienku zakopali do zeme. Zajnab, ktorá to urobila, chytili a priviedli pred Proroka.
Prorok sa jej spýtal: „Ty si otrávila túto pečenú ovcu?“ Priznala, čo urobila, a povedala: „Áno! Ja som ju otrávila!“ Keď sa jej Prorok spýtal: „Prečo si to chcela urobiť?“, povedala: „Zabil si mi manžela, otca a strýka. Povedala som si: ‚Ak je naozaj prorok, Alah mu to oznámi. Ak nie je, jed na neho zapôsobí a zomrie. Tak sa ho zbavíme.‘“ Vznešení sahábovia sa nad touto udalosťou veľmi zarmútili. Keď sa spýtali: „Nech sú naše životy obetou za teba, ó Rasulalláh! Máme ju zabiť?“, Vodca svetov, ktorý odpúšťal každú urážku, ktorá sa týkala jeho osoby, odpustil aj jej. Keď Zajnab videla toto veľké milosrdenstvo, vyslovila vyznanie viery (kalimat aš-šaháda) a stala sa moslimkou.11 Medzi korisťou a zajatcami získanými v Chajbare bola aj Safíja, dcéra Hujajja ibn Achtaba. Pripadla Prorokovi ako právo hlavného veliteľa. Vodca svetov svoju zajatkyňu prepustil na slobodu. Ona, tým veľmi dojatá, z celého srdca vyslovila vyznanie viery (kalimat aš-šaháda) a stala sa moslimkou. Náš milovaný Prorok sa tomu veľmi potešil a poctil a obradoval našu matku hazrat Safíju nikáhom. Tak sa hazrat Safíja stala matkou veriacich. Svadba sa konala v mieste Sahbá a bola pripravená valíma, to jest svadobná hostina, z melónov a datlí.12
V požehnaných očiach našej matky Safíje bolo vidieť modrinu.
Keď sa jej náš milovaný Prorok spýtal: „Čo je to za stopu?“, povedala: „Jednej noci sa mi snívalo, že mesiac zostúpil z neba a vošiel mi do lona. Keď som to vyrozprávala svojmu manželovi Kinánovi, povedal: ‚Upriamila si oči na to, aby si sa stala ženou toho arabského kráľa, ktorý ide na nás!‘ a udrel ma do oka, a ako vidíte, zmodrelo.“ Keď bol Chajbar dobytý, Židia prišli k Prorokovi s takýmto návrhom: „Ó Muhammad! My z Chajbaru odídeme. Ale dobre sa vyznáme v roľníctve a v starostlivosti o polia, vinice a sady. Ak chceš, daj nám túto úrodnú pôdu do prenájmu. My budeme tieto majetky obrábať a polovicu úrody ti budeme odovzdávať!“ Náš milovaný Prorok a sahábovia nemali čas venovať sa poľným prácam. Usilovali sa šíriť náboženstvo islam a neustále pracovali, spájajúc noc s dňom, pre džihád na Alahovej ceste (džihád fí sabíli lláh).13 Prorok bol s týmto návrhom spokojný a povedal: „Pod podmienkou, že vás vyženieme, kedykoľvek budeme chcieť.“ Židia to prijali a začali obrábať chajbarskú pôdu.14 Prorok sa so svojimi sahábmi vrátil ako víťaz do Mediny. V tých dňoch sa sahábovia, poslední z muhádžirov, ktorí sa vysťahovali do Habeša, medzi ktorými bola aj Umm Habíba (radijalláhu anhá), pod vedením Džafara ibn Abí Táliba nalodili na dve lode, ktoré im zabezpečil Nadžáší, a vylodili sa v prístave Džár. Potom prišli na ťavách do Mediny. Keď Prorok videl, že sa jeho sahábovia, ktorí sa pred dvanástimi rokmi vysťahovali do Habeša, vrátili pod vedením Džafara ibn Abí Táliba, veľmi sa potešil. Pobozkal hazrat Džafara na čelo, privinul ho k hrudi a povedal:
„Ó moji sahábovia! Odtiahnite ruky od tohto jedla! Lebo toto mäso z pliecka mi oznámilo, že je otrávené“ Hadís šaríf
„Neviem, či sa mám radovať z dobytia Chajbaru, alebo z Džafarovho príchodu. Vaša hidžra je dvojnásobná: vysťahovali ste sa do habešskej krajiny aj do môjho rodného kraja.“ Odovzdali Rasululláhovi dary a list, ktorý poslal Nadžáší Ashama. Svadba s našou matkou Umm Habíbou bola v tom istom roku. Naša matka Umm Habíba mala vtedy tridsaťšesť rokov. Korisť získaná v Chajbare bola rozdelená medzi všetkých sahábov, ktorí sa zúčastnili na zmluve z Hudajbije, tých, ktorí sa zúčastnili na bitke o Chajbar, sahábov, ktorí sa vrátili z hidžry v Habeši, a kmeň Daus, ktorý sa zúčastnil na dobytí.15
Dobytím Chajbaru sa všetci Židia v Arábii dostali pod Prorokovu vládu. Už nemali možnosť pomáhať polyteistom. Aj okolité kmene a štáty pochopili, že moslimovia, ktorí dobyli chajbarskú pevnosť, ktorú pre jej zbrane a vojsko akoby nebolo možné dobyť, majú veľkú silu, a začali sa mať pred týmto islamským štátom na pozore. Mekkánski polyteisti upadli pre dobytie Chajbaru do veľkého smútku a zúfalstva. Po tomto dobytí prišlo mnoho kmeňov, malých aj veľkých, do Mediny al-Munavvara, aby sa stali moslimami, a boli poctené tým, že sa stali sahábmi, dokonca aj Gatafánci… A niektoré kmene, ktoré neprišli k rozumu, boli podrobené vyslaním vojska.