JEHO DETSTVO
Odovzdanie dojke
Keď naša matka Amina vzala do náručia svoje dieťa plné nuru, akoby zabudla na bolesť zo smrti svojho manžela, hazrat Abdulláha. Potom, ako ho matka deväť dní dojčila, bola mu niekoľko dní dojkou pani Suvajba, otrokyňa Abu Lahaba. Pani Suvajba predtým dojčila hazrat Hamzu a neskôr aj Abu Salamu. Háfiz Ibn Džazarí hovorí: „Keď Abu Lahaba videli vo sne a spýtali sa ho, v akom je stave, povedal: ‚Trpím trestom v hrobe. Ale každý rok v noci na dvanásty deň mesiaca rabí al-avval sa mi trest uľahčí. Cicám studenú vodu, ktorá mi vyteká spomedzi dvoch prstov, a oddýchnem si. V noci, keď Rasululláh prišiel na svet, mi moja otrokyňa menom Suvajba priniesla túto radostnú zvesť. Ja som ju od radosti prepustil na slobodu a prikázal som jej, aby mu bola dojkou. Preto sa mi v tie noci trest uľahčí.‘“ V tom čase mali Mekkánci zvyk dávať svoje deti dojkám. Deti posielali na blízke náhorné planiny s čistým vzduchom a sladkou vodou a tie istý čas žili u svojich dojok. Dôvodom bolo horúce mekkánske podnebie. Každý rok s týmto úmyslom prichádzalo do Mekky mnoho žien. Každá si vzala jedno dieťa, aby ho dojčila, a odviedla ho. Keď deti vychovali a vrátili, dostávali veľkú odmenu a dary. Aj v roku, keď sa narodil Prorok, prišlo do Mekky ako každý rok mnoho žien z kmeňa Banú Sa’d, ktorý žil na náhorných planinách, s úmyslom stať sa dojkami. Každá z nich si už vzala jedno dieťa, aby ho dojčila. Spomedzi kmeňov v okolí Mekky bol kmeň Banú Sa’d široko-ďaleko známy cťou, štedrosťou, odvahou, skromnosťou a správnou arabčinou. Kurajšovskí predáci najradšej dávali svoje deti tomuto kmeňu. V tom roku vládlo v kraji kmeňa Banú Sa’d veľké sucho a hlad. Pani Halíma z tohto kmeňa opisuje tento stav takto: „V tom roku som zbierala trávu, blúdiac po poliach, a ďakovala som Alahovi ta’ala, že som ju našla. Niekedy prešli aj tri dni, a nevložila som nič do úst. V takom stave sa mi narodilo dieťa. Na jednej strane hlad, na druhej strane pôrodné muky. Boli chvíle, keď som od hladu nerozoznávala zem od neba ani noc od dňa. Jednej noci som zaspala na púšti. Vo sne ma ktosi ponoril do vody belšej ako mlieko a povedal: ‚Pi túto vodu.‘ Pila som do sýtosti. Potom ma znova prinútil piť. Pila som a pila, voda bola sladšia ako med. ‚Nech máš hojnosť mlieka, ó Halíma! Spoznala si ma?‘ spýtal sa. Keď som povedala, že som ho nespoznala, povedal: ‚Ja som chvála a vďaka, ktorú si vzdávala vo svojom ťažkom stave. Ó Halíma! Choď do Mekky. Tam ti bude spoločníkom jeden „Nur“ a budeš naplnená požehnaním (bereket). Tento sen nikomu nerozprávaj!‘ Keď som sa zobudila, videla som, že mám prsia plné mlieka a že ma bieda a hlad opustili.“ V tom roku pre hlad prišlo do Mekky viac dojok ako v iných rokoch, aby za plácu dojčili deti a tak prečkali ťažké časy.
„Neboli sme stvorení na hru“ Hadís šaríf
Púšť Banú Sa’d
Všetky sa ponáhľali vziať deti z bohatých rodín. Každá z tých žien si vzala jedno dieťa. Keďže Prorok bol sirota, mysleli si, že nedostanú veľkú plácu, a preto ho nechceli vziať. Medzi tými ženami bola aj pani Halíma, známa svojou cnosťou, čistotou, miernosťou, hanblivosťou a krásnymi mravmi. Keďže zviera, na ktorom jazdili, bolo slabé, prišli do Mekky neskoro. Ale toto oneskorenie bolo príčinou, že dosiahli viac, ako hľadali. Halíma a jej manžel obišli mekkánske ulice a videli, že deti z bohatých rodín sú už rozobraté. Napriek tomu sa nechceli vrátiť s prázdnymi rukami. Jediným ich želaním bolo vrátiť sa s dieťaťom.
Napokon stretli jedného muža, ktorý vzbudzoval úctu a mal veľmi mierny výraz tváre. Bol to Abdulmuttalib, vodca Mekky. Keď sa dozvedel, čo chcú, poradil im, aby si vzali jeho vnuka, a povedal, že tak dosiahnu veľký blahobyt a šťastie. Abdulmuttalibova láska a vrúcnosť ich k nemu priťahovali. Hneď prijali jeho návrh. Potom starý otec odviedol pani Halímu do domu hazrat Aminy.
Pani Halíma rozpráva: „Keď som pristúpila k dieťaťu, pokojne spalo, zavinuté do plienok, na prikrývke zo zeleného hodvábu, a navôkol sa šírila vôňa pižma. Užasla som a v okamihu som si ho tak zamilovala, že som nemala srdce zobudiť ho. Keď som mu položila ruku na hruď, zobudil sa, pozrel na mňa a usmial sa. A ja som, očarená tým úsmevom, celkom zabudla na seba. Potom som v strachu, že mi matka také krásne a požehnané dieťa nedá, zakryla mu tvár a hneď som ho vzala do náručia. Dala som mu pravý prs – začal cicať. Dala som mu ľavý – nechcel cicať. Abdulmuttalib sa ku mne obrátil a povedal: ‚Raduj sa! Medzi ženami nebola ani jedna, ktorá by získala také dobrodenie ako ty!’1
Keď mi dávala svoje milované dieťa, pani Amina povedala: ‚Ó Halíma, pred troma dňami som počula hlas, ktorý povedal, že žena, ktorá bude dojčiť môjho syna, bude z kmeňa Banú Sa’d, z rodu Abu Zuajba.‘ Na to som odpovedala: ‚Ja som z kmeňa Banú Sa’d a kunja môjho otca je Abu Zuajb.‘“
Pani Halíma ďalej rozpráva: „Pani Amina mi vyrozprávala ešte mnoho udalostí a dala mi rady. A ja som jej vyrozprávala sen, ktorý sa mi prisnil pred príchodom do Mekky, a ako sa mi cestou sprava aj zľava ozývali hlasy: ‚Raduj sa, ó Halíma! Tebe je súdené dojčiť ten nur, ktorý oslepuje oči a rozjasňuje svety.‘“
Pani Halíma rozpráva: „Vzala som Muhammada alejhis-salám a vyšla som z domu hazrat Aminy. Prišla som k svojmu manželovi. Aj on, keď pozrel na tvár dieťaťa v mojom náručí, zabudol na seba a povedal: ‚Ó Halíma! Takú krásnu tvár som ešte nikdy nevidel!‘ A keď uvidel požehnanie, ktoré na nás zostúpilo hneď, ako sme ho vzali, povedal: ‚Ó Halíma! Vedz, že si vzala veľmi požehnané dieťa vysokého stupňa.‘ Ja som odpovedala: ‚Pri Alahovi, práve to som si želala, moje želanie sa splnilo.‘“
Od chvíle, keď sa pani Halíma a jej manžel vydali z Mekky s Muhammadom alejhis-salám, začali pociťovať jeho požehnanie. Ich vychudnutý osol, ktorý predtým nevládal ísť rýchlo, teraz uháňal ako ušľachtilý arabský kôň. Hoci karavána, s ktorou prišli, vyrazila oveľa skôr ako oni a bola ďaleko vpredu, dohonili ju a nechali za sebou. Keď prišli do kraja Banú Sa’d, dosiahli hojnosť a požehnanie, aké nebolo vídať. Vemená ich zvierat, ktoré predtým dávali málo mlieka, boli plné mlieka. Susedia, ktorí to videli, sa čudovali a jasne pochopili, že je to vďaka dieťaťu, ktoré si vzali na dojčenie. Prorok cical iba z pravého prsu svojej dojky, pani Halímy.
„Nikto z mojich predkov sa nedopustil smilstva. Alah ta’ala ma priviedol na svet z čistých, dobrých otcov a čistých matiek“ Hadís šaríf
Ľavý nechával svojmu mliečnemu bratovi. V dvoch mesiacoch začal liezť. V troch mesiacoch stál na nohách a v štyroch začal chodiť, pridŕžajúc sa steny. V piatich mesiacoch začal chodiť sám a v šiestich začal chodiť rýchlo. V siedmich mesiacoch chodil na všetky strany. V ôsmich mesiacoch hovoril zrozumiteľne a v deviatich mesiacoch začal hovoriť celkom jasne. V desiatich mesiacoch už začal strieľať z luku.
Pani Halíma rozprávala: „Keď začal hovoriť, jeho prvé slová boli: ‚Lá iláha illalláhu va lláhu akbar. Va l-hamdu lilláhi rabbi l-álamín.‘ Od toho dňa nesiahol po ničom bez toho, aby vyslovil meno Alaha ta’ala. Ľavou rukou nič nejedol. Keď začal chodiť, vyhýbal sa miestam, kde sa hrali deti, a hovoril im: ‚Neboli sme stvorení na toto.‘ Každý deň ho zahalil nur ako slnečné svetlo a potom sa znova rozplynul. Rozprával sa s mesiacom, a kedykoľvek ukázal na mesiac, mesiac sa pohol.“
Pre sucho upadli do veľkej biedy a raz vyšli modliť sa k Alahovi ta’ala za dážď. Keď sa vybrali na modlitbu, vzali so sebou Muhammada alejhis-salám a vďaka nemu dostali výdatný dážď a požehnanie. Pani Halíma rozpráva: „Keď mal Muhammad alejhis-salám dva roky, odstavila som ho od prsníka. Potom sme s manželom išli do Mekky vrátiť ho matke. Ale vďaka nemu sme získali toľko požehnania, že bolo pre nás veľmi ťažké rozlúčiť sa s ním a už neuvidieť jeho požehnanú tvár. Vyrozprávala som jeho matke o jeho stavoch. Pani Amina povedala: ‚Môj syn má vysoký stupeň.‘ Ja som povedala: ‚Pri Alahovi, nevidela som nikoho, kto by mal viac požehnania ako on.‘ Potom som, uvádzajúc rôzne zámienky, poprosila pani Aminu, aby ešte chvíľu zostal u nás. Neodmietla nás a dovolila, aby zostal u nás. S ním sme sa znova vrátili k svojmu kmeňu. Tak sa náš dom naplnil požehnaním, rozmnožil sa nám majetok, imanie aj vážnosť. Dosiahli sme nespočetné dobrodenia.“2
Oblak nad jeho požehnanou hlavou
Pani Halíma rozpráva: „Jedného dňa sa Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) spýtal: ‚Cez deň nevidím svojich bratov. Prečo je to tak?‘ Povedala som: ‚Chodia pásť ovce. Domov sa vracajú až večer.‘ Vtedy povedal: ‚Pošli aj mňa s nimi. Aj ja budem pásť ovce.‘ Uvádzala som rôzne zámienky a snažila som sa ho nepustiť. Napokon som, aby mal spokojné srdce, povedala: ‚Dobre.‘
Na druhý deň som mu učesala požehnané vlasy, obliekla som ho a poslala som ho s jeho mliečnymi bratmi.
Niekoľko dní s nimi chodil a vracal sa. Jedného dňa, keď jeho mliečna sestra Šajmá prišla z poľa, spýtala som sa: ‚Kde je môj syn Muhammad, svetlo môjho oka?‘ Povedala: ‚Na púšti.‘ Keď som sa spýtala: ‚Ako to dieťa môjho srdca znáša túto horúčavu?’, Šajmá odpovedala: ‚Mamička! Jemu sa nikdy nič nestane. Lebo nad jeho požehnanou hlavou ide s ním neustále jeden oblak; tak je chránený pred slnečnou páľavou.‘ Keď som povedala: ‚Čo to hovoríš? Je naozaj pravda, čo hovoríš?’, prisahala. Až vtedy som sa upokojila.
Otvorenie jeho požehnanej hrude (šakk-i sadr)
Jedného dňa zasa, na poludnie, prišiel ku mne jeho mliečny brat Damra a povedal: ‚Mamička! Rýchlo bežte!… Pásli sme ovce, ja a môj brat z Kurajšovcov. Zrazu prišli traja muži v zelenom. Vzali nám môjho brata a odviedli ho na vrchol vrchu. Položili ho na chrbát a nožom mu rozrezali brucho. Keď som sa vydal, aby som vám to oznámil, boli ešte tam. Neviem, či môj brat zostal nažive.‘ Pani Halíma pokračovala vo svojom rozprávaní takto: V tej chvíli sa mi krv nahrnula do hlavy. Rýchlo sme dobehli na to miesto a uvideli sme ho. Hneď som mu vybozkávala požehnanú tvár a hlavu a spýtala som sa: ‚Ó svetlo môjho oka! Ó synu môj, milosť pre svety! Čo je to za stav? Čo sa ti stalo? Kto ťa znepokojil?‘
Povedal: ‚Keď som vyšiel z domu, uvidel som dvoch mužov v zelenom odeve. Jeden mal v ruke strieborný džbán a druhý misu zo zeleného smaragdu. Misa bola plná čohosi belšieho ako sneh. Odviedli ma na vrchol vrchu. Jeden ma položil na chrbát. Kým som sa pozeral, rozrezal mi hruď až po pupok. Necítil som nijakú bolesť ani utrpenie. Vložili ruky dnu a vybrali všetko, čo tam bolo. Umyli to tou bielou látkou a vrátili na miesto. Potom jeden povedal druhému: „Vstaň, teraz ja vykonám svoju prácu“, vložil ruku dnu a vybral mi srdce. Rozrezal ho na dve časti a vybral z neho čosi čierne a odhodil to. A povedal: „Toto bol satanov podiel v tvojom tele. Vybrali sme ho a odhodili. Ó miláčik Alaha ta’ala! Ochránili sme ťa pred vasvasou3 a satanovou ľsťou.“ Potom mi srdce naplnili čímsi jemným a mäkkým, čo mali so sebou. Zapečatili ho pečaťou z nuru. Chlad tej pečate cítim aj teraz vo všetkých údoch. Keď jeden z nich položil ruku na rozrezané miesto, rana sa mi zahojila. Potom ma vážili s desiatimi z mojej ummy – ja som bol ťažší. Vážili ma s tisíckou ľudí – opäť som bol ťažší ja. Vtedy jeden z nich povedal druhému: „Prestaň ho už vážiť. Pri Alahovi, aj keby si ho vážil s celou jeho ummou, on by bol ťažší.“ Potom mi každý z nich pobozkal ruku a tvár, nechali ma tam a odišli.‘ Rozrezané miesto bolo vidieť na jeho požehnanej hrudi.“4
Táto udalosť zo života nášho milovaného Proroka, o ktorej hovorí prvý ajat súry aš-Šarh (Inširáh) vznešeného Koránu, sa nazýva „šakk-i sadr“, to jest otvorenie hrude.
Keď Muhammadovi alejhis-salám bolo oznámené prorocké poslanie, niektorí zo sahábov povedali: „Ó Rasulalláh! Poviete nám niečo o sebe?“, a on povedal: „Ja som modlitba môjho predka Ibráhíma. Ja som radostná zvesť môjho brata Ísu!
A pre svoju matku som ja jej sen. Kým ma nosila, videla, ako z nej vychádza nur, ktorý rozjasnil paláce Šámu… Bol som dojčený a vychovaný medzi Banú Sa’d ibn Bakr.“
Keď mal štyri roky, pani Halíma ho priviedla do Mekky a odovzdala matke. Jeho starý otec Abdulmuttalib dal pani Halíme veľmi veľké dary a preukázal jej dobrodenie. Keď ho pani Halíma nechávala v Mekke, vyjadrila bolesť z rozlúčky slovami: „Akoby mi aj duša, aj srdce zostali s ním.“
„Keď som dojčila Muhammada (sallalláhu alejhi va sallam), bola som s ním veľmi spokojná. Nikdy nič nezašpinil. Malú potrebu vykonával raz cez deň a raz v noci a až do toho istého času ju už nevykonal“ Pani Halíma
Odchod jeho ctihodnej matky na áchiru
Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) vyrastal do šiestich rokov u svojej matky. Keď mal šesť rokov, išiel s matkou a otrokyňou menom Umm Ajman do Mediny, aby navštívili príbuzných a hrob jeho otca Abdulláha.
Zostali tam mesiac. Prorok sa v Medine naučil plávať v nádrži, ktorá patrila Nadždžárovcom. V tom čase na ňom jeden židovský učenec zbadal znaky proroctva. Pristúpil k nemu a spýtal sa ho na meno. Keď povedal: „Ahmad“, ten učenec zvolal: „Toto dieťa bude prorokom posledných čias!“ Okrem toho aj niektorí ďalší židovskí učenci, ktorí tam boli, na ňom zbadali znaky proroctva a hovorili medzi sebou o tom, že bude prorokom.
Keď Umm Ajman počula tieto ich slová, oznámila to našej matke hazrat Amine. Jeho požehnaná matka sa bála, aby sa mu nestalo niečo zlé, vzala ho a vydala sa na cestu späť do Mekky. Keď prišli na miesto nazývané Abvá, naša matka hazrat Amina ochorela. Choroba sa jej zhoršila a často strácala vedomie.
Pozerajúc na svojho milovaného syna Muhammada alejhis-salám, ktorý stál pri jej hlave, povedala: „Ó synu toho, ktorého Alah ta’ala Svojou dobrotou a pomocou zachránil pred strašným šípom smrti výkupným sto tiav! Nech ťa Alah ta’ala urobí požehnaným. Ak sa splní to, čo som videla vo sne, Alah ta’ala, Vlastník velebnosti a hojnej štedrosti, ťa pošle, aby si Adamovým synom oznámil, čo je halál a čo harám. Džanáb al-Hakk ťa uchráni a ochráni pred modlami a modloslužbou, ktoré odpradávna jestvujú medzi národmi.“ Potom vyslovila tieto verše:
Staré sa stáva, čo je nové, umiera, čo žije,
mizne, čo je mnoho – kto zostal mladý?
Aj ja zomriem, no jediný je rozdiel:
ja som teba porodila – to je moja česť.
Za sebou nechávam dobrého potomka,
zatváram oči, srdce mám pokojné.
Moje meno navždy zostane na perách,
a láska k tebe bude žiť v srdciach.
Potom odišla na áchiru. Tam ju aj pochovali. Keď naša matka Amina odišla na áchiru, mala dvadsať rokov. Umm Ajman vzala Vodcu svetov a po ceste, ktorá trvala niekoľko dní, ho priviedla do Mekky a odovzdala jeho starému otcovi Abdulmuttalibovi.5
Jeho matka a otec boli veriaci
Otec a matka Habíba al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) boli v náboženstve Ibráhíma alejhis-salám.6 To jest, boli veriaci. Islamskí učenci oznámili, že boli v náboženstve Ibráhíma alejhis-salám a že potom, ako Muhammadovi alejhis-salám bolo oznámené prorocké poslanie, boli vzkriesení, aby patrili k jeho umme, že počuli a vyslovili vyznanie viery (kalimat aš-šaháda) a tak sa stali aj príslušníkmi tejto ummy.7
U svojho požehnaného starého otca
Muhammad alejhis-salám vyrastal u svojho starého otca do ôsmich rokov. Jeho starý otec Abdulmuttalib bol muž, ktorého v Mekke všetci milovali a ktorý spravoval mnohé záležitosti; bol dôstojný, trpezlivý, krásnych mravov, cnostný, odvážny a štedrý. Sýtil chudobných, ba dokonca dával potravu aj hladným a smädným zvieratám.
Veril v Alaha ta’ala a v áchiru. Stránil sa zla a držal sa ďaleko od všetkých škaredých zvykov obdobia džáhilijje (nevedomosti). V Mekke nedovolil útlak a nespravodlivosť a hostí, ktorí prichádzali, prijímal s úctou. Mal zvyk v mesiaci ramadán uchyľovať sa do ústrania na vrch Hirá. Abdulmuttalib, ktorý mal rád deti a bol plný súcitu, túlil svojho milovaného vnuka k hrudi a ani vo dne, ani v noci ho nepúšťal od seba. Preukazoval mu veľkú lásku a súcit. V tieni Káby s ním sedával na svojom osobitnom vankúši a tým, ktorí mu v tom chceli zabrániť, hovoril: „Nechajte môjho syna, jeho postavenie je vznešené.“8 Prorokovu opatrovateľku Umm Ajman neustále napomínal, aby na neho dobre dávala pozor: „Dávaj dobrý pozor na môjho syna. Ľudia Knihy o mojom synovi hovoria: ‚Bude prorokom tejto ummy.‘“ Umm Ajman povedala: „Nikdy som nevidela, že by sa v detstve sťažoval na hlad alebo na smäd. Ráno sa napil dúšok vody zo Zamzamu. Keď sme ho chceli nakŕmiť, hovoril: ‚Nechcem, som sýty.‘“
Keď Abdulmuttalib spal alebo bol sám vo svojej izbe, nikomu okrem neho nedovolil vojsť k sebe. Nežne ho túlil k hrudi, hladkal ho a nesmierne sa tešil z jeho slov a skutkov. Pri stole ho posadil vedľa seba, posadil si ho na kolená, dával mu najlepšie a najchutnejšie jedlo a nesadol si k stolu, kým on neprišiel. O ňom sa mu prisnilo mnoho snov a bol svedkom mnohých udalostí.
Raz v Mekke zavládlo sucho a hlad. Abdulmuttalib podľa sna, ktorý sa mu prisnil, vzal Muhammada alejhis-salám za ruku, vystúpil na vrch Abu Kubajs a modlil sa: „Alah môj, pre toto dieťa nás obdar dažďom plným požehnania!“ Jeho modlitba bola prijatá a spadol výdatný dážď. Básnici tej doby túto udalosť opísali vo svojich básňach.
Mních z Nadžránu
Jedného dňa, keď Abdulmuttalib sedel pri Kábe, prišiel k nemu jeden mních z Nadžránu a začal sa s ním rozprávať. V istej chvíli povedal: „Čítali sme, že v knihách sú zapísané vlastnosti proroka, ktorý príde ako posledný z Ismáilových synov. Toto miesto, to jest Mekka, je jeho rodiskom. Jeho vlastnosti sú také a také!“ a začal ich vymenúvať jednu po druhej. V tej chvíli k nim prišiel náš milovaný Prorok. Mních z Nadžránu si ho začal pozorne prezerať; potom k nemu pristúpil, pozrel mu do očí, na chrbát a na chodidlá a vzrušene povedal:
„Džanáb al-Hakk ťa uchráni a ochráni pred modlami a modloslužbou, ktoré odpradávna jestvujú medzi národmi“ Pani Amina
„Hľa, to je on. Je toto dieťa z tvojho potomstva?“ Keď Abdulmuttalib povedal: „Toto je môj syn!“, mních z Nadžránu povedal: „Podľa toho, čo sme čítali v knihách, jeho otec by nemal byť nažive!“ Keď Abdulmuttalib povedal: „Je to syn môjho syna. Jeho otec zosnul predtým, ako sa narodil, keď ho matka ešte nosila“, mních povedal: „Teraz si povedal pravdu.“ Vtedy Abdulmuttalib povedal svojim synom: „Počujte, čo bolo povedané o synovi vášho brata, dávajte na neho pozor a dobre ho chráňte.“
Odchod jeho požehnaného starého otca na áchiru
Keď sa priblížila Abdulmuttalibova smrť, zhromaždil svojich synov a povedal: „Nadišiel čas, aby som sa odsťahoval z tohto sveta na áchiru. Mojou jedinou starosťou je táto sirota. Kiežby som žil dlhšie a mohol v tejto službe s láskou pokračovať! Ale čo sa dá robiť? Život už dlho nepotrvá. Teraz mi srdce aj jazyk horia v ohni tejto túžby. Chcel by som túto perlu niektorému z vás zveriť ako zverenstvo (amánat). Kto z vás bude, ako sa patrí, strážiť jeho práva a v službe jemu sa nedopustí nijakého zanedbania?“ Abu Lahab si kľakol a povedal: „Ó vodca Arabov! Ak máš na mysli niekoho, komu odovzdáš toto zverenstvo, je to dobré; ak nie, ja prevezmem túto službu.“ Abdulmuttalib mu povedal: „Máš veľa majetku. Ale máš tvrdé srdce a málo milosrdenstva. A srdce siroty je zraniteľné a jemné. Rýchlo sa zlomí.“ Aj niektorí z ostatných synov vyslovili to isté želanie. Abdulmuttalib každému z nich vymenoval jeho vlastnosti a ani jedného neprijal. Keď prišiel rad na Abu Táliba, ten povedal: „Ja si to želám viac ako všetci. Ale kým sú tu starší, nepatrilo by sa, aby som sa tlačil dopredu. Majetku mám málo, ale moja oddanosť je väčšia ako oddanosť mojich bratov.“ Abdulmuttalib povedal: „Hovoríš pravdu. Si hodný tejto služby. Ale ja sa v každej veci radím s ním a konám podľa jeho želania. A zakaždým dospejem k správnemu výsledku. Aj v tomto sa s ním poradím. Koho z vás si on vyberie, toho prijmem aj ja.“
Potom sa obrátil k nášmu milovanému Prorokovi a spýtal sa: „Ó svetlo mojich očí! S túžbou po tebe sa obraciam k áchire. Koho z týchto svojich strýkov si vyberáš?“
Prorok v tej chvíli vstal, objal Abu Táliba okolo krku a sadol si mu na kolená. Abdulmuttalibovi sa vtedy veľmi uľavilo a povedal: „Chvála Alahovi ta’ala. Aj ja som si to želal.“ Potom sa obrátil k Abu Tálibovi a povedal: „Ó Abu Tálib! Táto perla nepoznala otcovskú ani materinskú nehu. Preto na neho dávaj pozor, ako sa patrí, a chvej sa o neho. Pokladám ťa za vzácnejšieho ako moje ostatné deti. Toto veľké a nesmierne drahocenné zverenstvo som odovzdal tebe. Lebo ty máš tú istú matku ako jeho otec. Chráň ho, ako by si chránil sám seba. Prijal si tento môj odkaz?“ Odpovedal:
„Áno, prijal som.“ Vtedy Abdulmuttalib objal nášho milovaného Proroka, pobozkal mu požehnanú hlavu a tvár a privoňal k nemu. Potom povedal: „Buďte všetci svedkami: nikdy som necítil krajšiu vôňu ako túto a nevidel krajšiu tvár ako túto.“9
Pod ochranou Abu Táliba
Potom, ako jeho starý otec odišiel na áchiru, Vodca vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam) začal od ôsmich rokov žiť u svojho strýka Abu Táliba a vyrastal pod jeho ochranou. Abu Tálib bol vtedy, ako aj jeho otec Abdulmuttalib, jedným z kurajšovských predákov v Mekke – mužom, ktorého milovali, vážili si ho a na jeho slovo dali. Aj on preukazoval Prorokovi veľkú lásku a súcit. Miloval ho viac ako svoje deti, bez neho ani nespal, ani nikam nechodil a hovoril: „Ty prinášaš veľa dobra, si veľmi požehnaný!“ Abu Tálib nezačal jesť, kým on nesiahol po jedle; chcel, aby on začal prvý. Niekedy mu prestrel aj osobitný stôl. Keď sa ráno zobudil, videli, že tvár mu žiari ako mesiac a vlasy má učesané. Abu Tálib nemal veľa majetku a rodinu mal veľkú. Odkedy vzal Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) pod svoju ochranu, dosiahol hojnosť a požehnanie. Keď ľudia pre sucho, ktoré zavládlo v Mekke, upadli do biedy, Abu Tálib ho zaviedol ku Kábe a modlil sa. Jeho požehnaním spadol výdatný dážď. Zachránili sa pred suchom a hladom.10
Z Gálibovho rodu vzíde jeden prorok,
stáť bude medzi Zamzamom a Hadžarom.
Pomôžte mu s celým ľudom mesta,
ó Ámirovci, šťastie je v tom, že mu pomôžete.
„Nadišiel čas, aby som sa odsťahoval z tohto sveta na áchiru. Mojou jedinou starosťou je táto sirota. Kiežby som žil dlhšie a mohol v tejto službe s láskou pokračovať! Ale čo sa dá robiť? Život už dlho nepotrvá. Teraz mi srdce aj jazyk horia v ohni tejto túžby“ Abdulmuttalib
Cesta Mekka – Busrá
Mních Bahíra
Keď mal náš milovaný Prorok asi dvanásť rokov, jedného dňa videl, že sa Abu Tálib chystá na obchodnú cestu. Keď pochopil, že ho nechce vziať so sebou, zarmútil sa a povedal Abu Tálibovi: „Komu ma v tomto meste necháš? Nemám ani otca, ani nikoho, kto by sa nado mnou zľutoval!…“ Tieto slová sa Abu Táliba nesmierne dotkli a rozhodol sa vziať ho so sebou. Po dlhej ceste sa obchodná karavána utáborila v Busrá, neďaleko jedného kresťanského kláštora.11
V tom kláštore žil mních menom Bahíra. Tento učený mních, ktorý bol predtým židovským učencom a neskôr sa stal kresťanom, mal jednu knihu, ktorá prechádzala z ruky do ruky a uchovávala sa v tajnosti, a podľa nej odpovedal na otázky. Hoci kurajšovská karavána v predchádzajúcich rokoch tadiaľ mnohokrát prechádzala, nevenoval jej nijakú pozornosť. Každé ráno vystupoval na strechu kláštora, hľadel smerom, odkiaľ prichádzali karavány, a zvedavo čosi očakával. Tentoraz sa však s mníchom Bahírom čosi stalo: veľmi vzrušený vyskočil zo svojho miesta. Lebo keď sa kurajšovská karavána objavila v diaľke, zbadal, že nad ňou spolu s nimi pláva aj jeden oblak. Ten oblak vrhal tieň na Proroka. Keď karavána zastala, aby si odpočinula, Bahíra uvidel aj to, že konáre stromu, pod ktorým sedel Habíb al-akram, sa nad ním sklonili, a vzrušil sa ešte viac. Hneď dal prestrieť stoly. Potom poslal človeka a pozval na obed všetkých, ktorí boli v kurajšovskej karaváne. Pocestní z karavány nechali nášho milovaného Proroka pri svojom tovare a odišli k mníchovi. Bahíra si pozorne prezrel príchodzích a spýtal sa: „Ó Kurajšovci, je medzi vami niekto, kto neprišiel na obed?“ Povedali: „Áno, je tu jeden človek.“ Lebo hoci Kurajšovci prišli, oblak bol stále tam. Keď to videl, pochopil, že niekto zostal v karaváne. Mních Bahíra naliehavo žiadal, aby prišiel aj on. Len čo prišiel, Bahíra si ho pozorne prezrel a začal ho skúmať. Spýtal sa Abu Táliba: „Je toto dieťa z tvojho potomstva?“ Keď Abu Tálib povedal: „Môj syn“, Bahíra povedal: „V knihách je napísané, že otec tohto dieťaťa nebude nažive; nie je to tvoj syn.“ Vtedy Abu Tálib odpovedal: „Je to syn môjho brata.“ Na Bahírovu otázku: „Čo sa stalo s jeho otcom?“ povedal: „Jeho otec zosnul krátko pred jeho narodením.“ Keď Bahíra povedal: „Povedal si pravdu. A čo sa stalo s jeho matkou?“, Abu Tálib odpovedal: „Aj ona zosnula.“ Bahíra na to povedal: „Povedal si pravdu“, obrátil sa k Prorokovi a žiadal od neho, aby prisahal pri modlách. Ale náš milovaný Prorok mu povedal: „Nežiadaj odo mňa prísahu pri modlách. Na svete pre mňa niet väčšieho nepriateľa ako ony. Nenávidím ich.“
Vtedy ho Bahíra zaprisahal pri Alahovi ta’ala a spýtal sa: „Spíš?“ Povedal: „Oči mi spia, ale srdce mi nespí.“
Bahíra mu položil ešte mnoho otázok a dostal odpovede. Odpovede, ktoré dostal, sa úplne zhodovali s knihami, ktoré predtým čítal. Potom pozrel na požehnané oči nášho milovaného Proroka a spýtal sa Abu Táliba:
„Svedčím, že ty si rasul Alaha ta’ala!… Hľa, Vodca svetov… Hľa, Rasul Pána svetov… Hľa, veľký Prorok, ktorého Alah ta’ala poslal ako milosť pre svety!“ Mních Bahíra
– „Je táto červeň v jeho požehnaných očiach stále?“
– „Áno, nikdy sme nevideli, že by zmizla,“ povedal.
Keď videl, že sa zhoduje aj toto znamenie, Bahíra si zaželal vidieť pečať proroctva, aby jeho srdce dosiahlo úplnú istotu. Ale Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) pre svoju slušnosť (adab) nechcel odhaliť svoj požehnaný chrbát.
Vtedy mu strýko povedal: „Ó svetlo môjho oka! Splň mu aj toto želanie!“ Prorok odhalil svoj požehnaný chrbát a Bahíra dlho, s úžasom a do sýtosti hľadel na pečať proroctva v celej jej kráse. Vzrušený ju pobozkal a z očí mu ako prúd vytryskli slzy. Potom povedal:
– „Svedčím, že ty si rasul Alaha ta’ala!“ A ešte viac zvýšiac hlas, povedal: „Hľa, Vodca svetov… Hľa, Rasul Pána svetov… Hľa, veľký Prorok, ktorého Alah ta’ala poslal ako milosť pre svety…“
Kurajšovci, ktorí tam boli, sa začudovali a povedali: „Akú veľkú hodnotu má Muhammad v očiach tohto mnícha!“
Potom sa Bahíra obrátil k Abu Tálibovi a povedal:
– „Toto je posledný a najvznešenejší z prorokov. Jeho náboženstvo sa rozšíri po celej zemi a zruší predchádzajúce náboženstvá. Nevoď toto dieťa do Šámu. Lebo synovia Izraela sú jeho nepriateľmi. Bojím sa, že ublížia jeho požehnanému telu. O ňom boli prijaté mnohé zmluvy a záväzky (ahd a misák).“
Abu Tálib sa spýtal:
– „Aké sú to zmluvy a záväzky?“ Bahíra odpovedal:
– „Alah ta’ala vzal slovo od všetkých prorokov, a napokon od Ísu alejhis-salám, že svojim ummám oznámia, že príde prorok posledných čias.“
Po týchto Bahírových slovách Abu Tálib upustil od cesty do Šámu. Predal svoj tovar v Busrá a vrátil sa do Mekky.12 To, čo počul od Bahíru, znelo Abu Tálibovi v ušiach až do konca života. Proroka si zamiloval ešte viac. Chránil ho až do svojej smrti a pomáhal mu v každej veci.