HNUTIA ODPADNUTIA OD NÁBOŽENSTVA

Počas dvadsiatich troch rokov prorockého poslania Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) sa celý Arabský polostrov a aj veľmi mnoho ľudí z iných krajov, ktorí prichádzali v skupinách, stali moslimami. Uverili v Alaha ta’ala a v každom slove a v každom čine nasledovali Proroka, ktorého On poslal. Keď Rasululláh odišiel na áchiru, žilo na zemi viac ako stodvadsaťštyritisíc (podľa jedného podania okolo stopäťdesiattisíc) sahábov. Po Rozlúčkovom hadži sa medzi Arabmi vzbúrili niektorí ľudia, ktorí sa vyhlasovali za prorokov. Prvým z nich bol Asvad Ansí z kmeňa Banú Ans. Jeho skutočné meno bolo Abhala ibn Ka’b. Rôznymi ľsťami oklamal mnohých obyvateľov Jemenu. Pridali sa k nemu aj obyvatelia Nadžránu. Obsadil San’á a rozšíril okruh rozbrojov. Hoci bol Rasululláh chorý, venoval veľkú pozornosť škodám, ktoré pôsobili luhári ako Asvad Ansí. Prorokovi bolo zjavením (vahj) oznámené, že tento luhár bol zabitý. Rasululláh túto radostnú zvesť oznámil sahábom na druhý deň: „Včera v noci bol luhár Asvad Ansí zabitý rukou jedného z našich bratov.“

Po smrti nášho Proroka sa na podnet munáfikov, Židov a kresťanov začali v skupinách hnutia irtidádu (odpadnutia od náboženstva). Tieto hnutia nadobudli veľké rozmery. Keď Rasululláh odišiel na áchiru, vznešení sahábovia (alejhimu r-ridván) jednomyseľne zvolili Abu Bakra Siddíka (radijalláhu anhu) za kalifa. Časť beduínskych Arabov, ktorí sa vydávali za moslimov, no islam im ešte neprirástol k srdcu, využila Prorokov odchod ako príležitosť a odmietla fard úkony uctievania, najmä dávanie zakátu. Sahábov (radijalláhu ta’ala anhum adžma’ín), ktorí k nim prichádzali s poverením, zabili, a tak sa stali šahídmi. Hoci boli moslimami, opustili náboženstvo islam. Stali sa murtaddmi. Úradníci v Jemene a na iných miestach sa začali vracať a prinášať zlé správy. Nebezpečenstvo irtidádu prudko vzrástlo. Všetkých sa zmocnila hrôza. V porovnaní s počtom murtaddov bolo moslimov veľmi málo. Abu Bakr Siddík (radijalláhu anhu) sa rozhodol bojovať proti murtaddom. Na nepriateľa, ktorý sa chystal napadnúť Medinu, v noci prudko zaútočil a bojoval až do úsvitu. Všetkých rozohnal. Nasadol na svoju ťavu, aby vyrazil do boja proti vzdialeným murtaddom.

Hazrat Áiša povedala: „V tých dňoch, keď Arabi odpadli od náboženstva, môj otec tasil meč a nasadol na svoju ťavu; vtedy k nemu pristúpil hazrat Ali, chytil uzdu jeho ťavy a povedal: ‚Ó kalif Rasula! Kam ideš? Poviem ti to, čo ti povedal Rasululláh v bitke pri Uhude. V ten deň ti povedal: „Vlož meč do pošvy! Nespaľuj nás žiaľom nad svojou smrťou!“ Pri Alahovi, ak sa ti niečo stane, moslimovia po tebe nenájdu poriadok.‘“ Všetci vznešení sahábovia (radijalláhu ta’ala anhum adžma’ín) potvrdili slová hazrat Aliho. Kalif sa vrátil do Mediny al-Munavvara. Proti murtaddom vyslal oddiely. Najprv vytiahol proti štyrom kmeňom blízko Mediny a prinútil ich podriadiť sa. Potom vyslal oddiely proti jedenástim kmeňom. Spomedzi nich vojsko pod velením Ikrimu nedokázalo v Jamáme odolať Musajlimovmu vojsku so štyridsiatimi tisícami mužov.

„Ó Môj milovaný Prorok! Povedz im: ‚Ak máte radi Alaha a chcete, aby aj Alah mal rád vás, nasledujte ma! Alah má rád tých, ktorí ma nasledujú‘“ Ál Imrán: 31

Kalif poslal na pomoc Chálida ibn Valída. Chálid porazil Tulajhu ibn Chuvajlida, Sadžáh bint Háris a Málika ibn Nuvajru a vrátil sa do Mediny. Aj v Jamáme dosiahol veľké víťazstvo. Zabil dvadsaťtisíc murtaddov. Takmer dvetisíc moslimov sa stalo šahídmi. Aj Amr ibn Ás priviedol k imánu kmeň Chuzáa. Alá ibn Hadramí viedol ťažké boje v Bahrajne a rozohnal murtaddov. Huzajfa, Arfadža a Ikrima sa spojili v Ománe a Bahrajne a porazili murtaddov. Zabili desaťtisíc murtaddov. Kalif poslal Chálida ibn Valída do Iraku. Ten vybral v Híre stotisíc zlaťákov džizje. Porazil iránske vojsko pod velením Hurmuza. Pri Basre rozdrvil vojsko s tridsiatimi tisícami mužov. Z nepriateľského vojska, ktoré prišlo na pomoc, bolo zabitých sedemdesiattisíc neveriacich. Potom v rôznych bitkách dobyl veľké mestá. Kalif v Medine zhromaždil vojsko a poslal Abu Ubajdu do Šámu a Amra ibn Ása do Palestíny. Potom poslal Jazída ibn Abí Sufjána do Šámu ako posilu. Potom znova zhromaždil vojakov a hazrat Muáviju poslal na pomoc jeho bratovi Jazídovi. Aj Chálida ibn Valída poslal z Iraku do Šámu. Chálid zanechal časť vojska pri Musannovi a cez mnohé bitky a víťazstvá dorazil do Sýrie. Islamské vojská sa spojili a pri Adžnádajne porazili veľké byzantské vojsko. Potom pri Jarmúku štyridsaťšesťtisíc islamských vojakov po dlhých a veľmi ťažkých bojoch s dvestoštyridsiatimi tisícami Herakleiových vojakov zvíťazilo. Zabitých bolo viac ako stotisíc byzantských vojakov. Tritisíc moslimov sa stalo šahídmi. V tejto bitke bojovali aj moslimky. Bolo vidieť obdivuhodné hrdinské činy hlavného veliteľa Chálida ibn Valída a veliteľa oddielu Ikrimu. Všetky tieto víťazstvá boli dosiahnuté vďaka odvahe, genialite, dobrému vedeniu a požehnaniu (bereket) kalifa. Vzbury a hnutia irtidádu, ktoré po smrti Proroka zachvátili ako požiar celý Arabský polostrov, boli potlačené v krátkom čase, asi za jeden rok, vďaka vznešenej rozhodnosti a neochvejnej vôli hazrat Abu Bakra a vhodným organizačným opatreniam, ktoré zaviedol vo vojsku. Hazrat Umar (radijalláhu anhu) preukázal veľké služby pri vyslaní Usámovho vojska do Sýrie a pri zabraňovaní nepokojom. Abdulláh ibn Suhajl svojimi rečami zabránil mnohým odpadnúť od náboženstva. Aj Abu Dudžána preukázal veľmi veľkú službu pri potlačení nepokojov. Nu’mán ibn Mukarrin a Chálid ibn Saíd sa zúčastnili bojov proti murtaddom a dosiahli veľké úspechy. Tak, keďže sa nedovolilo, aby sa rozbroj irtidádu rozšíril, bolo zabránené veľkému nešťastiu a bol uhasený veľký oheň rozbroja, ktorý mal otriasť jednotou islamu.

Niektorí ľudia, ktorí pochopili, že otvorene svoje ciele nedosiahnu, a ktorí sa pokúsili o irtidád, sa však zúčastnili aj na hnutiach rozbroja v neskorších časoch. Oni boli príčinou náboženských a politických rozkolov medzi moslimami.

V dejinách islamu sa po týchto udalostiach začali používať výrazy „irtidád“ (odpadnutie od náboženstva) a „murtadd“ (odpadlík, ten, kto odpadol od náboženstva) vo význame odmietnutia náboženstva a odpadnutia od neho. V boji proti murtaddom mal hazrat Abu Bakr veľký podiel. Keby nebolo takého múdreho človeka, nebezpečenstvo by sa rozšírilo na celú Arábiu. Preto hazrat Áiša povedala: „Keď bola vzatá Rasululláhova duša, Arabi odpadli od náboženstva. Nifák (pokrytectvo) sa rozmohol. Keby sa na hory zrútilo to, čo sa zrútilo na môjho otca, iste by ich rozdrvilo na prach!“1

Aj hazrat Abu Hurajra povedal: „Keby nebolo Abu Bakra, po smrti Muhammada alejhis-salám by Muhammadova umma zahynula!“2 A: „Prisahám pri Alahovi, okrem ktorého niet iného boha: keby Abu Bakr neprevzal kalifát, nezostal by nikto, kto by uctieval vznešeného Alaha!“ a tieto slová zopakoval trikrát.

Abu Radžá Utáridí rozpráva: „Keď som prišiel do Mediny, videl som, že sa ľudia zhromaždili a jeden muž bozkáva druhého na hlavu a hovorí: ‚Nech som za teba obetou! Pri Alahovi, keby nebolo teba, iste by sme zahynuli!‘ Spýtal som sa: ‚Kto je ten, čo bozkáva, a kto je ten, koho bozkáva?‘ Povedali: ‚Umar bozkáva Abu Bakra na hlavu pre gazvu proti murtaddom!’“3

Hazrat Áiša o tých dňoch rozpráva takto: Po Rasululláhovej smrti mnohé arabské kmene odpadli od náboženstva. Moslimovia boli zmätení, akoby ich v tmavej noci zastihol dážď. Ba čo viac, vtedy sa väčšina Mekkáncov chystala odpadnúť od islamu. Hazrat Suhajl ibn Amr sa postavil pred dvere Káby a prihovoril sa Mekkáncom. Predniesol im dojímavú reč, rozptýlil ich pochybnosti a zabránil im odpadnúť od náboženstva. Povedal im: „Ó Mekkánci! Vy ste boli poslední, ktorí sa stali moslimami. Dajte si pozor, aby ste neboli prví z tých, ktorí odpadávajú od náboženstva a odvracajú sa od islamu! Pri Alahovi, vznešený Alah túto vec, ako povedal Rasul alejhis-salám, iste dovŕši! Počul som ho, ako sám stojac na tomto mieste, na ktorom stojím ja, hovorí: ‚Povedzte so mnou „Lá iláha illalláh“ a nech Arabi, keď vás uvidia, vstúpia do náboženstva a tí, ktorí nie sú Arabi, nech vám platia džizju! Pri Alahovi, poklady perzského cisára (kisrá) a byzantského cisára (kajsar) budú vynaložené na Alahovej ceste!‘

Videli ste, že tí, ktorí sa posmievali, sa stali výbercami zakátu a almužny. Pri Alahovi, splní sa aj ostatné! Pri Alahovi, dobre viem: pokiaľ slnko vychádza a zapadá, toto náboženstvo potrvá! Nech vás neklamú tí ľudia spomedzi vás! Aj oni vedia to, čo viem ja. Ale závisť voči Hášimovcom im zapečatila srdcia. Ó ľudia! Ja som muž spomedzi Kurajšovcov, ktorý má najviac dopravných prostriedkov na súši aj na mori. Poslúchajte svojho emíra a dávajte mu svoje zakáty. Ak vec islamu nepotrvá až do konca, ja ručím, že vám vaše zakáty vrátim!“ Povedal to a rozplakal sa. Nato sa ľud upokojil.4

Keď Suhajl ibn Amr svojou dojímavou rečou odvrátil Mekkáncov od irtidádu, mohol mekkánsky miestodržiteľ Attáb ibn Asíd vystúpiť pred ľud.

„Keby nebolo Abu Bakra, po smrti Muhammada alejhis-salám by Muhammadova umma zahynula!“ Abu Hurajra (radijalláhu anhu)

Pohľad spredu, to jest zo strany kibly, na požehnané hroby nášho milovaného Proroka (alejhis-salátu vas-salám)
a dvoch jeho sahábov, dvoch zreníc oka moslimov,
hazrat Abu Bakra a hazrat Umara (radijalláhu anhumá).

Suhajl ibn Amr bol v bitke pri Badre medzi zajatcami. Hazrat Umar chcel, aby ho zabili. Vtedy Prorok povedal hazrat Umarovi: „Prečo ho chceš zabiť? Nechaj ho, možno ho Alah privedie do postavenia, ktoré sa bude páčiť aj tebe. Možno dúfať, že sa jedného dňa prihovorí ľudu!“ Tak sa ukázalo, že radostnou zvesťou, oznámenou v hadíse šaríf, bola práve táto reč Suhajla ibn Amra (radijalláhu anhu), ktorú predniesol v chvályhodnom postavení.5 Aj hazrat Umar, keď počul Suhajlovu reč, si spomenul na slová, ktoré Prorok povedal o hazrat Suhajlovi, a v Prorokovej neprítomnosti sa nemohol zdržať, aby nepovedal: „Svedčím, že ty si naozaj Rasululláh!“6

Láska k tebe je liekom na každú bolesť, ó Rasulalláh,
u teba sa plnia všetky potreby, ó Rasulalláh.
Oči, čo tvoj nur videli, nehľadia ani na mesiac, ani na hviezdy,
z tvojho nuru sú noci aj dni svetlom, ó Rasulalláh.
Z tvojho potu kvitnú ruže, z tvojich slov – med a cukor,
s tebou nachádzajú choré srdcia uzdravenie, ó Rasulalláh.
Si milovaný kráľmi, si lekárom žiaľu a vzdychov,
tvoj príhovor je pre hriešnika radosťou, ó Rasulalláh.
Mesiac, slnko, sedem hviezd – všetci ťa rad-radom chvália,
každé slovo okrem tvojho je omylom, ó Rasulalláh.
Iblís ti závidí – ach, aký hlúpy je jeho podvod,
pretože ťa miluje, je Idrís vyvýšený, ó Rasulalláh.
Tvoje bubny bijú neustále, tvoja sunna trvá v piatich časoch,
ktokoľvek príde k tvojmu domu, je pozvaný, ó Rasulalláh.
Tŕnité kríky sa odeli do hodvábu, púšte zavoňali,
bolesť z útrap na tvojej ceste je vernosťou, ó Rasulalláh.
Júsufa z Kanaánu tajne predali za malú cenu,
vidieť teba má pre mňa cenu tisíc duší, ó Rasulalláh.
Tvoja požehnaná hrobka na zemi je plná nuru,
no tvoja duša je zjavná na nebesiach, ó Rasulalláh.
Na Dávúdovi je tvoje rúcho, v Chalílovom dome tvoje dobrodenie,
v Músovej ruke tvoje ponaučenie – je palica, ó Rasulalláh.
Tvoje miesto – Kába a Zamzam, navždy trvalé a pevné,
Chidr tvojej umme v každej chvíli vodu rozdáva, ó Rasulalláh.
Šajjád Hamza od toho kráľa prosí, aby sa vyslobodil zo žiaľu,
chváliť teba je dar od Alaha, ó Rasulalláh.
Şeyyâd Hamza

„Svedčím, že ty si naozaj Rasululláh!“ Hazrat Umar (radijalláhu anhu)

Džannat al-Bakí v Medine al-Munavvara bol cintorín, na ktorom sa nachádzali hrobky tisícov vznešených sahábov (radijalláhu anhum).