UDALOSŤ PRI RADŽÍ

Hazrat Ásim ibn Sábit, jeden z najlepších lukostrelcov v bitke pri Uhude, v tej bitke zabil polyteistu Musáfiho ibn Talhu a jeho brata Hárisa. Ich matka Suláfa bint Sa’d, známa svojou veľkou pomstychtivosťou, sľúbila, že tomu, kto prinesie hlavu Ásima ibn Sábita, ktorý jej zabil oboch synov, dá sto tiav. Prisahala, že bude piť víno z lebky hazrat Ásima. Okrem toho, keďže Abdulláh ibn Unajs v jednej sariji (vojenskom oddiele), ktorú vyslal Rasululláh, zabil Chálida ibn Sufjána z Lihjánovcov, Lihjánovci sa dohodli s kmeňmi Adal a Kára. Tieto dva kmene, ktoré žili v okolí Mekky, ukuli plán a pripravili poslov. Povedali im: „Poviete, že ste sa stali moslimami. Poviete: ‚Budeme dávať zakát a žiadame učiteľov, ktorí by ho prevzali a učili nás islam.‘ Časť tých, ktorí prídu, pobijeme a pomstíme sa. A časť odvedieme do Mekky a predáme Kurajšovcom.“

V mesiaci safar štvrtého roku po hidžre prišlo k Prorokovi posolstvo šiestich alebo siedmich mužov z týchto dvoch kmeňov a povedalo: „Stali sme sa moslimami, pošli nám učiteľov, ktorí nás budú učiť vznešený Korán a náboženstvo.“

Vtedy mal náš milovaný Prorok pripravenú jednu sariju desiatich mužov, aby zistila, či sa mekkánski polyteisti chystajú na vojnu. Keď aj z kmeňov Adal a Kára prišlo takéto posolstvo a žiadalo učiteľov, poslal tento prieskumný oddiel desiatich mužov spolu s príchodzími, aby situáciu preskúmal, zistil, ako sa veci majú, a podal správu.

V tejto sariji boli zo vznešených sahábov Marsad ibn Abí Marsad, Chálid ibn Abí Bukajr, Ásim ibn Sábit, Chubajb ibn Adí, Zajd ibn Dasinna, Abdulláh ibn Tárik, Mu’attib (Mugír) ibn Ubajd a ešte traja sahábovia, ktorých mená nie sú známe (radijalláhu anhum).

Tento prieskumný oddiel sa cez deň skrýval a v noci cestoval a jedného dňa na úsvite prišiel k vode Radží. Tam si trochu odpočinuli a jedli z dobrého druhu medinských datlí zvaného adžva. Potom odtiaľ odišli, vystúpili na neďaleký vrch a skryli sa.

K vode Radží prišla aj jedna žena z kmeňa Huzajl, ktorá pásla ovce. Keď uvidela kôstky z datlí, pochopila, že sa tu jedli medinské datle. Zvolala: „Tu boli ľudia z Mediny!“ a oznámila to svojmu kmeňu.

Vtedy sa jeden z poslov kmeňov Adal a Kára, ktorý bol s touto sarijou desiatich sahábov, pod nejakou zámienkou od nich oddelil. Hneď išiel k Lihjánovcom a oznámil im to.

Keď Lihjánovci dostali túto správu, vydali sa na cestu. Proti tejto malej sariji poslali silu dvesto mužov, z ktorých sto bolo lukostrelcov. Tento zástup polyteistov našiel hazrat Ásima ibn Sábita a jeho druhov na vrchole vrchu a obkľúčil ich. Medzitým sa k nim pridal aj muž, ktorý polyteistom oznámil, ako sa veci majú s desiatimi sahábmi. Vznešení sahábovia vtedy pochopili, že boli oklamaní, rozhodli sa bojovať a vytasili meče. Keď to polyteisti pochopili, pokúsili sa ich oklamať a povedali: „Ak k nám zídete, nezabijeme ani jedného z vás. Dávame vám pevné slovo. Pri Alahovi, nechceme vás zabiť. Ale chceme za vás od Mekkáncov dostať výkupné (fidja).“

„Tým, ktorí aj potom, ako boli ranení, odpovedali na výzvu Alaha a Jeho Proroka, a najmä tým z nich, ktorí konajú dobro a chránia sa zla, patrí veľmi veľká odmena“ Ál Imrán: 172

Udalosť pri Radží

Ásim ibn Sábit, Marsad ibn Abí Marsad a Chálid ibn Abí Bukajr (radijalláhu anhum) odmietli všetky ich ponuky slovami: „My nikdy neprijmeme slová a prísahy polyteistov.“ Hazrat Ásim ibn Sábit povedal: „Prisahal som, že nikdy neprijmem ochranu polyteistu. Pri Alahovi, nedám sa oklamať ich ochranou a ich slovami, nezídem a nevzdám sa.“ Zdvihol ruky a pomodlil sa: „Alah môj! Oznám Svojmu Prorokovi náš stav.“ Alah ta’ala prijal modlitbu hazrat Ásima a oznámil Rasululláhovi, čo sa s nimi stalo.

Hazrat Ásim povedal polyteistom: „My sa smrti nebojíme. Veď vo svojom náboženstve jasne vidíme (ak padneme, budeme šahídmi a vojdeme do džanny).“ Keď náčelník polyteistov povedal: „Ó Ásim! Nezahub ani seba, ani svojich druhov, vzdaj sa!“, Ásim ibn Sábit odpovedal šípom. Kým strieľal šípy, prednášal tieto verše:

Som silný, nijakú chybu nemám.
Hrubá tetiva môjho luku je napnutá.
Smrť je pravda, život je prázdny a pominuteľný.
Všetko, čo je určené, človeka postihne.
Ľudia sa skôr či neskôr k Alahovi vrátia.
Ak ja s vami nebudem bojovať,
moja matka (zo žiaľu) príde o rozum.

V Ásimovom tulci bolo sedem šípov. Každým šípom, ktorý vystrelil, zabil jedného polyteistu. Keď sa mu šípy minuli, mnohých prebodal kopijou. Ale aj kopija sa mu zlomila. Hneď vytasil meč, zlomil pošvu a odhodil ju. (To znamenalo: „Budem bojovať, kým nepadnem, nevzdám sa.“) Potom sa pomodlil touto modlitbou: „Alah môj! Ja som až dodnes chránil Tvoje náboženstvo. Prosím Ťa, aby si na konci tohto dňa Ty zachránil a ochránil moje telo.“ Výkriky „Alláhu akbar!“ hazrat Ásima ibn Sábita a ostatných sahábov sa rozliehali po horách. Desať mudžáhidov bojovalo na život a na smrť proti dvesto mužom a tí, ktorí sa k nim priblížili, dostávali trest za to, čo robili. Napokon Ásim (radijalláhu anhu), ranený na oboch nohách, padol na zem. Keďže sa ho neveriaci nesmierne báli, ani keď padol, neodvážili sa k nemu priblížiť, ale šípmi z diaľky z neho urobili šahída. V ten deň padlo sedem z desiatich sahábov, ktorí tam boli, ako šahídi a traja boli zajatí.

Lihjánovci chceli odťať požehnanú hlavu Ásima ibn Sábita, aby ju predali Suláfe bint Sa’d. Ale keďže Alah ta’ala prijal modlitbu hazrat Ásima ibn Sábita, poslal tam roj včiel. Tie sa ako oblak vznášali nad Ásimom ibn Sábitom. Polyteisti sa k nemu nemohli priblížiť. Napokon povedali: „Nechajte ho, keď sa zvečerí, včely sa rozletia a my mu odtneme hlavu a odnesieme ju.“

Večer zoslal Alah ta’ala silný dážď. Údoliami sa valili prívaly vody a odniesli požehnané telo hazrat Ásima ibn Sábita na neznáme miesto. Koľkokoľvek ho polyteisti hľadali, nenašli ho. Preto sa polyteistom nepodarilo odťať ani jednu časť tela hazrat Ásima ibn Sábita.

„Alah môj! Ja som až dodnes chránil Tvoje náboženstvo. Prosím Ťa, aby si na konci tohto dňa Ty zachránil a ochránil moje telo“ Ásim ibn Sábit (radijalláhu anhu)

Keď sa spomenulo, ako včely chránili hazrat Ásima, hazrat Umar hovorieval: „Alah ta’ala, pravdaže, chráni Svojho veriaceho služobníka. Tak ako bol Ásim ibn Sábit za života chránený pred polyteistami, tak aj Alah ta’ala po jeho smrti zachránil jeho telo a nedovolil polyteistom, aby sa ho dotkli.“ Preto Ásima ibn Sábita, keď ho spomínali, nazývali „ten, koho chránili včely“.1

Traja zajatí sahábovia boli Chubajb ibn Adí, Zajd ibn Dasinna a Abdulláh ibn Tárik (radijalláhu anhum). Lihjánovci zviazali všetkých troch tetivami lukov. Spomedzi nich Abdulláh ibn Tárik nesúhlasil, aby ho odviedli k mekkánskym polyteistom. Vzpieral sa a nechcel ísť. Zvolal: „Moji druhovia, ktorí padli ako šahídi, boli poctení džannou!“ Roztrhal putá na rukách, ale Lihjánovci ho zasypali kameňmi a aj z neho urobili šahída. Hazrat Chubajb ibn Adí a Zajd ibn Dasinna sa obrnili trpezlivosťou, lebo si mysleli: „Možno nájdeme príležitosť splniť prieskumnú úlohu, ktorú nám dal Rasululláh.“

Lihjánovci odviedli oboch do Mekky. Polyteisti, ktorým v bitkách pri Badre a Uhude padli najbližší, horeli nenávisťou a smädom po pomste a hľadali príležitosť. Hazrat Chubajba kúpil polyteista Hudžajr ibn Abí Iháb Tamímí, aby sa pomstil za svojho brata, ktorý padol v bitke pri Badre, a hazrat Zajda ibn Dasinnu kúpil Safván ibn Umajja, aby sa pomstil za svojho otca Umajju ibn Chalafa, ktorý padol v bitke pri Badre. Úmyslom polyteistov bolo zabiť oboch. Ale keďže boli v mesiacoch, v ktorých považovali vojnu za zakázanú, držali ich vo väzení a čakali, kým ten čas uplynie. Zavreli ich na rôznych miestach. Obaja sahábovia prejavili v tomto zajatí veľkú trpezlivosť, vytrvalosť a šľachetnosť.

Prepustená otrokyňa Mávija, ktorá bývala v dome, v ktorom bol uväznený hazrat Chubajb ibn Adí (táto žena sa neskôr stala moslimkou), rozprávala:

„Chubajb bol zavretý v jednej izbe v dome, v ktorom som bývala ja. Nevidela som lepšieho zajatca, ako bol on. Jedného dňa sa pozriem, a on má v ruke strapec hrozna veľký ako džbán. Jedol z neho. Každý deň ho videli s takým strapcom v ruke. V tom ročnom období, a to ešte v Mekke, sa hrozno nijako nedalo nájsť. Alah ta’ala mu dával obživu (nafaka). V izbe, do ktorej bol zavretý, vykonával namaz a recitoval vznešený Korán. Ženy, ktoré počúvali vznešený Korán, ktorý recitoval, plakali a ľutovali ho. Niekedy, keď som sa ho spýtala: ‚Máš nejaké prianie?’, povedal: ‚Daj mi sladkej vody, nenos mi mäso zvierat zabitých pre modly, a ešte – oznám mi vopred, kedy ma budú chcieť zabiť; nič iné si neželám.‘ Keď určili deň, v ktorý ho zabijú, išla som a povedala som mu to. Keď sa to dozvedel, vôbec sa nezmenil a neprejavil ani štipku smútku.

Keď sa ten deň priblížil, povedal, že sa chce pred smrťou očistiť, a požiadal o britvu. Dala som britvu svojmu dieťaťu do ruky a poslala som ho. Keď dieťa vošlo k nemu, zrazu som sa zľakla. Povedala som si: ‚Beda! Tento človek zareže dieťa britvou. Jeho aj tak zabijú.‘ Rozbehla som sa pozrieť na dieťa. Chubajb vzal britvu, ktorú som poslala, dieťaťu z ruky a posadil si dieťa na koleno, aby ho pohladkal. Keď som to videla, nesmierne som sa zľakla a začala som kričať. Keď pochopil, o čo ide, povedal: ‚Myslíš si, že toto dieťa zabijem? V našom náboženstve to nie je. Nespravodlivo brať život nie je v našej povahe a nesvedčí to našej dôstojnosti.‘“

Prišiel deň, ktorý polyteisti určili na zabitie Chubajba ibn Adího a Zajda ibn Dasinnu. V ten deň skoro ráno sňali zajatcom reťaze a odviedli ich na miesto zvané Tan’ím mimo Mekky. (Tan’ím je vzdialený 5–8 km od Káby. Tamojší vrch sa tiež nazýva vrch Tan’ím.) Obyvatelia Mekky a predáci polyteistov sa zhromaždili, aby sa pozerali na ich popravu. Navôkol bol veľký zástup.

Na mieste, kde mali zajatcov popraviť, postavili polyteisti dve šibenice. Keď chceli hazrat Chubajba vyzdvihnúť na šibenicu a priviazať, povedal: „Nechajte ma vykonať dva rak’aty namazu.“ Nechali ho a povedali: „Tamto sa modli.“ Chubajb sa hneď postavil k namazu a s chušú’ (pokorou) vykonal dva rak’aty namazu. Zhromaždení polyteisti, ženy a deti ho rozrušene sledovali. Keď skončil namaz, povedal: „Pri Alahovi, keby ste si nemysleli, že namaz predlžujem zo strachu pred smrťou, predĺžil by som ho a vykonal by som viac.“ Prvý, kto pred popravou vykonal dva rak’aty namazu, a tak sa stal príčinou toho, že sa to stalo zvykom a sunnou, je hazrat Chubajb ibn Adí. Keď Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) počul, že pred popravou vykonal dva rak’aty namazu, uznal tento jeho čin za primeraný a správny.2

Keď vykonal namaz, hazrat Chubajba vyzdvihli na šibenicu a priviazali. Tvár mu obrátili od kibly k Medine. Potom povedali: „No tak, odpadni od svojho náboženstva! Prepustíme ťa na slobodu.“ Odpovedal: „Pri Alahovi, neodpadnem! Keby celý svet bol môj a keby mi ho dali, ani vtedy by som od islamu neodpadol!“

Keď polyteisti dostali túto odpoveď, povedali: „Chcel by si teraz, aby bol na tvojom mieste Muhammad a aby zabili jeho? Ak povieš ‚áno‘, zachrániš sa a budeš si pokojne sedieť doma!“ Chubajb povedal: „Ja by som nikdy nesúhlasil ani s tým, aby sa Muhammadovi alejhis-salám zapichol do nohy tŕň!“

Polyteisti sa mu posmievali, smiali sa a povedali: „Ó Chubajb! Odpadni od náboženstva islam! Ak neodpadneš, určite ťa zabijeme!“ Chubajb im odpovedal: „Keď je to na ceste Alaha ta’ala, moja smrť pre mňa nemá nijakú dôležitosť.“

Potom sa Chubajb pomodlil: „Alah môj! Tu nevidím inú tvár, len tvár nepriateľa. Alah môj! Odovzdaj odo mňa salám Svojmu Rasulovi. Oznám Svojmu Rasulovi, čo nám tu urobili!“ a povedal: „As-salámu alejka, ja Rasulalláh.“ Kým sa Chubajb takto modlil, náš milovaný Prorok sedel so vznešenými sahábmi. Zajd ibn Hárisa rozprával: „Jedného dňa, keď sedel so svojimi sahábmi, Rasululláh povedal: ‚Va alejhis-salám.‘ Vznešení sahábovia sa spýtali: ‚Ó Rasulalláh! Na čí salám je to odpoveď?‘ Povedal: ‚To je odpoveď na salám nášho brata Chubajba. Džibríl (alejhis-salám) mi priniesol Chubajbov salám.‘“3

Kurajšovskí polyteisti, ktorí sa zhromaždili okolo Chubajba, podpichovali mladíkov, aby sa na neho vrhli s kopijami, slovami: „Hľa, to je človek, ktorý vám pobil otcov,“ a tí mu začali raniť požehnané telo. Vtedy sa Chubajbova tvár obrátila ku Kábe. Polyteisti ho obrátili k Medine. Hazrat Chubajb sa pomodlil: „Alah môj! Ak som u Teba prijatým služobníkom, obráť mi tvár ku kible.“ Tvár sa mu znova obrátila ku kible. Ani jeden polyteista mu nemohol obrátiť tvár inam ako ku Kábe. Medzitým Chubajb na šibenici predniesol báseň, v ktorej rozprával, ako ho, osamoteného medzi nepriateľmi, robia šahídom. Keď ho polyteisti začali mučiť a bodať mu do tela kopije, ktoré držali v rukách, povedal: „Pri Alahovi, keď už umieram ako moslim, je mi jedno, na ktorú stranu padnem, keď ma rozsekajú! To všetko je na ceste Alaha ta’ala.“

„Ja by som nikdy nesúhlasil ani s tým, aby sa Muhammadovi alejhis-salám zapichol do nohy tŕň!“ Chubajb ibn Adí (radijalláhu anhu)

Potom Chubajb takto preklial polyteistov: „Alah môj! Znič všetkých kurajšovských polyteistov! Rozvráť ich spoločenstvo! Vezmi im duše jednu po druhej, nenechaj ich nažive!“ Keď polyteisti počuli túto kliatbu, nesmierne sa zľakli a časť z nich odtiaľ utiekla. Niektorí z tých, ktorí zostali, mu začali jeden za druhým vrážať kopije. Jeden z nich mu vrazil kopiju do hrude a kopija mu vyšla chrbtom. Kým mu z tela striekala krv a kým na šibenici vydychoval naposledy, Chubajb padol ako šahíd so slovami: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu.“4

Telo Chubajba ibn Adího (radijalláhu anhu) viselo na šibenici štyridsať dní. Telo mu nezhnilo ani nezapáchalo. Neustále z neho tiekla čerstvá krv. Náš milovaný Prorok poslal zo vznešených sahábov hazrat Zubajra ibn Avváma a Mikdáda ibn Asvada, aby priniesli jeho telo. V noci tajne vošli do Mekky. Sňali Chubajba zo šibenice, na ktorej visel, naložili ho na ťavu a vydali sa na cestu do Mediny. Keď sa to polyteisti dozvedeli, vyrazili za nimi vo veľkom zástupe. Aby sa ubránili, obaja sahábovia položili telo na zem. O chvíľu videli, že zem na mieste, kde nechali telo, sa rozostúpila, prijala telo do seba a zavrela sa, a tak pokračovali v ceste do Mediny.

Aj hazrat Zajda ibn Dasinnu priviazali na druhú postavenú šibenicu. Chceli ho prinútiť, aby odpadol od náboženstva. Ale polyteisti nedosiahli nič iné, len to, že Zajdov imán ešte viac upevnili. Vtedy Zajda zasypali dažďom šípov. Napokon z neho urobil šahída Nistás, prepustený otrok Safvána ibn Umajju.