PROROK, SULTÁN VESMÍRU

Stvorenie jeho požehnaného nuru

Alah ta’ala pred všetkým, to jest predtým, ako čokoľvek stvoril, stvoril požehnaný nur nášho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám. Mnohí naši učenci tafsíru a hadísu oznámili toto: „Džanáb al-Hakk stvoril zo Svojho nuru jeden jemný a veľký drahokam. Z tohto drahokamu postupne dal vzniknúť celému vesmíru. Tento drahokam sa nazýva ‚Nur Muhammadí‘. Začiatkom a prameňom všetkých duší a tiel je tento drahokam.“

„Keby nebolo teba, keby nebolo teba, nestvoril by som stvorenia!“ Hadís kudsí

Jedného dňa sa Džábir ibn Abdulláh, jeden zo sahábov, spýtal: „Ó Rasulalláh! Čo stvoril Alah ta’ala pred všetkým?“ Rasululláh odpovedal: „Pred všetkým stvoril zo Svojho nuru nur tvojho Proroka, to jest môj nur. Vtedy nebolo ani Lavhu, ani Kalamu, ani džanny, ani džahannamu, ani anjelov, ani samávát (nebies), ani ardu (zeme), ani slnka, ani mesiaca, ani ľudí, ani džinov.“

Keď bolo stvorené srdce a požehnané telo Adama alejhis-salám, Nur Muhammadí bol vložený medzi jeho obočie. Keď doňho bola vdýchnutá duša, Adam alejhis-salám pocítil na svojom čele nur, ktorý žiaril ako zornička.

Keď bol Adam alejhis-salám stvorený, vnuknutím pochopil, že ho Džanáb al-Hakk oslovuje menom Abu Muhammad, to jest Muhammadov otec. Keď sa Adam spýtal: „Pane môj! Prečo si mi dal kunju Abu Muhammad?“, Alah ta’ala mu povedal: „Ó Adam! Zdvihni hlavu!“ Adam alejhis-salám zdvihol hlavu, pozrel sa a na Arši al-alá5 uvidel z nuru napísané meno nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) – meno Ahmad. Vtedy sa spýtal: „Pane môj! Kto je to?“ Alah ta’ala povedal: „Je to prorok z tvojho potomstva. Jeho meno na nebesiach je Ahmad a na zemi Muhammad. Keby nebolo jeho, nestvoril by som ťa. Nestvoril by som ani zem, ani nebesá.“6

Jeho nur prechádza z čistých čiel na čisté čelá

Keď bol Adam alejhis-salám stvorený, na jeho čelo bol vložený požehnaný nur nášho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám. Tento nur začal žiariť na jeho čele. Ako sa uvádza v „Tafsíre Mazharí“, nur sa od Adama alejhis-salám cez čistých otcov a čisté matky dostal až k Prorokovi. Alah ta’ala to vo vznešenom ajate7 oznámil, podľa významu, takto:

„Ty, to jest tvoj nur, bol neustále prenášaný od tých, ktorí sa klaňajú v sadžde, k tým, ktorí sa klaňajú v sadžde, a tak sa dostal k tebe.“8

V jednom hadíse šaríf sa hovorí: „Alah ta’ala stvoril ľudí. Mňa stvoril z najlepšej časti ľudí. Potom z týchto častí vybral tú najlepšiu (v Arábii). Mňa stvoril z nich. Potom vybral najlepšie spomedzi domov a rodín a mňa z nich priviedol na svet. Teda aj moja duša, aj moje telo sú najlepšie zo stvorení. Môj rod a moji predkovia sú najlepší ľudia.“

V inom hadíse šaríf sa hovorí: „Alah ta’ala stvoril všetko z ničoho. Spomedzi všetkých vecí si obľúbil ľudí a urobil ich vzácnymi; tých, ktorých vyvolil spomedzi ľudí, usadil v Arábii. Spomedzi vyvolených v Arábii vyvolil mňa. Umiestnil ma medzi vyvolených a najlepších ľudí všetkých čias. Teda tí, ktorí milujú tých v Arábii, čo sú mi oddaní, milujú ich kvôli mne. A tí, ktorí sú k nim nepriateľskí, sú nepriateľskí ku mne.“

Keď Hakk ta’ala stvoril Adama,
Adamom tento svet ozdobil.
Anjelom kázal pred Adamom sa skloniť v sadžde
a Štedrý ho hojnou milosťou obdaril.
Na čelo mu Mustafov nur položil
a riekol: „Vedz, to je nur Môjho Habíba.“
Ten nur sa na jeho čele usadil,
zostal s ním po dlhé časy.
Potom, vedz, na Havvino čelo prešiel
a mnohé mesiace a roky tam zostal.
Narodil sa Šít – nur naňho prešiel,
na jeho čele nur zažiaril.
Došiel až k Ibráhímovi a Ismáilovi,
dlho by trvalo, keby som rozprával ďalej.
Takto, ako ohnivká reťaze spojené,
trval, kým na Mustafu neprešiel.
Keď prišiel on – milosť pre svety,
nur k nemu došiel a v ňom sa usadil.
Ak chcete pred ohňom spásu nájsť,
s láskou a zápalom vravte salavát!

„Ty, to jest tvoj nur, bol neustále prenášaný od tých, ktorí sa klaňajú v sadžde, k tým, ktorí sa klaňajú v sadžde, a tak sa dostal k tebe“ Šuará: 219

Keďže Adam alejhis-salám, prvý stvorený človek, niesol čiastočku Muhammada alejhis-salám, na jeho čele žiaril Prorokov nur. Táto čiastočka prešla najprv na hazrat Havvu a potom na Šíta alejhis-salám a tak prechádzala z čistých mužov na čisté ženy a z čistých žien na čistých mužov. Aj nur Muhammada alejhis-salám prechádzal spolu s touto čiastočkou z čistých čiel na čisté čelá. Kedykoľvek sa anjeli pozreli do tváre Adama alejhis-salám, videli na jeho čele nur Muhammada alejhis-salám a vykonávali zaňho istigfár (prosili zaňho o odpustenie).

Keď sa blížil čas jeho odchodu na áchiru, Adam alejhis-salám povedal svojmu synovi Šítovi alejhis-salám: „Synu môj! Tento nur, ktorý ti žiari na čele, je nur posledného Proroka, Muhammada alejhis-salám. Odovzdaj ho veriacim, cnostným a čistým ženám a to isté odkáž aj svojmu synovi!“

Až po Muhammada alejhis-salám to všetci otcovia odkazovali svojim synom. Všetci tento odkaz splnili a ženili sa s najušľachtilejšími a najcnostnejšími dievčatami. Nur, prechádzajúc z čistých čiel mužov a žien, sa dostal k svojmu pravému vlastníkovi. Ak mal niektorý z Rasululláhových predkov dvoch synov alebo ak sa niektorý kmeň rozdelil na dve vetvy, nur nášho Proroka Muhammada alejhis-salám bol vždy na tej strane, ktorá bola najctihodnejšia a najlepšia. V každom storočí sa ten, kto bol jeho predkom, dal rozpoznať podľa nuru na tvári. Existoval jeden vyvolený rod, ktorý niesol jeho nur; v každom storočí bola tvár toho, kto pochádzal z tohto rodu, veľmi krásna a plná nuru. Týmto nurom vynikal medzi svojimi bratmi a kmeň, ku ktorému patril, bol vznešenejší a ctihodnejší ako ostatné kmene.9

Prorok v jednom svojom hadíse šaríf povedal: „Nikto z mojich predkov sa nedopustil smilstva. Alah ta’ala ma priviedol na svet z čistých, dobrých otcov a čistých matiek. Keby mal niektorý z mojich predkov dvoch synov, ja by som bol v najlepšom a najvyvolenejšom z nich.“ Tento nur, ktorý od Adama alejhis-salám prechádzal z pokolenia na pokolenie, prešiel na Tárúcha, od neho na jeho syna Ibráhíma alejhis-salám a potom na jeho syna Ismáila alejhis-salám. Nur, ktorý aj na jeho čele žiaril ako slnko, prešiel v jeho potomstve na Adnána, od neho na Ma’adda a od neho na Nizára. Keď sa Nizár narodil, jeho otec Ma’add uvidel nur na čele svojho syna a zaradoval sa. Usporiadal veľkú hostinu a povedal: „Pre takého syna je aj taká hostina málo,“ a preto jeho syn dostal meno Nizár, to jest „málo“. Potom nur, prechádzajúc postupne ďalej, dospel k svojmu pravému vlastníkovi – pečati prorokov (Chátam al-anbijá), nášmu milovanému Prorokovi Muhammadovi alejhis-salám.

Prorok v jednom hadíse šaríf povedal: „Som Muhammad, syn Abdulláha, Abdulmuttaliba, Hášima (Amr), Abd Manáfa (Mugíra), Kusajja (Zajd), Kilába, Murru, Ka’ba, Luajja, Gáliba, Fihra, Málika, Nadra, Kinánu, Chuzajmu, Mudriku (Ámir), Iljása, Mudara, Nizára, Ma’adda, Adnána. Kedykoľvek sa spoločenstvo, ku ktorému patrím, rozdelilo na dve časti, Alah ta’ala ma zaiste umiestnil do jeho najlepšej časti…“10

V inom hadíse šaríf povedal: „Alah ta’ala si spomedzi Ibráhímových synov vyvolil Ismáila. Spomedzi Ismáilových synov vyvolil Kinánovcov. Spomedzi Kinánovcov vyvolil Kurajš. Spomedzi Kurajšovcov vyvolil Hášimovcov. Spomedzi Hášimovcov vyvolil Abdulmuttalibovcov. A spomedzi Abdulmuttalibovcov vyvolil mňa.“11

Ctihodný rod Proroka až po Adnána je takýto:

Muhammad alejhis-salám Abdulláh Abdulmuttalib (Šajba) Hášim (Amr) Abd Manáf (Mugíra) Kusajj (Zajd) Kiláb Murra Ka’b Luajj Gálib Fihr Málik Nadr Kinána Chuzajma Mudrika (Ámir) Iljás Mudar Nizár Ma’add Adnán

Starý otec, hazrat Abdulmuttalib

Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) pochádza z vetvy Hášimovcov, z kmeňa Kurajš. Jeho otcom je Abdulláh. Abdulláhovým otcom bol Šajba. Starý otec nášho Proroka, Šajba, sa narodil v Medine. Keď mu zosnul otec Hášim, Šajba bol ešte dieťa. Jedného dňa v Medine, pred domom svojich ujov, cvičil s kamarátmi streľbu z luku. Starší, ktorí ich pozorovali, žasli, lebo podľa nuru, ktorý žiaril na Šajbovom čele, tušili, že je synom nejakého váženého muža.

Keď prišiel na rad Šajba, napol luk a vystrelil šíp do terča. Keď šíp zasiahol presne do cieľa, vzrušene zvolal: „Som Hášimov syn. Môj šíp vždy zasiahne svoj cieľ!“ Z týchto jeho slov pochopili, že je synom Mekkánca Hášima. Hášim vtedy už nebol medzi živými.

Keď sa jeden zo synov Abd Manáfa vrátil do Mekky, povedal Hášimovmu bratovi Muttalibovi: „Tvoj synovec Šajba, ktorý žije v Medine, je veľmi bystrý chlapec. Na čele mu žiari nur, ktorý každého udivuje. Je správne, aby také vzácne dieťa žilo ďaleko od vás?“ Na to Muttalib hneď odišiel do Mediny a priviedol svojho synovca Šajbu do Mekky. Tým, ktorí sa ho na uliciach Mekky pýtali: „Kto je to dieťa?“, odpovedal: „Môj otrok.“ Odvtedy zostal Šajba známy pod menom Abdulmuttalib, čo znamená „Muttalibov otrok“.12

„Synu môj! Tento nur, ktorý ti žiari na čele, je nur posledného Proroka, Muhammada alejhis-salám. Odovzdaj ho veriacim, cnostným a čistým ženám a to isté odkáž aj svojmu synovi!“ Adam alejhis-salám

Abdulmuttalib žil u svojho strýka Muttaliba, kým ten nezosnul. Z Abdulmuttalibovho požehnaného tela sa šírila vôňa pižma. Na jeho čele žiaril nur Muhammada alejhis-salám, habíba Alaha ta’ala, a rozsieval okolo seba dobro a požehnanie (bereket). Kedykoľvek v Mekke nepršalo a nastalo sucho, Mekkánci vzali Abdulmuttaliba za ruku, vyviedli ho na vrch Sabír a prosili ho, aby sa pomodlil. On nikoho neodmietol, ale pomodlil sa k Alahovi ta’ala, aby im daroval dážď. A Džanáb al-Hakk kvôli požehnaniu nuru nášho milovaného Proroka, ktorý žiaril na Abdulmuttalibovom čele, prijímal jeho modlitbu a zosielal hojný dážď. Tak Abdulmuttalibova vážnosť a úcta zo dňa na deň rástli. Mekkánci si ho zvolili za svojho náčelníka. Nikto sa mu nestavil na odpor, a kto sa podriadil jeho vláde, nachádzal pokoj a mier. Aj panovníci tej doby uznávali Abdulmuttalibovu prednosť a veľkosť. Len iránsky cisár (kisrá) ho neznášal a choval voči nemu otvorené aj skryté nepriateľstvo. Abdulmuttalib bol haníf, to jest moslim.13 Bol na ceste tavhídu, veril v jestvovanie a jedinosť Alaha, nemal nijakú inú myšlienku okrem Neho a bol v náboženstve svojho predka Ibráhíma alejhis-salám, ktorý bol haníf. Preto sa nikdy nekláňal modlám, ba ani sa k nim nepribližoval.

Pri Kábe sa modlil k Alahovi ta’ala a uctieval Ho.

Zamzam

Jedného dňa mu niekto vo sne povedal: „Ó Abdulmuttalib! Vstaň, vykop Tajjibu!“ – a zmizol. Na druhý deň povedal: „Vstaň, vykop Barru!“ Na tretí deň mu ten istý človek prikázal: „Vstaň, vykop Madnúnu!“ Sny neprestávali. Keď mu na štvrtý deň ten istý človek znova povedal: „Ó Abdulmuttalib! Vstaň, vykop studňu Zamzam!“, Abdulmuttalib sa spýtal: „Čo je Zamzam? Kde je tá studňa?“ Muž povedal: „Zamzam je voda, ktorá nikdy neubúda a ktorej dno sa nedá dosiahnuť. Stačí pre všetkých pútnikov, ktorí prichádzajú zo všetkých štyroch strán sveta. Vytryskla na mieste, kde Džibríl alejhis-salám udrel svojím krídlom. Je to voda, ktorú Alah ta’ala stvoril pre Ismáila alejhis-salám. Napája smädných. Hladných sýti, chorých lieči. Poviem ti, kde je. Keď ľudia zabíjajú obetné zvieratá, zvyšky hádžu na jedno miesto. Keď tam budeš, príde jedna vrana s červeným zobákom.

Zobákom bude rozhrabávať zem. Na mieste, kde bude vrana hrabať, uvidíš aj mravenisko. To je miesto Zamzamu.“14

Ráno Abdulmuttalib vzal so sebou svojho syna Hárisa, išiel ku Kábe a začal vzrušene čakať. O chvíľu, ako mu bolo povedané vo sne, priletela vrana s červeným zobákom, sadla si do jednej tamojšej priehlbiny a začala zobákom udierať do zeme. Pod ňou sa objavilo mravenisko. Abdulmuttalib a jeho syn Háris hneď začali na tom mieste kopať. Keď chvíľu kopali, ukázalo sa ústie studne. Keď to Abdulmuttalib uvidel, začal volať tekbír: „Alláhu akbar, Alláhu akbar!“

Kurajšovci, ktorí od začiatku pozorne sledovali kopanie studne, sa k nemu obrátili a povedali: „Ó Abdulmuttalib! To je studňa nášho predka Ismáila. Aj my máme na ňu právo. Musíš nás v tejto veci urobiť spoluvlastníkmi!“ Abdulmuttalib to hneď odmietol a odpovedal: „Nie! Táto úloha bola zverená iba mne.“ Vtedy Kurajšovci povedali: „Si sám. Okrem jedného syna nemáš nikoho. Nemôžeš sa nám takto stavať na odpor!“

Studňa Zamzam

Nachádzala sa v Masdžid al-Haráme, oproti rohu Čierneho kameňa. Mala kamennú obrubu. Jej dlážka bola vydláždená mramorom a zvažovala sa k stenám. Abdulhamíd-chán I. dal studňu obmurovať tak, aby voda nepresakovala. Toto krásne umelecké dielo, vzácna pamiatka histórie, bolo zbúrané roku 1963. Ústie studne a niekoľko metrov okolo neho znížili o niekoľko metrov pod zem. Potom bolo všetko úplne zakryté a vydláždené mramorom. Dnes túto studňu nevidno.

Vtedy mu zovrelo srdce, lebo mu vyčítali, že nemá nikoho. Zdvihol ruky k nebu a zvolal: „Pane môj! Daruj mi desať synov. Ak prijmeš túto moju modlitbu, jedného z nich obetujem pri Kábe.“15

Abdulmuttalib si pomyslel, že kopanie naberá nebezpečný smer a že nakoniec môže dôjsť k prudkým zrážkam. Preto kopanie prerušil a zvolil cestu dohody.

Chcel, aby vec rozsúdil nejaký zvolený rozhodca. Nakoniec sa rozhodli, že riešenie nájde veštec, ktorý žije v Damasku. So skupinou kurajšovských predákov sa vydali na cestu. Na ceste sa karavána, vyčerpaná smädom a horúčavou, dostala do stavu, keď sa už nemohla pohnúť. Boli ochotní dať život za kvapku vody. Hoci to bolo ich jediné želanie, uprostred spaľujúcej púšte bolo nemožné nájsť vodu.

Vo chvíli, keď už všetci stratili nádej, Abdulmuttalib na nich zavolal: „Poďte, poďte! Zhromaždite sa! Našiel som vodu, dosť pre vás aj pre vaše zvieratá!“ Kým Abdulmuttalib, ktorý na čele niesol požehnaný nur Muhammada alejhis-salám, hľadal vodu, noha jeho ťavy zavadila o veľký kameň, a keď sa kameň pohol z miesta, spod neho vytryskla voda. Všetci pribehli.

Napili sa do sýtosti a akoby znovu ožili.

Kurajšovci, zahanbení Abdulmuttalibovou veľkosťou, povedali: „Ó Abdulmuttalib! Už ti nemáme čo povedať. Ty si najhodnejší kopať studňu Zamzam. Už sa s tebou o to nebudeme hádať. Netreba ani ísť k rozhodcovi, vraciame sa.“ A vydali sa na cestu späť do Mekky. Vďaka nuru, ktorý žiaril na jeho čele, sa Abdulmuttalibovi dostalo pocty vykopať studňu Zamzam a vyniesť na svetlo jej vodu.16

„Zamzam sýti a chorým prináša uzdravenie“ Hadís šaríf

Syn určený na obetu

Keď vykopal studňu Zamzam, Abdulmuttalibova vážnosť a sláva ešte viac vzrástli. Prešli roky. Džanáb al-Hakk prijal modlitbu, ktorú vyslovil z hĺbky srdca, a daroval Abdulmuttalibovi okrem Hárisa ešte desať synov a šesť dcér. Jeho synovia sa volali Kusam, Abu Lahab, Abdulka’ba, Hadžl, Zubajr, Abu Tálib, Abdulláh, Gajdak, Dirár a Mukavvim (Hamza a Abbás sa ešte nenarodili). Jeho dcéry boli Safíja, Átika, Umm Hakím Bajdá, Barra, Umajma a Arvá. Zo všetkých svojich detí Abdulmuttalib najviac miloval Abdulláha, pretože nur z jeho čela začal žiariť na Abdulláhovom čele.

Jedného dňa bolo Abdulmuttalibovi vo sne povedané: „Ó Abdulmuttalib! Splň svoj sľub!“

Ráno Abdulmuttalib obetoval barana. V noci mu vo sne prikázali: „Obetuj niečo väčšie ako toto!“ Ráno obetoval kravu. Keď mu vo sne opäť prikázali, aby obetoval niečo väčšie ako toto, spýtal sa: „Čo je väčšie ako toto?“ Vtedy mu bolo povedané: „Zložil si sľub, že ak ti bude darovaných desať synov, jedného z nich obetuješ. Splň svoj sľub!“

Na druhý deň Abdulmuttalib zhromaždil svoje deti a porozprával im o modlitbe, ktorú vyslovil pred mnohými rokmi. Potom synom oznámil, že jedného z nich musí obetovať. Od svojich detí sa nestretol s nijakým odporom. Naopak, súhlasili slovami: „Otče náš! Splň svoj sľub! Urob, ako uznáš za vhodné!“ Abdulmuttalib losoval, aby určil, ktorý syn bude obetovaný. Los padol na jeho najmilovanejšieho syna – na Abdulláha, ktorý na čele niesol nur Muhammada alejhis-salám, habíba Alaha ta’ala. Abdulmuttalib sa na okamih zapotácal a oči sa mu naplnili slzami. Musel splniť slovo dané Alahovi ta’ala. Vzal do jednej ruky nôž a do druhej svoje drahé dieťa Abdulláha a prišiel ku Kábe splniť slovo dané svojmu Pánovi. Otec s uplakanými očami dokončil všetky prípravy na obetovanie Abdulláha. V tej chvíli kurajšovskí predáci sledovali pohľadmi plnými úžasu, čo sa deje.

Spomedzi nich Abdulláhov ujo povedal: „Ó Abdulmuttalib! Zastav! My nijako nesúhlasíme, aby si zabil tohto svojho syna. Ak urobíš niečo také, stane sa to medzi Kurajšovcami zvykom. Každý bude sľubovať, že obetuje syna, a zabije ho. Nebuď pôvodcom takého skutku! Získaj spokojnosť svojho Pána iným spôsobom!“ Potom navrhol: „Spýtaj sa nejakého veštca, nech ti on ukáže cestu.“

Po týchto slovách Abdulmuttalib išiel k veštcovi menom Kutba (alebo Sadžák), ktorý žil v Chajbare, a porozprával mu, čo sa stalo. Veštec sa spýtal: „Aké je u vás výkupné za krv (dija) za jedného človeka?“ Keď dostal odpoveď „Desať tiav“, povedal: „Losujte medzi desiatimi ťavami a vaším synom. Ak los padne na syna, pridajte ďalších desať tiav a losujte znova, a tak zvyšujte počet, kým los nepadne na ťavy.“

Abdulmuttalib sa hneď vrátil do Mekky a urobil, ako povedal veštec. Zakaždým zvyšoval počet tiav o desať a mnohokrát losoval. Los vždy padol na Abdulláha. Keď však počet tiav dosiahol sto, los padol na ťavy. Aby si bol istý, losoval ešte dvakrát. Oba razy padol los na ťavy. S tekbírmi: „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ Abdulmuttalib obetoval ťavy. Z ich mäsa si nevzal ani on, ani nikto z jeho synov. Všetko rozdelil chudobným.17

Medzi udalosťami s obetou od čias Adama alejhis-salám je aj tá, keď mal byť obetovaný Ismáil alejhis-salám. Keďže rod Proroka siaha až k Ismáilovi alejhis-salám, Prorok povedal: „Som syn dvoch obetovaných.“18

Otec, hazrat Abdulláh

Keď sa narodil Abdulláh, ktorý na čele niesol nur nášho Proroka Muhammada alejhis-salám, vodcu oboch svetov, ľudia Knihy si navzájom oznamovali: „V Mekke prišiel na svet otec proroka posledných čias.“ Synovia Izraela mali jednu džubbu utkanú z vlny; patrila Jahjovi alejhis-salám, mal ju na sebe, keď sa stal šahídom, a jeho požehnaná krv na túto džubbu skvapla. V ich knihách bolo napísané: „Keď sa táto krv obnoví a začne kvapkať, príde na svet otec proroka posledných čias.“ A práve keď uvideli toto znamenie, ľudia Knihy pochopili, že sa Abdulláh narodil. Hoci sa ho zo závisti mnohokrát pokúsili zabiť, Alah ta’ala Abdulláha ochránil kvôli požehnaniu nuru na jeho čele.

Keď Abdulláh dosiahol vek bulúgu (náboženskej dospelosti), vynikal medzi ľuďmi krásnymi mravmi aj krásou. Najmä keď dovŕšil osemnásť rokov, jeho krása sa stala povestnou široko-ďaleko. Nur na jeho čele žiaril ako slnko a srdcia dievčat, ktoré ho uvideli, sa k nemu chtiac-nechtiac obracali. Chýr o jeho kráse a sláve sa rozšíril až do Egypta.

Zďaleka aj zblízka sa všetci predbiehali, aby mu dali svoje dcéry. Mnohí panovníci prichádzali k Abdulmuttalibovi a ponúkali, aby ich dcéry vzal pre svojho syna. Vyhlasovali aj, že sú kvôli tomu ochotní priniesť akúkoľvek obetu. Rovnako takmer dvesto dievčat prišlo až do Mekky a ponúkalo sa Abdulláhovi za ženu. Abdulmuttalib však každú z nich vhodnými slovami odmietol.

Lebo Abdulmuttalib hľadal pre svojho syna najvychovanejšie, najušľachtilejšie a najkrajšie dievča spomedzi hanífov, to jest moslimku, oddanú náboženstvu ich predkov, ktoré nasledovali už od Ibráhíma alejhis-salám.

Keď synovia Izraela pochopili, že prorok posledných čias, o ktorom hovoria ich knihy, nebude z ich národa, zo závisti prisahali, že Abdulláha zabijú. Na tento účel poslali do Mekky sedemdesiat ozbrojených mužov. Začali striehnuť na vhodnú príležitosť. Nakoniec jedného dňa, keď Abdulláh vyšiel do poľa, vo chvíli, keď si mysleli, že ich nikto nevidí, vytasili meče a vrhli sa naňho. V ten deň z Božej múdrosti19 jeden z Abdulláhových príbuzných, Vahb ibn Abd Manáf, takisto vyšiel s niekoľkými priateľmi na lov. Práve v tej chvíli uvideli synov Izraela, ako sa vrhajú na Abdulláha. Pohnutí príbuzenskou horlivosťou, rozhodli sa Abdulláhovi pomôcť a zachrániť ho. Protivníkov však bolo mnoho. Bolo jasné, že v tejto potýčke budú porazení. Nakoniec sa rozhodli skúsiť to pekným slovom a dohováraním. Keď sa k nim priblížili, uvideli, ako sa náhle z neviditeľného sveta ako blesk zjavilo množstvo jazdcov na vraníkoch, s mečmi v rukách, akým sa nikto na tomto svete nepodobá; ako sa s tekbírmi vrhli na synov Izraela, všetkých ich posekali mečmi a zmizli. Vahb sa tomu začudoval a pochopil, ako je Abdulláh chránený a aký je vzácny u Alaha ta’ala.

Keď prišiel domov, všetko porozprával svojej žene. Obaja pochopili, že Abdulláh je mladík hodný ich dcéry, a rozhodli sa dať mu Aminu.

„Som syn dvoch obetovaných“ Hadís šaríf

Aj Abdulmuttalib počul o kráse, cudnosti, hanblivosti a zbožnosti Aminy, dcéry Vahba, náčelníka kmeňa Banú Zuhra. Aj pôvodom boli príbuzní, ich rody sa spájali niekoľko pokolení dozadu. Išiel do Vahbovho domu s úmyslom požiadať o ruku tohto dievčaťa pre svojho syna Abdulláha. Keď Abdulmuttalib požiadal o ruku Vahbovej dcéry pre svojho syna Abdulláha, Vahb povedal: „Bratranec! Túto ponuku sme dostali ešte pred vami,“ porozprával udalosť, ktorej bol svedkom, a potom dodal aj toto: „Aminina matka mala sen. Ako rozpráva, do nášho domu vošiel nur a jeho svetlo naplnilo zem aj nebesá. A ja som túto noc vo sne videl nášho predka Ibráhíma alejhis-salám. Povedal mi: ‚Uzavrel som manželstvo (nikáh) medzi Abdulláhom, Abdulmuttalibovým synom, a tvojou dcérou Aminou. Prijmi to aj ty!‘ Od rána som pod dojmom toho sna. Pýtal som sa, kedy asi prídeš.“ Keď to Abdulmuttalib počul, vyšli mu z úst slová: „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“

Nakoniec oženil svojho osemnásťročného syna Abdulláha so štrnásťročnou Vahbovou dcérou Aminou. O sobáši Aminy a Abdulláha existujú aj iné podania.20

Jeho požehnaný nur prechádza na matku

Keď požehnaný nur Sarvara al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) prešiel na jeho matku, vlci a vtáky si navzájom oznamovali radostnú zvesť:

„Priblížil sa čas, keď Vodca vesmíru poctí svet svojím príchodom; on je amínom21zeme a slnkom doby.“ V tú noc všetky modly v Kábe padli tvárou k zemi. Satani stratili moc a už nemohli robiť svoje. Anjeli rozbili Iblísov trón a hodili ho do mora a samotného Iblísa štyridsať dní trestali a mučili. Potom ušiel, vyliezol na vrch Abu Kubajs a strašne zavrešťal. Keď počuli tento Iblísov krik, všetky jeho vojská sa okolo neho zhromaždili. Povedal im: „Beda vám! Priblížilo sa narodenie Muhammada alejhis-salám. Odteraz sa už Lát a Uzza nebudú uctievať. Nur tavhídu zahalí celý svet.“ V tú noc všetci čarodejníci a veštci stratili moc nad svojím remeslom. Veštenie prestalo. Ich čary zostali bez účinku. V tú noc tí, čo boli na zemi, počuli z neba hlas: „Priblížil sa čas, keď príde prorok posledných čias s tisícami dobrodení a darov.“

V tom čase v Mekke al-Mukarrama vládla núdza. Celé roky nepršalo. Na stromoch nebol ani jeden zelený list, z úrody nezostalo ani stopy. Ľudia upadli do biedy a nevedeli, čo robiť. Keď požehnaný nur nášho milovaného Proroka prešiel z hazrat Abdulláha na hazrat Aminu, napršalo toľko a urodilo sa toľko, že ten rok nazvali „rokom hojnosti“. Hazrat Amina počas deviatich mesiacov, keď ho nosila pod srdcom, necítila nijakú bolesť ani ťažkosť.

Keď bola naša matka Amina v druhom mesiaci tehotenstva, jej manžel Abdulláh odišiel za obchodom do Damasku. Na spiatočnej ceste ochorel. Zosnul vo veku osemnásť alebo dvadsaťpäť rokov v Dár an-Nábiga, neďaleko Mediny, u svojich ujov, Nadždžárovcov.22 Keď sa táto správa dostala do Mekky, celé mesto sa ponorilo do smútku.23

„Keď Abdulláh, otec Proroka, zosnul skôr, ako sa mu narodil syn, anjeli povedali: ‚Pane náš! Tvoj Rasul zostal sirotou‘“ Abdulláh ibn Abbás (radijalláhu anhumá)

Abdulláh ibn Abbás (radijalláhu anhumá), jeden zo sahábov, rozprával takto: „Keď Abdulláh, otec Proroka, zosnul skôr, ako sa mu narodil syn, anjeli povedali: ‚Pane náš! Tvoj Rasul zostal sirotou.‘ Alah ta’ala povedal: ‚Jeho ochrancom a pomocníkom som Ja.‘“

Pani Amina sa nad smrťou svojho manžela veľmi zarmútila. V jednej svojej básni takto opísala smútok za ním:

Keď to nikto nečakal, odniesla ho smrť,
a bol taký štedrý, taký milosrdný.

Udalosť so slonom

Udalosť so slonom

Do narodenia Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) zostávali ešte asi dva mesiace. Práve vtedy sa stala Udalosť so slonom. Abraha, miestodržiteľ habešského kráľovstva v Jemene, ktorý chcel zabrániť tomu, aby ľudia zo všetkých strán vo vlnách prichádzali a navštevovali Kábu, dal s pomocou byzantského cisára postaviť v San’á veľký kostol menom „Kulajs“. Chcel, aby ľudia navštevovali tento kostol. Arabi však, keďže odpradávna navštevovali Kábu, sa o tento kostol vôbec nezaujímali. Pozerali naň s pohŕdaním. Jeden z nich ho dokonca znečistil.

Rozhnevaný tým sa Abraha rozhodol zbúrať Kábu; na tento účel pripravil veľké vojsko a vytiahol na Mekku. Keď sa Abrahovo vojsko priblížilo k Mekke, vojaci začali drancovať majetok Kurajšovcov a ukoristili aj dvesto tiav, ktoré patrili Abdulmuttalibovi. Abdulmuttalib išiel k Abrahovi a žiadal svoje ťavy. Abraha povedal: „Prišiel som zbúrať vašu svätú Kábu. A ty ju nebudeš brániť, ale pýtaš si svoje ťavy?“

Abdulmuttalib povedal: „Ja som vlastníkom tiav. A Kába má, samozrejme, svojho Vlastníka. On ju ochráni.“ „Niet nikoho, kto by ju predo mnou ochránil!“ povedal Abraha, vrátil Abdulmuttalibovi ťavy a nechal ho odísť. Potom rozkázal svojmu vojsku, aby vyrazilo ku Kábe. V Abrahovom vojsku bol slon menom „Mahmúda“; viedli ho na čele vojska, lebo verili, že tak zvíťazia. Jeden z Abrahových sprievodcov, Nukajl ibn Lebíb, sa naklonil k uchu veľkého slona a povedal: „Ó Mahmúda, dom, ktorý ideš zbúrať, je domom Alaha ta’ala. Hneď si kľakni! Nechoď ďalej! Inak zahynieš!“ Keď Abraha obrátil slona ku Kábe, slon si kľakol a nechcel sa pohnúť. A keď ho obrátili smerom k Jemenu, hneď sa rozbehol.

Tak Alah ta’ala zoslal na Abrahovo vojsko, ktoré nemalo silu priblížiť sa k Mekke a zaútočiť, kŕdeľ vtákov, ktoré sa volajú ababíl, to jest horské lastovičky. Každý z týchto vtákov niesol po tri kamene veľkosti cícera alebo šošovice: jeden v zobáku a dva v nohách. Pustili ich na Abrahovo vojsko. Kamene prerážali vojakov od hlavy nadol a prechádzali nimi. Každý vojak, ktorého zasiahol kameň, hneď zomrel. Ako je oznámené vo vznešenom ajate, vojsko sa stalo ako vyžraté lístie obilia. Keď to Abraha uvidel, zľakol sa a chcel utiecť. Ale nemohol utiecť. Bol hlavným terčom kameňov a kamene zasiahli aj jeho. Keď utekal, mäso z neho odpadávalo kus po kuse, a tak zomrel. Táto udalosť je v súre al-Fíl vznešeného Koránu oznámená, podľa významu, takto: „(Ó Môj Rasul!) Či si nevidel, čo tvoj Pán urobil s ľuďmi slona (ktorí chceli zbúrať Kábu, s Abrahovým vojskom vystrojeným slonmi)? Či neučinil, aby ich úklady (zbúrať Kábu al-Muazzama) vyšli nazmar? A poslal na nich kŕdle vtákov. Každý z týchto vtákov na nich vrhal kamene z hliny vypálenej v ohni. Nakoniec ich Alah ta’ala zničil a urobil ich ako lístie obilia vyžraté moľou. (Urobil ich ako vyžraté lístie obilia, ktoré rozhrýzli a rozsekali červy.)“24

„Ja som vlastníkom tiav. A Kába má, samozrejme, svojho Vlastníka. On ju ochráni“ Šajbat al-Hamd

Arábia a kultúrne centrá okolo nej