CESTA NA UMRAT AL-KADÁ

Uplynul rok od mieru v Hudajbiji. Mesiac pred Sviatkom obetovania, začiatkom mesiaca zulka’da, Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) prikázal svojim sahábom pripraviť sa na umru. Na umru mali prísť všetci, ktorí išli do Hudajbije a zúčastnili sa na prísahe Ridván (Baj’at ar-Ridván), okrem tých, ktorí odišli na áchiru. Po tomto príkaze dvetisíc sahábov dokončilo prípravy. Ako obeta bolo vzatých sedemdesiat tiav. Úloha priviesť ich do Mekky a cestou ich pásť bola zverená Nádžijovi ibn Džundubovi a jeho štyrom druhom. Okrem toho bol hazrat Muhammad ibn Maslama poslaný vpred so sto jazdcami, aby niesli zbrane, ktoré sa používajú vo vojne, ako brnenia, kopije a meče. Polyteistom sa nedalo veriť. V prípade akéhokoľvek útoku by tieto zbrane použili. Niektorí zo sahábov povedali: „Ó Rasulalláh! Podľa mieru z Hudajbije sme na umru nesmeli prísť s nijakými zbraňami okrem mečov v pošvách!“ Vodca svetov povedal: „Tieto zbrane nevnesieme do Harámu, medzi Kurajšovcov. Ale budú v našej blízkosti, poruke, pre prípad, že by nás Kurajšovci napadli.“

Ako zástupca v Medine al-Munavvara zostal Abu Zarr Gifárí.1 Uvádza sa aj, že zostal Abu Ruhm Gifárí. Dvetisíc sahábov sa vydalo s naším milovaným Prorokom na cestu do Mekky. Vznešení sahábovia boli veľmi rozrušení. Uvidia svoje domovy, ohniská a rodný kraj, ktoré pred toľkými rokmi opustili na ceste Alaha ta’ala, kvôli nášmu milovanému Prorokovi… Navštívia Kábu al-Muazzama, ku ktorej sa obracali v piatich denných namazoch… Uvidia svojich príbuzných, ktorí sa stali moslimami, ale pre zmluvu nemohli prísť do Mediny. Kurajšovským polyteistom, ktorí ich roky nútili roniť namiesto sĺz krv, ktorí ich utláčali tak, že vzlykali a stonali, a ktorí mnohých ich bratov urobili šahídmi, aby ich prinútili uctievať ich modly, ukážu dôstojnosť a česť islamu. Možno do sŕdc polyteistov, ktorí to uvidia, vstúpi láska k islamu a stanú sa moslimami!…

Tí, ktorí zostali v Medine, vyprevadili Vodcu svetov tekbírmi až po návršie Vadá, rozlúčili sa a vrátili sa… Keď náš milovaný Prorok prišiel do Zu l-Hulajfy, ktorá je asi desať kilometrov od Mediny, vstúpil do ihrámu. Slávni sahábovia ho nasledovali. Všetci boli oblečení v bielom. Začala sa cesta do Mekky al-Mukarrama kvôli umre. Teraz zem aj nebo zneli zvolaniami „Labbajka, Alláhumma labbajk! Labbajka, lá šaríka laka labbajk! Inna l-hamda va n-ni’mata laka va l-mulk, lá šaríka lak!“ (Tu som, Alah môj, tu som! Na Tvoje volanie som odpovedal slovom aj celou bytosťou znova a znova, Tvojmu príkazu som sa podriadil. Ty nemáš spoločníka, celou svojou bytosťou som sa obrátil k Tebe. Chvála a dobrodenie patria len Tebe. Aj vláda je Tvoja. Ty nemáš rovného.)

Cesta prebiehala vo veľkej spokojnosti, vo vďake Alahovi ta’ala, v modlitbe k Nemu a v spomínaní Jeho požehnaného mena.

Keď sa oddiel, ktorý išiel vpredu pod velením Muhammada ibn Maslamu, priblížil k Mekke, zbadali ho kurajšovskí polyteisti. So strachom k nim pristúpili, a akoby chceli povedať „Takto sme sa azda pred rokom dohodli?“, spýtali sa: „Čo je toto?“ Muhammad ibn Maslama im dal odpoveď, z ktorej im tuhla krv v žilách: „To sú jazdci Rasula Alaha ta’ala… Ak Alah ta’ala dovolí, zajtra aj on poctí toto miesto svojím príchodom!…“ Polyteisti sa v strachu vrátili a priniesli správu do Mekky. Mekkánski polyteisti hovorili: „Prisaháme, my sme zmluvu dodržali. Prečo by s nami Muhammad bojoval?…“ Hneď zo svojich radov poslali posolstvo, aby sa s Prorokom porozprávalo.

„Labbajka, Alláhumma labbajk! Labbajka, lá šaríka laka labbajk! Inna l-hamda va n-ni’mata laka va l-mulk, lá šaríka lak!“ Talbija

V tom čase Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) dorazil k miestu zvanému Batn Jadžadž, odkiaľ bolo vidieť Mekku. Tam nechali všetky zbrane okrem mečov, ktoré mali za opaskom. Dvesto sahábov postavili ako stráž, aby zbrane strážili. Keď sa tieto prípravy skončili, kurajšovské posolstvo požiadalo o dovolenie porozprávať sa s Prorokom a byť prijaté pred neho. Keď im to bolo dovolené, povedali: „Ó Muhammad! Od zmluvy z Hudajbije sme vás v ničom nezradili. A predsa chceš vstúpiť do Mekky, medzi svoj ľud, s týmito zbraňami? Podľa našej zmluvy ste pri sebe nemali mať nič okrem mečov v pošvách!…“ Na to Vodca svetov odpovedal: „Od detstva až do dnešného dňa som známy tým, že dodržiavam dané slovo a som verný. Do Harámu nevstúpime s nijakými zbraňami okrem mečov v pošvách. Ale chcem, aby zbrane boli na mieste neďaleko odo mňa.“ Keď vyslanci pochopili, že veci sa majú inak, ako im oznámili, upokojili sa a povedali: „Ó Muhammad! Úprimne povedané, od teba sme vždy videli len vernosť a dobrotu. To sa aj na teba patrí.“ Potom sa vrátili. Prišli do Mekky a o všetkom informovali Kurajšovcov. Aj tí sa upokojili.

Kurajšovskí predáci z nenávisti a závisti opustili Mekku a vystúpili do hôr, aby sa nemuseli pozerať na tieto šťastné chvíle Proroka a jeho sahábov. Náš milovaný Prorok poslal vopred na miesto zvané Zí Tuvá označené obetné ťavy. Potom, keď so svojimi sahábmi dokončil prípravy, vydal sa vstúpiť do posvätného mesta Mekky. Vznešení sahábovia vzali Vodcu svetov do svojho stredu. Sultán vesmíru na svojej ťave Kasve šíril okolo seba nur ako slnko, ktoré zatieni jestvovanie tisícov hviezd. Pane môj! Aká krása! Aký velebný pohľad!…

Na jazykoch boli zvolania „Labbajka, Alláhumma labbajk! Labbajka, lá šaríka laka labbajk!…“ a v srdciach láska k Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi.

Krok za krokom sa približovali k velebnej Kábe. Čím viac sa približovali, tým viac rástlo ich vzrušenie, akoby kypelo. Zvolania talbije, ktoré všetci vyslovovali jedným hlasom, napĺňali Mekku a polyteisti, kedykoľvek videli tento velebný pohľad, cítili, ako sa im topí srdce a ako im do duše sladko tečie šerbet lásky. Do sŕdc mnohých z nich už vstúpila láska k islamu… Napokon zvíťazil Sultán vesmíru, vodca oboch svetov, náš milovaný a ctihodný Prorok Muhammad (sallalláhu alejhi va sallam)…

Hľa, náš milovaný Prorok a jeho slávni sahábovia s mečmi za opaskom vstupovali do Káby al-Muazzama. Hazrat Abdulláh ibn Raváha išiel vpredu a držal uzdu Kasvy, Prorokovej ťavy. Niektorí mekkánski polyteisti so svojimi ženami a deťmi stáli zoradení v Dár an-Nadva a pozorovali nášho milovaného Proroka a jeho udatných sahábov. Abdulláh ibn Raváha, ako išiel vpredu, začal recitovať verše a jeho dvojveršia dopadali polyteistom na hlavy ako kladivo a prenikali im až do srdca:

Ó neveriaci, uhnite z cesty Prorokovi,
veď Alah ta’ala jemu Korán zjavil.
Každé dobro, každá milosť je v jeho náboženstve
a smrť za toto náboženstvo je najlepšia smrť.
On je pravý Rasululláh, srdcom som ho prijal,
v každé jeho slovo som uveril, teraz ho prijímam.
Ó neveriaci! Keď ste popierali,
že Korán je zoslaný od Alaha ta’ala,
ako sme vás znenazdajky údermi zastihli
a ako sme vám hlavy od tiel oddeľovali,
tak ak ani v jeho význam neuveríte,
tie isté údery vám dopadnú na hlavy.
Začínam požehnaným menom toho Alaha,
okrem ktorého náboženstva niet pravého náboženstva.
A znova začínam menom toho Alaha:
Muhammad je Jeho služobník aj Jeho rasul.

Hazrat Umar sa nemohol zdržať a chcel ho napomenúť: „Ó Ibn Raváha! Ako môžeš recitovať verše pred Rasululláhom a v Haráme aš-šaríf?“ Ale Prorok povedal: „Ó Umar! Nebráň mu! Prisahám pri Alahovi ta’ala, že jeho slová pôsobia na týchto kurajšovských polyteistov rýchlejšie a silnejšie, ako keby sme na nich zosypali dážď šípov. Pokračuj, ó Ibn Raváha!“

O niečo neskôr Prorok povedal hazrat Abdulláhovi ibn Raváhovi: „Povedz: ‚Niet boha okrem Alaha ta’ala! On je Jediný! On je Ten, kto plní Svoj sľub! On je Ten, kto pomáha tomuto Svojmu služobníkovi! On je Ten, kto posilňuje Svoje vojsko! A len On je Ten, kto rozbil spojené kmene!’“

Na to Abdulláh ibn Raváha začal recitovať:

Niet boha okrem Alaha ta’ala!
Nemá spoločníka, lá iláha illalláh!
On je Ten, kto moslimskému vojsku silu dáva!
A On je Ten, kto neveriacich rozpráši a premôže!

Aj moslimovia opakovali tieto slová. Keď náš milovaný Prorok vstúpil do Bajtulláhu, odhalil si požehnané pravé rameno. Krása jeho požehnaného tela žiarila pred očami, priťahovala srdcia a šírila nur ako slnko. Potom povedal: „Nech Alah ta’ala Svojou milosťou odpustí hrdinom, ktorí sa dnes týmto ľuďom širku ukážu silní a čulí!“ Na to si vznešení sahábovia odhalili pravé ramená a rýchlym a dôstojným krokom trikrát obišli Kábu v taváfe. Len medzi Ruknom al-Jamání a rohom Čierneho kameňa išli pomaly. Prorok a jeho sahábovia pristupovali k Čiernemu kameňu a bozkávali ho alebo zďaleka dvíhali ruky s dlaňami obrátenými k Čiernemu kameňu.

„Prisahám pri Alahovi ta’ala, že jeho (Ibn Raváhove) slová pôsobia na týchto kurajšovských polyteistov rýchlejšie a silnejšie, ako keby sme na nich zosypali dážď šípov“ Hadís šaríf

Polyteisti zďaleka sledovali sahábov a čudovali sa ich dôstojnej a hrdej chôdzi. Rozprávali im totiž, že moslimovia, odkedy odišli do Mediny, zoslabli a ochoreli, a šírili sa podobné správy. A teraz boli svedkami pravého opaku a ich údiv rástol.

Zvyšné štyri okruhy taváfu dokončili ľahkým, odmeraným krokom. Po taváfe vykonali dva rak’aty namazu pri Makáme Ibráhím. Potom sedemkrát vykonali sa’j medzi pahorkami Safá a Marva. Keď boli obetné zvieratá obetované, Prorok si oholil požehnanú hlavu. Jeho požehnané vlasy chytali ešte vo vzduchu. Aj vznešení sahábovia si oholili hlavy. Tak sa splnil sen, ktorý Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) mal presne pred rokom. Umra bola vykonaná a nastal čas poludnia. Keď Vodca svetov prikázal hazrat Bilálovi predniesť ezan na Kábe, Bilál Habeší hneď príkaz splnil. Kým na Kábe prednášal Ezan Muhammadí, celá Mekka sa vzrušila. Vznešení sahábovia počúvali ezan vo veľkej pokore a tichým hlasom ho opakovali. Keď sa ezan skončil, Habíbulláh bol imámom. Poludňajší (zuhr) namaz, ktorý všetci spolu vykonali, celkom zvláštne zapôsobil na srdcia polyteistov.

Nášmu milovanému Prorokovi postavili v Abtahu stan z kože. Aj sahábovia tri dni bývali v stanoch okolo neho. V čase namazu sa zhromažďovali v Bajtulláhu a vykonávali namaz spoločne. V ostatnom čase navštevovali príbuzných a svojimi krásnymi mravmi, ktoré im daroval islam, im boli príkladom. A tí sa pred týmto krásnym správaním sahábov akoby topili a nedokázali skryť obdiv. Za tieto tri dni bola Mekka akoby dobytá zvnútra.

Tri dni uplynuli… Prišiel čas rozlúčky. Podvečer, keď Prorok povedal: „Nikto z moslimov (ktorí prišli na umru) nestrávi večer v Mekke, ale vydá sa na cestu!“, všetci sa pripravili a vydali sa do Mediny… Keď bol v Džuhfe, Rasululláh sa stretol s hazrat Abbásom a hazrat Abbás mu navrhol: „Ó Rasulalláh! Majmúna bint Háris ovdovela. Nebolo by dobré, keby si si ju vzal za ženu?“ Na to Prorok poslal Abu Ráfiho a jedného muža z ansárov do Mekky, aby ju požiadali o ruku. Keď hazrat Majmúna, kým sedela na ťave, dostala správu, že Rasululláh si ju chce vziať za ženu, povedala: „Aj ťava, aj to, čo je na nej, patrí Rasululláhovi.“ Darovala sa Prorokovi. Starosť o to, aby sa to vykonalo, ako treba, prenechala svojej staršej sestre Umm al-Fadl a tá svojmu manželovi hazrat Abbásovi. Keď sa pri návrate z umry do Mediny dostali na miesto Sarif, hazrat Abbás prijal od nášho Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) štyristo dirhamov ako veno (mahr) a uzavrel nikáh hazrat Majmúny s Rasululláhom. Tam sa konala aj svadba. Hazrat Majmúna bola poctená Rasululláhovým nikáhom a stala sa jeho poslednou manželkou. Náš Prorok sa potom už viac neoženil.

„Nech Alah ta’ala Svojou milosťou odpustí hrdinom, ktorí sa dnes týmto ľuďom širku ukážu silní a čulí!“ Hadís šaríf

Odvážil som sa ti darovať svietnik, ó Rasulalláh!
Túžim slúžiť tvojmu vznešenému prahu, ó Rasulalláh!
Môj úbohý dar nie je hoden tvojej Ravdy,
prijmi ho, preukáž dobrotu a priazeň, ó Rasulalláh!
Koho mám okrem teba, komu by som zveril svoj stav?
Od teba je dobrota a štedrosť, ó Rasulalláh!
K tebe sa utiekam, milosť, stokrát milosť, padol som na tvoj prah,
zmiluj sa, prihovor sa za mňa (šafá’a), ó Rasulalláh!
V oboch svetoch vezmi pod svoju ochranu spravodlivého Mahmúd-chána,
tvoja je vláda na počiatku aj na konci, ó Rasulalláh!
II. Mahmud Hân