JEHO PRÍCHOD NA SVET (NARODENIE)

Moja umma, moja umma

Hazrat Amina, najšťastnejšia zo všetkých matiek, ktorej sa dostalo najvznešenejšej zo všetkých poct, opisuje svoje tehotenstvo takto: „Keď som nosila pod srdcom toho Vodcu, necítila som nijakú bolesť ani ťažkosť. Ani som necítila, že som tehotná. Ale po šiestich mesiacoch, jedného dňa, medzi spánkom a bdením, mi ktosi povedal: ‚Vieš, koho nosíš?‘ Keď som odpovedala: ‚Neviem‘, oznámil mi: ‚Vedz, že nosíš posledného z prorokov!‘ Keď sa priblížil čas pôrodu, ten istý znova prišiel a povedal: ‚Ó Amina! Keď sa dieťa narodí, daj mu meno Muhammad.‘ V inom podaní sa uvádza: ‚Ó Amina! Keď sa dieťa narodí, daj mu meno Ahmad!’“

Naša matka hazrat Amina opisuje aj samu chvíľu pôrodu: „Keď nadišla chvíľa pôrodu, počula som mohutný hlas. Prebehla mnou triaška. Potom som uvidela bieleho vtáka; priletel a pohladil ma krídlom. Zo strachu a triašky nezostalo ani stopy. V tej chvíli som pocítila veľký smäd, akoby som horela od horúčavy. Vedľa seba som uvidela misku šerbetu, bieleho ako mlieko. Podali mi ho, aby som sa napila. Napila som sa; bol sladší ako med a studený. Smäd ma prešiel. Potom som uvidela veľký nur; môj dom sa tak rozžiaril, že okrem toho nuru som nič iné nevidela.

Kto sa chce pred ohňom zachrániť,
nech s láskou a zápalom vraví salavát!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Núra Aršilláh.

„Som habíb Alaha ta’ala, Jeho milovaný. Som prvý medzi prorokmi. Nehovorím to, aby som sa vychvaľoval“ Hadís šaríf

Dom, v ktorom sa narodil Prorok, patril jeho pradedovi Hášimovi ibn Abd Manáfovi. Nachádzal sa 300–400 metrov severovýchodne od Káby.

Pri hidžre Prorok tento požehnaný dom odovzdal Akílovi ibn Abí Tálibovi. Akílovi vnuci ho predali Muhammadovi ibn Júsufovi Sakafímu.

Neskôr tento požehnaný dom kúpila pani Chajzurán, matka Hárúna ar-Rašída, a premenila ho na mešitu.

Túto mešitu, ktorú chránili Abbásovci a mamlúci, starostlivo udržiavali aj v osmanskej dobe. Sultán Sulejman-chán Zákonodarca (Kanúní) ju dal postaviť nanovo.

Táto mešita bola v priebehu dejín mnohokrát opravovaná.

Mešitu zbúrali roku 1924. Dom, ktorý na tom mieste roku 1950 dal postaviť šajch Abbás Kattán, slúži od roku 1959 ako Mekkánska ľudová knižnica.

Vtedy som uvidela mnoho žien, ktoré ma obklopili a slúžili mi. Boli vysokej postavy a tváre im žiarili ako slnko. Podobali sa dcéram z kmeňa Abd Manáfa. Čudovala som sa, ako sa tak náhle objavili. Jedna z nich povedala: ‚Ja som Ásija, faraónova manželka!‘ A druhá: ‚A ja som Marjam bint Imrán a toto sú húrie2 z džanny.‘

A v tej chvíli som uvidela dlhú bielu hodvábnu látku, ktorá sa tiahla od neba až k zemi. Povedali: ‚Zakryte ho pred očami ľudí.‘ Vtedy sa objavil kŕdeľ vtákov. Zobáky mali zo smaragdu a krídla z rubínu. Od strachu som sa spotila a z kvapiek potu, ktoré padali, sa šírila vôňa pižma. Kým som bola v takom stave, sňali mi závoj z očí. Uvidela som celú zem od východu až po západ. Obklopili ma anjeli.

Hneď ako sa Muhammad alejhis-salám narodil, sklonil svoju požehnanú hlavu do sadždy a zdvihol ukazovák. Potom z neba zostúpil kúsok bieleho oblaku a zahalil ho. Počula som hlas, ktorý hovoril: ‚Preveďte ho všade, od západu až po východ. Preveďte ho, aby ho celý svet spoznal podľa mena, podoby a vlastností. Nech vedia, že jeho meno je Máhí, to jest že Alah ta’ala ním zotiera stopy širku.‘

Potom zmizol aj ten oblak a ja som uvidela Muhammada (sallalláhu alejhi va sallam) zavinutého do bielej vlnenej látky. V tej chvíli prišli traja muži, ktorých tváre žiarili ako slnko. Jeden držal v ruke strieborný džbán, druhý misu zo smaragdu a tretí hodváb. Z džbánu akoby kvapkalo pižmo. Môjho požehnaného syna vložili do misy. Umyli mu požehnanú hlavu a nohy a zavinuli ho do hodvábu. Potom mu požehnanú hlavu natreli voňavkou, požehnané oči mu natreli surmou a zmizli.“

Z nebies zostúpili anjeli v radoch,
môj dom obchádzali ako Kábu v taváfe.
Prišli húrie, skupina za skupinou,
od nuru ich tvárí sa môj dom nurom naplnil.
Vo vzduchu sa prestrelo lôžko,
volá sa Sundus, anjel ho prestrel.
Užasnutá som vtedy onemela,
keď som to všetko jasne uzrela.
Zrazu sa stena rozostúpila
a z džanny prišli tri húrie.
Niektorí hovoria: z tých troch krások
jedna bola Ásija, tvár ako mesiac.
Druhá bola, nepochybne, pani Marjam,
a tretia – kráska spomedzi húrií.
Všetky tri prišli s láskavosťou
a v tej chvíli ma pozdravili.
Prišli a okolo mňa si sadli,
jedna druhej radostnú zvesť o Mustafovi priniesli.

Keď sa Muhammad alejhis-salám narodil, pri našej matke hazrat Amine boli pani Šifá, matka Abdurrahmána ibn Avfa, pani Fátima, matka Usmana ibn Abi l-Ása, a teta nášho Proroka (otcova sestra) pani Safíja. Aj ony o nure, ktorý videli, a o ďalších udalostiach rozprávali takto:

Pani Šifá rozpráva: „V tú noc som bola pri Amine ako pomocníčka. Počula som, ako Muhammad alejhis-salám hneď po narodení vyslovuje modlitbu a úpenlivo prosí. Zo skrytého sveta sa ozval hlas: ‚Jarhamuka Rabbuka.‘ Potom vyšiel nur a tak zažiaril, že bolo vidieť všetko od východu po západ…“ Pani Šifá, ktorá bola svedkom ešte mnohých udalostí, povedala: „Keď mu bolo oznámené prorocké poslanie, bola som medzi prvými, ktorí bez akéhokoľvek zaváhania prijali imán.“

„V Súdny deň, keď budú všetci mlčať, ja budem hovoriť. Keď sa nikto nebude môcť ani pohnúť, ja sa budem za nich prihovárať“ Hadís šaríf

Všetky stvorenia sa ponorili do radosti,
smútok odišiel, svet znovu ožil.
Všetky čiastočky sveta nahlas zvolali,
volajúc jedna na druhú, „marhabá“ povedali.
Marhabá, ó vznešený Sultán, marhabá,
marhabá, ó prameň poznania, marhabá.
Marhabá, ó tajomstvo Furkánu, marhabá,
marhabá, ó liek na každý neduh, marhabá.
Marhabá, ó slávik záhrady krásy,
marhabá, ó ty, čo si blízky Vlastníkovi velebnosti.
Marhabá, ó Hakkov mesiac a slnko,
marhabá, ó ty, čo nie si od Hakka oddelený.
Marhabá, ó útočisko hriešnej ummy, marhabá,
marhabá, ó útočisko bezmocných, marhabá.
Marhabá, ó svetlo oka Chalílovho,
marhabá, ó vyvolený miláčik Džalíla.
Marhabá, ó milosť pre svety,
marhabá, ty si ten, kto sa za hriešnikov prihovára.
Marhabá, ó padišáh oboch svetov,
kvôli tebe bol tento svet stvorený.

Pani Safíja rozprávala takto: „Keď sa Muhammad alejhis-salám narodil, nur zahalil všetko navôkol. Hneď ako sa narodil, urobil sadždu, potom zdvihol požehnanú hlavu a jasným jazykom povedal: ‚Lá iláha illalláh, inní Rasululláh.‘ Keď som ho chcela okúpať, ozval sa hlas: ‚Poslali sme ho okúpaného.‘ Videli sme, že pupočnú šnúru má už prerezanú a že je obrezaný. Hneď ako sa narodil, urobil sadždu. Vtedy tichým hlasom čosi hovoril. Priložila som ucho k jeho požehnaným ústam; hovoril: ‚Ummatí, ummatí!‘ (Moja umma, moja umma!)“3

Obrátený k Bajtulláhu ten Rasul
tvár na zem sklonil a sadždu urobil.
V sadžde mu hlava aj jazyk Hakka chvália,
zdvihol prst a tavhíd vyslovil.
Hovoril: „Ó Pane môj, tvár k Tebe obraciam,
Alah môj, moju ummu mi daruj!“
Všetku nádej srdca na Hakka upína
a hovoril: „Moja umma, moja umma!“

Keď sa narodil náš milovaný Prorok, jeho starý otec Abdulmuttalib bol pri Kábe aš-šaríf a modlil sa k Alahovi ta’ala a úpenlivo Ho prosil. Toto narodenie mu bolo zvestované ako radostná zvesť takto:

Kába sa zrazu sklonila do sadždy smerom k Makámu Ibráhím a znova sa vrátila do pôvodného stavu. Abdulmuttalib počul, ako Kába jasným jazykom hovorí: „Alláhu akbar! Hlas Muhammada (sallalláhu alejhi va sallam) ma očistí od modiel.“ V tej chvíli modla Hubal padla tvárou k zemi. Vtedy sa ozval hlas: „Amine sa narodil syn. Muhammad (sallalláhu alejhi va sallam) vyvedie ľud z tmy bludu k nuru správnej cesty (hidája). Vznešený Hakk ho poslal ako proroka k ľuďom a džinom. Ó anjeli, buďte svedkami: jemu boli dané kľúče od všetkých pokladníc. Nezabudnite na deň jeho narodenia; nech je vám ten deň až do Súdneho dňa sviatkom.“ Keď Abdulmuttalib počul tieto slová, od úžasu nemohol prehovoriť. „Či sa mi to sníva?“ spýtal sa sám seba a prešiel si rukou po hrudi. Vtedy počul ďalší hlas: „Ó vodca Kurajšovcov, čo ťa to tak vyľakalo?“ Nemal silu odpovedať.

Keď sa priblížil k Amininmu domu, na streche domu uvidel vtáka. Roztiahol krídla a zakryl nimi dom. Mekkánske vrchy žiarili od jeho nuru. Biely oblak vrhal na dom tieň. Dvaja anjeli, ktorí stáli pred dverami, ho nepustili dnu. Kým rozmýšľal: „Čo je to za stav? Či sa mi sníva?“, do nosa mu zavanula vôňa pižma, ktorá prichádzala zvnútra.

Abdulmuttalib, ktorý v deň narodenia Muhammada alejhis-salám videl mnohé udalosti, sa z tejto radostnej zvesti nesmierne potešil a povedal: „Tento môj syn bude mať veľmi vznešené postavenie a česť.“4

Aby oslávil také veľké šťastie, Abdulmuttalib od siedmeho dňa po narodení tri dni hostil Mekkáncov. Okrem toho v každej štvrti mesta obetoval ťavy a ich mäso nechal, aby z neho mali úžitok ľudia aj zvieratá.5 Tým, ktorí sa ho počas hostiny pýtali, aké meno dal dieťaťu, povedal: „Dal som mu meno MUHAMMAD (sallalláhu alejhi va sallam).“ A tým, ktorí sa pýtali, prečo mu nedal meno niektorého z predkov, odpovedal: „Pretože som chcel, aby ho chválili a velebili Alah ta’ala aj ľudia.“6 V inom podaní sa uvádza, že meno „Muhammad“ mu dala pani Amina.

Ó ty, ktorého tvár žiari ako mesiac v splne,
ó ty, čo všetkým padlým podávaš ruku.
Ó ty, čo si liekom na neduhy srdca,
ó ty, čo si sultánom všetkých stvorení.
Ty si sultán všetkých prorokov,
svetlo oka valíov a vyvolených.
Ó ty, posledný na tróne proroctva,
ó ty, čo si na proroctvo pečať vtlačil.

„V Súdny deň som imámom a chatíbom prorokov a tým, kto sa bude za všetkých z nich prihovárať. Toto nehovorím, aby som sa vychvaľoval“ Hadís šaríf

Keď tvoj nur rozjasnil celý vesmír,
tvoja tvár ako ruža premenila svet na ružovú záhradu.
Zmizla tma nevedomosti a bludu,
záhrada poznania dosiahla dokonalosť.
Ja Habíballáh, na pomoc nám príď,
v poslednom výdychu nás svojou tvárou poteš.

Dôležité udalosti v noci narodenia Rasululláha

Predtým, ako sa Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) narodil, a v čase jeho narodenia sa udialo mnoho udalostí ako znamenia, že svojím príchodom poctí svet. Známym ľuďom tej doby sa ešte dávno pred Prorokovým narodením snívali sny. Keď ich dali vyložiť veštcom a slávnym učencom tej doby, tí povedali, že tieto sny „ukazujú, že príde Muhammad alejhis-salám“.

Starý otec nášho milovaného Proroka, Abdulmuttalib, rozprával: „Raz som zaspal. Zobudil som sa a triasol som sa od sna, ktorý sa mi prisnil. Chcel som hneď ísť k niektorému veštcovi, aby mi ho vyložil. Keď som k nemu prišiel, pozrel mi do tváre a povedal: ‚Ó vodca Kurajšovcov! Čo je s tebou? Na tvári sa ti zračí celkom iný stav. Nestalo sa niečo dôležité, čo ťa priviedlo do takého stavu?‘ Povedal som: ‚Áno, prisnil sa mi strašný sen, ktorý som ešte nikomu nevyrozprával‘, sadol som si k nemu a začal som rozprávať:

‚Dnes v noci som vo sne videl jeden veľmi veľký strom. Jeden jeho koniec siahal až k nebu a jeho konáre sa rozprestierali na východ aj na západ. Z toho stromu sa šíril taký nur, že aj slnko bolo vedľa neho celkom bledé.

Raz ho bolo vidieť, raz sa stratil z očí. Ľudia sa k nemu obracali. Jeho nur sa každú chvíľu zväčšoval. Niektorí z kmeňa Kurajš sa chytali konárov toho stromu a iní sa ho pokúšali vyťať. Jeden mladík bránil tým, ktorí ho chceli vyťať. Mal veľmi krásnu tvár; takú tvár som dovtedy nikdy nevidel. Okrem toho sa z jeho tela šírili navôkol príjemné vône. Natiahol som ruku, aby som sa chytil jedného konára stromu, ale nedosiahol som naň.‘

Keď som dorozprával sen, veštcovi sa zmenila tvár.

Zbledol. Potom povedal: ‚Ty v tom nemáš podiel!‘ Spýtal som sa: ‚A kto má podiel?‘ Povedal: ‚Tí, ktorí sa držia konárov toho stromu‘, a pokračoval: ‚Z tvojho potomstva príde prorok, zavládne všetkými stranami sveta a ľudia prijmú jeho náboženstvo.‘ Potom sa obrátil k môjmu synovi Abu Tálibovi, ktorý bol so mnou, a povedal: ‚Tento mu bude, ako sa zdá, strýkom.‘“ Abu Tálib túto udalosť vyrozprával Prorokovi, keď mu bolo oznámené prorocké poslanie, a povedal: „Hľa, ten strom je Abu l-Kásim, al-Amín Muhammad alejhis-salám.“

V noci, keď náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám prišiel na svet, sa objavila jedna hviezda. Židovskí učenci, ktorí ju uvideli, pochopili, že sa narodil Muhammad alejhis-salám.

Hassán ibn Sábit, jeden zo sahábov, rozpráva: „Mal som osem rokov. Jedného rána bežal jeden Žid a kričal: ‚Hej, Židia!‘ Keď sa Židia okolo neho zhromaždili a pýtali sa: ‚Čo sa stalo, prečo kričíš?’, odpovedal: ‚Vedzte, že dnes v noci vyšla Ahmadova hviezda! Ahmad dnes v noci prišiel na svet…’“

V noci narodenia Rasula al-akram všetky modly v Kábe padli tvárou k zemi.

Urva ibn Zubajr podáva: „Jedna skupina Kurajšovcov mala svoju modlu. Raz do roka ju obchádzali v taváfe, obetovali ťavy a pili víno. Keď v jeden taký deň znova prišli k modle, našli ju ležať tvárou na zemi. Zdvihli ju, ale znova padla. To sa zopakovalo trikrát. Vtedy, keď ju zo všetkých strán podopierali, aby ju dobre upevnili, ozval sa takýto hlas: ‚Narodil sa ktosi a všetko na zemi sa pohlo. Koľko je modiel – všetky padli. Srdcia vládcov sa zachveli od strachu!’“ Táto udalosť sa stala práve v noci, keď sa narodil Muhammad alejhis-salám.

V meste Medáin sa zrútilo štrnásť veží paláca iránskeho cisára (kisrá). V tú noc cisár a jeho ľudia, ktorých zobudil hukot a hrôza, dali vyložiť strašné sny, ktoré sa prisnili niektorým z ich popredných mužov, a pochopili, že je to znamenie čohosi veľkého.

Najslávnejší veštci tieto sny vyložili takto: „Zvestujú, že Šám (Sýria), Tigris, Eufrat, Irak a Irán sa stanú vlastníctvom islamu.“

„Bol som privedený na svet z najlepších a vyvolených spomedzi ľudí, ktorí žili v každom storočí a v každej dobe“ Hadís šaríf

Mekka al-Mukarrama a jej okolie

V tú istú noc náhle vyhasli aj obrovské ohne madžúsov, to jest uctievačov ohňa, ktoré horeli tisíc rokov. Zapísali si dátum, keď oheň vyhasol; bola to tá noc, keď sa zrútili veže na cisárovom paláci.

V tú noc v okamihu zmizla voda aj z jazera Sáva, ktoré sa v tých časoch pokladalo za posvätné, a jazero vyschlo.

Na strane Šámu sa údolie rieky Samáva, ktoré tisíc rokov nemalo vodu a bolo vyschnuté, v tú noc naplnilo, vylialo sa z brehov a potieklo.

Od noci narodenia Muhammada alejhis-salám už satani a džinovia nemohli kurajšovským veštcom donášať správy o udalostiach. Veštenie sa skončilo…

V noci narodenia Habíba al-akram a po nej sa okrem týchto udalostí, aké dovtedy nebývali, stalo aj mnoho iných. To všetko bolo znamením, že sa narodil posledný Prorok, Muhammad alejhis-salám.7

Noc mevlidu

Noc, v ktorú sa narodil Prorok (sallalláhu alejhi va sallam), sa nazýva „Noc mevlidu“. Mevlid znamená „čas narodenia“.

Je to po noci Kadr najvzácnejšia noc a v nej sa odpúšťa tým, ktorí sa radujú z narodenia nášho milovaného Proroka.

Veľkou odmenou (savab) je v túto noc čítať, počúvať a prednášať o stavoch a zázrakoch, ktoré sa ukázali v čase Prorokovho narodenia. Rozprával o nich aj sám náš milovaný Prorok.

Aj vznešení sahábovia sa v túto noc schádzali na jednom mieste, spomínali na ten deň, prednášali a rozprávali.

Moslimovia vo všetkých krajoch sveta každý rok 12. noc mesiaca rabí al-avval slávia ako Noc mevlidu. Všade sa prednášajú mevlidové básne a spomína sa Sultán vesmíru.

Umma každého proroka slávila deň narodenia svojho proroka ako sviatok. Aj tento deň je sviatkom moslimov, dňom veselosti a radosti.

„Chváliť mňa (mevlid, prednášanie ilahí) je uctievanie. Uctievanie s bubnovaním na tamburínu (def) (hudobný nástroj), so zábavou a hrou nie je dovolené“ Hadís šaríf

Pani Amina je jeho matka,
z tej mušle sa zrodila táto perla.
V mesiaci rabí al-avval,
dvanástej noci, v noci na pondelok,
v tú noc, keď sa narodil najlepší z ľudí,
čo všetko jeho matka vtedy videla, čo všetko!
Povedala matka toho Habíba: videla som
zázračný nur – slnko okolo neho ako motýľ krúži.
Zrazu ako blesk z môjho domu vyšiel,
až po nebesá sa svet nurom naplnil.
Nebesá sa otvorili, zmizla tma,
videla som troch anjelov, každý v ruke lampu drží.
Jeden na východe, druhý na západe,
a tretí na streche Káby zastal.
Kába sa v tej chvíli zrazu ozvala,
povedala: dnes v noci sa narodilo slnko sveta.
Alah môj, pre toho Muhammada,
pre Ahmada, prameň príhovoru,
nech je Pomocník spokojný s jeho ummou,
rahmatulláhi alejhim adžma’ín.
As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Núra Aršilláh!
Süleyman Çelebi