BITKA PRI BADRE
Táto gazva sa nazýva aj Druhý Badr, Badr al-Kitál a Badr al-Kubrá. Úspech vznešených sahábov v sarijách začal neveriacich desiť. Ich karavány sa teraz vydávali na cestu v skupinách a so sprievodom vojakov. V druhom roku po hidžre mekkánski polyteisti zhromaždili kapitál od každej rodiny a poslali do Damasku karavánu s tisíc ťavami. Na jej čele stál Abu Sufján, jeden z mekkánskych predákov, ktorý vtedy ešte neprijal islam.1 Na ochranu karavány bolo určených aj asi štyridsať strážcov… Keď sa tovar predá, za všetky peniaze sa mali kúpiť zbrane, ktoré sa použijú v boji proti moslimom.
Keď sa Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) dozvedel, že polyteisti poslali kvôli obchodu veľkú karavánu do Damasku, poveril niekoľkých muhádžirov, aby zistili, ako sa veci majú. Keď prišli na miesto zvané Zu l-Ušajra, dozvedeli sa, že karavána už prešla, a vrátili sa do Mediny. Keby sa ľuďom neviery (kufru) odňali zbrane a majetok, nemohli by moslimom uškodiť a ich odpor by bol zlomený. Preto Rasululláh, keď zvážil situáciu, hneď začal s prípravami na boj.
Na svojom mieste nechal Abdulláha ibn Umm Maktúma, aby viedol namaz.2 Hazrat Talhu ibn Ubajdulláha a Saída ibn Zajda poslal na prieskum, aby zistili, kedy sa karavána vracia.3 Keďže žena hazrat Usmana bola ťažko chorá, prikázal mu, aby zostal v Medine. Potom dal úlohu ešte štyrom ďalším. Tak bolo tých, ktorí mali úlohu, osem.
Príležitosť sa nesmela premárniť. Prorok sa hneď pripravil a s tristopiatimi sahábmi z muhádžirov a ansárov vyrazil dvanásteho dňa vznešeného mesiaca ramadán k miestu Badr. Spolu s tými, ktorí mali úlohy, ich bolo 313.4 Šesťdesiatštyria z nich boli muhádžirovia.
Badr bol miestom, kde sa stretávajú cesty vedúce do Mekky, Mediny a Sýrie.
Proroka prosili, aby ich vzal na túto výpravu, aj mladíci, ktorí len nedávno dospeli, ba dokonca aj ženy. Keď Umm Varaka prišla k Rasululláhovi a povedala: „Nech sú za vás obetovaní môj otec i moja matka, ó Rasulalláh! Ak dovolíte, chcem ísť s vami. Budem obväzovať rany raneným a ošetrovať chorých. Možno aj mne Alah ta’ala daruje, že sa stanem šahídom!“, Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Ty seď doma a prednášaj vznešený Korán. Niet pochýb, Alah ta’ala ti daruje, že sa staneš šahídom.“
„Ty (Umm Varaka) seď doma a prednášaj vznešený Korán. Niet pochýb, Alah ta’ala ti daruje, že sa staneš šahídom“ Hadís šaríf
Cesta vojska v bitke pri Badre
Sa’d ibn Abí Vakkás rozprával: „Keď chcel Rasululláh poslať späť deti, ktoré chceli ísť s nami na gazvu, videl som, ako sa môj brat Umajr snaží niekde skryť, aby si ho nevšimli. Mal vtedy šestnásť rokov. Povedal som: ‚Čo je s tebou, prečo sa tak skrývaš?‘ Povedal: ‚Bojím sa, že ma Rasululláh bude považovať za malého a pošle ma späť! A ja sa chcem zúčastniť na gazve a chcem, aby mi Alah ta’ala daroval, že sa stanem šahídom.‘ Keď o ňom v tej chvíli povedali Rasululláhovi, povedal môjmu bratovi: ‚Ty sa vráť.‘ Vtedy môj brat Umajr zaplakal. Habíb al-akram, more milosti, nedokázal odolať jeho slzám a dovolil mu ísť. A meč som môjmu bratovi pripásal ja, pretože sám si ho pripásať nevedel.“5 Zástavu nášho milovaného Proroka, Vodcu svetov, niesli Mus’ab ibn Umajr, Sa’d ibn Muáz a hazrat Ali.6 Vznešení sahábovia mali iba tri kone a sedemdesiat tiav. Jeden kôň patril Mikdádovi, jeden Zubajrovi a jeden Marsadovi ibn Abí Marsadovi. Dvaja alebo traja sa striedali na jednej ťave. Rasululláh sa striedal s hazrat Alim, Abu Lubábom a Marsadom ibn Abí Marsadom. Všetci ho však prosili, aby nechodil pešo, ale stále jazdil na ťave: „Nech sú naše životy obetou za vás, ó Rasulalláh! Nezosadajte z ťavy. My pôjdeme pešo namiesto vás.“ Ale Sultán vesmíru, ktorý sa nepovažoval za iného ako oni, povedal: „Tak ako vy nie ste v chôdzi silnejší ako ja, ani ja nepotrebujem odmenu (savab) o nič menej ako vy.“ Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) a jeho vznešení sahábovia išli púšťou v spaľujúcej horúčave. Navyše sa postili. Vznešení sahábovia znášali mnohé ťažkosti, aby šírili islam, a nasledovali Proroka s láskou a nadšením. Lebo na konci ich čakala spokojnosť Alaha ta’ala a Jeho Rasula, smrť šahída, po ktorej tak túžili, a džanna… Náš milovaný Prorok sa pozrel na stav svojich sahábov a modlil sa: „Alah môj! Sú pešo. Daruj im jazdecké zvieratá! Alah môj! Sú bez odevu a nahí. Odej ich! Alah môj! Sú hladní, nasýť ich. Sú chudobní, obohať ich Svojou dobrotou a štedrosťou!“
Kým Prorok a jeho požehnané vojsko v tejto prudkej horúčave postupovali k Badru, aj polyteistická karavána, ktorá prichádzala z Damasku, sa priblížila k Badru. Dvaja sahábovia, ktorých Prorok poslal zistiť správy o karaváne, sa dozvedeli, že karavána by mohla prísť k Badru o deň-dva, a rýchlo sa vrátili. Keď ľudia z karavány prišli do dediny, v ktorej sa oni o tejto správe dozvedeli, spýtali sa dedinčanov: „Neviete niečo o vyzvedačoch moslimov?“ Tí povedali: „Nevieme. Ale prišli dvaja, chvíľu tu sedeli, potom vstali a odišli.“
Abu Sufján išiel na opísané miesto, a keď ho skúmal, rozmrvil ťaví trus na zemi a uvidel v ňom kôstky z krmiva. Povedal: „Toto je medinské krmivo. Myslím, že tí dvaja sú vyzvedači Muhammada (alejhis-salám).“ Usúdil, že moslimovia sú veľmi blízko, a zmocnil sa ho veľký strah. Ustarostený o osud karavány sa rozhodol, že bude cestovať vo dne v noci a bez straty času sa rýchlo dostane popri pobreží Červeného mora do Mekky. Okrem toho poslal do Mekky ako posla muža menom Damdam ibn Amr Gifárí, aby oznámil, čo sa deje.7
„Alah môj! Sú (moji sahábovia) pešo. Daruj im jazdecké zvieratá! Alah môj! Sú bez odevu a nahí. Odej ich! Alah môj! Sú hladní, nasýť ich. Sú chudobní, obohať ich Svojou dobrotou a štedrosťou!“ Hadís šaríf
Keď ten muž prišiel do Mekky, roztrhol si košeľu spredu aj zozadu. Sedlo na ťave obrátil naopak. V čudnom stave začal nariekať a kričať: „Pomoc! Pomoc!… Ó Kurajšovci! Ponáhľajte sa!… Muhammad a jeho sahábovia napadli vašu karavánu a váš majetok, ktorý vezie Abu Sufján. Ak prídete včas, môžete svoju karavánu zachrániť!…“
Keď to Mekkánci počuli, hneď sa zhromaždili a pripravili. Zhromaždili sedemsto mužov na ťavách, sto jazdcov a stopäťdesiat pešiakov. Keď Abu Lahabovi povedali: „Poď, pridaj sa aj ty!“, zo strachu sa vyhovoril na chorobu. Namiesto seba poslal ako náhradníka Ása ibn Hišáma. Polyteista menom Umajja ibn Chalaf s prípravami na boj veľmi váhal. Počul totiž, že Prorok povedal: „Moji sahábovia zabijú Umajju.“ Bál sa, lebo vedel, že Prorok nikdy neodstúpi od pravdy. Preto sa napriek Abu Džahlovmu naliehaniu vyhováral, že je starý a veľmi tučný. Keď ho však Abu Džahl obvinil zo zbabelosti, musel ísť.
Polyteistické vojsko malo okolo tisíc mužov. Všetci mali na sebe železné brnenia. So sebou mali ženy s krásnym hlasom. Nezabudli ani na hudobné nástroje a opojné nápoje. Mysleli si, že s takým silným vojskom hneď porazia nielen tristo mužov, ale aj tisícové vojsko. Boli aj takí, ktorí už pred odchodom rátali, koho zabijú a akú korisť si vezmú. Najväčším želaním ich všetkých však bolo zničiť islam. Táto spupná polyteistická tlupa sa vydala na cestu za zvukov bubienkov (def), do ktorých udierali ženy, a piesní, ktoré spievali.
Medzitým sa Abu Sufján dosť vzdialil od Badru a prešiel dobrú časť cesty do Mekky. Keď sa presvedčil, že nebezpečenstvo pominulo, poslal ku Kurajšovcom svojho muža menom Kajs ibn Imri l-Kajs a odkázal: „Ó Kurajšovci! Vyšli ste z Mekky, aby ste ochránili svoju karavánu, svojich ľudí a svoj majetok. My sme nebezpečenstvu unikli. Teraz sa vráťte!…“ Okrem toho im radil: „Dajte si pozor, aby ste nešli do Mediny a nezrazili sa s moslimami!“
Keď Kajs priniesol správu polyteistickému vojsku, Abu Džahl povedal: „Prisahám, že pôjdeme až k Badru a tri dni a tri noci budeme hodovať, zabíjať ťavy a piť víno. Okolité kmene nás budú vidieť a budú nám závidieť a uvidia, že sa nikoho nebojíme. Potom sa nás už nikto neodváži napadnúť zo strachu pred našou silou. Ó neporaziteľné vojsko Kurajšovcov! Vpred!…“ Keď Kajs videl, že Abu Džahl nie je ochotný poslúchnuť, vrátil sa a oznámil Abu Sufjánovi, ako sa veci majú. Abu Sufján, prezieravý a opatrný muž, sa nemohol zdržať, aby nepovedal: „Beda! Beda Kurajšovcom!… Toto je plán Amra ibn Hišáma (Abu Džahla). Urobil to iste z túžby stať sa vodcom ľudí. A taká spupnosť je vždy veľkou chybou a nešťastím. Ak ich moslimovia stretnú, beda Kurajšovcom!…“
Abu Sufján rýchlo priviedol karavánu do Mekky a dobehol vojsko. V tom čase sa Sarvar al-kájinát (sallalláhu alejhi va sallam) so svojimi sahábmi približoval k Badru. V jednej chvíli zbadal v islamskom vojsku Chubajba ibn Jasáfa a Kajsa ibn Muharrisa z medinských polyteistov. Hoci mal Chubajb na hlave železnú prilbu, spoznal ho a povedal hazrat Sa’dovi ibn Muázovi: „Nie je to Chubajb?“ Ten povedal: „Áno, ó Rasulalláh!“ Chubajb bol odvážny hrdina, ktorý sa vyznal vo vojenskom umení. S Kajsom prišiel pred Rasululláha. Náš Prorok im povedal: „Prečo idete s nami?“ Odpovedali: „Ty si syn našej sestry a náš sused. A my s naším ľudom ideme zbierať korisť!“ Keď sa Prorok Chubajba spýtal: „Uveril si v Alaha ta’ala a Jeho Rasula?“, povedal: „Neuveril.“ Rasul alejhis-salám povedal: „Potom sa vráť! Kto nie je v našom náboženstve, nemôže byť s nami.“ Chubajb povedal: „Každý pozná moju odvahu, moje hrdinstvo a to, že som hrdina, ktorý zasadzuje nepriateľovi rany do hrude. Budem bojovať po tvojom boku proti tvojmu nepriateľovi kvôli koristi.“ Náš Prorok jeho pomoc neprijal.
Keď išli nejaký čas, Chubajb svoju prosbu zopakoval, ale Prorok mu dal najavo, že jeho želaniu nemôže vyhovieť, kým neprijme islam. Keď prišli na miesto Ravhá, Chubajb prišiel pred Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) a povedal: „Ó Rasulalláh! Uveril som, že Alah ta’ala je Pán svetov, a v tvoje poslanie; prijal som imán,“ a Sarvar al-kájinát sa veľmi potešil. Aj Kajsovi sa po návrate do Mediny dostalo pocty imánu (radijalláhu anhu).
Keď islamské vojsko prišlo do údolia Safrá, dozvedelo sa, že Mekkánci zhromaždili vojsko a idú k Badru zachrániť svoju karavánu. Prorok zhromaždil sahábov a poradil sa s nimi o tejto situácii. Lebo moslimovia z Mediny, keď dávali Rasululláhovi v Akabe prísahu vernosti, sľúbili: „Ó Rasulalláh! Príď do nášho mesta. Tam ťa budeme chrániť pred tvojím nepriateľom, aj keby nás to stálo život, a budeme ťa nasledovať.“ Teraz však vyšli za Medinu. Pred nimi stálo veľké nepriateľské vojsko, ktoré ich mnohonásobne prevyšovalo počtom, zbraňami aj majetkom.
Keď sa Rasululláh spýtal sahábov na ich názor, z muhádžirov vstali jeden za druhým Abu Bakr Siddík a Umar al-Fárúk a povedali, že s nepriateľským vojskom treba bojovať. Potom vstal Mikdád ibn Asvad, tiež z muhádžirov, a povedal: „Ó Rasulalláh! Urob to, čo prikazuje Alah ta’ala. Choď podľa Jeho príkazu. Sme s tebou v každej chvíli a ani na okamih sa od teba neodlúčime. Nepovieme to, čo povedali synovia Izraela Músovi alejhis-salám: ‚Ó Músa! Kým bude v tom kraji ľud tyranov a násilníkov, my tam nepôjdeme a nikdy do toho mesta nevstúpime. Choďte teda ty a tvoj Pán spolu a bojujte s nimi vy dvaja. My tu zostaneme sedieť…‘8 Svoje životy a hlavy obetujeme na ceste Alaha ta’ala a Jeho Rasula. Prisaháme pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako pravého proroka: aj keby si nás poslal do Habeša, za more, pôjdeme. Nikdy sa ti ani v najmenšom nepostavíme. Sme pripravení splniť každé tvoje želanie. Nech je za teba obetovaná moja matka aj môj otec, aj môj život, ó Rasulalláh!…“
„Kto nie je v našom náboženstve, nemôže byť s nami“ Hadís šaríf
Bitka pri Badre
Tieto Mikdádove slová nášho milovaného Proroka veľmi potešili a modlil sa za jeho dobro.9
Tu bol veľmi dôležitý názor moslimov z Mediny. Lebo ich bolo viac a dali slovo, že budú Rasululláha chrániť v Medine. Nemali povinnosť bojovať mimo Mediny. Keď to všetci pochopili, z ansárov vstal Sa’d ibn Muáz a povedal: „Ó Rasulalláh! Ak dovolíte, prehovorím v mene ansárov.“ Keď mu bolo dovolené, povedal: „Ó Rasulalláh! Uverili sme v teba a potvrdili tvoje poslanie. Čokoľvek si priniesol, je pravda a je to správne. V tom sme ti dali pevné slovo a prisahali, že budeme počúvať a poslúchať. Od tohto slova nikdy neustúpime a kamkoľvek sa vyberieš, sme pod tvojím velením. Tvoj príkaz si ceníme nad vlastné hlavy. Svoje životy a hlavy obetujeme na tvojej ceste. Prisaháme pri Alahovi ta’ala, ktorý ťa poslal ako pravého proroka: aj keby si sa vrhol do mora, aj my sa za tebou vrhneme. Nikto z nás nezaostane ani o krok. Čokoľvek máš vo svojom požehnanom srdci, prikáž a my to splníme. Nech je obetou aj náš majetok spolu s našimi životmi. Nikdy sa neobrátime chrbtom k nepriateľovi. V boji sme vytrvalí. Našou nádejou je potešiť ťa a získať tvoju spokojnosť. Nech je s tebou milosť Alaha ta’ala…“ Vznešených sahábov, ktorí tieto slová počúvali, to veľmi nadchlo. Všetci vyhlásili, že s týmito slovami celým srdcom súhlasia. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) bol veľmi spokojný. Modlil sa za hazrat Sa’da a za svojich sahábov. Teraz zmizlo všetko váhanie. Nech bol nepriateľ akokoľvek početný a silný, slávni sahábovia boli pripravení bez mihnutia oka ísť za naším milovaným Prorokom aj na smrť šahída a získať spokojnosť Alaha ta’ala a Jeho Rasula. Kým bol na ich čele Vodca vesmíru, nebolo miesta, kam by nešli… Sláva sveta, keď videl ich oddanosť a nadšenie, potešil svojich sahábov radostnou zvesťou: „Poďme, vyrazte! Radujte sa z milosti Alaha ta’ala. Pri Alahovi, akoby som už teraz videl miesta, kde kurajšovskí ľudia padnú zasiahnutí na bojisku, a vidím ich!“ Po tejto radostnej zvesti vznešení sahábovia s láskou vyrazili za Rasululláhom.
Anjeli prichádzajú na pomoc
Keď prišli do okolia Badru, bola noc na piatok. Náš milovaný Prorok povedal sahábom: „Dúfam, že pri studni vedľa tohto pahorku sa budete môcť dozvedieť nejaké správy.“ Poslal tam leva Alaha ta’ala, hazrat Aliho, Sa’da ibn Abí Vakkása, Zubajra ibn Avváma a niekoľkých ďalších sahábov. Hazrat Ali a jeho druhovia hneď išli k studni. Tam uvideli kurajšovských poháňačov tiav a nosičov vody. Tí, keď zbadali moslimov, utiekli. Dvoch z nich však chytili. Jeden z nich bol Aslam, otrok Banú Hadždžádž, a druhý Árid Abu Jasár, otrok synov Ása ibn Saída.
Keď ich priviedli pred Proroka, Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa ich spýtal: „Kde sú Kurajšovci?“ Odpovedali: „Utáborili sa za tým piesočným pahorkom, ktorý vidno.“ Prorok sa spýtal: „Koľko je Kurajšovcov?“ Povedali: „Nevieme.“ Keď na otázku: „Koľko tiav denne zabíjajú?“ odpovedali: „Jeden deň deväť, druhý deň desať,“ Prorok povedal: „Je ich menej ako tisíc a viac ako deväťsto.“ Znova sa spýtal: „Kto z kurajšovských predákov je tam?“ Keď povedali: „Utba, Šajba, Háris ibn Amr, Abu l-Buchtarí, Hakím ibn Hizám, Abu Džahl, Umajja ibn Chalaf…“, Rasululláh sa obrátil k sahábom a povedal: „Obyvatelia Mekky vám obetovali svoje drahé deti.“ Potom sa tých dvoch spýtal: „Vrátil sa niekto z Kurajšovcov, kým ste sem šli?“ a oni odpovedali: „Áno. Z Banú Zuhra sa vrátil Achnas ibn Abí Šarík.“ Prorok povedal: „Hoci on sám nie je na správnej ceste a nevie ani o áchire, ani o Alahovi ta’ala, ani o Knihe, kmeňu Banú Zuhra ukázal správnu cestu… Vrátil sa ešte niekto?“ a dostal odpoveď: „Vrátili sa synovia Adího ibn Ka’ba.“10
„Ó Rasulalláh! Urob to, čo prikazuje Alah ta’ala. Choď podľa Jeho príkazu. Sme s tebou v každej chvíli a ani na okamih sa od teba neodlúčime“ Mikdád ibn Asvad (radijalláhu anhu)
Prorok poslal ku Kurajšovcom hazrat Umara s ponukou zmluvy, aby ich naposledy varoval. Umar ibn Chattáb im povedal: „Ó zaťatý ľud! Rasul alejhis-salám vám odkazuje: ‚Nech každý od toho upustí a nech sa v pokoji vráti. Lebo boj s ktorýmkoľvek iným je mi milší ako boj s vami!…‘“
Na túto ponuku vystúpil Hakím ibn Hizám z kurajšovských polyteistov a povedal: „Ó Kurajšovci! Muhammad sa k vám zachoval veľmi spravodlivo. Hneď prijmite, o čo žiada. Ak neurobíte, čo hovorí, prisahám, že potom už k vám spravodlivý nebude!…“ Abu Džahl sa na tieto Hakímove slová nahneval a povedal: „To nikdy neprijmeme a nevrátime sa, kým sa moslimom nepomstíme, aby sa už nikto neodvážil napadnúť našu karavánu,“ a tým zatarasil cesty k mieru. Hazrat Umar sa vrátil.
V tú noc prišiel Prorok a jeho slávni sahábovia k Badru skôr ako polyteisti a utáborili sa na mieste blízko studne. Prorok sa poradil so sahábmi a spýtal sa ich na názor, kde treba postaviť tábor. Spomedzi nich vstal Hubáb ibn Munzir, ktorý mal vtedy len tridsaťtri rokov, a požiadal o slovo. Keď mu bolo dovolené, spýtal sa: „Ó Rasulalláh! Je toto miesto, ktoré vám Alah ta’ala určil na tábor a na ktorom treba bezpodmienečne zostať? Alebo bolo zvolené podľa osobného názoru, ako vojenské opatrenie?“ Prorok povedal: „Nie! Toto miesto bolo zvolené ako vojenské opatrenie.“
Nato hazrat Hubáb povedal: „Nech je za vás obetovaná moja matka aj môj otec, aj môj život, ó Rasulalláh!
My sme bojovníci. Aj tieto miesta dobre poznáme. Hľa, v studni blízko miesta, kde sa utáboria Kurajšovci, je sladká a hojná voda. Ak dovolíte, utáborme sa tam. Zasypme všetky okolité studne. Potom urobme jednu nádrž a naplňme ju vodou. Kým budeme bojovať s nepriateľom, kedykoľvek dostaneme smäd, prídeme a napijeme sa vody z našej nádrže. A nepriateľ vodu nenájde a bude v núdzi.“11 V tej chvíli Džibríl alejhis-salám priniesol zjavenie, ktoré potvrdilo, že tento názor je správny. Prorok povedal: „Ó Hubáb! Názor, ktorý si vyslovil, je správny,“ a vstal. Všetci spolu prišli k ukázanej studni. Zasypali všetky studne okrem tej so sladkou vodou a urobili veľkú nádrž. Naplnili ju vodou a postavili k nej nádoby na pitie.
Vtom prišiel hazrat Sa’d ibn Muáz pred Proroka a navrhol: „Ó Rasulalláh! Čo keby sme ti urobili z palmových konárov prístrešok, v ktorom budeš sedieť?“ Sláva sveta bol s týmto Sa’dovým nápadom spokojný a modlil sa zaňho. Hneď urobili prístrešok. Sultán prorokov so svojimi vznešenými sahábmi obišiel bojisko a prezrel si ho. Z času na čas sa zastavil a so slovami: „In šá’a lláh, zajtra ráno toto je miesto, kde padne zasiahnutý ten a ten! In šá’a lláh, zajtra ráno toto je miesto, kde padne zasiahnutý ten a ten! Hľa, toto je to miesto! Toto je to miesto…“ ukazoval svojimi požehnanými rukami jedno miesto za druhým, kde budú kurajšovskí polyteisti zabití.
Neskôr to hazrat Umar opísal takto: „Videl som, že každý z nich bol zasiahnutý a zabitý presne na mieste, na ktoré Rasul al-akram položil svoju požehnanú ruku. Neboli ani o kúsok vpredu, ani o kúsok vzadu.“
Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) rozdelil vznešených sahábov do troch skupín. Zástavu muhádžirov dal Mus’abovi ibn Umajrovi, zástavu Avsu Sa’dovi ibn Muázovi a zástavu Chazradžu Hubábovi ibn Munzirovi. Každý sa zhromaždil pod svojou zástavou.12 Prorok zoradil vojsko do radov a usporiadal ho.
Keď vojsko zoraďoval, palicou, ktorú držal v požehnanej ruke, sa dotkol hrude Saváda ibn Gazijju, ktorý vystúpil z radu, a povedal: „Zarovnaj sa, ó Savád!“ Savád povedal: „Ó Rasulalláh! Palica vo vašej ruke mi spôsobila bolesť. Pri Alahovi ta’ala, ktorý vás poslal s pravým náboženstvom, Knihou a spravodlivosťou, aj ja sa vás chcem takto dotknúť palicou.“ Všetci sahábovia sa jeho slovám začudovali. Ako možno žiadať odvetu (kisás) od Vodcu vesmíru? Ako možno urobiť niečo také? Rasululláh však odhalil prednú časť svojej požehnanej košele a povedal: „Nuž, vezmi si odvetu a vezmi si, čo ti patrí.“ Vtedy hazrat Savád s veľkou radosťou a láskou pobozkal požehnanú hruď Habíba al-akram (sallalláhu alejhi va sallam).
Kým všetci očakávali odvetu, bratia pri pohľade na to, čo videli, Saváda obdivovali a závideli mu. Keď sa ho náš milovaný Prorok spýtal: „Prečo si to urobil?“, Savád povedal: „Nech je za vás obetovaná moja matka aj môj otec, aj môj život, ó Rasulalláh! Vidím, že dnes mi z príkazu Alaha ta’ala prišla hodina smrti, a bojím sa, že sa od vás odlúčim. Preto som si v týchto posledných chvíľach, keď sme spolu, želal, aby sa moje pery dotkli vášho požehnaného tela. Chcel som, aby to bolo pre mňa príčinou, aby ste sa za mňa v Súdny deň prihovorili a aby som sa tak zachránil pred trestom.“ Pri tejto jeho láske bol aj Prorok veľmi dojatý a modlil sa za hazrat Saváda.
Pravému krídlu požehnaného islamského vojska mal veliť hrdinský mudžáhid Zubajr ibn Avvám a ľavému Mikdád ibn Asvad.13
Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa chcel so svojimi vznešenými sahábmi poradiť, ako začať boj, a spýtal sa: „Ako budete bojovať?“ Ásim ibn Sábit vstal s lukom a šípom v ruke a povedal svoj názor: „Ó Rasulalláh! Keď sa k nám Kurajšovci priblížia na nejakých sto metrov, zasypme ich šípmi. Potom, keď prídu na dohod kameňa hodeného rukou, hádžme na nich kamene. Keď sa priblížia tak, že ich dosiahne kopija, bojujme kopijami, kým sa nepolámu. A potom vytasme meče a bojujme!“ Táto taktika sa Prorokovi páčila. Svojim sahábom dal tento pokyn: „Neopúšťajte svoje rady. Stojte pevne na svojich miestach a nehýbte sa. Kým neprikážem, nezačínajte boj. Nemrhajte šípmi skôr, ako sa k vám nepriateľ priblíži. Keď sa nepriateľ odkryje spoza štítu, strieľajte šípom. Keď sa nepriateľ celkom priblíži, hádžte kamene rukou. Keď sa priblížia, použite kopije. A keď dôjde k boju muža proti mužovi, bojujte mečmi…“
„In šá’a lláh, zajtra ráno toto je miesto, kde padne zasiahnutý ten a ten! In šá’a lláh, zajtra ráno toto je miesto, kde padne zasiahnutý ten a ten! Hľa, toto je to miesto! Toto je to miesto…“ Hadís šaríf
Potom postavili stráže a vznešení sahábovia dostali príležitosť odpočinúť si. Z Božej múdrosti upadli do takého hlbokého spánku, že nedokázali ani zdvihnúť viečka. Keď sa Prorok utiahol do prístrešku z palmových konárov, hazrat Abu Bakr a potom aj Sa’d ibn Muáz vytasili meče a strážili pri vchode do prístrešku. Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) zdvihol svoje požehnané ruky a vo veľkom zármutku začal úpenlivo prosiť Alaha ta’ala: „Pane môj! Ak zahubíš túto hŕstku ľudí, na zemi Ťa už nikto nebude uctievať…“ Táto smutná modlitba trvala až do úsvitu.
Miesto, kde sa požehnané islamské vojsko utáborilo, bolo piesočnaté. Preto sa ťažko kráčalo a nohy sa borili do piesku. Dobrotou Alaha ta’ala a vďaka požehnaniu Rasululláhovej modlitby začal v tú noc padať dážď, ktorý bol čoraz silnejší, a stiekla taká záplava, že sa vylievala z roklín. Nádoby na vodu sa naplnili a pôda stvrdla natoľko, že sa nohy už neborili.
A polyteisti zostali v blate a záplave.
Po úsvite Rasululláh zobudil sahábov na namaz.
Keď viedol ranný (subh) namaz, hovoril im o hodnote džihádu proti nepriateľovi a o hodnote smrti šahída a povzbudzoval ich do boja. Povedal: „Veru, Alah ta’ala prikazuje to, čo je správne a pravdivé. Od nikoho neprijíma skutok, ktorý nebol vykonaný pre spokojnosť Alaha ta’ala… Usilujte sa splniť príkaz nášho Pána, ktorým vám na týchto miestach sľúbil Svoju milosť a odpustenie, a obstojte v skúške! Lebo Jeho sľub je pravda, Jeho slovo je pravdivé a Jeho trest je prísny. Aj ja, aj vy sme spätí s Alahom ta’ala, ktorý je Hajj a Kajjúm. K Nemu sme sa utiekli, Jeho sme sa pridŕžali, na Neho sme sa spoľahli. A k Nemu je aj náš konečný návrat. Nech Alah ta’ala odpustí mne aj všetkým moslimom!…“
Sedemnásteho dňa vznešeného mesiaca ramadán, v piatok, vyšlo slnko. Čoskoro sa mala začať najnemilosrdnejšia, najnerovnejšia, najdôležitejšia a najväčšia bitka v dejinách…
Na jednej strane stál Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) a hŕstka jeho vznešených sahábov, ktorí ani v najmenšom neváhali obetovať svoje životy; a na druhej strane spupná a bezuzdná tlupa neveriacich, ktorí sa zhromaždili, aby islam utopili v lyžici vody a aby zničili proroka, ktorý bol poctený tým, že je habíbom Alaha ta’ala. Žiaľ, medzi nimi boli aj príbuzní Rasula al-akram. Aj oni prišli k Badru bojovať proti svojmu milovanému synovcovi.
Prorok znova prezrel rozostavenie svojho vojska a zopakoval pokyny, ktoré dal. Vtom kurajšovskí polyteisti vyšli zo svojho tábora a začali sa valiť do badrského údolia. Väčšina z nich bola zahalená v brneniach. Vo veľkej pýche a namyslenosti vyrazili do útoku na islamské vojsko. Keď Rasululláh uvidel tento stav polyteistov, vošiel s hazrat Abu Bakrom do stanu, zdvihol požehnané ruky a začal úpenlivo prosiť Džanáb al-Hakka: „Pane môj, hľa, kurajšovskí polyteisti prichádzajú s celou svojou pýchou a namyslenosťou!… Vyzývajú Teba a vyhlasujú Tvojho Proroka za luhára. Alah môj! Prosím Ťa, aby si splnil sľub pomoci a víťazstva, ktorý si mi dal!… Alah môj! Ak chceš, aby táto hŕstka moslimov zahynula, potom už nebude nikto, kto by Ťa uctieval!…“
Tak znova a znova úpenlivo prosil Alaha ta’ala o pomoc. Táto nesmierne smutná Prorokova prosba, ktorá trhala srdcia, trvala, až kým sa neponoril do seba a kým mu plášť nespadol z požehnaných pliec. Hazrat Abu Bakr, ktorý nemohol zniesť toto vrúcne prosenie, s veľkou úctou zdvihol požehnaný plášť zo zeme, a keď ho Prorokovi kládol na požehnané plece, utešoval ho: „Nech je za teba obetovaný môj život, ó Rasulalláh! Stačí, že si toľko prosil!… Vytrvalo si sa modlil k svojmu Pánovi! Veru, Alah ta’ala ti čoskoro dá víťazstvo, ktoré ti sľúbil.“ V tej chvíli Vodca svetov vyšiel zo stanu a prednášal tieto vznešené ajaty. V nich je povedané, podľa významu: „(Pri Badre) toto zoskupenie bude iste čoskoro rozbité a porazené, obrátia sa chrbtom a utečú. Ba skutočným časom ich trestu je kijáma. Trest toho času je ešte strašnejší a horkejší.“14
Náš milovaný Prorok sa postavil na čelo svojho vojska. Svojim slávnym sahábom prednášal tieto vznešené ajaty: „Vy, ktorí ste uverili! Keď sa stretnete s nejakou nepriateľskou skupinou, buďte pevní a často spomínajte Alaha ta’ala, aby ste sa zachránili… Tak azda dosiahnete spásu. Poslúchajte Alaha a Jeho Rasula. Nesporte sa medzi sebou, lebo ochabnete a vytratí sa váš rozmach (sila, moc). Buďte trpezliví. Veď Alah ta’ala je s tými, ktorí sú trpezliví.“15
Toto mala byť prvá bitka, ktorá sa proti nepriateľovi viedla celým vojskom. Bitka sa už-už mala začať. Vzrušenie dosiahlo vrchol. Keď Rasul al-akram prednášal vznešený ajat, ktorého význam je „Často spomínajte Alaha ta’ala…“, všetci sahábovia začali spoločne volať „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ a úpenlivo prosiť Džanáb al-Hakka, aby im daroval víťazstvo. Teraz čakali už iba na jeden Prorokov pokyn. Podľa vtedajšieho zvyku, skôr ako sa dve vojská zrazili, z oboch strán vychádzali hrdinovia na súboj a bojovali proti sebe. Pri týchto súbojoch na oboch stranách rástol hnev a túžba po boji a bojovníci sa rozohňovali a privykali boju. Ámir ibn Hadramí z polyteistov nedbal na toto pravidlo, pošliapal ho a vystrelil šíp na islamské vojsko. Šíp zasiahol Mihdžu z muhádžirov; stal sa šahídom a jeho požehnaná duša vystúpila do džanny. Vodca prorokov dal o tomto prvom šahídovi radostnú zvesť: „Mihdža je vodcom šahídov.“ Vznešení sahábovia už nevládali zostať pokojní. Bez Prorokovho príkazu sa však nesmeli ani pohnúť.
„Pane môj, hľa, kurajšovskí polyteisti prichádzajú s celou svojou pýchou a namyslenosťou!… Vyzývajú Teba a vyhlasujú Tvojho Proroka za luhára. Alah môj! Prosím Ťa, aby si splnil sľub pomoci a víťazstva, ktorý si mi dal!…“ Hadís šaríf
V každom z nich to začalo vrieť ako v sopke!…
V tej chvíli zbadali, že traja z polyteistického vojska vyrazili dopredu. Boli to Utba, jeho brat Šajba a syn Valíd, zarytí nepriatelia islamu z Rabíovcov. Mudžáhidom kričali: „Je medzi vami niekto, kto sa s nami dokáže biť?“ Keď spomedzi vznešených sahábov ako prvý vystúpil hazrat Abu Huzajfa, aby bojoval proti svojmu otcovi Utbovi, Sultán svetov mu povedal: „Ty zostaň!“ Vtedy vystúpili medinskí mudžáhidi, synovia pani Afry, Muáz a Muavviz, a Abdulláh ibn Raváha. Postavili sa proti Utbovi, Šajbovi a Valídovi. S mečmi v rukách pripravení čakali.
Polyteisti žiadali, aby sa predstavili: „Kto ste?“ Keď povedali: „Sme z medinských moslimov,“ polyteisti povedali: „S vami nemáme nič spoločné! My chceme Abdulmuttalibových synov. S nimi chceme bojovať,“ a obrátili sa k islamskému vojsku a zvolali: „Ó Muhammad! Pošli proti nám tých z nášho ľudu, ktorí sú nám rovní!“
Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) sa pomodlil za týchto troch odvážnych sahábov na bojisku a prikázal im, aby sa vrátili na svoje miesta. Potom pozrel medzi sahábov a povedal: „Ó Hášimovci! Vstaňte! Bojujte na ceste Hakka proti tým, ktorí prišli so svojimi falošnými náboženstvami uhasiť nur Alaha ta’ala, veď Alah ta’ala práve preto poslal aj vášho Proroka. Vstaň, ó Ubajda! Vstaň, ó Hamza! Vstaň, ó Ali!“
Levy Alaha ta’ala, hazrat Hamza, hazrat Ali a hazrat Ubajda, si nasadili prilby a vyšli na bojisko. Keď sa postavili proti nim, polyteisti povedali: „Kto ste? Ak ste nám rovní, budeme s vami bojovať.“ Keď odpovedali: „Ja som Hamza! Ja som Ali! Ja som Ubajda!“, polyteisti povedali: „Aj vy ste ctihodní ľudia ako my. Súhlasíme, že budeme s vami bojovať.“ Hrdinskí islamskí mudžáhidi najprv pozvali polyteistov k imánu, ale oni to neprijali. Vtedy všetci traja naraz vytasili meče a vrhli sa na polyteistov. Hazrat Hamza a hazrat Ali jedným útokom zabili neveriacich Utbu a Valída. Hazrat Ubajda zranil Šajbu. Aj Šajba zranil Ubajdu. Hazrat Hamza a hazrat Ali pribehli Ubajdovi na pomoc a Šajbu na mieste zabili. Hazrat Ubajdu vzali do náručia a priniesli pred Rasululláha.16 Z požehnaného členka hazrat Ubajdu ibn Hárisa tiekla krv a špik. Bez toho, aby venoval čo i len trochu pozornosti svojmu stavu, spýtal sa: „Nech je za teba obetovaný môj život, ó Rasulalláh! Ak zomriem v tomto stave, nie som šahíd?“ Prorok mu povedal: „Áno, si šahíd,“ a potešil ho radostnou zvesťou, že patrí k obyvateľom džanny. (Hazrat Ubajda (radijalláhu anhu) zosnul na spiatočnej ceste z bitky, na mieste Safrá.) Polyteisti, ktorí v tomto súboji stratili troch dôležitých mužov, stratili odvahu. Abu Džahl sa ich však, aby pozdvihol ducha svojho vojska, pokúšal utešiť slovami: „Nehľaďte na to, že Utba, Šajba a Valíd padli; v boji sa unáhlili a zbytočne zahynuli! Prisahám, že sa nevrátime, kým moslimov nepochytáme a nepoviažeme povrazmi!…“ Hrdinskí vznešení sahábovia sa nevedeli dočkať, aby túto polyteistickú tlupu čo najskôr potrestali mečmi. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) opakoval túto modlitbu, ktorá mu neschádzala z požehnaného jazyka: „Alah môj! Splň sľub, ktorý si mi dal!… Alah môj! Ak zahubíš túto hŕstku islamskej ummy, na zemi už nezostane nikto, kto by Ťa uctieval!…“
V tej chvíli vyšiel z polyteistických radov na bojisko a vyzval na súboj Abdurrahmán, syn hazrat Abu Bakra, jeden z najodvážnejších a najlepších lukostrelcov Kurajšovcov, ktorý vtedy ešte neprijal islam. V tej poludňajšej júlovej horúčave zbadali, že aj z radov mudžáhidov jeden muž hneď vytasil meč a vystúpil. Tým mužom bol hrdinský hazrat Abu Bakr, ktorý bol poctený tým, že prvý prijal islam, a stupňom siddíka, najvznešenejší človek po prorokoch… Vyrazil dopredu, aby bojoval proti svojmu synovi. Vodca svetov mu však povedal: „Ó Abu Bakr! Či nevieš, že si pre mňa ako oko, ktorým vidím, a ucho, ktorým počujem? Neodchádzaj odo mňa! Každá ťažkosť, ktorá postihne moje telo a srdce, sa zmierni, keď vidím tvoju požehnanú tvár. S tebou mi srdce silnie.“
Tak ho odvrátil od boja. Abu Bakr Siddík sa nemohol zdržať, aby synovi nepovedal: „Ó ty skazený! Kde zostalo tvoje puto so mnou?“
Potom zbadali, ako sa Sultán prorokov, Habíb al-akram, zohol a nabral hrsť piesku. Hodil ten piesok na nepriateľa a povedal: „Nech im sčernejú tváre!… Alah môj! Vlož strach do ich sŕdc a triašku do ich nôh!“ a obrátil sa k sahábom a prikázal: „Do útoku!… Vpred!“ Slávni sahábovia, ktorí čakali iba na znamenie, začali konať podľa vopred daných pokynov. Za volania „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ začali svišťať šípy, kamene zasahovať ciele, kopije udierať do brnení… Levy Alaha ta’ala: hazrat Hamza bojoval s dvoma mečmi, s jedným v každej ruke; hazrat Ali, hazrat Umar, Zubajr ibn Avvám, Sa’d ibn Abí Vakkás, Abu Dudžána17 a Abdulláh ibn Džahš vnikali do polyteistických radov z jednej strany a vychádzali na druhej a mätli neveriacich. Každý z nich sa stal nedobytnou pevnosťou. Volanie „Alláhu akbar!… Alláhu akbar!…“ napĺňalo svet a veľkosť slávy Alaha ta’ala dopadala na hlavy neveriacich ako kladivo. Prorok úpenlivo prosil Alaha ta’ala: „Ja Hajju! Ja Kajjúm! Ja Hajju! Ja Kajjúm!“ Hazrat Ali povedal: „Pri Badre bol najodvážnejším a najväčším hrdinom z nás všetkých Rasul alejhis-salám. Bol aj najbližšie k polyteistickým radom. Keď sme sa ocitli v ťažkostiach, u neho sme hľadali útočisko.“
Polyteisti vzali svojho vodcu Abu Džahla do stredu. Jedného zo svojich obliekli ako Abu Džahla a urobili ho podobným jemu. Ten nešťastník sa volal Abdulláh ibn Munzir. Hazrat Ali sa vrhol na Abdulláha a pred Abu Džahlovými očami mu odťal hlavu. Potom takto obliekli Abu Kajsa. Aj jeho zabil hazrat Hamza.
Hazrat Ali bojoval s jedným polyteistom. Polyteista zaťal mečom na hazrat Aliho a meč uviazol v štíte. Keď hazrat Ali zaťal Zulfikárom do polyteistovho tela v brnení a kým ho spolu s brnením sekal od pleca k hrudi, zbadal, ako sa mu nad hlavou zablyslo ostrie meča. Rýchlo sklonil hlavu. Kým ten, ktorého meč sa zablysol, hovoril: „Na! Aj toto máš od Hamzu ibn Abdulmuttaliba!“, hlava polyteistu padla na zem spolu s prilbou. Hazrat Ali sa obrátil a uvidel svojho strýka hazrat Hamzu, ako bojuje s dvoma mečmi. Prorok, kedykoľvek videl, že jeho sahábovia takto hrdinsky bojujú, chválil ich slovami: „Oni sú levy Alaha ta’ala na zemi.“
„Alah môj! Splň sľub, ktorý si mi dal!… Alah môj! Ak zahubíš túto hŕstku islamskej ummy, na zemi už nezostane nikto, kto by Ťa uctieval!…“ Hadís šaríf
V jednej chvíli sa zlomil meč hazrat Ukkášu, ktorý bojoval po boku samého Rasululláha. Keď to náš milovaný Prorok uvidel, vzal palicu, ktorú zbadal na zemi, podal mu ju a povedal: „Ó Ukkáša! Udri touto!…“ Len čo Ukkáša palicu vzal, táto palica sa ako zázrak (mudžiza) nášho Proroka premenila na dlhý, lesklý a ostrý meč s pevnou čepeľou. Týmto mečom zabil až do konca bitky mnoho polyteistov.
Vodca svetov, Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam), bojoval a zároveň vyslovoval tento požehnaný hadís šaríf, ktorý jeho sahábov napĺňal nadšením: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja bytosť: tých, ktorí dnes v nádeji na spokojnosť Džanáb al-Hakka bojujú, prejavujúc trpezlivosť a vytrvalosť, a tých, ktorí padnú, keď postupujú vpred a neobracajú sa chrbtom, Vznešený Hakk iste uvedie do Svojej džanny.“ Keď Umajr ibn Humám počul toto požehnané slovo, povedal: „Aké krásne! Aké krásne! Teda na to, aby som vošiel do džanny, nepotrebujem nič iné, iba sa stať šahídom!“ a útočil ešte častejšie. Bil sa s nepriateľom a zároveň hovoril: „K Alahovi ta’ala sa neprichádza s hmotnými zásobami na cestu, ale iba s bázňou pred Vznešeným Hakkom, so skutkami pre áchiru a s trpezlivosťou a vytrvalosťou v džiháde. Všetky ostatné zásoby sa bez pochyby stratia a minú!…“ Tak bojoval, až kým sa nestal šahídom.
Bitka sa celkom rozpútala!… Na jedného sahába sa vrhali naraz najmenej traja polyteisti. Slávnych sahábov, ktorí sa usilovali každého z nich privítať osobitným úderom meča, nemohlo nič vystrašiť. Kedykoľvek zvolali „Alláhu akbar! Alláhu akbar!…“, nanovo zosilneli a neunavilo ich útočiť znova a znova. V jednej chvíli útok polyteistov zosilnel a vznešení sahábovia sa ocitli v ťažkom postavení. Vtedy Rasululláh vošiel s hazrat Abu Bakrom do svojho stanu z palmových konárov. Náš Prorok sa znova vrúcne obrátil k Alahovi ta’ala. Úpenlivo prosil: „Pane môj! Daruj mi pomoc, ktorú si mi sľúbil!…“ V tej chvíli prišlo zjavenie. Bolo povedané, podľa významu: „Vtedy ste prosili svojho Pána o pomoc a víťazstvo, a On vám odpovedal slovami: ‚Veru vám na pomoc pošlem tisíc anjelov, ktorí budú prichádzať jeden za druhým,‘ a tak vyslyšal vašu prosbu a prijal vašu modlitbu.“18 Prorok hneď vstal a povedal: „Raduj sa, ó Abu Bakr! Prišla ti pomoc Alaha ta’ala! Hľa, toto je Džibríl. Na piesočných pahorkoch drží uzdu svojho koňa, ozbrojený, a čaká na príkaz.“ Ako je oznámené v súre al-Anfál, Džanáb al-Hakk povedal anjelom, podľa významu: „Spomeň si, keď tvoj Pán zjavil anjelom: ‚Ja som s vami (pri udeľovaní víťazstva a pomoci moslimom). Nuž, upevnite veriacich (radostnou zvesťou o víťazstve) a dajte im silu a moc. Ja teraz vlejem do sŕdc neveriacich hrôzu a strach. Udierajte ich po šijach, lámte kĺby a články prstov na ich rukách a nohách.‘ Lebo oni sa postavili proti Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi. Kto sa postaví proti Alahovi ta’ala a Jeho Rasulovi (toho stihne Jeho trest), trest Alaha ta’ala je veľmi prísny!“19
Po tomto príkaze Džibríl, Míkáil a Isráfíl alejhimus-salám priviedli každý so sebou tisíc anjelov a zaujali miesta postupne pri našom milovanom Prorokovi, po jeho pravici a po jeho ľavici.20
Džibríl alejhis-salám mal okolo hlavy ovinutý žltý turban. Ostatní anjeli mali na hlavách biele turbany. Konce turbanov si spustili na chrbát a jazdili na bielych koňoch. Sarvar al-álam povedal sahábom: „Anjeli majú znak a označenie. Urobte si aj vy znak a označenie!“
Zubajr ibn Avvám si ovinul okolo hlavy žltú a Abu Dudžána červenú látku v podobe turbanu. Hazrat Ali si dal bielu chocholku a hazrat Hamza si pripäl na hruď pštrosie pero. Keď do bitky vstúpili anjeli, situácia sa v okamihu zmenila. Ešte skôr, ako niekto zo vznešených sahábov zaťal mečom do neveriaceho pred sebou, neveriacemu sa hlava oddelila od tela a padla na zem. Okolo Proroka, sprava aj zľava, spredu aj zozadu, bolo vidieť, ako proti polyteistom bojujú neznámi ľudia.
Hazrat Sahl rozprával: „V bitke pri Badre, kedykoľvek niekto z nás zaťal mečom do hlavy niektorého polyteistu, videli sme, ako sa mu hlava skôr, ako meč dosiahol cieľ, oddeľuje od tela a kotúľa sa po zemi!…“
Smrť Abu Džahla
Zástavník polyteistov Abu Azíz ibn Umajr bol zajatý. A ich veliteľ Abu Džahl ustavične recitoval verše, aby povzbudil Kurajšovcov, a pokúšal sa pozdvihnúť ducha svojho vojska. Útočil ako mladík, chvastal sa slovami: „Matka ma porodila pre tieto dni!…“ a podnecoval mladíkov. Polyteista Ubajda ibn Saíd si obliekol brnenie od hlavy po päty. Vidieť mu bolo iba oči. Obracal sa na koni raz na túto, raz na tamtú stranu a po svojom vyzýval na súboj slovami: „Ja som Abu Zát al-Kariš! Ja som Abu Zát al-Kariš!“, to jest „ja som ten s veľkým bruchom, otec brucha“. Hrdinský mudžáhid hazrat Zubajr ibn Avvám sa k nemu priblížil, zamieril kopijou presne do oka a so slovami „Alláhu akbar!“ ju hodil. Kopija zasiahla cieľ a zvalila ho z koňa na zem. Keď hazrat Zubajr k nemu pribehol, Ubajda bol už mŕtvy. Hoci mu stúpil nohou na líce a ťahal zo všetkých síl, kopiju vytiahol iba s námahou; ohla sa. Hrdinstvo, ktoré hazrat Zubajr preukázal v bitke pri Badre, bolo veľmi veľké. Na tele mu nezostalo ani jedno nezranené miesto. Jeho syn Urva to opísal takto: „Môj otec utŕžil tri ťažké údery mečom. Jeden z nich bol do krku. Rana zanechala taký hlboký znak, že som doň mohol vložiť prst.“ Aj Abdurrahmán ibn Avf nemilosrdne bojoval s Kurajšovcami, a nevšímajúc si krv, ktorá mu tiekla z rán, zrážal každého, kto sa mu postavil do cesty. Hazrat Abdurrahmán takto rozprával o jednej udalosti, ktorej bol svedkom: „V jednej chvíli predo mnou nebolo nikoho. Keď som sa pozrel napravo a naľavo, zbadal som dvoch mladých ansárov. Želal som si byť pri tom, ktorý je silnejší a lepší bojovník. Jeden z tých dvoch mladíkov si ma premeral pohľadom, potom sa ku mne obrátil a spýtal sa: ‚Strýko! Poznáš Abu Džahla?‘ Povedal som: ‚Áno, poznám.‘ Keď som sa ho spýtal: ‚Synovec, čo chceš od Abu Džahla?’, povedal: ‚Povedali mi, že nadával Rasululláhovi. Prisahám pri Alahovi ta’ala, ak ho uvidím, neodstúpim od neho, kým ho nezabijem alebo kým sám nepadnem.‘ Úprimne povedané, ohromilo ma toto rozhodné a pevné slovo, ktoré vyslovil mladík vo vzrušení.
„Ó Abu Bakr! Či nevieš, že si pre mňa ako oko, ktorým vidím, a ucho, ktorým počujem? Neodchádzaj odo mňa! Každá ťažkosť, ktorá postihne moje telo a srdce, sa zmierni, keď vidím tvoju požehnanú tvár. S tebou mi srdce silnie“ Hadís šaríf
Aj druhý z tých dvoch mladíkov si ma premeral a povedal to isté ako prvý. Vtedy som zbadal Abu Džahla! V kurajšovskom vojsku sa neustále obracal sem a tam. Keď som povedal: ‚Mladíci! Tento muž, ktorý chvatne chodí sem a tam, je Abu Džahl,‘ hneď vytasili meče a vyrazili k Abu Džahlovi.
Začali bojovať. Tí mladíci boli bratia Muáz a Muavviz, synovia pani Afry.“ Vtom sa Muázovi ibn Amrovi, jednému z hrdinov medzi vznešenými sahábmi, naskytla príležitosť priblížiť sa k Abu Džahlovi. Vrhol sa na Abu Džahla, ktorý sedel na koni s dlhým chvostom, a zo všetkých síl ho udrel mečom po nohe. Abu Džahlova noha padla na zem. Vtedy Ikrima, ktorý pribehol na pomoc svojmu otcovi a vtedy ešte nebol moslimom, začal bojovať s hazrat Muázom ibn Amrom.
V tej chvíli sa bratia Muáz a Muavviz vrhli dopredu ako sokoly. Zrážali každého, kto sa im postavil do cesty, a dostali sa k Abu Džahlovi. Udierali ho mečmi, až kým si nemysleli, že je mŕtvy.
A hazrat Muáz ibn Amr bol v boji s Ikrimom zranený na dlani a ruke. Požehnanú dlaň mal odťatú v zápästí a visela mu na koži. Muáz ibn Amr, ktorý sa celý oddal boju, nemal čas venovať sa ruke ani ju obviazať, aby ju liečil. Hrdinsky bojoval, aj keď mu odťatá dlaň visela na koži.
Alláhu akbar!… Aký silný imán!… Aký pohľad hodný toho, aby ho človek videl!… Hazrat Muáz, keď takto chvíľu bojoval, presvedčil sa, že sa mu zmenšila pohyblivosť. Príčinou bola odťatá dlaň. Hneď si ju dal pod nohu, odtrhol ju a odhodil…21
Navfal ibn Chuvajlid, zarytý nepriateľ islamu, bol jedným z najslávnejších kurajšovských hrdinov. Ustavične kričal a usiloval sa polyteistickú tlupu poburovať a podnecovať. Keď ho Prorok takého uvidel, modlil sa: „Alah môj! Pomôž mi proti Navfalovi ibn Chuvajlidovi. Skoncuj s ním.“ Lev Alaha ta’ala, hazrat Ali, keď zbadal polyteistu Navfala, hneď sa naňho vrhol. Spustil meč tak silno, že mu naraz odťal obe nohy, hoci boli pokryté brnením. Potom ho udrel mečom po krku a oddelil mu hlavu od tela.22
Umajja ibn Chalaf, ktorý Bilála Habešího kládol na rozpálený piesok a na hruď mu kládol obrovské kamene, bol jedným z najzarytejších polyteistov. Tento veľký nepriateľ islamu, ktorý využíval každú príležitosť, aby trýznil Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam), sa aj v badrskom údolí pokúšal zhromaždiť polyteistov a usiloval sa uhasiť nur islamu. Keď ho hazrat Bilál takého uvidel, priblížil sa k nemu s holým mečom, postavil sa pred neho a so slovami: „Ó Umajja ibn Chalaf, hlava neviery (kufru)!… Ak sa ty zachrániš, nech sa nezachránim ja!“ sa naňho vrhol. A len čo zvolal: „Ó bratia ansári! Ponáhľajte sa, hlava neviery je tu!“, vznešení sahábovia Umajju obkľúčili a hneď ho zabili.23
V polyteistickom vojsku už nebolo vodcu. Nikto z nich nevedel, čo robiť, a tak utekali, kam kto mohol. Pevnosť neviery bola zrútená. Slávni sahábovia pokračovali v prenasledovaní. Časť polyteistov bola zajatá. Medzi zajatcami bol aj strýko nášho milovaného Proroka, Abbás.24
Víťazstvo patrilo veriacim
Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) sa spýtal svojich slávnych sahábov: „Vie niekto niečo o Navfalovi ibn Chuvajlidovi?“ Hazrat Ali vystúpil a povedal: „Ó Rasulalláh! Ja som ho zabil.“ Náš milovaný Prorok, veľmi potešený touto správou, zvolal tekbír: „Alláhu akbar!“ a povedal: „Alah ta’ala prijal moju modlitbu o ňom.“
Keď mu povedali, že Umajja ibn Chalaf bol zabitý, takisto sa veľmi potešil a povedal: „Alhamdulilláh! Chvála Alahovi ta’ala. Môj Pán potvrdil Svojho služobníka a povýšil Svoje náboženstvo.“
Rasul al-akram povedal o Abu Džahlovi: „Kto pôjde pozrieť, čo urobil a čo sa stalo s Abu Džahlom?“ a prikázal, aby ho hľadali medzi mŕtvymi. Hľadali ho, ale nenašli. Prorok povedal: „Hľadajte ho, mám o ňom čo povedať. Ak ho nemôžete spoznať, pozrite sa na jazvu po rane na jeho kolene. Jedného dňa sme ja a on boli na hostine u Abdulláha ibn Džudána. Obaja sme boli mladí. Ja som bol o niečo starší ako on. V tlačenici som ho strčil. Padol na kolená. Jedno koleno sa mu poranilo a jazva po tej rane mu z kolena nezmizla.“
Nato Abdulláh ibn Masúd išiel hľadať Abu Džahla. Našiel ho raneného a spoznal ho. Povedal: „Ty si Abu Džahl?“ Stúpil mu nohou na krk. Chytil ho za bradu, potiahol a povedal: „Ó nepriateľ Alaha ta’ala! Ponížil ťa napokon Alah ta’ala a urobil ťa opovrhnutiahodným?“ Abu Džahl povedal: „Prečo by ma ponížil a urobil opovrhnutiahodným! Ó pastier oviec! Nech Alah poníži a urobí opovrhnutiahodným teba. Vyšplhal si sa na miesto, na ktoré sa vyšplhať je veľmi ťažké! Povedz mi, na koho strane je dnes víťazstvo a prevaha.“ Hazrat Ibn Masúd povedal: „Víťazstvo je na strane Alaha a Jeho Rasula.“ Keď Abu Džahlovi skladal prilbu z hlavy, povedal: „Ó Abu Džahl! Zabijem ťa.“ Abu Džahl povedal: „Nie si prvý, kto zabíja vodcu svojho ľudu. Ale úprimne povedané, ťažko mi padne, že ma zabíjaš práve ty. Aspoň mi preťni krk blízko hrude, aby moja hlava vyzerala veľkolepo!“, a tak ukázal, do akej miery dospela jeho neviera, jeho pýcha a namyslenosť.
Keďže Ibn Masúd nedokázal odťať Abu Džahlovu hlavu svojím mečom, odťal ju Abu Džahlovým mečom. Potom priniesol jeho zbraň, brnenie, prilbu a hlavu a položil ich pred Proroka so slovami: „Nech sú za teba obetovaní môj otec i moja matka, ó Rasulalláh! Toto je hlava Abu Džahla, nepriateľa Alaha ta’ala.“ Náš milovaný Prorok povedal: „On je Alah, okrem ktorého niet boha.“ Potom vstal a so sahábmi išiel k Abu Džahlovej mŕtvole. Tam povedal: „Chvála Alahovi ta’ala, ktorý ťa ponížil a urobil opovrhnutiahodným.
Ó nepriateľ Alahov! Bol si faraónom tejto ummy.“ Potom vzdal vďaku Alahovi ta’ala slovami: „Pane môj! Splnil si sľub, ktorý si mi dal.“ Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) prikázal, aby obviazali rany raneným sahábom. Dal zistiť, kto sa stal šahídom. Padlo štrnásť šahídov, šiesti z muhádžirov a ôsmi z ansárov. Kým požehnané duše ich všetkých vystupovali do džanny, z polyteistov, ktorí sa pokúšali uhasiť nur islamu, sedemdesiat bolo zabitých a sedemdesiat zajatých. Rasululláh poslal do Mediny Abdulláha ibn Raváhu a Zajda ibn Hárisu, aby jej obyvateľov potešili správou o víťazstve. Prorok vykonal za šahídov pohrebný (džanáza) namaz25 a prikázal, aby ich pochovali do hrobov. Dvadsaťštyri mŕtvol polyteistov hodili do jednej opustenej, vyschnutej studne a ostatné spolu do jám a zasypali ich. Vodca svetov prišiel so svojimi vznešenými sahábmi k studni a povedal: „Ó vy hodení do studne!“ Potom vymenoval mená zabitých polyteistov spolu s menami ich otcov: „Ó Utba ibn Rabía! Ó Umajja ibn Chalaf! Ó Abu Džahl ibn Hišám!… Aký zlý ľud ste boli voči svojmu Prorokovi! Vy ste ma vyhlasovali za luhára, a iní ma potvrdili a uznali, že hovorím pravdu. Vy ste ma vyhnali z môjho mesta, z mojej domoviny, a iní mi otvorili svoje dvere a privinuli ma na hruď. Vy ste proti mne viedli vojnu, a iní mi pomohli. Našli ste to, čo vám sľúbil môj Pán? Ja som našiel víťazstvo, ktoré mi sľúbil môj Pán.“
„(Ó moji sahábovia!) Anjeli majú znak a označenie. Urobte si aj vy znak a označenie!“ Hadís šaríf
Hazrat Umar sa spýtal: „Ó Rasulalláh! Hovoríte k ľuďom, ktorí sa stali mŕtvolami?“ Nato Rasul al-akram povedal: „Pri mojom Pánovi, ktorý ma poslal ako pravého proroka, hovorím: vy ma nepočujete o nič lepšie ako oni. Oni však nemôžu odpovedať.“
Polyteisti, ktorí rýchlo utekali z bojiska, aby si zachránili život, nemohli odniesť nič z toho, čo priniesli. Všetko padlo do rúk moslimov. Prorok rozdelil vojnovú korisť všetkým sahábom, ktorí sa zúčastnili na bitke pri Badre, a tým, ktorí mali úlohu. Zostali pri Badre ešte tri noci a po devätnástich dňoch sa vrátili do Mediny. Medzitým sa Abdulláh ibn Raváha a Zajd ibn Hárisa, vyslaní ako zvestovatelia radostnej správy, priblížili k Medine. Keď v nedeľu v čase duhá (predpoludnia) prišli na miesto Akík, rozdelili sa. Abdulláh ibn Raváha vošiel do Mediny z jednej strany a Zajd ibn Hárisa z druhej. Chodili od domu k domu a oznamovali víťazstvo. Rasululláhov básnik Abdulláh ibn Raváha nahlas oznamoval radostnú zvesť o víťazstve a recitoval tieto verše:
Ó ansári! Radostnú zvesť vám nesiem:
živý a zdravý je Alahov Prorok.
Polyteisti sú pobití a padli do zajatia,
medzi zajatcami je mnoho slávnych ľudí.
Synovia Rabíu a Hadždžádža, všetci do jedného,
pri Badre pobití, aj Abu Džahl, Amr ibn Hišám.
Hazrat Ásim ibn Adí sa spýtal: „Ó Ibn Raváha! Je pravda, čo hovoríš?“ Abdulláh ibn Raváha povedal: „Áno, pri Alahovi, je to pravda! In šá’a lláh, zajtra príde aj Rasululláh so zajatcami so zviazanými rukami!“
Hazrat Rukajja zosnula
V ten deň zosnula hazrat Rukajja (radijalláhu anhá), dcéra nášho milovaného Proroka. Jej muž hazrat Usman viedol pohrebný namaz. Správa o víťazstve, ktorá prišla po tomto zármutku, im priniesla trochu úľavy.
Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) so sahábmi vzdal vďaku Alahovi ta’ala, ktorý mu daroval víťazstvo pri Badre, padol na zem v sadžde vďaky a potom so zajatcami vyrazil k Medine al-Munavvara.
Abdulláh ibn Raváha a Zajd ibn Hárisa, ktorí predtým priniesli radostnú zvesť, porozprávali, čo sa stalo v bitke pri Badre a kto sa stal šahídom. Deti, ženy a tí, ktorí mali povinnosti a zostali v Medine, sa z víťazstva veľmi potešili. Vyšli Prorokovi naproti. Medzi šahídmi bol aj Hárisa ibn Suráka. Matka hazrat Hárisu, Rabí, sa dozvedela, že jej syna zasiahol nepriateľský šíp a stal sa šahídom, keď pil vodu z nádrže. Naša matka Rabí povedala, keď počula túto správu: „Kým nepríde Rasul alejhis-salám, nebudem za synom plakať. Keď šťastne príde do Mediny, spýtam sa ho. Ak je môj syn v džanne, nebudem vôbec plakať. A ak je v džahannamu, budem z očí namiesto sĺz roniť krv.“
Keď náš milovaný Prorok so svojimi požehnanými vznešenými sahábmi prišiel do Mediny, Rabí prišla pred neho a povedala: „Nech sú za teba obetovaní môj otec i moja matka, ó Rasulalláh! Vieš, ako veľmi milujem svojho syna Hárisu. Stal sa šahídom a vošiel do džanny? Ak je to tak, budem trpezlivá. A ak nie, budem z očí roniť krvavé slzy.“ Habíb al-akram ju potešil radostnou zvesťou: „Ó Umm Hárisa! Tvoj syn nie je v jednej, ale vo viacerých džannách. Jeho miestom je Firdavs.“ Nato Rabí povedala: „Teraz už za synom plakať nebudem.“ Sultán vesmíru si vypýtal nádobu s vodou. Z milosti ponoril do vody svoju požehnanú ruku a vytiahol ju. Túto vodu dal vypiť matke a sestre hazrat Hárisu. Okrem toho im touto vodou potrel hlavy a tváre. Od toho dňa boli tváre Rabí a jej dcéry veľmi jasné od nuru. Aj ich život bol veľmi dlhý. Učiteľ vesmíru (alejhi afdalu s-salavát) rozdelil sedemdesiat zajatcov privedených do Mediny medzi sahábov a prikázal, aby sa k nim správali dobre. O osude zajatcov ešte neprišlo od Alaha ta’ala zjavenie. Rasululláh sa poradil so sahábmi a rozhodol sa prepustiť zajatcov na slobodu za výkupné (fidja).
Výška výkupného bola určená podľa majetku každého zajatca. Tí, ktorí nemali peniaze, ale vedeli čítať a písať, mali v Medine naučiť čítať a písať desiatich ľudí, ktorí to nevedeli, a potom mohli odísť do Mekky. Prorok povedal svojmu strýkovi Abbásovi, ktorý bol medzi zajatcami: „Ó Abbás! Zaplať výkupné za seba, za synovca Ukajla (Akíla) ibn Abí Táliba a za Navfala ibn Hárisa. Veď ty si bohatý.“ Hazrat Abbás povedal: „Ó Rasulalláh! Ja som moslim. Kurajšovci ma k Badru priviedli násilím.“ Rasululláh povedal: „Tvoj islam pozná Alah ta’ala. Ak hovoríš pravdu, Alah ta’ala ti za to iste dá odmenu. Ale navonok si proti nám. Preto musíš zaplatiť svoje výkupné.“ Keď Abbás povedal: „Ó Rasulalláh! Nemám iný majetok okrem 800 dirhamov, ktoré ste mi vzali ako korisť,“ Prorok povedal: „Ó Abbás! A prečo nehovoríš o tom zlate?“ Spýtal sa: „O akom zlate?“ Náš milovaný Prorok povedal: „Nuž o tom zlate, ktoré si v deň, keď si mal vyraziť z Mekky, dal svojej žene Umm al-Fadl, dcére Hárisa! Keď si jej ho dával, nebolo pri vás nikoho. Povedal si Umm al-Fadl: ‚Neviem, čo ma na tejto výprave postihne. Ak ma stihne nešťastie a nevrátim sa, toľkoto je tvoje, toľkoto pre Fadla, toľkoto pre Abdulláha, toľkoto pre Ubajdulláha, toľkoto pre Kusama.‘“ Hazrat Abbás užasol a povedal: „Prisahám, že keď som to zlato dával žene, nebolo pri nás nikoho. Odkiaľ to viete?“ Keď Prorok povedal: „Oznámil mi to Alah ta’ala,“ Abbás povedal: „Svedčím, že ty si rasul Alaha ta’ala a že hovoríš pravdu,“ a vyslovil vyznanie viery (kalimat aš-šaháda).26 Keď hazrat Abbás prijal islam, Prorok mu dal v Mekke úlohu: prikázal mu, aby tam chránil moslimov a posielal správy o tých, ktorí sú nepriateľmi islamu.
„Pri mojom Pánovi, ktorý ma poslal ako pravého proroka, hovorím: vy ma nepočujete o nič lepšie ako oni (mŕtvoly polyteistov). Oni však nemôžu odpovedať“ Hadís šaríf
Kurajšovcom, porazeným v bitke pri Badre, poslali odkaz, že svojich zajatcov môžu vykúpiť za výkupné. Nadrovi ibn Hárisovi, ktorý pred hidžrou spôsobil vodcovi prorokov veľa trápenia a múk, však sťali hlavu. Zabitý bol aj podlý Ukba ibn Abí Muajt, ktorý preukázal takú nešťastnú drzosť, že Rasulovi alejhis-salám, keď vykonával namaz pri Kábe, položil na požehnaný chrbát ťavie vnútornosti. Keď sa hlava tohto zarytého nepriateľa islamu oddelila od tela, Rasululláh vzdal vďaku Alahovi ta’ala. Pristúpil k nemu a povedal: „Pri Alahovi, spomedzi tých, ktorí zapierali Alaha ta’ala, Jeho Rasula a vznešený Korán a ktorí Jeho Proroka uvrhovali z jedného trápenia do druhého, nepoznám nikoho takého zlého, ako si bol ty.“
Zajatci zostali u vznešených sahábov (alejhimu r-ridván), kým ich ich ľudia nevykúpili. Všetci sahábovia sa k zajatcom správali veľmi dobre a delili sa s nimi o svoje jedlo.
Medzi zajatcami bol Abu Azíz, brat Mus’aba ibn Umajra. Rozprával: „Aj ja som bol zajatcom v dome jedného moslima z Mediny. Zaobchádzali so mnou veľmi dobre: chlieb, ktorý mali na jedenie ráno a večer, dávali mne, a sami museli jesť iba datle. Ak sa niektorému z nich dostal kúsok chleba, priniesol ho rovno mne. Hanbil som sa a vrátil som chlieb tomu, kto ho priniesol. On mi však chlieb znova vrátil.“
Aj jeden Kurajšovec menom Jazíd, takisto zo zajatcov, rozprával: „Keď moslimovia išli od Badru do Mediny, nás zajatcov posadili na zvieratá a sami išli pešo.“
Medzi zajatcami bol aj Abu l-Ás ibn Rabí, syn sestry Chadídže (radijalláhu anhá) a Prorokov zať. Abu l-Ás bol jedným z mekkánskych obchodníkov a mal veľký majetok. Bol známy svojou spoľahlivosťou a čestnosťou. Keď sa z Mekky posielalo výkupné za zajatcov, hazrat Zajnab, aby výkupné doplnila, poslala aj náhrdelník, ktorý jej matka darovala na svadbu. Keď výkupné prišlo, Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) náhrdelník spoznal a povedal: „Ó moji sahábovia, ak to pokladáte za vhodné, pošlite mojej dcére Zajnab jej zajatca aj s jej výkupným.“ Sahábovia súhlasili. Abu l-Ásovi bolo dovolené odísť so svojím majetkom do Mekky pod podmienkou, že pošle Zajnab do Mediny. Abu l-Ás vyprevadil Zajnab a tých, ktorí boli s ňou, spolu so svojím bratom Kinánom. Keď sa to polyteisti dozvedeli, rozhnevali sa a poslali za nimi niekoľko svojich mužov. Dostihli ich pri Zí Tuvá. Keď Habbár ibn Asvad hodil kopiju, ťava sa splašila a zhodila hazrat Zajnab na zem. Kinána vysypal pred seba šípy a povedal, že šípom zabije každého, kto sa vrhne na Zajnab. Vyviedol Zajnab z Mekky a doviedol ju na miesto odpočinku. Hazrat Zajnab ochorela od zranení, ktoré utŕžila. Bola tehotná; keď prišla do Mediny, potratila. Rasul alejhis-salám sa veľmi zarmútil, keď to počul.
To, že polyteisti boli pri Badre porazení a v zúfalom stave utiekli z bojiska, spôsobilo v Mekke veľký zmätok. Stalo sa to, čo nečakali a čo im ani na um neprišlo. Slovám toho, kto prvý priniesol správu, neuveril ani Abu Lahab, ani ostatní polyteisti. Keď Abu Sufján, ktorý utiekol z bojiska, prišiel do Mekky, hneď si ho zavolali. Abu Lahab sa ho spýtal: „Synovec! Nuž rozprávaj, ako to bolo?“ Abu Sufján si tam niekde sadol. Mnohí počúvali postojačky. Abu Sufján rozprával:
„Nič sa nepýtaj; keď sme sa zrazili s moslimami, akoby sme mali zviazané ruky a nohy. Robili s nami, čo chceli: niektorých z nás pozabíjali, niektorých zajali. Prisahám, že nikomu z našich nič nevyčítam a nikoho neobviňujem. Lebo vtedy sme sa stretli s ľuďmi odetými do bieleho, na sivých koňoch, medzi nebom a zemou. Ničomu z toho sa nedalo odolať, nikto sa im nemohol postaviť!“
Bol tam aj hazrat Abu Ráfi, Abbásov otrok, ktorý prijal islam v prvých dňoch islamu, ale svoj islam neprejavoval zo strachu pred zlom polyteistov. Abu Ráfi, ktorý ich mlčky počúval, od radosti na všetko zabudol a zvolal: „Pri Alahovi, to boli anjeli!“
Abu Lahab mu dal silnú facku, zdvihol ho a hodil o zem. Potom ho dlho bil. Vtedy to Umm al-Fadl, žena hazrat Abbása, ktorá tam bola, nevydržala. Lebo aj ona už predtým prijala islam. Vzala jeden zo stĺpov v izbe a so slovami: „Považuješ ho za slabého preto, že nemá nikoho svojho, však?“ silno udrela Abu Lahaba. Abu Lahabovi praskla hlava. Krvácajúci, ponížený, opovrhnutý a zahanbený sa obrátil a odišiel. Po siedmich dňoch mu Alah ta’ala zoslal chorobu, ktorá sa nazýva „čierny vred“. Na túto chorobu zomrel. Synovia ho dve alebo tri noci nechali nepochovaného. Nakoniec začal zapáchať. Všetci utekali pred chorobou, ktorá Abu Lahaba postihla, ako pred morom, a hnusili si ju. Nato jeden Kurajšovec povedal Abu Lahabovým synom: „Beda vám, nehanbíte sa? Nechali ste otca v dome, až kým nezačal zapáchať. Aspoň ho niekde zakopte a odstráňte.“ Synovia tomu mužovi odpovedali: „Bojíme sa choroby, ktorú mal!“ Ten muž im tentoraz povedal: „Vy choďte, ja prídem, pomôžem vám.“ Potom sa všetci traja zišli. Odniesli ho a nechali na jednom odľahlom mieste. Hádzali naňho kamene, až kým ho celkom nezakryli. Tak Abu Lahab vošiel do svojho príbytku, v ktorom zostane naveky v treste a ohni – do svojho temného hrobu, jamy džahannamu.
Medzi Kurajšovcami zajatými pri Badre bol aj Valíd ibn Valíd. Zajal ho Abdulláh ibn Džahš. Valídovi bratia Hišám a Chálid ibn Valíd, ktorý vtedy ešte nebol moslimom, prišli do Mediny. Abdulláh ibn Džahš ho nechcel prepustiť, kým sa nezaplatí fidjat an-nadžát, to jest výkupné za oslobodenie. Z bratov Chálid súhlasil, ale Hišám, brat po otcovi, od inej matky, neprijal. Rasululláh navrhol, aby dali otcovu zbraň a výstroj. S tým Hišám súhlasil, ale Chálid neprijal. Nakoniec sa predsa dohodli na otcovom meči, brnení a prilbe v hodnote sto dinárov. Keď Valída oslobodili zo zajatia, vydali sa na cestu do Mekky. Ale Valíd sa na ceste do Mekky, v Zu l-Hulajfe, štyri míle od Mediny, od nich oddelil, prišiel k Prorokovi, prijal imán a stal sa jedným zo vznešených sahábov. Nejaký čas po tom, ako prijal islam, odišiel do Mekky k bratom. Vtedy sa ho Chálid ibn Valíd spýtal: „Keď si už chcel byť moslimom, prečo si to neurobil predtým, ako bolo výkupné zaplatené? Kvôli tebe sme prišli o pamiatku na otca. Prečo si to urobil?“, a Valíd odpovedal: „Bál som sa, že Kurajšovci povedia: ‚Nevydržal zajatie, a preto šiel za Muhammadom alejhis-salám.‘“
„Ó Abbás! Tvoj islam pozná Alah ta’ala. Ak hovoríš pravdu, Alah ta’ala ti za to iste dá odmenu. Ale navonok si proti nám. Preto musíš zaplatiť svoje výkupné“ Hadís šaríf
Bratia, veľmi rozhnevaní touto odpoveďou, ho uväznili spolu s niektorými moslimami z Machzúmovcov – s Ajjášom ibn Abí Rabíom a Salamom ibn Hišámom (radijalláhu anhumá). Valíd ibn Valíd (radijalláhu anhu) ležal roky vo väzení preto, že prijal imán. Veľa krivdy a múk vytrpel od strýka Hišáma, jedného zo zarytých nepriateľov islamu, a od príbuzných polyteistov. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) sa za Ajjáša ibn Abí Rabíu, Salamu ibn Hišáma a Valída, ktorých polyteisti utláčali, modlil touto modlitbou: „Alah môj! Zachráň Valída ibn Valída, Salamu ibn Hišáma, Ajjáša ibn Abí Rabíu a ostatných veriacich, ktorí (zovretí v rukách neveriacich) sa zdajú slabí (a bezmocní). Alah môj, zdrv Mudar (Kurajšovcov) ešte tvrdšie (veľmi ťažko). Daj, aby im tieto roky (pre nich) boli ako Júsufove roky.“
Vďaka požehnaniu Rasululláhovej modlitby našiel hazrat Valíd príležitosť a utiekol z miesta, kde bol zviazaný. Prišiel do Mediny al-Munavvara a stretol sa s naším milovaným Prorokom. Keď sa Habíbulláh spýtal na stav Ajjáša ibn Abí Rabíu a Salamu ibn Hišáma, Valíd mu oznámil, že majú nohy zviazané jednu k druhej a zvíjajú sa v ťažkých mukách a trýzni.
Sultán vesmíru sa nad ich stavom veľmi zarmútil a hľadal spôsob, ako ich zachrániť. Keď sa spýtal, kto by ich mohol zachrániť, Valíd, hoci bol roky v mukách, s veľkou odvahou a láskou odpovedal: „Ó Rasulalláh! Ja ich zachránim a privediem k tebe.“ Znova prišiel do Mekky, a keď sledoval jednu ženu, ktorá im nosila jedlo, zistil, kde sú moslimovia, ktorých mučia. Obaja boli zavretí v jednej budove bez strechy. Valíd sa v noci, pripravený na smrť, s veľkou odvahou spustil dolu múrom a dostal sa k druhom. Dvoch nevinných, ktorých jedinou vinou bolo, že prijali imán, polyteisti priviazali k jednému kameňu a podrobovali ich všemožnej krivde na spaľujúcom slnku arabskej púšte. Valíd zachránil týchto svojich požehnaných bratov a posadil ich na svoju ťavu. Sám sa vydal pešo, bosý, do Mediny al-Munavvara, aby sa čo najskôr dostal k Rasululláhovi, ktorého tak miloval. Nepálila ho púštna horúčava, ale túžba stretnúť sa s Vodcom svetov.
Do Mediny prišiel hladný, smädný a bosý za tri dni. Prsty mal celkom rozodraté od kameňov. Celý od krvi sa Valíd ibn Valíd stretol s Habíbulláhom, ktorého tak miloval.
Víťazstvo pri Badre naplnilo moslimov veľkou radosťou. A polyteisti upadli do veľkého zármutku a zúfalstva. Keď aj habešský panovník Nadžáší počul, že Rasululláh zvíťazil, hneď išiel k vznešeným sahábom vo svojej krajine a potešil ich radostnou zvesťou: „Chvála Alahovi ta’ala, ktorý dal Svojmu Rasulovi zvíťaziť pri Badre a daroval mu víťazstvo.“
Udalosti po bitke pri Badre
Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) bojoval v Medine so Židmi, s munáfikmi, ako bol Abdulláh ibn Ubajj, ktorí sa vydávali za moslimov, aj s polyteistami. Okrem toho pozýval do islamu polyteistické kmene mimo Mediny a usiloval sa, aby boli poctené islamom. Gazvy ako Karkara, Banú Kajnuká, Savík, Gatafán, Bahrán… sa všetky uskutočnili po bitke pri Badre.
Niektoré udalosti druhého roka po hidžre
V tom roku prišiel príkaz, že zakát je fard, že sa má dávať sadakat al-fitr, vykonávať sviatočné namazy a obetovať obetné zvieratá. Rasululláh vydal svoju dcéru Umm Kulsúm za hazrat Usmana. Prorok si vzal za manželky dcéru hazrat Umara Hafsu a Zajnab bint Chuzajma (radijalláhu anhumá). Narodil sa hazrat Hasan, syn hazrat Aliho.
Manželstvo s hazrat Áišou
Prorok sa s hazrat Áišou zasnúbil ešte v Mekke, ale ich svadba sa ešte nekonala. Hazrat Abu Bakr sa jedného dňa spýtal Sarvara al-álam: „Ó Rasulalláh! Čo ti bráni, aby si sa spojil so svojou manželkou?“ Rasululláh povedal: „Mahr.“ Hazrat Abu Bakr poslal Rasululláhovi peniaze na mahr (svadobný dar).27
Potom sa konala svadba našej matky hazrat Áiše. Prorok mal vtedy päťdesiatpäť rokov.28 Naša matka hazrat Áiša bola veľmi bystrá a nadaná a dokázala udalosti na mieste vyjadriť vo veršoch. Čo sa naučila a zapamätala si, nikdy nezabudla. Bola veľmi múdra, bystrá, učená, literárne vzdelaná, cudná a čestná. Keďže mala veľmi silnú pamäť, vznešení sahábovia sa jej na mnohé veci pýtali a učili sa od nej. Bola pochválená vznešeným ajatom.
Výprava do Karkarat al-Kudr
Prišla správa, že jedna skupina z Banú Sulajm a Gatafán sa zhromaždila v Karkare. Vtedy Prorok vyrazil z Mediny s dvesto muhádžirmi a ansármi. V Medine zostal ako zástupca hazrat Ibn Umm Maktúm. Bielu zástavu niesol hazrat Ali. Prišli na to miesto, ale nikoho nenašli: polyteisti ho opustili, keď sa dozvedeli, že prichádza islamské vojsko. Keď postupovali údolím, natrafili na jedného pastiera tiav. Spýtali sa ho, kde sú Banú Sulajm a Gatafánci. Pastier tiav povedal: „Najali ma na päť dní, aby som pásol ich zvieratá. Teraz neviem, kde sú.“ Ako korisť zabrali päťsto tiav. Zajatý bol aj pastier Jasár. Keď tri noci prenocovali v údolí Karkarat al-Kudr, pohnali ťavy a vyrazili k Medine. Prorok na mieste zvanom Dirár oddelil pätinu tiav a zvyšok rozdelil. Každému pripadli po dve ťavy. Na druhý deň, keď vykonávali ranný (subh) namaz, uvideli, že ten pastier tiav menom Jasár vykonáva namaz spolu s nimi. Prorok toho otroka oslobodil. Potom sa v pokoji vrátili do Mediny.
„Pri Alahovi, spomedzi tých, ktorí zapierali Alaha ta’ala, Jeho Rasula a vznešený Korán a ktorí Jeho Proroka uvrhovali z jedného trápenia do druhého, nepoznám nikoho takého zlého, ako si bol ty (Ukba ibn Abí Muajt)“ Hadís šaríf
Každá duša, čo zhorí v ohni túžby, stáva sa nurom;
srdce, ktoré bolesť lásky zrúti, sa znova obnoví.
Výprava proti Banú Kajnuká
Jedného dňa sa Židia z Banú Kajnuká chceli vysmievať jednej moslimke. Jeden zo sahábov, keď to uvidel, hneď vytasil meč a toho Žida zabil. Židia sa však zhromaždili a toho požehnaného sahába zabili; stal sa šahídom. Udalosť oznámili Prorokovi. Rasul al-akram ich zhromaždil na trhovisku Kajnuká a povedal: „Ó židovský ľud! Bojte sa, aby vás nepostihol trest, aký Alah ta’ala dal Kurajšovcom, a prijmite islam. Dobre viete, že ja som prorok, ktorého poslal Alah ta’ala. To ste, rovnako ako zmluvu Alaha ta’ala s vami, čítali vo svojej knihe…“
„Chvála Alahovi ta’ala, ktorý dal Svojmu Rasulovi zvíťaziť pri Badre a daroval mu víťazstvo“ Nadžáší Ashama (rahmatulláhi alejh)
Výprava proti Banú Kajnuká
Napriek tejto milosti Židia, ktorí porušili zmluvu, vyzvali Sultána svetov: „Ó Muhammad! Nech ťa neoklame, že si porazil ľud, ktorý sa nevyzná vo vojne! Prisaháme, že my sme bojovníci! Až keď začneš bojovať s nami, pochopíš, akí sme hrdinovia!…“ Tak verejne ukázali, že porušili predchádzajúcu zmluvu a že vyzývajú na boj. Nato Džibríl alejhis-salám priniesol zjavenie, v ktorom bolo povedané, podľa významu: „(Ó Môj Habíb!) Ak by si sa bál zrady (konania proti zmluve) zo strany nejakého ľudu, ktorý (s tebou) uzavrel zmluvu, (skôr ako začneš vojnu) otvorene im, podľa pravdy a spravodlivosti, oznám, že si ich zmluvu zrušil. Veď Alah ta’ala nemá rád zradcov.“29
V inom vznešenom ajate bolo povedané, podľa významu: „Ó Môj Rasul! Povedz tým Židom, ktorí sú neveriaci: Iste budete premožení a budete zhromaždení a zavlečení do džahannamu; a džahannam je zlé miesto pobytu!“30
Habíb al-akram hneď v polovici mesiaca šavvál, v sobotu, zhromaždil vojsko a vytiahol proti pevnosti, v ktorej boli Židia z Kajnuká. Bielu zástavu niesol hazrat Hamza a v Medine zostal ako zástupca Abu Lubába.31
Požehnané vojsko obľahlo pevnosť Kajnuká. Židia, ktorí hovorili: „Akí sme my bojovní hrdinovia!…“, sa nielenže nepostavili na odpor, ale zo svojej pevnosti sa neodvážili vystreliť ani jediný šíp. Rasululláh dal pod dohľad vchody a východy. Nikto nemohol vyjsť. Tento stav trval pätnásť dní.32
Židia sa zľakli a vzdali sa. Hoci si každý z nich zaslúžil smrť, náš milovaný Prorok, poslaný ako milosť pre svety, sa zmiloval a dovolil Židom z Kajnuká odísť do Damasku. Nikomu nebolo dovolené zostať v tom kraji. Tak boli vyhnaní z medinskej zeme.33 Banú Kajnuká opustili svoju vlasť. Ich majetok a zbrane sa stali korisťou moslimov.
Výprava Savík
Keď Abu Sufján, ktorý utiekol z bitky pri Badre, prišiel do Mekky, zložil sľub, že si „nepomaže hlavu olejom a nepriblíži sa k svojim ženám“, kým sa nepomstí Muhammadovi (sallalláhu alejhi va sallam). V druhom roku po hidžre, piateho dňa mesiaca zulhidždža, v nedeľu, vyrazil s dvesto jazdcami k Medine, aby splnil svoj sľub. Jednej noci prišiel v Medine k domu istého človeka a pýtal sa na Proroka. Ten človek si ho nevšímal.
Dokonca mu ani neotvoril dvere. Abu Sufján odtiaľ odišiel a ubytoval sa ako hosť u Salláma ibn Miškama. Na druhý deň sa odtiaľ pobral a prišiel do kraja zvaného Aríz. Tam natrafil na Ma’bada ibn Amrúša z ansárov a jeho sluhu a zabil ich pri práci; stali sa šahídmi. Podpálil jeden datľový háj a so slovami: „Splnil som prísahu“ odtiaľ odišiel.
Keď Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam) oznámili túto udalosť, nechal v Medine ako zástupcu Abu Lubábu a s dvesto mužmi sa vydal prenasledovať Abu Sufjána.
„Iste budete premožení a budete zhromaždení a zavlečení do džahannamu; a džahannam je zlé miesto pobytu!“ Ál Imrán: 12
Keď sa to polyteisti dozvedeli, dali sa na útek. Aby sa zachránili, nechali tam svoj náklad a druh obilnej potravy, ktorú nazývajú „savík“, spolu s hrncami, ktoré priniesli, aby si ju varili, a utiekli. Moslimovia to našli a vzali ako korisť. Preto sa táto gazva nazýva výprava Savík.
Svadba hazrat Aliho a hazrat Fátimy
Bol druhý rok po hidžre. Hazrat Fátima, dcéra Slávy vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam), dovŕšila pätnásť rokov.
Jedného dňa prišla hazrat Fátima za nejakou záležitosťou k Rasulovi al-akram. Rasululláh si všimol, že jeho dcéra dorástla na vydaj. Od toho dňa sa o našu matku Fátimu Zahru uchádzali mnohí. Rasul alejhis-salám im nevenoval pozornosť a hovoril: „Jej vec závisí od príkazu Vznešeného Hakka.“
Jedného dňa sedeli Abu Bakr, Umar a Sa’d ibn Muáz v mešite a rozprávali sa: „O hazrat Fátimu sa uchádzali všetci okrem hazrat Aliho. Nikto nebol prijatý.“ Hazrat Siddík povedal: „Myslím, že bude súdená Alimu. Poďme ho navštíviť a otvorme túto otázku. Ak sa odvolá na svoju chudobu, pomôžeme mu.“ Sa’d povedal: „Ó Abu Bakr! Ty vždy robíš dobro. Vstaň, aj my ťa budeme sprevádzať.“ Všetci traja vyšli z mešity a išli sa stretnúť s hazrat Alim. Hazrat Ali vzal ťavu a odišiel zavlažovať datľový háj jedného z ansárov. Keď ich uvidel, privítal ich a spýtal sa, ako sa majú. Hazrat Abu Bakr sa spýtal: „Ó Ali! Ty si prvý v každom dobrom skutku a u Rasula al-akram máš stupeň, aký nebol nikomu daný. O hazrat Fátimu sa uchádzali všetci. Nikto nebol prijatý. Myslíme si, že bude súdená tebe. Prečo to neskúsiš?“
Keď to hazrat Ali počul, požehnané oči sa mu naplnili slzami a povedal: „Ó Abu Bakr! Rozpálil si mi srdce. Nikto po nej netúži viac ako ja. Ale bráni mi v tom moja chudoba.“ Hazrat Abu Bakr povedal: „Nehovor tak. U Alaha ta’ala a Jeho Rasula je tento svet ničím. Chudoba v tom nemôže byť prekážkou. Choď a požiadaj o jej ruku.“
Hazrat Ali rozpráva: „Vošiel som k Rasululláhovi s hanblivosťou a ostýchavosťou. Bol v celej svojej vznešenosti a dôstojnosti. Sadol som si pred neho, ale nedokázal som prehovoriť. Rasululláh sa spýtal: ‚Prečo si prišiel, máš nejakú potrebu?‘ Mlčal som. Keď povedal: ‚Iste si prišiel požiadať o ruku Fátimy,‘ sotva som vyslovil: ‚Áno.‘ (Prorok oznámil hazrat Fátime, že hazrat Ali žiada o jej ruku. Ona mlčala.) Prorok sa spýtal: ‚Čo máš, čo by si dal Fátime ako mahr?‘ Povedal som: ‚Nemám nič, čo by som jej dal, ó Rasulalláh.‘
On sa ešte spýtal: ‚Kde je brnenie hutamí, ktoré som ti dal, čo je s ním?‘ Keď som povedal: ‚Mám ho,‘ povedal: ‚Predaj ho a prines mi peniaze. To ako mahr stačí.‘“34 V inom podaní, keď sa Rasululláh spýtal hazrat Aliho: „Čo máš?“, ten odpovedal: „Mám koňa a brnenie,“ a Rasululláh povedal: „Koňa budeš potrebovať, ale brnenie predaj.“ A v ďalšom podaní povedal: „Ó Ali, choď a prenajmi si dom.“
Hazrat Ali až do svadby žil spolu s Prorokom. Na Prorokov príkaz si prenajal dom Hárisu ibn Nu’mána, ktorý sa nachádzal blízko Masdžid an-Nabaví, oproti izbe hazrat Áiše. Svoje brnenie poslal na trh. Hazrat Usman (radijalláhu ta’ala anhu), keď obchádzal trh, spoznal brnenie hazrat Aliho. Zavolal vyvolávača a povedal: „Koľko pýta majiteľ za toto brnenie?“ Vyvolávač povedal: „Pýta štyristo dirhamov.“ Usman (radijalláhu anhu) povedal: „Poď, vezmi si peniaze.“ Potom išiel do svojho domu. Vzal brnenie od vyvolávača a zaplatil mu. Povedal: „Toto brnenie nepristane nikomu inému ako jemu. Nech aj tieto peniaze minie na svadbu. A nech prijme naše ospravedlnenie.“ Dal štyristo dirhamov, navrch položil brnenie a poslal to ako dar hazrat Alimu. Keď hazrat Ali prišiel s brnením a dirhamami k nášmu Prorokovi, Prorok sa veľa modlil za dobro hazrat Usmana a povedal: „Usman je môj druh v džanne.“ Potom zavolal Bilála Habešího, dal mu časť peňazí a prikázal: „Vezmi tieto peniaze a choď na trh! Kúp trochu ružovej vody a za zvyšok peňazí med a v jednej čistej nádobe, v jednom kúte mešity, ho rozmiešajte s vodou. Pripravte medový šerbet, aby sme ho vypili po uzavretí manželstva (nikáh). Zavolaj do mešity mojich sahábov z ansárov a muhádžirov, ktorí sú tu, a oznám ľuďom, že sa uzavrie nikáh Fátimy a Aliho.“
Bilál Habeší vyšiel a oznámil ľuďom, že sa uzavrie nikáh hazrat Aliho a hazrat Fátimy. Vznešení sahábovia prišli do Masdžid an-Nabaví a naplnili ju zvnútra aj zvonka. Vtedy Prorok vstal a predniesol túto chutbu: „Všetka chvála a vďaka patrí Pánovi svetov. On je Ten, ktorého chvália za dobrodenia, ktoré dáva, ktorého uctievajú pre Jeho nekonečnú moc a silu, ktorého trestu a zúčtovania sa boja, ktorého rozhodnutie a príkaz vládnu na zemi i na nebesiach. On je Ten, ktorý Svojou mocou stvoril stvorenia, Svojimi spravodlivými rozhodnutiami ich od seba oddelil a poctil ľudí náboženstvom (islamom) a Prorokom Muhammadom (alejhis-salám)… Alah ta’ala mi prikázal, aby som svoju dcéru Fátimu vydal za Aliho ibn Abí Táliba. Teraz vás beriem za svedkov: ja som (z príkazu Alaha ta’ala) za mahr vo výške 400 miskálov striebra vydal Fátimu za Aliho ibn Abí Táliba. Nech ich môj Pán spojí a nech im to urobí požehnaným. Nech urobí ich potomstvo čistým, kľúčom milosti, baňou múdrosti a spoľahlivým pre Muhammadovu ummu.
To je to, čo som mal povedať. Od svojho Pána prosím o odpustenie pre seba aj pre vás.“
Aj hazrat Ali vstal a predniesol túto krátku chutbu: „…Vravím salavát a salám na Muhammada alejhis-salám, v ktorého prítomnosti sme, ktorý mi dal za manželku svoju požehnanú dcéru Fátimu za mahr vo výške 400 miskálov striebra. Ó moji bratia vo viere! Bez pochyby ste počuli, čo povedal Prorok, a boli ste svedkami. Aj ja som toho svedkom a som spokojný. Prijímam to práve tak. Alah ta’ala je svedkom slov nás všetkých a všetkým nám je Ochrancom.“35
„Usman je môj druh v džanne“ Hadís šaríf
Keď sa uzavretie manželstva skončilo, Prorok prikázal priniesť čerstvé datle a povedal: „Nuž, vezmite si z týchto datlí a jedzte.“ Všetci si vzali a jedli. Potom hazrat Bilál rozdal medový šerbet, vypili ho a všetci sahábovia sa modlili: „Bárakalláhu fíkumá va alejkumá va džama’a šamlakumá.“ Keď bol uzavretý nikáh, Fátima (radijalláhu anhá) mala pätnásť a Ali (radijalláhu anhu) dvadsaťpäť rokov.
Po uzavretí manželstva hazrat Fátima plakala. Prorok prišiel k nej a povedal: „Ó Fátima! Čo je s tebou, prečo plačeš? Prisahám pri Alahovi ta’ala, že som ťa vydal za najučenejšieho z tých, ktorí sa o teba uchádzali, za najvynikajúcejšieho v miernosti a rozvážnosti a za toho, kto prvý prijal islam.“ Hazrat Fátima povedala: „Ocko môj! Mahr každého dievčaťa, ktoré sa vydáva, sa odhaduje a určuje v zlate a striebre. Ak sa aj môj mahr určí takto, aký bude rozdiel medzi tebou a ostatnými? V Súdny deň, nech sa za hriešnych veriacich prihováraš akokoľvek, ja sa chcem prihovárať za ich ženy. To je moje želanie.“
Keď Alah ta’ala oznámil, že toto želanie hazrat Fátimy bolo prijaté, Rasululláh povedal: „Ó Fátima, ukázala si, že si dieťaťom proroka!“
Hazrat Ali povedal: „Od tých udalostí prešlo niekoľko mesiacov. Na zhromaždeniach o tom nepadlo ani slovo. A ja som z hanblivosti nedokázal otvoriť ústa. Ale Rasululláh, keď ma niekedy videl osamote, povedal: ‚Aká dobrá žena je tvoja manželka! Raduj sa, ona je prvou spomedzi žien sveta.‘“
V tých dňoch povedal brat hazrat Aliho, hazrat Ukajl: „Ó Ali! Z tohto manželstva sme sa potešili. Ale mojím želaním je, aby títo dvaja šťastlivci boli spolu,“ a hazrat Ali povedal: „Aj ja si to želám, ale hanbím sa.“ Hazrat Ukajl vzal hazrat Aliho za ruku, a keď prišli k Prorokovmu domu, stretli Umm Ajman, Rasululláhovu otrokyňu. Povedali jej, o čo ide. Umm Ajman povedala: „Na to netreba, aby ste prichádzali vy. My sa dohodneme s čistými manželkami (al-azvádž at-táhirát) a dáme vám vedieť. Lebo v tejto veci sa počúva slovo žien.“
Umm Ajman to porozprávala Rasululláhovým manželkám. Vtedy sa aj ostatné čisté manželky zišli v dome hazrat Áiše. Spomenuli si na hazrat Chadídžu a povedali: „Keby žila ona, nemali by sme nijaké starosti.“ Rasululláh sa rozplakal a povedal: „Kde je žena ako Chadídža? Keď ma ľudia vyhlasovali za luhára, ona ma potvrdila a celý svoj majetok vynaložila na mojej ceste. Veľmi pomohla náboženstvu islam. Kým žila, Vznešený Hakk mi prikázal: ‚Poteš Chadídžu radostnou zvesťou: v džanne jej bol postavený palác zo smaragdu.‘“ Rasululláhove manželky mu odovzdali želanie hazrat Aliho. Vtedy Rasululláh prikázal Umm Ajman, aby zavolala hazrat Aliho. Keď Ali prišiel, ženy, ktoré boli na zhromaždení, vstali a odišli. Hazrat Ali si sadol so sklonenou hlavou. Rasululláh sa spýtal: „Chceš svoju manželku, ó Ali?“
Ali (radijalláhu anhu) povedal: „Áno, ó Rasulalláh! Nech sú za teba obetovaní môj otec i moja matka.“ Rasul al-akram povedal Asme bint Umajs: „Choď a priprav Fátimin dom.“ Asmá išla do domu, do ktorého mala Fátima vstúpiť ako nevesta. Urobila jeden matrac z novej kože, jeden zo záplatovanej kože a jeden z rohože a naplnila ich palmovými vláknami. Rasululláh po nočnom (išá) namaze prišiel do Fátiminho domu a prezrel si, čo bolo pripravené.
Náš Prorok prikázal, aby za dve tretiny peňazí, ktoré priniesol hazrat Ali, kúpili jedlo, šperky a voňavky a za jednu tretinu oblečenie, a dal doplniť domáce veci. K výbave a domácim veciam hazrat Fátimy patrilo toto: tri matrace, ktoré pripravila Asmá bint Umajs, jeden koberec so strapcami, jeden vankúš naplnený palmovými vláknami, dva ručné mlynčeky, jeden mech na vodu, jeden hlinený džbán na vodu, jeden kožený pohár na vodu, jeden uterák, jedna sukňa, jedna vydubená baranica, jeden ošúchaný pestrý jemenský koberec, z ktorého odpadla vlna, jedno lôžko spletené z palmových listov, dvoje pestré šaty jemenskej výroby a jedna zamatová prikrývka. Potom Rasululláh dal hazrat Alimu nejaké peniaze a povedal mu, aby kúpil datle a maslo. Hazrat Ali to, čo bolo potom, rozprával takto:
„Za päť dirhamov som kúpil datle a za štyri maslo. Priniesol som ich pred Rasululláha. Vypýtal si koženú prestieranú podložku (sofru). Svojou požehnanou rukou zmiešal datle, múku, maslo a jogurt, pripravil z toho druh jedla a povedal: ‚Ó Ali! Choď a priveď, koho nájdeš.‘ Vyšiel som von, uvidel som veľa ľudí, všetkých som pozval, vošiel som a povedal: ‚Ó Rasulalláh! Ľudí je veľa.‘
Vodca svetov, Sláva vesmíru, povedal: ‚Uvádzaj ich po desiatich, nech jedia z jedla.‘ Tak som aj urobil. Spočítali: sedemsto mužov a žien jedlo a nasýtilo sa.“
Keď bola zjedená svadobná hostina (valíma) hazrat Aliho a Fátimy, podľa toho, čo podala Umm Ajman, Prorok povedal hazrat Alimu: „Ó Ali, moja dcéra Fátima prišla ako nevesta do vášho domu. Aj ja po večernom (magrib) namaze prídem a pomodlím sa. Čakajte ma.“
Keď hazrat Ali prišiel domov, sadol si do jedného kúta. Aj hazrat Fátima si sadla do druhého kúta domu. Potom prišiel Rasululláh a zaklopal na dvere. Dvere otvorila Umm Ajman.
Rasululláh sa spýtal: „Je tu môj brat?“ Umm Ajman povedala: „Nech sú za vás obetovaní môj otec i moja matka, ó Rasulalláh! Kto je váš brat?“ Keď Rasululláh povedal: „To je Ali ibn Abí Tálib,“ Umm Ajman sa spýtala: „Vydali ste svoju dcéru za svojho brata?“ Rasululláh povedal: „Áno.“ Z Rasululláhových slov „Je tu môj brat?“ si Umm Ajman pomyslela, že nikáh nebude dovolený. Rasululláh však slovom „Áno“ naznačil, že prekážkou manželstva je narodenie z tej istej matky.
Potom sa Rasululláh spýtal Umm Ajman: „Je tu aj Asmá bint Umajs?“ Keď odpovedala: „Áno,“ povedal: „Teda prišla slúžiť Rasululláhovej dcére.“ Keď Umm Ajman povedala: „Áno,“ pomodlil sa za ňu slovami: „Nech dosiahne dobro.“
„Ó Fátima! Čo je s tebou, prečo plačeš? Prisahám pri Alahovi ta’ala, že som ťa vydal za najučenejšieho z tých, ktorí sa o teba uchádzali, za najvynikajúcejšieho v miernosti a rozvážnosti a za toho, kto prvý prijal islam“ Hadís šaríf
Potom prikázal priniesť nádobu s vodou. Umyl si svoje požehnané ruky. Do vody kvapol trochu pižma. Potom zavolal hazrat Fátimu. Hazrat Fátima sa od hanblivosti dívala na svoje šaty. Rasululláh nabral trochu vody, pokropil ňou Fátiminu hruď, hlavu a chrbát a modlil sa: „Alláhumma inní uízuhá bika va zurrijjatahá mina š-šajtáni r-radžím“ (Pane môj, utiekam sa k Tebe, aby si ju a jej potomstvo ochránil pred zlom radžíma, to jest prekliateho satana). Potom urobil to isté aj hazrat Alimu a modlil sa: „Alláhumma bárik fíhimá va bárik alejhimá va bárik lahumá fí naslihimá.“ Prednášal súry al-Ichlás a Muavvizatajn a povedal: „Vojdi k svojej manželke s menom a požehnaním Alaha ta’ala.“ Potom svojimi požehnanými rukami chytil obe krídla dverí, pomodlil sa za požehnanie a odišiel.36
Hazrat Ali povedal: „Štyri dni po našej svadbe Rasululláh navštívil náš dom. Radil nám slovami, ktoré získavajú srdcia a sú plné múdrosti, a povedal: ‚Ó Ali! Prines vodu!‘ Vstal som a priniesol vodu. Prednášal jeden vznešený ajat a povedal: ‚Vypi trochu z tejto vody. Nech trochu zostane.‘ Tak som urobil. Zvyšnou vodou mi pokropil hlavu a hruď. Znova povedal: ‚Prines vodu.‘ Opäť som priniesol vodu. Čo urobil mne, urobil aj Fátime. Potom ma poslal von.“
Keď Ali vyšiel, Rasululláh sa spýtal dcéry na hazrat Aliho. Fátima povedala: „Ocko môj, má všetky dokonalé vlastnosti. Ale niektoré kurajšovské ženy mi hovoria: ‚Tvoj muž je chudák‘,“ a Rasululláh povedal: „Ó dcéra moja! Ani tvoj otec, ani tvoj muž nie sú chudobní. Boli mi ponúknuté všetky pokladnice a poklady zeme i neba. Neprijal som ich. Prijal som to, čo je prijaté u Alaha ta’ala. Ó dcérka moja! Keby si vedela to, čo viem ja, tento svet by bol v tvojich očiach opovrhnutiahodný a nízky. Pri Alahovi ta’ala, tvoj muž je prvý spomedzi sahábov. Je aj veľký v islame a v poznaní najhlbší. Ó dcéra moja! Alah ta’ala si z Ahl al-bajt vyvolil dvoch. Jeden je tvoj otec a druhý tvoj muž. Nikdy sa mu nevzpieraj a neodporuj jeho príkazu.“
Sláva vesmíru (alejhi afdalu s-salavát), keď dcére poradil, zavolal hazrat Aliho. Zveril mu Fátimu slovami: „Ó Ali! Daj pozor na Fátimino srdce. Ona je časťou mňa. Udržiavaj ju v spokojnosti. Ak zarmútiš ju, zarmútil si mňa.“ Oboch zveril Alahovi ta’ala. Potom, keď vstal, aby odišiel, hazrat Fátima povedala: „Ó Rasulalláh! Práce v dome budem vykonávať ja a práce mimo domu Ali. Ak mi darujete jednu slúžku, bude mi pomáhať pri niektorých prácach. Potešíte ma.“ Rasululláh povedal: „Ó Fátima! Mám ti darovať niečo lepšie ako sluhu, alebo ti mám darovať sluhu?“
Naša matka hazrat Fátima povedala: „Daruj mi to, čo je lepšie ako sluha.“ Vtedy Rasululláh povedal: „Každý deň, keď si líhaš, povedz tridsaťtrikrát ‚Subhánalláh‘, tridsaťtrikrát ‚Alhamdulilláh‘, tridsaťtrikrát ‚Alláhu akbar‘ a raz ‚Lá iláha illalláhu vahdahú lá šaríka lah, lahu l-mulku va lahu l-hamdu va huva alá kulli šaj’in kadír‘. To je spolu sto slov. V Súdny deň nájdeš tisíc hasanát (dobrých skutkov). Na Mízáne budú tvoje dobré skutky ťažké.“ Potom Prorok vyšiel z domu svojej dcéry a odišiel do svojho požehnaného domu.
Zabitie Ka’ba ibn Ašrafa
Víťazstvom pri Badre padol strach do sŕdc Židov a polyteistov v Medine, ktorí uctievali modly. Niektorí Židia prišli k rozumu a so slovami: „Toto je iste ten muž, ktorého vlastnosti sme čítali v našich knihách. Teraz sa mu už nie je možné postaviť. Lebo on bude vždy víťaziť,“ prijali islam. Niektorí však povedali: „Muhammad bojoval s Kurajšovcami, ktorí sa nevyznajú vo vojne. Preto zvíťazil. Keby bojoval s nami, ukázali by sme mu, ako sa vedie vojna a ako sa získava víťazstvo.“
Aj jeden Žid menom Ka’b ibn Ašraf, keď počul, že islamské vojsko zvíťazilo pri Badre, odišiel z nenávisti k moslimom do Mekky. Zhromaždil tamojších polyteistov, recitoval im verše, aby napadli Medinu, podnecoval ich a poburoval. Dohodol sa s nimi, že budú bojovať proti Prorokovi. Dokonca pripravil aj atentát na nášho milovaného Proroka. Alah ta’ala to oznámil Rasululláhovi a povedal, podľa významu: „To sú tí, ktorých Alah ta’ala preklial (vzdialil od Svojej milosti)…“37
Nato Rasul al-akram povedal svojim vznešeným sahábom: „Kto zabije Ka’ba ibn Ašrafa? Lebo on urážal Alaha ta’ala a Jeho Rasula.“
Muhammad ibn Maslama sa spýtal: „Ó Rasulalláh! Chceš, aby som ho zabil ja?“ Rasululláh povedal: „Áno, chcem.“ Muhammad ibn Maslama o tom niekoľko dní premýšľal a vymýšľal plány. Išiel k svojim druhom Abu Náilovi, Abbádovi ibn Bišrovi, Hárisovi ibn Avsovi a Abu Absovi ibn Džabrovi a vyjavil im vec. Všetci súhlasili a povedali: „Zabijeme ho spolu.“ Spolu prišli k Prorokovi a povedali: „Ó Rasulalláh! Ak dovolíte, smieme, keď sa s ním budeme rozprávať, povedať o vás niektoré slová, ktoré sa budú Ka’bovi páčiť?“ Prorok im dovolil povedať, čo chcú.
Vtedy Muhammad ibn Maslama s druhmi išiel ku Ka’bovi ibn Ašrafovi. Povedal: „Tento Muhammad od nás žiadal almužnu (sadaku). Naložil nám veľa daní. Preto som si od teba prišiel niečo požičať.“ Ka’b sa potešil, lebo si myslel, že Muhammad ibn Maslama zmýšľa tak ako on, a povedal: „Ešte viac sa vám zunuje.“ Muhammad ibn Maslama povedal: „Nuž, raz sme ho začali nasledovať. Budeme ho nasledovať ďalej. Uvidíme, aký bude koniec. Teraz nám požičaj trochu datlí.“ Ka’b povedal: „Dobre, dám, ale musíte mi niečo dať do zálohy!“ Muhammad ibn Maslama a tí, ktorí boli s ním, povedali: „Čo chceš?“ Keď Ka’b povedal: „Chcem do zálohy vaše ženy,“ nesúhlasili. Ka’b povedal: „Potom mi dajte do zálohy synov.“ Povedali: „Ani tých nemôžeme dať do zálohy. O ktoromkoľvek z nich by sa hovorilo: ‚Dali ho do zálohy za náklad datlí z jednej-dvoch tiav,‘ a to by pre nás bola hanba, na ktorú by sme nemohli zabudnúť. Ale tebe môžeme dať do zálohy svoje zbrane a brnenia.“ Ka’b túto ponuku prijal. Povedal im aj, kedy majú prísť.38
„Ó Ali! Daj pozor na Fátimino srdce. Ona je časťou mňa. Udržiavaj ju v spokojnosti. Ak zarmútiš ju, zarmútil si mňa“ Hadís šaríf
Jednej noci prišiel Muhammad ibn Maslama ku Ka’bovi. Bol s ním aj Abu Náila. Ka’b ich zavolal do pevnosti a sám zišiel dolu, aby ich privítal. Ka’bova žena povedala: „Kam ideš v takomto čase?“ Ka’b povedal: „Prišli Muhammad ibn Maslama a môj brat Abu Náila.“ Žena povedala: „Tento hlas, ktorý počujem, sa mi vôbec nepáči. Akoby z neho kvapkala krv.“ Ka’b povedal: „To nič nie je, to sú Muhammad ibn Maslama a môj mliečny brat Abu Náila. Je to dobrý chlapec. Keby ho v noci zavolali aj na boj s mečmi, prišiel by bez váhania. Taký on je.“ Muhammad ibn Maslama vzal so sebou do pevnosti dvoch, podľa jedného podania troch mužov. Boli to Abu Abs ibn Džabr, Háris ibn Avs a Abbád ibn Bišr.39 Hazrat Muhammad ibn Maslama povedal druhom: „Keď Ka’b príde, poviem mu, že mu ovoniam vlasy, chytím ho za hlavu a ovoniam ho. Keď uvidíte, že som Ka’ba pevne chytil za hlavu, udrite mečmi.“ Ka’b ibn Ašraf k nim prišiel pekne oblečený a šíril príjemnú vôňu. Ibn Maslama povedal: „Nikdy doteraz som necítil takú príjemnú vôňu“ a pristúpil ku Ka’bovi. Ka’b sa chválil: „Mám arabské ženy s najkrajšou vôňou.“ Muhammad ibn Maslama povedal: „Dovolíte mi ovoňať vašu hlavu?“ Ka’b povedal, že dovoľuje. Ibn Maslama ho ovoňal a dal ho ovoňať aj druhom. Potom povedal, že ho chce ovoňať znova. Tentoraz ho Muhammad ibn Maslama chytil za hlavu a dal druhom znamenie, aby udreli mečmi.
Keď padol prvý úder mečom, Ka’b strašne skríkol, ale nezomrel. Vtedy ho Muhammad ibn Maslama zabil svojou dýkou. Mudžáhidi, ktorí Ka’ba zabili, hneď opustili to miesto a prišli do Mediny. Keď priniesli Rasululláhovi radostnú zvesť, náš Prorok vzdal vďaku Alahovi ta’ala a modlil sa za mudžáhidov. Smrť neveriaceho Ka’ba ibn Ašrafa uvrhla Židov do veľkého strachu. Lebo keď bol zabitý taký vodca ako Ka’b, aj ich smrť bola otázkou okamihu. Ráno sa zhromaždili a prišli pred Proroka. Sťažovali sa na to, čo sa v tú noc stalo. Rasul al-akram povedal: „Ustavične nás znepokojoval a recitoval proti nám verše. Ak niekto z vás urobí to isté, nech vie, že jeho trestom je meč.“ Po tomto varovaní Židia zo strachu znova uzavreli s Rasululláhom zmluvu…40
Výprava proti Gatafánu
Táto gazva sa nazýva aj „výprava do Anmáru“ a „výprava do Zí Amr“. Jedna skupina z Banú Sa’laba a Banú Muhárib sa zhromaždila na mieste zvanom Zí Amr a rozhodla sa vyplieniť všetko, čo nájde okolo Mediny. Ich vodcom bol istý Da’súr ibn Háris ibn Muhárib, nazývaný Gavras. Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) nechal v Medine ako zástupcu Usmana ibn Affána (radijalláhu anhu) a s vojskom štyristopäťdesiatich mužov vyrazil z Mediny. Na ceste natrafili na muža menom Džabbár. Spýtali sa ho na nepriateľa. Povedal: „Nechcú s vami bojovať. Len čo vás uvideli, utiekli do hôr.“ Rasululláh mu ponúkol islam. Prijal ho a stal sa moslimom.
Kým islamské vojsko postupovalo k údoliu, začalo pršať. Istý čas lialo zo všetkých síl, potom dážď zoslabol a prestal. Všetci mudžáhidi, a predovšetkým Prorok, boli premočení od hlavy po päty. Každý si niekde bokom sušil šaty. Aj Rasululláh si na jednom odľahlom mieste vyzliekol šaty, aby ich vysušil, a rozprestrel ich na strom. Kým odpočíval pod stromom, neveriaci, ktorí sledovali islamské vojsko, uvideli Rasululláha samého a oznámili to Da’súrovi ibn Hárisovi. Ten sa potichu prikradol k miestu, kde Rasululláh odpočíval, aby ho zabil. Vytasil meč a povedal: „Kto ťa zachráni z mojich rúk?“ Rasululláh povedal: „Alah ta’ala ma zachráni.“ V tej chvíli prišiel Džibríl alejhis-salám, udrel Da’súra do hrude a zrazil ho na zem; meč mu vypadol z ruky. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) zdvihol Da’súrov meč a povedal: „A kto zachráni teba z mojich rúk?“ Da’súr povedal: „Nikto,“ vyslovil kalimat aš-šaháda a stal sa moslimom. Stal sa príčinou toho, že mnohí ľudia prijali imán.41 Dal slovo, že už nikdy nebude zhromažďovať vojsko na boj. Do Mediny sa vrátili bez ozbrojenej zrážky. Na tejto výprave strávili jedenásť dní.
Gazva Bahrán
Táto gazva sa nazýva aj „gazva Banú Sulajm“ alebo „gazva Nadžrán“. Prišla správa, že veľké množstvo polyteistov zhromaždených u Banú Sulajm zaútočí na Medinu. Ako zástupca v Medine zostal hazrat Ibn Umm Maktúm. Rasululláh vytiahol proti nepriateľovi s vojskom tristo mužov. Keď sa nepriateľ dopočul, že prichádza islamské vojsko, utiekol do hôr. Preto k stretnutiu ani nedošlo. Výprava trvala dvanásť dní.
„On (Ka’b ibn Ašraf) nás neustále trápil a skladal proti nám básne. Ak niekto z vás urobí to isté, nech vie, že jeho trestom je meč“ Hadís šaríf
Tvoja láska ma vzala mne samému,
milujem Ťa, Pane môj!
Tvoja láska je taká sladká,
milujem Ťa, Pane môj!
Z bohatstva sa neteším,
nad chudobou nežialim.
Tvojou láskou sa kochám,
milujem Ťa, Pane môj!
Uctievanie si prikázal,
dobré stavy si pochválil,
dobrodenia bez konca si daroval,
milujem Ťa, Pane môj!
Aká nevďačná je moja duša (nafs),
pre svoj pôžitok ma vždy obetuje!
Ja som však našiel pravý pôžitok:
milujem Ťa, Pane môj!
Uctievanie pekne vykonávať
a aj pre tento svet sa namáhať –
to je moja práca dňom i nocou, veď
milujem Ťa, Pane môj!
Láska nie je len v slovách, ó Hilmi!
Tvoj Pán povedal: „Snažte sa!“
Nech je to vidieť aj na tvojom stave:
milujem Ťa, Pane môj!
Nepriateľov islamu je mnoho,
na náboženstvo zákerne útočia;
ak nečinne sedíš, je to správne?
Milujem Ťa, Pane môj!
Či zaľúbený lenivo sedí?
Či dopustí, aby na milovaného padol prach?
Umlč nepriateľa a potom povedz:
„Milujem Ťa, Pane môj!“