ODCHOD PROROKA NA ÁCHIRU

Ustanovenie Usámu ibn Zajda za veliteľa

Boli posledné dni mesiaca safar. Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) chcel Byzantíncov, skôr ako sa Byzantská ríša na severe stane pre moslimov veľkým nebezpečenstvom, znova pozvať do islamu, a ak to neprijmú, bojovať s nimi a dostať ich pod vládu Islamského štátu. Preto prikázal svojim hrdinským sahábom, aby sa pripravili na boj s Byzantíncami. Vznešení sahábovia sa rozišli, aby sa pripravili. Rasul al-akram zavolal hazrat Usámu ibn Zajda a povedal: „Ó Usáma! S menom a požehnaním Alaha ta’ala choď do Šámu, k hranici Balká, k Dárúmu v Palestíne, na miesto, kde sa tvoj otec stal šahídom. Nech tie kraje podupú kone. Ustanovil som ťa za najvyššieho veliteľa tohto vojska. Náhle príď k obyvateľom Ubny a udri na nich ako blesk. Choď tak rýchlo, aby správa o tom nedošla na miesto, kam ideš, skôr ako ty. Vezmi so sebou sprievodcov a špehov a hliadky pošli pred sebou. Ak ti Alah ta’ala daruje víťazstvo, zostaň chvíľu medzi nimi.“ Potom prikázal, aby sa tábor postavil v Džurfe, svojimi požehnanými rukami uviazal zástavu a odovzdal ju Usámovi.4

V mešite vystúpil na minbar a povedal: „Moji sahábovia! Ako bol Usámov otec Zajd hodný byť veliteľom a ako mi bol najmilší, tak je po ňom aj jeho syn Usáma hodný byť veliteľom. Usáma je mi jedným z najmilších ľudí.“

Medzi tými, ktorí mali ísť do boja pod velením hazrat Usámu, boli aj poprední sahábovia ako hazrat Abu Bakr, hazrat Umar, hazrat Abu Ubajda ibn Džarráh a hazrat Sa’d ibn Abí Vakkás.

Keďže však Sultán vesmíru na druhý deň náhle ochorel, odchod vojska bol odložený až na čas po odchode Proroka na áchiru. Náš milovaný Prorok ochorel na ťažkú horúčku (humma). Teplota mu stále stúpala a choroba sa zhoršovala.

Jednej noci, keď mu bolesti poľavili, o polnoci vstal z lôžka. Obliekol sa a chystal sa vyjsť von. Keď to naša matka hazrat Áiša videla, spýtala sa: „Nech je za teba obetovaný môj otec aj moja matka, ba aj môj život, ó Rasulalláh! Kam ideš?“ Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) odpovedal: „Dostal som príkaz prosiť o odpustenie pre tých, ktorí sú pochovaní na cintoríne Bakí. Idem tam.“

Vzal so sebou Abu Muvajhibu a Abu Ráfiho a odišli. Na cintoríne sa dlho modlil a prosil Alaha ta’ala, aby im odpustil a zmiloval sa nad nimi. Keď sahábovia, ktorí boli s ním, videli, ako vytrvalo Prorok prosí, povedali: „Keby sme len aj my boli teraz pochovaní tu, aby sme boli poctení tým, že sa nám dostane tejto modlitby Rasululláha!“ Náš milovaný Prorok sa obrátil k Abu Muvajhibovi a povedal: „Ó Abu Muvajhiba! Bola mi daná voľba medzi pokladmi tohto sveta a dobrodeniami áchiry. Bolo mi povedané: ‚Ak chceš, zostaň na tomto svete a potom vstúp do džanny, a ak chceš, nech sa ti dostane Likáulláh (stretnutia s Alahom ta’ala) a vstúp do džanny.‘ Ja som si vybral Likáulláh a potom džannu.“

„Ó veriaci! Pri Alahovi vás prosím, kto má u mňa nejaké právo, nech vstane, nech príde a nech si ho vezme tu, pred Súdnym dňom“ Hadís šaríf

Jedného dňa sa vydal prosiť o odpustenie pre šahídov, ktorí ležia pri Uhude. Dlho sa za nich modlil a prosil Alaha ta’ala. Potom prišiel do mešity a povedal vznešeným sahábom: „Ja z vás prvý prídem k nádrži (havd) Kausar a privítam vás. Tam je naše miesto stretnutia… Nebojím sa o vás, že sa po mne vrátite k širku. Bojím sa však, že sa oddáte tomuto svetu, že si budete preň navzájom závidieť, že sa budete navzájom zabíjať a že napokon zahyniete, ako zahynuli tí pred vami…“ Potom odišiel do svojho požehnaného domu. Choroba sa mu zhoršila. Jeho požehnané manželky oznámili nášmu milovanému Prorokovi, že si želajú, aby zostal v dome našej matky hazrat Áiše, a že jej postupujú svoje práva. Potešil sa tejto obetavosti svojich čistých manželiek, za všetky sa pomodlil a zvyšné dni začal tráviť v dome našej matky hazrat Áiše. Teplota Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) veľmi stúpla. Pre silu horúčky sa musel na lôžku obracať z jedného boku na druhý. Kým bol v takom stave, vznešení sahábovia ho prichádzali navštíviť a veľmi sa rmútili pre ťažké utrpenie, ktoré znášal. Abu Saíd Chudrí rozprával: „Prišiel som do požehnanej prítomnosti Rasululláha. Bol prikrytý zamatovou prikrývkou. Teplo horúčky prenikalo cez prikrývku, takže sme sa pre horúčavu nemohli prikrývky dotknúť rukou. Keď Rasululláh videl náš úžas a smútok, povedal:

‚Najťažšia skúška prichádza na prorokov. Napriek tomu sa prorok skúškam teší viac, ako sa vy tešíte dobrodeniam, ktoré dostávate.‘“

Umm Bišr bint Bará rozprávala: „Šla som navštíviť Rasululláha. Jeho požehnané telo horelo ako oheň. Povedala som: ‚Nech je môj život obetou za teba, ó Rasulalláh! Nikdy som nevidela takú ťažkú chorobu!…‘ On povedal: ‚Ó Umm Bišr! Horúčka je ťažká, aby bola moja odmena veľká. Táto choroba je stopou otráveného mäsa, ktoré som ochutnal v Chajbare. Horkosť toho mäsa som neustále cítil. Jed, ktorý som v ten deň zjedol, mi teraz trhá abhar, to jest aortu.‘“5

Náš milovaný Prorok povedal aj hazrat Abdulláhovi ibn Masúdovi: „Niet moslima, ktorého postihne choroba, aby mu Alah ta’ala nezhodil chyby a hriechy, ako zo stromu opadáva lístie!“6 Choroba sa zo dňa na deň zhoršovala. Vznešení sahábovia sa preto veľmi rmútili a vo svojich domoch nemohli nájsť pokoj. Zhromaždili sa v mešite. Aby sa dozvedeli o Prorokovom stave, poslali k nemu hazrat Aliho. Vodca svetov sa posunkom spýtal: „Čo hovoria moji sahábovia?“ On povedal: „Veľmi sa rmútia a sú znepokojení a hovoria: ‚Čo ak nás Rasululláh opustí!…’“ Náš milovaný Prorok, ktorého milosť k sahábom bola bezhraničná, prekonal silu svojej choroby, vstal, a opierajúc sa o hazrat Aliho a hazrat Fadla ibn Abbása, prišiel do mešity. Vystúpil na minbar, a keď vzdal chválu a velebenie Alahovi ta’ala, povedal vznešeným sahábom:

„Ó moji sahábovia! Počul som, že sa trápite pri myšlienke na moju smrť. Zostal azda niektorý prorok naveky medzi svojou ummou, aby som aj ja zostal naveky medzi vami? Vedzte, že ja odídem k svojmu Pánovi. Moja rada vám znie: preukazujte úctu starším spomedzi muhádžirov! Ó muhádžirovia! A vám odkazujem toto: robte dobro ansárom! Oni robili dobro vám. Prijali vás do svojich domov. Hoci sami žili v núdzi, uprednostnili vás pred sebou. Urobili vás spoločníkmi vo svojom majetku. Ktokoľvek bude spravovať ansárov, nech sa o nich stará a tým z nich, ktorí sa prehrešia, nech odpustí,“ povedal. Potom im dal mnoho krásnych a dojímavých rád a povedal: „Alah ta’ala dal jednému zo Svojich služobníkov na výber, či zostane na tomto svete, alebo odíde k svojmu Pánovi. Ten služobník si želal odísť k svojmu Pánovi.“ Hazrat Abu Bakr pochopil, že Rasululláh týmito slovami naznačuje svoju smrť, a so slovami: „Nech sú naše duše obetou za teba, ó Rasulalláh!“ sa rozplakal. More milosrdenstva, náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam), povedal: „Neplač, ó Abu Bakr!“ a prikázal mu, aby bol trpezlivý a vydržal. Z jeho požehnaných očí tiekli slzy. „Ó moji sahábovia! Som veľmi spokojný s Abu Bakrom, ktorý úprimne, s ichlásom obetoval svoj majetok na ceste náboženstva islam. Keby bolo možné vziať si priateľa na ceste áchiry, vybral by som si jeho,“ povedal a prikázal: „Zatvorte všetky dvere, ktoré sa otvárajú do mešity, okrem Abu Bakrových!“

Potom zostúpil z minbaru a vrátil sa do izby našej matky hazrat Áiše. Vznešení sahábovia sa rozplakali. Nato Prorok, opierajúc sa o ruky hazrat Aliho a Fadla ibn Abbása, znova prišiel do mešity. Postavil sa na spodný schod minbaru a povedal vznešeným sahábom: „Ó muhádžirovia a ó ansárovia! Nemá zmysel ponáhľať sa k tomu, čoho čas je určený. Alah ta’ala sa kvôli nikomu zo Svojich služobníkov neponáhľa. Kto sa pokúsi zmeniť kadá a kadar Alaha ta’ala a premôcť Jeho vôľu, toho On zdrví a zahubí.

Kto chce oklamať Alaha ta’ala a podviesť Ho, tomu sa veci pokazia a sám zostane oklamaný. Vedzte, že ja som k vám mierny a milosrdný (raúf a rahím). Aj vy sa ku mne pripojíte. Miesto, kde sa ku mne pripojíte, je pri nádrži Kausar (havd). Kto chce vojsť do džanny a pripojiť sa ku mne, nech nehovorí zbytočné reči. Ó moslimovia! Neviera (kufr) a páchanie hriechov sú príčinou, že sa dobrodenie zmení a obživa zmenší. Ak ľudia poslúchajú príkazy Alaha ta’ala, panovníci, predáci a miestodržitelia budú k nim milosrdní a láskaví. No ak páchajú hriechy a necnosti, ak prekračujú každú mieru a hrešia, nedostanú milosrdných panovníkov. Tak ako je môj život pre vás dobrom, tak je aj moja smrť dobrom a milosťou. Ak som niekoho nespravodlivo udrel alebo mu povedal zlé slovo, súhlasím, aby mi urobil to isté, a tak si vzal svoje právo; ak som od niekoho z vás nespravodlivo niečo vzal, súhlasím, aby si to žiadal späť, a som pripravený, aby sme si navzájom odpustili. Lebo trest na tomto svete je oveľa ľahší ako trest na áchire. Ten sa znáša ľahšie.“ Tak ako predtým vyjadril spokojnosť s hazrat Abu Bakrom, tak aj v tejto chutbe vyjadril spokojnosť s hazrat Umarom a povedal: „Umar je so mnou a ja som s ním. Po mne je pravda s Umarom.“

„Najťažšie skúšky prichádzajú na prorokov. Napriek tomu sa prorok raduje zo skúšok viac, než sa vy radujete z dobrodení, ktoré sú vám dané“ Hadís šaríf

Po tejto chutbe Rasululláh zostúpil z minbaru. Po namaze znova vystúpil na minbar, dal im posledné odkazy a rady a povedal: „Zveril som vás Alahovi ta’ala.“ Potom sa rozlúčil so sahábmi a vošiel do svojej izby. Jedného dňa, keď boli jeho bolesti veľmi silné, si Vodca svetov (sallalláhu alejhi va sallam) zavolal hazrat Bilála Habešího, aby si so vznešenými sahábmi navzájom odpustili a aby neodišiel na áchiru s cudzími právami na sebe. Povedal mu: „Zavolaj ľudí! Nech sa zhromaždia v mešite. Chcem im dať svoj posledný odkaz!…“

Hazrat Bilál zhromaždil sahábov v mešite. Náš milovaný Prorok prišiel do mešity, opierajúc sa o hazrat Aliho a Fadla. Sadol si na minbar, chválil a velebil Alaha ta’ala (chvála a velebenie) a povedal: „Ó moji sahábovia! Vedzte, že sa priblížila moja rozlúčka s vami. Kto má voči mne nejaké právo, nech si ho odo mňa žiada. Ten, komu som drahý, nech si odo mňa vyžiada svoje právo, alebo mi ho odpustí, aby som k svojmu Pánovi a k Jeho milosti odišiel po tom, čo som tieto práva vyrovnal.“ Potom zostúpil z minbaru a viedol poludňajší (zuhr) namaz. Po namaze znova vystúpil na minbar a zopakoval to, čo povedal pred namazom. Počas svojej choroby Prorok vždy, keď zaznel ezan, vychádzal do požehnanej mešity, bol imámom vznešených sahábov a vykonával spoločný namaz.7 Tri dni predtým, ako náš milovaný Prorok odišiel na áchiru, sa jeho choroba zhoršila. Nemohol vyjsť do mešity a viesť spoločný namaz. Prvým namazom, ktorý nemohol vykonať spoločne s ostatnými, bol nočný (išá) namaz.

Hazrat Bilál ako vždy prišiel v tom čase k dverám a povedal: „As-salát, ja Rasulalláh!“ Náš milovaný Prorok bol taký vyčerpaný, že nemal silu ísť do mešity. Povedal: „Povedzte Abu Bakrovi! Nech vedie namaz mojich sahábov.“ Naša matka hazrat Áiša sa spýtala: „Nech je moja duša obetou za vás, ó Rasulalláh! Môj otec má mäkké srdce a je veľmi citlivý. Ak sa postaví na vaše miesto a neuvidí vás tam, od plaču nebude môcť recitovať. Neprikážete, aby bol imámom Umar?“ Prorok znova povedal: „Povedzte Abu Bakrovi! Nech je imámom mojich sahábov a nech vedie namaz.“ Hazrat Bilál to oznámil Abu Bakrovi Siddíkovi. Keď hazrat Abu Bakr v mihrábe neuvidel Rasululláha, bolo mu, akoby ho niečo zasiahlo do srdca; takmer stratil vedomie. Plakal!… plakal!… Aj vznešení sahábovia sa rozplakali. Keď sa Habíbulláh spýtal, aký je to plač, ktorý prichádza z mešity, naša matka hazrat Fátima mu vysvetlila: „Nech je moja duša obetou za teba, ó Rasulalláh! Sahábovia plačú, lebo nedokážu zniesť rozlúčku s tebou!…“8 More milosrdenstva, náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam), bol veľmi dojatý. Aby utešil svojich sahábov, napriek takej ťažkej chorobe s námahou vstal. Opierajúc sa o hazrat Aliho a hazrat Abbása, prišiel do mešity. Po namaze povedal: „Ó moji sahábovia! Ste pod ochranou Alaha ta’ala a ja som vás zveril Alahovi ta’ala! Buďte bohabojní. Bojte sa Alaha ta’ala. Držte sa príkazu Alaha ta’ala a poslúchajte. Ja teraz odchádzam z tohto sveta.“

Boli to tri dni predtým, ako náš milovaný Prorok odišiel na áchiru. Džibríl alejhis-salám prišiel navštíviť Rasululláha a povedal: „Ó Rasulalláh! Alah ta’ala vám posiela salám. Hoci vie, v akom ste stave, pýta sa, ako sa máte a ako sa cítite.“ Vodca svetov povedal: „Som smutný!“ Džibríl alejhis-salám prišiel aj v nedeľu a povedal to isté. Prorok mu opäť dal tú istú odpoveď. Džibríl alejhis-salám oznámil aj to, že bol zabitý Asvad Ansí, ktorý sa v Jemene vyhlasoval za proroka. Rasul al-akram to oznámil svojim sahábom. Pred chorobou mu prišlo niekoľko zlaťákov; niektoré dal chudobným a niektoré hazrat Áiši. V nedeľu sa Rasululláhova choroba zhoršila. Veliteľovi vojska hazrat Usámovi, ktorý k nemu prišiel, nepovedal nič. Zdvihol však svoje požehnané ruky a prešiel nimi po ňom. Ľudia pochopili, že sa za neho modlil. Trinásty a posledný deň jeho choroby… Tento deň bol, tak ako deň, keď náš milovaný Prorok poctil svet svojím príchodom, dvanástym dňom mesiaca rabí al-avval, pondelkom. Sultán vesmíru pocítil vo svojom požehnanom tele isté uľahčenie… Keď mali vznešení sahábovia vykonať ranný (subh) namaz za Abu Bakrom Siddíkom, Vodca svetov prišiel do požehnanej mešity. Uvidel svoju ummu, ako zoradená v radoch uctieva Alaha. Zaradoval sa a usmial sa. Aj vznešení sahábovia, keď uvideli Rasululláha v mešite, sa zaradovali v domnení, že choroba prešla. Abu Bakr Siddík (radijalláhu anhu) pochopil, že prišiel náš milovaný Prorok, a chcel ustúpiť dozadu. Prorok mu dal znamenie, ktoré znamenalo: „Zostaň na svojom mieste!“ A sám vykonal namaz za hazrat Abu Bakrom, nasledujúc ho.9 Tak hazrat Abu Bakr na Rasululláhov príkaz viedol ako imám vznešených sahábov v sedemnástich namazoch. Rasul al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) po namaze odišiel do izby hazrat Áiše a ľahol si. Povedal: „Chcem predstúpiť pred Alaha ta’ala bez toho, aby som za sebou zanechal svetský majetok. Rozdaj chudobným aj zlaťáky, ktoré ti zostali!“ Potom sa mu zvýšila horúčka. O niečo neskôr znova otvoril oči a spýtal sa hazrat Áiše, či rozdala zlaťáky. Povedala, že ich rozdá. Niekoľkokrát prikázal, aby ich hneď rozdali. Keď ich hneď rozdali a oznámili mu to, povedal: „Teraz som pokojný.“ Keď si chvíľu odpočinul na lôžku, zavolal k sebe hazrat Aliho. Svoju požehnanú hlavu mu položil do lona. Jeho požehnané čelo bolo zarosené potom a jeho požehnaná tvár zmenila farbu. Naša matka hazrat Fátima, keď videla svojho požehnaného otca v tomto stave, nedokázala sa naňho pozerať, a tak odišla k svojim synom, hazrat Hasanovi a hazrat Husajnovi. Vzala ich za ruky a rozplakala sa: „Ó otče môj! Kto sa postará o tvoju dcéru? Komu zveríš Hasana a Husajna? Beda, otče môj! Nech je moja duša obetou za teba! Čo bude so mnou po tebe? Na koho sa budú pozerať moje oči po tvojej požehnanej tvári?“ Keď Rasululláh počul tieto slová svojej dcéry, ktoré spaľovali srdcia, otvoril svoje požehnané oči, zavolal ju k sebe a modlil sa: „Pane môj! Daruj jej trpezlivosť,“ a potom povedal: „Ó Fátima! Ó svetlo mojich očí! Tvoj otec je na smrteľnej posteli!“ Nato jej plač, plný vzlykov, ešte zosilnel. Keď hazrat Ali povedal: „Ó Fátima! Prosím ťa, mlč, nezarmucuj Rasululláha ešte viac!“, náš milovaný Prorok povedal: „Nezarmucuj ju, ó Ali! Nechaj ju, nech vyleje slzy za svojím otcom!…“ Potom zavrel svoje požehnané oči, akoby stratil vedomie. Potom prišiel hazrat Hasan k svojmu požehnanému starému otcovi a s plačom povedal: „Ó môj požehnaný dedo! Kto znesie rozlúčku s tebou? Komu vyrozprávame žiaľ svojho srdca? Kto bude po tebe nežný k mojej matke, môjmu otcovi a môjmu bratovi? Kde nájdu tvoje manželky a tvoji sahábovia tie tvoje krásne mravy?…“ Vtedy to už požehnané manželky Proroka nemohli vydržať a všetky spolu sa potichu rozplakali. Vznešení sahábovia, ktorí vonku čakali vo veľkom smútku, pocítili v srdci krutú ranu, keď počuli, že sa Prorokova choroba veľmi zhoršila. Rozplakali sa. Aby aspoň ešte raz, naposledy, uvideli požehnanú tvár svojho milovaného Proroka, úpenlivo prosili pri dverách: „Prosíme vás, otvorte dvere! Nech ešte raz uvidíme požehnanú tvár Rasula alejhis-salám!…“ Habíb Alaha ta’ala, Jeho milovaný, poslaný ako milosť pre svety, sa zľutoval, keď počul tieto prosby svojich sahábov, a povedal: „Otvorte dvere!“ Najváženejší sahábovia vošli dnu. Náš milovaný Prorok im poradil, aby boli trpezliví, a povedal: „Ó moji sahábovia! Ste najvznešenejší a najváženejší spomedzi ľudí. Ktokoľvek príde po vás, vy vojdete do džanny pred všetkými. Buďte pevní v zachovávaní náboženstva a vezmite si vznešený Korán za imáma (vodcu).

„Ó moji sahábovia! Ste pod ochranou Alaha ta’ala a ja som vás zveril Alahovi ta’ala! Buďte bohabojní“ Hadís šaríf

Nebuďte ľahostajní k príkazom náboženstva,“ povedal. Potom povedal: „Pane môj! Odovzdal som posolstvo?“ a zavrel svoje požehnané oči. Jeho požehnaná tvár sa zarosila potom. Hazrat Ali dal sahábom znamenie, aby vyšli. Keď odišli, prišla k nemu naša matka hazrat Áiša a požiadala ho o radu. Prorok jej povedal: „Ó Áiša! Seď v kúte svojho domu a chráň sa!“ a potom mu z požehnaných očí vytryskli slzy. Sultán vesmíru plakal… Srdcia prítomných boli zranené a ich duše sa trhali. Keď sa naša matka hazrat Umm Salama spýtala: „Nech je moja duša obetou za teba, ó Rasulalláh! Prečo plačeš?“, povedal: „Plačem, aby sa mojej umme dostalo milosti.“

Slnko stúpalo k zenitu. Čas sa priblížil… Požehnaná hlava nášho milovaného Proroka spočívala na hrudi našej matky hazrat Áiše. Vodca svetov prežíval svoje posledné chvíle a z jeho požehnaných pier padali tieto slová: „Dávajte pozor! Dávajte pozor! Správajte sa dobre k otrokom, ktorí sú vo vašich rukách! Oblečte ich, nasýťte ich do sýtosti. Hovorte k nim mierne. Namaz, namaz – vytrvajte v namaze! Bojte sa Alaha ta’ala, čo sa týka vašich manželiek a vašich otrokov!… Alah môj! Odpusť mi! Daruj mi Svoju milosť!… Pridaj ma k spoločenstvu ar-Rafík al-alá!…“ Slzy našej matky hazrat Fátimy tiekli ako prúd a jej vzlyky spaľovali srdcia. Náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) si ju posadil vedľa seba a povedal: „Dcéra moja, chvíľu vydrž, neplač. Lebo nosiči Arša (anjeli) plačú, keď plačeš ty.“ Utrel slzy našej matky hazrat Fátimy. Utešil ju, prosil Alaha ta’ala, aby jej daroval trpezlivosť, a povedal: „Ó dcéra moja, moja duša bude vzatá. Povedz: ‚Inná lilláhi va inná ilajhi rádži’ún.‘ Ó Fátima! Za každé nešťastie, ktoré človeka postihne, sa dáva odmena.“ Chvíľu držal svoje požehnané oči zavreté a potom povedal: „Odteraz tvoj otec nebude mať ani žiaľ, ani trápenie. Lebo sa vyslobodzuje z pominuteľného sveta a z miesta utrpenia.“ Potom povedal hazrat Alimu: „Ó Ali! Tomu a tomu Židovi dlhujem toľko a toľko majetku. Vzal som si ho, aby som vystrojil vojsko. Dávaj pozor, aby si ho nezabudol vrátiť. Ty iste splatíš môj dlh a ty budeš prvý z tých, ktorí sa so mnou stretnú pri nádrži Kausar. Po mne ťa postihne mnoho nešťastí, ty však buď trpezlivý; keď ľudia budú túžiť po tomto svete, ty si vyber áchiru.“

Usáma prišiel znova. Rasululláh mu povedal: „Nech je ti Alah ta’ala pomocníkom! Choď, vyraz do boja!“ On vyšiel, odišiel k svojmu vojsku a hneď nariadil pochod.10

Vodca svetov teraz vydychoval naposledy… Čas sa celkom priblížil… Alah ta’ala oznámil Azráilovi alejhis-salám: „Choď k Môjmu Habíbovi v najkrajšej podobe! Ak ti dovolí, vezmi jeho dušu veľmi jemne a ľahko. Ak nedovolí, vráť sa!“ Azráil alejhis-salám prišiel v najkrajšej podobe, v ľudskej podobe, k dverám požehnaného domu nášho milovaného Proroka a povedal: „As-salámu alejkum, ó pán domu proroctva! Dovolíte mi vstúpiť? Nech sa nad vami Alah ta’ala zmiluje!“

Naša matka hazrat Áiša sa obrátila k hazrat Fátime, ktorá sedela vedľa nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam), a povedala: „Odpovedz ty tomu, kto prišiel.“ Hazrat Fátima šla k dverám a veľmi smutným hlasom povedala: „Ó služobník Alaha ta’ala! Rasululláh je teraz zaujatý svojím stavom.“ Azráil alejhis-salám znova požiadal o dovolenie. Dostal tú istú odpoveď. Keď tretíkrát zopakoval svoj pozdrav a nahlas povedal, že musí za každú cenu vstúpiť, Prorok to počul a povedal: „Ó Fátima! Kto je pri dverách?“

Hazrat Fátima povedala: „Ó Rasulalláh! Niekto pri dverách žiada o dovolenie vstúpiť. Niekoľkokrát som mu odpovedala. Ale keď sa ozval tretíkrát, telo sa mi roztriaslo.“ Nato Rasululláh povedal: „Ó Fátima! Vieš, kto je pri dverách? To je anjel smrti Azráil, ktorý ničí pôžitky, rozbíja spoločenstvá, ženy robí vdovami a deti sirotami, domy pustoší a hroby zaľudňuje. Ó Azráil, vstúp!“ Vtedy sa našej matky hazrat Fátimy zmocnilo neopísateľné utrpenie a z jej požehnaných pier sa vydrali tieto slová: „Beda, Medina, spustla si!“ Náš Prorok vzal ruku hazrat Fátimy, položil si ju na svoju požehnanú hruď a zavrel svoje požehnané oči. Prítomní si mysleli, že jeho požehnaná duša bola vzatá. Naša matka hazrat Fátima to nevydržala, naklonila sa k požehnanému uchu svojho otca a hlasom, ktorý zraňoval srdcia, zvolala: „Ocko môj!…“ Keďže odpoveď neprišla, tentoraz povedala: „Nech je moja duša obetou za teba, ó Rasulalláh! Prosím ťa, otvor ešte raz svoje požehnané oči a povedz mi niečo…“ Vodca svetov otvoril svoje požehnané oči, utrel slzy svojej dcéry a pošepol jej do ucha, že odíde na áchiru. Nato sa hazrat Fátima rozplakala. Tentoraz jej povedal do ucha: „Z mojej Ahl al-bajt prídeš ku mne prvá ty.“ Zaradovala sa z tejto radostnej zvesti a upokojila sa.

„Alah môj! Odpusť mi! Daruj mi Svoju milosť!… Pridaj ma k spoločenstvu ar-Rafík al-alá!…“ Hadís šaríf

Naša matka hazrat Fátima sa spýtala: „Ocko môj! Dnes je deň rozlúčky! Kedy sa s tebou znova stretnem?“ Rasululláh povedal: „Dcéra moja! Nájdeš ma v Súdny deň pri nádrži. Ja budem dávať vodu tým z mojej ummy, ktorí prídu k nádrži.“ Keď sa hazrat Fátima spýtala: „A ak ťa tam nenájdem, čo urobím?“, Prorok povedal: „Nájdeš ma pri váhach (mízáne). Tam sa budem prihovárať za svoju ummu.“

Keď naša matka hazrat Fátima povedala: „A ak ťa nenájdem ani tam, ó Rasulalláh?“, Prorok povedal: „Nájdeš ma pri moste Sirát. Tam budem úpenlivo prosiť svojho Pána: ‚Pane môj! Ochráň moju ummu pred ohňom!’“

Potom sa hazrat Ali smutným hlasom spýtal: „Ó Rasulalláh! Keď odovzdáte svoju dušu, kto vás umyje, do čoho vás zavinieme, kto bude viesť váš pohrebný (džanáza) namaz, kto vás uloží do hrobu?“ Prorok povedal:

„Ó Ali, ty ma umy a Fadl ibn Abbás nech ti polieva vodu. Džibríl bude tretí medzi vami. Keď skončíte umývanie (gusl), zavite ma do rubáša. Džibríl prinesie vôňu z džanny. Potom ma odneste do mešity a vyjdite von. Lebo najprv Džibríl, potom Míkáil, potom Isráfíl a potom anjeli, zástup za zástupom, budú nado mnou vykonávať pohrebný namaz. Potom vojdite vy a zoraďte sa do radov. Nech sa nikto nepostaví predo mňa.“11 Potom sa spýtal Azráila alejhis-salám, ktorý čakal: „Ó Azráil! Prišiel si na návštevu, alebo vziať moju dušu?…“ Azráil alejhis-salám povedal: „Prišiel som ako hosť aj z povinnosti. Alah ta’ala mi prikázal, aby som k tebe vstúpil len s dovolením. Tvoju požehnanú dušu vezmem len s tvojím dovolením. Ó Rasulalláh! Ak dovolíš, podriadim sa tvojmu príkazu a vezmem tvoju dušu. Ak nie, vrátim sa a odídem k svojmu Pánovi.“ Prorok povedal: „Ó Azráil! Kde si nechal Džibríla?…“ Azráil povedal: „Džibríla som nechal na nebi tohto sveta. Anjeli mu vyjadrujú sústrasť pre tvoju smrť.“ Kým sa takto rozprávali, prišiel Džibríl alejhis-salám. Rasululláh povedal: „Ó brat môj Džibríl! Prišiel čas odchodu z tohto sveta. Čo ma čaká u Alaha ta’ala? Poteš ma tým, aby som s pokojným srdcom odovzdal zverený majetok (amánat) jeho Vlastníkovi.“ Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó milovaný Alaha ta’ala! Nechal som otvorené nebeské brány. Anjeli sa zoradili do radov a s láskou čakajú na tvoju dušu.“ Prorok povedal: „Chvála patrí jedine Alahovi ta’ala. Poteš ma! Čo ma čaká u môjho Pána?…“ Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Rasulalláh! Pre tvoj príchod sú otvorené brány džanny, potoky džanny potiekli, stromy džanny sa sklonili, húrie sa ozdobili.“

Prorok znova povedal: „Chvála patrí jedine Alahovi ta’ala. Poteš ma ďalšou radostnou zvesťou, ó Džibríl!…“ Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Rasulalláh! V Súdny deň sa budeš prihovárať ako prvý a tvoj príhovor bude prijatý ako prvý.“ Keď náš milovaný Prorok znova povedal: „Chvála patrí jedine Alahovi ta’ala. Ó Džibríl! Poteš ma ešte jednou radostnou zvesťou,“ Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Rasulalláh! Na čo sa to pýtaš?…“ Nato Prorok povedal: „Celá moja starosť, žiaľ a trápenie je moja umma, ktorú zanechávam za sebou.“ Hazrat Džibríl povedal: „Ó habíb Alaha ta’ala! Alah ta’ala bude v Súdny deň odpúšťať tvojej umme, kým nebudeš spokojný. Pred všetkými prorokmi uvedie do džanny teba a pred všetkými ummami tvoju ummu.“ Náš milovaný Prorok povedal Džibrílovi alejhis-salám: „U Alaha ta’ala mám tri želania: prvé, aby mi dovolil prihovárať sa za hriešnikov z mojej ummy. Druhé, aby ich netrestal za hriechy, ktoré spáchali na tomto svete. Tretie, aby mi boli každý štvrtok a pondelok ukazované skutky mojej ummy. (Ak sú ich skutky dobré, budem sa za nich modliť a Alah ta’ala modlitbu prijme. Ak sú zlé, budem sa za nich prihovárať a budem žiadať, aby boli vymazané z knihy skutkov.)“ Džibríl alejhis-salám priniesol od Alaha ta’ala zvesť, že všetky tri jeho želania boli prijaté. Nato sa náš milovaný Prorok upokojil.

Alah ta’ala povedal: „Ó Môj Habíb! Kto ti vložil do požehnaného srdca toľkú lásku a nežnosť k tvojej umme?…“ Prorok odpovedal: „Môj vznešený Pán, ktorý ma stvoril a vychoval.“ Džanáb al-Hakk povedal: „Moja milosť a Moje milosrdenstvo k tvojej umme sú tisíckrát väčšie ako tvoje. Prenechaj ich Mne.“ Potom náš milovaný Prorok povedal: „Teraz som pokojný. Ó Azráil! Vykonaj povinnosť, ktorá ti bola prikázaná!“ Azráil alejhis-salám sa, aby vykonal svoju povinnosť, priblížil k Sultánovi vesmíru, kvôli ktorému bol aj on sám stvorený. Náš milovaný Prorok ponoril obe svoje požehnané ruky do nádoby s vodou, ktorá stála vedľa neho, prešiel mokrými rukami po svojej požehnanej tvári a povedal: „Lá iláha illalláh! Alah môj! Ar-Rafík al-alá!…“ Azráil alejhis-salám začal brať požehnanú dušu Vodcu svetov. Rasululláhova požehnaná tvár raz očervenela, raz zbledla. Keď povedal Azráilovi alejhis-salám: „Aj duše mojej ummy berieš takto ťažko a násilím?…“, ten odpovedal: „Ó Rasulalláh! Nikoho dušu som nevzal tak ľahko.“ Náš milovaný Prorok, ktorý ani vo svojej poslednej chvíli nezabudol na svoju ummu, povedal: „Ó Azráil! Útrapu, ktorú by si spôsobil mojej umme, spôsob mne! Lebo oni sú slabí, nevydržia to…“ Potom povedal: „Lá iláha illalláh! Ar-Rafík al-alá!…“ a jeho požehnaná duša bola vzatá a vyzdvihnutá do A’lá illijjín…

Šafá’a, ja Rasulalláh!
Dachílak, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Sajjida l-avvalína va l-áchirín!

Džibríl alejhis-salám sa s Prorokom rozlúčil týmito slovami: „As-salámu alejkum, ó Rasul Alaha ta’ala! Ty si bol mojím cieľom a mojou túžbou. Už nezostúpim na zem!…“

Keď požehnaná duša Rasula al-akram odišla do vznešeného sveta, naša matka hazrat Fátima a čisté manželky Proroka (azvádž táhirát) (radijalláhu anhunna) sa potichu rozplakali.12 V tej chvíli hlas, ktorého majiteľa nebolo vidieť:

„Ó Fátima! Vieš, kto je pri dverách? To je anjel smrti Azráil, ktorý ničí pôžitky, rozbíja spoločenstvá, ženy robí vdovami a deti sirotami, domy pustoší a hroby zaľudňuje“ Hadís šaríf

„As-salámu alejkum, ó Ahl al-bajt! Va rahmatulláhi va barakátuh,“ pozdravil a recitoval 185. vznešený ajat súry Ál Imrán, ktorého význam je: „Vedzte, že každá duša okúsi smrť. A v Súdny deň vám budú v plnej miere dané vaše odmeny.“ Potom ich utešil a vyjadril im sústrasť týmito slovami: „Spoliehajte sa na dobrodenia a priazeň Alaha ta’ala. Pevne sa Ho držte a v Neho dúfajte. Nenariekajte! Skutočne nešťastný je ten, kto zostane bez odmeny (savabu)!“

Všetci prítomní počuli tieto slová a odpovedali na jeho pozdrav. Ten, kto ich vyslovil, bol Chidr alejhis-salám.13 Keď sa na Rasulovi al-akram ukázali znamenia smrti, Umm Ajman poslala správu svojmu synovi Usámovi. Keď Usáma, hazrat Umar a Abu Ubajda dostali túto trpkú správu, opustili vojsko a prišli do Masdžid an-Nabaví. Keď sa Áiša Siddíka a ostatné ženy rozplakali, vznešení sahábovia, ktorí boli v požehnanej mešite, sa zmiatli. Nedokázali pochopiť, čo sa stalo. Boli ako zasiahnutí bleskom. Hazrat Ali zostal nehybný ako mŕtvy. Hazrat Usmanovi sa zviazal jazyk. Hazrat Abu Bakr bol v tej chvíli doma. Pribehol a hneď vstúpil do Hudžry as-saáda. Odkryl tvár Slávy sveta a uvidel, že odišiel na áchiru. Jeho požehnaná tvár a celé telo, jemné a čisté, žiarili ako nur. So slovami: „Aká krásna je tvoja smrť, tak ako tvoj život, ó Rasulalláh!“ ho pobozkal. Dlho plakal. Zakryl jeho požehnanú tvár. Utešil členov domácnosti. Potom prišiel do požehnanej mešity. Vystúpil na minbar a predniesol vznešeným sahábom chutbu. Chválil a velebil Alaha ta’ala (chvála a velebenie), vyslovil salavát na Rasula al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) a povedal: „Kto veril v Muhammada alejhis-salám, nech vie, že Muhammad alejhis-salám odišiel na áchiru. A kto uctieva Alaha ta’ala, nech vie, že On je Hajj (Živý) a Bákí (Ten, ktorý nezomiera, Večný).“ Potom recitoval 144. vznešený ajat súry Ál Imrán, ktorého význam je: „Muhammad (alejhis-salám) je rasul. Aj pred ním boli rasulovia. Aj on zomrie. Ak by zomrel alebo bol zabitý, obrátite sa späť od svojho náboženstva? Kto sa obráti späť od svojho náboženstva, ten Alahovi ta’ala v ničom neuškodí. Uškodí len sebe. Tým, ktorí sa od svojho náboženstva neobrátia, dá Alah ta’ala odmeny.“ Napomenul vznešených sahábov a nastolil poriadok.14 Tak všetci uverili, že Rasululláh odišiel na áchiru. Smútok a žiaľ sa zaryli do sŕdc vznešených sahábov ako otrávená dýka. Oči plakali, slzy tiekli prúdom a oheň túžby každému spaľoval vnútro. Vznešení sahábovia (alejhimu r-ridván) ako prvú vec zvolili hazrat Abu Bakra za kalifa, aby spravoval všetky záležitosti. Zložili mu prísahu vernosti (baj’a), podriadili sa mu a začali vykonávať záležitosti podľa jeho príkazu.15 Rasul al-akram odišiel na áchiru v jedenástom roku po hidžre (632 nášho letopočtu), 12. dňa mesiaca rabí al-avval, v pondelok dopoludnia. Mal vtedy podľa mesačného kalendára 63 (podľa slnečného kalendára 61) rokov.16

Proroka umyli hazrat Ali, hazrat Abbás, hazrat Fadl ibn Abbás a hazrat Usáma ibn Zajd.17

„Spoliehajte sa na dobrodenia a priazeň Alaha ta’ala. Pevne sa Ho držte a v Neho dúfajte. Nenariekajte! Skutočne nešťastný je ten, kto zostane bez odmeny (savabu)!“ Chidr alejhis-salám

Časť požehnanej mešity Proroka (alejhis-salátu vas-salám),
ktorá sa nazýva „Ravda mutahhara / Záhrada džanny“.
Vidieť mihráb, v ktorom náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) ako imám
viedol namaz.
Hoci to na tejto fotografii nevidieť, naľavo sa nachádza jeho požehnaný hrob
(Hudžra as-saáda).

Vidieť minbar, z ktorého náš milovaný Prorok (sallalláhu alejhi va sallam) prednášal piatkovú (džuma) chutbu. Vtedajší požehnaný minbar mal tri schody a bol vysoký jeden meter. Úplne zhorel pri požiari v roku 654 (1256 nášho letopočtu). V rôznych rokoch boli zhotovené rôzne minbary. Dnešný mramorový minbar s dvanástimi schodmi a výškou sedem metrov poslal z Istanbulu sultán Murád-chán III. v roku 998 po hidžre (1590 nášho letopočtu).

Počas umývania sa z jeho požehnaného tela šírila taká vôňa pižma, akú dovtedy nikto necítil. Potom ho bez toho, aby mu vyzliekli požehnanú košeľu, trikrát umyli a zavinuli do troch vrstiev nového bieleho rubáša. Preniesli ho na jednom lôžku a priniesli do mešity. Ako náš milovaný Prorok predtým povedal, všetci z mešity vyšli. Anjeli prichádzali zástup za zástupom a vykonávali nad ním pohrebný namaz. Keď anjeli skončili, hlas, ktorého majiteľa nebolo vidieť, povedal: „Vstúpte! Vykonajte pohrebný namaz nad svojím Prorokom!“ Nato vznešení sahábovia vošli dnu. Aj oni, zástup za zástupom, vykonali pohrebný namaz nad naším milovaným Prorokom bez imáma. Skončili až v stredu večer. Pri kopaní požehnaného hrobu nášho milovaného Proroka postupovali vznešení sahábovia podľa tohto hadísu šaríf, ktorý im pripomenul hazrat Abu Bakr: „Proroci sú pochovávaní na mieste, kde odovzdajú dušu.“ Prorok bol pochovaný do požehnaného hrobu, ktorý v podobe lahdu vykopal hazrat Abu Talha Ansárí, pred polnocou v noci, ktorá spája utorok so stredou (v noci na stredu). Kusam, syn hazrat Abbása, keď skončil prácu v hrobe, vyšiel z neho ako posledný. Povedal: „Ja som posledný videl požehnanú tvár Rasululláha. Jeho požehnané pery sa hýbali. Naklonil som sa nad neho a započúval sa. Úpenlivo prosil: ‚Pane môj! Moja umma!… Pane môj! Moja umma!…‘“18 V deň, keď náš milovaný Prorok odišiel na áchiru, sa hazrat Abdulláh ibn Zajd modlil: „Pane môj! Tento zrak som si želal len preto, aby som hľadel na nurom žiariacu požehnanú tvár Tvojho habíba. Keď už jeho nevidno, načo mi je teraz! Pane môj, vezmi mi zrak!“ a oslepol…

Keď Rasululláh odišiel na áchiru, jeho vážená teta (otcova sestra) Safíja bint Abdulmuttalib (radijalláhu anhá) predniesla tento žalospev:

Ó Rasulalláh! Ty si bol našou nádejou,
ty si nám vždy dobro preukazoval.
Nikdy si nebol z tých, čo krivdu páchajú,
bol si z milosrdných, z tých, čo cestu ukazujú.
A more poznania, ktoré nemožno opísať.
Dnes nárek všetkých, čo plačú, patrí tebe.
Nech sú za tvoju cestu obetou všetci moji predkovia!
Môj majetok, duša, všetko, čo mám, nech je obetou.
Ach! Keby si teraz bol živý medzi nami,
akí šťastní by sme boli, keby si zostal.
Toto je rozhodnutie Hakka ta’ala, „Trpezlivosť!“ hovoríme,
nevieme, čo robiť, len nariekame a vzlykáme.
Salám Alaha nech je s tebou, ó Rasulalláh!
Vstúp do džanny Adn a zostaň v nej, ó Rasulalláh!