VÝPRAVA NA TABÚK

Tabúk je známe miesto medzi Medinou al-Munavvara a mestom Damask. Niektorí povedali, že je to meno jedného prameňa. Keďže táto výprava bola poslednou výpravou Proroka, nazvali ju „výprava na Tabúk“. Nazýva sa aj „Fádiha“ (Zahanbenie), pretože v tejto výprave boli munáfikovia zahanbení. Nazýva sa aj „Džajš al-usra“ (Vojsko tiesne). V tejto výprave moslimovia zakúsili veľké útrapy. Okrem toho bola cesta ďaleká a počasie veľmi horúce. Nepriateľských vojakov bolo mnoho a boli silní. Bol čas hladu. Na jednej ťave sa striedavo viezlo desať mužov. Väčšina vojakov mesiac nejedla nič okrem datlí. Niekedy jedli pražený jačmeň. Niekedy nemohli nájsť ani ten. Na výpravu na Tabúk sa vyrazilo v deviatom roku po hidžre, v mesiaci radžab, vo štvrtok.

V tom deviatom roku, keď sa islam rýchlo šíril po Arabskom polostrove, arabskí kresťania napísali byzantskému cisárovi Herakleiovi, ktorý „Islamskému štátu“ závidel a chcel zabrániť jeho rastu. Napísali: „Ten muž, ktorý sa objavil a tvrdil, že je prorok, zomrel. Moslimovia teraz trpia hladom a núdzou. Ak ich chceš obrátiť na svoje náboženstvo, teraz je ten správny čas.“ Po tomto liste Herakleios poslal vojsko so štyridsiatimi tisícami mužov pod velením Kubáda, aby bojovalo s moslimami. Keď to Sláva vesmíru počul, zhromaždil svojich sahábov a prikázal im, aby sa pripravili na boj. Keďže v tom roku bolo sucho, sahábovia boli vo veľkej hmotnej núdzi. Iba tí, ktorí sa zaoberali obchodom, boli na tom o niečo lepšie. Islamských vojakov bolo veľmi mnoho. Potravín a vojnovej výstroje bolo málo. Čakali ich útrapy. Prorok si želal, aby sahábovia svojím majetkom pomohli vystrojiť vojakov, ktorí sa zúčastnia boja. Toto želanie Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) pohlo sahábov. Každý prinášal, čo mal, a usiloval sa majetkom i životom pripraviť sa na džihád.

Hazrat Abu Bakr, Prorokov druh z jaskyne, priniesol celý svoj majetok. Keď sa ho Rasul al-akram spýtal: „Čo si nechal svojej rodine, ó Abu Bakr?“, odpovedal: „Nechal som im Alaha ta’ala a Jeho Rasula.“ Hazrat Umar priniesol ako pomoc polovicu svojho majetku. Prorok sa aj jeho spýtal: „Čo si nechal svojej rodine, ó Umar?“ Odpovedal: „Nechal som toľko, koľko som priniesol.“ Prorok povedal: „Rozdiel medzi vami dvoma je taký istý ako rozdiel medzi vašimi slovami.“ Nato hazrat Umar vzdal hazrat Abu Bakrovi uznanie slovami: „Nech je za teba obetovaný môj otec aj moja matka, ó Abu Bakr! V každom pretekaní na ceste dobra ma predbehneš. Teraz som dobre pochopil, že ťa v ničom nebudem môcť predstihnúť.“1 Vznešení sahábovia sa snažili pomôcť, ako len mohli. Munáfikovia sa im však vysmievali a hovorili: „Dávate, aby ste sa predviedli.“ Prorok povedal: „Kto dnes dá almužnu (sadaku), jeho almužna bude v Súdny deň u Alaha ta’ala svedčiť v jeho prospech.“ Po týchto požehnaných slovách Proroka začali veriaci pomáhať ešte viac. Hazrat Usman ibn Affán vystrojil polovicu vojska.2 Usman Zu n-Núrajn (radijalláhu anhu) dal tomuto vojsku deväťsto päťdesiat tiav s ich výstrojom a päťdesiat koní, uhradil náklady na výstroj ich jazdcov a poslal ešte desaťtisíc dinárov, teda sedemsto ukíj zlata.3 Tak spomedzi moslimov pomohol najviac. Hazrat Usman zabezpečil potreby vojska tak dokonale, že nezabudol ani na veľkú ihlu, ktorou by sa látali mechy na vodu. Po tejto jeho pomoci Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Odo dneška sa Usmanovi hriech nebude zapisovať.“4 A jeden zo sahábov, ktorý bol vo veľmi zlých hmotných pomeroch, aby získal odmenu za pomoc džihádu, ťahal v tú noc až do rána vodu v jednom datľovom sade, priniesol Prorokovi datle, ktoré si zarobil, a povedal: „Ó Rasulalláh! Aby som získal spokojnosť svojho Pána, priniesol som, čo som mal v rukách. Prijmi to.“

„Ó Umar! Rozdiel medzi vami dvoma (tebou a Abu Bakrom) je taký istý ako rozdiel medzi vašimi slovami“ Hadís šaríf

Kým moslimskí muži pomáhali, ako mohli, aj ženy na tejto ceste riadne plnili povinnosť, ktorá na ne pripadala. Keď sa chystali na výpravu na Tabúk, moslimovia prechádzali veľmi ťažkým obdobím. Hlad bol taký krutý, že mnohí zo vznešených sahábov, ktorým nič nezostalo, prichádzali k Rasululláhovi a hovorili: „Ó Rasulalláh! Zostali sme bez jazdných zvierat! Nemáme ani čo jesť! Chceme sa v tejto gazve od vás neodlúčiť a získať odmenu za džihád.“ Náš milovaný Prorok im so smútkom oznamoval, že mu nezostalo nič, na čo by ich posadil. Raz prišli k nášmu milovanému Prorokovi s tou istou prosbou Sálim ibn Umajr, Abdulláh ibn Mugaffal, Abu Lajla Máziní, Ulba ibn Zajd, Amr ibn Humám, Harami ibn Abdulláh a Irbád ibn Sárija. Keď im Prorok s veľkým smútkom povedal: „Nenachádzam nič, na čo by som vás posadil,“ rozplakali sa od žiaľu, že zostanú odlúčení od Proroka a že sa nemôžu zúčastniť džihádu. Nato Alah ta’ala zjavil tento vznešený ajat, v ktorom je podľa významu povedané: „(Ó Môj Rasul!) Keď k tebe prišli (aby sa zúčastnili džihádu), povedal si im: ‚Nemám nič, na čo by som vás posadil.‘ Keďže nenachádzali nič, čo by na tejto ceste minuli (a pretože sa nemohli zúčastniť boja), odišli a ich oči boli zaplavené slzami od zármutku. Niet na nich nijakej zodpovednosti (hriechu).“5 Napokon aj ich vystrojili na gazvu hazrat Abbás a hazrat Usman. Keď boli prípravy dokončené, Prorok zhromaždil vojsko v Sanijjat al-Vadá. Tých, ktorí sa gazvy nezúčastnili, bolo tak málo, akoby ich ani nebolo. Keď zhromaždil vojsko a rozhodol sa vyraziť, Rasul al-akram nechal v Medine ako svojho zástupcu Muhammada ibn Maslamu.6 Pred odchodom na výpravu Prorok povedal: „Vezmite si so sebou viac obuvi. Kým budete mať náhradnú obuv, nebudete trpieť.“

Keď vojsko vyrazilo, vodca munáfikov Abdulláh ibn Ubajj vyslovoval nepodložené reči, aby moslimov vystrašil. Dokonca hovoril: „Prisahám, akoby som už videl jeho a jeho sahábov spútaných povrazmi po dvoch…“ Vznešení sahábovia si však tieto reči vôbec nevšímali a ich túžba zúčastniť sa džihádu deň čo deň rástla. Keď to munáfikovia videli, pukali od zlosti. Keď sa malo vyraziť zo Sanijjat al-Vadá na Tabúk, Rasululláh dal rozvinúť zástavy vojska (zástavy a koruhvy). Veľkú zástavu dal hazrat Abu Bakrovi a jednu zástavu hazrat Zubajrovi ibn Avvámovi. Zástavu kmeňa Avs dal Usajdovi ibn Hudajrovi a zástavu kmeňa Chazradž Abu Dudžánovi.7 Počet vznešených sahábov pod velením Proroka bol tridsaťtisíc, z toho desaťtisíc jazdcov. Za veliteľa pravého krídla bol určený hazrat Talha ibn Ubajdulláh a ľavého hazrat Abdurrahmán ibn Avf.8 Slávni sahábovia vyrazili vo veľmi veľkej horúčave pod velením svojho Proroka. Keďže na ich čele bol habíb Alaha ta’ala, ani to, že nemali jedlo a pitie, ich nemohlo odvrátiť od cesty, ani ich nemohla vystrašiť diaľka cesty a množstvo nepriateľských vojakov. S takým vodcom mohli ísť kamkoľvek. Náš milovaný Prorok a hrdinskí sahábovia si na každom zastavení chvíľu oddýchli a potom znova pokračovali v ceste. Ich ôsmym zastavením bol Hidžr, kde bol zničený ľud Sáliha alejhis-salám. Keďže neposlúchli príkaz svojho proroka, Alah ta’ala ich zničil jedným mocným sajhom, to jest výkrikom. Sultán vesmíru povedal svojim sahábom: „Dnes v noci bude fúkať silná víchrica z opačnej strany. Nech nikto nevstáva, ak pri ňom nie je druh. Nech si každý zviaže koleno svojej ťavy. Toto je miesto, na ktoré bol zoslaný trest. Nech nikto nepije túto vodu a nech si ňou neberie abdest!…“ Všetci tento príkaz poslúchli. Silná víchrica, ktorá sa v noci zdvihla, začala prevracať všetko naokolo. Jeden muž, ktorý si nezviazal ťavu, vstal sám, aby ju hľadal, a víchrica ho zachytila a odhodila k úpätiu vrchu Tajj. Iný musel naliehavo vykonať potrebu. Na mieste, kam kvôli tomu odišiel, ochorel na chorobu nazývanú chunnák (záškrt). Vďaka modlitbe Proroka sa opäť uzdravil.

V to ráno nezostala v nádobách na vodu ani kvapka vody. Všetci umierali od smädu. Munáfikovia to považovali za vhodnú príležitosť a pokúšali sa vyvolať rozbroj slovami: „Keby bol Muhammad naozaj prorok, pomodlil by sa a dal by zoslať dážď.“

Keď bol stav predostretý Vodcovi svetov, zdvihol svoje požehnané ruky a prosil Alaha ta’ala, aby zoslal dážď. Uprostred horúceho a jasného počasia sa hneď objavili dažďové mraky. Začal silný dážď. Každý si naplnil nádoby, vzal si abdest a napojil zvieratá. Keď dážď ustal a mraky sa rozišli, ukázalo sa, že dážď padal iba na vojsko.

„Kto dnes dá almužnu (sadaku), jeho almužna bude v Súdny deň u Alaha ta’ala svedčiť v jeho prospech“ Hadís šaríf

Výprava na Tabúk

Náš milovaný Prorok a sahábovia zvolali tekbír. Vzdali chválu Alahovi ta’ala. A munáfikom povedali: „Teraz vám už nezostala nijaká výhovorka. Uverte v Alaha ta’ala a v Jeho Rasula a buďte dobrými moslimami!…“ Nehanební munáfikovia však odpovedali: „No a čo sa stalo?… Jeden mrak prechádzal, pustil dážď a odišiel!…“ Aj hlad dosiahol krajnú hranicu: došlo to tak ďaleko, že dvaja sa delili o jednu datľu. Napriek krutej horúčave, hladu a smädu, ktoré trpeli, priblížili sa k Tabúku. Habíb al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „In šá’a lláh, zajtra v čase duhá (dopoludnia) prídete k prameňu Tabúk. Kým neprídem ja, nevystierajte ruku k tej vode.“ Na druhý deň tam dorazili. Vody v prameni bolo dosť málo. Náš milovaný Prorok dal trochu tej vody naliať do jednej nádoby, vložil do nej svoju požehnanú ruku a pomodlil sa. Potom vodu vyliali späť do prameňa. Voda v okamihu vzrástla a rozmnožila sa. Hoci z nej pilo islamské vojsko s tridsiatimi tisícami mužov, vôbec neubudla. Neskôr sa touto vodou, ktorá bola zázrakom Slávy vesmíru, zavlažilo celé okolie. Ten kraj sa stal úplne zelenou rovinou a oplýval požehnaním (bereketom). Keď Rasul al-akram so svojimi slávnymi sahábmi dorazil do Tabúku, nenašli pred sebou byzantské vojská zložené z Byzantíncov a z pokresťančených arabských kmeňov, ako boli Ámila, Lachm a Džuzám. Pri Múte bolo stotisícové byzantské vojsko porazené tromi tisícami mudžáhidov. A teraz proti nim stálo tridsaťtisíc mudžáhidov a ich veliteľom bol Vodca vesmíru. Keď Byzantínci počuli, že náš milovaný Prorok prichádza so zhromaždenými hrdinskými sahábmi, každý z nich hľadal, kam utiecť.

Rasululláh sa poradil so svojimi sahábmi a nešiel ďalej ako po Tabúk. V tom čase niektoré kmene a štáty, ktoré boli v tom kraji, počuli, že prišlo islamské vojsko. Zo strachu poslali k Prorokovi svoje posolstvá a požiadali o amán so záväzkom, že budú platiť džizju. Prorok im preukázal milosť a ich návrhy prijal; s každým z nich zvlášť boli spísané ustanovenia zmluvy a bolo im povedané, že sú v bezpečí.

Sarvar al-kájinát (alejhi afdalu s-salavát) čakal na nepriateľa takmer dvadsať dní. V Tabúku viedol so vznešenými sahábmi mnoho rozhovorov (sohbetov) a obmýval im srdcia v mori nuru. Zo svojho požehnaného srdca vlieval do ich sŕdc fajz a požehnanie, ktoré z neho prúdili. V jednom zo svojich sohbetov, ktorým niet rovných, povedal: „Mám vám povedať, kto je najlepší a najčestnejší spomedzi ľudí?“ Vznešení sahábovia povedali: „Povedz, ó Rasulalláh!“

Nato povedal: „Najlepší spomedzi ľudí je ten, kto až do posledného dychu pracuje na Alahovej ceste, na chrbte svojho koňa alebo svojej ťavy, alebo na vlastných nohách. A najhorší spomedzi ľudí je spupný človek, ktorý číta Knihu Alaha ta’ala, ale nemá z nej nijaký úžitok.“

A jednému mužovi, ktorý sa ho pýtal, čo znamená byť šahídom, povedal: „Prisahám pri Alahovi ta’ala, v ktorého ruke je moja existencia, že šahídi prídu v Súdny deň s mečmi zavesenými na krku. Budú sedieť na minbaroch z nuru.“9

V tejto gazve bolo vidieť mnoho zázrakov Proroka. Tak napríklad, keď sa chystali vrátiť z Tabúku do Mediny, sahábovia, ktorí už od hladu nemohli vydržať, predostreli Prorokovi svoj stav. Rasululláh dal zvyšok ich jedla zozbierať na jednu koženú prikrývku. Sotva by to naplnilo jeden malý hrniec. Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) obnovil abdest a vykonal namaz s dvoma rak’atmi. Zdvihol požehnané ruky a modlil sa, aby jedlo bolo požehnané. Potom prikázal sahábom, aby priniesli svoje nádoby. Vo veľkom vojsku sa naplnili všetky nádoby, takže ani jedna nezostala prázdna. Okrem toho, hoci všetci mudžáhidi jedli, až kým sa nenasýtili, ukázalo sa, že jedla na prikrývke vôbec neubudlo.

„In šá’a lláh, zajtra v čase duhá (dopoludnia) prídete k prameňu Tabúk. Kým neprídem ja, nevystierajte ruku k tej vode“ Hadís šaríf