DOBYTIE MEKKY

Bol ôsmy rok po hidžre. Jedno z ustanovení mierovej zmluvy z Hudajbije znelo: „Arabské kmene, ktoré nepatria ani k jednej, ani k druhej strane, môžu vstúpiť pod ochranu ktorejkoľvek strany; môžu sa slobodne spojiť buď s moslimami, alebo s polyteistami.“ Podľa toho sa kmeň Chuzáa, spojenec Proroka, pridal na stranu moslimov a kmeň Banú Bakr na stranu polyteistov. Kmene Chuzáa a Banú Bakr boli odpradávna nepriateľmi a napádali sa, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Kvôli mieru z Hudajbije aj oni na istý čas zastavili útoky. Banú Bakr to však dokázali dodržiavať iba dva roky. Jeden z Bakrovcov predniesol báseň, v ktorej urážal nášho milovaného Proroka; istý mladík z kmeňa Chuzáa to nemohol zniesť, keď to počul, a rozbil mu hlavu. Bakrovci to vzali ako zámienku a napadli kmeň Chuzáa, ktorý bol podľa zmluvy v bezpečí. Kurajšovskí polyteisti im pri tomto útoku pomáhali: dávali im zbrane a tajne im posielali svojich ľudí. V Harám aš-šaríf (na posvätnom území) zabili viac ako dvadsať ľudí z kmeňa Chuzáa. Počas potýčok niektorí moslimovia z kmeňa Chuzáa žiadali Proroka o pomoc. Pri týchto nočných útokoch na kmeň Chuzáa niektorí videli medzi Bakrovcami aj kurajšovských polyteistov.

V tú noc bol náš milovaný Prorok v Medine, v dome našej matky hazrat Majmúny. Keď vstal k namazu a bral si abdest, s Alahovým dovolením ako zázrak počul, ako ho moslimovia v Mekke volajú o pomoc. Odpovedal im: „Labbajk! (Odpovedám na vaše volanie!)“ Keď naša matka Majmúna videla, že Prorok takto hovorí, hoci pri ňom nikto nie je, spýtala sa: „Ó Rasulalláh! Je pri vás niekto?“

Náš milovaný Prorok jej vyrozprával, čo sa stalo v Mekke, a povedal, že aj Kurajšovci boli na tom spoluúčastní.

Tým, že kurajšovskí polyteisti pomáhali Banú Bakr, napadli kmeň Chuzáa a zabíjali jeho ľudí, konali proti ustanoveniam zmluvy z Hudajbije, a tak zmluvu porušili.

Náš milovaný Prorok sa o tejto správe dozvedel v tej istej chvíli. Okrem toho tri dni po udalosti prišiel Amr ibn Sálim z kmeňa Chuzáa so štyridsiatimi jazdcami a vyrozprával Rasulovi al-akram (sallalláhu alejhi va sallam), čo sa stalo. Vodca Kurajšovcov Abu Sufján, ktorý vtedy odišiel obchodovať do Damasku, o tejto udalosti nevedel. Habíbulláh povedal: „Ak nepomôžem synom kmeňa Chuzáa, nech sa ani mne nedostane pomoci!“ a dal napísať list. V tomto liste adresovanom kurajšovským polyteistom náš milovaný Prorok odkázal: „…Buď zrušíte spojenectvo s Bakrovcami a stiahnete sa, alebo zaplatíte výkupné za krv tých, ktorých ste zabili zo synov kmeňa Chuzáa! Ak nesplníte nič z toho, čo hovorím, oznamujem vám, že s vami povediem vojnu!…“ Kurajšovci nepochopili ani túto milosť. Odkázali: „Ani spojenectvo nezrušíme, ani výkupné za krv nezaplatíme! Môžeme len bojovať.“ Tisíckrát však oľutovali, že tak konali, a so strachom začali čakať na Abu Sufjána, aby zmluvu obnovil.

„(Ó moslimovia Mekky!) Labbajk! Odpovedám na vaše volanie!“ Hadís šaríf

Keď sa Abu Sufján vrátil z Damasku, vyrozprávali mu, čo sa stalo, a povedali: „Toto je vec, ktorú treba za každú cenu napraviť. Ak sa nenapraví, Muhammad nás vyženie z Mekky!“ Abu Sufján povedal: „Hoci som o tej udalosti nevedel, musím hneď ísť a mier obnoviť a predĺžiť,“ a ihneď sa vydal do Mediny.1 Ešte predtým, ako Abu Sufján dorazil do Mediny, náš milovaný Prorok oznámil svojim sahábom, že príde, a povedal: „Takto to chápem: Abu Sufján prichádza obnoviť mier a predĺžiť jeho lehotu. Nedosiahne však, čo chce, vráti sa tak, ako prišiel!…“

Abu Sufján, ktorý ešte nebol moslimom, prišiel do Mediny al-Munavvara. Odišiel do domu svojej dcéry Umm Habíby (radijalláhu anhá), požehnanej manželky Proroka a matky veriacich. Chcel si sadnúť na lôžko nášho milovaného Proroka. Naša matka hazrat Umm Habíba stihla lôžko zdvihnúť skôr, ako si naň sadol. Jej otca to veľmi zarmútilo a začudovane povedal: „Dcéra moja! Toto lôžko odopieraš mne?“ Matka veriacich hazrat Umm Habíba, ktorá lásku k Rasululláhovi kládla nad všetko, otcovi odpovedala: „Toto lôžko je lôžkom Rasula Alaha ta’ala. Polyteisti si naň nesmú sadať! Ty si polyteista a si nadžis (nečistý)! Vôbec sa ti nepatrí sedieť na tomto lôžku!“

Keď jej otec povedal: „Dcéra moja! Odkedy si odišla z môjho domu, niečo sa s tebou stalo!“, odpovedala: „Chvála Alahovi (alhamdulilláh), Alah ta’ala mi daroval islam. Ty sa však stále klaniaš kamenným modlám, ktoré nepočujú ani nevidia! Otče môj! Ako môže človek ako ty, vodca a náčelník Kurajšovcov, zostávať ďaleko od islamu?…“ Otec sa veľmi rozhneval a povedal: „Toľko si ma nevážiš a obviňuješ ma z nevedomosti! Mám azda opustiť to, čomu sa moji predkovia roky klaňali, a prejsť k Muhammadovmu náboženstvu?!“ a odišiel odtiaľ.2

Vodca Kurajšovcov prišiel k nášmu milovanému Prorokovi a povedal: „Prišiel som obnoviť mierovú zmluvu z Hudajbije a predĺžiť jej lehotu. Poďme túto dohodu medzi nami obnoviť písomne!“ Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) mu odpovedal: „My neurobíme nič, čo by odporovalo zmluve z Hudajbije, a meniť ju nebudeme!“ Hoci vodca Kurajšovcov znova a znova opakoval: „Poďme zmluvu zmeniť! Obnovme ju!…“, náš milovaný Prorok mu nič neodpovedal. Keď vodca Kurajšovcov videl, že všetka jeho snaha nepriniesla nijaký úžitok, vrátil sa do Mekky a vyrozprával polyteistom, ako sa veci majú. Polyteisti mu vyčítali: „Takže si sa vrátil a nič si nedokázal?!…“ Teraz im nezostávalo nič iné, len čakať.

Kto sa uchýli do Masdžid al-Harám

Keď Abu Sufján opustil Medinu, náš milovaný Prorok sa rozhodol dobyť Mekku, pretože Kurajšovci nedodržali slovo a porušili dohodu. Držal to však v najväčšom tajomstve: chcel Mekku obsadiť tak, aby polyteistom nedal príležitosť pripraviť sa a aby sa v Harám aš-šaríf (na posvätnom území) neprelievala krv. Bolo to vojnové opatrenie, lebo keď bude Mekka dobytá, ktovie, koľkí z nich budú poctení islamom. Oznámil to iba hazrat Abu Bakrovi a niekoľkým popredným sahábom. Sahábom prikázal, aby sa pripravili na výpravu, ale nepovedal, kam sa pôjde. Vznešení sahábovia sa začali chystať na džihád. Okrem toho Prorok poslal správu okolitým moslimským kmeňom – Aslam, Ašdža, Džuhajna, Husajn, Gifár, Muzajna, Sulajm, Damra – a synom kmeňa Chuzáa. V správe stálo: „Tí, ktorí veria v Alaha ta’ala a v Súdny deň, nech sú na začiatku požehnaného mesiaca ramadán v Medine.“ Tak boli vyzvaní, aby sa zúčastnili boja.

Habíbulláh (sallalláhu alejhi va sallam) ako opatrenie poveril hazrat Umara, aby obsadil cesty vedúce do Mekky a prerušil s ňou spojenie. Hazrat Umar hneď rozostavil stráže na horské chodníky, priesmyky a ďalšie križovatky a prikázal: „Každého, kto chce ísť do Mekky, vráťte späť!“

Aby sa táto vec udiala v tajnosti, náš milovaný Prorok sa k Alahovi ta’ala modlil takto: „Pane môj! Zadrž špehov a poslov Kurajšovcov, daj, aby nevideli a nepočuli, kým náhle neprídeme do ich kraja. Nech nás uvidia a počujú nečakane!“

Aby vzbudil dojem, že tiahne proti polyteistom na severe alebo proti Byzantíncom, Prorok poslal hazrat Abu Katádu s jedným vojenským oddielom na sever, do údolia Izam. Medzitým náš milovaný Prorok ako zázrak oznámil, že bol poslaný list, z ktorého by sa mekkánski polyteisti dozvedeli o prípravách v Medine. Poslal hazrat Aliho a prikázal mu, aby list zachytil.

Do druhého dňa mesiaca ramadán prišla z okolitých kmeňov posila a všetci sa zhromaždili v tábore pri studni Abu Inaba. Počet vznešených sahábov dosiahol dvanásťtisíc. Z nich štyritisíc boli ansárovia, sedemsto muhádžirovia a ostatní boli z okolitých moslimských kmeňov.3

Náš milovaný Prorok nechal v Medine ako svojho zástupcu hazrat Abdulláha ibn Umm Maktúma.4 Hazrat Zubajra ibn Avváma poslal vpred ako predvoj na čele jazdeckého oddielu s dvesto mužmi. V ôsmom roku po hidžre, desiateho dňa požehnaného mesiaca ramadán, v stredu, sa Vodca svetov s Alahovým menom vydal z Mediny na čele svojho veľkého dvanásťtisícového vojska, ktorého srdcia boli naplnené láskou k Alahovi ta’ala a k Jeho Rasulovi. Šli do Mekky, do svojej vlasti, z ktorej pred ôsmimi rokmi pre mučenie a útlak museli vykonať hidžru. Šli očistiť od modiel majestátnu Kábu, ktorá bola premenená na chrám modiel…

Šli ukázať spravodlivosť, právo a milosť polyteistom, ktorí za nič na svete nechceli upustiť od svojej zaťatosti… Šli šíriť Alahovo náboženstvo a stať sa príčinou toho, aby sa tamojší ľudia zachránili pred večným trestom džahannamu. Pane náš! Aká veľká to bola milosť!… Keď islamské vojsko došlo do Zu l-Hulajfy, stretlo strýka Proroka, hazrat Abbása, ktorý so svojou rodinou vykonal hidžru z Mekky. Náš milovaný Prorok sa príchodu svojho strýka veľmi potešil a obradoval ho slovami: „Ó Abbás! Ako som ja posledný z prorokov, tak si ty posledný z muhádžirov.“ Batožinu hazrat Abbása poslal do Mediny. Hazrat Abbás zostal pri Prorokovi a zúčastnil sa dobytia Mekky.5 Keď Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) dorazil do Kudajdu neďaleko Mekky, prikázal svojim slávnym sahábom, aby sa zoradili do bojového šíku. Každej kmeňovej skupine dal osobitné zástavy (koruhvy) a odovzdal ich zástavníkovi každého kmeňa. Zástavu muhádžirov niesli hazrat Ali, Zubajr ibn Avvám a Sa’d ibn Abí Vakkás (radijalláhu anhum). Ansárovia mali dvanásť zástavníkov, Ašdža a Sulajm po jednom, Muzajna troch, Aslam dvoch, synovia kmeňa Chuzáa troch a Džuhajna štyroch zástavníkov.6 Odkedy opustili Medinu, prešlo desať dní. K večeru sa celkom priblížili k Mekke a v čase nočného namazu dorazili do Marr az-Zahrán. Prorok sahábom prikázal, aby sa tam zastavili. Okrem toho poveril hazrat Umara a prikázal, aby každý mudžáhid zapálil oheň.7 Keď naraz vzplanulo viac ako desaťtisíc ohňov, Mekka sa ponorila do svetla. Mekkánski polyteisti, ktorí o ničom nevedeli, zostali zmätení. Aby sa dozvedeli, čo sa deje, poslali Abu Sufjána. Ten vzal so sebou niekoľko mužov a potajomky sa priblížil k islamskému vojsku. V tom čase náš milovaný Prorok povedal niektorým zo svojich sahábov: „Dávajte pozor na Abu Sufjána. Určite ho nájdete!“ Čím ďalej Kurajšovci postupovali, tým viac rástol ich úžas a zmocňovala sa ich hrôza. Koľko vojska sa to zhromaždilo okolo Mekky a koľko ohňov zapálili!… Ako sa o tom rozprávali, došli až k miestu nazývanému Arák.

„Pane môj! Zadrž špehov a poslov Kurajšovcov, daj, aby nevideli a nepočuli, kým náhle neprídeme do ich kraja. Nech nás uvidia a počujú nečakane!“ Hadís šaríf

Práve vtedy Prorok povedal: „Abu Sufján je teraz v Aráku.“ Hazrat Abbás sa hneď vydal k Aráku a hovoril si: „Tam určite niekoho nájdem a pošlem ho do Mekky, aby im oznámil, že islamské vojsko na nich tiahne, a nech Mekkánci prídu k Rasulovi alejhis-salám a požiadajú o amán (bezpečie) skôr, ako sa začne boj.“ Keď tam hľadal niekoho na tento účel, spoznal Abu Sufjána po hlase a zavolal naňho: „Ó Abu Hanzala!“ Aj Abu Sufján ho spoznal a povedal: „Ó Abu l-Fadl! Veď to si ty! Nech je za teba obetovaný môj otec aj moja matka!“ Potom sa spolu vydali k táboru islamského vojska…

Cestou sa Abu Sufján spýtal hazrat Abbása: „Aké sú správy?“ On povedal: „Ó Abu Sufján! Beda ti! Rasul alejhis-salám na vás tiahne s vojskom, ktorému sa nemôžete postaviť. Prisahám, s Kurajšovcami to dopadne zle. Beda im pre to, čo ich postihne!“ Abu Sufján a tí, ktorí boli s ním, prešli plní nádeje pomedzi mudžáhidov a prišli k nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam). Sultán vesmíru ich prijal vľúdne. Vypytoval sa na Mekkáncov. Keď sa s nimi rozprával až do neskorej noci, pozval ich do islamu. Hakím ibn Hizám a Budajl hneď vyslovili kalimat aš-šaháda a stali sa moslimami (radijalláhu anhumá). Abu Sufján však ešte váhal. Keď sa rozvidnilo, more milosti, náš milovaný Prorok, povedal: „Ó Abu Sufján! Beda ti! Ešte neprišiel čas, aby si pochopil, že niet boha okrem Alaha ta’ala?“ On povedal: „Nech je za teba obetovaný môj otec aj moja matka! Nikto ťa neprevyšuje v miernosti, v šľachetnosti ani v zachovávaní práv príbuzných. Po všetkých útrapách, ktoré sme ti spôsobili, nás stále pozývaš na cestu hidáje (na správnu cestu). Aký si štedrý a šľachetný! Uveril som, že niet boha okrem Alaha… Keby bol nejaký iný, bol by mi niečím osožil. Aj ty si Alahov rasul,“ a tak bol poctený tým, že sa stal jedným zo vznešených sahábov, radijalláhu anhu.8

Hazrat Abbás povedal: „Ó Rasulalláh! Daruješ Abu Sufjánovi niečo, čo mu získa vážnosť u Mekkáncov?“ Prorok s tým súhlasil a povedal: „Kto vojde do domu Abu Sufjána a uchýli sa v ňom, tomu je daný amán, je zachránený pred záhubou.“ Keď hazrat Abu Sufján poprosil: „Ó Rasulalláh! Rozšíriš to ešte trochu?“, náš milovaný Prorok povedal: „Kto vojde do Masdžid al-Harám a uchýli sa v ňom, tomu je daný amán! Kto zatvorí svoje dvere a bude sedieť vo svojom dome, tomu je daný amán.“ Aby Abu Sufján videl bázeň, akú vzbudzuje islamské vojsko, a jeho početnosť a aby o tom porozprával mekkánskym polyteistom, Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal hazrat Abbásovi: „Zaveď ho do horskej úžiny, kde sa údolie zužuje a kde kone prechádzajú v tlačenici. Nech vidí veľkoleposť moslimov, vojska Alaha ta’ala.“

Abu Sufján to musel vidieť – aby polyteistom vyrozprával výjav, ktorého bol svedkom, a aby sa nikto nepostavil na odpor… Aby sa tak v Harám aš-šaríf neprelievala krv… Kým hazrat Abbás šiel s Abu Sufjánom k horskému priesmyku, mudžáhidi sa zoradili do bojového šíku. Kmeň za kmeňom začal prechádzať úžinou s rozvinutými zástavami. Každý z nich bol v brnení a v plnej zbroji. Každá skupina pri prechode volala tekbír. Hazrat Abu Sufján sa pýtal: „Kto sú títo?“ a hazrat Abbás odpovedal: „To sú synovia Sulajma! Ich veliteľom je Chálid ibn Valíd!“, „To sú synovia Gifára!“, „To sú synovia Ka’ba!…“ Volanie „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ napĺňalo zem i nebo a množstvo mudžáhidov a lesk zbraní oslepovali oči. Hazrat Abu Sufjána najviac zaujímala Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam). Veľmi túžil vidieť, ako prechádzajú vojaci okolo Proroka, a predpokladal, že sa budú od ostatných líšiť. Preto sa nemohol zdržať a často sa pýtal: „Je toto oddiel Rasululláha?“… Napokon sa na svojej ťave Kasvá objavil Sultán prorokov, Vodca svetov, šíriaci nur ako slnko. Okolo neho boli muhádžirovia a ansárovia. Každý z nich bol od hlavy po päty v dávúdovských brneniach, prepásaný indickým mečom a jazdil na ušľachtilých koňoch a ťavách.

Keď ich hazrat Abu Sufján uvidel, zvedavo sa spýtal: „Kto sú títo, ó Abbás?“ On povedal: „Ten v strede je Rasul alejhis-salám. A tí okolo neho sú ansárovia a muhádžirovia, ktorí horia túžbou stať sa šahídmi!…“ Keď popri nich prechádzal, náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) povedal hazrat Abu Sufjánovi: „Dnes je deň, keď Alah ta’ala povýši vážnosť Káby. Dnes je deň, keď bude Bajtulláh zahalený pokrovom! Dnes je deň milosti… Dnes je deň, keď Alah ta’ala urobí Kurajšovcov váženými (islamom).“

Hazrat Abu Sufján videl, čo mal vidieť, a počul, čo mal počuť. Povedal: „Videl som kráľovstvo byzantského cisára (kajsara) aj perzského cisára (kisrá). Takú velebnosť som však nevidel. Nikdy som sa nestretol s takým vojskom a spoločenstvom, ako je dnešné. Takému vojsku nikto neodolá. Nikto nie je schopný sa mu postaviť,“ a vydal sa na cestu do Mekky…

„Kto vojde do domu Abu Sufjána a uchýli sa v ňom, tomu je daný amán, je zachránený pred záhubou… Kto vojde do Masdžid al-Harám a uchýli sa v ňom, tomu je daný amán! Kto zatvorí svoje dvere a bude sedieť vo svojom dome, tomu je daný amán“ Hadís šaríf

Abu Sufján prišiel do Mekky a polyteistom, ktorí ho zvedavo čakali, oznámil, že sa stal moslimom. Potom povedal: „Ó spoločenstvo Kurajšovcov! Muhammad alejhis-salám prišiel až pred vaše domy s takým veľkým vojskom, že mu nemôžete odolať. Neklamte sa nadarmo. Staňte sa moslimami, aby ste sa zachránili. Ja som videl, čo ste vy nevideli. Videl som nespočetných hrdinov, kone a zbrane. Nikto nie je schopný sa im postaviť. Kto vojde do domu Abu Sufjána, tomu je daný amán, zachránil sa pred záhubou. Kto sa uchýli do Bajtulláhu, tomu je daný amán. Kto vojde do svojho domu a zatvorí dvere, aj tomu je daný amán.“9

Nato sa niektorí z najzarytejších polyteistov postavili proti hazrat Abu Sufjánovi a urážali ho. Dokonca sa narýchlo začali chystať, že vyjdú proti islamskému vojsku. Bolo ich však veľmi málo. Ostatní si ich ani nevšímali a rozbehli sa do svojich domov. A niektorí sa uchýlili do Masdžid al-Harám.

Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) a slávni sahábovia (radijalláhu anhum) prišli a zhromaždili sa v údolí Zí Tuvá. Keď Vodca svetov svojimi požehnanými očami objal pohľadom vznešených sahábov, spomenul si, ako pred ôsmimi rokmi opustil Mekku a vykonal hidžru. Spomenul si, ako vtedy polyteisti obkľúčili jeho požehnaný dom, ako vyšiel von a recitoval vznešené ajaty súry Jásín, ako on a hazrat Abu Bakr bez toho, aby ich niekto videl, vošli do jaskyne Saur, a ako sa skôr, ako opustil hranice Mekky, na ňu ešte raz pozrel a povedal:

„(Ó Mekka!) Pri Alahovi, viem, že si najlepšie zo všetkých miest, ktoré Alah ta’ala stvoril. Si najmilšia aj môjmu Pánovi, aj mne. Keby ma z teba násilím nevyhnali, neopustil by som ťa ani by som sa s tebou nerozlúčil.“ Spomenul si aj na to, ako mu v tom smútku Džibríl alejhis-salám zarecitoval osemdesiaty piaty vznešený ajat súry al-Kasas, utešil jeho požehnané srdce a priniesol mu radostnú zvesť, že sa vráti do Mekky al-Mukarrama, a ako s hŕstkou svojich sahábov premohol nepriateľov pri Badre, pri Uhude, pri Chandaku, v Chajbare a pri Múte. Teraz okolo neho ako motýle okolo sviece krúžilo dvanásťtisíc sahábov a čakali len na jeho rozkaz, aby vstúpili do Mekky. Sarvar al-álam, naplnený najhlbšími citmi vďačnosti, vzdal chválu Alahovi ta’ala, ktorý mu to všetko daroval. Pokorne sklonil svoju požehnanú hlavu. Sláva vesmíru rozdelil svojich hrdinských sahábov do štyroch skupín. Za veliteľa pravého krídla určil hazrat Chálida ibn Valída, za veliteľa ľavého krídla hazrat Zubajra ibn Avváma, na čelo pechoty hazrat Abu Ubajdu ibn Džarráha a na čelo zvyšnej skupiny hazrat Sa’da ibn Ubádu. Hazrat Chálid mal vstúpiť do Mekky z juhu, potrestať každého z polyteistov, kto sa mu postaví na odpor, a na pahorku Safá sa stretnúť so Slávou vesmíru. Hazrat Zubajr mal vstúpiť do Mekky zo severu, zabodnúť svoju zástavu na mieste nazývanom Hadžún a tam počkať na Sarvara al-álam. Zo západu mal postupovať hazrat Sa’d ibn Ubáda.10

„Dnes je deň, keď Alah ta’ala povýši vážnosť Káby. Dnes je deň, keď bude Bajtulláh zahalený pokrovom! Dnes je deň milosti… Dnes je deň, keď Alah ta’ala urobí Kurajšovcov váženými (islamom)“ Hadís šaríf

Rasul al-akram povedal svojim veliteľom: „Kým vás nenapadnú, s nikým sa v nijakom prípade nepúšťajte do boja. Nikoho nezabíjajte.“ Každému z tých, ktorých mená boli vymenované, však mala byť sťatá hlava, ak bude chytený, aj keby sa skryl pod pokrov Káby.11

Prišla pravda a zmizla nepravda

Ikrima ibn Abí Džahl, Safván ibn Umajja a Suhajl ibn Amr spolu s niektorými ľuďmi z kmeňov Banú Bakr a Banú Háris obsadili vstup na cestu a začali čakať, keď počuli, že prichádza Chálid ibn Valíd. Z mudžáhidov vyrazil prvý hazrat Chálid ibn Valíd. Keď došli k úpätiu vrchu Chandama južne od Mekky, videli, ako zarytí kurajšovskí polyteisti na nich sypú šípy. Dvaja mudžáhidi sa stali šahídmi: jeden bol Kurz ibn Džábir a druhý Habeš ibn Ašar. Hazrat Chálid prikázal vojakom, ktorí stáli v bojovom šíku: „Iba tých, ktorí porazení utekajú, nezabíjajte,“ a vyrazili vpred. V okamihu zatlačili polyteistov a prenikli až k Masdžid al-Harám. Počas potýčky zahynulo sedemdesiat polyteistov.12 Časť polyteistov utiekla na vrcholy hôr a časť do svojich domov.

Dobytie Mekky al-Mukarrama

Slávni sahábovia, ktorí vstúpili do vznešenej Mekky z iných strán, nenarazili na nijaký odpor. Z tých, ktorých bolo prikázané zabiť, piatich chytili a hneď potrestali. Ostatní utiekli z Mekky. Dvadsiateho dňa ramadánu, vo štvrtok, mudžáhidi s veľkým nadšením vlna za vlnou vstupovali do Mekky za volania tekbíru „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) vchádzal na svojej ťave Kasvá, s Usámom ibn Zajdom za sebou, s veľkou pokorou do mesta, v ktorom sa narodil – do vznešenej Mekky. Vzdával chválu Alahovi ta’ala, ktorý mu dal dožiť sa týchto dní, a recitoval súru al-Fath, ktorá priniesla radostnú zvesť o dobytí Mekky.

Sláva vesmíru sa s veľkou radosťou uprostred svojich víťazných sahábov vydal ku Kábe al-Muazzama. S hazrat Abu Bakrom po pravici a hazrat Usajdom ibn Hudajrom po ľavici sa priblížil ku Kábe al-Muazzama. Keď pozdravil Čierny kameň (al-Hadžar al-asvad), vyslovil talbiju a tekbír. Sahábovia ho nasledovali a nebo Mekky al-Mukarrama sa začalo ozývať volaním „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Pred týmto vznešeným výjavom moslimovia roňali slzy radosti a polyteisti, ktorí sa uchýlili do Harám aš-šaríf alebo sa zavreli vo svojich domoch, čakali v strachu.

Potom Vodca svetov a jeho slávni sahábovia začali taváf. Keď dokončil aj siedmy okruh taváfu, náš milovaný Prorok zosadol z ťavy a pri Makáme Ibráhím vykonal namaz s dvoma rak’atmi. Potom sa napil vody Zamzam, ktorú zo studne vytiahol hazrat Abbás. Zaželal si vziať abdest vodou Zamzam. Kým si Sláva vesmíru bral abdest, vznešení sahábovia začali vo vzduchu zachytávať vodu z abdestu, ktorá sa dotkla požehnaného tela nášho milovaného Proroka, a nedovolili, aby dopadla na zem. Keď to polyteisti videli, začudovali sa a hovorili: „Takého vládcu sme za celý svoj život nevideli ani o ňom nepočuli.“ Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) si želal, aby boli zbúrané všetky kamenné a drevené modly okolo Káby. Zarecitoval vznešený ajat, ktorého význam je: „Prišla pravda a zmizla nepravda. Nepravda veru vždy odchádza!“13, a vystrel k modlám palicu, ktorú držal v požehnanej ruke. Modly, ktorých sa palica dotkla, padali jedna za druhou tvárou k zemi. Tristošesťdesiat modiel bolo zrovnaných so zemou.14 Keď nastalo poludnie, Rasul al-akram prikázal hazrat Bilálovi, aby na Kábe zvolal Ezan Muhammadí. Ten hneď vykonal túto posvätnú úlohu. Kým znel ezan, v srdciach veriacich sa rodila nesmierna radosť a polyteisti sa dusili vo veľkej bolesti a smútku.15

Náš milovaný Prorok požiadal o kľúč od Káby. Priniesli mu ho. Keď dal odstrániť obrazy zvnútra a všetky zvrhnuté modly, vošiel do Káby.

Boli s ním hazrat Usáma ibn Zajd, hazrat Bilál a hazrat Usman ibn Talha. Vnútri Prorok, chrbtom k dverám, vykonal namaz s dvoma rak’atmi. V každom kúte zvolal tekbír a modlil sa. Hazrat Chálid ibn Valíd stál pred dverami a snažil sa zabrániť, aby sa tam ľudia tlačili.

„Prišla pravda a zmizla nepravda. Nepravda veru vždy odchádza!“ Isrá: 81

Sultán vesmíru držal oboma požehnanými rukami obe krídla dverí Káby. Všetci Kurajšovci zaplnili Masdžid al-Harám a hľadeli na nášho milovaného Proroka so strachom zmiešaným s nádejou. Veď oni Proroka urážali, pokúšali sa ho biť a strojili mu úklady!… Jeho sahábov vystavovali všemožnému mučeniu. Uväzovali im povrazy okolo krku a vláčili ich. Hádzali ich do ohňa a pokúšali sa ich upáliť. Kládli im na hruď rozpálené kamene a mučili ich, až kým nestratili vedomie. Bodali im do tela ražne rozžeravené v ohni. Tri roky ich držali hladných a smädných zavretých v jednej štvrti a pripravili ich o všetko. Priväzovali ich za nohy k ťavám, ktoré poháňali do opačných strán, a tak ich trhali na kusy. K tomu všetkému ich vyhnali z ich vlasti. A akoby ani to nestačilo, koľkokrát s nimi viedli vojnu, aby ich úplne vyhubili. Napriek tomu všetkému dúfali, pretože pred nimi stálo more milosti, poslané ako milosť pre svety. Keď sa na nich náš milovaný Prorok chvíľu díval, povedal: „Ó spoločenstvo Kurajšovcov! Čo si myslíte, čo teraz s vami urobím?“ Povedali: „Očakávame od teba dobro, v dobro dúfame. Veď ty si šľachetný brat. Si syn nášho šľachetného a dobrého brata. Zvíťazil si nad nami. Dúfame v tvoju dobrotu.“ Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) sa na nich usmial a povedal: „So mnou a s vami bude tak, ako povedal Júsuf (alejhis-salám) svojim bratom. Aj ja hovorím ako on: ‚Dnes vám už nebudem nič vyčítať (nebudem vám vyčítať vaše chyby). Nech vám Alah ta’ala odpustí.‘16 Choďte. Ste slobodní, nikto vás nezdržiava.“

Táto veľkolepá milosť obmäkčila tvrdé srdcia a nenávisť premenila na lásku. Keď ich Vodca svetov pozval do islamu, zhromaždili sa, aby sa stali moslimami.

Náš milovaný Prorok vystúpil na pahorok Safá, kde Kurajšovcom po prvý raz oznámil svoje proroctvo a pozval ich do islamu. Tam opäť prijal baj’u (prísahu vernosti) od všetkých Mekkáncov, veľkých i malých, žien i mužov. Tak boli Kurajšovci, keď sa stali moslimami, poctení tým, že sa pridali k vznešeným sahábom. Keď uzavrel dohodu s mužmi, vzal aj od žien slovo v niektorých veciach.17 Medzi nimi bolo, že nebudú Alahovi ta’ala pridružovať spoločníkov, že sa nebudú vzpierať Prorokovi, že nebudú kradnúť, že budú chrániť svoju česť a cudnosť, že nebudú šíriť buhtán (ohováranie) a že nebudú zabíjať dievčatá. Ženy, ktoré boli v prítomnosti Proroka (sallalláhu alejhi va sallam), to všetko prijali a zaviazali sa iba slovom. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa za ne modlil o dobro a prosil pre ne o odpustenie.

Medzi nimi bola aj Hind (radijalláhu anhá), manželka Abu Sufjána a matka Muávije (radijalláhu anhumá), a bola dokonca ich predstaviteľkou. Pri tejto baj’i žien hovorila v mene žien. (Pre túto prísahu a pre to, že získala túto modlitbu za odpustenie, sa veľmi dúfa, že dosiahla spásu. A každá moslimka, ktorá tieto podmienky prijme a dodržiava ich, sa považuje za takú, akoby vstúpila do tejto dohody, a má úžitok z tejto modlitby.) Každý, kto sa stal moslimom, rozbil všetky modly vo svojom dome. K okolitým kmeňom boli vyslané vojenské oddiely a aj tamojšie modly boli zrovnané so zemou. Tak bola s príchodom pravdy nepravda vytrhnutá aj s koreňmi.

Odsúdení

Od prvých dní islamu až do ôsmeho roku po hidžre boli ľudia, ktorých bolo treba pre rôzne zločiny zabiť. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) vyslovil ich mená (jedenásť mužov a šesť žien) a prikázal: „Kdekoľvek týchto ľudí uvidíte, tam ich zabite.“ Odsúdení muži boli: Ikrima ibn Abí Džahl, Vahší ibn Harb Habeší, Abdulláh ibn Abí Sarh, Habbár ibn Asvad, Safván ibn Umajja, Ka’b ibn Zuhajr, Abdulláh ibn Zibará, Abdulluzza ibn Chatal, Huvajris ibn Muáz, Makís ibn Sabába a Háris ibn Tula. A ženy boli: Hind bint Utba, Karíta, Karíte, ešte jedna otrokyňa Ibn Hanzala, Sára, otrokyňa Abdulmuttalibovcov, a Umm Sa’d.

Tí, ktorým sa dostalo milosti

Hind bint Utba: medzi ženami, ktoré sa stali moslimkami, bola aj Hind, manželka hazrat Abu Sufjána, ktorej meno bolo na zozname tých, ktorých bolo treba zabiť. Náš milovaný Prorok, milosť pre svety, však odpustil aj jej. Ona moslimov neustále znepokojovala a týrala. Zohavenie hazrat Hamzu a ďalších šahídov od Uhudu sa udialo na jej podnet. V deň dobytia Mekky vystúpil Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) na pahorok Safá a sadol si. Hazrat Umar al-Fárúk si sadol o niečo nižšie od neho. Najprv muži a potom ženy prichádzali a jeden po druhom sa stávali moslimami. Medzi ženami boli Umm Háni, sestra hazrat Aliho, a Hind, matka hazrat Muávije. Tá dala Rasululláhovi baj’u. V mene žien uzavrela s Rasululláhom dohodu. Dostalo sa jej modlitby o dobro.

Ikrima ibn Abí Džahl: bol synom Abu Džahla. Aj on bol medzi mužmi, ktorým sa dostalo milosti. V deň dobytia Mekky zabil jedného sahába, ktorý sa tak stal šahídom, a utiekol do Jemenu. Keď sa táto správa dostala k Rasululláhovi, usmial sa. Keď sa ho sahábovia spýtali prečo, povedal: „Ikrima a ten, koho urobil šahídom, sa prechádzajú po džanne a držia sa za ruky.“ Jeho manželka Umm Hakím bint Háris ibn Hišám sa stala moslimkou pri baj’i žien a požiadala Rasululláha o amán (bezpečie) pre Ikrimu. Ten sa s Umm Hakím vrátil do Mekky, prišiel k Rasululláhovi a prosil o odpustenie. Aj Rasululláh zdvihol ruky a prosil preňho o odpustenie. Ikrima (radijalláhu anhu), keď prijal imán, prejavil veľké úsilie a zápal. Stal sa jedným z hrdinov medzi vznešenými sahábmi. Bojoval v džiháde v Ománe a v Jemene a stal sa šahídom v bitke pri Jarmúku.

Vahší ibn Harb Habeší: v bitke pri Uhude urobil šahídom hazrat Hamzu (radijalláhu anhu). Moslimovia ho veľmi chceli zabiť. Pri Uhude Rasululláh preklial niekoľkých neveriacich. Keď sa ho spýtali: „Prečo nepreklínaš Vahšího?“, povedal: „V noci Mi’rádžu som videl Hamzu a Vahšího, ako ruka v ruke spolu vchádzajú do džanny.“ V deň dobytia Mekky Vahší utiekol. Keď oľutoval, prišiel spolu s ľuďmi z Táifu do Mediny, do mešity, a pozdravil salámom. Rasululláh mu pozdrav opätoval. Prijal imán a dostalo sa mu odpustenia. Bolo mu však prikázané, aby odišiel do kraja Jamáma. Pred Rasululláhom sa veľmi hanbil a žil so sklonenou hlavou. Do Mediny už nikdy neprišiel. Keď prijal imán, stal sa úplne čistým. Stal sa vznešenejším ako všetci valíovia.

„So mnou a s vami bude tak, ako povedal Júsuf (alejhis-salám) svojim bratom. Aj ja hovorím ako on: ‚Dnes vám už nebudem nič vyčítať (nebudem vám vyčítať vaše chyby). Nech vám Alah ta’ala odpustí‘ (súra Júsuf: 92). Choďte. Ste slobodní, nikto vás nezdržiava“ Hadís šaríf

V jedenástom roku po hidžre sa v Jamáme zviedla veľmi krutá bitka s murtaddmi (odpadlíkmi od viery). Z Musajlimovho vojska padlo dvadsaťtisíc a z vojska Chálida ibn Valída dvetisíc mužov. Moslimovia spočiatku začali ustupovať. Vtedy hazrat Vahší hrdinsky zaútočil a kopijou, ktorou urobil šahídom hazrat Hamzu, zabil Musajlimu al-Kazzába.18 Keď to moslimovia videli, vrhli sa do útoku a dosiahli víťazstvo. Tak sa ukázalo, že to, že Rasululláh kedysi poslal Vahšího do kraja Jamáma, bolo veľkým zázrakom. Zúčastnil sa aj bitky pri Jarmúku v dvanástom roku po hidžre a prejavil veľké hrdinstvo proti Byzantíncom. Usadil sa v Homse a tam zosnul za čias hazrat Usmana.

Ospravedlnenia hriešnych prijímal, s miernosťou im odpúšťal,
vznešených mravov, súcitný a nežný bol ten prameň štedrosti.
Bohatstvo nemiloval, chudobu miloval a ňou sa pýšil,
chudobných si za bratov robil ten prameň štedrosti.
Záplaty si na šaty šil, aj sandále si obúval,
každého chorého navštívil a liek mu dal ten prameň štedrosti.
Práce svojej Ahl al-bajt sám rád vykonával,
každú ťažkosť uľahčoval ten prameň štedrosti.
Keď ho pozvali aj na jačmenný chlieb a šošovicovú polievku,
prijal pozvanie a hosťom sa stal ten prameň štedrosti.
Raz na ťave, raz na koni, raz na mulici, raz na oslovi jazdil,
a niekedy bosý kráčal ten sultán, ten prameň štedrosti.