Modlitba za dážď

V šiestom roku po hidžre nastalo strašné sucho; z neba nespadla ani kvapka. Preto na zemi nerástla tráva a ľudia aj zvieratá upadli do útrap hladu. V jeden piatok požehnaného mesiaca ramadán predniesli nášmu milovanému Prorokovi svoju prosbu: „Ó Rasulalláh! Keby ste sa pomodlili, aby nám Alah ta’ala daroval dážď!…“ Prorok so svojimi sahábmi vyšiel na pole a bez ezanu a ikámatu vykonal namaz s dvoma rak’atmi. Prorok obrátil svoj požehnaný plášť (ridá) naruby a zvolal tekbír. Potom zdvihol svoje požehnané ruky tak vysoko, že mu medzi rukávmi bolo vidieť požehnané podpazušie, a začal sa modliť: „Alah môj! Daruj nám dážď!…“ Vznešení sahábovia hovorili: „Amen! Amen!“ V tej chvíli bola obloha úplne jasná, bez jediného oblaku. Keď sa Rasul al-akram modlil, začal fúkať vietor a bolo vidieť, ako oblaky zakrývajú oblohu. Potom začal mrholiť drobný dážď. Vodca svetov sa vtedy modlil: „Alah môj! Spusti tento dážď ako z krhly a urob ho pre nás dobrým!“ V tej chvíli sa začalo liať ako z krhly. Na odeve Proroka a vznešených sahábov nezostalo suché miesto. Skôr ako prišli domov, voda zmenila všetko naokolo na jazerá. Každý kráčal brodiac sa vodou. Dážď neprestával. V ten deň, na druhý deň… Aj na druhý deň… V čase nasledujúceho piatku (džumy) vznešení sahábovia povedali: „Ó Rasulalláh! Domy sa nám od dažďovej vody začali rúcať a dobytok sa topí. Keby ste sa pomodlili k Alahovi ta’ala, aby dážď prestal!…“ Náš milovaný Prorok sa usmial, zdvihol svoje požehnané ruky a modlil sa:

„Pane môj! Pošli tento dážď na polia, na miesta, kde rastú stromy, a do dolín!“ V tej chvíli dážď, ktorý padal týždeň, prestal a miesta, za ktoré sa modlil, začali dostávať vlahu.

Svety sa ponorili do nuru
v noci, keď sa Muhammad narodil,
veriaci sa od munáfika oddelil
v noci, keď sa Muhammad narodil.
Z neba na zem sa nur vylial,
sedmi a štyridsiati sa pridali,
mníchovi jazyk onemel
v noci, keď sa Muhammad narodil.

„Dnes je najlepším z našich jazdcov Abu Katáda a najlepším z našich pešiakov Salama ibn Akva“ Hadís šaríf