UDALOSŤ PRI HUDAJBIJI

Úmysel – umra, výsledok – Hudajbija

Bol mesiac zulka’da šiesteho roku po hidžre. Jednej noci Nabí al-muhtaram (sallalláhu alejhi va sallam) videl vo sne, že so vznešenými sahábmi išiel do Mekky al-Mukarrama a vykonal taváf okolo Káby al-Muazzama a že si časť z nich skrátila vlasy a časť si oholila hlavu. Keď Rasululláh porozprával tento sen svojim sahábom, nesmierne sa vzrušili. Prvý raz po hidžre pôjdu do Mekky, svojej krásnej vlasti, kde sa narodili a vyrástli a ktorá bola plná trpkých i sladkých spomienok. Navštívia svätú Kábu, ku ktorej sa obracali pri piatich denných namazoch a za ktorou túžili, a vykonajú okolo nej taváf. Aká krásna radostná zvesť to bola!… Len čo dostali radostnú zvesť nášho milovaného Proroka: „Určite vstúpite do Masdžid al-Harámu!“, vznešení sahábovia sa hneď začali pripravovať. Keď boli prípravy hotové, Habíb al-akram nechal v Medine ako zástupcu Abdulláha ibn Umm Maktúma. Prvý pondelok mesiaca zulka’da vysadol na svoju ťavu menom Kasvá. S tisícštyristo sahábmi, ktorí sa pripravili na cestu, sa rozlúčili s tými, ktorí zostávali v Medine. Vyslovili úmysel (nijjat) vykonať umru a vydali sa k svätému mestu Mekke. Vzali so sebou svoje meče ako cestovné zbrane a sedemdesiat tiav na obetovanie. Z ľudí v karaváne bolo dvesto na koňoch a štyri osoby boli ženy spomedzi sahábov. Jednou z týchto žien bola požehnaná a čistá manželka nášho milovaného Proroka, naša matka hazrat Umm Salama. Keď prišli k míkátu zvanému Zu l-Hulajfa, obliekli si ihrám a vykonali poludňajší namaz. Potom ťavám, ktoré budú obetované, označili uši a okolo krku im uviazali povrazy. Nádžijovi ibn Džundubovi Aslamímu dali pomocníkov a zverili mu starostlivosť o ťavy. Abbád ibn Bišr bol vymenovaný za veliteľa jazdeckého oddielu s dvadsiatimi mužmi a poslaný dopredu na prieskum. Bišr ibn Sufján bol poslaný do Mekky ako posol.1 Náš milovaný Prorok a hrdinskí sahábovia, oblečení v ihráme a odetí do bieleho, začali vzdávať chválu Alahovi ta’ala, potvrdzovať vznešenosť Jeho mena a úpenlivo Ho prosiť:

„Labbajka, Alláhumma labbajk! Labbajka, lá šaríka laka labbajk! Inna l-hamda va n-ni’mata laka va l-mulk, lá šaríka lak!“

(Tu som, Alah môj, tu som! Na Tvoje volanie som odpovedal slovom i celou bytosťou, znova a znova, a podriadil som sa Tvojmu príkazu. Ty nemáš spoločníka, celou svojou bytosťou som sa obrátil k Tebe. Chvála a dobrodenie patria iba Tebe. Aj vláda je Tvoja. Ty nemáš spoločníka.) Od tejto požehnanej talbije sa otriasala zem i nebo a Zu l-Hulajfu zahalil žiarivý vzduch plný nuru. Všetci boli vzrušení a opustili Zu l-Hulajfu, aby čo najskôr prišli do Mekky.

Na ceste pristúpili k Habíbovi al-akram hazrat Umar a hazrat Sa’d ibn Ubáda a vyjadrili obavy: „Ó Rasulalláh! Pôjdeme bez zbraní k ľuďom, ktorí sú s vami vo vojne? Bojíme sa, že vás Kurajšovci napadnú a ublížia vášmu požehnanému telu!…“ Sarvar oboch svetov im povedal: „Vyslovil som úmysel vykonať umru. V tomto stave nechcem nosiť zbrane.“

Cesta prebiehala pokojne. Zastavovali sa u rôznych kmeňov pri ceste a Prorok ich pozýval do islamu. Časť sa zdráhala prijať, časť posielala dary. Tak prešli polovicu cesty a prišli na miesto zvané Gadír al-Aštát, za Usfánom. Tam sa vrátil hazrat Bišr ibn Sufján, ktorému bolo predtým zverené doniesť správu Mekkáncom a ktorý sa rozprával s Kurajšovcami. Porozprával Prorokovi, čo videl: „Ó Rasulalláh! Kurajšovci počuli, že prichádzaš. Zo strachu usporiadali okolitým kmeňom hostiny a požiadali ich o pomoc. Poslali proti vám na prieskum jazdecký oddiel s dvesto mužmi. Okolité kmene prijali túto žiadosť a zhromaždili sa v Baldahu. Zhromaždili veľa vojska a prisahali, že vás nepustia do Mekky.“

Na túto správu bol Vodca svetov veľmi zarmútený a povedal: „Kurajšovci sú stratení. Vojna ich už zožrala a zničila… Myslia si kurajšovskí polyteisti, že majú nejakú silu? Pri Alahovi, nikdy neprestanem s nimi bojovať, kým toto náboženstvo, pre ktorého šírenie ma poslal Alah ta’ala, nezvíťazí a neprevýši všetko, kým mi hlava neodpadne od tela!“ Potom sa obrátil k svojim hrdinským sahábom a spýtal sa ich na názor a postoj. Slávni sahábovia, ktorí sa celou svojou bytosťou oddali Rasululláhovi, povedali: „Alah ta’ala a Jeho Rasul vedia lepšie. Nech sú naše životy obetou za teba, ó Rasulalláh! Vydali sme sa na cestu s úmyslom vykonať taváf okolo Bajtulláhu. Neprišli sme, aby sme niekoho zabili, ani aby sme bojovali. Ak nám však chcú zabrániť navštíviť Kábu, určite s nimi budeme bojovať a dosiahneme svoj cieľ!…“ Toto odhodlanie vznešených sahábov sa zapáčilo nášmu milovanému Prorokovi. Povedal: „Tak teda vpred, s požehnaným menom Alaha ta’ala!…“ Sahábovia zhromaždení okolo Proroka zvolali talbiju „Labbajka, Alláhumma labbajk!…“ a tekbír „Alláhu akbar! Alláhu akbar!…“ a vydali sa vpred k Mekke.

Jedného dňa v čase poludňajšieho namazu Bilál Habeší všetkou krásou svojho hlasu predniesol Ezan Muhammadí a oznámil, že nastal čas namazu. V tom čase tam prišiel kurajšovský jazdecký oddiel s dvesto mužmi, postavil sa medzi Mekku a sahábov a zaujal postavenie pripravený na útok. Napriek tomu sa Vodca svetov zoradil so svojimi vznešenými sahábmi do radov a postavil sa k namazu. Pohľad na asi tisícštyristo sahábov, ktorí v radoch nehybne stáli v kijáme za naším milovaným Prorokom a skláňali sa do rukú, stál za pozretie. A to, ako všetci spolu padali na sadždu, pripomínalo veľkolepý vrch, ktorý sa skláňa a znova vzpriamuje.

„Pri Alahovi ta’ala, čokoľvek odo mňa budú Kurajšovci žiadať, prijmem to, pod podmienkou, že sa bude ctiť Bajt aš-šaríf“ Hadís šaríf

Cesta do Hudajbije

Ich pokora pred Alahom ta’ala, keď kládli svoje ctihodné čelá na zem, vliala lásku k islamu do sŕdc niektorých kurajšovských jazdcov. Keď vznešení sahábovia dali salám a skončili namaz, veliteľ kurajšovských jazdcov s ľútosťou povedal: „Keby sme boli využili tento ich stav a zaútočili, pobili by sme väčšinu z nich!… Prečo sme na nich nezaútočili, keď boli pri namaze?“ Potom svojim druhom odkázal, že tentoraz príležitosť nepremeškajú: „Nebojte sa. Aj tak sa postavia k ďalšiemu namazu, ktorý je im drahší ako život aj deti!…“ Tieto ich slová Alah ta’ala zjavil Prorokovi prostredníctvom Džibríla alejhis-salám. V zjavenom vznešenom ajate bolo povedané, podľa významu: „(Ó Môj Habíb!) Keď budeš medzi nimi a budeš im (svojim sahábom) viesť namaz (tvárou v tvár nepriateľovi), (rozdeľ ich do dvoch skupín,) nech jedna skupina stojí s tebou (pri namaze a druhá oproti nepriateľovi). Nech si vezmú svoje zbrane k sebe. Tí, ktorí s tebou vykonali jeden rak’at, nech odídu (vyhýbajúc sa úkonom, ktoré kazia namaz) oproti nepriateľovi. Potom nech príde druhá skupina, ktorá ešte nevykonala namaz, a nech s tebou vykoná druhý rak’at, a nech si aj oni vezmú k sebe svoje brnenia, ochrannú výstroj a zbrane. (Nech s tebou prečítajú tašahhud. Keď ty dáš salám, nech oni bez toho, aby dali salám, odídu oproti nepriateľovi; nech sa tí, ktorí ako prví vykonali jeden rak’at, vrátia, sami vykonajú ešte jeden rak’at a dajú salám. A nech aj tí, ktorí druhý rak’at vykonali s imámom, opäť prídu, vykonajú ešte jeden rak’at, dokončia namaz a dajú salám.) Neveriaci by si želali, aby ste zanedbali svoje zbrane a výstroj, a tak by sa na vás náhle vrhli… Ak vám bude prekážať dážď alebo budete chorí, nie je pre vás hriechom odložiť zbrane. Napriek tomu urobte všetky opatrenia. Alah ta’ala veru pripravil pre neveriacich ponižujúce trápenie.“2 Keď v čase popoludňajšieho namazu hazrat Bilál predniesol ezan, kurajšovskí jazdci sa opäť postavili medzi Mekku a vznešených sahábov, pripravení na útok. Prorok viedol svojim sahábom namaz tak, ako je uvedené vo vznešenom ajate. Polyteisti sa čudovali tomu, ako opatrne moslimovia vykonávajú namaz. Alah ta’ala im vlial do sŕdc strach. Neodvážili sa nič podniknúť. Odišli odtiaľ, aby doniesli správu do Mekky. Aj Prorok a jeho sahábovia sa odtiaľ vydali k Mekke. Keď prišli k hranici svätej Mekky, Rasululláhova (sallalláhu alejhi va sallam) ťava Kasvá si náhle kľakla bez akejkoľvek viditeľnej príčiny. Veľmi sa snažili zdvihnúť ju, ale nevstala. Nato Sultán vesmíru povedal: „Nemá vo zvyku takto si kľakať. Ale Alah ta’ala, ktorý kedysi zadržal (Abrahovho) slona, aby nevstúpil do Mekky, teraz zadržal aj Kasvu. Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť: čokoľvek odo mňa Kurajšovci budú žiadať z toho, čo Alah ta’ala zakázal robiť na území Harámu (ako je upustenie od boja a od prelievania krvi), určite im to želanie splním!“

Potom chceli Kasvu zdvihnúť. Ťava vyskočila a vstala. Nevstúpila do hraníc Harámu, ale zastala presne na hranici, na mieste zvanom Hudajbija. Prorok a vznešení sahábovia sa utáborili na tom mieste, kde bolo málo vody.

„Myslia si kurajšovskí polyteisti, že majú nejakú silu? Pri Alahovi, nikdy neprestanem s nimi bojovať, kým toto náboženstvo, pre ktorého šírenie ma poslal Alah ta’ala, nezvíťazí a neprevýši všetko, kým mi hlava neodpadne od tela!“ Hadís šaríf

Rasul al-akram si dal postaviť stan mimo hranice požehnanej Mekky. Začal tam so svojimi sahábmi čakať. Keď nastal čas, vykonávali namazy vnútri hraníc Mekky al-Mukarrama. V studniach nezostala voda ani na pitie, ani na iné potreby. Voda bola iba v Prorokovom džbáne. Sahábovia, ktorí sa ocitli v ťažkom postavení, povedali: „Nech sú naše životy obetou za teba, ó Rasulalláh! Vodu máme iba v tvojom džbáne. Sme stratení.“

Vodca svetov povedal: „Kým som medzi vami, nebudete stratení.“ Potom povedal „Bismilláh“ a položil svoju požehnanú ruku na džbán. Keď ju zdvihol a povedal: „Naberajte!…“, spomedzi jeho požehnaných prstov začala tiecť voda ako z prameňa. Vznešení sahábovia sa napili do sýtosti, vzali si abdest, naplnili všetky svoje mechy a napojili kone a ťavy. Náš milovaný Prorok, more milosrdenstva, ktorý s úsmevom pozoroval svojich sahábov, vzdal chválu Alahovi ta’ala. Hazrat Džábir ibn Abdulláh, ktorý bol v ten deň tam, povedal: „Bolo nás tisícštyristo. Keby nás bolo aj stotisíc, tá voda by stačila všetkým.“

Baj’at ar-Ridván

Keď bol Rasul al-akram v Hudajbiji, prišiel k nemu Budajl, náčelník kmeňa Chuzáa, ktorý bol odjakživa priateľom moslimov, a oznámil, že kurajšovské vojsko spolu s pridruženými okolitými kmeňmi sa utáborilo pri Hudajbiji a že prisahali, že budú bojovať, kým sa ich vojsko nerozpráši. Nato Prorok povedal: „My sme sem neprišli, aby sme s niekým bojovali. Prišli sme iba vykonať umru, navštíviť Kábu al-Muazzama a vykonať okolo nej taváf. Napriek tomu s tým, kto sa nám pokúsi zabrániť navštíviť Bajtulláh, budeme bojovať. Niet pochýb, že vojny Kurajšovcov veľmi vyčerpali, oslabili a spôsobili im veľké škody. Ak chcú, určím im lehotu prímeria. Počas tej lehoty nech sú predo mnou v bezpečí. Nech sa nemiešajú medzi mňa a ostatné kmene; nech ma nechajú s nimi osamote. Ak ja nad tými kmeňmi zvíťazím a Džanáb al-Hakk im daruje správne vedenie (hidája) a stanú sa moslimami, aj kurajšovskí polyteisti sa, ak budú chcieť, môžu stať moslimami ako oni. A ak ja, ako si oni myslia, nad ostatnými spoločenstvami nezvíťazím, potom aj oni sami nájdu pokoj a zosilnejú. Ak kurajšovskí polyteisti toto neprijmú a začnú so mnou bojovať, prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť, že budem s nimi bojovať za toto náboženstvo, ktoré sa usilujem šíriť, kým mi hlava neodpadne od tela. Vtedy Alah ta’ala nepochybne splní Svoj sľub, že mi pomôže!“

Budajl, náčelník kmeňa Chuzáa, sa vydal oznámiť Prorokove slová v kurajšovskom tábore. Keď polyteisti od Budajla vypočuli Rasululláhove slová, poslali k Prorokovi jedného zo svojich popredných mužov, Urvu ibn Masúda, aby vyjednával. Keď Urva oznámil, že Kurajšovci sa pevne rozhodli nikoho nepustiť do Mekky, Habíb al-akram povedal: „Ó Urva! Povedz, pre Alaha! Smie sa zabrániť tomu, aby tieto obetné ťavy boli obetované a aby táto Kába al-Muazzama bola navštívená a aby sa okolo nej vykonal taváf?“ Potom aj Urvovi porozprával to, čo povedal náčelníkovi kmeňa Chuzáa.

Urva na jednej strane počúval Proroka a na druhej strane pozoroval držanie a správanie vznešených sahábov, to, ako sa správajú jeden k druhému a k Vodcovi svetov, ich úctu a vážnosť. Keď vypočul návrh nášho milovaného Proroka, vstal a išiel to porozprávať Kurajšovcom. Keď prišiel k nim, povedal: „Ó kurajšovský ľud! Viete, že som ako posol chodil k mnohým panovníkom, ako byzantský cisár (kajsar), Nadžáší a perzský cisár (kisrá). Prisahám, že doteraz som nevidel, žeby sa niektorému panovníkovi preukazovala taká úcta a vážnosť, akú moslimovia preukazujú Muhammadovi. Nikto z jeho sahábov neprehovorí, kým od neho nedostane dovolenie. Ak mu z hlavy spadne jeden vlas, chytajú ho a schovávajú si ho do záňadria pre požehnanie. Keď hovoria v jeho prítomnosti, stíšia hlas, že ich sotva počuť. Z úcty k nemu sa mu nedokážu pozrieť do tváre, ale klopia zrak. Ak svojim sahábom dá nejaké znamenie alebo niečo prikáže, usilujú sa to splniť, aj keby to malo stáť život.

Ó zhromaždenie Kurajšovcov! Nech by ste sa chopili mečov a siahli po všetkých prostriedkoch, oni vám nevydajú ani jeden vlas svojho Proroka. Ba ani nedovolia, aby mu bola spôsobená akákoľvek škoda, ani aby sa ho niekto dotkol. Taká je situácia. Dobre si rozmyslite, čo ďalej! A keď je to tak, Muhammad nám ponúka dobré prímerie, využite to!“

Kurajšovskí polyteisti tieto slová neprijali, zachovali sa k Urvovi hrubo a urazili ho. Keď z kurajšovského tábora neprišla nijaká správa, Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) poslal ako posla Chiráša ibn Umajju, aby zopakoval jeho návrhy. Polyteisti sa k poslovi islamu zachovali veľmi hrubo. Zarezali mu ťavu a zjedli ju a na neho samého sa vrhli, aby ho zabili. Chiráš ibn Umajja, ktorý sa im sotva vytrhol z rúk, prišiel k Prorokovi a porozprával, čo sa stalo, a Prorok sa veľmi zarmútil pre urážku, ktorá bola spôsobená jeho poslovi. V tom čase sa z polyteistického tábora objavil Hulajs, náčelník kmeňa Ahábíš. Prichádzal k Prorokovi. Polyteisti mu zverili úlohu posla. Keď náš milovaný Prorok videl, že prichádza Hulajs, povedal: „Tento, čo prichádza, patrí k ľudu, ktorý si ctí obeť a ktorý sa usiluje plniť príkazy Alaha ta’ala a uctievať Ho. (Ó moji sahábovia!) Požente obetné ťavy k nemu, nech ich vidí!“ Vznešení sahábovia pustili obetné ťavy k nemu a zvolali talbiju: „Labbajka, Alláhumma labbajk!“ Keď Hulajs uvidel obetné zvieratá s uviazanými krkmi a označenými ušami, dlho sa na ne díval. Oči sa mu naplnili slzami a nedokázal sa zdržať, aby smutným hlasom, ktorý vychádzal z hĺbky jeho duše, nepovedal: „Moslimovia nemajú iný úmysel, len vykonať taváf okolo Káby a navštíviť ju. Aké škaredé je brániť im v tom! Prisahám pri Pánovi Káby, Kurajšovci pre tento nesprávny čin zahynú!“ Keď Vodca svetov počul tieto slová, povedal: „Áno, je to tak, brat z Kinánovcov.“ Hulajs sa od hanby nemohol dostaviť pred Rasululláha, ba ani pozrieť do jeho požehnanej tváre. Vrátil sa do kurajšovského tábora. Porozprával, čo videl, a otvorene povedal svoj názor: „Nepokladám za správne, že mu bránite navštíviť Kábu.“ Kurajšovskí polyteisti sa nesmierne rozhnevali a obvinili Hulajsa z nevedomosti.

„Ó Urva! Povedz, pre Alaha! Smie sa zabrániť tomu, aby tieto obetné ťavy boli obetované a aby táto Kába al-Muazzama bola navštívená a aby sa okolo nej vykonal taváf?“ Hadís šaríf

Tentoraz polyteisti poslali ako posla Mikraza ibn Hafsa, známeho svojou krutosťou. Aj on dostal svoju odpoveď a vrátil sa. Po Mikrazovom poslaní zachvátil polyteistov strach, že by ich moslimovia mohli náhle napadnúť.

Prorok nechcel nechať vec v polovici a chcel poslať niekoho zo svojich sahábov, kto bol u Kurajšovcov vážený. Nakoniec sa rozhodlo, že pôjde hazrat Usman. Náš milovaný Prorok povedal Usmanovi ibn Affánovi: „Povedz im: ‚My sme sem neprišli, aby sme s niekým bojovali. Prišli sme iba vykonať taváf okolo Káby al-Muazzama a navštíviť ju. Obetujeme obetné ťavy, ktoré máme so sebou, a vrátime sa‘, a pozvi ich do islamu!“ Okrem toho mu uložil, aby moslimom v Mekke priniesol radostnú zvesť, že Mekka bude čoskoro dobytá.3

Hazrat Usman išiel k polyteistom a odovzdal im Prorokove slová presne tak, ako ich povedal. Odmietli aj návrh, ktorý priniesol hazrat Usman. Povedali, že ak chce, môže vykonať taváf okolo Bajtulláhu iba on. Hazrat Usman však povedal: „Kým Rasul alejhis-salám nevykoná taváf okolo Bajtulláhu, nevykonám ho ani ja!“ Polyteisti, ktorí sa pre to nesmierne rozhnevali, ho zadržali. K sahábom sa dostala správa: „Usman bol zabitý a stal sa šahídom.“ Keď to oznámili Prorokovi, veľmi sa zarmútil a povedal: „Ak je táto správa pravdivá, neodídeme odtiaľto, kým sa s tým ľudom nestretneme v boji.“ Potom si sadol pod strom zvaný samura a vyzval svojich sahábov k prísahe vernosti (baj’a) slovami: „Alah ta’ala mi prikázal, aby ste mi zložili prísahu vernosti.“ Hrdinskí sahábovia položili ruky na požehnanú ruku Proroka a dali slovo: „Zložili sme prísahu vernosti, že budeme bojovať pred tebou a dosiahneme dobytie, kým ti Alah ta’ala nedaruje víťazstvo, alebo že sa na tejto ceste staneme šahídmi!“ Prorok položil jednu svoju ruku na druhú a sám sebe zložil prísahu vernosti v mene hazrat Usmana, ktorý nebol prítomný. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) bol touto prísahou svojich sahábov veľmi spokojný a povedal: „Nikto z tých, ktorí pod stromom úprimne zložili prísahu vernosti, nevstúpi do džahannamu.“ Táto prísaha bola nazvaná „Baj’at ar-Ridván“.4 Vznešení sahábovia (radijalláhu anhum) s vytasenými mečmi už nemohli pokojne obsedieť na svojich miestach a čakali iba na znamenie Rasula alejhis-salám. V tom čase kurajšovskí vyzvedači, ktorí sledovali islamský tábor, videli, že mudžáhidi zložili nášmu milovanému Prorokovi prísahu, že budú na tejto ceste bojovať, kým nevypijú šerbet šahádatu, a že sa pripravujú. Hneď išli do kurajšovského tábora a porozprávali, čo sa stalo. Prorok pre každý prípad v noci rozostavoval stráže, aby strážili sahábov. Jednej noci, v dňoch, keď bol hazrat Usman zadržaný, zaútočila skupina päťdesiatich polyteistov pod vedením Mikraza, aby islamských vojakov prekvapila v spánku. V tú noc mali stráž Muhammad ibn Maslama a jeho druhovia. Po krátkom boji pevne pochytali neveriacich, ktorí prišli. Iba Mikrazovi sa podarilo utiecť. Zajatcov priviedli pred Rasululláha. Časť bola uväznená a časť omilostená. Polyteisti chceli aj nasledujúcu noc podniknúť prepad, ale opäť ich pochytali. Prorok aj ich omilostil a prepustil.

Mierová zmluva v Hudajbiji

Neveriace vojsko zachvátil strach, keď pochopilo, že islamské vojsko vo dne v noci čaká pripravené na boj a môže zaútočiť v ktorejkoľvek chvíli. Keď videli, že niet iného východiska okrem dohody, narýchlo zvolili posolstvo. Tomuto posolstvu, zvolenému pod vedením Suhajla ibn Amra, povedali: „Uzavrite dohodu pod podmienkou, že tento rok nevstúpia do Mekky.“

Náš milovaný Prorok prijal kurajšovských poslov. Prvou požiadavkou poslov bolo, aby boli prepustení ich zajatí ľudia. Vodca svetov povedal: „Kým neprepustíte mojich sahábov, ktorých ste zadržali v Mekke, neprepustím týchto vašich ľudí!“ Suhajl povedal: „Pravdu povediac, zachoval si sa k nám veľmi spravodlivo a čestne“, a postaral sa o to, aby bol prepustený hazrat Usman, zadržaný v Mekke, a asi desať sahábov, ktorých predtým uväznili. Potom boli prepustení aj polyteisti, ktorí boli pochytaní a uväznení pri prepade.

Po dlhých rozhovoroch sa dosiahla dohoda. Prišiel rad ju spísať. Za pisára bol zvolený hazrat Ali. Na spísanie mierovej zmluvy pripravili papier a kalamár. Habíbulláh, poslaný ako milosť pre svety, povedal hazrat Alimu: „Píš!“

„Bismilláhi r-rahmáni r-rahím!“ Suhajl sa tomu hneď vzoprel: „Prisahám, neviem, čo znamená slovo ‚Rahmán‘. Nepíš tak; píš ‚Bismika lláhumma‘! Inak nebudem súhlasiť s mierom!“ Prorok videl v uzavretí mieru veľmi veľké múdrosti. Preto povedal: „Aj ‚Bismika lláhumma‘ je pekné“ a prikázal hazrat Alimu, aby tak napísal. Keď to bolo napísané, Prorok povedal: „Toto sú body, na ktorých sa Muhammad Rasululláh dohodol a zmieril so Suhajlom ibn Amrom a ktoré podpísal, aby strany splnili ich podmienky“, a Suhajl chytil hazrat Aliho za ruku. Obrátil sa k Prorokovi a povedal: „Prisaháme, keby sme uznávali, že si Alahov rasul, nestavali by sme sa proti tebe a nebránili by sme ti navštíviť Kábu. Preto namiesto ‚Rasululláh‘ napíš ‚Muhammad, Abdulláhov syn‘!“

Prorok prijal aj to a povedal: „Pri Alahovi, hoci ma pokladáte za klamára, ja som predsa bez akýchkoľvek pochýb rasul Alaha ta’ala. To, že dám napísať svoje meno a meno svojho otca, nezruší moje proroctvo. Ó Ali! Vymaž to a napíš ‚Muhammad ibn Abdulláh‘.“

Nikto zo vznešených sahábov sa v srdci nezmieril s vymazaním slova „Rasululláh“. V okamihu zabudli na všetko a povedali: „Ó Ali! Napíš ‚Muhammad Rasululláh‘, inak medzi nami a týmito polyteistami rozhodne iba meč!…“ Prorok bol spokojný s touto horlivosťou svojich sahábov, ale svojimi požehnanými rukami im dal znamenie, aby stíchli. Keď prikázal hazrat Alimu, aby to vymazal, ten sa ospravedlnil: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Moja ruka nedokáže vymazať túto tvoju požehnanú vlastnosť!…“ Náš milovaný Prorok ho požiadal, aby mu to miesto ukázal. Keď mu ho ukázal, vzal mu listinu z ruky, vymazal tie slová svojím požehnaným prstom a dal napísať „Abdulláhov syn“. Potom sa začali písať body: 1) Dohoda bude platiť desať rokov; počas tohto času nebudú dve strany proti sebe bojovať.

„Nikto z tých, ktorí pod stromom úprimne zložili prísahu vernosti, nevstúpi do džahannamu“ Hadís šaríf

1. Moslimovia tento rok nenavštívia Kábu, ale budú ju môcť navštíviť o rok. 3) Moslimovia, ktorí prídu navštíviť Kábu, zostanú tri dni a nebudú mať pri sebe iné zbrane okrem cestovných. 4) Keď moslimovia budú vykonávať taváf okolo Káby, mekkánski polyteisti vyjdú z Káby a umožnia im slobodne vykonať taváf.

1. Ak niekto z Kurajšovcov, kto prijme islam, odíde do Mediny bez dovolenia svojho poručníka, bude vrátený; ak niekto z moslimov prejde na stranu Kurajšovcov a odíde do Mekky, nebude vrátený. Keď sa hazrat Umar pri tomto bode spýtal: „Ó Rasulalláh! Prijmeš aj túto podmienku?“, náš milovaný Prorok sa usmial a povedal: „Áno. Tých, ktorí by od nás odišli k nim, nech Alah ta’ala od nás vzdiali!“

2. Ak niekto zo sahábov príde do Mekky s úmyslom vykonať hadž alebo umru, jeho život a majetok budú v bezpečí.

3. Ak sa niekto z polyteistov, keď bude cestovať do Šámu, do Egypta alebo inam, zastaví v Medine, aj jeho život a majetok budú v bezpečí.

4. Ostatné arabské kmene sa budú môcť dostať pod ochranu strany, ktorú si želajú, a budú slobodné spojiť sa s moslimami alebo s polyteistami.5

Prišiel rad na podpísanie dohody. V tej chvíli uvideli istého muža, ktorý ťahal reťaze na nohách a prichádzal k islamskému vojsku. Približoval sa čoraz viac a kričal: „Zachráňte ma!…“ Keď to počul, náčelník kurajšovského posolstva hneď vyskočil zo svojho miesta. Vzal tŕnistú haluz a začal ho biť po hlave a tvári. On však zhromaždil všetku silu, vrhol sa k požehnaným kolenám Rasululláha a úpenlivo prosil: „Zachráň ma, ó Rasulalláh!“ Bol to istý moslim, ktorého otec zakul do reťazí, pretože v Mekke prijal islam. Každý deň ho podrobovali ťažkým mukám a nútili ho klaňať sa modlám. Využil to, že polyteisti odišli do Hudajbije, roztrhal reťaze, vyšiel z Mekky tak, aby ho nikto nevidel, a ponáhľal sa k moslimom. Tento požehnaný muž, ktorý dosiahol správne vedenie, bol hazrat Abu Džandal, syn Suhajla, náčelníka polyteistického posolstva. Suhajl ukázal na svojho syna Abu Džandala a povedal Prorokovi: „Podľa dohody, ktorú sme pred chvíľou spísali, toto je prvý muž, ktorého mi musíš vrátiť!“

Prorok aj sahábovia boli hlboko otrasení. Všetci napäto čakali, akú odpoveď dá Rasululláh. Na jednej strane mierová zmluva a na druhej saháb trpiaci mukami… Vodca svetov povedal Suhajlovi: „Túto mierovú zmluvu sme ešte nepodpísali!“ Suhajl tvrdohlavo povedal: „Ó Muhammad! Body dohody sme dopísali ešte predtým, ako sem prišiel môj syn. Ak mi nevrátiš syna, ja nikdy nepodpíšem mierovú zmluvu!“ Hoci Prorok povedal: „Vyňaj ho z dohody, kvôli mne“, polyteisti to neprijali. Keď Suhajl ibn Amr odvliekal svojho syna, Abu Džandal nariekal: „Ó Rasulalláh! Ó moji bratia moslimovia!… Hoci som prijal islam a hľadal som útočisko u vás, vydávate ma polyteistom? Pokladáte za správne, aby ma každý deň mučili neznesiteľnými mukami? Ó Rasulalláh! Vraciate ma, aby ma odvrátili od náboženstva?!…“

Bolo veľmi ťažké zniesť toto srdcervúce prosenie. Sahábovia s ranenými srdcami sa rozplakali. Aj požehnané oči nášho milovaného Proroka, mora milosrdenstva, sa naplnili slzami. Išiel k Suhajlovi a poprosil ho: „No tak, nerob to! Daruj mi ho!“ Suhajl však odpovedal: „Nemožné, nedarujem!“ Nato náš milovaný Prorok utešil Abu Džandala slovami: „Ó Abu Džandal! Ešte trochu vydrž! Znášaj to, čo ti robia! Odmenu za to žiadaj od Alaha ta’ala. Alah ta’ala tebe aj slabým moslimom bez ochrancov, ako si ty, určite daruje úľavu a východisko“, a dodal: „Nepatrí sa nám nedodržať dané slovo.“ On povedal: „Dobre, ó Rasulalláh“, a tak dal najavo, že bude trpezlivý.

Túto srdcervúcu udalosť nedokázali zniesť ani polyteisti v posolstve a povedali: „Ó Muhammad! Kvôli tebe berieme Abu Džandala pod svoju ochranu. Nedovolíme Suhajlovi, aby ho mučil!“

Potom sa Rasululláh a vznešení sahábovia trochu upokojili. (Suhajl ibn Amr prijal islam po dobytí Mekky a stal sa jedným zo vznešených sahábov.) Mierová zmluva bola napísaná v dvoch vyhotoveniach a obe strany ju podpísali. Polyteisti sa vrátili do svojho tábora.6 Kurajšovské posolstvo sa veľmi radovalo z týchto bodov, ktoré vyzerali, akoby boli na škodu moslimov. Naopak, táto mierová zmluva bola veľkým víťazstvom pre veriacich a tieto body boli v prospech moslimov. Predovšetkým polyteisti uznávali, že moslimovia sú štát. Ak by sa niektorý polyteista z Mekky na ceste za obchodom alebo inou záležitosťou do Šámu či Egypta zastavil v Medine, jeho život a majetok by boli v bezpečí. Tak polyteisti zblízka uvidia, ako moslimovia žijú, budú obdivovať spravodlivosť islamu a krásne správanie sahábov jedného k druhému a zamilujú si islam. Nakoniec prijmú islam a pridajú sa k radom sahábov. Touto dohodou, ktorá mala trvať desať rokov, sa moslimovia rozmnožia a zosilnejú. Islam sa rozšíri na všetky strany. Bod: „Ak niekto z Kurajšovcov prijme islam a bude chcieť hľadať útočisko v Medine, bude vrátený“ však Proroka veľmi zarmútil. Povedal: „Alah ta’ala im určite stvorí úľavu a východisko.“ S polyteistami už nebolo čo riešiť. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal vznešeným sahábom: „Vstaňte! Obetujte svoje obetné zvieratá. Keď si oholíte hlavy, vystúpte z ihrámu.“ Prorok pred všetkými obetoval svoje obetné zviera. Potom ho oholil jeho holič, hazrat Chiráš ibn Umajja. Vznešení sahábovia chytali vo vzduchu tie požehnané vlasy skôr, ako padli na zem, a uchovávali ich pre požehnanie. Aj sahábovia obetovali svoje obetné zvieratá; časť z nich si oholila vlasy a časť si ich skrátila.7

„Ó Abu Džandal! Ešte trochu vydrž! Znášaj to, čo ti robia! Odmenu za to žiadaj od Alaha ta’ala. Alah ta’ala tebe aj slabým moslimom bez ochrancov, ako si ty, určite daruje úľavu a východisko“ Hadís šaríf

V Hudajbiji zostali asi dvadsať dní. Prorok sa so svojimi druhmi vydal naspäť do Mediny. Na ceste Alah ta’ala zjavil Prorokovi súru al-Fath a zvestoval mu, že zavŕši Svoje dobrodenie a pomoc. V dňoch, keď Sultán vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) ako víťaz poctil žiarivú Medinu svojím príchodom, Abu Basír z kurajšovského kmeňa Sakíf dosiahol česť stať sa moslimom. Keď pochopil, že nemôže žiť medzi polyteistami, Abu Basír prišiel pešo do Mediny. Ale tak, ako to vyžadovala dohoda z Hudajbije, odišiel z Mediny a usadil sa na mieste zvanom Ís, na pobreží Červeného mora.8

To miesto ležalo na obchodnej ceste, ktorou kurajšovskí polyteisti chodili do Šámu. Odvtedy tí z Kurajšovcov, ktorí prijímali islam, opúšťali Mekku a neodchádzali do Mediny, ale do Ísu, k Abu Basírovi. Prvým z nich bol hazrat Abu Džandal. Potom to už neprestalo. Bolo ich päťdesiat, sto, dvesto, tristo. Kurajšovská karavána na ceste do Šámu musela prechádzať tadiaľ. Hazrat Abu Basír a moslimovia, ktorí boli s ním, chytali polyteistov, ktorí tadiaľ prechádzali, a žiadali od nich, aby prijali islam. S tými, ktorí islam neprijímali, bojovali a privádzali ich do ťažkého postavenia. Keď mekkánski polyteisti videli, že ich obchodné cesty do Šámu sú prerušené, poslali do Mediny posolstvo. Úpenlivo prosili, aby bol zrušený bod mierovej zmluvy z Hudajbije: „Ak niekto z Kurajšovcov, kto prijme islam, odíde do Mediny bez dovolenia svojho poručníka, bude vrátený!…“ Prorok sa zľutoval a prijal túto ich žiadosť. Tak sa Kurajšovcom znova otvorili obchodné cesty do Šámu. A moslimovia ako odmenu za svoju trpezlivosť prišli do Mediny, k Prorokovi.

Ó NAJKRAJŠÍ Z KRÁSNYCH!

Ó najkrajší z krásnych, spálil si ma láskou svojou!
Oko mi nič nevidí, rozum mi každú chvíľu o tebe sníva!
Ty si šáh „Káb kausajn“, a ja zblúdilý otrok,
ako by sa tento pomätenec odvážil byť tvojím hosťom?
Zľutoval si sa, pozrel si a mŕtve srdcia si oživil,
utiekol som sa k tvojej nekonečnej milosti a zaklopal na tvoje dvere!
Ty si prameň dobroty, si more liekov!
Daruj mi kvapku láskavosti, bez lieku na bôľ som zostal!
Každý prichádza do Mekky, ku Kábe, Safá a Marve,
a ja som kvôli tebe vrchy a kopce prekonal!
Včera v noci sa mi vo sne hlava nebies dotkla,
zdalo sa mi, že sluhovia od tvojich dverí mi stúpili na šiju!
Ó hazrat Džámí, slávik môjho milovaného!
Spomedzi tvojich veršov som si vybral toto dvojveršie:
„Ako prašivé psy s vyplazeným jazykom,
dúfajúc v kvapku, došiel som k moru tvojho daru.“
Mavláná Chálid Bagdádí (kuddisa sirruhu)

„My sme ti veru darovali zjavné víťazstvo“ Fath: 1

Rasululláhove pozývacie listy

Slnko by svet neožiarilo,
keby tá drahá duša neprišla,
svetlo by svetu nedalo,
keby nenastala chvíľa mevlidu.
Z krištáľu a z radosti
by tvár ako ruža nebola stvorená,
keby sa s nurom, čo v srdciach žiari,
nestala telom.
Eyyübî