BITKA PRI HUNAJNE

Hunajn je údolie medzi Mekkou a Táifom. Táto bitka sa nazýva aj „výprava proti Havázinu“. Keď Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) vyšiel z Mediny s úmyslom dobyť Mekku, dva veľké kmene, ktoré žili v okolí Mekky, Havázin a Sakíf, sa začali chystať na boj v domnienke, že moslimovia tiahnu na nich. Keď sa dozvedeli, že Vodca svetov prišiel dobyť Mekku, trochu si vydýchli, no s myšlienkou: „Po Kurajšovcoch prídeme určite na rad my,“ urýchlili svoje prípravy. Okrem toho povedali: „Prisaháme, moslimovia sa ešte nestretli s ľudom, ktorý dobre bojuje. Skôr ako vytiahne proti nám, vytiahnime my proti nemu a ukážme mu, čo znamená bojovať!“ Pod velením Málika ibn Avfa, náčelníka Havázinu, vytiahli s veľmi silným dvadsaťtisícovým vojskom. Aby svojim vojakom dodali odvahu a aby neutiekli, keď im bude ťažko, vzali so sebou všetok svoj drahocenný majetok, ženy a deti.

Táto správa sa rýchlo rozšírila v Mekke. Sláva vesmíru poslal Abdulláha ibn Abí Hadrada ku kmeňu Havázin, aby overil, či je správa pravdivá. Hazrat Abdulláh sa v prestrojení dostal medzi nepriateľov. Zistil, čo zamýšľajú a ako chcú postupovať, a hneď o tom upovedomil nášho milovaného Proroka.

Rasul al-akram hneď zhromaždil svojich slávnych sahábov. Za správcu Mekky ustanovil dvadsaťročného hazrat Attába ibn Asída a rýchlo sa vydal na cestu. So svojím dvanásťtisícovým vojskom chcel nečakane napadnúť polyteistické kmene Havázin a Sakíf v ich tábore. Zástavu mudžáhidov niesol hazrat Ali1 a predvoju velil hazrat Chálid ibn Valíd.2 Vodca svetov si nasadil prilbu, obliekol si dve brnenia jedno cez druhé a nasadol na svoju mulicu menom Duldul. Jedenásteho dňa mesiaca šavvál dorazili do údolia Hunajn. V tú noc Sarvar al-álam prehliadol svoje vojsko a zoradil ho do bojového šíku. Keď skončil ranný namaz, ktorý viedol ako imám, vyrazil vpred.

Veliteľ polyteistov využil noc, rozmiestnil svoje vojsko po svahoch na oboch stranách údolia Hunajn a nastražil zálohu. Hazrat Chálid ibn Valíd, ktorý so svojimi oddielmi šiel vpredu, hnal koňa k úžine a o zálohe nevedel. Prítmie úsvitu nedovolilo nepriateľa vidieť. Zrazu sa na mudžáhidov začali sypať tisíce šípov. Aby sa zachránili pred týmto nečakaným dažďom šípov, mudžáhidi boli nútení ustúpiť.

„In šá’a lláh, zajtra budú oni (Havázin a Sakíf) korisťou pre moslimov“ Hadís šaríf

Bitka pri Hunajne

V tej chvíli, keď valíovia i proroci v úžase zostanú,
keď všetci v strachu zvolajú: „Moja duša, moja duša!“,
keď hriešnici zo zúfalstva v biednom stave zostanú,
s dovolením na príhovor zasa tvoje bude bojisko.
Ty si Ahmad, aj Mahmúd, aj Muhammad, vodca môj,
ty si náš sultán, ktorému Hakk pomáha, vodca môj.
Şeyh Galib

Tento náhly ústup rozvrátil šík vojakov, ktorí prichádzali zozadu. Keď sa aj oni obrátili na ústup, bolo vidieť, ako sa nepriateľské oddiely s dvadsiatimi tisícami mužov valia do údolia ako prívalová voda. Náš milovaný Prorok sám vyrazil vpred proti polyteistom, ktorí zaútočili. Iba hazrat Abbás, hazrat Abu Bakr a asi sto hrdinských sahábov odhodlaných na smrť sa dostali k Rasulovi al-akram. Svojimi telami vytvorili štít pre nášho milovaného Proroka. Hazrat Abbás držal uzdu mulice a hazrat Sufján ibn Háris strmeň; snažili sa spomaliť ju a zabrániť Rasululláhovi, aby vnikol medzi nepriateľské oddiely. Vodca svetov, zarmútený pri pomyslení, že by Alahovo náboženstvo mohlo zaniknúť, povedal: „Ó Abbás! Zavolaj na nich: ‚Ó Medinčania! Ó sahábovia, ktorí ste dali baj’u pod stromom Samura!’“

Hazrat Abbás bol mohutný muž, ktorý vzbudzoval úctu. Keď zakričal, jeho hlas bolo počuť veľmi ďaleko. Zo všetkých síl zvolal: „Ó Medinčania! Ó sahábovia, ktorí ste pod stromom Samura dali slovo nášmu Prorokovi, nerozchádzajte sa! Zhromaždite sa tu!“ Keď to vznešení sahábovia počuli, chceli sa vrátiť. Ich zvieratá sa však veľmi splašili, a to im bránilo obrátiť sa. Napokon museli vziať brnenie, meč a kopiju a zoskočiť zo svojich zvierat. Rýchlo sa dostali k Rasululláhovi a pustili sa s nepriateľom do strašného boja. Volanie „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ otriasalo zemou i nebom, nepriateľa desilo a napĺňalo hrôzou. Sahábovia, ktorí prejavili veľké hrdinstvo pri Badre, pri Uhude, pri Chandaku a v Chajbare, a najmä hazrat Ali, Abu Dudžána a Zubajr ibn Avvám, bojovali, útočili znova a znova, zrážali nepriateľov a zatláčali ich späť.

Vodca svetov sledoval tento boj, ktorý jeho sahábovia viedli celým srdcom a dušou, a z jeho požehnaných pier bolo počuť modlitbu: „Alah môj, zošli nám Svoju pomoc. Ty si veru neželáš, aby nás oni porazili.“ Uprostred svojich prosieb k Alahovi ta’ala náš milovaný Prorok vzal zo zeme hrsť piesku a so slovami: „Nech im tváre sčernejú!“ ho hodil na polyteistov. Ako zázrak nášho milovaného Proroka nezostal ani jeden nepriateľský vojak, ktorému by piesok nenaplnil oči. Na pomoc pribehli aj anjeli. Prorok povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, sú porazení.“ Polyteisti sa začali rozpŕchať, obracať sa a utekať. Kedykoľvek sa obzreli, videli za sebou slávnych sahábov, a tak utekali, ako len mohli, a zanechali ženy, deti a majetok, ktoré priviedli na bojisko. Časť utečencov sa uchýlila do pevnosti Táif.3 A časť odišla do Nachly a Autásu. Na bojisku zanechali sedemdesiat mŕtvych, šesťtisíc zajatcov a nespočetné množstvo majetku.

V tejto bitke pripadlo víťazstvo s Alahovým dovolením, vďaka úsiliu (himmat) a požehnaniu (bereketu) Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam), opäť moslimom. Štyria sa stali šahídmi a niektorí sahábovia boli ranení. Keď náš milovaný Prorok počul, že ranený je aj hazrat Chálid ibn Valíd, odišiel k nemu, a len čo mu požehnanými rukami prešiel po rane, rana sa v tej istej chvíli zahojila.