ROZLÚČKOVÁ CHUTBA

Chvála patrí iba Alahovi ta’ala. Jemu vzdávame chválu, od Neho prosíme odpustenie a k Nemu sa kajáme. K Alahovi ta’ala sa utiekame pred zlom našich duší a pred hriechmi našich skutkov. Toho, koho Alah ta’ala vedie správnou cestou, nikto nemôže zviesť, a toho, koho On nechá blúdiť, nikto nemôže priviesť na správnu cestu. Svedčím, že niet boha okrem Alaha ta’ala. On je jediný. Nemá Sebe rovného ani spoločníka. A ďalej svedčím, že Muhammad (alejhis-salám) je Jeho služobník a Jeho rasul.

Ó Alahovi služobníci! Odkazujem vám, aby ste sa báli Alaha ta’ala a aby ste Ho poslúchali.

Ó ľudia! Dobre počúvajte moje slová! Neviem, možno sa po tomto roku už nikdy viac s vami na tomto mieste nestretnem. Ó ľudia! Ako je tento váš deň posvätným dňom, ako je tento váš mesiac posvätným mesiacom, ako je toto vaše mesto (Mekka) požehnaným mestom, tak sú posvätné aj vaše životy, váš majetok a vaša česť. Sú chránené pred každým násilím.

Moji sahábovia! Zajtra sa stretnete so svojím Pánom a určite budete opýtaní na každý svoj dnešný stav a skutok. Dajte si pozor, aby ste sa po mne nevrátili k starým bludom a nezačali si navzájom stínať hlavy!

Nech tento môj odkaz tí, ktorí sú tu prítomní, odovzdajú tým, ktorí tu nie sú!

Môže byť, že ten, komu sa odovzdá, pochopí a zachová ho lepšie ako ten, kto tu bol a počul ho. Moji sahábovia! Kto má u seba niečo zverené (amánat), nech to vráti majiteľovi!

Každý druh úžery je zrušený. Je pod mojimi nohami. Istinu svojho dlhu však musíte vrátiť. Ani nepáchajte krivdu, ani krivdu neznášajte. Na príkaz Alaha ta’ala je úžera teraz zakázaná. Každý druh tohto ošklivého zvyku z obdobia džáhilijje je pod mojimi nohami. Prvá úžera, ktorú ruším, je úžera Abbása, syna Abdulmuttaliba (môjho strýka). Moji sahábovia! Úplne sú zrušené aj krvné pomsty, ktoré sa viedli v období džáhilijje. Prvá krvná pomsta, ktorú ruším, je krvná pomsta za Rabíu, vnuka Abdulmuttaliba (syna môjho strýka).

Ó ľudia! Presúvať posvätné mesiace, aby sa mohlo bojovať, nepochybne znamená zájsť veľmi ďaleko v neviere (kufre). Tým sú neveriaci zvádzaní. (Jeden mesiac) v jednom roku považujú za dovolený a v druhom roku ho vyhlasujú za zakázaný. Robia to, aby sa zhodovali s počtom mesiacov, ktoré Džanáb al-Hakk urobil dovolenými a zakázanými. To, čo Alah ta’ala zakázal, robia dovoleným a to, čo dovolil, robia zakázaným.

Ó moji sahábovia! My vykonávame hadž presne v jeho čase. Poradie mesiacov je také, aké bolo, keď ich Alah ta’ala stvoril. Niet pochýb, že čas sa vrátil do podoby a poriadku, aký mal v ten deň, keď ho Alah ta’ala stvoril.

„Alah môj! Rozmnož česť, vznešenosť, velebnosť a vážnosť tohto Domu. Rozmnož aj česť, velebnosť, úctu a dobrotu tých, ktorí ho uctievajú hadžom a umrou“ Hadís šaríf

Ó ľudia! Satan dnes navždy stratil moc, aby na tejto vašej zemi znova nastolil svoj vplyv a svoju vládu. Ak ho však, okrem týchto vecí, ktoré som zrušil, budete nasledovať v skutkoch, ktoré považujete za malicherné, poteší ho to. Aby ste si zachovali svoje náboženstvo, chráňte sa aj toho!

Ó ľudia! Odporúčam vám, aby ste chránili práva žien a aby ste sa v tom báli Alaha ta’ala. Vy ste si vzali ženy ako Alahom zverený amánat; ich česť a cudnosť ste si urobili dovolenými tým, že ste dali slovo v mene Alaha ta’ala. Vy máte právo voči ženám a aj ony majú práva voči vám. Vaším právom voči ženám je, aby nedovolili nijakému človeku, ktorého vy nemáte radi, narušiť súkromie vášho domu. Ak do vášho domu prijmú niekoho, kto vám nie je po vôli, môžete ich odvrátiť miernym úderom. A právom žien voči vám je, aby ste im dovoleným spôsobom zabezpečili všetku stravu a odev. Ó veriaci! Zanechávam vám amánat: kým sa ho budete pevne držať, nikdy nezablúdite z cesty. Tým amánatom je Kniha Alaha ta’ala, vznešený Korán. (V iných podaniach je povedané aj: „moja sunna“ a „moja Ahl al-bajt“.)

Ó veriaci! Dobre počúvajte moje slová a dobre ich zachovajte! Moslim je moslimovi bratom, a tak sú všetci moslimovia bratia. Nikomu nie je dovolené siahnuť na nijaké právo, ktoré patrí jeho bratovi vo viere, iba ak mu ho on sám dobrovoľne dá. Moji sahábovia! Nekrivdite svojim dušiam (sebe). Aj vaša duša má voči vám právo. Ó ľudia! Alah ta’ala dal každému, kto má právo, jeho právo (vo vznešenom Koráne). Dedič nepotrebuje závet. Dieťa patrí tomu, na ktorého lôžku sa narodilo. Tomu, kto pácha zinu (smilstvo), patrí odopretie. Toho bez rodu, kto si privlastňuje rod niekoho iného okrem svojho otca, alebo nevďačníka, ktorý sa pripisuje niekomu inému okrem svojho pána, nech postihne hnev Alaha ta’ala a kliatba anjelov a všetkých moslimov! Džanáb al-Hakk od takých ľudí neprijme ani pokánie, ani spravodlivé svedectvo. Ó ľudia! Váš Pán je jeden. Aj váš otec je jeden: všetci ste Adamove deti. A Adam je zo zeme. U Alaha je najvzácnejší ten z vás, kto má najviac bohabojnosti. Arab nemá nijakú prednosť pred tým, kto nie je Arab. Prednosť je iba v bohabojnosti. Ak vám za veliteľa ustanovia hoci aj zmrzačeného čierneho otroka a ak vás spravuje podľa Alahovej Knihy, počúvajte ho a poslúchajte ho. Vinníka nemožno obviniť z ničoho okrem jeho vlastnej viny. Otca nemožno obviniť z viny jeho syna, ani syna z viny jeho otca.

Ó ľudia! Dajte si pozor! Tieto štyri veci v nijakom prípade nesmiete robiť:

1. Nepridružujte k Alahovi nič ako spoločníka.

2. Nezabíjajte bez práva život, ktorý Alah urobil posvätným.

3. Nepáchajte zinu.

4. Nekradnite.

Bolo mi prikázané viesť džihád proti ľuďom, kým nepovedia „Lá iláha illalláh, Muhammadun rasululláh“ (to jest, kým sa nestanú moslimami). Keď to povedia, ochránia svoju krv a svoj majetok. A ich zúčtovanie je ponechané na Alaha ta’ala. Ó ľudia! Zajtra sa vás budú pýtať na mňa, čo poviete?… Vznešení sahábovia povedali: „Svedčíme, že si odovzdal náboženstvo Alaha ta’ala, že si splnil svoju povinnosť a že si nám dal odkaz a radu.“ Nato Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) zdvihol svoj požehnaný ukazovák, spustil ho smerom k zhromaždeniu a povedal: „Buď svedkom, Pane môj! Buď svedkom, Pane môj! Buď svedkom, Pane môj!“

V ten deň, keď náš milovaný Prorok predniesol Rozlúčkovú chutbu, bol zjavený tretí vznešený ajat súry al-Máida, ktorého význam je: „Dnes som vám dokončil vaše náboženstvo, dovŕšil som voči vám Svoj dar a súhlasil som, aby bol islam vaším náboženstvom…“ Keď Prorok tento vznešený ajat zarecitoval vznešeným sahábom, hazrat Abu Bakr sa rozplakal. Keď sa ho vznešení sahábovia spýtali, prečo plače, povedal: „Tento vznešený ajat poukazuje na to, že Rasululláhov odchod na áchiru je blízko. Preto plačem.“1

Po chutbe vykonal vakfu (státie) na Džabal ar-Rahma. Večerný namaz nevykonal na Arafáte, ale spolu s nočným namazom ho ako imám vykonal v Muzdalife. Tú noc zostali v Muzdalife. Na druhý deň ráno vykonali vakfu pri Maš’ar al-Harám. V prvý deň sviatku sa vydali z Muzdalify do Miná. Cestou bez zastavenia prešli údolím nazývaným Muhassir, kde sa zastavili ľudia slona (ashábu l-fíl)2. Prišli do Miná; tam Prorok sám obetoval šesťdesiattri obetných tiav a potom dal nôž hazrat Alimu. Ostatné obetoval hazrat Ali. Na druhý, tretí a štvrtý deň sviatku hádzali kamienky na džamarát (miesta kameňovania) a štrnásteho dňa mesiaca zulhidždža pred ranným namazom prišli k Bajtulláhu a vykonali rozlúčkový taváf. Rasululláh zostal v Mekke desať dní, a keď vykonal Rozlúčkový hadž a rozlúčkový taváf, vrátil sa do Mediny. V Masdžid an-Nabaví vykonal namaz s dvoma rak’atmi a vošiel do svojho požehnaného domu. Po Rozlúčkovom hadži sa vznešení sahábovia rozišli do krajov, z ktorých prišli, a tam rozprávali, čo Rasululláh oznámil a prikázal.