GAZVA UHUD

Kto dá tomuto meču, čo mu patrí?

V jednej prudkej chvíli, keď už ani jedna strana nemohla obstáť na mieste, náš milovaný Prorok ukázal meč, ktorý držal v ruke. Bolo na ňom napísané toto dvojveršie:

V zbabelosti je hanba, v útoku česť a sláva.
Strachom sa človek osudu (kaderu) nevyhne.

A bolo počuť, ako hovorí: „Kto si odo mňa vezme tento meč?“ Keď to vznešení sahábovia počuli, mnohí naraz natiahli ruky, aby si ho vzali. Keď náš Prorok znova povedal: „Kto si ho vezme, aby mu dal, čo mu patrí?“, vznešení sahábovia zmĺkli a stiahli sa. Z tých, ktorí o meč horlivo žiadali, Zubajr ibn Avvám povedal: „Ja si ho vezmem, ó Rasulalláh.“ Náš Prorok meč hazrat Zubajrovi nedal. Náš Prorok neprijal ani prosby Abu Bakra, Umara a Aliho (radijalláhu anhum).

Abu Dudžána sa spýtal: „Ó Rasulalláh! Čo patrí tomuto meču?“ Náš milovaný Prorok povedal: „Patrí mu, aby si ním bil nepriateľa, kým sa neskriví a neohne. Patrí mu, aby si ním nezabil moslima a aby si s ním neutekal pred neveriacimi. Aby si ním bojoval na Alahovej ceste, kým ti Alah ta’ala nedaruje víťazstvo alebo šahádat.“ Vtedy Abu Dudžána povedal: „Ó Rasulalláh! Beriem si ho, aby som mu dal, čo mu patrí.“ Náš Prorok mu odovzdal meč, ktorý držal v ruke.14

Abu Dudžána (radijalláhu anhu) bol na bojiskách rovnako odvážny a hrdinský ako veľmi ľstivý a úplne sa držal hadísu šaríf „Vojna je lesť“15. Keď si hazrat Abu Dudžána vzal meč, vykročil k bojisku hrdo, dôstojne a povýšene a pritom prednášal verše. Na sebe nemal nič okrem košele a červeného turbanu na hlave.

Takáto chôdza hazrat Abu Dudžánu sa vznešeným sahábom veľmi nepáčila. Vtedy Prorok povedal: „Toto je chôdza, ktorá mimo takýchto miest (bojísk) vyvoláva hnev Alaha ta’ala,“ a tým oznámil, že povýšená chôdza je dovolená iba pred nepriateľom.

Chálid ibn Valíd už nemohol čakať a z radov polyteistov vyrazil do útoku s oddielmi pod svojím velením. Aj náš milovaný Prorok dal príkaz na útok vznešeným sahábom, ktorí nemohli obstáť na mieste. V okamihu naplnil bojisko výkrik „Alláhu akbar!“ Celkom vpredu, na čele neobrnených oddielov, začal hazrat Hamza mečmi, ktoré držal v rukách, biť každého neveriaceho, ktorý mu prišiel do cesty. Oddiely Chálida ibn Valída, ktoré útočili s veľkou prudkosťou, boli hneď zatlačené späť. Vtedy Chálid ibn Valíd, aby cez horský priesmyk udrel zozadu, urobil široký oblúk a dorazil k vrchu Ajnajn. Ale hazrat Abdulláh ibn Džubajr a päťdesiat hrdinov pod jeho velením ich odrazili dažďom šípov.

Bitka sa už rozhorela. Obe strany bojovali zo všetkých síl. Každý saháb sa snažil preniknúť dopredu a bojoval pritom najmenej so štyrmi polyteistami.

„Ó moji sahábovia! Pre tých, ktorých je málo, je ťažké bojovať s nepriateľom. Ak prejavia pevnosť a úsilie, Alah ta’ala im dá úľavu“ Hadís šaríf

Hazrat Hamza na jednej strane volal: „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“, a na druhej hovoril: „Ja som Alahov lev!“ a postupoval dopredu a drvil nepriateľa. Safván ibn Umajja hovoril tým okolo seba: „Kde je Hamza? Ukážte mi ho,“ a prehľadával bojisko. Zrazu zbadal jedného muža, ktorý bojoval dvoma mečmi, a spýtal sa: „Kto je ten bojovník?“ Tí okolo neho povedali: „Ten, koho hľadáš! Hamza!“ Safván povedal: „Dodnes som nevidel iného človeka takého prudkého a nebojácneho ako on, ktorý by sa tak vrhal na to, aby pobil vlastný ľud.“

Keď sa bitka celkom rozhorela, Zubajr ibn Avvám z radov muhádžirov, zarmútený tým, že meč nedali jemu, povedal si sám pre seba: „Žiadal som meč od Rasululláha, ale on ho dal Abu Dudžánovi. A ja som syn jeho tety Safíje. Okrem toho som Kurajšovec. A aj som oň požiadal prvý. Čo keby som sa šiel pozrieť, čo Abu Dudžána urobí viac ako ja?“ Potom začal Abu Dudžánu sledovať. Hazrat Abu Dudžána volal tekbír „Alláhu akbar!“ a každého polyteistu, ktorého stretol, udrel a zabil. Jeden z najzarytejších polyteistov, mohutnej postavy, celý pokrytý brneniami, takže mu bolo vidieť iba oči, sa stretol s Abu Dudžánom. Najprv zaútočil on na hazrat Abu Dudžánu. Abu Dudžána sa pred jeho úderom chránil štítom. Polyteistov meč sa zaryl do Abu Dudžánovho štítu. Ťahal svoj meč, ale nemohol ho vytiahnuť. Teraz prišiel rad na Abu Dudžánu. Jediným úderom meča svojho protivníka zabil.

Potom Abu Dudžána, ktorý zrážal každého neveriaceho, čo mu prišiel do cesty, došiel až k ženám, ktoré na úpätí vrchu búrili polyteistov bubienkami. Hoci už zdvihol meč, upustil od toho, aby zabil Abu Sufjánovu manželku Hind.16 Keď to Zubajr ibn Avvám videl, povedal si: „Alah a Jeho Rasul vedia lepšie ako ja, komu treba dať meč.“ A dodal: „Pri Alahovi, nevidel som človeka, ktorý by bojoval a bil lepšie ako on.“

Mikdád ibn Asvad, Zubajr ibn Avvám, hazrat Ali, hazrat Umar, Talha ibn Ubajdulláh a Mus’ab ibn Umajr – všetci boli ako nedobytná pevnosť. Keď slávni sahábovia videli, že Prorok bojuje celkom blízko nepriateľa a znova a znova útočí, nemohli obstáť na mieste. Báli sa, aby Rasululláhovi nebola spôsobená nejaká škoda, a preto sa zhromažďovali okolo neho a nepriateľovi v brneniach nedali vydýchnuť. Vtedy bolo vidieť, že hazrat Abdulláh ibn Amr padol ako šahíd. Bol to prvý šahíd Uhudu. Keď jeho druhovia videli, že padol ako šahíd, stali sa ako levy a pre Alahovu spokojnosť sa vrhli do samého stredu nepriateľa.

V jednej chvíli, keď sa bitka prudko rozhorela, sa stretli symbol hrdinstva hazrat Abdulláh ibn Džahš a majster lukostrelcov hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás. Obaja boli ranení na rôznych miestach. Hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás rozpráva: „Bola to jedna z najprudších chvíľ bitky pri Uhude. Zrazu sa ku mne priblížil Abdulláh ibn Džahš, chytil ma za ruku a odtiahol na úpätie jednej skaly. A povedal mi: ‚Teraz sa tu ty pomodli a ja poviem amen. Potom sa pomodlím ja a ty povedz amen!‘ Povedal som: ‚Dobre.‘ Pomodlil som sa takto: ‚Alah môj! Pošli mi veľmi silných a ťažkých nepriateľov. Nech s nimi nemilosrdne bojujem. Nech ich všetkých pobijem. Nech sa vrátim ako gází (víťaz).‘ Na túto moju modlitbu on z celého srdca povedal: ‚Amen.‘

Potom sa začal modliť on: ‚Alah môj! Pošli mi silných nepriateľov, nech s nimi nemilosrdne bojujem. Nech dám džihádu, čo mu patrí. Nech ich všetkých pobijem. Napokon nech ma jeden z nich urobí šahídom. Potom nech mi odreže pery, nos a uši. Nech prídem pred Teba zaliaty krvou. Keď sa ma Ty spýtaš: „Abdulláh! Čo si urobil so svojimi perami, nosom a ušami?“, nech poviem: „Alah môj! Nimi som veľa hrešil, nepoužíval som ich, ako treba. Hanbil som sa priniesť ich pred Teba. V bitke, v ktorej bol môj milovaný Prorok, som sa zašpinil prachom a zemou a taký som prišiel.“‘ Moje srdce nechcelo na takúto modlitbu povedať amen. Ale keďže to chcel on a ja som mu vopred dal slovo, chtiac-nechtiac som povedal: ‚Amen.‘

Potom sme vytasili meče a pokračovali v boji. Obaja sme zabíjali každého, koho sme pred sebou stretli. On útočil nadmieru hrdinsky a rozrážal nepriateľské rady. Znova a znova udieral na nepriateľa a s neuhasiteľnou túžbou stať sa šahídom znova útočil. Kým bojoval so zvolaním ‚Alláhu akbar! Alláhu akbar!…’, zlomil sa mu meč. V tej chvíli mu náš milovaný Prorok podal ratolesť datľovej palmy a prikázal mu, aby pokračoval v boji. Táto ratolesť sa zázrakom stala mečom a on ďalej bojoval s každým, kto proti nemu vyšiel. Zabil mnoho nepriateľov. Ku koncu bitky dosiahol šahádat, po ktorom túžil, od šípov, ktoré vystrelil jeden polyteista menom Abu l-Hakam. Keď padol ako šahíd, neveriaci sa vrhli na jeho telo a odrezali mu nos, pery a uši. Celý bol zaliaty krvou.“

V radoch mudžáhidov bol jeden muž menom Kazmán. Zlomil pošvu svojho meča, povedal: „Lepšie je padnúť ako utiecť!“ a s holým mečom sa vrhol medzi polyteistov. Kazmán prejavil veľa hrdinstva a odvahy. Sám zabil sedem či osem neveriacich. Napokon ranený padol na zem. Keď to vznešení sahábovia, ohromení jeho hrdinstvom, oznámili Prorokovi, povedal: „On patrí k obyvateľom džahannamu.“ Hazrat Katáda ibn Nu’mán išiel ku Kazmánovi a povedal: „Ó Kazmán! Nech je ti šahádat požehnaný!“ a Kazmán odpovedal: „Nebojoval som z horlivosti za náboženstvo, ale preto, aby Kurajšovci neprišli do Mediny a nezničili môj datľový sad!“ Potom si šípom prerezal žily na zápästí a sám sa zabil. Tak sa pochopila múdrosť Prorokových slov: „On patrí k obyvateľom džahannamu!“

Od začiatku bitky viedli všetci vznešení sahábovia, a predovšetkým Vodca svetov, náš milovaný Prorok, veľký boj. Prudkými útokmi odrazili vojsko polyteistov. Zástup polyteistov, ktorí od modiel, čo si sami urobili z kameňa a dreva a ktoré uctievali s volaním „Lát, Uzza, Hubal!“, žiadali úžitok a pomoc, sa pred týmto hrdinstvom mudžáhidov začal rozpŕchnuť a utekať. Ženy, ktoré ich prišli podnecovať k boju, nariekali a snažili sa dobehnúť utekajúcich vojakov.

Keď kurajšovskí polyteisti začali opúšťať bojisko a utekať k Mekke a nechávali za sebou majetok, ktorý si priniesli, islamskí vojaci sa zaradovali a ďakovali Alahovi ta’ala, že dosiahli víťazstvo, ktoré im sľúbil. Hoci polyteisti mali počtom i silou mnohonásobnú prevahu, boli pred moslimami rozbití. Kým utekali a šliapali jeden po druhom, slávni sahábovia ich prenasledovali a zabíjali tých, ktorých dostihli. V tejto vrave hazrat Hanzala ibn Abí Ámir, ktorý sa práve oženil, dostihol najvyššieho veliteľa vojska polyteistov Abu Sufjána, ktorý sa pokúšal ujsť na koni. Udrel koňa mečom po nohách a zhodil ho na zem. Abu Sufján, zrazený na zem, začal z plného hrdla nariekať: „Ó Kurajšovci!… Pomoc!… Ja som Abu Sufján! Hanzala ma chce rozsekať mečom!…“ Hoci to polyteisti, ktorí sa spolu s ním pokúšali ujsť, videli, mysleli len na svoj život a o svojho veliteľa sa nestarali.

„Vojna je lesť“ Hadís šaríf

Ale v tej chvíli polyteista Šaddád ibn Asvad, ktorý stál hneď za hazrat Hanzalom, vrazil Hanzalovi svoju kopiju do chrbta. Hoci sa hazrat Hanzala chcel so zvolaním „Alláhu akbar!“ ešte raz vrhnúť dopredu, padol na zem ako šahíd a jeho požehnaná duša odletela do džanny. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Videl som, ako anjeli medzi nebom a zemou umývajú Hanzalu dažďovou vodou v striebornej nádobe.“ Abu Usajd rozprával: „Keď som počul tieto Rasululláhove slová, išiel som k Hanzalovi. Z hlavy mu kvapkala dažďová voda. Vrátil som sa a oznámil som to Rasulovi al-akram.“ Hazrat Hanzalu nazvali „Gasíl al-maláika“, to jest ten, koho umyli anjeli.17

Keď niektorí z lukostrelcov v priesmyku Ajnajn videli, že polyteisti utekajú, mysleli si, že bitka sa skončila, a opustili svoje miesta. Ich veliteľ Abdulláh ibn Džubajr a dvanásti muži zostali na svojich miestach.18

Hrdinstvo hazrat Aliho

Vtedy veliteľ kurajšovských lukostrelcov Chálid ibn Valíd, ktorý bdelo čakal a snažil sa využiť každú príležitosť, uvidel, že počet mudžáhidov v priesmyku sa zmenšil, a vyrazil s jazdcami pod svojím velením.

Chálid a Ikrima ibn Abí Džahl boli v okamihu pri priesmyku Ajnajn. Hazrat Abdulláh ibn Džubajr a jeho verní a oddaní druhovia sa zoradili do radu a rozostúpili sa. Sypali na nepriateľa šípy, kým sa im šípy v tulcoch neminuli. Potom bojovali kopijami, a keď sa zrazili zoči-voči, so zvolaním „Alláhu akbar! Alláhu akbar!“ prejavili mečmi veľa hrdinstva. Pomer medzi tými, ktorí mali imán, a tými, ktorí ho nemali, bol veľmi nerovný: jeden k dvadsiatim piatim. Slávni vznešení sahábovia bojovali do poslednej kvapky krvi, aby splnili príkaz svojho Proroka. Jeden za druhým vypili šerbet šahádatu, ich požehnané telá padli na zem a ich duše odleteli do džanny (radijalláhu anhum).

Polyteisti z nenávisti vyzliekli hazrat Abdulláhovi šaty a jeho požehnané telo prebodali kopijami. Rozpárali mu brucho a vytiahli mu vnútornosti.

Keď Chálid ibn Valíd a Ikrima urobili z mudžáhidov v priesmyku šahídov, rýchlo zaútočili na islamské vojsko zozadu. Keď vznešení sahábovia uvideli nepriateľa, ktorý sa im nečakane objavil za chrbtom, nestihli sa znova zoradiť. Veď mnohí z nich dokonca odložili aj zbrane. Všetko sa naraz zmenilo. Kurajšovskí polyteisti, ktorí utekali vpredu, sa znova obrátili, keď videli, že Chálid ibn Valíd prešiel do útoku zozadu. Mudžáhidi sa ocitli medzi dvoma ohňami. Nepriateľ útočil spredu aj zozadu a začal na mudžáhidov tlačiť. Spojenie medzi sahábmi bolo prerušené. Boli nútení rozptýliť sa.19

Hazrat Ali rozprával: „Vrhol som sa do stredu jedného oddielu polyteistov, v ktorom bol aj Ikrima ibn Abí Džahl. Obkľúčili ma a ja som väčšinu z nich posekal mečom. Vtrhol som do iného oddielu a aj z neho som veľký počet vyradil z boja. Keďže mi ešte nenastala hodina smrti, nič sa mi nestalo. V jednej chvíli som nemohol vidieť Rasululláha. Povedal som si: ‚Prisahám, on nie je človek, ktorý by opustil bojisko a odišiel. Iste ho Alah ta’ala pre naše nenáležité konanie vzal a pozdvihol spomedzi nás! Teraz mi nezostáva iná cesta, len bojovať, kým nepadnem,‘ a zlomil som pošvu svojho meča. Keď som zaútočil na polyteistov a rozohnal ich, videl som, že Rasululláh zostal medzi nimi. Vtedy som pochopil, že Alah ta’ala chráni Rasululláha Svojimi anjelmi.“

Nepriateľskí vojaci sa priblížili celkom blízko k Rasulovi al-akram (sallalláhu alejhi va sallam). Situácia bola veľmi nebezpečná. Náš milovaný Prorok stál ako strmý vrch, zostával pevný a nehol sa zo svojho miesta. Na jednej strane bojoval s nepriateľom a na druhej sa snažil zhromaždiť svojich rozptýlených sahábov a hovoril: „Ó ty a ty, poď ku mne! Ó ty a ty, poď ku mne! Ja som Rasululláh.

Kto sa ku mne vráti, tomu patrí džanna!“ Hazrat Abu Bakr, hazrat Umar, Abdurrahmán ibn Avf, Talha ibn Ubajdulláh, Ali ibn Abí Tálib, Zubajr ibn Avvám, Abu Dudžána, Abu Ubajda ibn Džarráh, Sa’d ibn Muáz, Sa’d ibn Abí Vakkás, Hubáb ibn Munzir, Usajd ibn Hudajr, Sahl ibn Hunajf, Ásim ibn Sábit a Háris ibn Simma (radijalláhu anhum) sa v okamihu zoradili do kruhu okolo nášho milovaného Proroka a aby ho ochránili, vytvorili živý val pevnosti.

Vtedy bolo počuť hlas hazrat Abbása ibn Ubádu, ktorý kričal, aby zhromaždil rozptýlených vznešených sahábov: „Ó bratia moji! Toto nešťastie, ktoré nás postihlo, je následkom toho, že sme nesplnili príkaz nášho Proroka. Nerozchádzajte sa! Poďte k nášmu Prorokovi! Ak nezaujmeme miesto pri tých, ktorí ho bránia, a ak pre nás bude Rasululláhovi spôsobená škoda, pred naším Pánom nebudeme mať nijaké ospravedlnenie!“ Hazrat Abbás ibn Ubáda sa spolu s Cháridžom ibn Zajdom a Avsom ibn Arkamom so zvolaním „Alláhu akbar!“ vrhol s holým mečom medzi nepriateľov. Hrdinsky bojovali na Rasululláhovej ceste, aby ho ochránili. Cháridža ibn Zajd bol ranený na devätnástich miestach. Ani rany ostatných dvoch neboli menšie. A všetci traja dosiahli stupeň šahída, po ktorom tak túžili.

V tejto veľmi nebezpečnej chvíli sa vznešení sahábovia začali pomaly zhromažďovať okolo Proroka. Polyteisti obkľúčili nášho milovaného Proroka a jeho slávnych sahábov, ktorí ho chránili svojimi telami. Postupovali v oddieloch zo všetkých strán a zužovali obruč. Keď Vodca svetov videl, že jedna skupina Kurajšovcov sa vrhla dopredu, povedal sahábom pri sebe, ktorí boli pripravení obetovať svoje životy: „Kto sa postaví proti tomuto oddielu?“ a bolo vidieť, ako hazrat Vahb ibn Kábús vyráža dopredu so slovami: „Nech je môj život obetovaný za teba, ó Rasulalláh! Ja sa im postavím!“ Tento hrdina, ktorému meno Alaha ta’ala neschádzalo z jazyka, vtrhol s holým mečom medzi polyteistov. Prorok povedal: „Zvestujem ti radostnú zvesť o džanne.“ A keď videl pevnosť a úsilie, ktoré prejavoval pred nepriateľom, povedal: „Alah môj! Zmiluj sa nad ním! Zľutuj sa nad ním!“

Keď Sa’d ibn Abí Vakkás videl, že polyteisti obkľúčili hazrat Vahba a kopijami z neho urobili šahída, vrhol sa dopredu, aby mu pomohol, prenikol do stredu nepriateľa a prejavil nevídané hrdinstvo. Mnohých neveriacich vyradil z boja, ostatných odrazil a vrátil sa k svojmu milovanému Prorokovi. Rasul al-akram povedal o hazrat Vahbovi: „Som s tebou spokojný. Nech je aj Alah ta’ala spokojný!“ Keď Habíb al-akram videl, že jedna skupina polyteistov prerazila obruč mudžáhidov a postupuje k nemu, povedal hazrat Alimu: „Zaútoč na nich!“ Hazrat Ali zaútočil, zabil Amra ibn Abdulláha a ostatných zahnal na útek. Keď sa mu zlomil meč, náš Prorok mu dal Zulfikár. Keď prišla ďalšia skupina, Prorok povedal: „Ó Ali! Odvráť odo mňa zlo týchto!“ Alahov lev, ktorý obetoval svoj život za Rasululláha, hneď prešiel do útoku. Zabil Šajbu ibn Málika a ostatných odrazil. V tej chvíli prišiel Džibríl alejhis-salám a povedal Prorokovi: „Ó Rasulalláh! Toto je mimoriadne hrdinstvo, ktoré prejavil Ali.“ Rasululláh povedal: „On je zo mňa a ja som z neho.“

„Videl som, ako anjeli medzi nebom a zemou umývajú Hanzalu dažďovou vodou v striebornej nádobe“ Hadís šaríf

A Džibríl alejhis-salám povedal: „A ja som z vás oboch.“ V tej istej chvíli bolo počuť hlas: „Niet hrdinu, ako je Ali, ani meča, ako je Zulfikár.“

Keď polyteisti pochopili, že sa k nášmu milovanému Prorokovi nemôžu priblížiť, začali po ňom strieľať šípy. Vystrelené šípy buď preleteli ponad neho, alebo padali pred neho, alebo napravo či naľavo od neho.

Len čo to vznešení sahábovia, ktorí v boji o odrazenie nepriateľa nasadzovali život, videli, zhromaždili sa okolo Vodcu svetov a začali ho svojimi požehnanými telami zakrývať pred prilietajúcimi šípmi. Keď Prorok prikázal svojim sahábom, aby odpovedali šípmi, aj sahábovia začali strieľať po nepriateľovi. Náš milovaný Prorok posadil hazrat Sa’da ibn Abí Vakkása pred seba. Hazrat Sa’d, ktorý bol vynikajúcim lukostrelcom, začal rýchlo, jeden za druhým, sypať šípy na nepriateľa. Zakaždým, keď vytiahol šíp z tulca, to jest z puzdra na šípy, hovoril: „Pane môj! Toto je Tvoj šíp. Zasiahni ním nepriateľa!“ a Prorok hovoril: „Alah môj! Prijmi Sa’dovu modlitbu! Alah môj! Naveď Sa’dov šíp!… Pokračuj, Sa’d! Pokračuj! Nech sú matka i otec obetovaní za teba!“ Tak Prorok pri každom výstrele opakoval tie isté modlitby.

Keď sa hazrat Sa’dovi minuli šípy, náš milovaný Prorok mu dal svoje šípy, aby strieľal. Každý šíp hazrat Sa’da ibn Abí Vakkása zasiahol buď nejakého nepriateľa, alebo zviera, na ktorom sedel.

Kým polyteisti strieľali šípy, hazrat Abu Talha kryl nášho milovaného Proroka spredu, svojím telom a štítom ho chránil pred každým prilietajúcim šípom a občas vydával bojové pokriky, ktoré miatli nepriateľa. Prorok povedal: „Hlas Abu Talhu vo vojsku je lepší ako sto mužov.“ Kedykoľvek Abu Talha našiel príležitosť, neopomenul strieľať šípy po polyteistoch; strieľal silno a veľmi rýchlo a ani jeden jeho šíp neminul cieľ. Kedykoľvek Rasul al-akram, zvedavý, aby videl jeho šípy, zdvihol svoju požehnanú hlavu, Abu Talha, ktorý sa bál, aby Rasululláha nezasiahol šíp, hovoril: „Nech sú matka i otec i môj život obetovaní za vás, ó Rasulalláh! Nedvíhajte svoju požehnanú hlavu, aby vás nezasiahol nepriateľský šíp a neublížil vám! Moje telo je štítom vášho požehnaného tela a je obetou za vás! Nedostane sa k vám, kým ma nezabijú! Kým ja nezomriem, vám sa nič nestane!…“ Tak dával nášmu milovanému Prorokovi prednosť pred sebou samým.

Na všetkých stranách uhudského bojiska zúrila nemilosrdná, strašná bitka; jedni na koňoch a druhí peši viedli boj imánu a neviery. Vznešení sahábovia sa ešte nestihli zhromaždiť. Okolo Proroka krúžilo len asi tridsať sahábov ako motýle okolo sviece. Svoje telá stavali ako štít pred šípy, kopije a údery mečov. Ich jediným prianím bolo splniť Prorokov príkaz a odvrátiť od neho každú škodu, ktorá by ho mohla postihnúť. Vodca hrdinov hazrat Hamza sa v tejto vrave od Proroka oddelil. Bojoval uprostred jednej skupiny, v každej ruke držal meč a výkrikmi „Alláhu akbar!…“ vlieval strach do srdca nepriateľa. Do tej chvíle sám zabil tridsaťjeden polyteistov a mnohých pripravil o ruku alebo nohu. Kým hazrat Hamza rozháňal zástup polyteistov, do ktorého vtrhol, Sibá’ ibn Umm Anmár ho vyzval na súboj: „Je tu hrdina, ktorý sa mi dokáže postaviť?“ Hazrat Hamza povedal: „Poď ku mne, ó synu obrezávačky! Tak ty vyzývaš Alaha a Jeho Rasula?“ a bez toho, aby ho nechal vydýchnuť, chytil ho za nohy a zrazil na zem.20 Hazrat Hamza sa na neho vrhol a oddelil mu hlavu od tela. Potom uvidel, že za skalou oproti drží Vahší, ktorý ešte nebol moslimom, v ruke kopiju a mieri na neho. Hneď sa k nemu vydal, ale keď došiel k výmoľu, ktorý pred ním vyhĺbili prívaly vody, pošmykol sa a padol na chrbát. V tej chvíli sa mu brnenie na bruchu roztvorilo. Vahší využil príležitosť a hodil kopiju!… Kopija priletela, zaryla sa do požehnaného tela hazrat Hamzu a vyšla na druhej strane. Najväčší z hrdinov klesol na tom mieste so zvolaním: „Alah môj!“ Padol ako šahíd a dosiahol stupeň, po ktorom túžil. Svoj život obetoval na ceste Alaha ta’ala za svojho milovaného Proroka (radijalláhu anhu).

„Ó Sa’d! Nech sú matka i otec obetovaní za teba! Pane môj! Doveď jeho šípy k cieľu a prijmi jeho modlitby!“ Hadís šaríf

Vtedy ktosi v nepriateľských radoch podnecoval polyteistov, aby zaútočili na Vodcu vesmíru (sallalláhu alejhi va sallam), slovami: „Ó kurajšovské spoločenstvo! Neprestávajte bojovať proti Muhammadovi, ktorý nectí práva príbuzenstva a ktorý rozdelil váš ľud. Ak sa Muhammad zachráni, nech sa nezachránim ja!…“ Bol to hlas Ásima ibn Abí Avfa. Hazrat Abu Dudžána ten hlas počul. V boji našiel Ásima ibn Abí Avfa a hneď ho zabil. Ale polyteista Ma’bad, ktorý bol za ním, zo všetkých síl zamachol mečom na hazrat Abu Dudžánu. Z Alahovej milosti sa Abu Dudžána náhlym a veľmi rýchlym pohybom zohol až k zemi a vyhol sa smrteľnému úderu. Hneď vstal, udrel Ma’bada mečom a zabil ho.

Cieľom kurajšovských polyteistov bol Vodca svetov. Aby sa k nemu priblížili, vynakladali všetky svoje sily. Ale nijako nemohli prejsť cez jeho slávnych a ctených sahábov, ktorí okolo neho krúžili ako motýle okolo sviece a ktorí z obavy, aby sa mu nestala nejaká škoda, ani na okamih neváhali obetovať svoje životy. Týchto tridsať hrdinov povedalo pred Rasululláhom: „Ó Rasulalláh! Nech sa nikdy od teba neodlúčime; naše tváre sú pred tvojou požehnanou tvárou krytom a štítom; naše telá sú obetou za tvoje požehnané telo; len nech si ty živý a zdravý!“

Polyteisti útočili v skupinách. Sláva sveta ukázal na jednu skupinu a povedal hrdinským sahábom pri sebe, ktorí ho chránili svojimi telami: „Kto za nás obetuje svoje telo na ceste Alaha ta’ala?“, a nato vyrazilo dopredu päť sahábov z Mediny. Tieto hrdinské motýle bojovali pred požehnanými očami Rasululláha, volali tekbíry a krúžili okolo neho. Napokon štyria z nich hneď na mieste padli ako šahídi. Keď piaty, ranený na štrnástich miestach, padol na zem, Vodca svetov povedal: „Prineste ho bližšie ku mne.“ Krv mu tiekla z každej časti tela. Náš milovaný Prorok si sadol a podložil mu svoju požehnanú nohu pod hlavu ako vankúš. Tým šťastným sahábom, ktorý v takomto stave dosiahol česť stať sa šahídom, bol hazrat Umára ibn Jazíd.

Hrdinstvo Talhu ibn Ubajdulláha

V jednej chvíli, keď sa polyteisti celkom priblížili, náš Prorok povedal: „Kto sa postaví proti týmto, kto ich zastaví?“ Hazrat Talha ibn Ubajdulláh sa chcel vrhnúť dopredu so slovami: „Ja! Ó Rasulalláh!“ Prorok povedal: „Kto je ešte taký ako ty?“ Jeden zo sahábov z Mediny požiadal o dovolenie so slovami: „Ó Rasulalláh! Ja!“ Keď náš milovaný Prorok povedal: „Choď, postav sa im ty,“ vyrazil dopredu a vrhol sa na polyteistov.

Prejavil hrdinstvo, ktorému niet rovného. Keď zabil niekoľkých neveriacich, vypil šerbet šahádatu.21 Rasul al-akram znova povedal: „Kto sa postaví proti týmto?“ Pred všetkými znova vystúpil hazrat Talha. Keď sa Prorok spýtal: „Kto je ešte taký ako ty?“, jeden požehnaný muž z radov ansárov povedal: „Ja sa im postavím, ó Rasulalláh.“ Náš Prorok povedal: „Choď, postav sa im ty.“ Aj on padol ako šahíd v boji s polyteistami. Tak všetci sahábovia, ktorí boli v tej chvíli pri Prorokovi, dosiahli v boji šahádat.

Pri Sultánovi vesmíru teraz nezostal nikto okrem hazrat Talhu ibn Ubajdulláha. Hazrat Talha sa obával, aby Rasululláhovi nebola spôsobená škoda, a preto behal na všetky štyri strany a nemilosrdne bojoval s neveriacimi. Rýchlosť, s akou mával mečom, pohotovosť, s akou v okamihu odpovedal nepriateľovi z každej Rasululláhovej strany, a spôsob, akým staval svoje telo ako štít pred údery šípov, kopijí a mečov, boli niečím dovtedy nevídaným. Hazrat Talha krúžil ako motýľ okolo sviece a vôbec si nevšímal meče, ktoré ho zasahovali. Jeho prianím bolo ochrániť Sultána vesmíru a na tejto ceste sa tak ako jeho ostatní bratia stať šahídom. Na tele mu nezostalo jediné nezranené miesto a na šatách mu nebolo vidieť nič okrem krvi. A predsa stíhal naraz na všetky štyri strany. Vtedy k Rasulovi al-akram dorazili hazrat Abu Bakr a hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás.

Medzitým vodca hrdinov hazrat Talha zo straty krvi padol na rozpálenú zem a stratil vedomie. Celé telo mal prebodané údermi mečov, kopijí a šípov. Mal šesťdesiatšesť veľkých a nespočetné malé rany. Náš milovaný Prorok prikázal hazrat Abu Bakrovi, aby hneď prišiel hazrat Talhovi na pomoc. Abu Bakr Siddík pokropil požehnanú tvár hazrat Talhu vodou, aby sa prebral. Len čo prišiel k sebe, hazrat Talha ibn Ubajdulláh sa spýtal: „Ó Abu Bakr! Je Rasululláh živý a zdravý?“ a tým prejavil najkrajšiu lásku a oddanosť. Milovať Rasula al-akram a obetovať svoj život za jeho požehnané telo – väčšia láska a oddanosť ako táto nemôže jestvovať. Keď hazrat Abu Bakr povedal: „Rasululláh je živý. On ma poslal,“ Talha si vydýchol a povedal: „Nekonečná chvála Alahovi ta’ala. Keď je on živý, každá pohroma je ničím.“ Vtedy prišlo ešte niekoľko sahábov.

Vodca svetov, Muhammad Mustafa (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), prišiel k hazrat Talhovi. Ranený mudžáhid sa rozplakal od radosti, keď uvidel Rasululláha živého. Keď ho Prorok pohladil po tele, zdvihol ruky a pomodlil sa: „Alah môj! Daruj mu uzdravenie (šifá) a silu.“ Ako zázrak Rasula al-akram sa hazrat Talha postavil na nohy úplne zdravý a znova začal bojovať s nepriateľom. Náš milovaný Prorok o ňom povedal: „V deň Uhudu som videl, že na zemi okrem Džibríla po mojej pravici a Talhu ibn Ubajdulláha po mojej ľavici niet nikoho, kto by mi bol blízko.“22 „Kto chce vidieť človeka z obyvateľov džanny, ako chodí po zemi, nech sa pozrie na Talhu ibn Ubajdulláha.“

„Talha a Zubajr sú moji susedia v džanne“ Hadís šaríf

Na všetkých stranách bojiska zúril boj. Okolo Proroka boli Abu Dudžána, zástavník Mus’ab ibn Umajr, Talha ibn Ubajdulláh, pani Nasíba, ktorá pribehla zo zadných radov brániť nášho Proroka, a ešte niekoľko sahábov. Spolu s Rasululláhom bojovali proti polyteistom. Zarytý polyteista Abdulláh ibn Hunajd, ozbrojený od hlavy po päty, v brnení a s prilbou, popchol koňa, keď uvidel nášho milovaného Proroka. Kričal: „Ja som Zuhajrov syn. Ukážte mi Muhammada. Buď ho zabijem ja, alebo padnem pri ňom!“ Kým hnal koňa k Prorokovi, hazrat Abu Dudžána sa mu postavil do cesty a povedal: „Poď len! Ja som človek, ktorý svojím telom chráni požehnané telo Muhammada alejhis-salám. Kým neprejdeš cezo mňa, k nemu sa nedostaneš!“ Udrel koňa mečom po nohách, zhodil Abdulláha ibn Hunajda na zem, zdvihol meč a povedal: „Na, toto je od syna Charaše!“ a jediným úderom ho zničil. Vodca svetov, ktorý sa na to díval, sa pomodlil: „Alah môj! Tak ako som ja spokojný so synom Charaše (s Abu Dudžánom), buď aj Ty s ním spokojný!“

Jeden z polyteistov, vynikajúci lukostrelec, ktorý zasiahol každým šípom, Málik ibn Zuhajr, všade hľadal Proroka a chcel ho zasiahnuť šípom, len čo sa mu naskytne príležitosť. Priblížil sa celkom k Rasululláhovi, napol luk, zamieril na požehnanú hlavu nášho milovaného Proroka a vystrelil šíp. Nebolo času ani na mihnutie oka. Hazrat Talha v okamihu roztvoril dlaň a nastavil ju pred šíp. Šíp sa zaryl do dlane hazrat Talhu a zmrzačil mu ruku. Všetky žily na prstoch mal prerezané a kosti ruky zlomené. Aj Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) videl, čo sa stalo, nesmierne sa zarmútil a povedal: „Keby si (keď si natiahol ruku k šípu, aby si ma ochránil) povedal: ‚Bismilláhi r-rahmáni r-rahím‘, anjeli by ťa pred očami ľudí vyzdvihli na nebesá.“23

Štyria mekkánski polyteisti menom Abdulláh ibn Kamia, Ubajj ibn Chalaf, Utba ibn Abí Vakkás a Abdulláh ibn Šiháb Zuhrí sa dohodli a prisahali, že ukončia život Rasula al-akram. V tejto ťažkej chvíli Rasululláh s niekoľkými sahábmi pri sebe nemilosrdne bojoval proti nepriateľovi. Pred Prorokom bol zástavník hazrat Mus’ab ibn Umajr. Pre brnenie, ktoré mal na sebe, sa hazrat Mus’ab veľmi podobal nášmu milovanému Prorokovi. Aj on, s islamskou zástavou v pravej ruke, sa pustil do strašného boja s polyteistami. Vtedy sa priblížil na koni Ibn Kamia, celý v brneniach. Kričal z plného hrdla: „Ukážte mi Muhammada! Ak sa on zachráni, nech sa nezachránim ja!“ a hnal koňa k Prorokovi. Hazrat Mus’ab a pani Nasíba sa mu postavili a začali bojovať; svoje telá stavali ako kryt pred Proroka. Koľkokoľvek toho neveriaceho bili mečom, údery pre brnenie nemali účinok. Ibn Kamia udrel pani Nasíbu mečom a rozťal jej plece. Potom spustil meč na pravú ruku hazrat Mus’aba, ktorou držal zástavu. Mus’ab ibn Umajr, ktorému odťali pravú ruku, nedovolil, aby požehnaná islamská zástava, ktorú si cenil viac ako svoj život, padla na zem, ale vzal ju do ľavej ruky.

V tej chvíli recitoval vznešený ajat, ktorého význam je: „Muhammad alejhis-salám je rasul. Aj pred ním prišli rasulovia.“24 Tentoraz udrel Ibn Kamia mečom po ľavej ruke hazrat Mus’aba. Slávny zástavník, ktorému odťali aj ľavú ruku, ani vtedy nedovolil, aby islamská zástava padla na zem. Hrdinský saháb objal zástavu ramenami, pritisol si ju k telu a ďalej ňou mával. Vtedy Ibn Kamia vrazil kopiju do tela slávneho sahába. Aj on, ako jeho ostatní druhovia, padol ako šahíd a odišiel na áchiru.

Keď hazrat Mus’ab padol, slávna islamská zástava nepadla na zem: hneď ju schytil jeden anjel, ktorý nadobudol Mus’abovu podobu. Keď náš milovaný Prorok povedal: „Dopredu, ó Mus’ab! Dopredu!“, anjel, ktorý držal zástavu, povedal: „Ja nie som Mus’ab.“ Vtedy Sultán vesmíru pochopil, že je to anjel, a dal zástavu hazrat Alimu.25

A Ibn Kamia, keďže si myslel, že hazrat Mus’ab je Prorok, ponáhľal sa medzi polyteistov a začal kričať: „Zabil som Muhammada!“ Keď to polyteisti počuli, opití radosťou, že dosiahli svoj cieľ, ešte viac zdivočeli. A vznešeným sahábom, ktorí sa nemohli dozvedieť, čo sa v skutočnosti stalo, ochabli ruky i nohy. Všade navôkol zavládol duch zármutku. Dokonca aj hazrat Umarovi klesli ruky a so svojimi druhmi zostal sedieť tam, kde sa ocitol. Keď ich Anas ibn Nadr uvidel v takom stave, spýtal sa: „Prečo sedíte?“

Odpovedali: „Rasululláh padol ako šahíd!…“ Hazrat Anas povedal: „Ak Rasululláh padol ako šahíd, jeho Pán (Alah ta’ala) je večný. Čo budeme my živí robiť po Rasululláhovi! Poďte, vstaňte! Za to, za čo náš Prorok bojoval a obetoval svoj požehnaný život, obetujme aj my svoje životy.“ Anas zlomil pošvu svojho meča26 a za výkrikov „Alláhu akbar!…“ sa s holým mečom vrhol do stredu nepriateľa. Posekal mnohých neveriacich a padol ako šahíd. Len na tvári mal sedemdesiat rán. Keďže mal na tele nespočetné rany, nikto okrem jeho sestry ho nemohol spoznať.

Mnohí vznešení sahábovia boli rozptýlení a časť z nich dosiahla šahádat. Polyteisti využili tento ich zmätok a zhromaždili sa okolo Rasula al-akram. Pokúšali sa kameňmi a mečom urobiť šahída zo Sultána oboch svetov. Keďže mal na sebe dve brnenia, údery nemali účinok. Kamene, ktoré hodil Utba ibn Abí Vakkás, zasiahli požehnanú tvár nášho milovaného Proroka a poranili mu spodnú peru. Zlomili mu požehnaný pravý zub rabáijja, to jest rezák v dolnej čeľusti. V tej chvíli prišiel aj polyteista zvaný Ibn Kamia a udrel mečom po požehnanej hlave Vodcu svetov. Prilba nášho milovaného Proroka praskla a dva jej krúžky sa mu zaryli do požehnaných spánkov.

Ďalším úderom meča ho Ibn Kamia zranil na požehnanom pleci a on padol na bok do hlbokej jamy, ktorú vykopal Abu Ámir, aby do nej padali moslimovia. Náš milovaný Prorok sa pomodlil proti podlému Ibn Kamiovi: „Nech ťa Alah ta’ala poníži a zničí!“ Ibn Kamia sa nesmierne potešil a išiel k Abu Sufjánovi s krikom: „Zabil som Muhammada! Zabil som Muhammada!…“ Polyteisti dosiahli svoj cieľ! O nášho Proroka sa už nestarali. Vzdialili sa od jamy, v ktorej bol Prorok, a začali bojovať so vznešenými sahábmi.27

„Kto chce vidieť človeka z obyvateľov džanny, ako chodí po zemi, nech sa pozrie na Talhu ibn Ubajdulláha“ Hadís šaríf

Keď Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) spadol do jamy, z jeho požehnaného líca tiekla krv. Keď si požehnanými rukami prešiel po tvári, videl, že ruky aj požehnanú bradu má sfarbené krvou. Skôr ako čo len jedna kvapka padla na zem, prišiel Džibríl alejhis-salám, zachytil túto požehnanú krv a povedal: „Ó Habíballáh! Pri Alahovi ta’ala, keby jedna kvapka tejto krvi padla na zem, až do Súdneho dňa by na zemi nevyrástla tráva.“ A Sláva sveta povedal: „Ak zo mňa padne na zem kvapka krvi, z neba zostúpi trest. Pane môj! Odpusť môjmu ľudu! Veď nevedia,“ a modlil sa, aby na pravú cestu (hidája) prišli tí, ktorí sa ho pokúsili zabiť, ktorí udreli mečom jeho požehnané telo, vylomili mu požehnané zuby a zakrvavili jeho požehnanú tvár.

Vtedy hazrat Ka’b ibn Málik kričal: „Ó moslimovia! Radostná zvesť! Tu je Rasululláh!…“ Keď slávni sahábovia počuli ten hlas, zaradovali sa, akoby znova ožili, a pribehli tam. Hazrat Ali a Talha ibn Ubajdulláh hneď prišli a vytiahli Proroka z jamy. Hazrat Abu Ubajda ibn Džarráh zubami vytiahol krúžky prilby, ktoré sa zaryli do požehnaných spánkov nášho milovaného Proroka. Kým vyťahoval tieto kúsky železa, vypadli mu aj dva predné zuby. Jeden zo vznešených sahábov, hazrat Málik ibn Sinán, vysal krv, ktorá stekala z Rasululláhovej požehnanej tváre. Vtedy Prorok povedal: „Toho, ktorého krv sa zmiešala s mojou krvou, sa nedotkne oheň džahannamu.“

Polyteisti sa na nich znova začali valiť. Vznešení sahábovia, šťastní, že sú znova pri Prorokovi, sa v okamihu zoradili do kruhu okolo Rasululláha a nepustili k nemu ani jedného polyteistu. Keď polyteisti pochopili, že Prorokovi už nemôžu nič urobiť, začali vystupovať na vrchol vrchu. Sultán oboch svetov povedal hazrat Sa’dovi ibn Abí Vakkásovi, ktorý bol pri ňom: „Zažeň ich späť.“ Keď sa hazrat Sa’d spýtal: „Ó Rasulalláh! Mám pri sebe iba jeden šíp. Ako ich ním zaženiem?“, Rasul al-akram zopakoval ten istý príkaz. Vtedy majster lukostrelcov hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás siahol rukou do tulca a vystrelil svoj šíp. Šíp zasiahol cieľ a zrazil jedného polyteistu. Keď znova siahol do tulca, videl, že je tam ešte jeden šíp. Pozorne sa pozrel: bol to šíp, ktorý pred chvíľou vystrelil. Padol ďalší polyteista. To sa opakovalo mnohokrát. Bol to zázrak nášho milovaného Proroka: hazrat Sa’d zakaždým našiel v tulci šíp, ktorý pred chvíľou vystrelil. Keď Kurajšovci videli, že im zabíjajú mužov jedného za druhým, upustili od výstupu na vrch. Zostúpili a stiahli sa.

Spomedzi nich Ubajj ibn Chalaf pohnal koňa k Prorokovi a začal kričať: „Kde je ten, kto tvrdí, že je prorok? Nech proti mne vyjde a nech bojuje so mnou!“ Hoci mu vznešení sahábovia chceli vyjsť v ústrety, náš milovaný Prorok to nedovolil. Vzal kopiju hazrat Hárisa ibn Simmu a sám vystúpil dopredu. Podlý Ubajj šľahol koňa a približoval sa so slovami: „Ó Muhammad! Ak sa ty zachrániš, nech sa nezachránim ja!“ Bol od hlavy po päty v brneniach. Vodca svetov hodil kopiju, ktorú držal v ruke, Ubajjovi do krku. Kopija priletela a zaryla sa mu do krku medzi prilbou a golierom brnenia. Ubajj zareval ako vôl a skotúľal sa z koňa na zem. Zlomili sa mu rebrá. Polyteisti ho zdvihli a odniesli. Cestou vypustil dušu s krikom: „Muhammad ma zabil!…“ Rasululláh začal so sahábmi, ktorí boli s ním, vystupovať k uhudským skalám. Keď prišiel ku skalám, chcel vyliezť hore. Ale keďže bol veľmi unavený, mal na sebe dve brnenia, jedno cez druhé, a jeho požehnané telo bolo viac ako sedemdesiatkrát zasiahnuté mečom, nemal silu. Vtedy ho hazrat Talha vzal na chrbát a vyniesol na skaly. Náš milovaný Prorok povedal: „Keď Talha pomohol Rasululláhovi, džanna sa mu stala vádžib.“ Keďže mu nezostalo ani trochu sily, poludňajší (zuhr) namaz vykonal v sede.

Na úpätí vrchu útočili na polyteistov sahábovia, z ktorých sa každý stal levom. Tým, ktorí udreli nášho Proroka mečom, zmenili svet na väzenie. V jednej chvíli prišiel k nášmu milovanému Prorokovi Hátib ibn Abí Baltaa a spýtal sa: „Nech je môj život obetovaný za teba, ó Rasulalláh! Kto ti to urobil?“ Prorok povedal:

„Utba ibn Abí Vakkás po mne hodil kameň, zasiahol ma do tváre a vylomil mi zub rabáijja.“ Vtedy sa hazrat Hátib znova spýtal: „Ó Rasulalláh! Ktorým smerom odišiel?“ Prorok mu ukázal smer, ktorým odišiel. Hazrat Hátib sa hneď rozbehol tým smerom. Po dlhom hľadaní Utbu našiel. Zhodil ho z koňa, jediným úderom mu odťal hlavu, priniesol ju pred Rasululláha a oznámil mu radostnú zvesť. Prorok sa za neho pomodlil: „Nech je Alah ta’ala s tebou spokojný. Nech je Alah ta’ala s tebou spokojný.“ Polyteisti nemohli odolať vznešeným sahábom, ktorí sa zhromaždili a znova prešli do útoku. Keď stratili takmer tridsať mužov, opustili bojisko a vydali sa na cestu do Mekky. Správa, že Prorok padol ako šahíd, sa už dostala do Mediny. Ženy ako hazrat Fátima, hazrat Áiša, Umm Sulajm, Umm Ajman, Hamna bint Džahš a Kuajba pribehli k Uhudu. Hazrat Fátima sa rozplakala, keď uvidela svojho otca, Proroka, raneného. Rasululláh ju utešil. Hazrat Ali priniesol vodu vo svojom štíte. Naša matka Fátima touto vodou umyla Prorokovu požehnanú tvár a zmyla krv. Ale krv na tvári neprestávala tiecť. Keď hazrat Fátima spálila kus rohože a popol pritlačila na ranu, krv prestala.28

Potom zostúpili na bojisko. Najprv našli ranených a obviazali im rany. Polyteisti niektorých šahídov zohavili na nepoznanie.

Odrezali im uši, nosy a iné časti tela a rozpárali im bruchá. Medzi nimi bol aj hazrat Abdulláh ibn Džahš. Keď to náš milovaný Prorok a jeho sahábovia videli, nesmierne sa zarmútili. Najvyvolenejší sahábovia vypili šerbet šahádatu, napojili uhudskú zem svojou krvou a odleteli do džanny. Ale takéto zaobchádzanie so šahídmi sa nedalo zniesť. Nielen Prorokovi, ale všetkým sahábom sa srdce trhalo od žiaľu. Pred týmto výjavom sa Vodca svetov rozplakal. Kým mu z požehnaných očí tiekli slzy, povedal: „Ja budem v Súdny deň svedčiť, že títo šahídi obetovali svoje životy na ceste Alaha ta’ala. Pochovajte ich s ich krvou. Pri Alahovi, v Súdny deň prídu na mahšar29 a ich rany budú krvácať. Farba ich krvi bude farbou krvi a jej vôňa – vôňou pižma.“

Potom náš milovaný Prorok povedal: „Nevidím Hamzu. Čo sa s ním stalo?“ Hazrat Ali ho hľadal a našiel. Keď tam náš Prorok prišiel a uvidel výjav, aký si nemožno ani predstaviť, nevydržal to. Hazrat Hamzovi odrezali uši, nos a iné časti tela, tvár mal zohavenú na nepoznanie, brucho rozpárané a pečeň vytrhnutú. Kým mu z požehnaných očí tiekli slzy, Prorok sa obrátil na hazrat Hamzu: „Ó Hamza! Nikdy nikoho nepostihlo a ani nepostihne také nešťastie ako teba. Ó strýko Rasululláha! Ó Hamza, lev Alaha ta’ala a Jeho Rasula! Ó Hamza, ktorý si konal dobro! Ó Hamza, ochranca Rasululláha! Nech sa nad tebou Alah ta’ala zmiluje!…“

„Keď Talha pomohol Rasululláhovi, džanna sa mu stala vádžib“ Hadís šaríf

Vtedy bolo vidieť jednu ženu, ktorá ponáhľavo a ustarane prichádzala z druhej strany. Bola to teta nášho milovaného Proroka, naša matka hazrat Safíja. Aj ona, tak ako ostatné ženy, keď počula správu, že Rasululláh padol ako šahíd, zabudla na všetko a pribehla k Uhudu. Keď Rasul al-akram uvidel svoju tetu, pomyslel si, že nezvládne pohľad na šahídov, a povedal jej synovi Zubajrovi ibn Avvámovi: „Vráť svoju matku, nech nevidí telo svojho brata.“ Hazrat Zubajr pribehol k matke. Požehnaná žena rozrušene povedala: „Synu môj! Daj mi správu o Rasululláhovi!…“ Prišiel k nim aj hazrat Ali. Keď povedal: „Alhamdulilláh30, Rasululláh je živý a zdravý,“ Safíji odľahlo, ale nemohla sa zdržať, aby nepovedala: „Ukážte mi ho.“ Hazrat Ali ukázal na Vodcu svetov. Keď naša matka hazrat Safíja uvidela slnko oboch svetov živé, nesmierne sa zaradovala a poďakovala Alahovi ta’ala. Potom chcela ísť ďalej, aby videla, v akom stave je jej brat hazrat Hamza. Keď jej syn Zubajr povedal: „Matka moja drahá! Rasululláh vám prikazuje, aby ste sa vrátili,“ hazrat Safíja povedala: „Ak sa mám vrátiť preto, aby mi neukázali, čo mu urobili, už som sa dozvedela, že telo môjho brata je rozsekané a zohavené. On to podstúpil na ceste Alaha ta’ala. My sme na tejto ceste spokojní aj s tým, čo je ťažšie. Odmenu za to budeme očakávať od Alaha ta’ala. In šá’a lláh budeme trpezliví a vydržíme.“ Keď hazrat Zubajr ibn Avvám prišiel a oznámil to, Prorok povedal: „Tak ju nechaj, nech sa pozrie.“

Hazrat Safíja si sadla k telu hazrat Hamzu a potichu plakala. Keď prichádzala, priniesla si so sebou dva plášte (hirka). Vytiahla ich a povedala: „Tieto som priniesla pre svojho brata Hamzu, zavinte ho do nich.“ Hazrat Hamzu, „Sajjida aš-šuhadá“, to jest vodcu šahídov, zavinuli ako do rubáša do jedného z týchto plášťov.31 Habíbulláh prišiel k hlave zástavníka Mus’aba ibn Umajra. Hazrat Mus’ab mal odťaté ruky a bol ranený na mnohých miestach. Okolo neho bolo jazero krvi. Prorok sa aj tam nesmierne zarmútil, obrátil sa k týmto drahým šahídom a zarecitoval dvadsiaty tretí ajat súry al-Ahzáb, ktorého význam je: „Medzi veriacimi sú muži, ktorí verne dodržali sľub, ktorý dali Alahovi. Niektorí z nich splnili svoj sľub, že budú bojovať, kým sa nestanú šahídmi (stali sa šahídmi). A niektorí ešte čakajú, že sa stanú šahídmi. Svoj sľub vôbec nezmenili.“ Potom Prorok povedal: „Aj Rasul Alaha ta’ala je svedkom, že vy budete v Súdny deň vzkriesení pred Alahom ta’ala ako šahídi.“

Potom sa obrátil k tým pri sebe a povedal: „Navštevujte ich. Pozdravujte ich salámom. Prisahám pri Alahovi ta’ala, kto ich na tomto svete pozdraví salámom, tomu títo drahí šahídi odpovedia na pozdrav v Súdny deň.“

Pre hazrat Mus’aba ibn Umajra nenašli nič, čo by poslúžilo ako rubáš. Jeho vlastný kaftan nezakrýval celé jeho požehnané telo. Ak mu zakryli hlavu, nohy zostali odkryté, a ak zakryli nohy, odkrytá zostala hlava. Habíb al-akram povedal: „Hlavu mu zakryte kaftanom a nohy trávou izchir.“32

Tento šťastný saháb, ktorý strávil svoj život v službe islamu a na tejto ceste dosiahol stupeň šahída, odišiel z tohto sveta s polovičným rubášom.33

Nad ostatnými šahídmi vykonali pohrebný (džanáza) namaz a pochovali ich v ich zakrvavených šatách, po dvoch alebo troch do jedného hrobu (radijalláhu anhum). V gazve Uhud padlo sedemdesiat šahídov. Z nich šesťdesiatštyria boli z radov ansárov a šiesti z radov muhádžirov.

Mnohým sahábom padli ako šahídi príbuzní. Preto mali zranené srdcia. Aby utešil tých, ktorí zostali, Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Pri Alahovi, ako rád by som bol, keby som aj ja spolu so svojimi sahábmi padol ako šahíd a nocoval v lone vrchu Uhud. Keď vaši bratia padli ako šahídi, Alah ta’ala vložil ich duše do hrdiel zelených vtákov.

Tie prilietajú k riekam džanny a pijú z nich vodu. Jedia plody džanny. Prezerajú si všetky štyri strany džanny. Lietajú po jej ružových záhradách. Potom vchádzajú do zlatých lámp zavesených pod Aršom al-alá a trávia v nich večer. Keď vidia príjemnosť a krásu takého jedla a nápoja, hovoria: ‚Keby len naši bratia vedeli, aké pocty nám Alah ta’ala preukázal, aby sa nevyhýbali džihádu a aby zo strachu pred bojom neodvracali tváre od nepriateľa!‘ A Alah ta’ala povedal: ‚Ja im oznámim váš stav.‘“ (A Džanáb al-Hakk zoslal vznešený ajat a povedal, podľa významu:) „Nijako nepovažujte za mŕtvych tých, ktorí padli ako šahídi na Alahovej ceste! Naopak, sú živí a u svojho Pána sú zaopatrení. Radujú sa z toho, čo im Alah zo Svojej štedrosti dal (stupňom šahída). Chcú potešiť tých za sebou, ktorí sa k nim ešte nepridali (šahádatom): ‚Nebudú mať strach a nebudú smútiť.‘ Radujú sa z Alahovho dobrodenia a štedrosti a z radostnej zvesti, že Alah nedopustí, aby sa stratila odmena veriacich.“34 „Alah ta’ala sa im ukáže a povie: ‚Ó Moji služobníci! Povedzte, po čom vaša duša túži, a dám vám to okúsiť v hojnosti.‘ Oni povedia: ‚Pane náš! Niet dobrodenia vznešenejšieho ako dobrodenia, ktoré si nám Ty daroval, aby sme oň prosili. V džanne neustále jeme všetko, čo si zaželáme. Ale keby sme prosili, prosili by sme, aby sa nám duše vrátili do tiel, aby nás vrátili na svet a aby sme boli znova zabití v boji na Tvojej ceste.‘“

Tam už nebolo čo robiť. Zhromaždili sa a pripravili na cestu. Pri Uhude, kam prišli kvôli džihádu na Alahovej ceste, to jest kvôli šíreniu náboženstva Alaha ta’ala, sa odohrala bitka, ktorej niet v dejinách rovnej. Boli tu svedectvá nespočetných hrdinských činov vznešených sahábov, aké oko nevidelo a ktoré presahujú predstavivosť, a neveriaci dostali ďalšiu lekciu.

„Ó Hamza! Nikdy nikoho nepostihlo a ani nepostihne také nešťastie ako teba. Ó strýko Rasululláha! Ó Hamza, lev Alaha ta’ala a Jeho Rasula! Ó Hamza, ktorý si konal dobro! Ó Hamza, ochranca Rasululláha! Nech sa nad tebou Alah ta’ala zmiluje!…“ Hadís šaríf

Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) sa so svojimi požehnanými sahábmi vydal k žiarivej Medine. Keď prišli na miesto zvané Harra, zoradil svojich sahábov do radov, zdvihol požehnané ruky a začal úpenlivo prosiť Alaha ta’ala touto modlitbou: „Alah môj! Chvála a sláva patrí predovšetkým Tebe. Alah môj! Niet nikoho, kto by priviedol na pravú cestu toho, koho Ty necháš v blude, ani nikoho, kto by zviedol toho, koho Ty privedieš na pravú cestu… Alah môj! Urob nám imán milým. Ozdob naše srdcia imánom. Urob nám odpornými neveru, zvrhlosť a prekračovanie hraníc. Urob nás jednými z tých, ktorí vedia, čo škodí nášmu náboženstvu a nášmu svetu, a z tých, ktorí našli pravú cestu. Alah môj! Daj, aby sme žili ako moslimovia a zomreli ako moslimovia. Pripoj nás k zástupu dobrých a statočných. Veď oni nie sú ani z tých, ktorí stratili česť a dôstojnosť, ani z tých, ktorí odpadli od svojho náboženstva. Alah môj! Potrestaj aj neveriacich, ktorí Tvojho Rasula nazývajú luhárom, ktorí sa odvracajú od Tvojej cesty a ktorí bojujú proti Tvojmu Prorokovi! Zošli na nich Svoj trest, ktorý je pravdou a skutočnosťou!… Amen!“

Aj vznešení sahábovia sa pripojili k tejto modlitbe slovami: „Amen! Amen!“ Náš milovaný Prorok sa so svojimi sahábmi priblížil k Medine. Ženy a deti, ktoré zostali v Medine, vyšli na cesty a ustarane a smutne sa snažili uvidieť medzi vracajúcim sa vojskom Vodcu vesmíru. Keď uvideli jeho žiarivú tvár, ktorá ožaruje svet, poďakovali Alahovi ta’ala. Potom sa pohľady upreli na vojsko; hľadali sa otcovia, manželia, synovia, ujovia a strýkovia. Ak ich nevideli… nemohli zadržať slzy. Keď Rasul al-akram, more milosrdenstva, videl tento smutný stav svojich sahábov, aj on sa nesmierne zarmútil a z požehnaných očí mu tiekli slzy.

V jednej chvíli bolo vidieť, ako sa k Prorokovi približuje pani Kabša, matka hazrat Sa’da ibn Muáza. Pri Uhude jej padol ako šahíd syn Amr. Keď prišla pred Proroka, povedala: „Nech sú matka i otec i môj život obetovaní za teba, ó Rasulalláh! Alhamdulilláh, videla som ťa živého a zdravého. Keď si ty živý, všetky pohromy sú pre mňa ničím!“ Na svojho drahého syna sa nespýtala. Keď jej náš milovaný Prorok vyjadril sústrasť nad synom Amrom, povedal jej: „Ó Sa’dova matka! Tu je radostná zvesť pre teba a pre jeho rodinu: všetci z nich, ktorí padli ako šahídi, sa zhromaždili v džanne a stali sa jeden druhému druhmi. Budú sa prihovárať (šafá’a) aj za svoje rodiny.“

Pani Kabša povedala: „Sme spokojní so všetkým, čo prichádza od Alaha ta’ala, ó Rasulalláh! Kto by ich oplakával po týchto radostných zvestiach! Pomodlite sa vy za tých, ktorí po nich zostali.“ Vodca svetov sa pomodlil touto modlitbou: „Alah môj! Odstráň žiaľ, ktorý je v ich srdciach! A tých, ktorí po nich zostali, urob najlepšími z pozostalých!“

Prorok mal na mysli boj proti telesným žiadostiam, keď povedal svojim sahábom: „(Ó moji sahábovia! Teraz) sme sa vrátili z malého džihádu, začíname veľký džihád.“35 Potom všetkým poradil, aby si vo svojich domoch odpočinuli, a raneným, aby si liečili rany. Aj on sám bol ranený. Odišiel rovno do svojho šťastného domu.

Gazva Hamrá al-Asad

Keďže bolo možné, že sa polyteisti každú chvíľu vrátia a zaútočia na Medinu, Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) po návrate do Mediny prijal opatrenia.

V pondelok po gazve Uhud, hoci aj on sám bol ranený, aby ukázal, že moslimovia neoslabli zo včerajšej bitky, a aby zastrašil nepriateľa a zabránil mu vrátiť sa do Mediny, povedal Bilálovi Habešímu: „Povedz: ‚Rasululláh vám prikazuje, aby ste prenasledovali nepriateľa! Nech neprichádzajú tí, ktorí včera pri Uhude nebojovali spolu s nami, nech prídu iba tí, ktorí sa zúčastnili boja!’“ Keď Bilál tento príkaz oznámil sahábom, hoci väčšina z nich bola ranená, hneď sa pripravili. Dokonca aj bratia menom Abdulláh a Ráfi, ktorí boli ťažko ranení, len čo počuli túto výzvu Rasula al-akram, napriek všetkým bolestiam a mukám sa rozbehli do radov mudžáhidov so slovami: „Či máme premeškať príležitosť vytiahnuť s Rasululláhom do gazvy?!“

Náš milovaný Prorok začal so svojimi slávnymi sahábmi prenasledovať polyteistov. Na mieste zvanom Ravhá sa dozvedeli, že polyteisti sa zhromaždili a rozhodli zaútočiť na Medinu a zničiť moslimov. Ukázalo sa, že aj toto opatrenie bolo Prorokovým zázrakom.

Keď polyteisti počuli, že Rasul al-akram ide proti nim, zľakli sa, opustili miesto, na ktorom boli, a vrátili sa do Mekky.36

Prorok ich prenasledoval až k miestu zvanému Hamrá al-Asad. Dvoch polyteistov chytili. Moslimovia tam zostali tri dni a potom sa vrátili do Mediny.

Alah ta’ala pochválil týchto ctených sahábov, ktorí išli k Hamrá al-Asad, vo vznešenom ajate, podľa významu: „Tým, ktorí aj potom, ako boli ranení, odpovedali na výzvu Alaha a Jeho Proroka, a najmä tým z nich, ktorí konajú dobro a chránia sa zla, patrí veľmi veľká odmena.“37

Z tých, ktorí pri Uhude prisahali, že zabijú nášho milovaného Proroka, Ibn Kamia po návrate do Mekky jedného dňa vystúpil na vrch, aby obzrel svoje ovce. Na vrchole vrchu našiel svoje ovce. Jeden baran zo stáda pribehol a začal Ibn Kamiu bodať rohami. Bodal ho, kým ho neroztrhal na kusy a nezabil.

Abdulláha Šiháb Zuhrího, keď išiel do Mekky, uštipol had s bielymi škvrnami a usmrtil ho.

Všetci, ktorí zdvihli ruku na Proroka, dostali do roka svoj trest a pomreli.

„Ó moji sahábovia! Teraz sme sa vrátili z malého džihádu, začíname veľký džihád“ Hadís šaríf

Ak jeho priateľ hadí jed vypije, stane sa mu áb-i haját,
a ak ho pije nepriateľ, na hadí jed sa zmení voda.
V každej kvapke sa tisíc morí milosti rozvlní,
keď na abdest ruku natiahne a k ružovej tvári prinesie vodu.
„Nech dosiahnem prach jeho nôh,“ po stáročia bez prestania,
hlavou od kameňa ku kameňu bijúc, blúdi tulácka voda.
Každú čiastočku prachu z jeho prahu chce nurom posypať,
od toho prahu sa nevracia, hoci by sa na kúsky rozbila voda.
Hriešnici vedia: opakovať tvoj na’t (chválu) je liekom,
tak ako, aby zahnal opicu,
opilec pije vodu.
Ó Habíballáh, ó Chajr al-bašar, túžim po tebe,
tak ako smädné pery, horiace, túžia po vode.
Ty si to more štedrosti, ktorého v noci Mi’rádžu
rosu dobrodenia až ku hviezdam a planétam priniesla voda.