GAZVA BANÚ NADÍR
Amr ibn Umajja (radijalláhu anhu), kým bol zajatý pri Ma’úna, oslobodil sa z pút a cestou späť do Mediny narazil na dvoch polyteistov z Banú Ámir. Týchto dvoch neveriacich zabil. Boli pod Rasululláhovou ochranou (amán), ale Amr to nevedel. Prišiel do Mediny a rozpovedal Rasululláhovi, čo sa stalo. Prorok povedal, že Amr sa zmýlil, a prikázal, aby sa ich dedičom vyplatilo výkupné za krv (dija).
Medzi kmeňmi Banú Ámir a Banú Nadír bolo priateľstvo. Banú Nadír ctili aj právo susedstva. Preto bolo na vyplatenie tohto výkupného za krv potrebné sprostredkovanie kmeňa Banú Nadír.
Po gazve Uhud, v mesiaci rabí al-avval štvrtého roku po hidžre, vzal Rasululláh zo vznešených sahábov so sebou hazrat Abu Bakra, Umara, Aliho, Zubajra, Talhu, Sa’da ibn Muáza a Usajda ibn Hudajra (radijalláhu anhum) a išiel k Banú Nadír. Vysvetlili im, o čo ide. Povedali, že sú pripravení pomôcť pri vyplatení výkupného za krv za tých dvoch neveriacich, a dodali: „Chvíľu počkajte, nech pripravíme jedlo.“ Rasul alejhis-salám vtedy sedel opretý chrbtom o stenu domu, pri ktorom sa zastavili, a sahábovia sa zhromaždili a sedeli okolo neho. V tej chvíli Hujajj ibn Achtab povedal: „Ó Židia! Nikdy sa nám už nenaskytne príležitosť nájsť Muhammada takto osamoteného. Nech niekto z vás vylezie na strechu tohto domu a odtiaľ mu hodí kameň na hlavu, nech sa ho zbavíme.“ Amr ibn Džiháš povedal: „Ja to urobím.“ Koľkokoľvek ich Sallám ibn Miškam od toho odhováral, nepomohlo to. Povedal: „Upustite od toho. Jemu to oznámia. To bude príčinou, že sa naša zmluva zruší. Z toho môžu vzísť veľmi zlé veci.“ Židia z Banú Nadír ho neposlúchli. V tej chvíli prišiel Džibríl alejhis-salám a oznámil to Rasululláhovi. Prorok nepovedal sahábom nič, vstal zo zhromaždenia, akoby odchádzal kvôli nejakej záležitosti, a odišiel do Mediny. Tak sa ich zlý úmysel neuskutočnil.
Potom Vodca svetov poslal k tomuto židovskému spoločenstvu, ktoré porušilo zmluvu, Muhammada ibn Maslamu a povedal: „Choď k Židom z Banú Nadír! Povedz im: ‚Rasululláh ma poslal, aby som vám oznámil tento príkaz: Odíďte z mojej krajiny! Nežite tu so mnou! Ukuli ste sprisahanie, aby ste ma zabili. Dávam vám lehotu desať dní. Kto z vás bude po tejto lehote videný tu, tomu bude odťatá hlava.‘“
Keď hazrat Muhammad ibn Maslama tento príkaz odovzdal, zo strachu sa začali chystať na cestu. Ale náčelník munáfikov Abdulláh ibn Ubajj im odkázal: „Nijako neopúšťajte svoju pevnosť. Nenechávajte svoje majetky a svoju zem. Prichádzame vám na pomoc s dvoma tisícami mojich mužov.“
Keď to Sultán vesmíru počul, vytiahol so svojimi vznešenými sahábmi proti pevnosti Banú Nadír, vzdialenej štyri kilometre od Masdžid an-Nabaví. Ako zástupca v Medine zostal hazrat Ibn Umm Maktúm. Zástavu niesol hazrat Ali. Pevnosť obkľúčili a začalo sa obliehanie. Židia, ktorí dovtedy vyzývali vznešených sahábov, sa neodvážili vyjsť z pevnosti. Ani pomoc munáfikov neprišla.
Vznešení sahábovia držali pevnosť pod takým dozorom, že ani vták nemohol vyletieť. Na konci obliehania, ktoré trvalo viac ako dvadsať dní, sa Židia vzdali. Nechali moslimom všetky svoje zbrane, zlato a striebro; časť z nich vyhnali do Šámu (Sýrie) a časť do Chajbaru. Tak zo Židov v medinskom kraji zostali iba Banú Kurajza.1
„Židia ma zamýšľali zabiť! Keď mi to Džibríl oznámil, vstal som!“ Hadís šaríf
Dôležité udalosti štvrtého roku po hidžre
V tomto roku bol zoslaný vznešený ajat, ktorý zakázal alkoholické nápoje.2 Jedna z požehnaných manželiek Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam), hazrat Zajnab bint Chuzajma, odišla na áchiru osem mesiacov po mesiaci rabí al-áchir, v ktorom bola poctená manželstvom (nikáh) s Rasululláhom, vo veku tridsiatich rokov.3 V tomto roku sa tiež narodil hazrat Husajn, druhé dieťa hazrat Aliho a hazrat Fátimy.4 Manžel hazrat Umm Salamy, ktorý bol ranený v bitke pri Uhude a neskôr zosnul, zanechal niekoľko detí. Naša matka Umm Salama, už vo vyššom veku, sa ocitla v ťažkom postavení. Náš milovaný Prorok sa nad ňou nesmierne zľutoval, preukázal jej milosť a poctil ju tým, že si ju vzal za manželku (nikáh).5
Smrť Fátimy bint Asad
V tomto roku odišla na áchiru aj matka hazrat Aliho, Fátima bint Asad.6 Náš milovaný Prorok sa nad tým nesmierne zarmútil a povedal: „Dnes mi odišla na áchiru matka!“ Po smrti svojho starého otca Abdulmuttaliba náš milovaný Prorok vyrastal u nej. A keď oznámil svoje proroctvo, Fátima hneď dosiahla česť stať sa moslimkou. Preto ju Sultán vesmíru považoval za matku a preukazoval jej veľkú úctu. Z milosti k nej si vyzliekol požehnanú košeľu, ktorú mal na sebe, a prikázal, aby ju do nej zavinuli ako do rubáša. Keď viedol pohrebný (džanáza) namaz, oznámil, že pri namaze bolo prítomných sedemdesiattisíc anjelov. Išiel k hrobu a zostúpil doň. Aby jej život v hrobe bol pokojný a príjemný, urobil pohyb, akoby ho rozširoval do rohov, a potom si do hrobu ľahol.
Keď vyšiel z hrobu, jeho požehnané oči boli plné sĺz a požehnané slzy padali do hrobu. Pane môj! Aká to bola milosť?… A aká šťastná to bola žena?… Ani hazrat Umar to nevydržal a spýtal sa: „Nech je môj život obetovaný za teba, ó Rasulalláh! Urobili ste pre túto ženu to, čo ste pre nikoho neurobili!“ a náš milovaný Prorok, najvernejší z verných, povedal: „Po Abu Tálibovi mi nikto neurobil toľko dobra ako táto drahá žena. Ona bola mojou matkou. Kým jej deti boli hladné, ona najprv nasýtila mňa. Kým jej deti boli zaprášené a umazané, ona najprv mne česala vlasy a natierala ich ružovým olejom. Ona bola mojou matkou! Obliekol som jej svoju košeľu ako rubáš, aby ju obliekli do šiat džanny. Ľahol som si k nej do hrobu, aby jej život v hrobe bol mierny a ľahký. Džibríl mi od Alaha ta’ala priniesol správu: ‚Táto žena patrí k obyvateľom džanny.‘“ Potom sa za našu matku Fátimu bint Asad pomodlil touto modlitbou: „Nech ti Alah ta’ala odpustí, nech sa nad tebou zmiluje a nech ťa odmení. Ó matka moja! Nech sa nad tebou Alah ta’ala zmiluje. Sama si bola hladná a mňa si kŕmila. Sama si sa neobliekala a mňa si obliekala; sama si nejedla a mňa si kŕmila. Ten, ktorý oživuje a usmrcuje, je Alah ta’ala. On je večne živý. On neumiera. Alah môj! Odpusť mojej matke Fátime bint Asad a zmiluj sa nad ňou! Nauč ju jej dôkaz (hudždža). Rozšír jej hrob. Ó Alah môj, Najmilosrdnejší z milosrdných! Kvôli právu (hakk) Tvojho Proroka, to jest mňa, a predchádzajúcich prorokov prijmi túto moju modlitbu.“
Ďalšie dôležité udalosti štvrtého roku po hidžre
Na áchiru odišiel šesťročný Abdulláh, syn hazrat Usmana a hazrat Rukajje. Vodca svetov viedol pohrebný (džanáza) namaz za svojho vnuka a sám ho uložil do hrobu. Nesmierne sa zarmútil a požehnané slzy mu padali do hrobu. Svojimi požehnanými rukami postavil náhrobný kameň a povedal: „Alah ta’ala sa zmiluje nad tými zo Svojich služobníkov, ktorí sú milosrdní a majú mäkké srdce.“7
Ty si sultán prorokov, preslávny šach, Vodca môj.
Ty si večné šťastie bezmocných, Vodca môj.
V Božom dívane si ty prvý, Vodca môj.
Fermanom „La’amruk“ potvrdený si, Vodca môj.
Ty si Ahmad i Mahmúd i Muhammad, Vodca môj,
od Hakka nám potvrdený sultán, Vodca môj.
Čistým dušiam dáva jas tvoj drahokam.
Miesto, kde anjeli tvár otierajú – prach tvojich dverí.
Zrkadlo tváre tadžallí – tvoj pohľad,
Abu Bakr, Umar, Usman a Ali – tvoji druhovia.
Ty si Ahmad i Mahmúd i Muhammad, Vodca môj,
od Hakka nám potvrdený sultán, Vodca môj.
Tvoja chutba sa číta na minbare večnej krajiny.
Tvoj súd sa vykonáva na súde Dňa zúčtovania.
Zvolanie o tvojom príchode znie na Alahovom Arši.
Tvoje vznešené mená sa spomínajú na zemi i na nebi.
Ty si Ahmad i Mahmúd i Muhammad, Vodca môj,
od Hakka nám potvrdený sultán, Vodca môj.
Şeyh Gâlib
„Po Abu Tálibovi mi nikto neurobil toľko dobra ako táto drahá žena (Fátima bint Asad). Ona bola mojou matkou“ Hadís šaríf
Gazva Malý Badr