GAZVA CHANDAK

Zablesklo sa

Kopanie zákopu sa začínalo každý deň skoro ráno a trvalo do večera. Raz si pri kopaní hazrat Ali ibn Hakam poranil nohu. Posadili ho na koňa a priviedli k Prorokovi. Vodca svetov povedal „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“ a pohladil mu nohu. Zázrakom (mudžizou) Proroka mu krv z nohy v okamihu prestala tiecť a bolesť zmizla. Kopanie zákopu pokračovalo. Sahábovia raz narazili na veľmi tvrdé miesto. Nedalo sa kopať. Prišli k Rasulovi al-akram a oznámili mu to. Prišiel a zostúpil do zákopu. Vyžiadal si nádobu s vodou. Vzal si dúšok a vrátil ho do nádoby. Potom tou vodou pokropil tvrdú zem. Vzal perlík a jedným úderom to miesto rozdrobil ako piesok. Teraz sa dalo ľahko kopať. Keď sa pri tom údere odhalilo požehnané brucho nášho milovaného Proroka, prítomní videli, že si od hladu na požehnaný žalúdok priviazal kameň. Keď hazrat Džábir ibn Abdulláh videl Rasululláha v takom stave, prišiel k nemu a poprosil o dovolenie: „Nech sú môj otec a matka obetou za teba, ó Rasulalláh! Ak mi dovolíte, skočím domov.“ Čo sa stalo, keď dostal dovolenie, hazrat Džábir rozprával takto:

„Keď mi bolo dovolené, prišiel som domov a spýtal som sa ženy: ‚Videl som pri Rasulovi alejhis-salám taký hlad, že sa nedá zniesť. Je v dome niečo na jedenie?‘ Ona povedala: ‚Nie je nič okrem tohto kozľaťa a niekoľkých hrstí jačmeňa.‘ Hneď som kozľa zarezal a žena zomlela jačmeň na ručnom mlynčeku na múku. Potom z nej zamiesila cesto. Mäso dala do hrnca a začala ho piecť v hlinenej peci (tandíre). Keď som sa vracal k Rasululláhovi, žena ma dôrazne upozornila, aby sme sa neosramotili pre to, že jedla je málo. Potom som išiel k Rasululláhovi a povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Mám veľmi málo jedla. Vezmite so sebou jedného či dvoch ľudí a príďte k nám na obed!‘

Rasululláh mi povedal: ‚Povedz žene, aby nevyberala z pece ani hrniec s mäsom, ani chlieb, kým neprídem.‘ Potom sa obrátil k mudžáhidom a povedal: ‚Ó ľudia Chandaku! Džábir pre nás pripravil hostinu, pozýva nás na jedlo. Jeho jedlo je hojné aj chutné. Vstaňte! Ideme na Džábirovu hostinu!‘ Na tento rozkaz sa vznešení sahábovia zhromaždili a vydali sa za naším Prorokom. Ja som sa hneď vrátil domov, porozprával som žene, čo sa stalo, a povedal som: ‚Čo teraz urobíme?‘ Ona sa ma spýtala: ‚Nespýtal sa Rasul alejhis-salám, koľko je jedla?‘ Povedal som: ‚Spýtal sa a povedal som mu.‘ Žena sa spýtala: ‚Pozval vznešených sahábov ty, alebo Rasululláh?‘ Keď som povedal: ‚Pozval ich Rasululláh‘, upokojila ma slovami: ‚Rasul alejhis-salám vie lepšie.‘

O chvíľu sa na našich dverách zjavila žiarivá tvár Proroka. Početným sahábom povedal: ‚Vstúpte dnu, ale netlačte sa.‘ Moji bratia sahábovia sa posadili v skupinách po desiatich. Nabí al-muhtaram sa modlil, aby chlieb a mäso boli požehnané. Potom bez toho, aby vybral hrniec z pece, naberačkou vyberal, čo bolo v ňom, kládol to na chleby, ktoré bral, a ponúkal svojim sahábom. Takto pokračoval, kým sa všetci sahábovia nenasýtili. Prisahám, že chlieb a mäso zostali také ako predtým, hoci tých, čo jedli, bolo viac ako tisíc. Keď sme sa najedli aj my, zvyšok sme rozdelili susedom.“3

Hazrat Salmán Fárisí veľmi zručne kopal zákop. Sám vykonal prácu desiatich mužov. Keď so svojimi druhmi kopal úsek, ktorý im bol pridelený, narazili na veľmi tvrdú a veľkú bielu skalu. Dlho sa trápili, aby ju rozbili, ale všetka ich námaha bola márna. Navyše sa im polámali aj perlíky, krompáče a lopaty. Hazrat Salmán prišiel k nášmu milovanému Prorokovi a vyložil mu svoje trápenie: „Nech sú môj otec, matka aj môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Keď sme kopali zákop, narazili sme na tvrdú skalu. Hoci sa nám polámali všetky železné nástroje, nedokázali sme ňou ani pohnúť.“ Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) prišiel na to miesto a vyžiadal si perlík. Vznešení sahábovia, ktorí tam boli, netrpezlivo čakali, ako sa to skončí. Sultán prorokov zostúpil do zákopu. Zdvihol perlík, povedal „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“ a tak silno udrel do skaly, že od toho úderu sa zablesklo, blesk ožiaril Medinu a zo skaly sa odlomil kus.

Rasul al-akram zvolal tekbír: „Alláhu akbar!“ Keď to počuli, aj sahábovia zvolali tekbír. Potom udrel perlíkom druhý raz. Opäť blesk, ktorý ožiaril všetko naokolo!…

„Aj ja chcem mať podiel na odmene, ktorú získavate prácou“ Hadís šaríf

A kusy, ktoré sa odlomili zo skaly… Náš milovaný Prorok opäť zvolal tekbír: „Alláhu akbar!“ Po ňom zvolali tekbír aj vznešení sahábovia. Keď perlík dopadol tretí raz, zablesklo sa ešte raz, blesk ožiaril všetko naokolo a skala sa rozpadla na kusy. Vodca svetov opäť zvolal tekbír: „Alláhu akbar!“ Jeho ctihodní sahábovia ho nasledovali a znova zvolali tekbír.

Hazrat Salmán podal ruku. Náš milovaný Prorok vyšiel zo zákopu. Salmán Fárisí povedal: „Nech sú môj otec, matka aj môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Teraz som videl niečo, čo som za celý život nevidel. Aká je v tom múdrosť?“ Nato sa Prorok obrátil k svojim sahábom a spýtal sa: „Videli ste aj vy to, čo videl Salmán?“ Oni povedali: „Áno, ó Rasulalláh! Keď ste udreli perlíkom do skaly, videli sme, ako sa prudko zablesklo. Keď ste vy zvolali tekbír, zvolali sme ho aj my.“ Prorok povedal: „Vo svetle prvého úderu sa mi zjavili paláce perzského cisára (kisrá) (v Madáine). Prišiel Džibríl (alejhis-salám) a oznámil mi: ‚Tvoja umma ovládne tie kraje.‘ Pri druhom údere sa mi zjavili červené paláce byzantskej provincie (Šámu). Prišiel Džibríl (alejhis-salám) a povedal: ‚Tvoja umma ovládne aj tú krajinu.‘ Pri treťom sa mi zjavili paláce San’á (Jemenu). Džibríl (alejhis-salám) mi oznámil: ‚Aj to miesto ovládne tvoja umma.‘“

Keď potom Sultán vesmíru opísal palác perzského cisára (kisrá) v Madáine, hazrat Salmán, ktorý pochádzal z tých miest, povedal: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal s pravým náboženstvom a Knihou, že tie paláce sú presne také, ako ste ich opísali. Dosvedčujem, že ty si rasul Alaha ta’ala.“ Prorok povedal: „Ó Salmán! Šám bude určite dobytý. Herakleios utečie do najodľahlejšieho kúta svojej krajiny. Vy ovládnete celý Šám. Nikto sa vám nebude môcť postaviť. Jemen bude určite dobytý. Aj tento ‚Dijár-i Mašrik‘ bude určite dobytý a kisrá bude zabitý. Alah ta’ala vám daruje tieto víťazstvá po mne.“4

Hazrat Salmán Fárisí rozprával: „Videl som, že sa splnili všetky tieto Rasululláhove radostné zvesti.“

Nepriateľ mal už-už prísť. Zákop sa kopal najvyššou rýchlosťou a snažili sa ho čo najskôr dokončiť. Mudžáhidi nechávali prácu iba v nevyhnutnej potrebe, s Prorokovým dovolením, a keď si vybavili potrebu, opäť sa ponáhľali k svojej práci.

Munáfikovia sa však správali veľmi ľahostajne: prichádzali do práce, kedy chceli, a odchádzali, kedy chceli, bez toho, aby si pýtali dovolenie. Okrem toho sa posmievali takejto práci sahábov a dokonca aj o radostných zvestiach, ktoré dal Prorok, hovorili: „My sa zo strachu pred nepriateľom skrývame v zákopoch, a on nám sľubuje paláce Jemenu, Byzancie a Perzie. Čudujeme sa tomuto vášmu stavu!…“

Nato vo vznešenom ajate, ktorý bol zjavený o mudžáhidoch, bolo povedané, podľa významu: „Praví veriaci sú len tí, ktorí uverili v Alaha ta’ala a Jeho Rasula, a keď sú s ním (s Rasululláhom) pri nejakej spoločnej veci (ktorá sa týka všetkých), neodídu, pokým si od neho nevyžiadajú povolenie. Tí, ktorí od teba (ó Môj Habíb!) žiadajú povolenie, to sú naozaj tí, ktorí veria v Alaha ta’ala a Jeho Rasula. Keď ťa títo veriaci požiadajú o povolenie pre nejaké svoje záležitosti, povoľ, komu chceš z nich, a pros Alaha ta’ala o odpustenie pre nich. Alah ta’ala je veru Gafúr ar-Rahím, Ten, ktorý veľmi odpúšťa a je veľmi milostivý.“5

A v ajatoch zjavených o munáfikoch bolo povedané, podľa významu: „Nepokladajte výzvu Rasula Alaha ta’ala za výzvu, akou sa vy navzájom voláte! Alah ta’ala určite pozná tých z vás, ktorí sa ukradomky vytrácajú (a utekajú), skrývajúc sa jeden za druhým. Nech si dajú pozor tí, ktorí porušujú jeho príkaz, aby ich na tomto svete nepostihla skúška a na áchire bolestivé trápenie! Dajte pozor! Alahovi ta’ala patrí všetko, čo je na nebesiach a na zemi. On vie aj to, v akom stave ste (všetky vaše vlastnosti, vaše úmysly, či ste veriaci, alebo munáfikovia). Alah ta’ala vám v Súdny deň, keď k Nemu budete navrátení, oznámi všetko, čo ste konali. Alah ta’ala vie o všetkom.“6

Od začiatku kopania zákopu prešlo šesť dní. Každý svoju prácu poriadne dokončil. Iba jedno miesto sa pre nedostatok času nepodarilo vykopať dosť široko a hlboko. Prorok vyjadril obavy kvôli tomuto miestu a povedal: „Polyteisti nemôžu prejsť nikde inde okrem tadiaľto.“ Postavil tam stráže.

Alah ta’ala je najlepší Ochranca

Keď sa polyteistické vojsko celkom priblížilo k Medine, Hujajj, náčelník židovských Nadírovcov, oznámil veliteľovi kurajšovského vojska, že Židia Kurajzovci v Medine majú zmluvu s moslimami, ale že on môže oklamať ich náčelníka Ka’ba ibn Asada a pritiahnuť ho na ich stranu. Veliteľ mu povedal: „Ó Hujajj! Hneď choď za Ka’bom ibn Asadom. Nech zrušia zmluvu, ktorú uzavreli s moslimami, a nech nám pomôžu.“ Jeden z bodov tej zmluvy znel: „Ak niektoré nepriateľské vojsko zaútočí na Medinu, spojiť sa s moslimami a postaviť sa nepriateľovi.“

Žid Hujajj sa oddelil od polyteistického vojska a v noci prišiel k domu Ka’ba, náčelníka Banú Kurajza. Zaklopal na dvere, predstavil sa a povedal: „Ó Ka’b! Priviedol som celé kurajšovské vojsko a mnohé kmene, ako Kinánovcov a Gatafáncov, ako vojsko s desiatimi tisícmi mužov. Muhammad a jeho sahábovia sa teraz nezachránia. S Kurajšovcami sme prisahali, že neodídeme odtiaľto, kým ich úplne nezničíme!…“ Ka’b vyjadril svoju obavu: „Ak Muhammad a jeho sahábovia nebudú zabití a Kurajšovci a Gatafánci sa vrátia do svojich krajín, zostaneme tu sami. Bojím sa, že nás nakoniec všetkých pozabíjajú!…“ Hujajj mu odpovedal: „Aby tento strach zmizol, žiadaj od Kurajšovcov a Gatafáncov sedemdesiat mužov ako rukojemníkov. Kým budú títo rukojemníci u teba, oni odtiaľto nemôžu odísť. Ak budú porazení a odídu, ja od vás neodídem. Nešťastie, ktoré postihne vás, postihne aj mňa.“ Tak oklamal Ka’ba a potom aj ostatných Židov. Prinútil ich roztrhať zmluvu s moslimami. Tak bola zmluva zrušená.

Hujajj sa vrátil k polyteistickému vojsku a porozprával, čo sa stalo. Oznámil, že Banú Kurajza udrú na moslimov zozadu.

„Ó ľudia Chandaku! Džábir pre nás pripravil hostinu, pozýva nás na jedlo. Jeho jedlo je hojné aj chutné. Vstaňte! Ideme na Džábirovu hostinu!“ Hadís šaríf

Na siedmy deň prišli polyteisti s veľkým desaťtisícovým vojskom na severnú a severozápadnú stranu Mediny a rozložili svoj tábor. Ten tábor bol oproti miestu, kde bol vykopaný zákop. Polyteisti mali v úmysle týmto veľkým vojskom Medinu od kraja do kraja vypáliť a zrúcať, odstrániť Proroka a jeho sahábov a zničiť islam. Bolo to na pohľad veľmi veľké vojsko, ktorému sa dalo len ťažko vzdorovať. Keď polyteisti uvideli prekážku zákopu, ktorá im ani len nenapadla, ostali ako obarení a stratili odvahu. Zákop bol totiž taký široký, že ho ani dobrý kôň v plnom behu nemohol preskočiť. Kto doňho spadol, ťažko by sa dostal von. A človek v brnení sa hore vyškriabal obzvlášť ťažko. Keď sa náš milovaný Prorok dozvedel, že polyteisti prišli, hneď zhromaždil svojich sahábov, unavených zo šiestich dní neprestajnej práce, a rozložil tábor na tejto strane zákopu, na úpätí vrchu Sal. Za nimi bol vrch Sal a Medina, pred nimi zákop a za zákopom nepriateľ… Opäť bol v Medine ako Prorokov zástupca ponechaný Ibn Umm Maktúm. Ženy a deti umiestnili do pevností. Islamské vojsko s tromi tisícmi mužov malo tridsaťšesť jazdcov. Zástavy niesli hazrat Zajd ibn Hárisa a hazrat Sa’d ibn Ubáda.7 Rasululláhov kožený stan postavili na úpätí vrchu Sal. Vznešení sahábovia, ktorí mali opäť preukázať mnoho hrdinstva, začali pozorne sledovať každý pohyb nepriateľa. Vtedy prišiel k nášmu milovanému Prorokovi hazrat Umar a povedal: „Ó Rasulalláh! Ako som počul, Židia Kurajzovci zrušili zmluvu medzi nami a pripravujú sa na vojnu proti nám!“ Na túto nečakanú správu Vodca svetov odpovedal: „Hasbunalláhu va ni’mal-vakíl (Alah ta’ala nám stačí. Aký výborný je On Ochranca!)“ Bol veľmi zarmútený. Islamské vojsko sa teraz ocitlo medzi dvoma ohňami. Na severe a západe boli polyteistické vojská a na juhovýchode Židia. Rasululláh poslal hazrat Zubajra ibn Avváma do pevnosti Kurajzovcov. Hazrat Zubajr išiel a zistil, aká je situácia. Keď sa vrátil, porozprával, čo videl: „Ó Rasulalláh! Videl som ich, ako opravujú pevnosti, robia vojenské cvičenia a manévre. Okrem toho zháňali dokopy svoj dobytok.“ Nato Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) poslal Sa’da ibn Muáza, Sa’da ibn Ubádu, Havváta ibn Džubajra, Amra ibn Avfa a Abdulláha ibn Raváhu ku Kurajzovcom, aby im dohovorili a obnovili zmluvu.8 Týchto päť sahábov, ktorým bola zverená táto úloha, odišlo do pevnosti Židov Kurajzovcov a dohováralo im. Dohováranie však nepomáhalo. Navyše ich začali aj urážať. Ako posledné slovo povedali: „Tým, že ste našich bratov Nadírovcov vyhnali z ich vlasti, zlomili ste nám krídla. A kto je vôbec ten Muhammad! Medzi nami a ním nie je nijaké slovo ani zmluva. Prisahali sme, že sa všetci spolu vrhneme na vášho Proroka a zabijeme ho. Určite sa postavíme za svojich bratov a pomôžeme im!…“ Hazrat Sa’d ibn Muáz a jeho druhovia prišli k Rasululláhovi a vyložili mu situáciu zahalene, tak, aby to nemohol pochopiť hocikto. Prorok povedal: „Svoju správu držte v tajnosti. Prezraďte ju iba tomu, kto ju už pozná. Vojna totiž spočíva v opatrnosti a v ľsti.“9

Vznešení sahábovia čakali na Proroka na tejto strane zákopu a premýšľali, ako sa zachová. O chvíľu prišiel Sultán vesmíru medzi svojich hrdinských sahábov a zvolal tekbír: „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Keď to slávni sahábovia počuli, jedným hlasom zvolali tekbír, ohlásili vznešenosť požehnaného mena Džanáb al-Hakka a vniesli strach do sŕdc neveriacich, ktorí sa za zákopom hemžili ako piesok. Keď polyteisti počuli tekbíry, povedali: „Muhammadovi a jeho sahábom určite prišla nejaká radostná správa.“

Prorok povedal svojim sahábom: „Ó spoločenstvo moslimov! Radujte sa z víťazstva a pomoci Alaha ta’ala!“ a tak im zvestoval, že zvíťazia. Slávni sahábovia sa dovtedy zúčastnili na mnohých sarijách (vojenských oddieloch) a na gazvách pri Badre a Uhude. Polyteistov, početnejších a silnejších, ako boli oni, zakaždým porazili s dovolením Alaha ta’ala a vďaka požehnaniu modlitby Rasula al-akram. Keď im na čele stála „koruna“ všetkých bytostí, nemohla byť práca, ktorú by nedokázali, ani útrapa, ktorú by nezniesli. Bolo chladno, núdza krutá a hlad veľký… Mnohí, medzi nimi aj Prorok, mali na požehnaných bruchách priviazané kamene. Oproti nim sa hemžil nepriateľ ako piesok!… Pre slávnych sahábov však ani počet nepriateľov, ani útrapy, ktoré znášali, nemali nijaký význam. Alah ta’ala bol najlepší Ochranca… Jemu sa oddali, na Neho sa spoliehali, u Neho hľadali útočisko. Skôr ako sa rozhodli pre všeobecný útok, poprední kurajšovskí velitelia a vodcovia ostatných kmeňov, ktoré prišli s Kurajšovcami, začali okolo zákopu hľadať miesto, kde by mohli prejsť. Obišli zákop od jedného konca po druhý. Nakoniec sa zastavili pri úzkom mieste, ktoré pre náhlenie zostalo nedokončené, a usúdili, že najlepšie bude zaútočiť odtiaľ. Aj polyteistickí vojaci išli za svojimi veliteľmi a čudovali sa, hľadiac raz na zákop, raz na slávnych sahábov. Hovorili: „Prisaháme, toto nie je spôsob, ku ktorému sa uchyľujú Arabi. Toto určite poradil ten Peržan!“ Keď kurajšovskí velitelia ukázali vojakom úzke miesto zákopu a spýtali sa: „Kto odtiaľto môže preskočiť na druhú stranu?“, z ich radov sa oddelilo päť jazdcov. Mali prejsť na druhú stranu zákopu a bojovať tam muž proti mužovi. Slávni vznešení sahábovia aj polyteistickí vojaci začali zvedavo sledovať, čo urobí týchto päť jazdcov. Jazdci cúvli, aby sa mohli rozbehnúť. Potom obrátili hlavy koní k najužšiemu miestu zákopu a popohnali ich. Päť ušľachtilých koní v plnom cvale dokázalo jedným skokom prejsť na druhú stranu zákopu. Mnohí jazdci ich chceli nasledovať, ale nepodarilo sa im to a zostali na druhej strane zákopu. Medzi tými, čo prešli, bol veľmi silný zápasník menom Amr ibn Abdúd, ktorého chrbát sa nikdy nedotkol zeme; všetci sa ho báli a nikto sa mu neodvážil postaviť. Sám mal cenu celého vojska. Svedčilo o tom aj to, že z desaťtisícového vojska vyšiel sem práve on. Od hlavy po päty bol v brnení. Na koni vyzeral veľmi hrozivo. Tento muž, ktorého vzhľad vháňal strach do sŕdc, zakričal na mudžáhidov: „Je tu niekto, kto môže bojovať so mnou? Nech vyjde na súboj!…“ Keď hazrat Ali uvidel tento pomník pýchy, predstúpil pred nášho milovaného Proroka a poprosil o dovolenie: „Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Nechaj ma bojovať s ním.“ Nemal na sebi ani len brnenie.

„Ó Salmán! Šám bude určite dobytý. Herakleios utečie do najodľahlejšieho kúta svojej krajiny. Vy ovládnete celý Šám. Nikto sa vám nebude môcť postaviť. Jemen bude určite dobytý. Aj tento ‚Dijár-i Mašrik‘ bude určite dobytý a kisrá bude zabitý. Alah ta’ala vám daruje tieto víťazstvá po mne“ Hadís šaríf

Vznešení sahábovia naňho hľadeli s ušľachtilou závisťou. Náš milovaný Prorok si vyzliekol svoje požehnané brnenie a obliekol ho hazrat Alimu. Pripásal mu svoj meč. Sňal si turban zo svojej požehnanej hlavy a sám mu ho svojimi požehnanými rukami omotal okolo hlavy. Potom sa úpenlivo modlil: „Alah môj! V gazve pri Badre sa stal šahídom môj bratranec Ubajda a v gazve pri Uhude môj strýko Hamza. Pri mne zostal Ali, môj brat a bratranec. Ty ho ochraňuj. Daruj mu Svoju pomoc. Nenechávaj ma samého!“ Vznešení sahábovia povedali: „Amen!“ Uprostred modlitieb a tekbírov sa lev Alaha ta’ala, ktorý kráčal vpred pešo, postavil pred Amra ibn Abdúda, ktorý sedel na koni ako prízrak. Amr, ktorému bolo všetko okrem očí zakryté brnením, nespoznal tohto hrdinu a spýtal sa ho, kto je. Keď sa predstavil: „Som Ali ibn Abí Tálib“, Amr mu akoby súcitne povedal: „Ó synovec! Tvoj otec je môj priateľ. Preto nechcem preliať tvoju krv. Nie je tu niekto z tvojich strýkov, kto by sa mi postavil?“ Hazrat Ali ho však vyprovokoval slovami: „Ó Amr! Pri Alahovi, ja chcem preliať tvoju krv. Lenže nemali by sme byť obaja v rovnakom postavení? Nepatrí sa to aj k cti hrdinstva? Ja som však pešo a ty na koni!…“

Keď to Amr počul, vzkypela v ňom hrdinská krv; hneď zosadol z koňa, mečom koňovi presekol nohy a nahnevane sa postavil pred hazrat Aliho. Keď sa chystal zaútočiť, lev Alaha ta’ala sa spýtal: „Ó Amr! Počul som, že si prisahal, že keď sa stretneš s niekým z Kurajšovcov, splníš mu jedno z jeho dvoch želaní. Je to pravda?“ Keď odpovedal: „Áno, je to pravda“, hazrat Ali ho pozval k imánu: „Potom mojím prvým želaním je, aby si uveril v Alaha ta’ala a Jeho Rasula a stal sa moslimom!“ Keď to Amr počul, rozhneval sa a povedal: „Nechaj to! To nepotrebujem!“ Hazrat Ali povedal: „Mojím druhým želaním je, aby si zanechal boj a vrátil sa do Mekky. Lebo ak Rasul alejhis-salám porazí nepriateľa, ty mu tým svojím činom pomôžeš!…“ Keď Amr povedal: „Nechaj aj to! Prisahal som, že sa nenavoniam, kým sa nepomstím. Ak máš nejaké iné želanie, povedz ho!“, hazrat Ali povedal: „Ó nepriateľ Alaha ta’ala! Teraz už nezostáva nič iné, len bojovať s tebou!“

Amr sa týmto slovám zasmial a povedal: „To je ale div! Ani mi nenapadlo, že v arabskej krajine je hrdina, ktorý by sa mi odvážil postaviť! Ó synovec! Prisahám, nechcem ťa zabiť. Lebo tvoj otec bol môj priateľ. Želal som si, aby sa mi postavil niekto z kurajšovských veľmožov, ako Abu Bakr, ako Umar.“ Keď hazrat Ali povedal: „Nech je aj tak, ja som sem vyšiel, aby som ťa zabil“, Amrovi udrela krv do hlavy. Zdvihol meč a v tom istom okamihu ho spustil. Lev Alaha ta’ala, hazrat Ali (karramalláhu vadžhahu), ktorý niečo také očakával, uskočil ako blesk nabok a úder zachytil štítom. Amr však už rozbil mnoho takých štítov. Jeho úderu neodolali ani najsilnejšie štíty. Tak to bolo aj teraz. Štít hazrat Aliho sa rozpadol a meč ho navyše škrabol po hlave a zranil ho. Teraz prišiel rad udrieť na hazrat Aliho.

Utiekol sa pod ochranu Alaha ta’ala, zvolal: „Ja Alah!…“ a spustil Zulfikár na Amrov krk. Len čo ho spustil, v islamskom vojsku sa rozľahlo „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“, až sa zem i nebo otriasali, a vo vojsku neveriacich sa ozval nárek… Áno, modlitba sultána prorokov, koruny všetkých bytostí, bola prijatá. Obrovský Amr ležal rozvalený na zemi; z tela mu krv striekala ako zo žľabu a hlava mu odletela aj s prilbou. Keď jeho druhovia videli, že padol Amr, v ktorého najviac dúfali, hneď sa vrhli na hazrat Aliho. Keď to videli vznešení sahábovia, pribehli tam. Zubajr ibn Avvám zranil Navfala ibn Abdulláha a zvrhol ho aj s koňom do zákopu.

Hazrat Ali zostúpil do zákopu a rozťal Navfala na dvoje. Ostatní sotva prešli cez zákop a utiekli späť. A hlavného veliteľa polyteistického vojska zachvátilo veľké zúfalstvo hneď na začiatku boja.

Teraz už bolo vidieť, aký bude priebeh boja. Zákop znemožňoval boj zblízka. Obe strany sa snažili spôsobiť si navzájom straty streľbou šípov. To neslúžilo ničomu inému, len odďaľovaniu výsledku. Keď polyteisti pochopili, že takto nemôžu zvíťaziť, usúdili, že najlepšou cestou je zaútočiť zo všetkých strán zákopu, a prešli do útoku. Obrovské desaťtisícové nepriateľské vojsko sa usilovalo prejsť cez zákop a slávne trojtisícové islamské vojsko sa snažilo šípmi a kameňmi ich cez zákop nepustiť. Začal sa strašný boj. Ten boj trval až do večera.

Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) rozostavil v noci stráže na rôzne miesta zákopu. Aj sám začal stáť na stráži pri úzkom mieste. Do Mediny poslal hliadku s päťsto mužmi a prikázal im, aby na uliciach nahlas volali tekbíry. Tak sa včas zabráni nebezpečenstvu, ktoré by mohlo prísť od Židov alebo od kurajšovských polyteistov, a ženy a deti budú chránené.

Židia Kurajzovci zas poslali Hujajja ibn Achtaba k polyteistom a žiadali silu s dvetisíc mužmi na nočné prepady. Chceli v noci napadnúť ženy a deti, ktoré zostali bez obrany. To, že mudžáhidi až do úsvitu obchádzali v hliadkach a volali tekbíry so zvolaním „Alláhu akbar!“, im však vnieslo do sŕdc veľký strach. Stiahli sa do svojich pevností a začali čakať na príležitosť. Z času na čas sa v malých skupinách pokúšali dostať do Mediny.

Jednej noci sa Gazzálovi, jednému z popredných mužov Kurajzovcov, podarilo s desaťčlenným oddielom dostať až k veži, v ktorej bola Prorokova teta, naša matka Safíja. Vnútri boli ženy a deti. Nemali ani jedinú zbraň, aby sa ubránili. Židia najprv začali strieľať na vežu šípmi a potom sa pokúšali dostať dnu. Jednému z nich sa podarilo preniknúť na vnútorné nádvorie a začal sa obzerať, ako by vošiel. V tej chvíli hrdinská teta nášho milovaného Proroka prikázala tým, ktorí boli pri nej, aby nevydali ani hláska, zišla dolu a prišla k dverám. Pevne si ovinula hlavu šatkou, aby vyzerala ako muž, vzala do ruky žrď a za opasok si zastrčila nôž. Potichu otvorila dvere, priblížila sa k tomu Židovi zozadu a silno ho udrela žrďou po hlave. Bez straty jedinej chvíle zabila Žida, ktorý padol na zem. Potom hlavu zabitého Žida hodila Židom, ktorí vonku strieľali šípy. Keď Židia uvideli pred svojimi nohami odťatú hlavu svojho druha, nesmierne sa vyľakali a dali sa na útek.

Na úteku si hundrali: „Oznámili nám, že moslimovia nenechali doma ani jedného muža, ale všetkých poslali do vojny!…“10 Ráno boj pokračoval s rovnakou prudkosťou. Šípy svišťali vzduchom. Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) povedal svojim slávnym sahábom: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť, že útrapy, s ktorými sme sa stretli, budú z vás určite sňaté a dostanete sa k úľave“, poradil im, aby boli trpezliví, a zvestoval im, že víťazstvo bude patriť tým, ktorí veria. Keď hrdinskí sahábovia dostali túto radostnú zvesť, zabudli na útrapy, ako hlad a núdza.

„Ó spoločenstvo moslimov! Radujte sa z víťazstva a pomoci Alaha ta’ala!“ Hadís šaríf

Bojovali celým srdcom a dušou a nedovolili ani jednému polyteistovi prejsť cez zákop.

Hazrat Sa’d ibn Muáz, jeden z popredných vznešených sahábov, bojoval a preukazoval veľké hrdinstvo. Počas boja ho na ruke zranil šíp, ktorý vystrelil istý polyteista menom Hibbán ibn Kajs ibn Araka. Šíp zasiahol tepnu a spôsobil veľkú stratu krvi. Zranený hazrat Sa’d videl, ako sa ľudia okolo neho snažia zastaviť krv, pochopil, že jeho stav je vážny, a modlil sa: „Pane môj! Ak budú Kurajšovci pokračovať vo vojne, daruj mi život. Lebo nič ma neteší tak ako boj proti týmto polyteistom, ktorí trápili Tvojho Rasula a nazývali ho klamárom. Ak sa vojna medzi nami končí, povýš ma na stupeň šahída. Neber si však moju dušu skôr, ako uvidím koniec Banú Kurajza.“ Modlitba mu bola prijatá a krv prestala tiecť. Munáfikovia ako Abdulláh ibn Ubajj, ktorí sa tvárili, že bojujú medzi vznešenými sahábmi, boli však nesmierne pomalí a nepribližovali sa k predným radom. Okrem toho robili všetko, čo mohli, aby podlomili odhodlanie mudžáhidov, a pokúšali sa vyvolať rozkol slovami: „Muhammad vám neustále sľubuje poklady byzantského cisára (kajsara) a perzského cisára (kisrá). A my sme teraz uväznení v zákope. Od strachu si nemôžeme ani odbehnúť po potrebe. Alah a Jeho Rasul nám nerobia nič iné, len nás klamú, a ani z tohto sveta nám nič nesľubujú!…“ Keď im bolo úzko, opúšťali svoje stanovištia pod zámienkou, že nepriateľ by mohol napadnúť ich domy. Aj tieto činy munáfikov boli osobitným trápením a osobitnou ťažkosťou. Polyteistické vojsko vynakladalo všetky sily, aby čo najskôr dosiahlo výsledok, ale proti hrdinskej obrane ctihodných sahábov nedokázalo nič. Najviac útočili na úzky priechod. Náš milovaný Prorok sa odtiaľ nevzďaľoval a povzbudzoval svojich sahábov do boja. Vznešení sahábovia, ktorí túžili získať česť bojovať po boku samotného Proroka, preukazovali na bojisku nevídané hrdinstvá. Raz si všimli, že polyteisti začali prudko strieľať šípy. Ich cieľom bol stan, v ktorom bol Sultán vesmíru.

Požehnané telo nášho milovaného Proroka pokrývalo brnenie. Na požehnanej hlave mal prilbu. Stál vzpriamene pred stanom a podľa priebehu boja vydával rozkazy svojim sahábom. Polyteisti sa niekedy náhle vrhli na miesto, ktoré sa zdalo najslabšie, a požehnaní sahábovia tam pribehli a s nadšením bojovali, kým neodrazili nepriateľov náboženstva.

„Jeden Aliho úder mečom je cennejší ako uctievanie všetkých ľudí a džinov“ Hadís šaríf

Gazva Chandak

Tento nevídaný boj bol veľmi prudký: hrdinskí sahábovia nemali čas ani sa obzrieť. Boj, ktorý sa v ten deň začal ráno, trval až do neskorých hodín. Kedykoľvek nastal čas namazu, slávni sahábovia hovorili: „Ó Rasulalláh! Nemohli sme vykonať namaz“, a Vodca svetov, Sultán vesmíru, odpovedal vo veľkom zármutku: „Pri Alahovi, ani ja som ho nemohol vykonať.“ Okolo času nočného namazu veľmi prudkým útokom zatlačili a rozohnali polyteistický zástup, ktorý im nedovolil konať uctievanie. Kurajšovci a Gatafánci, ktorí sa z toho rozvratu nemohli spamätať, sa stiahli do svojich táborov, aby tam prenocovali. Aj mudžáhidi sa vydali k stanu nášho milovaného Proroka. Vtedy Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam), poslaný ako milosť pre svety, hoci nemal vo vznešenom zvyku preklínať, pre namaz nevydržal a preklial polyteistov: „Tak ako nás až do západu slnka zamestnávali bojom a zabránili nám vykonať namaz, nech aj Alah ta’ala naplní ich domy, ich bruchá a ich hroby ohňom!“ Potom dodatočne (ako kazá) vykonal zameškaný poludňajší, popoludňajší a večerný namaz a viedol nočný namaz.

Pane môj, poraz neveriacich

Po týchto bojoch, ktoré viedli, aby islam úplne zničili, polyteisti pochopili, že moslimov cez deň nemôžu poraziť. Podľa nich bolo jediným východiskom podnikať s rovnakou prudkosťou nočné prepady. Iba tak by mohli byť moslimovia porazení. Toto rozhodnutie hneď uskutočnili a spolu so židovskými Kurajzovcami začali podnikať nočné prepady. Polyteisti rozdelili vojakov do skupín a útočili na striedačku. Trvalo to celé dni. Náš milovaný Prorok na čele a hrdinskí vznešení sahábovia pokračovali v obrane, hoci boli hladní, nevyspatí a unavení. Ani jednému nepriateľskému vojakovi nedovolili prejsť cez zákop na túto stranu. Táto obrana vedená celým srdcom a dušou bola hrozivejšia, prudšia, ťažšia a namáhavejšia ako všetky predchádzajúce gazvy.

Polyteistom, ktorí bojovali už celé dni, začalo chýbať jedlo. Začali im hynúť aj kone a ťavy, lebo na zemi nenachádzali ani hrsť suchej trávy. Preto veliteľ polyteistov poslal oddiel pod velením Dirára ibn Chattába k Židom Kurajzovcom po zásoby. Židia, ktorí pre neveriacich obetovali všetko, čo mali, hneď naložili dvadsať tiav pšenicou, jačmeňom, datľami a slamou pre dobytok a odovzdali ich. Keď sa Dirár so svojimi vojakmi radostne vracal, pri Kubá narazili na skupinu sahábov. Hrdinskí sahábovia hneď zaútočili. Po krvavej zrážke zahnali polyteistov na útek, naložené ťavy odovzdali Prorokovi a stali sa hodnými mnohých jeho modlitieb.11 Sultán vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) ľutoval svojich hrdinských sahábov, ktorí sa v tomto prudkom boji, trvajúcom takmer mesiac, ocitli vo veľmi ťažkom postavení, a prejavoval im mnohonásobne väčšiu nehu ako ich vlastní otcovia. Pre tieto nadľudské námahy svojich slávnych sahábov kládol svoje požehnané čelo na zem a takto za nich úpenlivo prosil Alaha ta’ala:

„Ó Ty, ktorý prichádzaš na pomoc tým, čo sú v tiesni! Alah môj, ktorý vypočúvaš modlitbu núdznych a bezmocných! Ty určite vidíš a vieš, v akom stave som ja a moji sahábovia. Pane môj! Poraz neveriacich, zasej medzi nich rozkol, daj nám proti nim pomoc a daruj nám víťazstvo!…“

Náš milovaný Prorok v posledných dňoch často opakoval túto modlitbu. Pre útrapy, ktoré im spôsobovala aj núdza, polyteisti vynakladali všetky sily, aby moslimov čo najskôr zničili. Jedného večera, keď takto bojovali, prišiel k Prorokovi istý muž z polyteistického vojska, do ktorého srdca vstúpila láska k islamu. Bol to Nuajm ibn Masúd z kmeňa Gatafán. Povedal nášmu milovanému Prorokovi: „Ó Rasulalláh! Prišiel som dosvedčiť, že Alah ta’ala je jeden a že ty si pravý prorok. Alhamdulilláh, bol som poctený tým, že som sa stal moslimom. Doteraz som bojoval proti vám. Odteraz budem bojovať proti neveriacim. Som pripravený urobiť čokoľvek, čo mi prikážete! Ó Rasulalláh! Ani môj ľud nevie, že som sa stal moslimom.“ Rasul al-akram sa spýtal: „Môžeš vojsť medzi týchto neveriacich, zasiať medzi nich rozkol a pokúsiť sa ich od seba oddeliť?“ On odpovedal: „Ó Rasulalláh! S pomocou Alaha ta’ala ich dokážem od seba oddeliť. Smiem však povedať čokoľvek, čo chcem?“ Prorok povedal: „Vojna je lesť, môžeš povedať, čo chceš.“

Hazrat Nuajm ibn Masúd išiel najprv k Židom Kurajzovcom a povedal: „Viete, ako veľmi vás mám rád. Lenže to, o čom sa budeme rozprávať, nech zostane medzi nami, aby sa to nikto nedozvedel!“ Židia prisahali: „Nikto sa to nedozvie.“ Nato hazrat Nuajm povedal: „Vec tohto muža (Proroka) je naozaj pohroma. Viete, čo urobil Nadírovcom a Kajnukáovcom. Všetci ste videli, ako ich vyhnal z ich krajiny a z ich domovov. Teraz prišli Kurajšovci a Gatafánci a bojujú s moslimami a vy im pomáhate. Hoci bojujeme už celé dni, ešte sme nedospeli k nijakému výsledku. Ak to bude takto pokračovať, zdá sa, že obliehanie sa predĺži. Majetok, statky, vlasť a deti Kurajšovcov a Gatafáncov nie sú tu ako vaše. Ak v tejto vojne nájdu príležitosť a zvíťazia, pozbierajú korisť a odídu. A ak budú porazení, stiahnu sa a nechajú vás samých s moslimami. Vy však nemáte ani silu, ani moc, aby ste si s moslimami poradili. Terajší stav vojny zas ukazuje, že moslimovia zvíťazia. Ak to bude tak, ako predpokladám, moslimovia vás nenechajú, kým vás všetkých nepobijú mečom. Preto musíme naliehavo urobiť nejaké opatrenie!…“12 Židia, ktorí tieto slová počúvali s veľkým vzrušením a strachom, boli veľmi spokojní, že hazrat Nuajm na nich toľko myslí, a povedali: „Ty si nám náležite ukázal svoje priateľstvo. Povedz nám aj, aké opatrenie máme urobiť.“ Nuajm ibn Masúd, ktorý práve na to čakal, povedal: „Správne je toto: v nijakom prípade nevstupujte do vojny s moslimami, kým si za rukojemníkov nevezmete niektorých z veľmožov Kurajšovcov a Gatafáncov! Kým budú rukojemníci u vás, oni nemôžu z vojny utiecť a odísť!“ Židia uznali, že aj to je veľmi dobré opatrenie, poďakovali mu, preukázali mu úctu a pohostili ho. Hazrat Nuajm odišiel od Židov rovno do kurajšovského tábora. Povedal ich veliteľom: „Viete o mojom nepriateľstve voči Muhammadovi a o tom, ako veľmi vás mám rád. Dozvedel som sa niečo a pokladal som za veľkú povinnosť, ako to naše priateľstvo žiada, oznámiť vám to. Musíte mi však dať slovo a prisahať, že to, čo vám poviem, nikomu neprezradíte!“ Aj oni prisahali a zvedavo povedali: „Hovor, počúvame ťa.“ On povedal: „Vedzte, že Židia Kurajzovci oľutovali, že sa s vami spojili, a poslali Muhammadovi odkaz: ‚Vezmeme rukojemníkov od Kurajšovcov a od popredných Gatafáncov a odovzdáme ti ich, aby si im sťal hlavy. Potom sa s tebou spojíme a budeme bojovať, kým polyteistov nevyhubíme do koreňa! Ty však musíš odpustiť našim bratom Nadírovcom a vrátiť im ich vlasť!‘ A Muhammad tieto požiadavky Židov prijal! Ak od vás Židia budú žiadať rukojemníkov, v nijakom prípade nesúhlaste, všetkých ich zabijú! Dajte si pozor, aby to, čo som povedal, nikto nepočul!…“ Kurajšovci hazrat Nuajmovi veľmi ďakovali za túto dôležitú správu a preukázali mu veľkú pozornosť.

„Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť, že útrapy, s ktorými sme sa stretli, budú z vás určite sňaté a dostanete sa k úľave“ Hadís šaríf

Nuajm ibn Masúd (radijalláhu anhu) odtiaľ odišiel a prišiel ku Gatafáncom. Aj im povedal to, čo porozprával Kurajšovcom.

O deň neskôr kurajšovský veliteľ odkázal Kurajzovcom: „Pre nás je už veľmi ťažké tu zostať. Je totiž chladno a náš dobytok hynie od hladu. Dnes v noci sa dobre pripravte, aby sme zajtra všetci spolu podnikli prudký útok.“ Židia odpovedali: „Po prvé, v sobotu nebojujeme, a po druhé, aby sme sa mohli zapojiť do boja spolu s vami, musíte nám za rukojemníkov dať mnohých zo svojich popredných mužov. Ak sa obliehanie predĺži a vy budete bezmocní a vrátite sa do svojej krajiny, vydáte nás Muhammadovi. Ak však dáte rukojemníkov, neopustíte nás a neodídete!…“ Keď sa táto správa dostala ku kurajšovskému veliteľovi, povedal: „Nuajm ibn Masúd teda hovoril pravdu!“ Kurajšovci Židom znova odkázali: „Nedáme vám za rukojemníka ani jediného muža. Ak zajtra prídete a budete bojovať spolu s nami, tým lepšie; ak nie, my odchádzame do svojej krajiny. A vy zostanete sami s Muhammadom a jeho sahábmi!…“

Keď to Židia Kurajzovci počuli, usúdili, že sa Nuajmove slová splnili, a odpovedali: „V tom prípade sa ani my s vami nespojíme v boji proti moslimom…“ Tak vstúpil strach do sŕdc oboch strán.13 K Prorokovi prišiel Džibríl alejhis-salám a zvestoval mu, že Alah ta’ala zničí polyteistov víchricou. Nato si Vodca svetov kľakol na svoje požehnané kolená, vystrel svoje požehnané ruky a povedal: „Alah môj! Ďakujem Ti, že si sa zľutoval nado mnou a nad mojimi sahábmi“, a tak vyjadril vďaku Alahovi ta’ala. Potom túto radostnú zvesť oznámil svojim hrdinským sahábom. Tá noc bola nocou na sobotu. Všetko zahalila taká strašná tma, že nebolo vidieť ani na krok. A potom udrel krutý mráz a po ňom začal fúkať veľmi silný vietor.

Hazrat Huzajfa ibn Jamán opísal tú noc takto: „Boli sme v takej noci, že tmavšiu noc sme dovtedy nikdy nevideli. Spolu s touto hustou tmou začal fúkať aj strašný vietor s hukotom podobným hrmeniu. V tom čase nám Prorok oznámil, že polyteistické vojsko zachvátil zmätok a strach a že sa medzi sebou rozhádali. Od krutého chladu, hladu a hrôzy noci sme nemohli vstať, ale prikrytí niečím sme čakali tam, kde sme boli. Rasululláh sa postavil k namazu a časť noci strávil vykonávaním namazu.

Potom sa obrátil k nám a povedal: ‚Je medzi vami niekto, kto pôjde k polyteistickému vojsku, vyzvedí, v akom sú stave, a prinesie mi správu? Budem prosiť Alaha ta’ala, aby ten, kto prinesie túto správu, bol mojím druhom v džanne.‘ Prítomní nemohli vstať od krutého hladu a chladu. Potom Rasululláh prišiel ku mne. Od chladu a hladu som sedel schúlený, kľačiac na oboch kolenách. Rasululláh sa ma dotkol a spýtal sa: ‚Kto si?‘ Povedal som: ‚Som Huzajfa, ó Rasulalláh.‘ Rasululláh povedal: ‚Choď a pozri sa, čo robí ten ľud! Kým sa ku mne nevrátiš, nestrieľaj na nich ani šípom, ani kameňom a neudieraj ani kopijou, ani mečom. Kým sa ku mne nevrátiš, neutrpíš škodu ani od chladu, ani od horúčavy, nebudeš zajatý ani mučený.‘

Vzal som meč a luk a pripravil som sa na odchod. Rasululláh sa za mňa modlil: ‚Alah môj, ochraňuj ho spredu i zozadu, sprava i zľava, zhora i zdola.‘

Vydal som sa k polyteistom. Bolo mi, akoby som kráčal v kúpeli (hammáme). Pri Alahovi, nebolo vo mne ani strachu, ani zimy, ani chvenia. Nakoniec som prišiel do polyteistického tábora. Ich velitelia a poprední muži si v jednom úkryte zapálili oheň a zohrievali sa. Abu Sufján hovoril: ‚Odtiaľto treba odísť.‘ Hneď mi prišlo na um, že ho tam zabijem. Vytiahol som z tulca šíp a založil som ho na luk. Chcel som ho zasiahnuť pri svetle ohňa. Práve keď som chcel vystreliť, spomenul som si na Rasululláhove slová ‚Kým sa ku mne nevrátiš, nevyvolaj nijaký rozruch‘ a upustil som od toho, aby som ho zabil. Potom som v sebe pocítil veľkú odvahu. Vošiel som medzi polyteistov a sadol som si k ohňu. Nevídane silný vietor a neviditeľné vojsko Alaha ta’ala (anjeli) im robili to, čo im bolo určené. Od vetra sa im prevracal riad, hasli im ohne a svetlá a stany sa im zrútili na hlavy. Raz veliteľ polyteistického vojska Abu Sufján vstal a povedal: ‚Medzi vami môžu byť zvedi a vyzvedači. Dávajte pozor, nech sa každý pozrie, kto je vedľa neho! Nech každý chytí za ruku toho, kto sedí vedľa neho!‘ Abu Sufján akoby vytušil, že sa medzi nich votrel nejaký cudzinec. Hneď som vystrel ruky, chytil som za ruky dvoch, ktorí sedeli napravo a naľavo odo mňa, a skôr ako sa ma spýtali, spýtal som sa ich na mená. Tak som zabránil tomu, aby ma spoznali. Nakoniec sa Abu Sufján takto prihovoril svojmu vojsku: ‚Ó Kurajšovci! Nie ste na mieste, kde by sa dalo zostať. Kone a ťavy začali hynúť. Núdza zavládla všade.

Vidíte, čo nás postihlo od vetra. Hneď sa zdvihnite a odíďte! Hľa, ja odchádzam!‘ povedal a vysadol na ťavu. Rozbité polyteistické vojsko sa zhromaždilo a vydalo sa k Mekke. Zasypával ich piesok a štrk.14 Keď polyteistické vojsko odišlo, vydal som sa aj ja k Rasululláhovi. Keď som prišiel do polovice cesty, zjavilo sa predo mnou asi dvadsať jazdcov s bielymi turbanmi (anjeli). Povedali mi: ‚Oznám Rasululláhovi: Alah ta’ala zničil nepriateľa…‘ Keď som sa vrátil k Rasululláhovi, vykonával namaz na jednom koberci. Ale len čo som sa vrátil, znova ma prepadla zima a chvenie ako pred odchodom. Po namaze sa ma Rasululláh spýtal, akú správu nesiem. Oznámil som mu, v akom rozvrate sú polyteisti a že odišli. Rasululláh sa z tej správy veľmi potešil a usmial sa. Celé dni sme nespali. Náš Prorok si ma pritiahol k sebe a prikryl ma jedným koncom koberca, ktorý mal na sebe. Takto sme sa dočkali rána. V čase pred úsvitom (sahar) ma Rasululláh zobudil. Keď sa rozvidnelo, po polyteistickom vojsku nezostalo ani stopy.“ Až kým sa nepriblížili k Mekke, fúkal za nimi silný vietor a za sebou ustavične počuli hlasy tekbírov.

Keď kurajšovskí polyteisti opustili svoj tábor a utiekli, opustili Medinu aj ostatné polyteistické kmene, ktoré prišli s nimi. Ponorili sa do smútku a žiaľu pre veľmi veľkú porážku, na ktorú nikdy nebudú môcť zabudnúť. Kým oni zažívali túto porážku, Vodca vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) a jeho slávni sahábovia (radijalláhu anhum) padali na sadždu vďaky Alahovi ta’ala, vzdávali Mu chválu a vyjadrovali vďaku.

„Alah môj! Ďakujem Ti, že si sa zľutoval nado mnou a nad mojimi sahábmi“ Hadís šaríf

Mudžáhidi sa so zvolaniami „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ vydali na cestu do žiarivej Mediny. Ulice Mediny v okamihu zaplavili deti, ktoré vyšli privítať Sultána vesmíru a svojich požehnaných otcov, strýkov, ujov a starších bratov. Aj Prorok im s úsmevom odpovedal na pozdrav… V gazve Chandak sa šesť moslimov stalo šahídmi… O tejto gazve Alah ta’ala vo vznešených ajatoch hovorí, podľa významu: „Alah ta’ala odrazil týchto neveriacich (v gazve Chandak) s ich zlobou bez toho, aby dosiahli nejaké dobro či víťazstvo. Tak Alah ta’ala (anjelmi a vetrom) postačil veriacim v boji (aby uspeli). Alah ta’ala má moc nad všetkým. On je Azíz, Ten, ktorý nad všetkým víťazí.“15

„Ó vy, ktorí ste uverili! Spomeňte si na dobrodenia Alaha ta’ala, ktoré vám preukázal. Keď na vás (v gazve Chandak) zaútočili vojská, My sme na nich poslali vietor a vojská (z anjelov), ktoré ste nevideli…“16

Po tejto gazve náš milovaný Prorok povedal: „Teraz je rad na vás. Odteraz Kurajšovci nebudú môcť vytiahnuť proti vám.“

Gazva Banú Kurajza