BITKA PRI MÚTE

V ôsmom roku po hidžre Sarvar al-kájinát (alejhi afdalu s-salavát), ktorý je milosťou pre svety, znova poslal vyslancov k rôznym kmeňom a štátom, aby sa islam šíril. Od niektorých z nich prišli priaznivé odpovede, ale hazrat Hárisa ibn Umajra, ktorý bol poslaný k busranskému miestodržiteľovi, zajali kresťanskí vojaci v dedine Múta v šámskej oblasti Balká. Hazrat Háris, ktorého priviedli pred šámskeho miestodržiteľa Šurahbíla ibn Amra, bol, hoci bol vyslancom, podlo zabitý a stal sa šahídom.1

Náš milovaný Prorok sa nad touto správou veľmi zarmútil a hneď prikázal zhromaždiť svojich udatných sahábov. Sahábovia, ktorí dostali tento príkaz, poprosili svoje deti o odpustenie (halál), rozlúčili sa s nimi a rýchlo sa zhromaždili v tábore Džurf. Keď Habíb al-akram skončil poludňajší namaz, ktorý viedol, povedal: „Týmto ľuďom, ktorí sa vydajú na džihád, som určil za veliteľa Zajda ibn Hárisu! Ak sa Zajd ibn Hárisa stane šahídom, nech ho nahradí Džafar ibn Abí Tálib. Ak sa Džafar ibn Abí Tálib stane šahídom, nech ho nahradí Abdulláh ibn Raváha. Ak sa aj Abdulláh ibn Raváha stane šahídom, nech si moslimovia spomedzi seba vyberú niekoho hodného a ustanovia ho za svojho veliteľa!“

Na to sa vznešení sahábovia, ktorí pochopili, že spomenutí hrdinovia sa stanú šahídmi, rozplakali: „Ó Rasulalláh! Kiežby zostali nažive, aby sme z nich mali úžitok!…“ Prorok im neodpovedal, ale mlčal.2 Počuli to aj hazrat Zajd, Džafar a Abdulláh, ktorí tam boli, a zmocnila sa ich veľká radosť. Ich najväčším cieľom bolo totiž stať sa šahídmi pri šírení náboženstva Alaha ta’ala. Radostná zvesť bola daná a počuli ju na vlastné uši. Mudžáhidi dokončili prípravy a čakali na svojich veliteľov. Náš milovaný Prorok odovzdal bielu islamskú zástavu hazrat Zajdovi ibn Hárisovi. Prikázal mu ísť až na miesto, kde sa hazrat Háris ibn Umajr stal šahídom, a tam oznámiť islam. Ak ho neprijmú, prikázal mu bojovať s nepriateľom. Hazrat Abdulláh ibn Raváha sa rozplakal, keď sa lúčil s druhmi veliteľmi. Spýtali sa ho: „Ó Ibn Raváha! Prečo plačeš?“ Básnik Abdulláh ibn Raváha povedal:

Príčinou môjho plaču
nie je láska k tomuto svetu
ani, pri Alahovi,
to, že budem za vami túžiť.
Skutočná príčina je táto:
vo svojom vznešenom Koráne
náš Pán v jednom ajate
takto hovorí:
„Vedzte s istotou,
že medzi vami
niet nikoho, kto by
k džahannamu neprišiel…“
Počul som tento ajat,
keď ho Rasululláh prednášal.
Ak prídem k džahannamu,
ako to trpezlivo znesiem!

Druhovia sa za neho pomodlili: „Nech ťa Alah ta’ala pripojí k zástupu Svojich milovaných služobníkov, aby si bol medzi dobrými!“ Potom hazrat Abdulláh ibn Raváha povedal: „Ale ja chcem, aby mi Alah ta’ala odpustil. A ešte sa chcem stať šahídom od úderu meča, po ktorom krv strieka a pení sa, alebo od bodnutia kopije, ktorá mi spáli pečeň aj vnútornosti!…“ Keď sa vojsko chystalo vyraziť, hazrat Abdulláh ibn Raváha šiel k Prorokovi, rozlúčil sa a spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Dáš mi nejakú radu, ktorú si zapamätám a nikdy nezabudnem?“ Prorok mu povedal: „Zajtra dorazíš do krajiny, v ktorej sa pred Alahom ta’ala robí veľmi málo sadžd. Tam rozmnož sadždy a namazy.“ Keď Abdulláh ibn Raváha povedal: „Ó Rasulalláh! Dáš mi ešte nejakú radu?“, náš milovaný Prorok povedal: „Vždy spomínaj Alaha ta’ala. Lebo spomínanie (zikr) Alaha ta’ala ti pomôže dosiahnuť to, v čo dúfaš.“

Islamské vojsko o troch tisícoch mužov sa pohlo za zvolaní „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Náš milovaný Prorok a sahábovia, ktorí zostali v Medine, vyprevadili mudžáhidov, bojovníkov (gází), až po návršie Vadá. Tam sa Vodca svetov takto prihovoril požehnanému islamskému vojsku: „Odporúčam vám plniť príkazy Alaha ta’ala a vyhýbať sa Jeho zákazom, byť dobrí k moslimom, ktorí sú s vami, a pekne sa k nim správať. Bojujte na ceste Alaha ta’ala a spomínajte pritom Jeho meno. Nespreneverte majetok vzatý ako korisť. Neporušujte prísahu. Nezabíjajte deti! Tam nájdete v kresťanských kostoloch niektorých ľudí, ktorí sa vzdialili od sveta a zasvätili sa uctievaniu. Dajte si pozor, aby ste sa ich nedotkli! Okrem nich natrafíte aj na niektorých ľudí, v ktorých hlavách sa uhniezdili satani – tým zotnite hlavy mečmi. Nezabíjajte ženy ani vetchých starcov. Nepáľte a nerúbte stromy. A nebúrajte domy!“

Hlavnému veliteľovi Zajdovi ibn Hárisovi povedal: „Keď sa stretneš so svojím nepriateľom z radov polyteistov, pozvi ich k jednej z troch vecí!… (Ak sa stanú moslimami,) pozvi ich, aby sa vysťahovali (vykonali hidžru) do Mediny, ktorá je domovom muhádžirov! Ak prijmú tvoje pozvanie, oznám im, že budú mať práva, aké majú muhádžirovia, a povinnosti, aké majú muhádžirovia.

Ak sa stanú moslimami, ale radšej zostanú vo svojej krajine, oznám im, že budú ako beduíni medzi moslimami, že sa na nich bude vzťahovať Boží predpis, ktorý sa vzťahuje na beduínov, že sa im z vojnovej koristi nebude nič vyčleňovať a že z koristi budú mať úžitok len tí, ktorí bojujú po boku moslimov!

Ak neprijmú islam, pozvi ich, aby platili džizju! Tých z nich, ktorí to prijmú, sa nedotýkaj! A ak nebudú súhlasiť ani s platením džizje, utiekaj sa k pomoci Alaha ta’ala a bojuj s nimi!…“

Po týchto radách sa rozlúčil s mudžáhidmi. Islamské vojsko odišlo za zvolaní tekbíru. Tí, ktorí zostali, mávali odchádzajúcim a modlili sa: „Nech vás Alah ta’ala chráni pred každým nebezpečenstvom a vráti vás živých a zdravých…“ Kým nezmizli za obzorom, hľadeli za nimi so slzami v očiach a so šľachetnou závisťou…

„Určil som za veliteľa Zajda ibn Hárisu! Ak sa on stane šahídom, nech ho nahradí Džafar ibn Abí Tálib. Ak sa on stane šahídom, nech ho nahradí Abdulláh ibn Raváha. Ak sa aj on stane šahídom, vyberiete si niekoho spomedzi seba“ Hadís šaríf

Posvätná zástava viala v ruke Zajda ibn Hárisu a mudžáhidi šli na neznámu dlhú cestu slúžiť náboženstvu Alaha ta’ala. Islamské vojsko rýchlo postupovalo k Sýrii. Cesta prebiehala bez udalostí a v radostnej nálade. Mudžáhidi sa nevedeli dočkať, kedy sa stretnú s nepriateľom. Medzi tými, ktorí sa túžili stať šahídmi, bol jedným z najdychtivejších hazrat Abdulláh ibn Raváha. Zajd ibn Arkam to vyrozprával takto: „Bol som sirota, ktorá vyrástla v opatere Abdulláha ibn Raváhu. Keď sa vydal na výpravu na Mútu, posadil aj mňa za seba na svoju ťavu. V noci, keď sme už nejaký čas išli, vyšli z jeho úst tieto dvojveršia:

Ó ťava moja! Ak ma k studni v púšti donesieš
a odtiaľ ešte o štyri zastavenia ďalej zanesieš,
už ťa na nijakú inú cestu nevyvediem,
čoskoro zostaneš bez pána, to vedz.
Ja sa, zdá sa, do svojho domu nevrátim,
dúfam, že sa v tomto boji stanem šahídom.
Na poslednom zastavení ma veriaci rýchlo predbehli,
ó Ibn Raváha, aj tí tebe najbližší
pretrhli puto bratstva a prešli,
zanechali ťa vznešenému Hakkovi a odišli.
Už nemyslím na to, aký majetok po mne zostal,
vôbec mi nezáleží ani na stromoch, ani na datliach!

Keď som to počul, rozplakal som sa. Abdulláh ibn Raváha sa ma dotkol bičíkom a povedal: ‚Ó ty nezbedník! Čo ti je? Akú škodu máš z toho, že takto hovorím? Ak mi Alah ta’ala daruje stupeň šahída, ty sa na zvierati vrátiš a dorazíš na svoje miesto. A ja sa zachránim pred všetkými nešťastiami, starosťami, smútkom a udalosťami tohto sveta a nájdem pokoj.‘ Zosadol a vykonal dva rak’aty namazu. Napokon, keď sa dlho modlil, zavolal ma: ‚Ó dieťa!‘ Keď som povedal: ‚Áno, tu som,‘ povedal: ‚Na tejto výprave mi, in šá’a lláh, bude darovaný stupeň šahída!’“

Kým sa udatní sahábovia približovali k Sýrii, šámsky miestodržiteľ Šurahbíl ibn Amr už dávno počul, že sa islamské vojsko blíži. Hneď o tom informoval byzantského cisára (kajsara) Herakleia, a keď od neho dostal veľkú pomoc, upokojil sa. Podľa údajov, ktoré zhromaždil, bolo totiž moslimov len tri až päť tisíc. Jeho vojsko naproti tomu presahovalo stotisíc a zbraniam nebolo konca. Keď vznešení sahábovia (alejhimu r-ridván) dorazili zo šámskych krajín do Maánu, dozvedeli sa, že Byzantínci idú na nich s vojskom o stotisíc mužoch. Tam sa zastavili a zostali dve noci. Veliteľ hazrat Zajd ibn Hárisa zhromaždil svojich druhov a informoval ich o situácii. Spýtal sa ich, čo si myslia, že treba urobiť proti byzantskému vojsku. Niektorí sahábovia hovorili: „Nestretnime sa s byzantským vojskom, ale znenazdajky vpadnime do ich krajiny. Zajmime ich ľudí a vráťme sa do Mediny.“ A niektorí hovorili: „Napíšme list Rasulovi alejhis-salám a oznámme mu, aký veľký je počet nepriateľov. Požiadajme ho, aby nám urýchlene poslal vojsko, alebo sa spýtajme, čo máme robiť.“ Keď už usúdili, že druhá mienka je vhodnejšia, hazrat Abdulláh ibn Raváha sa zapojil do rozhovoru a povedal:

„Vždy spomínaj Alaha ta’ala. Lebo spomínanie (zikr) Alaha ta’ala ti pomôže dosiahnuť to, v čo dúfaš“ Hadís šaríf

Ó ľud môj, prečo váhate?
Či sme neprišli do boja s úmyslom stať sa šahídmi?
S neveriacimi sme nikdy nebojovali preto,
že by sme mali veľa zbraní a jazdcov.
Bojovali sme ako levy silou
tohto náboženstva, ktoré nám Alah ta’ala daroval.
Choďte, bojujte, v tom je iste dobro,
koncom tejto veci bude buď šahádat, alebo víťazstvo.
Pri Alahovi, v deň Badru sme mali dva kone
a pri Uhude jedného koňa a zbraní veľmi málo.
Ak je nám v tomto boji súdené zvíťaziť,
to nám aj tak sľúbili Alah aj Prorok.
Vznešený Hakk nikdy neustúpi od Svojho sľubu,
preto, ó veriaci, vpred!
A ak je nám súdené stať sa šahídmi,
stretneme sa v džanne so svojimi bratmi šahídmi.

Tieto slová hazrat Abdulláha ibn Raváhu dodali mudžáhidom odvahu. Povedali: „Pri Alahovi, Ibn Raváha hovorí pravdu.“ Rozhodnutie bolo teraz prijaté: budú bojovať, kým sa nestanú šahídmi. Keď slávni sahábovia dorazili do dediny Múta, stretli sa s byzantským vojskom o stotisíc mužoch.

BITKA PRI MÚTE

Vrchy a kamenisté pláne boli plné nepriateľských vojakov. Na jednej strane bolo islamské vojsko o troch tisícoch mužov, ktoré sa, aby šírilo náboženstvo Alaha ta’ala, vydalo až z Mediny a prišlo do Šámu, a na druhej strane zástup stotisíc neveriacich, zhromaždený, aby udusil islam… Navonok bol pomer síl taký, že sa nedal ani porovnať. Jeden moslim teda musel bojovať s viac ako tridsiatimi Byzantíncami. Obe strany sa zoradili do bojového šíku. V tom čase sa na príkaz Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) vydalo z islamského vojska posolstvo k byzantskému táboru. Navrhli byzantskému vojsku, aby prijalo islam alebo platilo džizju. Ale Byzantínci toto pozvanie odmietli. Už nebolo času nazvyš. Veliteľ hazrat Zajd ibn Hárisa s posvätnou islamskou zástavou v ruke prikázal svojmu vojsku zaútočiť. Mudžáhidi, ktorí čakali na túto chvíľu, sa za zvolaní „Alláhu akbar!“ vrhli vpred ako šíp. Vytasili meče ako blesky a ako víchrica prenikli do stredu nepriateľa… Erdžanie koní, rinčanie mečov, zvolania tekbíru a stony ranených stúpali až do nebies a bojisko sa hneď na začiatku bitky premenilo na jazero krvi. Kedykoľvek slávni sahábovia zamávali mečom, zrazili buď jednu hlavu, alebo jednu ruku.

Hazrat Zajd, v ktorého ruke bola Rasululláhova biela zástava, bojoval uprostred nepriateľa so zvolaním „Alah, Alah“. Mečmi, ktorými mával, v okamihu čistil priestor okolo seba a nepriateľ ľutoval, že sa mu postavil. Slávni sahábovia, ktorí videli hrdinský boj svojho veliteľa, nezaostávali za ním: každý sa snažil sám zasiahnuť mečom tridsať nepriateľov a zraziť ich. V istej chvíli sa niekoľko kopijí naraz zabodlo do požehnanej hrude veliteľa hazrat Zajda. Za nimi prileteli ďalšie kopije. Telo slávneho sahába bolo celé prebodané. Napokon Zajd ibn Hárisa padol na rozpálenú zem a vypil šerbet šahádatu, po ktorom tak túžil.

Hazrat Džafar, ktorý prišiel po Zajdovi ibn Hárisovi, hneď schmatol zástavu. Mudžáhidi, ktorí videli, že islamská zástava veje, pokračovali v boji s novým zápalom. Aj hazrat Džafar bojoval hrdinsky ako Zajd ibn Hárisa. Na jednej strane útočil na nepriateľa a na druhej dodával druhom odvahu a elán. Tento nový veliteľ, ktorý bojoval ako skutočný hrdina, mával mečom ešte rýchlejšími a prudšími pohybmi a nedal nepriateľovi vydýchnuť. V zápale boja sa hazrat Džafar dostal dosť ďaleko pred svojich druhov. Uprostred Byzantíncov bojoval sám a udieral mečom každého z nich jedného po druhom. Ale netrvalo mu dlho, kým pochopil, že z tejto cesty niet návratu. Udatný veliteľ hovoril: „Mojou vecou je udrieť mečom každého neveriaceho!“ a z požehnaných slov „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ čerpal novú duchovnú silu. Každým úderom meča odstránil jedného nepriateľa a nikoho k sebe nepustil. Požehnané meno Alaha ta’ala mu neschádzalo z jazyka a bojoval s nevyčerpateľnou silou. Napokon ho istý nepriateľský vojak udrel mečom po pravej ruke. Hazrat Džafar, ktorému odťali pravú ruku, chytil posvätnú islamskú zástavu ľavou rukou skôr, ako padla na zem. Zdvihol ju a znova ňou zamával. A potom ďalší úder meča… Odťali mu aj ľavú ruku. Tentoraz sa pokúsil zástavou mávať tak, že si ju pritlačil k hrudi medzi odťatými rukami. Ale od nepriateľských mečov, ktoré jeden za druhým prudko dopadali, dosiahol stupeň šahádatu, po ktorom tak túžil. Jeho požehnaná duša vzlietla do najvyšších stupňov džanny… Na jeho tele narátali viac ako deväťdesiat rán od mečov a kopijí.3 Udatní mudžáhidi, ktorí videli, že sa ich veliteľ stal šahídom, schmatli islamskú zástavu, ktorá padla na zem, a odovzdali ju hazrat Abdulláhovi ibn Raváhovi.

„Ó ľud môj, prečo váhate? Či sme neprišli do boja s úmyslom stať sa šahídmi?“ Abdulláh ibn Raváha (radijalláhu anhu)

Aj on, mávajúc zástavou na koni, prudko zaútočil na nepriateľa. Na jednej strane zrážal nepriateľa, ktorý sa mu postavil do cesty, a na druhej hovoril:

Ó duša moja (nafs), ty sa mi určite podriadiš,
dnes sa stanem šahídom, v tomto boji som prisahal.
Buď s tým sama dobrovoľne súhlasíš,
alebo ťa k tomu prinútim silou.
Ak v tomto boji nebudeš zabitá, povedz mi, ó duša moja,
azda nikdy nezomrieš?
Ak urobíš to, čo urobili
Džafar ibn Abí Tálib a Zajd ibn Hárisa, vedz, že dobre urobíš.
Oni sa stali šahídmi, ó duša moja, nezaostávaj,
inak budeš nešťastná, poď, vpred do útoku!

Aj hazrat Abdulláh sa so zvolaním „Alláhu akbar!“ pustil do nemilosrdného boja s nepriateľom. V istej chvíli ho úder meča zasiahol do prsta a odťatý prst mu začal visieť z ruky. Tento požehnaný veliteľ, ktorý horel láskou k Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi, hneď zoskočil z koňa na zem, šliapol na ranený prst, ktorý mu prekážal v boji, a so slovami: „Nie si azda len jeden ranený prst? A aj túto nehodu si utrpel na ceste Alaha ta’ala!“ ho vytrhol. Ako blesk vyskočil na koňa a znova začal bojovať celou silou. Ale keďže ani po takom boji nedosiahol stupeň šahída, začal sám seba karhať… Znova a znova sa vrhal na nepriateľa. Napokon padol na zem od úderu kopije. Pri boji na ceste Alaha ta’ala a Jeho Rasula sa stal šahídom a jeho požehnaná duša vzlietla do džanny… V tej chvíli sa Abu l-Jusr Ka’b ibn Umajr, ktorý bojoval vedľa hazrat Abdulláha, pokúsil zamávať zástavou. Prebehol pohľadom po saháboch a hľadal niekoho, kto je starší a skúsenejší ako on. Keď zbadal Sábita ibn Akrama, odovzdal mu zástavu. Hazrat Sábit zapichol zástavu do zeme pred mudžáhidmi a povedal: „Ó bratia moji! Rýchlo si vyberte jedného spomedzi seba za veliteľa a nasledujte ho!“ Povedali: „Vybrali sme teba,“ ale hazrat Sábit to neprijal. Pohľad mu padol na hazrat Chálida ibn Valída. Povedal mu: „Ó Abu Sulajmán! Ty vezmi zástavu!“ Hazrat Chálid, ktorý sa len nedávno pridal k moslimom, zo zdvorilosti nechcel vziať posvätnú zástavu a z jeho požehnaných úst vyšli tieto slová: „Ja nemôžem vziať túto zástavu od teba! Ty si jej hodnejší ako ja. Veď si starší a bol si poctený tým, že si v bitke pri Badre bojoval po boku Rasululláha!…“ Ale čas bol drahocenný. Vznešení sahábovia okolo nich nemilosrdne bojovali s nepriateľom a usilovali sa zatlačiť nepriateľa o stotisíc mužoch. Hazrat Sábit zopakoval svoje slová: „Ó Chálid! Rýchlo vezmi Rasululláhovu posvätnú zástavu! Pri Alahovi, vzal som ju, aby som ju dal tebe. Ty sa vo vojnovom umení vyznáš lepšie ako ja!“ Potom sa spýtal mudžáhidov okolo seba: „Ó bratia moji! Čo poviete na to, aby Chálid bol veliteľom?“ Všetci jedným hlasom povedali: „Ustanovili sme ho za svojho veliteľa.“ Na to hazrat Chálid s veľkou úctou a zdvorilosťou vzal zástavu, ktorú svojou požehnanou rukou odovzdal Vodca svetov, a pobozkal ju. Vyskočil na koňa a s celou svojou veľkosťou a silou sa vrhol na nepriateľa.4

Udatní sahábovia znova vyrazili do útoku za svojím novým veliteľom. Hazrat Chálid bojoval s nevídanou odvahou a zručnosťou a zrážal každého, kto sa mu postavil do cesty. V istej chvíli hazrat Kutba ibn Katáda oddelil od tela hlavu Málika ibn Záfilu, jedného z nepriateľských veliteľov. Byzantínci stratili ducha. Ale čas sa míňal, nastal večer a začalo sa stmievať. Bojovať v tme bolo veľmi nebezpečné. Mohli totiž omylom zasiahnuť svojich druhov…

Preto sa obe strany stiahli do svojich táborov. Začali ošetrovať ranených. Hazrat Chálid bol génius vojnového umenia. Chcel sa ráno postaviť nepriateľovi s novou taktikou a zmiasť ho. V tú noc vojakom vymenil miesta: tých z pravej strany presunul na ľavú, tých z ľavej na pravú, tých spredu dozadu a tých zozadu dopredu.

Ráno udatní mudžáhidi znova vyrazili do útoku a so zvolaním „Alláhu akbar“ začali bojovať. Nepriateľskí vojaci prvý raz videli vojakov, ktorí na nich útočili. Neboli to tí, s ktorými bojovali včera.

Moslimom iste prišlo na pomoc nové vojsko!… Byzantskí vojaci, ktorí sa zľakli, lebo si mysleli, že prišli posily, stratili ducha. Zmocnila sa ich panika a začali utekať. Islamské vojsko to považovalo za príležitosť a prudko na nich zaútočilo.

Keď bol nepriateľ odrazený, prišli k pevnosti Múta. Dobyli aj pevnosť a zabili mnohých jej popredných mužov. Hazrat Chálid a udatní sahábovia v ten deň bojovali ešte lepšie, udierali mečmi po nepriateľovi a tisíce z nich poslali do džahannamu. V ten deň sa v ruke hazrat Chálida ibn Valída zlomilo deväť mečov.5 Dobrotou Alaha ta’ala a požehnaním (bereketom) modlitieb Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) tritisíc mudžáhidov, bojovníkov (gází), porazilo nepriateľské vojsko o stotisíc vojakoch. V tejto veľkej bitke padlo na bojisku pätnásť šahídov. Tak bola Byzantskej ríši ukázaná jej hranica a bolo jej zabránené podnikať nové výpravy ďalej na juh… Rasul al-akram, Nabí al-muhtaram, zhromaždil svojich sahábov v mešite, aby im oznámil, čo sa stalo pri Múte, ešte predtým, ako mu z bojiska prišla akákoľvek správa. Na požehnanej tvári nášho milovaného Proroka bolo vidieť, že je veľmi smutný, a nikto sa zo strachu, aby sa ešte viac nezarmútil, neodvážil nič spýtať. Napokon jeden zo sahábov povedal: „Nech sú naše životy obetou za teba, ó Rasulalláh! Odkedy sme na tebe videli smútok, srdce nám krváca, a aký veľký je náš smútok, vie len Džanáb al-Hakk!“ Z požehnaných očí nášho milovaného Proroka vyhŕkli slzy a povedal: „Smútok, ktorý ste na mne videli, to, čo ma uvrhlo do žiaľu, bolo, že sa moji sahábovia stali šahídmi. Ten stav trval, kým som ich neuvidel v džanne ako bratov, ktorí sedia na trónoch jeden oproti druhému. Zajd ibn Hárisa vzal zástavu do ruky. Napokon sa stal šahídom. Teraz vstúpil do džanny. Tam pobehuje. Potom vzal zástavu Džafar ibn Abí Tálib. Vrhol sa na nepriateľské vojská. Bojoval a napokon sa aj on stal šahídom. Ako šahíd vstúpil do džanny a na dvoch krídlach z rubínov lieta, kam chce. Po Džafarovi vzal zástavu Abdulláh ibn Raváha. So zástavou v ruke bojoval s nepriateľmi, stal sa šahídom a vstúpil do džanny. Ukázali mi ich v džanne na trónoch zo zlata. Alah môj! Odpusť Zajdovi!… Alah môj! Odpusť Džafarovi! Alah môj! Odpusť Abdulláhovi ibn Raváhovi!“

„Ó Chálid! Rýchlo vezmi Rasululláhovu posvätnú zástavu! Pri Alahovi, vzal som ju, aby som ju dal tebe. Ty sa vo vojnovom umení vyznáš lepšie ako ja!“ Sábit ibn Akram (radijalláhu anhu)

Z požehnaných očí Vodcu svetov stále tiekli slzy. So slzami v očiach pokračoval: „Po Abdulláhovi ibn Raváhovi vzal zástavu Chálid ibn Valíd. Teraz sa boj rozhorel naplno. Alah môj! On (Chálid ibn Valíd) je jeden z Tvojich mečov. Pomôž mu!…“6 Náš milovaný Prorok s Alahovým dovolením ako zázrak videl, čo sa deje na bojisku vzdialenom viac ako tisíc kilometrov, a oznámil to svojim sahábom. V deň, keď sa Džafar ibn Abí Tálib stal šahídom, Prorok po rozprávaní o tejto udalosti vstal a odišiel do domu hazrat Džafara. Jeho žena Asmá práve dokončila domáce práce, vykúpala deti a učesala ich. Náš milovaný Prorok povedal: „Ó Asmá! Kde sú Džafarovi synovia? Priveď mi ich!“ Keď pani Asmá priviedla deti, Rasululláh ich privinul k hrudi, pobozkal ich a dlho k nim privoniaval. Jeho požehnané srdce to nevydržalo a z požehnaných očí sa mu prúdom vyliali slzy. Keď to hazrat Džafarova žena uvidela, prosebne sa spýtala: „Nech je za teba obetovaný môj otec aj moja matka, ba aj môj život, ó Rasulalláh! Prečo sa k mojim synom správaš s takým súcitom, aký sa prejavuje sirotám? Nedostal si azda o Džafarovi a jeho druhoch nejakú trpkú správu?!“ Vodca svetov bol hlboko zarmútený. Povedal: „Áno!… Dnes sa stali šahídmi!…“ Aj naša matka hazrat Asmá privinula svoje osirelé deti k hrudi a dala sa do plaču. Náš milovaný Prorok sa na ten pohľad nemohol dlho dívať a odišiel odtiaľ.7

Keď sa Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) vrátil do svojho požehnaného domu, povedal svojim čistým manželkám: „Nezabudnite pripraviť jedlo pre Džafarovu rodinu!“ Tri dni sa rodinám šahídov posielalo jedlo. Prešlo niekoľko dní, keď radostnú zvesť do Mediny priniesol hazrat Ja’lá ibn Umajja. Ešte skôr, ako stihol vyrozprávať, čo sa stalo, Rasul al-akram mu povedal: „Ak chceš, porozprávaj ty, čo sa stalo, a ak chceš, porozprávam to ja tebe,“ a do podrobností opísal všetko, čo sa udialo na bojisku. Nato hazrat Ja’lá ibn Umajja povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako proroka s pravým náboženstvom a s Knihou, že si nevynechal ani jedinú udalosť, ktorú mudžáhidi zažili.“ Prorok mu odpovedal: „Alah ta’ala pre mňa odstránil vzdialenosť, ktorá nás delila, a tak som bojisko videl na vlastné oči.“

O niekoľko dní poslovia oznámili, že islamské vojsko sa blíži k Medine. Prorok so svojimi sahábmi vstal a vyšiel z Mediny, aby ho privítal. V diaľke sa dvíhal oblak prachu a posvätná zástava islamu vlála vo vetre. Lesk mečov a štítov ožaroval okolie ako zrkadlo… Na každom bolo vidieť hlboké vzrušenie. Onedlho vošli do Mediny mudžáhidi, víťazní bojovníci, a na ich čele bol hazrat Chálid ibn Valíd, radijalláhu ta’ala anhum adžma’ín…

„Alah môj! Odpusť Zajdovi!… Alah môj! Odpusť Džafarovi! Alah môj! Odpusť Abdulláhovi ibn Raváhovi!“ Hadís šaríf

Prišli rajské hurie,
do plienok z nuru ho zavinuli,
k Muhammadovi tváre priložili
v tú noc, keď sa Muhammad narodil.
Brány nebies sa otvorili,
milosť sa na svet rozsypala,
rúcha z džanny ušili
v tú noc, keď sa Muhammad narodil.
Júnus vraví: „Ó bratia moji,
z očí tečú krvavé slzy,
sadždu vrchy a skaly vykonali
v tú noc, keď sa Muhammad narodil.“

Mekku al-Mukarrama [1890]