PROROKOVI SAHÁBOVIA

Druhovia nášho Proroka: Ak jeden moslim, žena alebo muž, dieťa alebo dospelý, čo i len veľmi krátko raz uvidí Rasululláha, alebo, ak je slepý, ak sa s ním raz porozpráva, a zomrie s imánom, nazýva sa „sáhib“ alebo „saháb“. Viacerí sa nazývajú „vznešení sahábovia“ (ašáb kirám), „sahába kirám“ alebo „sahb“ (radijalláhu anhum adžma’ín). Ten, kto videl nášho Proroka, keď bol neveriaci, a imán prijal až po Rasululláhovom odchode na áchiru, alebo ten, kto ho videl ako moslim a potom sa stal murtaddom (odpadol od islamu), nie je saháb. Ten, kto sa potom, čo sa stal sahábom, stal murtaddom a po Rasululláhovom odchode na áchiru znova prijal imán, zostáva sahábom. Keďže náš Prorok je prorokom aj pre džinov, aj džin môže byť sahábom.

Po prorokoch a najvyvolenejších spomedzi anjelov sú najvyvolenejšími zo všetkých stvorení vznešení sahábovia. Meno každého z nich treba vyslovovať s úctou a vážnosťou, so slovami „hazrat“ alebo „radijalláhu anhu“. Každý, kto verí, že Muhammad alejhis-salám je prorok, to jest každý moslim, z akéhokoľvek národa a z akejkoľvek krajiny by bol, sa nazýva ummou Muhammada alejhis-salám. Každý zo vznešených sahábov prevyšuje celú túto ummu. V ajatoch o cnosti a prednosti vznešených sahábov (radijalláhu anhum) bolo povedané, podľa významu: „Ste najlepšia zo všetkých umm.“1 „Alah je spokojný s prvými, ktorí prijali imán spomedzi muhádžirov a ansárov, a s tými, ktorí ich v dobrom nasledovali (s tými, ktorí idú ich cestou). A aj oni sú spokojní s Ním. Alah im pripravil záhrady džanny, pod ktorými tečú rieky. Zostanú v nich naveky. To je veru veľmi veľká spása.“2 „Muhammad (alejhis-salám) je Rasul Alaha ta’ala. Všetci, ktorí sú s ním (to jest vznešení sahábovia), sú prísni voči neveriacim a medzi sebou milostiví. Často ich uvidíte v rukú a v sadžde. Týmito svojimi úkonmi uctievania, súcitom a láskou, ktorú prejavujú ľuďom, hľadajú spokojnosť a dobrodenie Džanáb al-Hakka. Na tvárach im vidno, že často konajú sadždu (na tvárach majú znaky a stopy sadždy). Hľa, taký je ich stav v Tavráte. A ich opis v Indžíle je takýto: sú ako sadenica, ktorá vyhnala výhonok, zosilnela, zhrubla a vzpriamila sa na svojej stonke, takže sa páči rozsievačom. (Takí boli aj vznešení sahábovia. Najprv ich bolo málo a boli slabí, a potom sa rozmnožili a zosilneli.) Toto prirovnanie rozzúrilo a rozhnevalo neveriacich a popieračov. Alah tým, ktorí veria a konajú dobré skutky, sľúbil odpustenie a veľkú odmenu.“3

Niektoré hadísy šaríf o vznešených saháboch:

„Nepotupujte mojich sahábov! Keby niekto z tých, ktorí prídu po mojich saháboch, dal ako almužnu zlata koľko vrch, nedosiahol by odmenu, ktorú niekto z mojich sahábov získal, keď dal hrsť jačmeňa, ba ani jej polovicu!“4

„Muhammad (sallalláhu alejhi va sallam) je Rasul Alaha ta’ala. Tí, ktorí sú s ním (vznešení sahábovia), sú veľmi prísni voči neveriacim a medzi sebou veľmi milostiví (veľmi súcitní)“ Fath: 29

„Moji sahábovia sú ako hviezdy na nebi. Ktoréhokoľvek z nich budete nasledovať, dôjdete k hidáje (správnej ceste).“5

„Chráňte sa nepriateľstva voči mojim sahábom! Bojte sa Alaha! Kto ich miluje, miluje ich preto, že miluje mňa. Kto je ich nepriateľom, je mojím nepriateľom. Kto im ublíži, ublížil mne. A kto ublíži mne, naozaj uráža Alaha ta’ala.“

„Najlepší v mojej umme sú tí, ktorí žijú v čase, v ktorom žijem ja. Po nich sú najlepší tí, ktorí prídu po nich. A po nich sú najlepší tí, ktorí prídu ešte neskôr.“

„Moslima, ktorý videl mňa a ktorý videl tých, ktorí videli mňa, nespáli oheň džahannamu.“6

Vyššie uvedené vznešené ajaty a hadísy šaríf jasne ukazujú prednosť a cnosť vznešených sahábov.

Vznešení sahábovia sú najspoľahlivejšou oporou v otázkach náboženských ustanovení. Lebo vznešený Korán sa naučili od nášho Proroka a potom ním poučili aj tých, ktorí prišli po nich, a vysvetlili im ho. Poznanie o tom, čo náš Prorok robil a hovoril, spočíva na tom, čo oni na vlastné oči videli, na vlastné uši počuli a odovzdali.

Práve ustanovenia, ktoré spoločne odovzdali, tvoria základ hadísov šaríf. V islame sa idžmá’ ummy, to jest zhoda učencov, úplne a dokonale uskutočnil iba v čase sahábov. Okrem toho je každý zo sahábov mudžtahidom, učencom, ktorého slovo je v náboženstve dôkazom a oporou. Prevyšujú mudžtahidov, ktorí prišli neskôr. Učenci Ahl as-sunny rozdelili vznešených sahábov podľa stupňa prednosti do troch skupín: 1. Muhádžirovia: tí, ktorí pred dobytím Mekky, zanechajúc svoju vlasť a svojich blízkych, vykonali hidžru z Mekky alebo z iných miest do mesta Medina. Prišli k Rasululláhovi s imánom alebo prijali imán, keď prišli. Medzi nimi je aj hazrat Amr ibn Ás (radijalláhu anhum adžma’ín).

2. Ansárovia: Moslimovia, ktorí žili v meste Medina alebo v miestach blízko tohto mesta a patrili k dvom kmeňom, Avsu a Chazradžu, sa nazývajú ansárovia. Lebo Prorokovi a Mekkáncom sľúbili všetku pomoc a obetavosť a dodržali slovo (radijalláhu anhum adžma’ín).

3. Ostatní vznešení sahábovia: moslimovia, ktorí nie sú ani muhádžirovia, ani ansárovia, ale prišli z iných miest a boli poctení spoločnosťou Proroka (sallalláhu alejhi va sallam). Medzi nimi sú tí, ktorí prijali imán pri dobytí Mekky alebo na iných miestach. Tých nazývajú iba sahábmi (radijalláhu anhum adžma’ín). Najvyvolenejší spomedzi vznešených sahábov sú štyria Rasululláhovi kalifovia. Sú to, v poradí kalifátu: hazrat Abu Bakr, hazrat Umar, hazrat Usman a hazrat Ali. Po nich sú najvyvolenejší zvyšní šiesti z al-Ašara al-mubaššara, to jest z desiatich, ktorým bola zvestovaná radostná zvesť o džanne (Talha ibn Ubajdulláh, Zubajr ibn Avvám, Abdurrahmán ibn Avf, Sa’d ibn Abí Vakkás, Saíd ibn Zajd, Abu Ubajda ibn Džarráh), ako aj hazrat Hasan a hazrat Husajn (radijalláhu anhum adžma’ín).

Po nich nasleduje podľa prednosti štyridsať tých, ktorí sa prví stali moslimami. Potom tristotrinásť sahábov, ktorí sa zúčastnili na bitke pri Badre. Potom sedemsto hrdinov, ktorí sa zúčastnili na bitke pri Uhude. Po nich nasleduje podľa prednosti tisícštyristo ľudí, ktorí v šiestom roku po hidžre pod stromom dali Rasululláhovi slovo: „Radšej smrť ako ústup!“ Táto prísaha sa nazýva „Baj’at ar-Ridván“.7

Počet vznešených sahábov: Pri dobytí Mekky ich bolo dvanásťtisíc, vo výprave na Tabúk tridsaťtisíc, pri rozlúčkovom hadži deväťdesiattisíc, a keď Rasululláh odišiel na áchiru, bolo na zemi okolo stodvadsaťštyritisíc sahábov. O tom sú aj iné podania.8

Sahábovia, ktorí odišli na áchiru poslední: Abdulláh ibn Avfá odišiel na áchiru roku 705 (86. roku po hidžre) v Kúfe, Abdulláh ibn Jasr roku 706 (88. roku po hidžre) v Damasku, Sahl ibn Sa’d roku 709 (91. roku po hidžre) v Medine, vo svojom stom roku, Anas ibn Málik roku 711 (93. roku po hidžre) v Basre, Abu t-Tufajl Ámir ibn Vásila roku 718 (100. roku po hidžre) v Mekke (radijalláhu anhum adžma’ín). Po odchode nášho Proroka na áchiru a aj v čase štyroch kalifov zostali vznešení sahábovia verní svojmu slovu v šírení náboženstva islam a v džiháde. Nikdy od svojho slova neupustili. Všetci jednomyseľne, zanechajúc svoje domovy a rodný kraj, vyšli z Arábie a rozišli sa na všetky strany. Väčšina z tých, ktorí odišli, sa nevrátila, ale v miestach, do ktorých odišli, až do smrti viedli džihád a šírili náboženstvo islam. Tak boli za krátky čas dobyté mnohé krajiny. V dobytých krajoch sa islam rýchlo šíril. Všetci vznešení sahábovia sú spravodliví. Na šírení islamu majú podiel všetci. Vznešený Korán zhromaždili oni. Hadísy šaríf od nášho Proroka odovzdali oni. Milovať ich všetkých je najdôležitejšou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby človek bol vo viere Ahl as-sunny. (Bolo napísaných a vydaných mnoho diel, ktoré opisujú službu, ktorú vznešení sahábovia preukázali náboženstvu islam, ich príkladný život, ich cnosti, mená všetkých z nich a ich životopisy. Knihy „Eshâb-ı Kirâm“ a „Menâkıb-ı Çihâr Yâr-i Güzîn“, ktoré vydalo vydavateľstvo Hakikat Kitabevi, sú veľmi cenné.)

„Moji sahábovia sú ako hviezdy na nebi. Ktoréhokoľvek z nich budete nasledovať, dôjdete k hidáje (správnej ceste)“ Hadís šaríf

Miláčik Pána svetov – Muhammad je on,
telom čistý, menom Ahmad, milosť pre svety je on.
Majiteľ chuluk azím, ktorému bolo povedané „Lavláka…“,
prameň poznania, adabu, fajdu, nuru a lásky je on.
On je pravý prostredník medzi Hakkom a služobníkom,
slovo jeho liekom dušiam, meno hrdzu zo srdca zmýva.
On je pravý lekár srdcu chorému a beznádejnému,
nielen on – aj jeho umma je nad anjelmi.
Tomuto najvyvolenejšiemu služobníkovi dal Hakk pomocníkov,
najmilších Svojich služobníkov mu urobil sahábmi.
Rasululláh povedal: „Ich cesta – to je moja cesta,“
za najlepšie zo všetkých storočí to storočie ukázal.
Muhammada Mustafu milovali viac ako život,
majetok, statky a hodnosti opustili pre neho.
Aby islam šírili, s láskou život dali,
Pane, aký krásny stav, Pane, aká česť!
V jedinom stretnutí s ním sa im nafs očistil,
srdcia sa im ma’rifetom, fajdom, nurom a tadžallím naplnili.
Stavy valíov oni v okamihu získali
a vždy ho nasledovali – aká veľká česť!
Všetci oni sú spravodliví, nikomu nekrivdia,
pre seba nikdy nežiadajú kalifát.
Preto nebojujú, jeden druhého nezarmucujú,
na najvyššom stupni sú a všetci sú mudžtahidi.