POZÝVACIE LISTY

Listy poslané panovníkom

Keď sa Nabí al-muhtaram (sallalláhu alejhi va sallam) vrátil z Hudajbije, želal si, aby sa islam rozšíril po celom svete, aby sa ľudia zachránili pred trestom džahannamu a dosiahli skutočné šťastie. Veď bol poslaný celému svetu ako milosť. Preto sa rozhodol poslať k okolitým panovníkom vyslancov a pozvať ich k islamu. Koncom mesiaca zulhidždža šiesteho roku po hidžre, to jest začiatkom mesiaca muharram siedmeho roku, poslal Amra ibn Umajju (radijalláhu anhu) k habešskému, Dihju Kalbího (radijalláhu anhu) k byzantskému a Hátiba ibn Abí Baltaa (radijalláhu anhu) k egyptskému panovníkovi. S tou istou úlohou poslal Abdulláha ibn Huzáfu (radijalláhu anhu) k iránskemu panovníkovi, Šudžu ibn Vahba (radijalláhu anhu) do Gassánu, Salíta ibn Amra (radijalláhu anhu) do Jamámy a Alá Hadramího k bahrajnskému emírovi Munzirovi ibn Sávímu.1 Títo vyslanci patrili k najvyberanejším spomedzi sahábov; mali najkrajší vzhľad a najkrajšiu reč. Každému panovníkovi bol napísaný osobitný list s pozvaním k islamu. Náš milovaný Prorok zapečatil listy svojou pečaťou: na kameni jeho strieborného prsteňa bolo v troch riadkoch zdola nahor vyryté „Muhammad, Rasul, Alah“. Vyslanci, ktorí mali ísť k panovníkom, sa ráno vďaka Prorokovmu zázraku zobudili a ovládali jazyk krajiny, do ktorej mali ísť.2

List Nadžášímu Ashamovi

Amr ibn Umajja, ktorý mal ísť do Habeša, mal Nadžášího Ashamu požiadať aj o to, aby do Mediny poslal sahábov, ktorí sa tam predtým vysťahovali (vykonali hidžru). Rasululláh poslal Nadžášímu dva listy. Amr ibn Umajja čoskoro dorazil do Habeša a predstúpil pred kráľa Nadžášího Ashamu. Najprv mu odovzdal prvý list. Nadžáší zostúpil zo svojho trónu a prijal list s veľkou úctou a láskou. Pobozkal ho, priložil si ho k tvári a k očiam, potom ho otvoril a dal si ho prečítať: „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím! Od Muhammada alejhis-salám, rasula Alaha ta’ala, habešskému kráľovi Nadžášímu Ashamovi!… Pokoj tomu, kto nasleduje správne vedenie!…

„Ó panovník! Pozývam ťa, aby si uveril v Alaha ta’ala, ktorý nemá rovného ani spoločníka, aby si Ho uctieval, aby si nasledoval mňa a veril v to, čo mi Alah ta’ala zoslal. Veď ja som rasul Alaha ta’ala, ktorému bolo prikázané toto oznámiť“ Náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám

poslal panovníkom

Na pečati v ľavom dolnom rohu listu sú slová „Muhammad, Rasul, Alah“ napísané v troch riadkoch zdola nahor. Táto pečať, vyrytá do kameňa strieborného prsteňa, sa odtláčala pod každý odoslaný pozývací list. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) používal tento prsteň ako štátnu pečať, kým neodišiel na áchiru. Potom bol tento prsteň pečaťou za kalifátu hazrat Abu Bakra, po ňom hazrat Umara a ako tretieho hazrat Usmana. Hazrat Usman ho mohol používať len šesť mesiacov. Jedného dňa sa prsteň kalifovi zošmykol z prsta a spadol do studne Arís. Napriek všetkému hľadaniu sa ho nijako nepodarilo nájsť.

Ó panovník! Prajem ti pokoj a ďakujem Alahovi ta’ala za dobrodenia, ktoré ti daroval. Niet boha okrem Neho. On je Malik (jediný, kto vládne celým vesmírom). On je Kuddús (čistý od každej chyby a nedostatku). On je Salám (Ten, kto chráni Svojich služobníkov pred každým nebezpečenstvom). On je Mumin (Ten, kto dáva bezpečie). On je Muhajmin (Ten, kto nad všetkým bdie a všetko chráni).

Dosvedčujem, že Ísa (alejhis-salám) je duch a slovo Alaha ta’ala, ktoré On vložil do Marjam, prečistej a cudnej, ktorá sa úplne vzdialila od všetkého pozemského života. Tak počala Ísu. Alah ta’ala stvoril Ísu tak, ako Svojou mocou stvoril Adama.

Ó panovník! Pozývam ťa, aby si uveril v Alaha ta’ala, ktorý nemá rovného ani spoločníka, aby si Ho uctieval, aby si nasledoval mňa a veril v to, čo mi Alah ta’ala zoslal. Veď ja som rasul Alaha ta’ala, ktorému bolo prikázané toto oznámiť. Hľa, oznámil som ti, čo potrebuješ, a dal som ti radu, ktorá ti prinesie šťastie na tomto svete aj na onom svete. Prijmi moju radu! Pokoj tým, ktorí našli správne vedenie a dostali sa na správnu cestu.“

Nadžáší Ashama, ktorý si list Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) vypočul s veľkou zdvorilosťou a pokorou, hneď vyslovil vyznanie viery (kalimat aš-šaháda) a stal sa moslimom:

„Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu.“ Potom povedal: „Prisahám, že on je prorok, ktorého príchod očakávali ľudia Knihy, židia a kresťania, a ktorého príchod zvestovali predchádzajúci proroci. Keby som mal možnosť ísť k nemu, určite by som šiel a mal by som tú česť mu slúžiť!“ List s úctou vložil do peknej schránky a povedal: „Kým tu budú tieto listy, dobro a požehnanie (bereket) Habeš neopustia.“3 Nadžáší Ashama s úctou prečítal príkazy uvedené v druhom liste a na Prorokov príkaz uzavrel nikáh našej matky Umm Habíby s Rasulom al-akram, takže sa stala požehnanou manželkou nášho milovaného Proroka. Potom našu matku Umm Habíbu a sahábov, ktorí sa tam zdržiavali, asi dva mesiace hostil, napokon ich nalodil na lode a s mnohými darmi poslal do Mediny. V liste, ktorý im dal, oznámil, že prijal imán.

List byzantskému cisárovi Herakleiovi

Hazrat Dihja Kalbí dostal úlohu pozvať byzantského cisára k islamu. List mal odovzdať gassánskemu panovníkovi Hárisovi v Busre a ten ho mal poslať byzantskému cisárovi Herakleiovi. Hazrat Dihja, ktorý pozývací list Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) prijal s veľkou úctou, rýchlo dorazil do Busry. Stretol sa s Hárisom a vysvetlil mu, o čo ide. Háris dal Dihjovi za spoločníka Adího ibn Hátima, ktorý vtedy ešte nebol moslimom, a poslal ich k Herakleiovi, ktorý sa v tom čase nachádzal v Jeruzaleme (Kudse). Obaja spolu prišli do Jeruzalema a začali hľadať spôsob, ako sa stretnúť s cisárom. Cisárovi ľudia mu povedali: „Keď predstúpiš pred cisára (kajsara), pôjdeš so sklonenou hlavou, a keď sa k nemu priblížiš, padneš na zem a urobíš sadždu. Kým ti nedovolí vstať zo sadždy, nikdy nezdvihneš hlavu zo zeme.“ Tieto slová boli pre hazrat Dihju ťažké, a tak im povedal: „My moslimovia nerobíme sadždu nikomu okrem Alaha ta’ala. Navyše je proti ľudskej prirodzenosti, aby človek robil sadždu pred človekom.“ Cisárovi ľudia na to povedali: „Potom cisár nikdy neprijme list, ktorý si priniesol, a vyženie ťa od seba.“ Hazrat Dihja povedal: „Náš Prorok Muhammad alejhis-salám nedovoľuje, aby pred ním iní robili sadždu, ba ani to, aby sa mu čo len trochu uklonili. Tomu, kto sa s ním chce rozprávať, hoci by to bol aj otrok, venuje pozornosť. Prijme ho u seba, vypočuje si jeho trápenie, odstráni jeho ťažkosť a uteší mu srdce. Preto sú všetci, ktorí ho nasledujú, slobodní a ctení.“

„Prisahám, že on je prorok, ktorého príchod očakávali ľudia Knihy, židia a kresťania, a ktorého príchod zvestovali predchádzajúci proroci“ Nadžáší Ashama (rahmatulláhi alejh)

Jeden z tých, ktorí počuli tieto slová, povedal: „Keď už nechceš urobiť sadždu pred cisárom, ukážem ti iný spôsob, ako splniť úlohu, ktorú si na seba vzal. Pred palácom má cisár miesto, kde odpočíva. Každý deň popoludní vychádza na toto nádvorie a prechádza sa tam. Je tam minbar. Ak na ňom leží nejaké písmo, cisár ho najprv vezme a prečíta a potom odpočíva. Choď teraz, polož list na ten minbar a čakaj vonku. Keď list uvidí, zavolá ťa. Vtedy splníš svoju úlohu.“

Hazrat Dihja teda položil list na spomenuté miesto. Herakleios vzal list a dal si zavolať tlmočníka, ktorý vedel po arabsky. Tlmočník začal čítať Rasululláhov list. Na samom začiatku listu stálo: „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím! Od Muhammada (alejhis-salám), rasula Alaha ta’ala, Herakleiovi, veľmožovi Byzantíncov.“ Herakleiov synovec Jennak sa veľmi nahneval, že sa list takto začína, a silno udrel tlmočníka päsťou do hrude. Od sily úderu tlmočník spadol na zem a požehnaný list mu vypadol z rúk. Keď sa ho Herakleios spýtal: „Prečo si to urobil?“, odpovedal: „Nevidíš ten list? Začal ho svojím menom pred tvojím a ani nepovedal, že si panovník, ale napísal ‚Herakleiovi, veľmožovi Byzantíncov‘. Prečo nenapísal ‚panovníkovi Byzantíncov‘ a prečo nezačal tvojím menom? Jeho list sa dnes čítať nebude.“

Herakleios na to povedal: „Pri Alahovi, si buď veľmi nerozumný, alebo úplne pomätený. Nevedel som, že si taký. Chceš list roztrhať a zahodiť skôr, ako som sa vôbec pozrel, čo je v ňom napísané? Prisahám na svoj život: ak je on, ako hovorí, Rasululláh, potom má právo napísať v liste svoje meno pred mojím a spomenúť ma ako veľmoža Byzantíncov. Ja som len ich náčelník, nie ich vládca.“ Potom Jennaka odohnal od seba. Napokon zavolal človeka menom Uskuf, ktorý bol najučenejší medzi kresťanmi, ich hlavou a jeho poradcom. Dal mu prečítať list. V ďalšej časti listu stálo: „Pokoj tým, ktorí nasledujú vedenie Alaha ta’ala a ktorí našli správnu cestu!“ A potom: „(Ó veľmož Byzantíncov!) Pozývam ťa k islamu. Prijmi islam, a zachrániš sa. Staň sa moslimom, a Alah ta’ala ti dá dvojnásobnú odmenu. Ak sa odvrátiš, bude na tebe ťarcha hriechov všetkých kresťanov. (Ó Môj Rasul!) Povedz: ‚Ó ľudia Knihy (židia a kresťania)! Poďte k slovu, ktoré je spoločné nám aj vám: že nebudeme uctievať nič iné ako Alaha ta’ala, že k Nemu nebudeme nič pridružovať a že nik z nás si popri Alahovi ta’ala nebude brať nikoho za Pána Stvoriteľa. Ak by sa od tohto slova odvrátili, povedzte: Buďte svedkami, že my sme praví moslimovia!’“4

Kým sa čítal list Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam), Herakleiovi stekali po čele kvapky potu. Keď čítanie skončilo, povedal: „Od čias Sulajmána alejhis-salám som nevidel list, ktorý by sa začínal slovami ‚Bismilláhi r-rahmáni r-rahím‘.“ Keď sa Herakleios spýtal Uskufa, čo si o tom myslí, Uskuf povedal:

„Pri Alahovi, on je prorok, o ktorom nám Músa a Ísa (alejhimas-salám) zvestovali, že príde. Veď my sme jeho príchod aj očakávali.“

Herakleios sa spýtal: „Čo mi v tejto veci radíš urobiť, čo považuješ za správne?“ Uskuf odpovedal: „Považujem za správne, aby si ho nasledoval.“ Herakleios povedal: „To, čo hovoríš, dobre viem. Ale nemám silu nasledovať ho a stať sa moslimom. Lebo potom prídem o vládu a zabijú aj mňa.“ Potom zavolal hazrat Dihju a Adího ibn Hátima. Adí povedal: „Ó panovník! Tento človek vedľa mňa, z rodu Arabov, ktorí chovajú stáda oviec a tiav, hovorí o akejsi zvláštnej udalosti vo svojej krajine.“ Keď sa Herakleios spýtal: „Aká udalosť sa stala vo vašej krajine?“, hazrat Dihja povedal: „Objavil sa medzi nami istý človek. Oznámil, že je prorokom. Časť ľudu ho nasleduje a časť sa mu protiví. Medzi nami, ktorí sme uverili, a tými, ktorí neuverili, dochádza k sporom.“

Potom sa Herakleios začal vypytovať na Proroka. Prikázal damaskému miestodržiteľovi, aby našiel niekoho z toho istého rodu ako Rasul al-akram. Medzitým napísal aj istému učencovi v Ríme, svojmu priateľovi, ktorý vedel po hebrejsky, a spýtal sa ho na to. Od priateľa z Ríma prišiel list, v ktorom stálo, že človek, na ktorého sa pýta, je prorok posledných čias. A damaský miestodržiteľ natrafil na kurajšovskú karavánu, ktorá išla za obchodom. Medzi nimi bol aj kurajšovský náčelník Abu Sufján, ktorý vtedy ešte nebol moslimom. Abu Sufján rozpráva: „Keď sme boli v Gaze, Herakleiov damaský miestodržiteľ prišiel k nám, akoby nás chcel napadnúť, a spýtal sa: ‚Ste z ľudu toho človeka v Hidžáze?‘ Povedali sme: ‚Áno.‘ Povedal: ‚Poďte, pôjdete s nami k cisárovi!’“ Odviedol Abu Sufjána a jeho spoločníkov do Damasku. Damaský miestodržiteľ predviedol Abu Sufjána a tých, ktorí boli s ním, pred Herakleia. Herakleios bol v tom čase v Jeruzaleme, v Bajt al-makdis. Sedel so svojím vezírom, s korunou na hlave. Tam Herakleios prijal Abu Sufjána a asi tridsať Mekkáncov, ktorí boli s ním.

Zavolal tlmočníka a spýtal sa ich: „Kto z vás je pôvodom najbližší človeku, ktorý hovorí, že je prorok?“ Abu Sufján odpovedal: „Ja som mu pôvodom najbližší.“ Herakleios chcel, aby Abu Sufjána priviedli bližšie k nemu a aby sa ostatní postavili za Abu Sufjána. Keď sa Herakleios spýtal: „Aké je medzi vami príbuzenstvo?“, povedal: „Je to syn môjho strýka.“ (Starým otcom Abu Sufjána je totiž Umajja a starým otcom Rasululláha Abdulmuttalib. Ich starí otcovia boli synmi dvoch bratov. Preto povedal „syn môjho strýka“. Ich rody sa spájajú v starom otcovi ich starých otcov, v Abd Manáfovi.) Hoci Abu Sufján spočiatku klamal, zľakol sa vladárovej hrozby a už nemohol klamať.

„Pri Alahovi, on je prorok, o ktorom nám Músa a Ísa (alejhimas-salám) zvestovali, že príde. Veď my sme jeho príchod aj očakávali“ Jeruzalemský Uskuf

Potom medzi nimi prebehol tento rozhovor. Herakleios: – Aký pôvod má medzi vami človek, ktorý hovorí, že je prorok? – Má najlepší pôvod svojej doby. Pôvodom je najvyberanejší spomedzi nás. – Tvrdil niekto medzi vami pred ním, že je prorok? – Nie. – Bol medzi jeho predkami nejaký panovník? – Nie. – Nasledujú ho vážení ľudia z ľudu, alebo chudobní a slabí? – Nasledujú ho chudobní, slabí, mladíci a ženy. Zo starších a vážených z jeho ľudu ho nasleduje málokto. – Počet jeho nasledovníkov rastie, alebo klesá? – Rastie. – Je niekto, kto sa po tom, ako vstúpil do jeho náboženstva, vrátil, pretože sa mu nepáčilo, alebo z hnevu? – Nie. – Videl ho niekedy niekto klamať predtým, ako povedal, že je prorok? – Nie. – Porušil ten prorok niekedy prísahu alebo sľub a nedodržal slovo? – Nie, nikdy. Ale teraz sme s ním uzavreli zmluvu, že na určitý čas prerušíme boj. Nevieme, čo počas toho času urobí. – Čo vám prikazuje? – Prikazuje, aby sme uctievali len jediného Alaha a nič k Nemu nepridružovali. Zakazuje nám uctievať to, čo uctievali naši predkovia (modly). Prikazuje, aby sme vykonávali namaz, boli pravdovravní, pomáhali chudobným, vyhýbali sa harámu, boli verní prísahe, nespreneverili sa tomu, čo nám bolo zverené (amánat), a navštevovali príbuzných. Tento rozhovor prebehol v Bajt al-makdis a tam bol prečítaný požehnaný list Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam). Keď Herakleios list pobozkal, priložil si ho k očiam a položil si ho na hlavu, medzi Byzantíncami vznikol ešte väčší rozruch.

Cisár prikázal vyviesť Abu Sufjána a Kurajšovcov, ktorí boli s ním, von. Abu Sufján, ktorý vtedy ešte nebol moslimom, tam prisahal a povedal, že verí, že vec nášho milovaného Proroka sa skončí úspechom. Hazrat Dihja sa postavil pred Herakleia a so svojou požehnanou krásnou tvárou a príjemným hlasom povedal: „Ó cisár! K tebe ma z Busry poslal istý človek (Háris), ktorý je lepší ako ty. Prisahám pri Alahovi ta’ala, že ten (Rasululláh), ktorý ma poslal k nemu, je lepší ako on aj ako ty. Moje slová si máš vypočuť s pokorou a prijať rady, ktoré sa ti dávajú! Lebo ak budeš pokorný, porozumieš radám. A ak rady neprijmeš, nebudeš spravodlivý!“

Keď Herakleios povedal: „Pokračuj,“ hazrat Dihja povedal: „Pozývam ťa teda, aby si uveril v Alaha ta’ala, ktorému Ísa alejhis-salám vykonával namaz. Pozývam ťa, aby si uveril v tohto ummí (toho, kto sa neučil čítať ani písať) Proroka, ktorého príchod zvestoval najprv Músa alejhis-salám a po ňom Ísa alejhis-salám. Ak o tom niečo vieš a ak chceš dosiahnuť šťastie na tomto svete aj na onom svete, maj to na zreteli. Inak prídeš o šťastie na áchire a zostaneš v neviere (kufre) a širku. A dobre vedz, že Alah ta’ala, ktorý je tvojím Pánom, je Ten, kto ničí utláčateľov a mení dobrodenia.“

Herakleios povedal: „Ja nenechám neprečítané nijaké písmo, ktoré sa mi dostane do rúk, ani nenechám odísť učenca, ktorý ku mne príde, kým sa od neho nedozviem to, čo neviem. Nevidím v tom nič iné ako dobro a úžitok. Daj mi čas porozmýšľať, kým nenájdem pravdu.“ Neskôr si Herakleios zavolal hazrat Dihju k sebe a rozprával sa s ním medzi štyrmi očami. Takto mu odhalil, čo mal v srdci: „Viem, že ten, kto ťa poslal, je prorok posledných čias, ktorého príchod je zvestovaný v knihách a ktorého príchod sa očakáva. Ale ak ho budem nasledovať, bojím sa, že ma Byzantínci zabijú. Pošlem ťa k Safatirovi – je to ich najväčší učenec a vážia si ho viac ako mňa. Všetci kresťania ho nasledujú. Ak on uverí, uveria všetci Byzantínci. Vtedy aj ja otvorene ukážem, čo mám v srdci a v čo verím.“

Potom Herakleios napísal list, dal ho hazrat Dihjovi a poslal ho k Safatirovi.

Mních Safatir

Rasululláh poslal list aj Safatirovi. Keď Safatir prečítal listy a počul o Prorokových vlastnostiach, povedal, že niet nijakej pochybnosti, že on je prorok posledných čias, ktorého príchod zvestovali hazrat Músa a hazrat Ísa, a uveril. Odišiel domov, zatvoril sa a celé tri týždne nevychádzal kázať, ako to robieval v nedeľu. Kresťania kričali: „Čo je so Safatirom? Odkedy sa rozprával s tým Arabom, nevychádza von. Chceme ho vidieť!“

Safatir si vyzliekol čierny mníšsky odev. Obliekol si biely odev, vzal do ruky palicu a prišiel do kostola. Keď zhromaždil obyvateľov mesta, vstal a povedal: „Ó kresťania! Vedzte, že nám prišiel list od Ahmada (alejhis-salám). Pozýva nás k pravému náboženstvu. Jasne viem a verím, že on je pravý rasul Alaha ta’ala.“ Keď to kresťania počuli, vrhli sa na Safatira a zbili ho tak, že sa stal šahídom. Hazrat Dihja prišiel a oznámil Herakleiovi, čo sa stalo.

Herakleios povedal: „Nepovedal som ti to? Safatir je kresťanom drahší a milší ako ja. Keby to počuli odo mňa, zabili by aj mňa ako jeho.“ A v správe, ktorú uvádza Buchárí vo svojej knihe „Sahíh“ a ktorú rozpráva Zuhrí, sa hovorí: „Herakleios zavolal byzantských veľmožov do svojho paláca v Homse a prikázal zatvoriť brány. Potom vystúpil na vyvýšené miesto a povedal: ‚Ó Byzantínci! Chcete dosiahnuť šťastie a pokoj, aby vaša vláda zostala trvalá a aby ste nasledovali to, čo povedal hazrat Ísa?‘ Byzantínci sa spýtali: ‚Ó náš panovník! Čo máme urobiť, aby sme to dosiahli?‘ Herakleios povedal: ‚Ó Byzantínci! Zvolal som vás kvôli dobrej veci. Prišiel mi list od hazrat Muhammada. Pozýva ma k náboženstvu islam. Pri Alahovi, on je prorok, ktorého príchod sme neustále očakávali, ktorého sme našli zapísaného v našich knihách a ktorého znamenia poznáme. Poďme, nasledujme ho, aby sme sa zachránili na tomto svete aj na onom svete.‘ Na to sa všetci s hrubými slovami a reptaním rozbehli k bránam, aby utiekli von. Keďže však brány boli zatvorené, nemohli vyjsť. Keď Herakleios videl takéto správanie Byzantíncov a pochopil, ako utekajú pred islamom, zľakol sa o svoj život a povedal: ‚Ó Byzantínci! Tieto slová som povedal len preto, aby som vyskúšal, nakoľko ste oddaní svojmu náboženstvu. Na vlastné oči som videl vašu oddanosť náboženstvu a správanie, ktoré ma potešilo.‘ Na to Byzantínci urobili pred Herakleiom sadždu, a keď sa brány paláca otvorili, vyšli a odišli.“5 Herakleios zavolal hazrat Dihju a vyrozprával mu, čo sa stalo. Dal mu dary, jeden cennejší ako druhý. Okrem toho napísal list Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam). Svoj list a dary, ktoré dal pripraviť, poslal po hazrat Dihjovi nášmu milovanému Prorokovi.

„Niet nijakej pochybnosti, že on je prorok posledných čias, ktorého príchod zvestovali hazrat Músa a hazrat Ísa“ Mních Safatir

Herakleios sa chcel stať moslimom, ale zo strachu, že príde o postavenie, a zo strachu pred smrťou neuveril. V liste, ktorý napísal Prorokovi, stálo: „Muhammadovi, Alahovmu Rasulovi, ktorého zvestoval hazrat Ísa, od cisára, vládcu Byzancie! Tvoj vyslanec prišiel ku mne aj s tvojím listom. Dosvedčujem, že ty si pravý Alahov rasul. Lebo my sme ťa našli zapísaného v Indžíle a hazrat Ísa nám ťa zvestoval. Pozval som Byzantíncov, aby v teba uverili, ale oni s tým nesúhlasili. Keby ma boli poslúchli, bolo by to pre nich určite dobré. Veľmi si želám byť pri tebe, slúžiť ti a umývať ti nohy.“ Hazrat Dihja odišiel od Herakleia a dorazil do Hismy. Na ceste, v údolí Šanár, jednom z údolí Džuzámu, hazrat Dihju olúpili Hunajd ibn Us, jeho syn a jeho ľudia. Vzali mu všetko, čo mal, okrem starého odevu. V tom kraji už prijali islam Dubajb ibn Rifáa ibn Zajd a jeho kmeň. Keď k nim Dihja prišiel a vyrozprával, čo sa stalo, vytiahli proti Hunajdovi ibn Usovi a jeho kmeňu a vrátili všetky veci.

Neskôr Rasululláh poslal proti Hunajdovi ibn Usovi a jeho ľuďom Zajda ibn Hárisu. Všetci, ktorí žili v tom kraji, uverili. Keď hazrat Dihja dorazil do Mediny, ani sa nezastavil doma, ale šiel rovno k dverám Habíba al-akram. Zaklopal na dvere. Náš Prorok sa spýtal: „Kto je to?“ Dihja povedal: „Dihjat al-Kalbí.“ Vodca svetov povedal: „Vstúp.“ Hazrat Dihja vošiel a vyrozprával všetko, čo sa stalo, do všetkých podrobností. Prečítal Prorokovi Herakleiov list. Rasululláh povedal: „Zostane ešte nejaký čas (na tróne). Kým je môj list u nich, ich vláda potrvá.“

Hoci Herakleios vo svojom liste napísal, že uveril v nášho Proroka (sallalláhu alejhi va sallam), Rasululláh povedal: „Klame. Nezriekol sa svojho náboženstva.“ Herakleios zavinul list nášho milovaného Proroka do hodvábneho atlasu a uchovával ho v okrúhlej zlatej schránke. Herakleiova rodina tento list strážila a skrývala ho pred všetkými. Hovorili a verili, že ich vláda potrvá, kým budú mať tento list v rukách. A naozaj sa tak aj stalo.6