RADOSTNÉ ZVESTI

Obdobie džáhilijje (nevedomosti)

Predtým, ako Sláva vesmíru prišiel na svet, celý svet bol v duchovnom ohľade ponorený do strašnej tmy (zulmatu). Ľudia nesmierne zdivočeli; náboženstvá, ktoré zoslal Alah ta’ala, boli zabudnuté; miesto Božích príkazov zaujali predstavy a myšlienky, ktoré si ľudia sami vymysleli. Všetky stvorenia boli celkom vyčerpané divošstvom a útlakom ľudí.

U všetkých národov na zemi bol Alah ta’ala zabudnutý, zmizla viera v tavhíd (Alahovu jedinosť), ktorá je prameňom pokoja, šťastia a radosti. Búrka neviery (kufru) vytrhla imán zo sŕdc a v dušiach sa namiesto viery v Alaha ta’ala zakorenila myšlienka uctievania modiel.

Náboženstvo, ktoré priniesol Músa alejhis-salám, bolo zabudnuté, Tavrát skazený. Synovia Izraela sa medzi sebou rozhádali. Aj Ísovo náboženstvo, ktoré priniesol Ísa alejhis-salám, bolo úplne skazené a už nemalo nič spoločné s pravým náboženstvom. Bola prijatá trojica, to jest viera v troch bohov. Pôvodný Indžíl sa stratil a kňazi ho menili, ako chceli. Obe knihy prestali byť Alahovým slovom (kalám). V Egypte vládol zákon skresleného Tavrátu a v Byzancii zmenené Ísovo náboženstvo, to jest kresťanstvo. V Iráne uctievali oheň a oheň uctievačov ohňa nehasol celých tisíc rokov. V Číne vládol konfucianizmus a v Indii budhizmus – vymyslené náboženstvá.

Ľudia v Arábii však ešte viac zablúdili a zišli z cesty. Do Káby al-Muazzama, ktorej Alah ta’ala pripisuje veľkú hodnotu, umiestnili tristošesťdesiat (360) modiel. A Kába al-Muazzama je napodobeninou „Bajt al-mamúru“ rovnakej veľkosti, ktorý na Arši navštevujú anjeli. Kto sa voči Kábe prehrešil neúctou, toho Džanáb al-Hakk v najkratšom čase zahubil.

Aj kmeň Džurhum zašiel ďaleko v smilstve a nemravnosti. Keď ich vládcovia videli veľmi nečestné a veľmi nízke skutky tohto kmeňa, napomínali ich: „Ó Džurhumovci! Chráňte Harám aš-šaríf (posvätné územie) Alaha ta’ala a bezpečnosť tohto Harámu a spamätajte sa! Viete, čo postihlo každú z umm Húda, Sáliha a Šuajba (alejhimus-salám), ktoré boli pred vami, a ako zahynuli. Prikazujte si navzájom dobro a odvracajte jeden druhého od zla. Nedajte sa oklamať svojou pominuteľnou silou. V Mekke sa chráňte odvracania od Hakka a útlaku, lebo útlak je príčinou záhuby ľudí. Prisahám pri Alahovi ta’ala: niet národa, ktorý by žil v tomto kraji, páchal útlak a odvracal sa od Hakka, a ktorému by Alah ta’ala neprerušil potomstvo, nevytrhol ho aj s koreňmi a na jeho miesto nepriviedol iný národ. Pre obyvateľov Mekky, ktorí pokračujú vo svojej spupnosti a odvracajú sa od Hakka, tu niet trvalého pobytu. Viete, čo postihlo národy Tasm, Džadís a Amálika, ktoré pred vami žili v tomto kraji, ktoré žili dlhšie, boli silnejšie, početnejšie a bohatšie ako vy. To, že pohŕdali Harámom aš-šaríf a že sa odvrátili od Hakka a ponorili sa do útlaku, bolo príčinou ich vyhnania z tohto požehnaného miesta. Videli ste a počuli, že Alah ta’ala na niektorých z nich poslal drobné mravce, niektorých vyhnal hladom a niektorých mečom!“

Oni však neposlúchli. Nakoniec Alah ta’ala aj ich pre túto ich spupnosť zahubil… Práve v takej dobe sa v požehnanej Mekke, ktorá je stredom zeme, valila neviera ako príval a vnútro Bajtulláhu bolo plné stoviek modiel, ako Lát, Uzza a Manát. Útlak dosahoval krajnú hranicu a nemravnosť sa považovala za dôvod na pýchu. Arábia žila v náboženskom, duchovnom, spoločenskom a politickom ohľade v rozšírenej tme, v úplnej nevedomosti, spupnosti, bezuzdnosti a bludu. V tejto dobe, ktorá sa nazýva obdobie džáhilijje (nevedomosti), ľudia väčšinou žili kočovným životom a boli rozdelení na kmene. Obdobie džáhilijje bolo obdobím plným tmy (zulmatu). Arabské kmene, v neustálych sporoch, považovali prepady a drancovanie za zdroj svojej obživy. V Arábii, zloženej z kmeňov, medzi ktorými sa rozšíril útlak a drancovanie, nebol ani politický poriadok, ani spoločenské zriadenie. Okrem toho sa pitie, hazardné hry, smilstvo, krádež, útlak, lož a nemravnosť – všetko, čo z toho bolo – rozšírili do krajnosti. Útlak bol najnemilosrdnejším nástrojom, z ktorého tuhla krv v žilách, ktorým sa silnejší posluhoval proti slabšiemu. Ženy sa kupovali a predávali ako obyčajný tovar. Niektorí považovali narodenie dievčaťa za nešťastie a hanbu. Táto strašná predstava zašla tak ďaleko, že malé dievčatká zaživa ukladali do jám vykopaných v piesku, a bez ohľadu na to, že sa im vešali okolo krku a horko plakali: „Ocko môj! Ocko môj!…“, zasypávali ich zemou a nechávali zomrieť. Svedomie ich pre tieto skutky vôbec netrápilo, naopak, považovali to za hrdinstvo. Jedným slovom, medzi ľuďmi tej doby akoby zmizli krásne vlastnosti, ako súcit, milosrdenstvo, dobrota a spravodlivosť.

„Zvestujem vám radostnú zvesť, že po mne príde rasul menom Ahmad“ Ísa alejhis-salám

Napriek tomu bolo v tej dobe medzi Arabmi niečo pozoruhodné: literatúra, výrečnosť a čistota jazyka boli veľmi cenené a povznesené na vrchol. Básnikom a poézii pripisovali veľký význam a považovali to za veľký dôvod na hrdosť. Silný básnik prinášal vážnosť sebe aj svojmu kmeňu. V určenom čase sa konali trhy a súťaže v básnictve a rečníctve. Básne alebo reči víťazov sa vešali na stenu Káby. Sedem najslávnejších básní zavesených na stene Káby v období džáhilijje sa nazývalo „Muallakát as-sab’a“, to jest „Sedem zavesených básní“.

V tom čase boli ľudia v Arábii rozdrobení aj vo viere. Jedni vôbec neverili a neuznávali nič okrem pozemského života. Druhí verili v Alaha ta’ala a v Súdny deň, ale neprijímali, že by z radov ľudí mohol prísť prorok. Ďalší verili v Alaha ta’ala, ale v áchiru neverili. A ďalšia veľká časť páchala širk, pridružovala k Alahovi ta’ala spoločníkov a uctievala modly. Každý polyteista mal doma jednu modlu.

Svet bol taký zatemnený a tma tak zahalila všetko navôkol, že ľudia prestali veriť v Alaha ta’ala, Stvoriteľa všetkého, a uctievať Ho. Vo svojom zmätku sa klaňali javom, ktoré sa dejú vo vesmíre, a veciam, ktoré stvoril Džanáb al-Hakk, a najmä modlám, ktoré si vlastnými rukami vytesali z kameňa a dreva, ako „bohom“.

Popri nich všetkých boli aj veriaci správneho imánu, nazývaní „hanífovia“, ktorí boli v náboženstve, ktoré oznámil hazrat Ibráhím. Verili v Alaha ta’ala a stránili sa modiel. Prorokov otec Abdulláh, starý otec Abdulmuttalib, matka a ešte niektorí ďalší ľudia boli v náboženstve Ibráhíma alejhis-salám.

Všetky ostatné skupiny, okrem veriacich hanífov, boli na zlej ceste a ponorené vo veľkej tme.

Zulumát a áb-i haját

Abu Mudžáhid Enver ibn Názif rahmatulláhi alejh povedal: „Áb-i haját sa nachádza v zulumáte.“ Áb-i haját je voda života, po ktorej vypití človek nezomrie, a zulumát znamená tmu. Predpokladá sa, že táto voda sa nachádza v pralesoch, kde ešte nezaznela sekera, medzi divou zverou, v hlbokej tme, v najhlbších častiach lesov.

K tejto vode je také ťažké dostať sa, že je to takmer nemožné. Podania hovoria, že ten, kto prekoná tieto ťažké prekážky a dostane sa k tejto vode, nezomrie. Aj viera Ahl as-sunny je akoby áb-i haját za horou Káf, v najodľahlejšom kúte pralesov, kde ešte nezaznela sekera. Tí, ktorí sa z tejto vody, tečúcej do večnosti, napijú čo len kvapku, dosiahnu večné dobrodenia. Ako hovorí jeden verš: „Áb-i haját sa nachádza na temných miestach!“

Hazrat Husajn Hilmi ibn Saíd kuddisa sirruhu povedal: „Kto sa z nej napije čo len kvapku, pre toho už niet smrti, v džanne ho čaká večný život. Áb-i haját sa nachádza na miestach, kde sú zlí, skazení ľudia, bid’y a neviera.“

Prichádza Sultán vesmíru

Svet bol smutný, bytosti smutné, srdcia smutné a tváre sa zabudli usmievať. Bol potrebný hrdina, ktorý by sa stal príčinou toho, aby sa ľudia, ktorých Alah ta’ala stvoril nad ostatnými stvoreniami, zachránili pred džahannamom. Do jeho narodenia zostávalo už veľmi málo. Svet sa pripravoval privítať vlastníka nuru, ktorý od Adama alejhis-salám až do toho dňa prechádzal z čistých čiel na čisté čelá. Prichádzal Človek, ktorému niet rovného, ktorý ukáže ľuďom a džinom večné šťastie!… Prichádzal Vznešený Človek, prameň súcitu a milosrdenstva, ozdobený mravmi svojho Pána!…

Prichádzal vlastník Makámu Mahmúd, koruna tých, ktorí sa prihovárajú!… Prichádzal Učiteľ vesmíru, podstata všetkých bytostí, vodca ľudí! Prichádzal ten, kto v deň zhromaždenia (mahšar) priskočí na pomoc, Sultán prorokov!… Prichádzal Habíb Alaha ta’ala, Jeho milovaný, ten, kvôli ktorému sme boli stvorení, milosť pre svety, náš milovaný Prorok!… Prichádzal Prorok, hazrat Muhammad Mustafa (sallalláhu alejhi va sallam)…

Povedali: syna, akým je tvoj,
nebolo, odkedy svet je stvorený.
Syna s takým vznešeným stupňom
žiadnej matke nedal Džalíl.
Veľké šťastie si našla, ó Amina, ty,
z teba sa narodí ten s krásnymi mravmi.
Ten, čo prichádza, je sultán poznania zhora daného,
ten, čo prichádza, je prameň tavhídu a múdrosti.
Jedno jeho meno je Mahmúd a druhé Ahmad,
jeho bytie je milosťou pre všetky svety.
Z lásky k nemu sa nebesá točia,
po jeho tvári túžia ľudia aj anjeli.

„V Súdny deň som vodcom tých, ktorí prišli predtým, aj tých, ktorí prídu potom. Oznamujem pravdu, nevychvaľujem sa“ Hadís šaríf

Oblasť Mekky al-Mukarrama

Priletel biely vták, krídlom zamával
a pevne ma po chrbte pohladil.
V tej chvíli sa narodil Sultán viery,
nebesá aj zem zaplavil nur.
Kto sa chce pred ohňom zachrániť,
nech s láskou a zápalom vraví salavát!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Sajjida l-avvalína va l-áchirín.