MLADOSŤ A SOBÁŠ

Mladosť

Muhammad alejhis-salám, v každom ohľade najvznešenejší spomedzi ľudí, bol už v mladosti medzi obyvateľmi Mekky obľúbenejší ako jeho rovesníci. Milovali ho pre jeho krásne mravy, pre to, že sa k ľuďom správal tak pekne ako nikto iný, pre jeho pokoj, miernosť a ďalšie vznešené vlastnosti. Ľudia tieto jeho cnosti obdivovali. Pre úprimnosť a spoľahlivosť, ktoré u neho videli a ktoré obdivovali, mu Mekkánci dali prímenie „al-Amín“, to jest „ten, komu možno vždy dôverovať“. Tak sa už v mladosti stal známym pod týmto menom.

V rokoch mladosti nášho Proroka žili Arabi v hlbokej tme obdobia džáhilijje (nevedomosti). Uctievanie modiel, pitie, hazardné hry, smilstvo, úžera a mnohé ďalšie škaredé skutky boli medzi nimi rozšírené. Muhammadovi alejhis-salám sa tieto ich skazené stavy nesmierne hnusili a on sa vždy vyhýbal všetkému ich zlu. Všetci Mekkánci poznali túto jeho vlastnosť a čudovali sa jej. Keďže modly nesmierne nenávidel, nikdy sa k nim nepribližoval. Z mäsa obetí prinesených modlám nikdy nejedol. V detstve a v mladosti pásol svoje ovce na vrchu Džijád a v jeho okolí a tak si zarábal na živobytie. Takto sa vyhýbal spoločnosti, ktorá sa do krajnosti skazila. Raz povedal sahábom: „Niet ani jedného proroka, ktorý by nebol pásol ovce.“ Keď sa spýtali: „Ó Rasulalláh! Aj vy ste pásli?“, povedal: „Áno, aj ja som pásol.“

Keď mal náš milovaný Prorok asi dvadsať rokov, poriadok a pokoj v Mekke boli celkom narušené. Útlak sa rozšíril do krajnosti; nikto si už nebol istý ani majetkom, ani životom, ani cťou. Starousadlíci Mekky páchali nespravodlivosť a útlak na cudzincoch, ktorí prichádzali kvôli obchodu a aby navštívili Kábu. Tí, ktorým bolo ukrivdené, sa nemali na koho obrátiť, aby dosiahli svoje právo. V tom čase bol jeden obchodník z Jemenu, ktorý prišiel do Mekky obchodovať, okradnutý: jeden Mekkánec menom Ás ibn Váil mu násilím vzal tovar. Po tejto udalosti Jemenčan vystúpil na vrch Abu Kubajs a s nárekom žiadal kmene o pomoc, aby mu vrátili jeho právo. Po takýchto udalostiach, ktoré ukazovali, že útlak dosiahol krajnú hranicu, sa predáci Hášimovcov, kmeňa Banú Zuhra a ďalších kmeňov zhromaždili v dome Abdulláha ibn Džudána. Rozhodli sa, že nikomu, ani domácemu, ani cudzincovi, sa nebude páchať útlak ani nespravodlivosť, že útlaku sa bude brániť a tým, ktorým bolo ukrivdené, sa vráti ich právo. S týmto cieľom založili spolok spravodlivosti.1

Tento spolok, ku ktorému sa náš milovaný Prorok pripojil v mladých rokoch a pri ktorého založení mal veľký vplyv, dostal meno Hilf al-fudúl.

Predtým dvaja muži menom Fadl a jeden menom Fudajl tiež založili jeden taký spolok. Toto meno dostal podľa toho spolku, ktorý oni založili predtým.

„Muhammada alejhis-salám, o ktorom celý svet potvrdil, aký je dokonalý človek, pre jeho krajnú úprimnosť a vernosť dokonca aj jeho najväčší nepriatelia, zlomyseľní neveriaci, nazývali Muhammad al-Amín (Muhammad, ktorému možno dôverovať)“ Husajn Hilmi ibn Saíd (rahmatulláhi alejh)

Slávne jarmoky a trhy v Arábii a v jej okolí

Človeku sa dostane jeho podiel,
cudzinca nenechajú bez ničoho.
Čo si má počať Ajjúbího duša,
keď milovaný nie je radostný?
Šach môj, Habíb-i Kibrijá,
tvoja tvár je liekom na každý neduh.
Ako sa ti vernosť má preukázať,
ak zaľúbený nedá svoju dušu?

Tento spolok zastavil útlak a znovu nastolil narušený poriadok a pokoj v Mekke. Jeho vplyv trval dlho. Potom, ako mu bolo oznámené prorocké poslanie, Rasululláh o tom rozprával sahábom a povedal: „Aj ja som bol prítomný, keď si v dome Abdulláha ibn Džudána navzájom prisahali. Tá prísaha je mi milšia ako vlastniť červené ťavy (bohatstvo). Keby ma aj teraz pozvali na také zhromaždenie, prijal by som pozvanie.“2

Obchodovanie

Mekkánci sa odpradávna zaoberali obchodom a žili z neho. Aj Prorokov (sallalláhu alejhi va sallam) strýko Abu Tálib sa zaoberal obchodom. Keď mal náš milovaný Prorok asi dvadsaťpäť rokov, núdza v Mekke nesmierne vzrástla. Preto Mekkánci pripravili veľkú obchodnú karavánu, aby išla do Šámu. V tých dňoch prišiel Abu Tálib k Rasululláhovi a povedal: „Ó ctený synovec! Chudoba dosiahla krajnú hranicu. Tieto posledné roky, prežité v núdzi a boji, nám nenechali v rukách nič. Hľa, kurajšovská karavána je pripravená a čo nevidieť sa vydá do Šámu. Aj pani Chadídža pošle s karavánou tovar. Iste hľadá spoľahlivých ľudí, ktorí túto prácu vykonajú. Niet pochýb, že potrebuje niekoho spoľahlivého, čistého a verného, ako si ty. Bolo by dobré, keby sme šli a porozprávali sa, aby sme dosiahli, že pôjdeš ako jej zástupca. Bezpochyby si vyberie teba pred ostatnými. Vlastne by som nechcel, aby si šiel do Šámu, lebo sa bojím, aby ti tamojší Židia neublížili. Ale nenachádzam ani iné východisko.“ Prorok mu povedal: „Urob, ako chceš.“

Hazrat Chadídža bola pani, ktorá bola pre svoju krásu, majetok, rozum, cnosť, hanblivosť a krásne správanie v Arábii na slovo vzatá. Preto bolo zo všetkých strán mnoho tých, ktorí sa s ňou chceli oženiť a ktorí ju žiadali o ruku. Ale ona pre jeden sen, ktorý sa jej prisnil, nikomu nevenovala pozornosť. Vo sne k nej zostúpil z neba mesiac a vošiel jej do lona a nur mesiaca jej vyšiel spod pazuchy a rozjasnil celý vesmír. Ráno ten sen vyrozprávala svojmu príbuznému Varakovi ibn Navfalovi. Varaka povedal: „Prorok posledných čias už prišiel na svet. Ožení sa s tebou a v tvojom čase mu bude zostupovať vahj3. Nur jeho náboženstva naplní vesmír. Ty prvá v neho uveríš. Ten Prorok bude z Kurajšovcov a z Banú Hášim.“

Hazrat Chadídža sa z tejto odpovede nesmierne potešila a začala očakávať príchod toho Proroka.

Hazrat Chadídža sa zaoberala obchodom a s ľuďmi, s ktorými sa dohodla, vstupovala do spoločníctva. Abu Tálib našej matke hazrat Chadídži vyrozprával, ako sa veci majú. Na to hazrat Chadídža pozvala Rasululláha do svojho domu, aby ho videla a porozprávala sa s ním.

Keď prišiel, preukázala mu veľkú úctu a poctu. Užasla, keď videla Prorokovu zdvorilosť a jeho čistú a bezúhonnú tvár. Povedala Rasululláhovi: „Viem, že ste úprimný, spoľahlivý, že sa vám dá dôverovať a že máte krásnu povahu. Za túto prácu vám dám mzdu niekoľkonásobne vyššiu ako ktorúkoľvek, ktorú som komu dala…“ Keď sa dohodli aj na výške mzdy, naša matka hazrat Chadídža dala Rasululláhovi odev, ktorý bude potrebovať v tejto službe, a vyprevadila ho zo svojho domu s pokojným srdcom. Okrem toho dala Majsarovi aj ďalší drahocenný odev, aby ho Rasululláh nosil na ceste.

„Ak moslim zarába halál, od nikoho nie je závislý a pomáha svojim susedom a príbuzným, v Súdny deň bude žiarivý a plný nuru ako mesiac v splne v štrnástu noc“ Hadís šaríf

Naša matka hazrat Chadídža sa o znakoch proroctva dozvedela od svojho bratranca, učeného kresťana Varaku ibn Navfala. Aj pri tejto Rasululláhovej návšteve na ňom spoznala vlastnosti proroctva. Preto svojmu otrokovi menom Majsara povedala: „Keď bude karavána vyrážať z Mekky, daj uzdu ťavy do rúk Muhammadovi alejhis-salám, aby Mekkánci neohovárali. Keď sa vzdialite od mesta a stratí sa z dohľadu, obleč mu tento drahocenný odev.“

Potom najkrajšiu zo svojich tiav vystrojila tak, ako sa patrí na sultánov, a povedala Majsarovi: „Posaď ho s veľkou úctou na túto ťavu, vezmi uzdu do rúk a pokladaj sa za jeho sluhu! Nerob nič bez jeho dovolenia a nešetri ani život, aby si ho chránil a uchránil pred nebezpečenstvom! Na miestach, kam pôjdete, sa dlho nezdržiavajte a rýchlo sa vráťte, aby sme sa nezahanbili pred Hášimovcami. Ak to, čo som povedala, splníš do slova, prepustím ťa na slobodu a dám ti majetku, koľko si len zaželáš.“

Karavána bola pripravená. Mekkánci sa vo veľkom zástupe zhromaždili, aby sa rozlúčili so svojimi blízkymi. Boli tam aj príbuzní nášho milovaného Proroka, jeho strýkovia a predáci Hášimovcov. Keď teta nášho Proroka uvidela Rasula Alaha ta’ala (sallalláhu alejhi va sallam) v sluhovskom odeve a s uzdou ťavy v ruke, podlomili sa jej kolená. Rozplakala sa a začala nariekať. S nárekom a v slzách takto vyjadrila svoju bolesť: „Ó Abdulmuttalib! Ó ty veľký, ktorý si vykopal studňu Zamzam! Ó Abdulláh! Vstaňte zo svojich hrobov, obráťte sem hlavy a pozrite sa, v akom stave je tento požehnaný!“ Aj Abu Tálib bol zaujatý tými istými citmi a bol v tom istom stave. Z Rasululláhových požehnaných očí, ktoré videli Hakka, skanuli slzy ako perly a povedal: „Nijako na mňa nezabudnite. Pamätajte, že v cudzine znášam smútok a žiaľ.“ Všetci, ktorí počuli tieto slová, sa rozplakali. Pridali sa k tomu aj anjeli na nebi a povedali: „Pane náš! Toto je Muhammad alejhis-salám, ktorého si urobil Svojím habíbom a ktorému si daroval najvyšší stupeň. Aká múdrosť je v tomto stave?“ Vtedy im Alah ta’ala povedal: „Áno, on je Môj Habíb. Ale vy nemôžete poznať tajomstvo lásky. Nemôžete preniknúť do tajomstiev medzi milovaným a tým, kto miluje. Tento stupeň nikto nepozná. Z tejto skrytej veci nikto nič nechápe.“

Napokon, keď karavána vyrazila a Mekku už nebolo vidieť, Majsara, ako mu bolo prikázané, obliekol nášmu milovanému Prorokovi drahocenný odev. Posadil ho na ťavu pokrytú rôznymi látkami a veľmi pekne ozdobenú. A uzdu vzal do svojich rúk.

Na tejto ceste pocestní z karavány videli, že nad naším milovaným Prorokom, ktorý bol poslaný ako milosť pre svety, idú oblak, ktorý mu robí tieň, a dvaja anjeli v podobe vtákov a že išli s ním, až kým sa cesta neskončila.4

Keď svojou požehnanou rukou pohladil nohy dvoch tiav, ktoré sa tak unavili, že nevládali ísť, a zaostali za karavánou, ťavy razom zrýchlili. Keď videli toto a mnohé ďalšie podobné jeho stavy, nesmierne si ho zamilovali a pochopili, že jeho postavenie bude veľmi vznešené.

Keď prišli na miesto nazývané Busrá, opäť sa utáborili neďaleko tamojšieho kláštora. Mních Bahíra, ktorý podľa mnohých znamení, ktoré videl, pochopil a povedal, že on bude posledným prorokom, už zomrel a na jeho miesto prišiel iný mních, menom Nastúra. Mních Nastúra pozoroval kurajšovskú karavánu, ktorá sa utáborila neďaleko kláštora, a uvidel, že pod jedným suchým stromom nablízku sedí akýsi muž a že strom sa v tej chvíli zazelenal; spýtal sa Majsaru: „Kto je ten muž pod tým stromom?“ Majsara povedal: „Je to jeden muž z kmeňa Kurajš, z obyvateľov Harámu.“ Mních povedal: „Pod týmto stromom doteraz nesedel nikto okrem prorokov.“ Potom sa spýtal: „Má v očiach trochu červene?“ Majsara povedal: „Áno, má, a nikdy mu z očí nezmizne.“ Vtedy Nastúra povedal: „Pri Alahovi ta’ala, ktorý Ísovi alejhis-salám zoslal Indžíl, tento muž bude posledným prorokom. Kiežby som sa dožil času, keď mu bude prikázané prorocké poslanie!“

Keď Muhammad alejhis-salám na trhu v Busrá predával tovar pani Chadídže, jeden Žid, ktorý sa s ním jednal o cene, mu neveril a povedal: „Prisahaj pri modlách menom Lát a Uzza, a uverím ti.“ Vtedy Muhammad alejhis-salám povedal: „Ja nikdy nebudem prisahať pri týchto modlách! Keď idem okolo nich, obraciam tvár na druhú stranu.“ Žid, ktorý na ňom videl aj iné znaky, povedal: „Tvoje slovo je pravdivé. Pri Alahovi, toto je muž, ktorý bude prorokom,“ a vyjadril svoj obdiv slovami: „Naši učenci našli jeho opis v knihách.“

Majsara si všetko, čo na Rasululláhovi videl a čo o ňom počul, vrýval do pamäti ako výšivku, a jeho obdiv k nemu zo dňa na deň rástol. V Majsarovom srdci sa zrodila veľká láska k Vodcovi svetov. Teraz mu slúžil s potešením a úctou a aj ten najmenší jeho pokyn plnil s veľkou láskou. Prinesený tovar bol predaný a požehnaním Proroka sa dosiahol niekoľkonásobne väčší zisk ako obvykle. Karavána sa vydala späť. Keď prišli na miesto Marr az-Zahrán, Majsara navrhol nášmu milovanému Prorokovi, aby zaniesol radostnú zvesť do Mekky. On to prijal, oddelil sa od karavány a poháňal ťavu rýchlejšie k Mekke.

Nafísa bint Munja rozprávala: „Blížil sa čas, keď sa mala karavána vrátiť. Pani Chadídža vystupovala každý deň so slúžkami na strechu svojho domu a vyzerala na cestu, ktorou mala karavána prísť. V jeden taký deň som bola u Chadídže. Zrazu sa v diaľke objavil akýsi muž na ťave. Oblak a dvaja anjeli v podobe vtákov mu robili tieň a nur na požehnanom čele nášho Proroka žiaril ako mesiac. Pani Chadídža pochopila, kto prichádza, a srdce sa jej upokojilo. Ale robiac sa, že nevie, sa spýtala: ‚Kto to môže prichádzať v taký horúci deň?‘ Slúžky povedali: ‚Ten, kto prichádza, sa podobá na Muhammada (alejhis-salám)’, a užasli nad tým, čo videli.“

O chvíľu prišiel Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) do domu našej matky Chadídže a vyrozprával, ako sa veci majú. Radostnou zvesťou, ktorú priniesol, ju nesmierne potešil.

O niečo neskôr vošla karavána do Mekky. Majsara našej matke hazrat Chadídži jedno po druhom vyrozprával, ako sa Prorokovi počas cesty robil tieň, čo povedal mních Nastúra, ako vyčerpané ťavy zrýchlili, a mnohé ďalšie podobné nezvyčajné stavy, ktoré videl. Chválil Proroka, koľko mu len jazyk stačil. Hazrat Chadídža to vedela, ale tieto slová ešte viac posilnili jej istotu. Prísne prikázala Majsarovi: „To, čo si videl, nikomu nerozprávaj!“5

„Ja nikdy nebudem prisahať pri týchto modlách! Keď idem okolo nich, obraciam tvár na druhú stranu“ Hadís šaríf

Naša matka Chadídža išla k Varakovi ibn Navfalovi, aby mu oznámila, čo počula. Varaka, ktorý si s veľkým obdivom vypočul, čo sa stalo, povedal: „Ó Chadídža, ak je pravda, čo rozprávaš, Muhammad alejhis-salám bude prorokom tejto ummy.“

Prorok išiel kvôli obchodu ako 12-ročný so strýkom Abu Tálibom do Busrá, ako 17-ročný so strýkom Zubajrom do Jemenu, ako 20-ročný s hazrat Abu Bakrom do Šámu a ako 25-ročný znova do Šámu, aby predal tovar našej matky hazrat Chadídže.6 Tak sa vydal na cestu všetkého všudy štyrikrát. Okrem týchto ciest nikam necestoval.

Sobáš s našou matkou hazrat Chadídžou

Po radostnej zvesti, ktorú jej dal Varaka ibn Navfal, a keď videla krásne vlastnosti nášho milovaného Proroka, naša matka hazrat Chadídža zatúžila stať sa jeho manželkou a byť poctená službou jemu. Nafísa bint Munja to vytušila a podujala sa sprostredkovať to. S týmto úmyslom prišla pred vznešeného Rasula al-akram a spýtala sa: „Ó Muhammad! Čo vám bráni oženiť sa?“ Náš Prorok povedal: „Nemám dosť peňazí, aby som sa oženil.“ Pani Nafísa povedala: „Ó Muhammad! Ak sa chceš oženiť s cnostnou a váženou paňou, ktorá má majetok aj krásu, som ti k službám.“ Náš milovaný Prorok sa spýtal: „Kto je tá pani?“ Povedala: „Je to Chadídža bint Chuvajlid.“ Keď sa Rasululláh spýtal: „Kto to sprostredkuje?“, povedala: „Ja to vybavím,“ a odišla od neho. Išla k hazrat Chadídži a priniesla jej radostnú zvesť. Hazrat Chadídža zavolala svojich príbuzných Amra ibn Asada a Varaku ibn Navfala a vyrozprávala im, ako sa veci majú. Poslala odkaz aj Rasululláhovi a pozvala ho, aby prišiel v určenú hodinu. Aj Abu Tálib a jeho bratia sa pripravili a išli spolu s Prorokom.

Naša matka hazrat Chadídža upravila a vyzdobila svoj dom. Na znak vďaky za ten deň darovala všetky svoje šperky svojim slúžkam. Potom ich prepustila na slobodu. Rasululláh so svojimi strýkami prišiel do domu našej matky Chadídže. Abu Tálib povedal: „Chvála nášmu Stvoriteľovi, ktorý nás urobil deťmi Ibráhíma alejhis-salám a potomkami Ismáila alejhis-salám. Urobil nás strážcami Bajtulláhu. Daroval nám ten požehnaný dom, ktorý je kiblou pre ľudí a ktorý svety obchádzajú v taváfe, a Harám aš-šaríf, ktorý uchránil pred každým zlom. Muhammad, syn môjho brata Abdulláha, je taký muž, že prevyšuje každého z Kurajšovcov, s kýmkoľvek ho porovnajú. Pravda, majetku má málo, ale na majetok sa nehľadí. Lebo majetok je ako tieň: prechádza z ruky do ruky a odchádza. Česť a prednosti môjho synovca sú vám všetkým známe. Teraz on žiada Chadídžu bint Chuvajlid o ruku. Koľko mahru7 chcete, aby sa dalo z môjho majetku? Prisahám, že Muhammadov stupeň bude zaiste vznešený.“ Varaka ibn Navfal tieto slová potvrdil.

Strýko našej matky Chadídže, Amr ibn Asad, povedal: „Buďte svedkami: Chadídžu bint Chuvajlid som dal za manželku Muhammadovi alejhis-salám.“ Tak bol uzavretý nikáh (sobáš). Podľa jedného podania bol mahr 400 miskálov zlata, podľa iného päťsto dirhamov a podľa tretieho 20 tiav.8

Na svadobnú hostinu Abu Tálib obetoval ťavu a pripravil také jedlo, aké sa do toho dňa nevidelo. Manželstvo bolo uzavreté. Naša matka hazrat Chadídža darovala Prorokovi všetok svoj majetok a povedala: „Všetok tento majetok patrí vašej vznešenej osobe. A ja potrebujem vás a som vám vďačná.“

Naša matka hazrat Chadídža počas celého manželského života vždy slúžila nášmu Prorokovi Muhammadovi alejhis-salám a bola mu pomocníčkou. Toto Prorokovo manželstvo trvalo dvadsaťpäť rokov, až kým naša matka Chadídža neodišla na áchiru. Z toho pätnásť rokov bolo pred bi’sou a desať rokov po bi’se (oznámení prorockého poslania). Kým žila jeho prvá manželka, hazrat Chadídža, náš Prorok Muhammad alejhis-salám sa s inou neoženil. Mali šesť detí – dvoch synov a štyri dcéry. Sú to: Kásim, Zajnab, Rukajja, Umm Kulsúm, Fátima a Abdulláh (Tajjib alebo Táhir). S hazrat Márijou, s ktorou sa oženil v čase prorockého poslania, mal aj syna menom Ibráhím. S inými manželkami deti nemal. Zajnab bola najstaršia z jeho dcér. Najmladšia dcéra, Fátima, bola otcovi najmilšia. Narodila sa trinásť rokov pred hidžrou. Jeho synovia odišli na áchiru v útlom veku a aj všetky jeho dcéry okrem hazrat Fátimy odišli na áchiru pred ním. Naša matka Fátima odišla na áchiru šesť mesiacov po Prorokovi. Rod nášho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám pokračoval cez deti hazrat Fátimy.9

Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) sa aj potom, ako sa oženil s našou matkou Chadídžou, zaoberal obchodom. Zo zisku hostili hostí a pomáhali sirotám a chudobným.

Zajd ibn Hárisa

Zajd ibn Hárisa išiel ako dieťa s matkou Su’dou navštíviť príbuzných. Vtedy na nich zaútočil iný kmeň. Zajda zajali. Priviedli ho do Mekky, na jarmok nazývaný Súk Ukáz, a vystavili ho na predaj. Synovec hazrat Chadídže, Hakím ibn Hizám, kúpil Zajda za 400 dirhamov. Hakím ibn Hizám daroval Zajda ibn Hárisu svojej tete, našej matke hazrat Chadídži, a ona ho darovala Prorokovi. Prorok ho hneď prepustil na slobodu a ponechal si ho u seba. Lebo prepustený Zajd ibn Hárisa nemal kam ísť ani nemal nikoho, kto by sa o neho staral lepšie ako Rasululláh. Aj on rád zostal u Rasululláha.

Prorok bol ešte predtým, ako mu bolo oznámené prorocké poslanie, stvorený tak, aby zdokonalil každý druh krásnych mravov, viditeľných aj neviditeľných, známych aj neznámych: spravodlivosť, nestrannosť, milosrdenstvo, lásku k ľuďom, jasnú tvár, šľachetnosť, štedrosť, dodržiavanie daného slova, vernosť zverenému (amánat), ochotu pomáhať, obetavosť, spoľahlivosť, ochranu utláčaných, bezmocných a chudobných, lásku a nehu k deťom, cnosť, úprimnosť, zdvorilosť, skromnosť, striedmosť, múdre vedenie ľudí, statočnosť a odvahu. V každom ohľade bol nad všetkými stvoreniami, ktoré boli a ktoré budú, získal dôveru všetkých a dostal prímenie „al-Amín“. Pre pekné zaobchádzanie, ktoré od neho zažil, Zajd ibn Hárisa miloval Proroka viac ako otca aj matku a nijako sa od neho nechcel odlúčiť.

„Všetok tento majetok patrí vašej vznešenej osobe. A ja potrebujem vás a som vám vďačná“ Chadídža al-Kubrá (radijalláhu anhá)

Jeho matka a otec nevedeli, kam ich syna odviedli ani čo s ním urobili. Jeho otec Hárisa horel v ohni žiaľu za dieťaťom a blúdil z kraja do kraja, hľadajúc syna. Príbuzným a známym, ktorí z Jemenu chodili do rôznych krajín, prísne prikazoval, aby mu priniesli nejakú správu o synovi Zajdovi, skladal verše a ronil slzy:

Plačem za svojím Zajdom – neviem, čo sa s ním stalo?
Či je nažive, alebo ho zastihla hodina smrti?
Nepýtaj sa na neho, ó srdce, nadarmo!
Nemôžeš vedieť, či má hrob na rovine, či v skalách.
A hľa, aj jedna jeho báseň, v ktorej vyjadruje túžbu po synovi:
Zajd môj, dieťa moje! Keby som vedel, že sa vráti ten, kto odišiel, ach!
Pri Alahovi, nechcel by som, aby sa vrátil ktokoľvek okrem teba.
Keď zaveje vietor, kdekoľvek uvidím dieťa – spomeniem si naň,
aj slnko, keď každé ráno vychádza, mi ťa pripomína.
Beda, tisíckrát beda za mojím dieťaťom,
jazdím a hľadám ťa, hoci je môj stav biedny.
Ani ja, ani môj kôň nepoznáme únavu ani omrzenie,
kým je nádej, že sa môj syn nájde a predstúpi predo mňa.
Nech nádej človeka akokoľvek klame, napokon je pominuteľný,
synovia moji! Kajs, Amr, Jazíd, Džabala – môj Zajd je vám zverený.

Napokon, pred príchodom islamu, niektorí ľudia z kmeňa Banú Kalb, ktorí prišli navštíviť Kábu, uvideli hazrat Zajda a spoznali ho. Hazrat Zajd im povedal: „Viem, že moja rodina za mnou narieka; odovzdajte im tieto verše,“ a vyslovil nasledujúcu báseň:

Srdce mi horí; som ďaleko od svojho hniezda,
ale som susedom Káby, hoci ďaleko od matky a otca.
Nech vám žiaľ srdce nespaľuje,
nech váš nárek za mnou nedolieha až k Aršu.
Vďaka Pánovi, som v takom hniezde,
že za česť a dobro, ktoré vidím, sa neustále modlím.

Keď Hárisa počul túto správu, nesmierne sa potešil. Hneď vzal veľa peňazí a s bratom Ka’bom prišiel do Mekky. Keď prišiel do Mekky, vypytoval sa na dom nášho Proroka, prišiel pred neho a povedal: „Ó vodca kurajšovského ľudu, ó vnuk Abdulmuttaliba, ó syn z rodu Banú Hášim! Vy ste susedmi Harámu aš-šaríf. Hostíte hostí, preukazujete dobro zajatcom a vykupujete ich z otroctva. Koľko peňazí len zažiadate za prepustenie nášho syna, ktorý je vaším otrokom, toľko dáme; prepustite ho na slobodu, prosíme vás, neodmietnite túto našu prosbu!“ Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Zavolajme Zajda a povedzme mu, ako sa veci majú. Nechajme na neho, aby si vybral. Ak si vyberie ísť s vami, môžete ho odviesť a nedať nijaké peniaze. A ak si vyberie mňa a bude chcieť zostať u mňa, pri Alahovi, toho, kto si vyberie mňa, nikomu nedám – zostane u mňa.“

Hárisa a jeho brat boli s touto Prorokovou odpoveďou veľmi spokojní a povedali: „Zachoval si sa k nám veľmi spravodlivo a nestranne.“

Potom Prorok zavolal Zajda k sebe a spýtal sa ho: „Poznáš týchto?“ Keď povedal: „Áno, jeden je môj otec a druhý môj strýko“, Prorok povedal: „Ó Zajd! Spoznal si, kto som, videl si moju nehu a milosrdenstvo k tebe a moje zaobchádzanie. Oni prišli, aby ťa odviedli. Preto si buď vyber mňa a zostaň u mňa, alebo si vyber ich a choď.“

Otec a strýko očakávali: „Teraz si vyberie nás a odvedieme Zajda.“ Zajd povedal: „Ja nikoho nekladiem pred vás. Vy ste mi aj namiesto strýka, aj namiesto otca. Chcem zostať u vás.“

Otec a strýko užasli a onemeli. Otec sa nahneval a povedal Zajdovi: „Beda ti! Takže ty máš radšej otroctvo ako slobodu, matku, otca a strýka!“ Zajd odpovedal otcovi: „Otče môj, od tohto muža som zažil toľko nehy a pekného zaobchádzania, že nikoho iného nemôžem postaviť pred neho.“

Prorok Zajda nesmierne miloval. Keď videl túto jeho oddanosť a lásku k sebe, zaviedol ho do Hidžru pri Kábe al-Muazzama, a obrátiac sa k tým, ktorí tam boli, povedal: „Buďte svedkami, že Zajd je môj syn. On dedí po mne a ja po ňom.“ Keď to videli, Zajdov otec a strýko sa prestali hnevať. Radostní sa vrátili do svojho kraja. Potom sahábovia začali Zajda volať Zajd ibn Muhammad (Muhammadov syn Zajd). Neskôr, keď Alah ta’ala zrušil adopciu príkazmi v piatom ajate súry al-Ahzáb: „Volajte ich podľa ich otcov, je to spravodlivejšie u Alaha“ a v štyridsiatom ajate: „Muhammad (alejhis-salám) nikdy nebol otcom nikoho z vašich mužov (ako je Zajd)“, hazrat Zajda začali volať menom jeho otca, to jest „Hárisov syn Zajd“ (Zajd ibn Hárisa).10

Zvolený rozhodca v spore o Kábu

Keď mal Rasululláh asi tridsaťpäť rokov, bol zvoleným rozhodcom v spore o Kábu. V tom čase dažde a prívaly vôd veľmi poškodili steny Káby. Okrem toho Kábu zničil aj jeden požiar.11 Stavbu bolo treba postaviť nanovo. Preto kmeň Kurajš zbúral Kábu až po základy, ktoré položil Ibráhím alejhis-salám, a začal ju stavať nanovo. Prácu si rozdelili po častiach medzi kmene a postavili steny. Kmene, ktoré vedeli, že je to veľká česť, sa nemohli dohodnúť, kto položí Čierny kameň (al-Hadžar al-asvad) na jeho miesto. Keďže každý kmeň chcel túto česť, vypukol medzi nimi veľký spor. Abduddárovci prisahali: „Ak túto prácu vykoná ktokoľvek iný okrem nás, prelejeme krv.“ Pre tento spor, ktorý trval štyri-päť dní, sa takmer preliala krv.

„Ja nikoho nekladiem pred vás. Vy ste mi aj namiesto strýka, aj namiesto otca. Chcem zostať u vás“ Zajd ibn Hárisa (radijalláhu anhu)

Bol pondelok. Abdulmuttalibov ujo Huzajfa ibn Mugíra, starý a vážený muž, ukázal na bránu Banú Šajba, ktorá vedie ku Kábe, a povedal: „Ó Kurajšovci! Aby sa rozhodla vec, na ktorej sa nemôžete dohodnúť, urobte rozhodcom medzi sebou toho, kto prvý vojde touto bránou.“ Prítomní tento návrh prijali a hľadiac na bránu Banú Šajba začali čakať na toho, kto prvý vojde a v tejto citlivej chvíli spor vyrieši. Napokon uvideli, že bránou vchádza Muhammad alejhis-salám. Nesmierne si vážili jeho úprimnosť a vznešené mravy a vždy ho nazývali al-Amín, to jest „ten, komu možno vždy dôverovať“. Povedali: „Hľa, al-Amín. Sme spokojní s jeho rozhodnutím.“

Keď nášmu milovanému Prorokovi Muhammadovi alejhis-salám vyrozprávali, ako sa veci majú, vyzliekol si plášť (chirku) a rozprestrel ho na zemi. Položil Čierny kameň na svoj požehnaný plášť a povedal: „Nech z každého kmeňa jeden muž chytí jeden okraj.“ Tak dal kameň zdvihnúť až k miestu, kam ho bolo treba osadiť.

Potom sám vzal kameň do náručia a svojimi vznešenými rukami ho osadil na miesto. Kmene, ktoré videli, že sa tak zachránili pred veľkým stretom, ktorý hrozil vypuknúť, boli s týmto riešením spokojné. Pokračovali v stavbe tam, kde prestali, a dokončili steny.12