GAZVA BANÚ KURAJZA

Keď sa Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) po gazve Chandak vrátil do Mediny al-Munavvara, prišiel do domu našej matky hazrat Áiše. Zložil zo seba zbrane a brnenie. Jeho požehnané telo bolo zaprášené. Umyl sa. V tej chvíli prišiel jazdec v podobe hazrat Dihju, v brnení a so zbraňami. Bol to Džibríl alejhis-salám. Keď k nemu Prorok pristúpil, oznámil mu rozkaz: „Ó Rasul Alaha ta’ala! Džanáb al-Hakk ti prikazuje, aby si hneď vytiahol proti Kurajzovcom!“ Sultán vesmíru dal zavolať hazrat Bilála a dal mu tento rozkaz, aby ho oznámil vznešeným sahábom: „Ó moji sahábovia! Vstaňte, vysadnite na svoje kone a ťavy! Tí, ktorí poslúchajú, nech vykonajú popoludňajší namaz v krajine Kurajzovcov!“

Habíb al-akram si hneď obliekol brnenie a pripásal meč. Na požehnanú hlavu si nasadil prilbu, štít si prehodil cez chrbát a do ruky vzal kopiju. Potom vysadol na koňa. Prišiel medzi svojich sahábov, odovzdal hazrat Alimu zástavu islamu a poslal ho ako predvoj k pevnosti Židov Kurajzovcov, ktorá sa nachádzala na rovine hneď juhovýchodne od Mediny. Abdulláha ibn Umm Maktúma nechal v Medine ako zástupcu.1

Slávni sahábovia, ktorí obklopili nášho milovaného Proroka, vyšli z Mediny za tekbírov „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Na ceste narazili na Ganmovcov. Ozbrojení čakali na Rasululláha. Prorok sa ich spýtal: „Prešiel niekto okolo vás?“ Oni povedali: „Ó Rasulalláh! Okolo nás prešiel Dihja Kalbí. Sedel na bielej osedlanej mulici. Na tej mulici bola zamatová pokrývka z atlasu.“ Náš milovaný Prorok im povedal:

„To je Džibríl. Bol poslaný k Banú Kurajza, aby otriasol ich pevnosťami a vniesol im strach do sŕdc…“ Kým prišli k pevnosti Židov Kurajzovcov, počet islamského vojska stúpol na tritisíc. Hazrat Ali zabodol zástavu islamu pred pevnosťou Židov Kurajzovcov. Keď to Židia videli, hovorili proti Prorokovi škaredé slová. Hazrat Ali išiel a porozprával Prorokovi, čo sa deje. Keď tam Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) s tritisíc vojakmi prišiel, zo svojej milosti ich pozval do islamu. Židia tento krásny návrh neprijali. Odmietli aj návrh nášho milovaného Proroka: „Potom sa podriaďte príkazu Alaha ta’ala a Jeho Rasula, zíďte z pevnosti a vzdajte sa.“

Nato Vodca svetov povedal hazrat Sa’dovi ibn Abí Vakkásovi, majstrovi lukostrelcov: „Ó Sa’d! Postúp dopredu a zasyp ich šípmi!“ Hazrat Sa’d a ostatní lukostrelci začali za zvukov tekbírov strieľať šípy zo svojich tulcov na židovskú pevnosť. Aj oni odpovedali šípmi a kameňmi, a tak sa začal boj. Táto židovská zberba, ktorá moslimom v ťažkých chvíľach vrážala nôž do chrbta a zo závisti neuznávala proroctvo Muhammada alejhis-salám, nemala odvahu otvoriť bránu pevnosti a vyjsť na bojisko.

„Ó moji sahábovia! Vstaňte, vysadnite na svoje kone a ťavy! Tí, ktorí poslúchajú, nech vykonajú popoludňajší namaz v krajine Kurajzovcov!“ Hadís šaríf

Boj pokračoval ako obliehanie. Munáfikovia v islamskom vojsku potajomky posielali do pevnosti odkazy: „V nijakom prípade sa nevzdávajte! Aj keby žiadali, aby ste odišli z Mediny, nesúhlaste! Ak budete pokračovať v boji, pomôžeme vám zo všetkých síl a nič vám neodoprieme. A ak vás vyženú z Mediny, aj my vyjdeme a odídeme s vami!…“ Židia, ktorí dostali tento odkaz a čakali na pomoc munáfikov, pokračovali v obrane s novým odhodlaním a nádejou. Obliehanie sa predĺžilo; hoci prešiel takmer mesiac, od munáfikov neprišla nijaká pomoc. Do sŕdc im vstúpil strach a odkázali, že chcú dohodu.

Aby uzavrel dohodu, prišiel k Rasululláhovi Žid menom Nabbáš ibn Kajs a povedal: „Ó Muhammad! Preukáž aj nám milosť, ktorú si preukázal Nadírovcom. Nech je náš majetok a naše zbrane tvoje! Len neprelievaj našu krv. Dovoľ nám odísť z našej krajiny s deťmi a ženami. Dovoľ nám aj to, aby každá rodina okrem zbraní odniesla po jednom náklade ťavy!…“ Vodca svetov povedal: „Nie! Tento návrh nemôžem prijať!“ Tentoraz Nabbáš povedal: „Vzdávame sa toho, aby sme odniesli majetok. Neprelievajte našu krv! Dovoľte nám vziať ženy a deti!“ Náš milovaný Prorok povedal: „Nie! Nemáte iné východisko, než sa bezpodmienečne podriadiť môjmu rozsudku, poslúchnuť a vzdať sa!“ Žid Nabbáš sa celý zdrvený vrátil do pevnosti a tlmočil rozhovor. Kurajzovci sa vtedy ponorili do veľkého zúfalstva a žiaľu.2 Ich vodca Ka’b ibn Asad sa priklonil k spravodlivosti, priznal svojmu ľudu toto a navrhol: „Ó ľud môj! Ako vidíte, postihlo nás veľké nešťastie. V takomto stave mám pre vás tri rady. Vyberte si, ktorú chcete, a podľa nej konajte! Prvá: nasledujme tohto muža a prijmime jeho proroctvo! Pri Alahovi, všetci vieme, že on je prorok, ktorého poslal Alah a ktorého vlastnosti sme videli vo svojich knihách. Ak v neho uveríme, zachránime svoje životy, svoje deti, svoje ženy a svoj majetok. Jediným dôvodom, prečo ho nenasledujeme, je naša závisť voči Arabom a to, že nepochádza zo synov Izraela. A to je vec, ktorú vie Alah. Poďme, nasledujme ho!…“ Židia sa všetci do jedného postavili proti tomu a povedali: „Nie! To neprijímame a nebudeme nasledovať nikoho, kto nie je od nás!“

Vtedy Ka’b predniesol druhý návrh: „Pobime všetci svoje deti a ženy, a keď za nami nezostane nikto, o koho by sme sa museli starať, vytiahnime na moslimov a bojujme až do smrti!…“ Židia odmietli aj to.

V treťom návrhu Ka’b povedal: „Dnes v noci je noc na sobotu. Keďže moslimovia vedia, že v túto noc nebojujeme, mohli by byť bezstarostní a nepozorní. Vytasme meče a vyjdime všetci spolu bránou. Takýmto prepadom by sme možno zvíťazili!…“

Židia povedali: „Nemôžeme porušiť zákaz práce v sobotu!“ a odmietli aj tento návrh. Iba bratia Asíd a Sa’laba a ich bratranec Asad prijali prvý návrh a dosiahli česť stať sa moslimami. Vyšli z pevnosti a pridali sa k vznešeným sahábom.3 Židia sa medzi sebou dlho hádali. Nakoniec vztýčili zástavu kapitulácie a požiadali Proroka, aby im určil zvoleného rozhodcu (hakama), ktorý o nich vynesie rozsudok. Rasululláh povedal: „Zvoľte si za rozhodcu, koho chcete, z mojich sahábov.“ Oni povedali: „Súhlasíme s rozsudkom, ktorý vynesie Sa’d ibn Muáz.“ Prorok to prijal a prikázal priviesť hazrat Sa’da ibn Muáza.

Sa’d ibn Muáz bol v gazve Chandak ťažko ranený. Rasululláh ho dal liečiť v stane v Masdžid an-Nabaví. Keď bol zvolený za rozhodcu, hazrat Sa’da odniesli na nosidlách k pevnosti Kurajzovcov. Cestou hazrat Sa’d hovoril sám sebe: „Pri Alahovi, na ceste Alaha ta’ala nebudem dbať na výčitky nijakého karhača!“ Pred Rasululláhom ho zložili z nosidiel. Prorok povedal: „Ó Sa’d! Títo súhlasili, že sa vzdajú podľa tvojho rozsudku. Nuž, oznám mi svoj rozsudok o nich.“ Sa’d ibn Muáz však povedal: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Naozaj, Alah ta’ala a Jeho Rasul sú hodnejší vyniesť rozsudok.“ Rasululláh povedal: „Alah ta’ala ti prikázal, aby si o nich vyniesol rozsudok.“ Hazrat Sa’d si od Židov vzal pevné slovo, že budú súhlasiť s jeho rozsudkom. Obe strany začali napäto čakať na rozsudok, ktorý bude vynesený. Vtedy hazrat Sa’d vyhlásil tento veľkolepý rozsudok, ktorý ukázal jeho veľkosť, z ktorého tuhla krv v žilách a ktorý bol hodný jeho cti:

„Môj rozsudok je, aby všetkým mužom, ktorí sú rozumní a báligovia, boli sťaté hlavy! Ich ženy a deti nech sú zajaté a ich majetok nech sa rozdelí medzi moslimov!…“

Pred týmto rozhodným rozsudkom Židia stuhli. Lebo aj v ich vlastnej knihe bol trest pre tých, ktorí sa takto zvrhlo vzbúria, presne taký. Bolo tam napísané: „Keď prídeš k nejakému mestu, aby si proti nemu bojoval, ponúkni mu mier. Ak to prijmú a otvoria ti svoje brány, nech ti všetci, čo sú v ňom, platia daň a slúžia ti. Ak sa však rozhodnú bojovať, obliehaj ich. Keď nad nimi s darom Alaha ta’ala zvíťazíš, všetkých ich mužov pobi mečom. Ich ženy, deti a majetok si vezmi ako korisť!…“

Keďže rozsudok, ktorý vyniesol hazrat Sa’d ibn Muáz, bol v súlade s Božím rozsudkom, Vodca svetov, náš milovaný Prorok, mu zablahoželal a vyjadril svoje uznanie slovami: „Rozhodol si o nich v súlade s rozsudkom, ktorý Alah ta’ala vyniesol nad siedmimi nebesami, v Lavhe al-mahfúz!“

Židia nemohli tento rozsudok, uvedený v ich vlastnej knihe, spochybniť. Všetkým mužom, ktorí boli rozumní a báligovia, zviazali ruky k šiji a odviedli ich do Mediny. Na druhý deň na Rasululláhov rozkaz hazrat Ali a hazrat Zubajr vykonali rozsudok. Deti, ženy a majetok boli rozdelené medzi vznešených sahábov.4 Tak bola Medina s okolím očistená od tohto úskočného, zradného a rozvratníckeho ľudu, ktorý moslimom v ich najťažších chvíľach vrážal nôž do chrbta, porušoval všetky zmluvy a už od Prorokovho detstva sa ho pokúšal odstrániť. Medzi zajatcami jedna žena dosiahla šťastie stať sa moslimkou. Táto žena menom Rajhána pripadla Prorokovi ako podiel. Rasululláh jej ponechal na vôli, či chce zostať vo svojom náboženstve, alebo sa stať moslimkou. Rajhána povedala, že chce zostať vo svojom náboženstve. Poslali ju do domu Umm Munzir. Neskôr sa vďaka radám a úsiliu Sa’labu ibn Sa’ju jej srdce priklonilo k islamu. Nato jej náš Prorok povedal: „Chceš sa vydať cestou Alaha ta’ala a Jeho Rasula? Ja to pokladám za vhodné.“ Rajhána povedala: „Áno.“ Náš milovaný Prorok, ktorý sa nesmierne potešil tomuto jej kroku, ju zo súcitu, aby sa aj ona potešila a aby jej stupeň v džanne bol veľmi vysoký, prepustil na slobodu a vzal si ju za manželku. Dal jej mahr a uzavrel s ňou nikáh. Aj ich svadba bola v dome Umm Munzir. Tak Rajhána (radijalláhu anhá) dosiahla česť stať sa matkou všetkých moslimov.5

„Nie! Nemáte iné východisko, než sa bezpodmienečne podriadiť môjmu rozsudku, poslúchnuť a vzdať sa!“ Hadís šaríf