GAZVA PRI MALOM BADRE
Táto gazva sa nazýva aj Badr al-Mavúd a Badr as-Sugrá. Keď Abu Sufján pri návrate z Uhudu povedal: „Budúci rok budeme opäť bojovať pri Badre“, hazrat Fárúk al-azam Umar (radijalláhu anhu) mu na pokyn Habíba al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) odpovedal: „Nech je tak.“ Abu Sufján zhromažďoval vojsko a podnecoval Kurajšovcov k vojne a boju. V srdci si to však neželal. Napriek tomu stál ľuďom na čele, aby sa nehovorilo, že nedodržal slovo. V tom čase prišiel do Mekky Nuajm ibn Masúd Ašdžaí. Rozprával, že islamské vojsko je pripravené na boj, a opisoval jeho silu a moc. Abu Sufján mu povedal: „Ak pôjdeš do Mediny a odradíš Muhammada a jeho sahábov od toho, aby vytiahli do boja, dám ti dvadsať trojročných tiav. Nech sa Suhajl ibn Amr zaručí za tento môj sľub.“ Nuajm súhlasil. Prišiel do Mediny a rozhlásil, že vojsko neveriacich je veľmi početné. Časť sahábov zostala na pochybách. Abu Bakr a Umar (radijalláhu anhumá) však prišli k Prorokovi a navrhli vytiahnuť z Mediny. Rasululláh sa z toho potešil. Povedal: „Pri Alahovi, v ktorého ruke je moja duša, určite vytiahnem do boja.“ Abdulláha ibn Raváhu nechal v Medine ako svojho zástupcu a zástavu dal hazrat Alimu.
V tom čase mekkánski polyteisti, aby zabránili šíreniu islamu, vytiahli k Badru s dvetisíc vojakmi pod velením Abu Sufjána. Vodca svetov prišiel k Badru pred nimi s tisícpäťsto hrdinskými sahábmi. Keď sa polyteisti dozvedeli, že mudžáhidi prišli k Badru skôr ako oni, do sŕdc sa im vkradol strach. Dokázali postúpiť len po Marr az-Zahrán. Neodvážili sa stretnúť s hrdinským islamským vojskom. Ovládnutí strachom a pod zámienkou núdze, ktorá v ten rok vládla, sa vrátili do Mekky. Obyvatelia Mekky sa im posmievali a robili si z nich žarty.
Moslimovia mali iba dva kone, ale veľa obchodného tovaru. Pri Badre ho predali za vysokú cenu. Bola polovica mesiaca zulka’da. Dobre zarobili. Rasul al-akram so svojimi slávnymi sahábmi osem dní čakal pri Badre na polyteistov. Potom sa s radosťou a so cťou vydali naspäť do Mediny.
Gazva Zát ar-Riká
Táto gazva sa odohrala v mesiaci muharram. Istý človek, ktorý prišiel do Mediny predávať ovce, oznámil moslimom, že kmene Banú Anmár a Banú Salama proti nim zhromažďujú vojsko. Táto správa sa dostala k Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam). Hazrat Usmana nechal v Medine ako zástupcu a moslimovia so štyristo, podľa iného podania so sedemsto mužmi vyšli z Mediny v noci na nedeľu, desiateho dňa toho mesiaca. Dorazili na miesto, kde žili polyteisti. Nenašli tam nikoho okrem žien. Muži im utiekli do hôr. Aby polyteisti nenastražili zálohu a nezaútočili, tie miesta boli vyplienené a okolité polyteistické kmene zastrašené a skrotené.1 Po pätnástich dňoch strávených na výprave sa vrátili do Mediny.
„Pri Alahovi, v ktorého ruke je moja duša, určite vytiahnem do boja“ Hadís šaríf
Gazva Murajsí
Gazva Dúmat al-Džandal
Rasululláh vytiahol s tisícčlenným vojskom proti kmeňom, ktoré žili v Dúmat al-Džandal, obťažovali pocestných putujúcich do Damasku a späť a ohrozovali Medinu al-Munavvara. Bol pondelok koncom mesiaca rabí al-avval. Za svojho zástupcu v Medine určil Sibá ibn Urtufu. Keď nepriateľské kmene počuli, že prichádza islamské vojsko, utiekli. Moslimovia tam zostali niekoľko dní a okolo dvadsiateho rabí al-áchir sa vrátili do Mediny.2
Gazva Murajsí
Táto gazva sa nazýva aj gazva Banú Mustalik. Murajsí je názov studní kmeňa Chuzáa v Kudajde a opevnenia postaveného na ich ochranu. Toto miesto bolo zároveň predsunutou strážou kmeňa Banú Chuzáa.
V piatom roku po hidžre zhromaždil náčelník Mustalikovcov Háris ibn Abí Dirár veľké množstvo mužov, aby bojoval proti Prorokovi. Chcel ich ozbrojiť a vytiahnuť na Medinu. Keď sa táto správa dostala k nášmu milovanému Prorokovi, hneď vytiahol so sedemstočlenným oddielom proti Mustalikovcom. Pri studni Murajsí rozložili tábor a Mustalikovcov najprv pozvali do islamu. Tí to neprijali, ale začali boj streľbou šípov. Vznešení sahábovia, ktorí splnili Rasululláhov rozkaz: „Všetci spolu náhle zaútočte!“, zabili desiatich Mustalikovcov. Náčelník kmeňa si útekom zachránil život, ale jeho dcéra Barra a 600 ľudí z jeho kmeňa padli do zajatia. Korisť bola rozdelená. Barra predstúpila pred Proroka a povedala: „Dohodla som sa s pánom, ktorému som pripadla ako podiel z koristi, že získam slobodu za deväť zlatých. Pomôžte mi!“ Prorok sa zľutoval, splnil jej toto želanie a vykúpil ju. Potom ju prepustil na slobodu. Keď jej náš milovaný Prorok vysvetlil islam, stala sa moslimkou. Vodca svetov, ktorý sa jej prijatiu islamu nesmierne potešil, ju ako odmenu poctil tým, že si ju vzal za manželku. Keď to videli, všetci vznešení sahábovia povedali: „Hanbíme sa držať ako sluhov príbuzných našej matky, ktorá je teraz v Rasululláhovej rodine“, a prepustili svojich zajatcov. Toto manželstvo bolo príčinou, že stovky zajatcov dostali slobodu.
Náš milovaný Prorok zmenil meno svojej požehnanej manželky z Barra na Džuvajrija. O našej matke hazrat Džuvajriji hovorievala naša matka hazrat Áiša: „Nevidela som ženu lepšiu a požehnanejšiu ako Džuvajrija.“3
Keď sa islamské vojsko víťazne vracalo do žiarivej Mediny, okolité polyteistické kmene dostali strach a pochopili, aké nebezpečné je odvážiť sa zaútočiť na moslimov.
Niektoré udalosti piateho roku po hidžre
Pri návrate z gazvy Banú Mustalik sa zdvihol silný vietor. Sahábovia si mysleli, že nepriateľ chce prísť do Mediny a vypleniť ju. Rasululláh povedal: „Nebojte sa. Medina je bezpečné miesto; na každom jej rohu sú anjeli strážcovia. Dnes však zomrel jeden munáfik. Bol to Zajd ibn Furáa, priateľ Ubajja ibn Salúla.“
„Nevidela som ženu lepšiu a požehnanejšiu ako Džuvajrija“ Hazrat Áiša (radijalláhu anhá)
Na tejto gazve sa zúčastnili aj matky veriacich hazrat Áiša a Umm Salama. Munáfikovia krivo obvinili našu matku hazrat Áišu. Aj niektorí moslimovia naleteli tomuto osočovaniu. Boli zjavené vznešené ajaty, osočovanie munáfikov bolo odhalené a hazrat Áiša bola pochválená.4 Rasululláh povedal: „Raduj sa, ó Áiša! Hakk ta’ala ťa očistil. Dosvedčil tvoju čistotu.“ Prorok alejhis-salám zhromaždil sahábov v mešite. Predniesol chutbu a prečítal zjavené vznešené ajaty. Vďaka požehnaniu týchto vznešených ajatov zmizli pochybnosti zo sŕdc veriacich. A tí, ktorí sa odvážili na toto osočovanie, dostali svoj trest. Pri návrate z tejto gazvy bol zjavený ajat o tajammume.5
Náhrdelník Áiše (radijalláhu anhá) sa ešte raz stratil, a to na mieste zvanom Salsala. To miesto bolo blízko Mediny. Čakali tam, kým sa náhrdelník nenájde. Nebola tam voda a ani sahábovia nemali pri sebe vodu. Rasululláh alejhis-salám spal s hlavou na kolenách Áiše Siddíky. Vznešení sahábovia sa posťažovali hazrat Abu Bakrovi, že zostali bez vody. On išiel k Rasululláhovi a Rasululláh alejhis-salám sa zobudil. Alah ta’ala zjavil ajat o tajammume. Sahábovia vykonali tajammum a vykonali ranný namaz. Potom posadili Áišu (radijalláhu anhá) na ťavu. Keď sa ťava zdvihla, náhrdelník sa našiel.
Ty si dnes nur sveta i miláčik Alahov,
neodlučuj zaľúbených ani na chvíľu od svojich dverí.
Nech tvoje vznešené meno nikdy nezíde z mojich úst,
je liekom pre ranené srdce, duša v ňom nachádza blaho.
Dúfam, že každé tvoje meno sa za mňa zvlášť prihovorí:
Ahmad a Mahmúd, Abu l-Kásim, Muhammad Mustafa.
Keďže o ňom bolo povedané ‚Va š-šams‘ i ‚Va d-duhá‘,
čo divné, ak jeho tvár a čelo prirovnám k slnku a mesiacu?
Kanûnî Sultân Süleymân (Muhibbî)