NIEKTORÉ PROROKOVE ZAVÁID SUNNY

Dôležitosť, ktorú Prorok pripisoval čistote, úprave a poriadku

Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) pripisoval veľmi veľkú dôležitosť čistote, úprave a poriadku. Rád začínal každú vec z pravej strany a robil ju pravou rukou.6 Iba istindžá (očistu po vykonaní potreby) vykonával ľavou rukou.

Nakoľko to bolo možné, každú vec robil nepárny počet ráz. Hovorieval: „Kto má vlasy, nech sa o ne dobre stará!“

Keď bol náš Prorok v mešite, vošiel jeden človek s rozstrapatenými vlasmi a bradou. Milovaný Prorok povedal: „Či sa nenájde ani ružový olej, aby si tento človek upravil vlasy?“ a potom mu rukou naznačil, aby hneď vyšiel von a upravil si vlasy a bradu. Keď to ten človek urobil a vrátil sa, náš Prorok povedal: „Je lepšie, aby niekto z vás prišiel takto, alebo aby prišiel s rozstrapatenými vlasmi a bradou ako satan?“

Aj na cestách nosil olej vo fľaštičke. Keď sa natieral olejom, najprv si na hlavu položil tenkú šatku a čiapku si nasadil na šatku. Tak zvonka nebolo vidno, že sa natrel olejom. Náš Prorok si každý deň dvakrát česal bradu.

Anas ibn Málik hovorí: „Rasul alejhis-salám si často natieral svoje požehnané vlasy ružovým olejom a svoju požehnanú bradu si česal potom, ako ju navlhčil vodou.“7 Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) si trochu skracoval svoju požehnanú bradu do dĺžky aj po stranách. Pred odchodom na piatkový (džuma) namaz si skracoval svoje požehnané fúzy a strihal požehnané nechty, ktoré narástli. Aj moslimom prikazoval skracovať si fúzy.

Kedykoľvek sa pozrel do zrkadla, náš Prorok vzdal Alahovi ta’ala chválu a modlil sa: „Alah môj! Tak ako si ma stvoril s krásnou podobou, tak mi skrášli aj mravy!“

Náš Prorok si každú noc pred spaním trikrát dal surmu do svojich požehnaných očí. Do svojho požehnaného pravého oka ju dával trikrát a do požehnaného ľavého oka dvakrát. Hovorieval: „Dávajte si surmu! Lebo ona zostruje zrak a dáva rásť vlasom (mihalniciam).“8

Islamskí učenci oznámili, že mužovi je dovolené dávať si surmu ako liek a nie je dovolené dávať si ju pre ozdobu. Slová džamál a zína netreba zamieňať.

Džamál znamená odstrániť škaredosť, mať dôstojnosť a ukazovať dobrodenie, aby sa zaň ďakovalo. Ukazovať ho preto, aby ho iní videli, a pre vystatovanie sa nie je džamál, ale pýcha. Rasululláh pripisoval veľmi veľkú dôležitosť používaniu misváku. Nikdy ho od seba neodkladal. Hovorieval: „Čistite si zuby misvákom z vetvičky stromu arák!“ Misvák dáva ústam príjemnú vôňu. Prorok povedal: „To je sunna moja aj prorokov predo mnou!“

Prorok povedal: „Keby to pre moju ummu nebolo ťažké, prikázal by som im používať misvák pri každom namaze!“9 „Veľmi vám odporúčam používať misvák!“

„Misvák je čistotou úst a spokojnosťou môjho Pána!“ Prvé, čo náš milovaný Prorok urobil, keď vošiel do domu, bolo, že si misvákom vyčistil svoje požehnané zuby. Nespal, kým nemal pri sebe misvák, a keď sa zobudil, začínal tým, že si misvákom vyčistil svoje požehnané zuby. Aj keď v noci vstal na namaz tahadždžud, čistil si misvákom svoje požehnané zuby.10 Naša matka hazrat Áiša (radijalláhu anhá) povedala: „Prorok alejhis-salám ani raz nezaspal ani v noci, ani vo dne bez toho, aby po prebudení pred abdestom použil misvák!“ Syn nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam), Ibráhím, bol odišiel na áchiru. Pri pochovávaní jedna z nepálených tehál uložených do hrobu stála nakrivo. Prorok zasiahol a narovnal ju. Vysvetlil, že nepálená tehla, ktorá stojí nakrivo, zosnulému neprináša ani úžitok, ani škodu, ale že jemu prekáža to, v čom niet úpravy a poriadku.

Prorokova Chána as-saáda (Dom blaženosti)

Keď náš milovaný Prorok postavil v Medine svoju mešitu, dal vedľa mešity urobiť dve izby z nepálených tehál a pokryť ich kmeňmi a ratolesťami datľových paliem. Keď sa stavala Masdžid aš-šaríf, bola urobená po jednej izbe pre Áišu a Savdu (radijalláhu anhumá). Dvere izby našej matky hazrat Áiše hľadeli na cestu, ktorá vedie do mešity. A dvere izby urobenej pre našu matku hazrat Savdu hľadeli k tretej bráne mešity, k bráne Ál Usmán. Keď sa náš Prorok oženil aj s inými ženami, počet izieb sa zvýšil a bolo ich deväť. Aj tie boli urobené medzi izbou našej matky hazrat Áiše a kiblou. Niektoré izby boli z nepálených tehál a niektoré z kameňa. Niektoré boli urobené z palmových ratolestí (bagdadským spôsobom) a omazané hlinou, a aj strop mali z palmových ratolestí. Hasan ibn Abi l-Hasan (radijalláhu anhu) hovorí: „Keď som bol chlapec tesne pred dospelosťou, vošiel som do Rasululláhových izieb, a keď som vystrel ruku, dosiahol som na strop. Pokrytím Rasululláhovej izby bola iba látka zo srsti natiahnutá na kmene cyprusu alebo borievky.“

Podľa toho, čo oznámil imám Buchárí, „dvere Rasululláhovho domu nemali klopadlo, ale klopalo sa na ne končekom luku“. Muhammad ibn Hilál a Atá Chorásání videli izby manželiek nášho Proroka a oznámili, že boli urobené z palmových ratolestí a že namiesto dverí na nich viseli závesy z čiernej srsti. Podľa výpovede Dávúda ibn Kajsa, ktorý ich videl na vlastné oči, šírka každej izby od dverí po bočné steny bola okolo 6–7 zirá’11 (3–3,5 m) a hĺbka zvnútra približne desať zirá’ (4,8 m). (Jeden zirá’ je 48 cm.)

„Misvák je čistotou úst a spokojnosťou môjho Pána!“ Hadís šaríf

V deň, keď do Mediny prišiel a bol prečítaný list kalifa Abdulmalika o tom, že izby Prorokových manželiek sa majú vykúpiť a pripojiť k mešite, mnohí nedokázali zadržať slzy a Medinčania plakali ako v deň, keď náš Prorok odišiel na áchiru.12

Aj Saíd ibn Musajjab vyjadril svoj žiaľ nad tým slovami: „Pri Alahovi, ako veľmi som si želal, aby boli ponechané také, aké boli! Mladé pokolenia Medinčanov a tí, ktorí do Mediny prichádzajú zvonka, by videli, čím sa Rasul alejhis-salám vo svojom živote uspokojoval, a ľudia by netúžili po tom, aby mali veľa majetku a vystatovali sa ním.“

Prorokovo správanie doma

Hazrat Husajn rozpráva: „Pýtal som sa svojho otca, čomu sa Prorok venoval doma. Otec mi to vyrozprával takto: Prorok od chvíle, keď vošiel do domu, delil svoj čas na tri časti: na uctievanie Alaha, na záležitosti členov domácnosti a na svoje osobné záležitosti. Čas, ktorý si vyhradil pre seba, delil medzi seba a ľudí. V tom čase k nemu vchádzali iba najvyvolenejší sahábovia. Náboženské otázky odovzdával ľudu prostredníctvom nich a nič, čo sa týkalo ľudu, si nenechával pre seba ani nehromadil. Prorok mal vo zvyku čas, ktorý vyhradil pre svoju ummu, deliť medzi ľudí cnosti podľa stupňa ich prednosti v náboženstve a podľa toho ich k sebe pozývať. Niekto z nich mal jednu potrebu, niekto dve a niekto aj viac. Prorok sa venoval ich náboženským potrebám, dával potrebné odpovede na ich otázky a potom povedal: ‚Nech to tí, ktorí sú tu, odovzdajú tým, ktorí tu nie sú! Potrebu toho, kto ku mne sám nemôže prísť a predniesť ju, mi predneste vy. Veru, Alah v Súdny deň na Siráte upevní nohy toho, kto prednesie potrebu toho, kto ju nemohol predniesť!‘

U Proroka sa nič iné nespomínalo ani nevyslovovalo. A ani on sám od nikoho neprijímal nič iné. Tí, ktorí vošli k Prorokovi, vchádzali ako hľadači poznania a vychádzali ako najväčší učenci, keď okúsili sladkosť poznania a stali sa pre iných sprievodcami k nemu!“

Prorokovo správanie mimo domu

Hazrat Husajn sa spýtal svojho otca hazrat Aliho na Prorokovo správanie mimo domu. On mu aj to vyrozprával takto:

Vodca vesmíru vonku nehovoril. Hovoril iba vtedy, keď jeho reč bola na úžitok moslimom, keď ich zbližovala a odstraňovala medzi nimi rozkol a chlad. Preukazoval poctu človeku s najlepšími vlastnosťami v každom národe a ustanovoval ho za miestodržiteľa nad jeho národom.13 Chránil ľud pred zlými ľuďmi a pred zlom a aj sám sa chránil, aby sa nedostal do takých situácií. Nikomu neodopieral svoju usmievavú tvár a svoju krásnu povahu.

Ak nevidel svojich sahábov, hľadal ich a vypytoval sa sahábov, čo sa medzi nimi deje. Dobré chválil a upevňoval, a zlé hanil a oslaboval. Každý jeho čin bol umiernený, bez rozporov. Nezanedbával napomínať moslimov, starajúc sa, aby neupadli do ľahostajnosti. Každý jeho stav bol vyrovnaný a stály. Rasululláh mal úplnú pripravenosť na uctievanie a poslušnosť. Ani neprekračoval hranicu práva, ani nezanedbával ho splniť. Tí, ktorí mu boli blízki, boli najlepší spomedzi ľudí.

U neho bol najvyvolenejší spomedzi sahábov ten, koho rada bola najobsiahlejšia, a podľa stupňa najväčší ten, koho pomoc a dobrota voči núdznym boli najkrajšie. Vodca vesmíru si nesadol ani nevstal bez toho, aby spomenul Alaha.

V zhromaždení si neurčoval osobitné miesto a zakazoval, aby sa tak robilo. Kdekoľvek bol, keď prišiel k nejakému zhromaždeniu, ktoré sedelo, neprechádzal na čelné miesto, ale sadol si na kraj zhromaždenia a to prikazoval aj moslimom.

Každému, kto s ním sedel, dával jeho podiel a venoval mu takú pozornosť, že každý si myslel, že u Rasululláha nie je nikto vzácnejší ako on. Znášal všetko od toho, kto s ním sedel alebo prišiel predniesť svoju potrebu, až kým sa ten neobrátil a neodišiel.14

Ak sa na neho niekto obrátil s nejakou potrebou alebo želaním, neodmietol ho: buď mu dal, alebo ho odprevadil miernym a láskavým slovom. Jeho krásne mravy boli také široké, že objímali všetkých ľudí. Bol im ako starostlivý otec. Čo sa týka práva, všetci boli u neho rovní. Prorokovo zhromaždenie bolo zhromaždením poznania, hanblivosti, trpezlivosti a dôvery.

V jeho zhromaždení sa hlasy nezvyšovali, nikto nebol obviňovaný ani sa neodhaľovala spáchaná chyba či poklesok. Tí, ktorí boli v zhromaždení Vodcu vesmíru, boli jeden druhému rovní a prednosť jedných pred druhými bola iba v takve (bohabojnosti). Všetci boli skromní. Ctili si starších, mladším prejavovali súcit a milosrdenstvo, núdznych uprednostňovali pred inými a usilovali sa splniť im ich potreby, a chudobných a cudzincov chránili a opatrovali. Prorok bol vždy usmievavej tváre a miernej povahy. Bol veľmi milostivý a veľa odpúšťal. Nemal tvrdé srdce. S nikým sa nehádal. Nikdy nekričal ani nehovoril škaredé slová. Nikoho nehanil. Nebol skúpy. Pred tým, čo sa mu nepáčilo, zatváral oči. Tomu, kto v niečo dúfal, nebral nádej a svoju nespokojnosť s niečím nedával otvorene najavo.

Rasululláh sa vyhýbal trom veciam:

– hádkam s ľuďmi,

– mnohovravnosti,

„Ja nejem opretý o niečo“ Hadís šaríf

– zaoberaniu sa neužitočnými a márnymi vecami.

A ľudí nechával na pokoji v troch veciach:

– nikoho ani do očí, ani za chrbtom nekarhal ani nehanil,

– nikomu nevyzvedal chyby a nedostatky,

– nikomu nehovoril slovo, ktoré by mu neprinieslo odmenu a dobro.

Keď Prorok hovoril, tí, ktorí boli pred ním, sedeli ticho a nehybne, akoby im na hlavu sadol vták; keď skončil reč a stíchol, povedali, čo mali povedať, ale v jeho prítomnosti sa nikdy nehádali ani nevadili. Keď niekto u Proroka hovoril, ostatní mlčali, kým neskončil. U Proroka nebolo rozdielu medzi slovami posledného a slovami prvého, kto hovoril. Ak sa tí, ktorí boli v jeho zhromaždení, niečomu zasmiali, aj on sa smial s nimi, a ak sa niečomu začudovali, aj on sa čudoval s nimi. Znášal hrubosť a urážlivosť v slovách a otázkach prišelcov a cudzincov, ktorí k nemu prichádzali, aby sa aj jeho sahábovia správali ako on. Prorok hovorieval: „Keď uvidíte núdzneho, ktorý hľadá to, čo potrebuje, pomôžte mu, aby to dosiahol!“

Prorok neprijímal chválu, ktorá nezodpovedala pravde. Nikomu neprerušoval reč, iba ak by prekročil hranicu práva. A keď ju prekročil, buď ho zastavil a prerušil mu reč, alebo vstal zo zhromaždenia a odišiel. Mlčanie Vodcu vesmíru spočívalo na štyroch veciach – na hilme (miernosti), hazare (opatrnosti), takdíre (spravodlivom odmeriavaní) a tafakkure (premýšľaní). Jeho takdír sa hneď prejavoval v tom, že na ľudí rovnako hľadel a rovnako ich počúval. Jeho tafakkur bolo vidno v tom, že premýšľal o záležitostiach tohto aj onoho sveta.

Hilm a trpezlivosť spojil v sebe. Nič, čo patrí k tomuto svetu, ho nehnevalo. Čo sa týka hazaru, pre túto povahu sa v ňom spojili štyri vlastnosti:

– bral to najlepšie, aby sa to nasledovalo,

– zanechával škaredé veci, aby sa im vyhýbali,

– svoju mienku vkladal do toho, čo je užitočné pre jeho ummu,

– všetko svoje úsilie zameriaval na to, čo jeho umme zabezpečí šťastie na tomto aj na onom svete.

Nestalo sa, aby Vodca vesmíru na čokoľvek povedal: „Nie!“ Keď ho niekto požiadal o niečo, čo chcel urobiť, povedal: „Dobre!“ a keď ho niekto požiadal o niečo, čo urobiť nechcel, zmĺkol, a z tohto mlčania sa chápalo, že to nechce urobiť. Usiloval sa o šťastie každého na tomto aj na onom svete. Keď ho v jednej gazve požiadali, aby sa pomodlil, aby neveriaci boli zničení, povedal:

„Nebol som poslaný, aby som preklínal, aby ľudia trpeli trest. Bol som poslaný, aby som každému preukazoval dobro, aby ľudia našli pokoj.“

V stosiedmom ajate súry al-Anbijá bolo povedané, podľa významu: „Poslali sme ťa ako milosť a dobrodenie pre svety.“ Preto sa vždy usiloval o dobro každého. Podľa toho, čo oznámil Anas ibn Málik, Prorok, keď sa s niekým stretol, urobil s ním musáfahu15; ak ten človek neodtiahol ruku, ani Prorok neodtiahol svoju, a ak ten neodvrátil tvár, ani Prorok od neho neodvrátil tvár.

Hazrat Anas ibn Málik ešte rozpráva: „Spýtali sme sa Proroka: ‚Ó Rasulalláh! Máme sa jeden pred druhým skláňať?‘ Povedal: ‚Nie!‘ Spýtali sme sa: ‚Máme sa navzájom objímať?‘ Povedal: ‚Nie! Ale robte musáfahu!‘“16

Hazrat Bará ibn Ázib vyrozprával, že Prorok povedal: „Ak sa dvaja moslimovia stretnú a urobia musáfahu, bude im odpustené ešte predtým, ako sa rozídu!“

Vodca vesmíru bol vždy zamyslený. Jeho mlčanie trvalo dlhšie ako jeho reč. Rasululláh nehovoril bez potreby. Aj keď reč začínal, aj keď ju končil, spomínal Alahovo meno.

Hovoril krátkymi a obsažnými slovami. Rasululláhove slová boli vždy pravdivé a na mieste. Keď Rasululláh hovoril, nepoužíval ani zbytočné, ani nedostatočné slová. Nikomu nelámal srdce ani nikým nepohŕdal.

Rasululláh sa nehneval pre tento svet ani pre svetské záležitosti. Ale keď niekto chcel pošliapať niečie právo, nič nemohlo zastaviť jeho hnev, kým to právo nevrátil.

Kvôli sebe samému sa nikdy nehneval ani sa nemstil. Keď niečo ukazoval, neukazoval prstom, ale celou rukou. Keď sa začudoval, obrátil ruku, to jest, ak mal dlaň obrátenú k nebu, obrátil ju k zemi, a ak bola obrátená k zemi, obrátil ju k nebu. Keď hovoril, pohyboval rukou a udieral dlaňou svojej požehnanej pravej ruky o vnútornú stranu palca ľavej ruky. Keď sa nahneval, hneď od hnevu upustil a nedával ho najavo. Keď sa potešil a rozjasnil, privrel svoje požehnané oči. Najviac, čo sa smial, bol úsmev. Keď sa usmieval, požehnané zuby v jeho požehnaných ústach bolo vidno ako perlové zrnká.17

V dobrých skutkoch rád pravú stranu kládol napred,
pri abdeste aj pri odeve sa ponáhľal ten prameň štedrosti.
Ležal na pravom boku, tvárou obrátený ku kible,
s každým dychom gajb pozoroval ten prameň štedrosti.

„Ak sa dvaja moslimovia stretnú, pozdravia sa salámom a urobia musáfahu, bude im odpustené ešte predtým, ako sa rozídu!“ Hadís šaríf

Lôžko mal z kože, vankúš plný palmového vlákna,
v noci, keď si ľahol, málo spal ten bdejúci prameň štedrosti.
Oči mu zaspali, no srdce nespalo, s Priateľom bolo,
od večnosti (azal) Jeho krásou užasnutý bol ten prameň štedrosti.

Ako Prorok líhal a spal

Keď chcel Prorok spať vo svojej posteli, ľahol si na svoj požehnaný pravý bok, svoju požehnanú pravú ruku si dal pod svoje požehnané pravé líce a potom sa modlil: „Alah môj! Seba som Tebe odovzdal. Tvár som k Tebe obrátil. Svoju vec som Tebe zveril. Chrbtom som sa o Teba oprel. Bojím sa Tvojho trestu a dúfam v Tvoju milosť. Niet útočiska okrem Tvojej milosti a niet ochrany pred Tvojím trestom.

Iba k Tvojej milosti sa utieka a iba Tvojou milosťou sa zachraňuje. Uveril som v Tvoju Knihu, ktorú si zjavil, a v Tvojho Proroka, ktorého si poslal.

Pane môj! Svoj bok som uložil na zem s Tvojím menom. Ak si moju dušu ponecháš, nalož s ňou podľa Svojej milosti! A ak ju pustíš, chráň ju, ako chrániš Svojich dobrých služobníkov!

Alah môj! S Tvojím menom umieram a s Tvojím menom ožívam. Alah môj, ktorý nás sýtiš, napájaš, napĺňaš každú našu potrebu, dávaš nám strechu a útočisko! Tebe nespočetnekrát vzdávam chválu. Koľko je ľudí, ktorí nemajú nikoho, kto by im naplnil potreby, ani kto by im dal strechu! Alah môj! V deň, keď zhromaždíš Svojich služobníkov pred Sebou, chráň ma pred Svojím trestom! Alah môj! Ty si Avval (Prvý)! Pred Tebou niet ničoho! Ty si Áchir (Posledný)! Po Tebe niet ničoho! Ty si Záhir (Zjavný)! Nad Tebou niet ničoho!“

Keď sa zobudil, modlil sa: „Niet iného božstva okrem Teba! Velebím Ťa a vyvyšujem nad každú chybu. Alah môj! Prosím Ťa, aby si mi odpustil hriechy, a prosím o Tvoju milosť.

Chvála Alahovi, ktorý nás oživil potom, ako nás usmrtil. Aj náš návrat v Súdny deň bude k Nemu.“18 Potom sa modlil: „Alah môj! Rozmnož moje poznanie! Keď si mi ukázal správnu cestu, nedaj, aby moje srdce zablúdilo! Daruj mi aj milosť od Seba! Veď Ty najviac odpúšťaš!“ Hazrat Bará ibn Ázib rozpráva: Vodca vesmíru mi povedal:

„Keď prídeš na miesto, kde si ľahneš, vezmi si abdest, ako si ho berieš na namaz! Potom si ľahni na pravý bok a povedz: ‚Alah môj! Seba som Tebe odovzdal. Tvár som k Tebe obrátil. Chrbtom som sa o Teba oprel. Bojím sa Tvojho trestu a dúfam v Tvoju milosť. Niet útočiska okrem Tvojej milosti a niet ochrany pred Tvojím trestom! Iba k Tvojej milosti sa utieka a iba Tvojou milosťou sa zachraňuje. Uveril som v Tvoju Knihu, ktorú si zjavil, a v Tvojho Proroka, ktorého si poslal!‘ Ak v tú noc zomrieš, zomrieš vo fitre islamu. Kto to povie a v tú noc zomrie, zomrie vo fitre islamu!“

Prorok povedal: „Keď niekto z vás v noci vstane z postele a potom sa vráti, aby si znova ľahol, nech ju trikrát vytrasie. Lebo nevie, čo sa stalo, keď vstal, a čo prišlo a usadilo sa na posteli.“ Abdulláh ibn Tichfa (radijalláhu anhu), jeden zo sahábov Suffy, rozpráva: „Keď som na úsvite spal v mešite, ležiac na bruchu, to jest dolu tvárou, niekto do mňa strčil nohou.

– ‚Kto je to?‘ spýtal sa.

– ‚Ja som Abdulláh ibn Tichfa,‘ odpovedal som.

A hľa – Vodca vesmíru! Hneď som sa spamätal a posadil sa.

– ‚Toto je ležanie, ktoré vznešený Alah najmenej miluje!‘ povedal.“19 Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) nechodil po zemi bez abdestu.

Nikto nevidel, že by Rasululláh išiel na záchod a potom si nevzal abdest.

Ako Prorok chodil

Hazrat Hind ibn Abí Hála rozpráva: „Keď Vodca vesmíru chodil, čulo dvíhal nohy od zeme, nekolísal sa na obe strany, kráčal širokým krokom, nakláňal sa trochu dopredu, akoby schádzal z vyvýšeniny, a chodil dôstojne, pokojne a nenútene.

Keď sa chcel pozrieť na nejakú stranu, obracal sa celým telom. Neobzeral sa naokolo nazdarbôh.

Jeho pohľad na zem bol dlhší ako pohľad na nebo.

A na zem hľadel kútikom oka. Keď išiel, išiel za svojimi sahábmi.

Keď sa s niekým stretol, sám prvý pozdravil salámom.“

Hazrat Abu Hurajra rozpráva: „Nevidel som nikoho, kto by chodil rýchlejšie ako Vodca vesmíru. Keď kráčal, akoby sa zem pod jeho nohami zvinovala! My sme sa do krajnosti namáhali, aby sme ho dostihli. A Vodca vesmíru, keď kráčal, sa vôbec nenamáhal.“20

Ako Prorok sedel

Najčastejšie sedel na kolenách. Videli ho aj sedieť spôsobom zvaným kurfusá, to jest so zdvihnutými kolenami, ktoré objímal rukami.21 Nikdy nevystieral nohy smerom k tým, ktorí boli v jeho zhromaždení. Obyčajne sedel obrátený ku kible. Hosťom, ktorí k nemu prišli, najčastejšie prestrel abu (plášť) zo svojich pliec a posadil ich na ňu. Niekedy dal hosťom aj svoj vankúš na sedenie. Hanzala ibn Hizjam vyrozprával: „Keď som prišiel k Prorokovi, videl som ho sedieť s prekríženými nohami.“ Aj Džábir ibn Samura oznámil, že Prorok, keď vykonal ranný (subh) namaz, sedel s prekríženými nohami na mieste, kde ho vykonal, až kým nevyšlo slnko.

„Ozdobte sa mravmi Alaha ta’ala!“ Hadís šaríf

Šaríd ibn Suvajd hovorí: „Prorok sa u mňa zastavil. V tej chvíli som sedel, majúc ľavú ruku za chrbtom a opierajúc sa o polovicu dlane. Vtedy mi Vodca vesmíru povedal: ‚Sedíš tak, ako sedia tí, na ktorých dopadol hnev (Židia)?‘“ Abu Džuhajfa rozpráva, že Prorok povedal: „Ja nejem opretý o niečo.“22

Sedel s prekríženými nohami, alebo na kolenách, alebo so zdvihnutými kolenami,
plný adabu, verejne aj v skrytosti, bol ten prameň štedrosti.
Jedol tromi prstami a s chuťou si ich oblizoval,
osviežujúcu vodu na tri dúšky pil ten prameň štedrosti.
Rád mal med a chalvu, tekvicu, ocot a saríd, ale
jačmenného chleba dosýta nejedol ten prameň štedrosti.
Na svoje požehnané brucho si občas od hladu kameň priväzoval,
„Aby sa mi srdce nezachvelo,“ hovoril ten prameň štedrosti.
V Cháne as-saáda sa celé mesiace oheň nezapaľoval,
spokojne datle a granátové jablká jedol ten prameň štedrosti.

Ako Prorok jedol a pil

Prorok povedal:

„Požehnanie jedla je v tom, že sa pred jedlom vezme abdest a po jedle sa umyjú ruky!“23

„Kto zaspí bez toho, aby si z rúk umyl pach mäsa a tuku a špinu, a niečo ho postihne, nech neobviňuje nikoho okrem seba!“ „Požehnanie jedla je v jeho strede! Keď niekto z vás je, nech neje zo stredu misy, ale z jej okraja, lebo požehnanie zostupuje do jej stredu!“ Naša matka hazrat Áiša rozpráva: „Vodca vesmíru povedal: ‚Keď niekto z vás chce jesť, nech povie Bismilláhi r-rahmáni r-rahím a nech spomenie meno vznešeného Alaha. Ak to zabudne povedať predtým, ako začne jesť, nech povie: Bismilláhi r-rahmáni r-rahím na začiatku i na konci jedla!‘“24

Podľa toho, čo oznámil Umajja ibn Machší, jeden človek jedol bez toho, aby vyslovil basmalu.

Prorok pochopil, že nevyslovil basmalu, a povedal: „Povedz ‚Bismilláhi r-rahmáni r-rahím‘ na začiatku i na konci jedla!“ Keď ten človek povedal „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“, Prorok sa usmial a povedal: „Satan dovtedy jedol s tebou. Keď si spomenul meno vznešeného Alaha, satan vyvrátil všetko, čo mal v bruchu, a nič nenechal!“

Podľa toho, čo oznámil hazrat Abdulláh ibn Umar, Prorok povedal: „Keď niekto z vás je, nech je pravou rukou. A keď niečo pije, nech pije pravou rukou. Lebo satan je ľavou rukou a pije ľavou rukou!“25

Salama ibn Akva rozpráva podľa svojho otca: Prorok videl, ako jeden muž z kmeňa Ašdža, známy ako Busr ibn Rái al-Ír, je u neho ľavou rukou, a povedal mu: „Jedz pravou rukou!“ Muž zaklamal: „Nemôžem, nemám silu jesť pravou rukou!“ Vtedy Prorok povedal: „Nech ju teda nemáš! Iba pýcha a povýšenosť mu bránia jesť pravou rukou!“ Odvtedy ten muž už nikdy nedokázal zdvihnúť ruku k ústam!26 Prorok hovorieval: „Alah ta’ala, Mocný a Vznešený, je naozaj spokojný so služobníkom, ktorý zje niečo z jedla alebo vypije niečo z nápoja a za to Mu vzdá chválu.“

Prorok sedával na zemi a jedával na zemi. Hovorieval: „Sedím tak, ako sedí služobník, a jem tak, ako je služobník. Veď ja som iba služobník! Kto sa odvráti od mojej sunny, nepatrí ku mne!“27

Umar ibn Abí Salama rozpráva: „Bol som dieťa, ktoré vyrastalo pod výchovou Vodcu vesmíru. Pri jedle mi ruka blúdila po celej mise. Vodca vesmíru mi povedal: ‚Synu môj! Povedz Bismilláh. Jedz pravou rukou! Jedz z toho, čo je pred tebou!‘28 Odvtedy som vždy jedol takto.“ Prorok nikdy nijakým jedlom nepohrdol a nijaké nehaňoval. Nijaké dobrodenie nechválil preto, že mu chutilo, ani nehaňoval preto, že mu nechutilo. Ak jedlo chcel, zjedol ho, a ak ho nechcel, nechal ho a mlčal. Vážil si aj to najmenšie dobrodenie a nijaké dobrodenie nehaňoval. Rasululláh nehovorieval: „Pripravte toto, pripravte tamto.“ Jedol to, čo sa našlo. Naša matka hazrat Áiša rozpráva: Prorok prišiel ku mne a spýtal sa: „Máš niečo na jedenie?“ Povedala som: „Nemám!“ Vtedy povedal: „Tak sa teda postím!“29 Naša matka hazrat Áiša rozpráva: „Odo dňa, keď Prorok prišiel do Mediny, až do jeho odchodu na áchiru sa jeho rodina ani raz nenasýtila pšeničným chlebom tri noci po sebe.30 Väčšinou jedli iba jačmenný chlieb a datle, a ani tých nebolo veľa. V Prorokovom žalúdku sa za jeden deň nikdy nestretli dve jedlá: keď svoj požehnaný žalúdok nasýtil datľami, nenasýtil ho chlebom, a keď ho nasýtil chlebom, nenasýtil ho datľami. A práve to ma rozplače!“31

Prorok mal rád chalvu a med, tirit z chleba, tirit z datlí a jedlá zo zeleniny. Keď mu priniesli a ponúkli mlieko, hovorieval: „V mlieku sú dve požehnania (bereket).“32

„Keď niekto z vás je, nech je pravou rukou. A keď niečo pije, nech pije pravou rukou, pretože satan je ľavou rukou a pije ľavou rukou!“ Hadís šaríf

Abdulláh ibn Abbás rozpráva: Ja, Chálid ibn Valíd a Vodca vesmíru sme spolu prišli do domu mojej tety Majmúny, Hárisovej dcéry. Teta sa spýtala: „Mám vás pohostiť mliekom?“

Vodca vesmíru povedal: „Dobre!“ Teta odišla a priniesla mlieko v nádobe. Vodca vesmíru ho vzal a napil sa z neho. Ja som bol po pravici Vodcu vesmíru a Chálid ibn Valíd sedel po jeho ľavici. Rasululláh mi podal mlieko, ktoré zostalo, a povedal: „Pi ty. Ak chceš, ponúkni najprv Chálida.“

Povedal som: „Keď ide o to, aby som pil to, čo zostalo po tebe, nikdy nikoho nepostavím pred seba!“ Vtedy Rasululláh povedal:

„Koho Alah ta’ala nasýti nejakým jedlom, nech povie: Alláhumma bárik laná fíhi va at’imná chajran minhu (Alah môj! Daruj nám v tomto jedle požehnanie a nasýť nás aj niečím lepším, ako je ono!).

A koho Alah ta’ala napojí mliekom, nech aj on povie: Alláhumma bárik laná fíhi va zidná minhu (Alah môj! Daruj nám v tomto mlieku požehnanie a rozmnož nám z neho Svoju dobrotu!). Pretože nič okrem mlieka nemôže nahradiť jedlo aj nápoj zároveň,“ povedal.33

Keď medinskí moslimovia uvideli prvú úrodu svojich datlí, prinášali ju Prorokovi. Rasululláh ju vzal do ruky, pomodlil sa za požehnanie a potom zavolal najmenšie z detí, ktoré uvidel, a dal mu ju. Hovorieval: „Keď v dome niet datlí, jeho obyvatelia sú hladní.“ Prorok rád jedol to, čo zostalo na dne nádoby. Hovorieval: „Kto po jedle vyčistí tanier alebo misu, z ktorej jedol, tá zaňho prosí o odpustenie (robí istigfár)!“ Uvádza sa aj, že Prorok povedal: „Ó Abu Zarr! Keď varíš mäso, pridaj viac vody na vývar, mysli aj na svojich susedov a podeľ sa s nimi!“34

„Nie je dokonalým veriacim ten, kto sa naje dosýta, kým je jeho sused hladný!“

„Uctievajte Alaha! Dávajte druhým jesť! Šírte pozdrav salám, aby ste vošli do džanny!“35

„Jedlo jedného stačí pre dvoch. Jedlo troch stačí pre štyroch. Jedlo štyroch stačí pre ôsmich!“36

Hazrat Asmá, dcéra Abu Bakra, rozprávala: Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) radil, aby uvarené jedlo zostalo prikryté, kým neprestane vrieť a pariť sa, a hovorieval: „To je najväčšie požehnanie!“ Pri dobytí Mekky prišiel Rasululláh do domu hazrat Umm Háni, dcéry svojho strýka Abu Táliba. Spýtal sa jej: „Máte niečo na jedenie?“ Hazrat Umm Háni povedala: „Nemáme! Iba omrvinky suchého chleba a ocot! Ale hanbím sa ti to ponúknuť!“ Prorok povedal: „Prines ich. Rozdrob ich do vody. Prines aj soľ!“ Keď to polial octom a zjedol, poďakoval vznešenému Alahovi a povedal: „Ó Umm Háni! Aká dobrá príloha k chlebu je ocot! Dom, v ktorom je ocot, sa nepovažuje za dom bez prílohy!“37 Chlieb jedával samotný alebo s datľami, octom, ovocím, vývarom, alebo ho namáčal do olivového oleja. Jedol mäso kuracie, zajačie, ťavie, gazelie a rybie, sušené mäso a syr. Z mäsa mal rád prednú nohu. Držal ju v rukách a jedol ju odhryzávaním. (Je dovolené aj krájať mäso nožom a tak ho jesť.) Najčastejšie pil mlieko alebo jedol datle. Z jedál mal rád baraninu, mäsový vývar, tekvicu, sladkosti, med, datle, mlieko, smotanu, melón, cukrový melón, hrozno a uhorky.38 Vodu pil pomaly, na tri dúšky, začínal s Bismilláh a na konci povedal „Alhamdulilláh“ a pomodlil sa. Prorok pil sladkú vodu, ktorú mu prinášali z Bujút as-Sukjá. Bujút as-Sukjá bola na dva dni cesty od Mediny.39 Keď sa ho spýtali: „Ktorý nápoj je najchutnejší?“, Prorok odpovedal: „Sladká a studená voda!“40

Prorok hovorieval: „Keď niekto z vás niečo pije, nech nedýcha do nádoby.“ Tak ako zakazoval dýchať do toho, čo sa je a pije, zakazoval aj jesť a piť zo zlatých a strieborných nádob. Keď Prorok pil pohár vody, dva-tri razy si vydýchol a povedal: „Takto je to užitočnejšie a lepšie to uhasí smäd.“ Hovorieval aj: „Keď niekto z vás niečo pije, nech nepije na jeden dúšok.“ A ešte: „Nepite na jeden dúšok ako ťavy! Pite na dva alebo tri dúšky! Keď chcete piť, povedzte ‚Bismilláh!‘ a keď odtiahnete ústa od nádoby, povedzte ‚Alhamdulilláh!’“41

Hazrat Navfal ibn Muávija rozpráva: „Vodca vesmíru si pri pití trikrát vydýchol. Na začiatku spomenul meno vznešeného Alaha a povedal ‚Bismilláhi r-rahmáni r-rahím‘ a na konci povedal ‚Alhamdulilláh‘ a tak Mu vzdal chválu.“42

Podľa rozprávania Abu Umámu Báhilího Prorok povedal: „Keď mi môj Pán, Mocný a Vznešený, ponúkol, že mi údolie Mekky premení na zlato, povedal som: ‚Nie, Pane môj! Nech som jeden deň sýty a jeden deň hladný. Keď som hladný, nech sa k Tebe pokorne obraciam a spomínam Ťa. A keď som sýty, nech Ti vzdávam chválu a som Ti vďačný!’“43

Učiť sa poznanie o jedle a pití predchádza učeniu sa poznania o uctievaní. Umývať si ruky pred jedlom aj po jedle, jesť pravou rukou a piť pravou rukou bolo Rasululláhovým zvykom. Keď sa pred jedlom umývajú ruky, prví si ich umývajú mladší, a po jedle najprv starší.44 Jesť z okraja taniera, jesť z toho, čo je pred človekom, sedieť na ľavej nohe a pravú mať pokrčenú hore – to je Rasululláhova sunna. Veľmi horúce jedlo netreba ani jesť, ani oňuchávať.

„Nie je dokonalým veriacim ten, kto sa naje dosýta, kým je jeho sused hladný!“ Hadís šaríf

Prorok nepovažoval za slušné pri jedle vôbec nehovoriť. To je zvyk uctievačov ohňa. Treba sa rozprávať s veselou mysľou.

Začať a skončiť jedlo soľou je Rasululláhova sunna a je to liek. Jednou z prvých bid’, ktoré sa v islame objavili, je jesť dosýta. Jesť mäso každý deň zaťažuje srdce. Anjeli to nemajú radi. A jesť príliš málo mäsa kazí mravy. Pekné je jesť pri sofre, to jest na prestieradle, a toto prestieradlo prestierať na zem. Sofra bola z kože. Rastlinná strava je veľmi dobrá. Sofra, na ktorej niet rastlinnej stravy, bola prirovnaná k nerozumnému starcovi.

Imám Džafar Sádik povedal: „Kto chce mať veľa majetku a detí, nech je veľa rastlinnej stravy!“ Najprv si treba sadnúť k sofre a jedlo priniesť až potom.

Náš Prorok povedal: „Som služobník. Jem sediac na zemi, ako služobníci.“45

Netreba jesť skôr, ako človek vyhladne, a od jedla treba vstať skôr, ako sa nasýti [netreba jesť veľa]; netreba sa smiať, ak niet čomu sa čudovať. Prorok hovorieval: „Začiatkom všetkého dobra je hlad. Začiatkom všetkého zla je sýtosť.“ Chuť jedla rastie tým viac, čím väčší je hlad. Sýtosť spôsobuje zábudlivosť. Zaslepuje srdce a ako alkoholické nápoje kazí krv. Hlad čistí rozum a osvecuje srdce. Netreba jesť a piť spolu s hriešnikmi (fásikmi) a zlými ľuďmi. Jedlo, ktoré vrie, treba nechať vychladnúť prikryté.

Rasululláh hovorieval: „Jedzte pravou rukou. Pite pravou rukou.“ Jesť tromi prstami je sunna. Prorok povedal: „Ó Ali! Jedz tromi prstami, pretože satan je dvoma prstami.“ Náš Prorok vzal chlieb do pravej ruky a potom jedol melón ľavou rukou. Chlieb netreba lámať jednou rukou, ale oboma.46 Hlt má byť malý a dobre rozžutý. Netreba sa pozerať doprava, doľava a hore, ale na svoj hlt a pred seba. Netreba veľmi otvárať ústa. Pri sofre si netreba utierať ruku do odevu a vlasov. Keď človek potrebuje zakašľať alebo kýchnuť, nech otočí hlavu dozadu. Netreba si sadať k sofre, ku ktorej človeka nepozvali. Pri sofre netreba jesť viac ako všetci ostatní. Keď sa naje, má sa človek pomodliť, aby túto sýtosť nepoužil na páchanie hriechov. Treba myslieť na to, ako sa z toho bude skladať účet v Súdny deň. Treba jesť s úmyslom posilniť sa na uctievanie. Aj keď je človek hladný, treba jesť pomaly. Začínať majú najprv starší. Netreba nikoho obťažovať tým, že mu viac ako trikrát povie „jedz“. Rasululláh jedol málo a veľmi zdôrazňoval, že netreba jesť veľa. Hovorieval: „Ľudské srdce je ako úroda na poli. Jedlo je ako dážď. Tak ako priveľa vody zničí úrodu, tak aj priveľa jedla umŕtvi srdce. Alah ta’ala nemá rád toho, kto veľa je a veľa pije.“

Rasululláh radil nechať tretinu žalúdka pre jedlo a tretinu pre nápoj. Nechať tretinu pre vzduch, to jest prázdnu, je najnižší stupeň. Najlepší stupeň je málo jesť a málo spať. Veľa jesť je začiatkom chorôb a málo jesť začiatkom liekov. Hosť nemá od hostiteľa očakávať nič okrem chleba a soli. Hostiteľ má hosťovi podať hlt. Má mu poliať ruky vodou. To, čo má hosť rád, mu má podať k ústam. Ak hosť niečo upustí na čisté miesto, treba to zdvihnúť a dať mu to. Ak sa to zašpinilo, treba to nechať mačke a iným zvieratám. Požehnanie takého domu rastie. Siaha až k vnukom. Ak sa to, čo padne na zem, nepozbiera, zje to satan.

Je sunnou vyčistiť a zjesť to, čo zostane v nádobe. Veľkú odmenu prináša naliať do zvyšku kompótu, ajranu a podobne vodu, premiešať to a vypiť. Je dovolené nechať zvyšok v tanieri a v pohári. Rasululláh rád jedol to, čo zostalo po veriacom.

Čistenie zubov po jedle misvákom a špáradlom je Rasululláhova sunna. To je čistota. Čistota posilňuje imán. Po jedle sa treba pomodliť za hostiteľa, aby mu Alah daroval požehnanie, milosť a odpustenie. Potom treba požiadať o dovolenie odísť. A aj hostiteľa treba pozvať na jedlo.

Pri jedle netreba hovoriť o strašných a odporných veciach. Netreba hovoriť o smrti a chorobe. Netreba si prezerať jedlá, ktoré sa prinášajú na sofru. Netreba brať do ruky druhý hlt skôr, ako sa prehltne prvý. Uprostred jedla netreba od sofry vstávať pre nič, ani pre namaz. Namaz treba vykonať predtým. Ak by pripravené jedlá vychladli alebo sa pokazili a čas namazu dovoľuje vykonať ho po jedle, treba jesť pred namazom. Od sofry treba vstať, až keď sa sofra odpratá. Netreba jesť na ulici, postojačky a za chôdze. Netreba si líhať, kým je na ústach a rukách cítiť mäso a jedlo. Aj deťom treba umyť ruky. Netreba si líhať sýty. Potraviny treba kupovať s mierou, koľko je potrebné, a nie bez miery a veľa. To by bolo mrhanie (isráf). Nádoby na jedlo a nápoje majú mať pokrievky. Netreba piť z rieky alebo nádrže tak, že sa človek skloní a pije ústami. Netreba piť ani priamo z hrdla džbánu alebo krčahu. Netreba piť z vyštrbeného miesta šálky alebo pohára. V lete treba piť studené. Rasululláh rád pil studený šerbet. Vodu Zamzam možno piť postojačky. Bolo povedané, že pocestný môže každú vodu piť postojačky. Netreba piť vodu nalačno. Vodu treba piť pomaly, po dúškoch. Rasululláh mal rád jedlo keškek. Ako sa varí harísa, to jest keškek, naučil Proroka Džibríl alejhis-salám. Harísa človeka veľmi posilňuje. Všetci proroci jedli jačmenný chlieb. Rasululláh mal rád tekvicový dezert a šošovicovú polievku, zverinu a baraninu. Z ovce mal rád mäso z prednej nohy, hrudí a pliecka. Najradšej mal pliecko kozľaťa. Kozľacie mäso sa ľahko trávi. Je vhodné pre každého.47

„Začiatkom všetkého dobra je hlad. Začiatkom všetkého zla je sýtosť“ Hadís šaríf

Mäso samca sa trávi ľahšie ako mäso samice a tmavé mäso ľahšie ako biele. Čo do ľahkého trávenia a chuti sú najlepšie baranina a kravské mlieko.

Zo zveriny je najlepšia jelenina. Zajačie mäso je halál. Náš Prorok ho jedol. Je močopudné a ak sa ho zje priveľa, spôsobuje nespavosť. Je vhodné pre každého. Mäso vtákov a kurčiat je dobré pre každého. Z hydiny má najlepšie mäso sliepka.

Náš Prorok povedal: „Aké dobré jedlo je ocot!“ Ocot je najužitočnejšie jedlo. Aj datľa je jedlo, to jest je sa s chlebom. Hrozno je jedlo aj ovocie. Jesť hrozno s chlebom je sunna. Jesť datle v nepárnom počte je sunna. Jesť hrozienka, orechy a mandle je sunna. V mede je liek. Sedemdesiat prorokov sa modlilo, aby bolo v mede požehnanie. Rasululláh mal veľmi rád datle. Jedol datle spolu s cukrovým melónom a melónom. Cukrový melón a melón čistia obličky a odstraňujú bolesť hlavy. Vyháňajú červy. Posilňujú zrak. Pri jedení pilafu treba vravieť salavát. Prorok chválil jesť bôb aj so strukom. Povedal: „Habbat as-saudá, to jest černuška, je liekom na choroby.“ Orechy so syrom sú liekom. Samotné škodia. Treba ich jesť s niečím. Prorok vzal strapec hrozna do ľavej ruky a bobule jedol pravou.48 Dula odstraňuje tieseň v srdci. V každom cukrovom melóne, melóne a granátovom jablku je kvapka vody z džanny. Granátové jablko má zjesť jeden človek sám, aby ani jedna kvapka nevyšla nazmar. Granátové jablko je dobré proti búšeniu srdca. Posilňuje žalúdok. Ak sa vytlačí aj s dužinou a vypije, podporuje vylučovanie žlče a odstraňuje zápchu. Figa dáva srdcu úľavu. Odstraňuje stuhnutosť chrbta a bolesti tráviacich orgánov.

Jesť zelené uhorky so soľou a orechy s datľami a medom je Rasululláhova sunna.49 Náš Prorok chválil baklažán a povedal: „Pripravujte ho s olivovým olejom.“

Chválil aj portulaku. Zeler odstraňuje zábudlivosť. Je močopudný. Tvorí krv a mlieko. Čistí pečeň. Haršaf, to jest artičoka, rozpúšťa žlčové kamene, čistí krv a pomáha pri kôrnatení ciev. Odstraňuje aj pach potu. Pre zdravie je dobré, keď ten, kto príde do nejakej krajiny, najprv zje trochu surovej cibule. Cibuľa zvyšuje odolnosť voči mikróbom. Ak sa po cibuli zje zeler, odstráni jej nepríjemný pach. Bolo povedané, že pach zmizne, aj keď sa s jedlom zje ruta. V poslednom jedle, ktoré Rasululláh jedol, bola cibuľa. Hovorieval: „Cibuľu a cesnak jedzte varené.“ Ich pach anjelom ubližuje. Reďkev je močopudná. Uľahčuje trávenie.

Prorokova požehnaná brada a vlasy

Prorokove požehnané vlasy a chlpy jeho brady neboli ani veľmi kučeravé, ani celkom rovné, ale od prírody jemne zvlnené. Jeho požehnané vlasy boli dlhé. Spočiatku ich nechával spadať do čela, neskôr si ich začal deliť na dve strany. Požehnané vlasy si niekedy nechával narásť a niekedy si ich zastrihol a skrátil.

Keď sa hazrat Anasa ibn Málika spýtali, aké boli Rasululláhove požehnané vlasy, odpovedal: „Neboli veľmi kučeravé, ale neboli ani celkom rovné. Boli niečo medzi tým, stredné. Dĺžkou siahali do polovice medzi ušami a ramenami.“50 Hazrat Ibn Abbás povedal: „Sláva sveta nechával svoje požehnané vlasy spadať do čela. Neskôr si ich začal deliť.“51 Učenci povedali: „Deliť si vlasy na dve strany je sunna Slávy vesmíru, pretože neskôr to robil takto. Je dovolené nechávať ich spadať do čela aj deliť ich na dve strany. Delenie je však cennejšie.“

Naša matka hazrat Áiša Siddíka povedala: „Prorokove požehnané vlasy boli nad džummou a pod vafrou.“52 „Džumma“ sa nazývajú vlasy, ktoré siahajú po ramená. „Vafra“ sa nazývajú vlasy, ktoré siahajú po ušný lalôčik. Jedným slovom, podľa podania našej matky hazrat Áiše Rasululláhove požehnané vlasy siahali pod lalôčiky jeho požehnaných uší, ale nesiahali po ramená; boli medzi tým.

Hazrat Kádí Ijád povedal: „Tieto podania sa zosúlaďujú takto: vlasy pri jeho požehnaných ušiach siahali po požehnané ušné lalôčiky a vlasy vzadu siahali po požehnané ramená.“ Povedali aj toto: „To, že v niektorých podaniach sa hovorí, že vlasy siahali po ucho, a v iných po požehnané ramená, znamená, že raz to bolo tak a inokedy onak. Všetky podania sú správne. Prorok si niekedy nechával požehnané vlasy rásť, a tak siahali po ramená. A niekedy si ich zastrihol, a tak siahali po lalôčiky alebo do polovice jeho požehnaných uší.“ Pre mužov je sunnou oholiť si hlavu alebo nechať si vlasy, česať ich a deliť na dve strany. Treba konať podľa okolností, zvyku a doby. Natáčať si a zapletať vlasy je makrúh. Robiť si tvár hladkú ako žena, holiť si bradu, aby sa človek podobal ženám, oholiť si bradu pod perou a nechať si bradu len po lícach – to je harám.

Hazrat Anas opisuje Rasululláhovu požehnanú bradu takto: „V Prorokovej požehnanej brade bolo šedín veľmi málo. V jeho požehnaných vlasoch a požehnanej brade nebolo viac ako sedemnásť alebo osemnásť bielych chĺpkov.“

Keď hazrat Abu Bakr Siddík jedného dňa povedal: „Zošedivel si, ó Rasulalláh,“ Rasululláh povedal: „Zošedivieť ma prinútili súry Húd, al-Váki’a, al-Mursalát, an-Naba (Amma jatasá’alún) a at-Takvír (Iza š-šamsu kuvvirat).“53

To jest, v týchto súrach sa veľa spomínajú stavy džanny a džahannamu. Povedal: „Zo starosti a žiaľu nad tým, aký bude stav mojej ummy, mi zošediveli vlasy a brada.“ Amr ibn Šuajb povedal: „Rasululláh si skracoval svoju požehnanú bradu do šírky aj do dĺžky.“ V hadíse šaríf, ktorý podáva hazrat Tirmizí, Prorok povedal: „Kto si neskracuje fúzy, nepatrí k nám.“54 A v inom hadíse šaríf bolo povedané: „Nechávajte si brady husté a fúzy si dobre zastrihávajte.“55 Ibn Abdulhakím povedal: „Fúzy si treba dobre zastrihnúť a bradu nestrihať. Dobrým zastrihnutím fúzov sa nemyslí holenie.“ Hazrat imám Navaví povedal: „Pri zastrihávaní fúzov je správne toto: strihať ich, kým sa neukáže okraj pery, nestrihať ich celkom ku koreňu, ale skracovať ich.“

„Cibuľu a cesnak jedzte varené“ Hadís šaríf

Učenci považovali za makrúh zastrihnúť si fúzy zhora a konce po stranách nechať visieť. Ibn Umar rozpráva: „Rasululláhovi rozprávali o spoločenstve madžúsov (uctievačov ohňa). Vtedy Rasululláh povedal: ‚Oni si nechávajú konce fúzov a holia si brady. Vy teda robte opak toho, čo robia oni.‘“56

Keď Abu Umáma povedal: „Ó Rasulalláh! Ľudia Knihy si zastrihávajú brady a nechávajú si fúzy,“ Rasululláh povedal: „Vy si zastrihávajte konce fúzov a brady si nechávajte.“

Podľa toho, čo oznámili učenci, je sunnou zastrihnúť si fúzy a skrátiť ich na dĺžku obočia. Je sunnou nechať si bradu dlhú na jednu hrsť a to, čo je dlhšie ako hrsť, odstrihnúť. Ani nechávať si bradu kratšiu ako hrsť nie je v súlade so sunnou. Nechávať si krátku bradu s úmyslom nasledovať sunnu je bid’a, je to harám. Nechávanie si brady je sunnat zaváid. Pre amr bi l-ma’rúf (prikazovanie dobra), pre zarábanie obživy a pre zabránenie rozbroju (fitne) je dovolené, ba aj potrebné, bradu celkom oholiť. To sú ospravedlniteľné dôvody na vynechanie sunny. Nie sú však ospravedlnením na to, aby sa nechávaním si krátkej brady páchala bid’a.

Odev, ktorý Prorok nosil

Z odevu, ktorý je dovolené nosiť, nosil, čokoľvek sa našlo. Zahaľoval sa nezošitými kusmi hrubej látky podobnými ihrámu, opásaval sa bedrovou rúškou (peštamal) a nosil aj košeľu a džubbu. Boli utkané z bavlny, vlny alebo kozej srsti. Najčastejšie nosil bielu, niekedy zelenú. Stávalo sa, že nosil aj šitý odev. V piatok a na sviatky, keď prichádzali cudzí vyslanci, a v čase vojny nosil drahé košele a džubby. Farba jeho odevu bola väčšinou biela. Bývala aj zelená, červená a čierna. Ruky mal zakryté po zápästia a požehnané nohy do polovice predkolenia. Imám Tirmizí (rahimahulláhu ta’ala) v knihe „Šamáil šaríf“ hovorí: „Rasululláh rád nosil kamís, to jest košeľu. Rukávy košele boli dlhé po zápästia. Na rukávoch a golieri košele neboli gombíky. Obuv mal koženú, s jedným remienkom a dvoma kibálmi. Kibál je remienok, ktorého jeden koniec je prišitý k remienku a druhý k špičke obuvi. Prechádza medzi dvoma prstami. Pri nosení odevu a obuvi sa nasleduje zvyk. Odchýlka od zvyku vedie k tomu, že človek vyniká a stáva sa povestným (šuhrat). Tomu sa treba vyhýbať. Keď vošiel do Mekky, mal na požehnanej hlave ovinutý čierny turban.“ Najčastejšie si okolo hlavy ovinul ako turban biely, niekedy čierny tenký mušelín a koniec nechal spadať medzi plecia asi na piaď. Jeho turban nebol ani priveľký, ani primalý, bol dlhý asi tri a pol metra. Turban si ovíjal bez čiapočky a niekedy nosil prešívanú čiapočku bez turbana. Prorok mal jeden odev zvaný Hibara, z pruhovanej jemenskej látky utkanej z bavlnenej a ľanovej priadze. Tento odev veľmi rád nosil. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) mal aj jeden biely odev. Hovorieval: „Zo svojho odevu noste biely! Vaši živí nech nosia biely odev. A svojich mŕtvych zavíjajte do bieleho rubáša! Pretože to je váš najlepší a najkrajší odev!“57

„Od toho, kto nosí odev pre slávu a okázalosť, Alah odvracia tvár, kým ho nevyzlečie! V Súdny deň mu oblečie odev poníženia!“ Hadís šaríf

Videli aj, že náš Prorok nosil zelený odev. Hazrat Abu Rimsa rozpráva, že videl nášho Proroka v zelenom odeve z dvoch kusov, spodného a vrchného.58 Náš Prorok nosil aj pestrú Hullu. Hazrat Bará ibn Ázib povedal: „Spomedzi tých, ktorým vlasy siahajú po ušný lalôčik, som nevidel krajšieho ako Rasululláha alejhis-salám v odeve zvanom červená (pestrá) Hulla!“59 Náš Prorok mal jednu červenú džubbu, ktorú si obliekal v piatok a na sviatky. Náš Prorok mal aj jednu džubbu jemenskej výroby. Džubbu vyrobenú v Damasku, s úzkymi rukávmi, si náš Prorok obliekal na cestách. A džubbu z látky tajlasán, akú nosili iránski šáhovia, s kúskom atlasu na golieri a s atlasovými lemami na dvoch rázporkoch spodného okraja, vpredu a vzadu, i na rukávoch, si náš Prorok obliekal v bitkách, keď sa stretol s nepriateľom.

Táto džubba bola u hazrat Áiše až do jej smrti a po nej si ju vzala Asmá, dcéra Abu Bakra. Vodou, ktorou bola vypraná táto džubba, ktorú nosil náš Prorok, kúpali chorých a tí sa uzdravovali.60 Medzi korisťou získanou vo výprave na Dúmat al-Džandal pripadla jedna džubba nášmu milovanému Prorokovi. Útok aj osnovu mala z hodvábu a bola ušitá z atlasovej látky; na miestach výšivky boli zlatou niťou vyšité datľové listy. Prorok si túto džubbu obliekol, vystúpil na minbar, sadol si a zostúpil z minbaru bez jediného slova. Vznešení sahábovia sa jej dotýkali rukami, prezerali si ju a obdivovali jej krásu. Prorok sa spýtal: „Vy obdivujete jej krásu? Až tak veľmi sa vám páči?“ Povedali: „Krajší odev, ako je tento, sme nevideli!“ Náš Prorok povedal: „Prisahám pri Alahovi, v ktorého moci je moja bytosť, že vreckovky Sa’da ibn Muáza v džanne sú krajšie a milšie ako to, čo vidíte!“

Prorok povedal: „Od toho, kto nosí odev pre slávu a okázalosť, Alah odvracia tvár, kým ho nevyzlečie! V Súdny deň mu oblečie odev poníženia!“

A ešte povedal: „Tomu, kto nosí odev pre slávu a okázalosť, Alah v Súdny deň oblečie práve taký odev. A potom ho zapáli ohňom!“

Hazrat Sahl ibn Sa’d rozpráva: „Jedna žena priniesla Rasululláhovi alejhis-salám burdu61 s lemom, ktorú sama utkala, a povedala: ‚Ó Rasulalláh! Toto som utkala vlastnou rukou. Priniesla som vám to ako dar.‘ Rasululláh jej dar prijal. Zahalený do tejto burdy vyšiel k nám. Jeden muž zo zhromaždenia sa jej dotkol rukou a povedal: ‚Ó Rasulalláh! Krajšie ako táto burda nemôže nič byť! Dáte mi ju?‘ Rasululláh povedal: ‚Dobre!‘ Keď nám v mešite dal poučenie a rady, vrátil sa domov, dal burdu zabaliť a poslal ju tomu mužovi. Ľudia toho muža karhali: ‚Vôbec si nekonal pekne! Vypýtal si si od Rasululláha niečo, čo nosil a čo potreboval! A veď aj ty vieš, že Rasululláh alejhis-salám nikoho, kto o niečo prosí, neodmietne a neodošle s prázdnymi rukami!‘ Ten muž však povedal: ‚Pri Alahovi, nevypýtal som si ju preto, aby som ju nosil. Vypýtal som si ju, aby mi bola rubášom v deň, keď zomriem!‘ A naozaj, táto burda mu bola rubášom v deň, keď zomrel.“62 Stávalo sa, že náš Prorok nosil aj čierny vlnený odev. Naša matka hazrat Áiša povedala: „Pre Rasululláha alejhis-salám ušili odev z čiernej vlny. Keď si ho obliekol a spotil sa, zacítil pach vlny. Hneď ho zo seba vyzliekol a odložil, pretože mal rád iba príjemnú vôňu.“ Prorok dovoľoval, aby spodný okraj kaftanu, ktorý sa oblieka cez odev, siahal iba do polovice predkolenia alebo o niečo nižšie, po členky, a zakazoval, aby siahal pod členky, to jest tak nízko, že sa vlečie po zemi. Hovorieval, že vznešený Alah sa v Súdny deň nepozrie pohľadom milosti na mužov, ktorí z pýchy vlečú svoje kaftany po zemi.

Jedného dňa Prorok povedal hazrat Džábirovi ibn Sulajmovi: „Okraj svojho kaftanu nechaj siahať do polovice predkolenia! Ak to nemôžeš, nechaj ho siahať po členky! Daj si pozor, aby nebol taký dlhý, že sa bude vliecť po zemi! Pretože to je znak pýchy. A Alah ta’ala nemá rád pýchu!“ Preto Abdulláh ibn Umar (radijalláhu anhumá) nosil kaftan dlhý do polovice predkolení.63

„Cítim, že zo strany Jemenu veje vietor milosti“ Hadís šaríf

Prorok mal košeľu z plátna utkaného z jednoduchej bavlnenej priadze. Naša matka hazrat Áiša rozpráva: Hazrat Abu Džahm daroval Prorokovi vzorovaný koberček na namaz. Jedného dňa, keď Prorok vykonával namaz na tomto koberčeku, jeho požehnané oči zachytili vzor. Keď ukončil namaz pozdravom salám, povedal: „Odneste to Abu Džahmovi. Pred chvíľou ma v namaze rozptýlil. Nech mi prinesie obyčajný, bez vzoru.“

Keďže medinská zem je vlhká a slaná, tento koberček, keď Prorok odišiel na áchiru, rozprestreli na dno jeho požehnaného hrobu.

Chirka-i šaríf poslaná hazrat Uvajsovi Karanímu

Uvajs ibn Ámir Karaní (radijalláhu anhu) je jedným z veľkých tábi’ov. Pochádza z dediny Karan v Jemene. Keď prijal islam, celý život horel láskou k nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam) a ani na okamih nezabudol na svojho Pána. V služobníctve Alahovi dosiahol taký stupeň, že každý jeho stav, každý pohyb a každé slovo sa stali pre ľudí poučením a radou. Na nikoho sa nehneval a nikoho neurážal. Jeho najdôležitejšími vlastnosťami boli láska k Prorokovi, vytrvalosť v uctievaní celým srdcom a dušou a úcta k matke. Matke veľa slúžil a získal jej modlitbu. Táto jeho láska k nášmu milovanému Prorokovi a jeho oddanosť islamu boli dôvodom, prečo ho Prorok chválil. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) z času na čas obrátil svoju požehnanú tvár k Jemenu a povedal: „Cítim, že zo strany Jemenu veje vietor milosti.“ A ešte povedal: „V Súdny deň Alah ta’ala stvorí sedemdesiattisíc anjelov v Uvajsovej podobe a tí odvedú Uvajsa medzi sebou na Arasát. Vojde do džanny, a okrem toho, komu Alah ta’ala bude chcieť (komu to oznámi), nijaké stvorenie nebude vedieť, ktorý z nich je Uvajs.“ „V mojej umme je jeden muž, ktorý sa v Súdny deň prihovorí za toľko ľudí, koľko chlpov majú ovce kmeňov Rabía a Mudar.“ Vznešení sahábovia sa spýtali: „Ó Rasulalláh, kto je to?“ Povedal: „Jeden z Alahových služobníkov.“ Povedali: „Všetci sme služobníci; aké je jeho meno?“ Povedal: „Uvajs.“ Spýtali sa: „Odkiaľ je?“ Rasululláh povedal: „Z Karanu.“ Keď sa spýtali: „Videl vás?“, povedal: „Nevidel ma očami v hlave.“

Povedali: „Zvláštne, tak veľmi vás miluje, a neprichádza, aby vám slúžil a predstúpil pred vás.“ Rasululláh povedal: „Z dvoch dôvodov. Prvým je, že ho premohli jeho duchovné stavy. A druhým je oddanosť môjmu náboženstvu. Má starú matku, ktorá prijala imán. Jej oči nevidia, ruky a nohy sa jej nehýbu. Uvajs cez deň pasie ťavy a mzdu, ktorú dostane, vynakladá na živobytie svoje a svojej matky.“ Spýtali sa: „Uvidíme ho my?“ Hazrat Abu Bakrovi povedal: „Ty ho vo svojom čase neuvidíš.“ A hazrat Umarovi a hazrat Alimu povedal: „Vy ho uvidíte. Telo má zarastené chlpmi. Na ľavom boku a na dlani má bielu škvrnu veľkosti strieborného dirhamu. Nie je to belosť od choroby baras. Keď k nemu prídete, odovzdajte mu môj pozdrav salám a povedzte mu, nech sa modlí za moju ummu.“

Hazrat Uvajs Karaní (Uvajs Karní) po matkinej smrti opustil dedinu Karan a odišiel do mesta Kúfa. Keď sa priblížil Prorokov (sallalláhu alejhi va sallam) odchod na áchiru, spýtali sa: „Komu máme dať vašu chirku (plášť)?“ Povedal: „Dajte ju Uvajsovi Karnímu.“ Po Rasululláhovom odchode na áchiru, keď hazrat Umar a hazrat Ali prišli do Kúfy, hazrat Umar povedal: „Ó ľudia z Nadždu, je medzi vami niekto z Karanu?“ Povedali: „Je.“ Spýtal sa ich na hazrat Uvajsa. Povedali: „Poznáme ho. Je to človek oveľa nižší ako ten, koho hľadáte. Je bláznivý, nerozumný a uteká pred ľuďmi.“

„Pane môj! Kvôli tejto Chirke-i šaríf, kvôli nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam), odpusť celej Muhammadovej umme“ Hazrat Uvajs (radijalláhu anhu)

Chirka-i šaríf

Požehnanú chirku, ktorú náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) daroval hazrat Uvajsovi Karanímu (rahmatulláhi alejh), možno v požehnanom mesiaci ramadán navštíviť v Istanbule, vo štvrti Fatih, v mešite Chirka-i šaríf.

Hazrat Umar (radijalláhu anhu) povedal: „Jeho hľadám; kde je?“ Povedali: „V údolí Arna pasie naše ťavy a my mu za to dávame večeru. Vlasy a bradu má rozstrapatené, nechodí do miest, s nikým sa nerozpráva, neje to, čo jedia ľudia. Nepozná ani smútok, ani radosť: keď sa ľudia smejú, on plače, a keď ľudia plačú, on sa smeje.“ Hazrat Umar povedal: „Práve jeho hľadám.“ Opísali im, kde sa nachádza. Hazrat Umar a hazrat Ali odišli tam, kde bol. Zastihli ho, ako vykonáva namaz. Alah ta’ala určil jedného anjela, aby mu strážil ťavy. Keď Uvajs dokončil namaz a ukončil ho pozdravom salám, hazrat Umar vstal a pozdravil ho. On mu pozdrav opätoval. Hazrat Umar sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ Povedal: „Abdulláh, to jest Alahov služobník.“ Keď sa hazrat Umar spýtal: „Všetci sme Alahovi služobníci; aké je tvoje skutočné meno?“, povedal: „Uvajs.“ Hazrat Umar povedal: „Ukáž mi pravú ruku.“ Keď mu ju ukázal, hazrat Umar povedal:

„Prorok ti posiela pozdrav salám. Poslal ti svoju požehnanú chirku a odkázal: ‚Nech si ju vezme a oblečie a nech sa modlí za moju ummu.‘“

Uvajs povedal: „Ó Umar! Ja som slabý, bezmocný a hriešny služobník.

Pozri sa dobre, či sa tento odkaz netýka niekoho iného?“ Hazrat Umar odpovedal: „Nie, ó Uvajs, ten, koho hľadáme – to si ty. Prorok jasne opísal tvoj vzhľad a tvoje vlastnosti.“

Vtedy hazrat Uvajs s úctou vzal Chirku-i šaríf, pobozkal ju, privoňal k nej a pretrel si ňou tvár a oči. Dlho plakal a povedal: „Vy tu počkajte,“ a vzdialil sa od nich. O kúsok ďalej padol na sadždu. S plačom začal prosiť Alaha ta’ala a modliť sa za odpustenie pre Muhammadovu ummu. So vzlykmi a plačom, úpenlivo prosiac, sa modlil takto: „Pane môj! Milovaný Prorok, hoci si to nezaslúžim, poslal tomuto Tvojmu chudobnému, bezmocnému služobníkovi svoju Chirku-i šaríf po hazrat Umarovi a hazrat Alim. Povedal, aby som sa modlil za jeho hriešnu ummu. Pane môj! Kvôli tejto Chirke-i šaríf, kvôli nášmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam), odpusť celej Muhammadovej umme… Odpusť, Alah môj, odpusť… Alah môj…“ Keď mu bolo oznámené, že mnohým hriešnym moslimom bolo odpustené, s úctou si Chirku-i šaríf obliekol.

Táto Chirka-i šaríf, darovaná Uvajsovi Karanímu, sa dostala až k bejom z rodu Irisán v okolí Vanu a roku 1618 ju priniesli a darovali sultánovi Osman-chánovi II., jednému z osmanských panovníkov. Sultán Abdulmedžíd-chán dal pre túto Chirku-i šaríf postaviť vo Fatihu mešitu zvanú „Mešita Chirka-i šaríf“. Táto požehnaná Chirka-i šaríf, ktorá dodnes rovnako sviežo uchováva ružovú vôňu požehnaného tela nášho milovaného, vznešeného Proroka a ktorá má krémovú farbu ako medová pena, sa každý rok v požehnanom mesiaci ramadán vystavuje za sklom, aby ju ľud mohol navštíviť.

Chirka-i saádat darovaná hazrat Ka’bovi ibn Zuhajrovi

Hazrat Ka’b ibn Zuhajr (radijalláhu anhu), syn básnickej rodiny, bol aj sám básnikom. Predtým skladal básne proti Prorokovi a islamu. Oznámili to Prorokovi a on prikázal zabiť ho, kdekoľvek ho uvidia.

„Svedčím, že niet boha okrem Alaha, ktorý by bol hoden uctievania. Muhammad alejhis-salám je Jeho služobník a Jeho rasul“ Ka’b ibn Zuhajr (radijalláhu anhu)

Jeho brat hazrat Budžajr (radijalláhu anhu), ktorý prijal islam pred ním, ho listom upovedomil o tomto rozhodnutí a napísal mu, že náš milovaný Prorok, more milosrdenstva, mu odpustí, ak prijme islam. Hazrat Ka’b sa po prečítaní listu hlboko zamyslel. Začal chápať nezmyselnosť uctievania modiel, vznešenosť islamu a veľkosť Proroka a jeho srdce sa začalo rozjasňovať. Napokon sa rozhodol prijať islam a vydal sa na cestu do žiarivej Mediny. Zložil dlhú báseň, v ktorej chváli Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) a hovorí, že oľutoval a prijal islam. Keď prišiel do Mediny, predstúpil s jedným priateľom z kmeňa Džuhajna pred Proroka. Prorok sa rozprával so svojimi sahábmi. Hazrat Ka’b skôr, ako sa predstavil, povedal: „Ó Rasulalláh! Ka’b ibn Zuhajr ľutuje, čo robil, a ako moslim prišiel prosiť o bezpečie (amán). Ak ho privediem k vám, dáte mu bezpečie a prijmete jeho islam?“ Prorok povedal: „Áno.“ Vtedy hazrat Ka’b povedal: „Svedčím, že niet boha okrem Alaha, ktorý by bol hoden uctievania. Muhammad alejhis-salám je Jeho služobník a Jeho rasul.“ Prorok sa spýtal: „Kto si ty?“ Povedal: „Som Ka’b ibn Zuhajr, ó Rasulalláh.“ Jeden z ansárov povedal: „Ó Rasulalláh, dovoľte mi odťať hlavu tomuto mužovi, ktorý bol proti vám!“ Prorok však povedal: „Nechaj ho. Prišiel s ľútosťou nad stavom, v ktorom bol, a vracia sa k Hakkovi.“ Vtedy Ka’b ibn Zuhajr (radijalláhu anhu) predniesol svoju slávnu kasídu, v ktorej hovorí, že prijal islam, a opisuje veľkosť a hodnotu nášho milovaného Proroka a vznešených sahábov. Táto kasída, ktorá sa začína slovami „Bánat Su’ád / Milovaná odišla“ a pokračuje takto, sa Prorokovi veľmi páčila:

Každého človeka raz ponesú na márach…
Prišiel som, ó Rasulalláh, ospravedlniť sa pred tebou, vznešeným…
Jeho odpustenie je to, v čo najviac dúfam…
Pred ním sa ospravedlnenie prijíma…
Zmiluj sa nado mnou, ó Rasulalláh…
Odpusť mi, ó Rasulalláh…
Niet pochýb, Rasululláh je od Vznešeného Hakka
vytasený meč, z ostrých mečov, čo zlo ničia…
Je to nur, ktorý šíri správne vedenie a ukazuje pravú cestu…

Prorok mu odpustil. A keď Ka’b dospel k tomuto dvojveršiu:

Inna r-rasúla la-núrun justadá’u bihí,
Muhammadun min sujúfi lláhi maslúlu.
Rasululláh je nur, ktorým sa ľud osvecuje,
je to meč z vytasených mečov Vznešeného Hakka,

Sarvar oboch svetov, Sláva sveta, Muhammad Mustafa (sallalláhu alejhi va sallam) si zo svojich požehnaných pliec zložil svoju chirku, zvanú „Chirka-i saádat“, a položil ju na plecia hazrat Ka’ba ibn Zuhajra.64

Hazrat Muávija v čase svojho kalifátu odkázal Ka’bovi ibn Zuhajrovi: „Predaj nám Rasululláhovu chirku!“ Poslal mu desaťtisíc dirhamov. Ka’b ibn Zuhajr želanie hazrat Muávije odmietol slovami: „Keď ide o nosenie Rasululláhovej chirky, nemôžem nikoho postaviť pred seba!“ Keď hazrat Ka’b ibn Zuhajr zosnul, hazrat Muávija vykúpil túto chirku od Ka’bových synov za dvadsaťtisíc dirhamov. Táto požehnaná chirka, ktorú náš Prorok dal hazrat Ka’bovi ibn Zuhajrovi, prechádzala dedičstvom z kalifa na kalifa.

Po páde vlády Umajjovcov ju za tristo dinárov vykúpil prvý abbásovský kalif Abu l-Abbás Saffáh ibn Abdulláh ibn Muhammad. Na sviatky ju nosili kalifovia. Keď Abbásovci prišli do Egypta, priniesli ju so sebou. Keď hazrat Javuz sultán Selim-chán dobyl Egypt a stal sa kalifom, táto požehnaná chirka bola spolu s ostatnými „požehnanými zverenými pokladmi“ (amánat) prinesená z Egypta do Istanbulu. V Istanbule, v „Oddelení Chirka-i saádat“ paláca Topkapı, si ju môže ktokoľvek prezrieť.

Táto požehnaná chirka je dlhá 124 centimetrov, so širokými rukávmi a ušitá z čiernej vlnenej látky. Zvnútra je podšitá vlnenou látkou krémovej farby. Zabalená do viacerých šatiek (bohčí) sa uchováva v zlatej truhlici s vekom otvárajúcim sa zhora, zhotovenej na príkaz sultána Murád-chána III. Táto truhlica Chirky-i saádat je výnimočným umeleckým dielom a navyše je zdobená smaragdmi. Na truhlici je napísané:

„Lá iláha illalláh, va má arsalnáka illá rahmatan li l-álamín. Lá iláha illalláhu l-maliku l-hakku l-mubín, Muhammadun rasululláh, as-sádiku l-va’di l-amín.“

Prorokova posteľ

Posteľ (matrac), na ktorej Prorok ležal a spal, mala kožený poťah. Zvnútra bola vypchatá vláknami datľovej palmy. Spávali na nej on aj jeho manželka. Aj vankúš, ktorý si náš Prorok kládol pod požehnanú hlavu, mal kožený poťah a bol vypchatý vláknami datľovej palmy. Prorok nepripisoval dôležitosť tomuto svetu a veciam na ňom.

Abdulláh ibn Masúd rozpráva: Vodca vesmíru spal na rohoži a rohož mu zanechala stopu na požehnanom boku. Keď sa zobudil, pošúchal som mu požehnaný bok a povedal: „Nech sú za teba obetovaní môj otec i moja matka, ó Rasulalláh! Keby si nám bol aspoň povedal, rozprestreli by sme ti na rohož niečo, čo by ťa pred ňou chránilo!“ Potom som povedal: „Máme ti zaobstarať mäkkú posteľ?“

Vodca vesmíru povedal: „Čo mne do vecí tohto sveta? S týmto svetom som ako jazdec, ktorý si chvíľu odpočinie v tieni stromu, potom ho opustí a pokračuje v ceste!“65 Naša matka hazrat Áiša rozpráva: Prišla ku mne jedna žena z ansárov. Keď uvidela posteľ Rasula alejhis-salám, odišla a poslala matrac vypchatý vlnou.

Rasul alejhis-salám prišiel ku mne a spýtal sa: „Čo je toto?“ Povedala som: „Ó Rasulalláh! Bola tu taká a taká žena z ansárov. Videla tvoju posteľ, odišla a poslala ti toto.“ Povedal: „Hneď jej to vráť!“ Ja som to však nevrátila. Páčilo sa mi, aby to bolo v mojom dome. Rasul alejhis-salám tieto slová zopakoval trikrát. Nakoniec povedal: „Pri Alahovi, ó Áiša! Keby som chcel, Alah by urobil, že by vedľa mňa kráčali hory zo zlata a striebra!“66 Aj malý matrac Proroka alejhis-salám pozostával z dvoch áb.

„Rasululláh prikazoval snímať zlaté a železné prstene, no strieborné nezakazoval“ Amr ibn Šuajb (radijalláhu anhu)

Jednej noci, keď ku mne prišiel, mala som tú abu preloženú a zúženú. Spal na nej. Potom sa spýtal: „Ó Áiša! Prečo moja posteľ dnes v noci nebola ako vždy?“ Povedala som: „Ó Rasulalláh! Preložila som ju pre teba a zúžila.“ Povedal: „Vráť ju do predošlého stavu!“67

Hazrat Áiša ďalej rozpráva: „Pre Kurajšovcov v Mekke nebolo nič príjemnejšie ako spať na lôžku (sarír). Keď Rasul alejhis-salám prišiel do Mediny a ubytoval sa v dome Abu Ajjúba, spýtal sa ho: ‚Ó Abu Ajjúb! Nemáte sarír?‘ Abu Ajjúb povedal: ‚Pri Alahovi, nemáme.‘ Keď to počul Sa’d ibn Zurára (radijalláhu anhu) z ansárov, poslal Rasululláhovi sarír, ktorého nohy boli z teakového dreva a ktorý bol pokrytý rohožou upletenou z ľanových vlákien. Rasululláh na ňom spal, kým sa nepresťahoval do svojho domu, a spal na ňom až do svojho odchodu na áchiru. Keď Rasula alejhis-salám umyli a zavinuli do rubáša, položili ho na tento sarír a pohrebný (džanáza) namaz za neho vykonali, kým ležal na tomto saríre. Ľudia ho od nás žiadali, aby na ňom niesli svojich mŕtvych, a hľadali v ňom požehnanie. Na ňom niesli aj mŕtve telá hazrat Abu Bakra a hazrat Umara.“

Hazrat Áiša hovorí: „Rasul alejhis-salám mal rohož, na ktorej v noci vykonával namaz, a cez deň ju rozprestrel a sedel na nej s ľuďmi.“68

Prorokove prstene

Náš Prorok oznámil, že mužom je halál iba strieborný prsteň a že je harám nosiť prsteň zo zlata, zo železa a zo žltej mosadze. Aj sám nosil až do svojho odchodu na áchiru iba strieborný prsteň.

Rasululláh nosil prsteň na požehnanej pravej ruke. Videli, že ho nosil aj na ľavej. Je dovolené nosiť ho na pravej aj na ľavej ruke. Nosí sa na malíčku alebo na prste vedľa neho. Na sviatky je mustahabb, aby každý nosil prsteň. Nosiť ho pre okázalosť a vystatovanie sa je harám.

Medzi darmi, ktoré habešský Nadžáší Ashama poslal nášmu Prorokovi, bol aj zlatý prsteň s habešským kameňom. Náš milovaný Prorok zavolal hazrat Umámu, dcéru Abu l-Ása, svoju vnučku, a povedal: „Dcéra moja! Toto nos ty!“69

Jedného dňa prišiel hazrat Nu’mán ibn Bašír k Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam). Na prste mal zlatý prsteň. Prorok povedal: „Prečo si použil ozdobu z džanny skôr, ako si vošiel do džanny?“ Začal nosiť železný prsteň. Keď to Prorok uvidel, povedal: „Prečo nosíš vec z džahannamu?“ Stiahol aj ten a navliekol si prsteň z bronzu. Keď to Prorok uvidel, povedal: „Prečo z teba cítim pach modiel?“ Spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Aký prsteň mám nosiť?“ Prorok povedal: „Môžeš nosiť strieborný prsteň. Nech jeho váha nepresiahne jeden miskál (4,8 g) a nos ho na pravej ruke!“

Hazrat Amr ibn Šuajb hovorí: „Rasululláh prikazoval snímať zlaté a železné prstene, no strieborné nezakazoval.“

Keď chcel náš milovaný Prorok napísať perzskému šáhovi, byzantskému cisárovi (kajsarovi) a habešskému Nadžášímu, povedali mu: „Ó Rasulalláh! Oni nečítajú list, ktorý nie je zapečatený!“ Vtedy si náš Prorok dal zhotoviť prsteň zo striebra, na ktorého kameni boli v troch riadkoch vyryté slová „Muhammadun rasululláh“.

Nápis na pečatnom prsteni bol v troch riadkoch, zhora nadol: „Alah“ – jeden riadok, „Rasul“ – jeden riadok a „Muhammad“ – jeden riadok. Kameň na Prorokovom striebornom prsteni bol habešský kameň.70 Uvádza sa aj, že kameň tohto strieborného prsteňa bol zo striebra.

Hazrat Amr ibn Saíd prišiel k nášmu Prorokovi. Náš milovaný Prorok uvidel na jeho prste prsteň a spýtal sa: „Aký prsteň to máš na ruke?“ Hazrat Amr ibn Saíd povedal: „Ó Rasulalláh! Je to krúžok. Zhotovil som ho sám.“ Náš Prorok sa spýtal: „Čo je na ňom vyryté?“ Amr ibn Saíd (radijalláhu anhu) povedal: „Muhammadun rasululláh.“ Prorok povedal: „Daj, nech sa naň pozriem.“ Vzal si ho a používal ho ako svoju osobnú pečať a ostatným zakázal vyrývať na svoje prstene slová „Muhammadun rasululláh“.71 Náš milovaný Prorok odišiel na áchiru s týmto pečatným prsteňom na svojom požehnanom prste.

Náš Prorok nosil prsteň tak, že strana s kameňom bola obrátená k jeho požehnanej dlani. Keď chcel vojsť na toaletu, stiahol si prsteň zo svojho požehnaného prsta. Po odchode nášho milovaného Proroka na áchiru nosil jeho pečatný prsteň hazrat Abu Bakr, po ňom hazrat Umar a po hazrat Umarovi hazrat Usman. Hazrat Usman, keď bol kalifom, ho jedného dňa, keď sedel na okraji studne Arís, nechal spadnúť do studne. Hoci zo studne vyčerpali všetku vodu a hoci ho hľadali tri dni, tento požehnaný prsteň sa nenašiel.72 Vyrývanie nápisov na kameň prsteňa pokračovalo aj po našom Prorokovi.

Na prsteni hazrat Abu Bakra bolo napísané „Ni’ma l-kádiru lláh“ (Aké dobré je, že Alah ta’ala má moc nad všetkým) a na prsteni hazrat Umara „Kafá bi l-mavti vá’izan ja Umar“ (Smrť stačí ako napomenutie, ó Umar).

Na prsteni hazrat Usmana bolo napísané „La-nasbiranna“ (Určite budeme trpezliví) a na prsteni hazrat Aliho „Al-mulku lilláh“ (Vláda patrí iba Alahovi ta’ala).

„Vykonávajte namaz v sandáloch, aby ste sa nepodobali Židom“ Hadís šaríf

Na prsteni hazrat Hasana bolo napísané „Al-izzatu lilláh“ (Majestát a veľkosť patria Alahovi ta’ala).

Na prsteni hazrat Muávije bolo napísané „Rabbi gfir lí“ (Pane môj, odpusť mi) a na prsteni hazrat Ibn Abí Lajlá „Ad-dunjá garúr“ (Svet je klamný, falošný).

Na prsteni hazrat Imáma Azama Abu Hanífu bolo napísané „Kul il-chajra va illá fa-skut“ (Buď hovor dobro, alebo mlč!).

Na prsteni hazrat imáma Abu Júsufa bolo napísané „Man amila bi-ra’jihí nadima“ (Kto koná podľa svojej mienky, ľutuje) a na prsteni hazrat imáma Muhammada Šajbáního „Man sabara zafira“ (Kto je trpezlivý, víťazí).

Na prsteni hazrat imáma Šáfi’ího bolo napísané „Al-barakatu fi l-kaná’a“ (Požehnanie je v spokojnosti s tým, čo človek má). Svoje prstene používali ako pečať.

Prorokov Nakš-i kadam-i šaríf

Nakš-i kadam-i šaríf sú požehnané stopy nôh nášho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám. Jedným z Prorokových zázrakov bolo aj to, že keď stúpil na niečo mäkké, napríklad na piesok, stopy jeho nôh nebolo vidieť, a keď stúpil na kameň a tvrdú látku, stopy zostávali. Niektoré kamene a mramory, na ktoré stúpila jeho požehnaná noha a na ktorých zanechala stopu, sa po stáročia uchovávali ako pamiatka, odovzdávali sa z ruky do ruky ako zverený poklad (amánat) a hľadalo sa v nich požehnanie.

Najmä moslimskí štátnici a pádišáhovia uchovávali tieto vzácne pamiatky na dôležitých miestach pod osobitnou ochranou, sami ich navštevovali a umožňovali navštíviť ich aj iným. Najznámejšie z uchovaných Nakš-i kadam-i šarífov sú: 1. Nakš-i kadam-i šaríf v turbe (mauzóleu) Fath-chána, syna Fírúz-šáha Tughluka, v Indii. 2. Dve požehnané stopy nôh v turbe Kájitbája v Káhire. 3. Dve požehnané stopy nôh v mešite Ásár an-Nabí v Káhire. 4. Požehnaná stopa pravej nohy v turbe Chálida ibn Zajda Abu Ajjúba Ansárího (Ajjúb-sultána) v Istanbule. Tento Prorokov Nakš-i kadam priniesli z paláca do turbe roku 1734 na príkaz Mahmúd-chána I.

5. Dve stopy nôh, ktoré sa uchovávajú v skrini v stene turbe Abdulhamíd-chána I., na strane obrátenej k Novej mešite.

6. Dve požehnané stopy nôh na kameni, ktorý sa uchováva v osobitne zhotovenej skrini v stene turbe sultána Mustafa-chána III. v Laleli. 7. Stopy nôh v Oddelení svätých zverených pokladov v paláci Topkapı v Istanbule. V Oddelení Chirka-i saádat paláca Topkapı sa nachádza šesť Nakš-i kadam-i šarífov, štyri z kameňa a dva z tehly. Jedným z nich je požehnaná stopa nohy, ktorá zostala na skale, na ktorú Prorok stúpil, keď vystupoval na Mi’rádž; uchováva sa v skrini v komnate Chirka-i saádat. Nad touto požehnanou skalou, na ktorú Rasululláh stúpil, keď vystupoval na Mi’rádž, bola postavená stavba známa pod menom Kubbat as-Sachra. Nakš-i kadam-i šarífy sa predtým, ako ich preniesli na miesta, kde sa nachádzajú dnes, po stáročia uchovávali na rôznych miestach. Napokon ich umiestnili na ich dnešné miesta. A skutočné Nakš-i kadam-i šarífy sa navštevujú pre požehnanie.

Kadam-i šaríf a sultán Ahmed-chán I.

Osmanský pádišáh sultán Ahmed-chán I., ktorý nastúpil na trón v trinástom roku svojho života a zosnul v dvadsiatom ôsmom, bol celým srdcom oddaný islamu a Rasululláhovi. Sultán Ahmed-chán I., ktorý písal básne aj pod básnickými menami Bachtí a Ahmedí, dal zhotoviť klenot na turban (sorguč) zdobený drahokamami v tvare Nakš-i kadam-i šarífu a do jeho stredu dal na modrom emaile zlatom napísať tieto svoje verše:

Prečo by som ju večne na hlave nenosil ako svoju korunu,
čistú stopu nohy toho hazrat šáha všetkých rasulov?
Ruža ružovej záhrady prorockého poslania – pánom je tej stopy;
ó Ahmed, nestoj, tvár si prilož k stope tej Ruže!
Sultán Ahmed I. (Bahtî)

Sultán Ahmed-chán I. nosil tento klenot na hlave v piatok a na sviatky, ako aj v iné požehnané dni. Mehmed Münib-efendi z Ajntábu napísal dielo s názvom Âsâr-ul-Hikem fî Nakş-il Kadem, v ktorom opisuje, ako sa našiel Nakš-i kadam-i šaríf v turbe sultána Abdulhamíd-chána I. a ako ho umiestnili do turbe. Sultán Ahmed-chán túto strofu napísal vlastnou rukou a poslal ju svojmu šejchovi Azízovi Mahmúdovi Hudájímu-efendimu. Okrem toho dal sultán Ahmed túto báseň napísať na tabuľu a zavesiť ju pred sultánsky trón. Táto tabuľa s napísanou básňou visí dodnes v mešite Sultána Ahmeda.

Prorokov Na’lajn-i šaríf

Obuv, ktorá sa nosila v Prorokovej dobe, sa líšila od dnešnej. Mala koženú podrážku, bola zhora otvorená a mala remienky, podobne ako sandále. Rasululláh a vznešení sahábovia vykonávali namaz v sandáloch, ktoré nosili na ulici. Ich sandále boli čisté a Masdžid an-Nabaví bola vysypaná pieskom. Do nej sa nevchádzalo v špinavých sandáloch.

V hadíse šaríf bolo povedané: „Vykonávajte namaz v sandáloch, aby ste sa nepodobali Židom.“

Verilo sa, že dokonca aj obraz Na’lajn-i saádatu prináša požehnanie, a tak sa vešal v domoch a na pracoviskách. V Oddelení Chirka-i saádat sa spolu s Na’lajn-i saádatom nachádzajú aj jeho kovové a drevené modely.

Sedem vecí, ktoré Prorok nosil so sebou

Náš milovaný Prorok sa vydával na cestu so hrebeňom, zrkadlom, misvákom, ružovým olejom, surmou a nožnicami a ani na ceste, ani doma ich od seba neodkladal. Hazrat Áiša povedala: „Na výpravy som Rasulovi alejhis-salám pripravovala ružový olej, hrebeň, zrkadlo, dvoje nožníc, nádobku na surmu a misvák.“ A naša matka hazrat Áiša ešte povedala: „Na cestách aj doma nosil Rasul alejhis-salám so sebou sedem vecí:

1. fľaštičku ružového oleja, 2. hrebeň, 3. zrkadlo, 4. nádobku na surmu, 5. misvák, 6. dvoje nožníc, 7. kostenú tyčinku na delenie vlasov.“73

Prorokova palica a palice

Keď v piatok kázal chutbu, Prorok sa opieral o palicu (asá) alebo o luk, a na ceste o luk. Náš milovaný Prorok hovorieval, že opieranie sa o palicu patrí k mravom prorokov; aj sám sa o palicu opieral a radil opierať sa o ňu. Keď bol Muávija ibn Abí Sufján (radijalláhu anhumá) kalifom, Prorokova palica bola u Sa’da al-Karaza. Hazrat Muávija ibn Abí Sufján prišiel na hadž v päťdesiatom roku po hidžre. Chcel minbar v mešite nášho milovaného Proroka sňať a preniesť do Damasku. Vyžiadal si aj palicu, ktorá bola u Sa’da al-Karaza. Hazrat Džábir ibn Abdulláh a hazrat Abu Hurajra k nemu prišli a povedali: „Ó veliteľ veriacich! Nie je správne, aby sa minbar Rasula alejhis-salám sňal z miesta, na ktoré bol postavený, a odniesol, ani aby sa jeho palica preniesla do Damasku!“ Vtedy hazrat Muávija od toho upustil a ospravedlnil sa.

Náš Prorok vzal hazrat Abdulláha ibn Unajsa z mešity do svojho domu, dal mu jednu palicu a povedal: „Opatruj túto palicu pri sebe, ó Abdulláh ibn Unajs!“ Keď Abdulláh ibn Unajs (radijalláhu anhu) vyšiel s touto palicou medzi ľudí, spýtali sa ho: „Aká je to palica?“ Povedal: „Dal mi ju Rasul alejhis-salám a prikázal mi, aby som ju opatroval pri sebe.“ Povedali hazrat Abdulláhovi ibn Unajsovi: „Prečo sa nevrátiš k Rasulovi alejhis-salám a nespýtaš sa ho, prečo ti ju dal?“

Obraz Prorokovho Na’lajn-i šarífu

Na’lajn-i šaríf

Na’lajn Rasululláha do nebies sa dvíha,
všetky stvorenia v jeho tieni prebývajú.
Músovi na Túre povedali: „Vyzuj si obuv“,
a jemu na Arši: „Ty si ju nevyzúvaj,“ vravia.
Toto je tvar na’lajnu najvznešenejšieho Rasula,
aj hviezdy by chceli byť zemou, po ktorej kráča.
Za ním túžia obyvatelia siedmich nebies,
koruny sultánov mu závidia.
Niet rovného Na’lajnu Mustafovmu,
svetlo oku, pokoj srdcu – všetko z neho prichádza.
Obraz na’lajnu opatruj ako najdrahší poklad,
všetky hlavy mu túžia byť podrážkou.
Keď nešťastia a pohromy zo všetkých strán doľahnú,
Na’lajn-i šaríf sa mi stáva mocnou pevnosťou.
V tej mocnej pevnosti som bezpečný a pokojný,
keď sa utiekam k jeho krásnemu tvaru, chráni ma.
Srdce, slúžiac tvaru Na’lajn-i šarífu,
túži v oboch svetoch žiť v jeho tieni.
Ibn Masúd, slúžiac na’lajnu, šťastie získal,
a moje šťastie prichádza s jeho obrazom.
Júsuf Nabhání

Vtedy sa Abdulláh ibn Unajs vrátil k nášmu Prorokovi a spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Prečo si mi dal túto palicu?“ Náš milovaný Prorok povedal: „Je to znamenie medzi nami v Súdny deň! Vtedy bude v džanne veľmi málo ľudí, ktorí sa opierajú o palicu! Ty sa o ňu budeš opierať v džanne!“ Abdulláh ibn Unajs ju nosil pri svojom meči a nikdy ju od seba neodložil. Keď ulahol na smrteľnú posteľ, odkázal svojej rodine, aby mu ju vložili do rubáša a pochovali spolu s ním. Vložili ju medzi jeho telo a rubáš a jeho posledná vôľa bola splnená. Prorok mal jeden mihdžan, dlhý jeden aršín (68 cm) alebo o niečo dlhší. Mihdžan je palica so zahnutým koncom. Náš Prorok ním zďaleka ukazoval na Čierny kameň (al-Hadžar al-asvad) a tak vykonával istilám. Keď vysadol na ťavu, zavesil ho pred seba. Prorok mal aj mihsarru zvanú Urdžún (zo suchej datľovej ratolesti). Mihsarrou sa nazýva palica zhotovená z konára stromu. Keď náš Prorok chodil na Bakí al-Garkad, nosil ju so sebou, opieral sa o ňu, a keď sedel, otáčal ju v ruke. Stávalo sa, že náš Prorok kázal chutbu s touto mihsarrou v ruke. Náš Prorok mal aj kadíb (tenkú palicu) menom Mamšúk, odťatú z horského stromu. Keď hazrat Usman, držiac Prorokov kadíb v ruke, kázal na minbare chutbu, Džahdžáh ibn Saíd alebo Džahdžáh ibn Kajs pristúpil, vzal kadíb z ruky hazrat Usmana, oprel ho o koleno, ohol a zlomil. Ľudia na Džahdžáha kričali. To sa dotklo Božej žiarlivosti (gajrat-i iláhijja) a Alah ta’ala dal Džahdžáhovi na ruku alebo na koleno chorobu akila (svrab). Skôr, ako uplynul rok od toho, čo sa hazrat Usman stal šahídom, Džahdžáh zomrel, škriabajúc sa a škriabajúc.

„Niet rovného Na’lajnu Mustafovmu, svetlo oku, pokoj srdcu – všetko z neho prichádza“ Júsuf Nabhání (rahmatulláhi alejh)

Prorokove meče

Prorok mal deväť mečov.

Meč, ktorý mu zostal po otcovi a ktorý sa volal Ma’súr, mal náš Prorok pri sebe, keď vykonal hidžru do Mediny.74 Adb: tento meč daroval Prorokovi hazrat Sa’d ibn Ubáda a Prorok si ho vzal so sebou, keď sa vydal do bitky pri Badre.

Zulfikár: bol to meč Munabbiha ibn Haddžádža alebo Ása ibn Munabbiha, kurajšovských polyteistov, a zostal ako korisť v bitke pri Badre. Prorok daroval Zulfikár hazrat Alimu. Hlavica rukoväte, krúžky na remeni a retiazky boli zo striebra.75

Keď sa po odchode nášho Proroka na áchiru hazrat Abbás obrátil na hazrat Abu Bakra a žiadal Zulfikár od hazrat Aliho, hazrat Abu Bakr povedal: „Tento meč som vždy vídal v jeho ruke. Nepovažujem za pekné vziať mu ho!“ A tak aj hazrat Abbás nechal meč hazrat Alimu.

Prorokove kopije

Prorokovi zostali ako korisť od Židov z kmeňa Banú Kajnuká tri kopije. Jedna z kopijí nášho Proroka sa volala Musví a druhá Musná. Náš Prorok mal aj jednu veľkú harbu (krátku kopiju) zvanú Bajdá a jednu harbu menšiu ako kopija, zvanú Anaza. Habešský Nadžáší hazrat Ashama poslal nášmu milovanému Prorokovi tri anazy (kopije) zvané Nabá a jednu harbu. Náš Prorok si jednu z nich nechal pre seba, druhú dal hazrat Alimu a tretiu hazrat Umarovi.

Na sviatok Ramadán a na Sviatok obetovania nosil Bilál Habeší (radijalláhu anhu) kopiju nášho Proroka pred ním až na miesto sviatočného namazu (namazgáh) a tam ju zapichol pred Proroka. Náš milovaný Prorok viedol sviatočný namaz obrátený k nej. Po Prorokovom odchode na áchiru nosil hazrat Bilál Habeší na sviatky túto kopiju pred hazrat Abu Bakrom a na namazgáhu ju zapichoval pred neho. Po hazrat Abu Bakrovi, v čase hazrat Umara a potom aj hazrat Usmana, vykonával túto povinnosť rovnakým spôsobom muezín hazrat Sa’d al-Karaz. Tak to pokračovalo aj v čase medinských miestodržiteľov.

Prorokove luky

Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) mal šesť lukov. Tri z nich, zvané Rauhá, Bajdá a Safrá, zostali ako korisť od Židov z kmeňa Banú Kajnuká. Luk Safrá bol zhotovený z dreva nab’.76 Aj luk s menom Katúm bol z dreva nab’ a zlomil sa v bitke pri Uhude. Zlomený luk si vzal na pamiatku hazrat Katáda ibn Nu’mán. Okrem toho mal Prorok aj luky zvané Sadad a Zaurá.77

„Niet hrdinu okrem Aliho a niet meča okrem Zulfikáru!“ Hadís šaríf

Prorokove štíty

Náš Prorok mal tri štíty. Na štíte zvanom Zalúk bol obraz baranej hlavy. Tento štít dostal náš Prorok darom. Keďže však na ňom bol obraz, nášmu Prorokovi sa nepáčil. Keď nastalo ráno, Alah ten obraz zo štítu odstránil a zničil.78

Prorokove brnenia

Rasululláh mal sedem brnení (krúžkových košieľ). Tieto brnenia sú:

Zát al-fudúl: daroval ho nášmu Prorokovi hazrat Sa’d ibn Ubáda, keď sa vydával do bitky pri Badre.79

Sa’dijja a Fidda: aj tieto dve brnenia zostali nášmu Prorokovi ako korisť od Židov z kmeňa Banú Kajnuká. Brnenie s menom Sa’dijja bolo historické brnenie, ktoré nosil Dávúd alejhis-salám, keď bojoval s Džálútom. V bitke pri Uhude si náš Prorok obliekol Fudúl a Fiddu, jedno cez druhé.80 Keď náš Prorok odišiel na áchiru, brnenie s menom Zát al-fudúl bolo zastavené u jedného Žida menom Abu š-Šahm z kmeňa Banú Zafar za tridsať sá’ jačmeňa, ktorý si vzali pre potreby rodiny.81

Jeho ďalšie brnenia boli Zát al-višáh, Zát al-haváší, Batrá a Chirnik.82

V bitke pri Hunajne si náš Prorok obliekol Zát al-fudúl a Sa’dijju.83

Prorokove prilby

Prvou z Rasululláhových prilieb bola Muvaššah. Táto prilba zostala ako korisť od Židov z kmeňa Banú Kajnuká. Prilba s menom Zu s-subug alebo Zu s-susub alebo Mašbug bola prilba, ktorú mal náš Prorok na hlave v bitke pri Uhude. Od úderov mečov polyteistov a hádzaných kameňov sa rozbila a dva jej krúžky sa zaryli do požehnaných líc nášho milovaného Proroka.

Aj keď vchádzal dobyť Mekku, mal náš Prorok na hlave prilbu.

Vojsko nasadlo, zdvihlo zástavy a prápory,
zaznel mehter84, zahučali kotly a bubny.

Prorokove zástavy a prápory

Na výpravách používal Prorok dva druhy zástav (prápory). Jeho rája bola čierna a livá menšia a biela. Júnus ibn Ubajd, prepustený otrok Muhammada ibn Kásima, rozpráva: „Muhammad ibn Kásim ma poslal k Barovi ibn Ázibovi, aby som sa ho spýtal na zástavu Rasululláha alejhis-salám. Bará ibn Ázib povedal: ‚Bola čierna, štvorcová, z namiry (vlnenej látky s čiernobielymi pruhmi).‘“ Táto zástava bola z bedrovej rúšky hazrat Áiše, utkanej z vlny a zdobenej vzormi ako na ťavom sedle, a bola čierna. Volali ju Ukáb. Zástava nášho milovaného Proroka sa uchovávala u hazrat Aliho. V bitke o Chajbar náš Prorok povedal: „Zástavu dám takému hrdinovi, ktorý miluje Alaha a Jeho Rasula a ktorého milujú Alah aj Jeho Rasul!“, zavolal hazrat Aliho a dal mu svoju zástavu.85 Alah ta’ala doprial dobytie Chajbaru hazrat Alimu.

Na Rasululláhovom prápore (zástave) zvanom Livá al-hamd bolo napísané „Lá iláha illalláh Muhammadun rasululláh“. Pri sariji (vojenskom oddiele) Charrár priviazal náš Prorok biely prápor (zástavu, livá) pre hazrat Sa’da ibn Abí Vakkása. Keď posielal hazrat Aliho do Jemenu, priviazal na hrot kopije turban a povedal: „Livá vyzerá takto!“ Livá držal a nosil iba veliteľ vojska. Biely prápor nášho Proroka niesol vo výprave na Abvá (Vaddán) hazrat Hamza, vo výprave na Buvát Sa’d ibn Abí Vakkás, pri prenasledovaní Kurza ibn Džábira Fihrího hazrat Ali a vo výprave na Zu l-Ušajra hazrat Hamza.

Keď sa náš Prorok vydal do bitky pri Badre, dal biely prápor (livá) Mus’abovi ibn Umajrovi a hazrat Ali niesol pred naším Prorokom jeho čierny prápor (ráju) – Ukáb.86 Biely prápor (livá) nášho Proroka niesol vo výprave na Banú Kajnuká hazrat Hamza, vo výprave na Karkarat al-Kudr, v bitke pri Uhude a vo výprave na Malý Badr hazrat Ali a v bitke pri Chandaku Zajd ibn Hárisa. Aj Mekku dobyl náš Prorok so svojím bielym práporom. Vo výprave na Tabúk dal Prorok niesť svoj veľký prápor hazrat Abu Bakrovi a malý Zubajrovi ibn Avvámovi.

Prorokove kone

Prvým koňom nášho milovaného Proroka bol kôň, ktorého v Medine kúpil od jedného beduína z kmeňa Banú Fazára za desať ukíj87 striebra a ktorého ľudia púšte volali Daris, kým náš Prorok mu dal meno Sakb. V bitke pri Uhude na ňom náš Prorok jazdil.88 Sakb mal na pere bielu škvrnu. Tri nohy mal biele, iba jedna z pravých nôh nebola biela. Sakb bol veľmi rýchly, to jest v behu plynul ako voda. Koňa s menom Murtadžiz kúpil náš Prorok od jedného beduína z kmeňa Banú Murra. Murtadžiz bol krásny a ladný a erdžal, akoby recitoval báseň.89 Koňa s menom Lizáz daroval nášmu Prorokovi alexandrijský kráľ Mukavkis. Lizáz bežal veľmi rýchlo.90

Koňa s menom Zarib daroval nášmu Prorokovi Farva ibn Umajr Džuzámí. Zarib bol veľmi silný a vytrvalý kôň.

Lahíf (alebo Luhajf). Tohto koňa daroval nášmu Prorokovi Rabía ibn Abí Bará Kalbí. Lahíf mal dlhý chvost. Chvost mu zametal zem. Ja’súb bol najlepší z koní nášho Proroka.

„Zástavu dám takému hrdinovi, ktorý miluje Alaha a Jeho Rasula a ktorého milujú Alah aj Jeho Rasul!“ Hadís šaríf

Murávih bol dostihový kôň a nášmu Prorokovi ho daroval pri Tabúku Ubajd ibn Jásir. Murávih uháňal rýchlo ako vietor.

Koňa s menom Mirváh darovali nášmu Prorokovi vyslanci kmeňa Banú Raha, ktorí prišli do Mediny v desiatom roku po hidžre. Keď ho na ňom jazdiac previedli pred naším Prorokom, Mirváh sa mu veľmi zapáčil. Vard – tohto koňa daroval nášmu Prorokovi Tamím Dárí. Vard bol hnedej farby. Náš Prorok ho daroval hazrat Umarovi. Hazrat Umar na Vardovi bojoval na ceste Alaha ta’ala a viedol ho z výpravy na výpravu. Náš Prorok púšťal tri svoje kone na preteky. Jazdcom na Zaribovi bol hazrat Sahl ibn Sa’d a jazdcom na Lizázovi hazrat Abu Usajd Sáidí. Lizáz bol prvý, Zarib za ním a Sakb za Zaribom.

Prorokov osol a mulica

Rasululláh mal aj osla a mulicu. Alexandrijský kráľ Mukavkis daroval nášmu Prorokovi jednu sivú mulicu a jedného sivého osla. Mulicu volali Duldul a osla Ja’fúr alebo Ufajr.91 Prvou bielou mulicou, ktorú v islame videli, bola Duldul. Mulica, na ktorej náš Prorok jazdil v bitke o Chajbar, bola táto sivá mulica, a tá, na ktorej jazdil v bitke pri Hunajne, bola iná sivá mulica. Náš Prorok popohnal mulicu pätou, pretože chcel vyraziť na Havázinovcov; hazrat Abbás držal mulicu za uzdu a hazrat Abu Sufján ibn Háris za strmeň a usilovali sa spomaliť ju a zabrániť nášmu Prorokovi vniknúť medzi nepriateľov. Uvádza sa, že náš Prorok v bitke o Chajbar jazdil aj na Ja’fúrovi, na ktorého položili sedlo a na hlavu mu dali ohlávku z povrazu upleteného z datľových vlákien. Keď sa náš Prorok vrátil z Rozlúčkového hadžu, Ja’fúr už uhynul, a Duldul zostala po odchode nášho Proroka na áchiru hazrat Alimu. Jazdil na nej hazrat Ali až do svojho šahídstva, potom hazrat Hasan, potom hazrat Husajn a po ňom hazrat Muhammad ibn Hanafijja. Duldul žila až do čias hazrat Muávije.

Prorokove ťavy

Kasvá: táto Prorokova ťava, zvaná aj Džad’á a Adbá, pochádzala zo stáda kmeňa Banú Kušajr ibn Ka’b ibn Rabía ibn Ámir alebo Hurajš ibn Ka’b; hazrat Abu Bakr ju kúpil za štyristo dirhamov a prenechal ju nášmu milovanému Prorokovi za tú istú cenu. Náš Prorok vykonal hidžru do Mediny na Kasvi. Na nej išiel na umru do Hudajbije. Aj Mekku dobyl na nej. Prorok púšťal Kasvu na preteky a nijaká ťava ju nedokázala predbehnúť. Jeden beduín však vstúpil do pretekov s dvojročnou ťavou a predbehol ju. Na Rozlúčkovom hadži predniesol Prorok na Kasvi chutbu na Arafáte. V čase kalifátu hazrat Abu Bakra pustili Kasvu na cintorín Džannat al-Bakí. Tam sa voľne pásla, kým neuhynula.92

„Alah môj! Tak ako si mi krásne stvoril podobu, skrášli mi aj mravy“ Hadís šaríf

Ťava získaná ako korisť od Abu Džahla: v bitke pri Badre pripadla slávna ťava Abu Džahla ako korisť nášmu milovanému Prorokovi. Až do umry v Hudajbiji chodil náš Prorok aj na tejto ťave na výpravy. Pre umru ju označil znakom obetného zvieraťa. Polyteisti ju chceli získať a dať za ňu sto tiav. Náš Prorok povedal: „Keby sme ju neboli oddelili a označili ako obeť, splnil by som vaše želanie.“ Dojné ťavy: náš Prorok mal sedem dojných tiav, ktoré sa pásli na pastvinách Zu l-Džadr a Džamma a volali sa Hanná, Samrá, Urajs, Sa’dijja, Bagúm, Jasíra a Dabbá; rodina nášho Proroka žila z dvoch mechov mlieka, ktoré im od nich každú noc prinášali.93 Keď však náš Prorok odišiel na áchiru, ani jedna z nich už nezostala.

Majetky, ktoré Prorok urobil vakfom

Prvým vakfom (náboženskou nadáciou) v islame bolo sedem sadov a záhrad, ktoré Muchajrík, ktorý sa stal šahídom pri Uhude, odkázal odovzdať nášmu Prorokovi a náš Prorok ich prijal a urobil z nich vakf; volali sa: 1. Misab, 2. Sáfija, 3. Dalál, 4. Husná, 5. Burka, 6. A’váf, 7. Mašraba.94 Muchajrík, ktorý pred prijatím islamu patril k židovským učencom a boháčom, v bitke pri Uhude zhromaždil svojich súkmeňovcov a takto vyjadril svoj postoj: „Aj sami dobre viete, že Muhammad je prorok posledných čias. V Tavráte sú jasne zapísané jeho vlastnosti. Teraz sa nám patrí nasledovať ho a byť pri ňom v jeho ťažkých dňoch.“ Židia povedali: „Máš pravdu, ale dnes je sobota. Dnes sa nepracuje!“ Keď videl, že naliehanie nepomáha, opásal si meč a oznámil, že prijal islam. Svojim blízkym odkázal: „Ak ma zabijú, celý môj majetok patrí Muhammadovi. Môže s ním naložiť, ako chce.“ Odišiel a pridal sa k islamskému vojsku. A okúsil šerbet šahídstva, radijalláhu anhu.

Napokon sa bitka skončila a rany obviazali. Muchajríkovi blízki zostali verní jeho poslednej vôli a odovzdali jeho majetok Habíbulláhovi. A Prorok tieto pozemky, bohaté na studenú vodu a hojné ovocie, urobil vakfom a otvoril ich na úžitok chudobným a núdznym. Takto sa v islamskej civilizácii začala tradícia vakfov. Náš Prorok ho pochválil slovami: „Muchajrík je dobrý človek zo židovského rodu.“

Vakfy nášho Proroka v Medine pochádzajú väčšinou z Muchajríkovho majetku.

Ibn Humajd rozpráva: „Kalif Umar ibn Abdulazíz požiadal, aby mu priniesli datle z Muchajríkových vakfových datľových sadov. Priniesli ich na tanieri. Keď Umar ibn Abdulazíz povedal: ‚Abu Bakr ibn Hazm mi napísal, že táto datľa je z datľovej palmy, ktorá zostala z čias Rasula alejhis-salám, a že Rasul alejhis-salám z nej jedol,‘ povedal som: ‚Ó veliteľ veriacich! Rozdeľ to medzi nás!‘ Rozdelil. Každému z nás pripadlo po deväť datlí.“

Umar ibn Abdulazíz povedal: „Keď som ako miestodržiteľ Mediny vošiel do toho datľového sadu, jedol som plody tej datľovej palmy a nikdy som nevidel takú chutnú a sladkú datľu!“

Amr ibn Muhádžir rozpráva: „Veci Rasula alejhis-salám sa nachádzali u Umara ibn Abdulazíza v jednej komnate a on sa na ne každý deň pozeral. Kurajšovcov, ktorí prišli a zhromaždili sa u neho, uvádzal do tejto komnaty, potom sa obrátil k tým veciam a povedal: ‚Hľa, dedičstvo toho, ktorým vás Alah poctil!’“ Boli to: 1. sarír upletený z datľových listov,

2. vankúš s koženým poťahom, vypchatý datľovými vláknami, 3. jeden väčší tanier, 4. jedna nádoba na vodu,

5. jeden odev, 6. jeden ručný mlynček,

7. jeden tulec, 8. jedna zamatová prikrývka.

(Táto prikrývka voňala krajšie ako pižmo pre príjemné vône, ktoré do nej prenikli z požehnaného tela Rasululláha. Keď Umar ibn Abdulazíz (radijalláhu anhu) ochorel, umyl sa vodou, ktorou bola vypraná táto prikrývka, a uzdravil sa.)

Keď sa more lásky rozbúri,
zjaví sa tá jedinečná perla („Durr-i jetím“),
o nej Stvoriteľ Čistý povedal:
„Laulák lamá chalaktu l-aflák.“
Keď sa narodil, svetlo toho Slnka
naplnilo celý svet.
Ktokoľvek pôjde jeho šľapajami,
nájde dobro v každej veci.
Hoci sa mu krajiny podrobili,
nemal ani tri košele.
V dome nemal veľa majetku,
keď umieral, mal brnenie v zálohe.
Popri tom, na čo najčastejšie hľadel,
čo má cenu tento svet?
Jeho dobrodenia boli hojné pre všetkých,
slovo „nemám“ uňho neexistovalo.
Niekedy dával tak veľa,
že aj nepriatelia pred ním skláňali hlavu.
Každej sirote bol nežným otcom,
hojný súcit mal aj k tomu najnižšiemu.
V každom jeho skutku bolo veľa múdrosti,
nikomu nevyčítal dobro, ktoré mu urobil.
Chorého vždy navštevoval,
núdznemu liek prinášal.

„Ó Rasulalláh! Nemám silu chváliť ťa, veď všetci sme stvorení na tvoju počesť. Jedným slovom, ó šáh krajiny vernosti, obetujem ti aj svoju dušu, všetko obetujem!“ Husajn Hilmi ibn Saíd (rahmatulláhi alejh)

Namaz tahadždžud nikdy nevynechal,
zo strachu pred Alahom nespával.
Prorok každého človeka
vždy pokladal za rovného sebe.
Bol hrdý na služobníctvo Alahovi,
jeho povahou boli Božie mravy.
Ktokoľvek zatúži po tejto ceste,
ozdobí sa krásnymi vlastnosťami.
Navštevoval stále jednu školu,
Alah mu bol učiteľom.
Aby ho opísal, Rahmán
krásne ho v Koráne opísal.
Až do dňa zhromaždenia nech na šáha prorokov
sú salaváty bez konca!
Aj na jeho rodinu a sahábov
nech je salavát a salám, s pokorou!

HILJA-I SAÁDAT Po rade, ktorú dal svojim sahábom, Sláva sveta povedal: po mne, ktokoľvek uvidí môj čistý opis (hilju), bude, akoby uvidel moju tvár. Ak sa v ňom pri pohľade naň zrodí láska, to jest, ak sa zamiluje do mojej krásy, ak zatúži mňa uvidieť a srdce sa mu naplní láskou ku mne, džahannam mu bude zakázaný (harám), môj Pán mu daruje džannu. Hakk ho nevzkriesi nahého, dosiahne Hakkovo odpustenie. Bolo povedané: kto opis Rasula s láskou napíše vlastnou rukou, toho Hakk ochráni pred strachom, hoci by sa zem naplnila pohromami. Jeho telo na svete chorobu neuzrie, ani bolesť nebude trpieť celé jeho telo. Aj keby ten človek hrešil, džahannam bude jeho telu zakázaný. Na áchire bude od trestu vyslobodený, na svete mu bude každá vec ľahká. Vznešený Pán ho vzkriesi s tými, čo na svete videli Rasula. Hoci je ťažké opísať hilju Nabího, začíname, nakoľko je to možné. Utiekajúc sa k Zu l-Džalálovi, opisujeme s pokorou. V tomto slove sa zhodla celá umma: Sláva sveta bol biely s ružovkastým nádychom. Požehnanú tvár mal čisto bielu, ako ruža ružovkastú. Pot na tvári mal ako perly, ešte krajším robil ten vzácny drahokam.

Keď sa spotil ten prameň radosti,
akoby sa rozbúrilo more nuru.
Oči mal vždy ako nalíčené surmou,
krásne oči priťahovali srdcia.
Bielko oka mal celkom biele,
Pán ho ajatom pochválil.
Zrenicu nemal malú,
blízko aj ďaleko videl rovnako.
Oko mal široké, krásne a nežné,
požehnaná tvár vždy nur rozsievala.
Zrak Mustafov
bol v noci silný ako cez deň.
Keď sa chcel niekam pozrieť,
aj čisté telo sa s ním obrátilo.
Telo išlo za hlavou,
od toho nikdy neupustil.
Hoci Rasul al-akram bol telom,
patrí sa povedať: vtelený duch.
Krásny a milý bol Rasul,
Hakkovi veľmi drahý bol Rasul.
Málik a Abu Hála povedali:
mal oblúkové obočie ako mladý mesiac.
Medzera medzi obočím vždy
jasne sa vynímala ako striebro.
Požehnanú tvár mal mierne okrúhlu,
pleť čistú a žiarivú.
Mihráb jeho čierneho obočia
bol kiblou celému svetu.
Keď sa pozrieš zboku, požehnaný nos
sa v strede zdal mierne vypuklý.
Bol veľmi krásny, rovný a jemný,
kto ho uvidí, nevie ho celkom opísať.
Zuby mal riedke,
žiarili ako šnúra perál.
Keď sa ukázali predné zuby,
nur zaplavil všetko okolo neho.

Keď sa usmial Sarvar oboch svetov,
Prorok všetkého živého aj neživého,
ukázali sa predné zuby, celkom čisté,
ako zrnká krúp, veľmi jemné.
Ibn Abbás hovorí: Alahov Habíb
hanbil sa smiať.
Z hanblivosti on – opora viery –
sa vraj nikdy nahlas nezasmial.
Nežný a hanblivý bol vznešený Rasul,
vždy sa hanbil uprene hľadieť.
Tvár sa mu podobala okrúhlemu mesiacu,
jeho bytosť bola zrkadlom vznešeného Pána.
Tá krásna tvár bola vždy žiarivá,
od jej jasu sa nedalo hľadieť.
Ten krásny Nabí si podmanil srdcia,
stotisíc sahábov sa doňho zamilovalo.
Aj tí, čo ho iba raz videli vo sne,
povedali: na svete niet takej sladkosti.
Nech vedia, že ani krásne líca
nemal vraj priveľmi mäsité.
Jeho Džanáb-i Chálik
s láskou stvoril s bielou tvárou a otvoreným čelom.
Nur jeho šije v každej chvíli
žiaril medzi jeho vlasmi.
Z požehnanej brady, dobre vedz,
zošedivelo iba sedemnásť chĺpkov.
Nebola ani kučeravá, ani dlhá,
súmerná ako každý jeho úd.
Čistá šija Rasula svetov
bola celkom biela a celkom jasná.
Mnohí zdvorilí spomedzi sahábov
povedali: brucho a hruď mal v rovine.

Keby sa mu odhalila požehnaná hruď,
pokladnica poznania by rozsievala fajz95.
Keď si v nej láska našla svoje miesto,
môže byť tá vznešená hruď iná?
Požehnanú hruď mal širokú,
na ňu bolo zoslané ilm-i ladun.
Biela a jasná bola tá vznešená hruď,
kto ju videl, myslel, že je to spln.
Oheň lásky k Večnej Bytosti
zapálil toho krásavca do plameňa.
To, pravdaže, vedia starí aj mladí:
Sláva sveta mal rovné lopatky.
Aj stred chrbta mal plný,
bol štedrý a vznešeného šťastia.
V striebornom tele bola nežnosť,
na ňom bola dosť veľká pečať proroctva.
Pečať proroctva bola na chrbte,
bližšie k pravej strane, pravdaže.
Tí, čo ho opísali, nám oznámili:
vznešená pečať bola veľké materské znamienko.
Farbu mala tmavú, skôr do žlta,
veľkosti holubieho vajca.
Obkolesená akoby čiarami –
drobnými chĺpkami, natesno jeden pri druhom.
Tí, čo opísali toho vznešeného pôvodu,
povedali: Nabí mal silné kosti.
Každá kosť silná, mužná,
postava i povaha – cisárska.

Každý z jeho požehnaných údov
bol stvorený súmerne a silne.
Každý úd Proroka bol taký krásny
ako ajaty Koránu.
Dlane toho sultána
aj chodidlá jeho nôh
boli široké, čisté, jemné a milé,
nežné a drahé ako čerstvá ruža.
Veľmi súmerné, hovoria tí, čo vedia hľadieť,
boli tie požehnané ruky plné karámatov.
Keď Prorok niekoho pozdravil pozdravom salám,
vždy sa usmial.
Aj keby prešiel deň či dva,
ba aj viac ako mesiac,
toho človeka medzi ľuďmi
poznali podľa príjemnej vône.
Telo bez chĺpkov mal ako krištáľ,
ako mám tú krásu ospievať!
Aby hľadel na Priateľa, ten vznešený
celé svoje nežné telo premenil na oko.
Nežné telo mal dokonalé,
Stvoriteľ na ňom ukázal Svoju múdrosť.
Na hrudi a bruchu vôbec
ani jeden chĺpok nebol – ako strieborná doska.
Od stredu hrude nadol iba
jeden rad chĺpkov bol vyrovnaný.
Tá čierna čiara na požehnanom tele
bola krásna ako svetelný kruh okolo mesiaca.
Celý život jeho požehnané údy
zostali ako v mladosti.
Čím viac rokov Prorok mal,
tým viac sa obnovoval ako puk.
A ešte, o Sultánovi sveta
si nemysli, že bol pritučný.
Nebol ani chudý, ani priveľmi mäsitý,
mal súmernú postavu a bol veľmi silný.

Ľudia srdca o ňom povedali:
údy nemal ani väčšie, ani menšie jeden od druhého.
Majster palác jeho tela
postavil na základe spravodlivosti a miery.
Čisté telo mal vyvážené, súmerné,
celé jeho telo bolo ponorené do nuru.
Strednej postavy bol ten, ktorého miestom je Sidra,
ním svet našiel poriadok.
Všetci, čo videli zázrak jeho postavy,
hovorili, chváliac ho:
Nevideli sme takého krásavca s tvárou ako ruža,
krásnu má postavu, aj povahu, aj tvár.
Hoci bol Nabí strednej postavy,
keby kráčal s niekým vysokým,
nech by bol ten človek akokoľvek vysoký,
Prorok by sa zdal ešte vyšší.
Od vysokého človeka ten drahokam
bol vyšší o jednu dlaň.
Keď kráčal nejakou cestou, dôstojne,
kráčal veľmi rýchlo.
Povieme ešte o jeho vznešených vlastnostiach:
keď kráčal, nakláňal sa dopredu.
To jest, akoby schádzal dolu svahom,
vždy sa mierne naklonil dopredu.
Slávny a vznešený bol ten vznešený,
ním sa pýšil duch Chalílov.
Osoba, akú chce Alah,
má každý úd, pravdaže, najvznešenejší.
Keby ho na ceste niekto
náhle uzrel, Rasululláha,
strach by mu padol do srdca
pred vznešenosťou Rasululláha.
A keby sa niekto s Nabím stále
rozprával a počúval jeho slová,
zo sladkosti jeho slov on
stal by sa jeho otrokom, keby ho Rasul prijal.

Večný Stvoriteľ ho ozdobil
krásnymi mravmi, bez rovného a bez náhrady.
Ó Rasulalláh! Nemám silu chváliť ťa,
veď všetci sme stvorení na tvoju počesť.
Jedným slovom, ó šáh krajiny vernosti,
obetujem ti aj svoju dušu, všetko obetujem!
Hüseyin Hilmi Işık
(kaddasalláhu ta’ala sirrahul-azíz)

KASÍDA AHL AS-SUNNY
Viera Ahl as-sunny – to ti treba predovšetkým,
sedemdesiattri skupín je, no ostatné sú pre džahannam.
Moslimovia sú všetci sunniti; prvým zo všetkých je Nu’mán.
Džannou sú obdarení tí, čo ich v imáne nasledujú.
Upevni si svoju vieru a potom sa islamu drž!
Päť podmienok islamu plň; harámu sa hneď vyhýbaj!
Ak spáchaš nejaký hriech, kajaj sa, nepremeškaj čas!
Kto nenasleduje islam, raz to iste bude ľutovať.
Nedaj sa oklamať neveriacim, aj ty zahynieš, daj si pozor!
Ak uveríš sladkému slovu, potom sa ti povedie zle!
Rozmnožili sa pokrytci: navonok anjel, vnútri had,
aby ťa chytili do pasce, tvária sa ako priatelia, a to od srdca.
Každý seba pokladá za toho, kto má pravdu: zlý je, vraj, kto mňa nenasleduje.
Islam je váha, on rozlišuje toho, kto má pravdu!
Vedz, že kto islam nenasleduje, je človek, čo z pravej cesty zišiel.
V toto slovo iste uverí, kto dejinám dobre rozumie.
Prečo k lekárovi beží ten, koho čokoľvek zabolí?
Preto, že nikto nechce zomrieť; nad všetko milší je život.
Je niekto, kto by povedal: ja nechcem žiť večne?
Zomrieť neznamená zaniknúť; v život v hrobe ver!
Džanna je večná, aj džahannam; to oznámil Korán,
pred večným trápením sa treba chrániť, hoci by to bola iba pochybnosť.
Sú aj takí, čo v to neveria; netopier uteká pred svetlom.
Vrana na smetisku nachádza slasť; slávik je ten, čo ružu hľadá.
Islam si iste nemôže obľúbiť, kto je vášňam a pôžitku oddaný.
Môžu byť tie dve veci rovnaké? Dobro je oddelené od zla!
Moslimovia poznajú pravdu, všetkým stvoreniam robia dobro,
neveriaci sú ako hady; tešia sa z toho, keď spôsobujú bolesť.
Zmiluj sa, Pane, zmiluj sa! Aké ťažké sú posledné časy,
náboženské poznanie je zabudnuté; málo je tých, čo vykonávajú namaz.