TAVASSUL PROSTREDNÍCTVOM PROROKA

Prostredníctvom Proroka sa vždy – aj predtým, ako bol stvorený, aj po tom, ako bol stvorený, aj počas jeho života na tomto svete, aj po jeho odchode na áchiru, vo svete barzachu (hrobu) – konal tavassul1; bude sa konať aj v Súdny deň, po vzkriesení, na pláni Arasát a v džanne. Vasíla je všetko, čo Alah ta’ala urobil príčinou priblíženia sa k Nemu a splnenia potrieb. Tavassul prostredníctvom Rasula al-akram, to jest urobiť Rasululláha prostredníkom (vasílou) u Alaha ta’ala a žiadať jeho pomoc a príhovor, je dovolený (džáiz). Patrí k tomu, čo konali salaf sálihún (sahábovia, tábi’ovia a taba’ at-tábi’ín), učenci a ostatní moslimovia. Nikto z moslimov to nepovažoval za škaredé. Doteraz sa nenašiel nikto, kto by to neprijímal, okrem ľudí so skreslenou vierou. Otec ľudí, Adam alejhis-salám, keď bol zoslaný na zem, urobil Proroka prostredníkom (vasílou). Náš milovaný Prorok to v jednom svojom hadíse šaríf vyrozprával takto: „Keď bol Adam (alejhis-salám) pre svoju chybu vyvedený z džanny, povedal: ‚Pane môj! Odpusť mi kvôli Muhammadovej cti.‘ Alah ta’ala povedal: ‚Ó Adam! Ako si sa dozvedel o Muhammadovi? Ja som ho ešte nestvoril.‘ Adam (alejhis-salám) povedal: ‚Pane môj! Keď si ma stvoril a vdýchol mi dušu, otvoril som oči, pozrel som sa a uvidel som, že na okraji Arša je napísané „Lá iláha illalláh, Muhammadun Rasululláh“. Ten, ktorého meno máš rád pri Svojom mene – to je on.‘ Alah ta’ala povedal: ‚Povedal si pravdu, ó Adam! Z Mojich stvorení ho mám najradšej. Keďže si prosil o odpustenie kvôli jeho cti, odpustil som ti.‘“2 Podľa jedného podania povedal: „On je prorok, ktorý príde z tvojho potomstva. Keby som nebol stvoril jeho, nebol by som stvoril ani teba, ani tvoje potomstvo. Keďže si si ho vzal za prostredníka v príhovore, odpustil som ti a zmiloval som sa nad tebou.“3

Takých príkladov sú tisíce. Niekoľko z nich sa uvádza ďalej. Jeden muž, slepý na obe oči, požiadal Rasululláha, aby sa pomodlil, aby sa mu oči otvorili. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Ak chceš, pomodlím sa. Ale ak budeš trpezlivý a vydržíš, je to pre teba lepšie.“ Muž povedal: „Už nemám silu znášať to. Úpenlivo vás prosím, aby ste sa pomodlili.“ Nato mu Prorok povedal: „Tak si vezmi abdest a recituj túto modlitbu!“

„Alláhumma inní as’aluka va atavadždžahu ilajka bi Nabijjika Muhammadin Nabijji r-rahma. Ja Muhammad! Inní atavadždžahu bika ilá Rabbí fí hádžatí hádihí, li-tukdá lí. Alláhumma šaffi’hu fijja.“

Učenec hadísu imám Nasáí oznamuje, že keď ten muž recitoval túto modlitbu, Alah ta’ala modlitbu prijal a oči sa mu otvorili. Hazrat Usman ibn Haníf rozpráva túto udalosť o tom, ako si brali Rasululláha za prostredníka: „Keď bol Usman ibn Affán kalifom, jeden muž, ktorý mal veľké trápenie, sa mi posťažoval, lebo sa hanbil predstúpiť pred kalifa. Povedal som mu: ‚Hneď si vezmi abdest! Choď do Masdžid as-saáda! Recituj modlitbu, ktorá je uvedená vyššie, a povedz, čo si želáš.‘ Chudák po tom, čo recitoval modlitbu, odišiel tam, kde bol kalif, a uviedli ho k nemu. Kalif ho posadil na svoj modlitebný koberec, vypočul jeho trápenie a splnil mu prosbu. Keď chudák videl, že jeho vec je zrazu vybavená, prišiel ku mne celý šťastný. Povedal: ‚Nech je s tebou Alah ta’ala spokojný! Keby si nebol povedal kalifovi, nebol by som sa zbavil trápenia.‘ Myslel si, že som sa s kalifom rozprával ja.“

„(Ó Adam!) On je prorok, ktorý príde z tvojho potomstva. Keby som nebol stvoril jeho, nebol by som stvoril ani teba, ani tvoje potomstvo. Keďže si si ho vzal za prostredníka v príhovore, odpustil som ti a zmiloval som sa nad tebou“ Hadís kudsí

Keď bol kalifom hazrat Umar, raz nastalo sucho. Bilál ibn Háris, jeden zo vznešených sahábov, šiel k Rasululláhovej hrobke a povedal: „Ó Rasulalláh! Tvoja umma takmer umiera od hladu. Úpenlivo ťa prosím, buď prostredníkom, aby pršalo.“ Rasululláh sa mu v tú noc zjavil vo sne a povedal: „Choď ku kalifovi! Odovzdaj mu môj salám! Nech vyjde na modlitbu za dážď!“ Keď hazrat Umar vyšiel na modlitbu za dážď, začalo pršať. Alah ta’ala prijíma modlitby kvôli tým, ktorých miluje. Alah ta’ala oznámil, že veľmi miluje Muhammada alejhis-salám. Preto ak sa niekto modlí slovami: „Alláhumma inní as’aluka bi-džáhi Nabijjika l-Mustafa“, jeho modlitba nebude odmietnutá. Nie je však v súlade s úctou brať si Rasululláha za prostredníka kvôli drobným svetským záležitostiam. Burhánuddín Ibráhím Málikí povedal: „Jeden veľmi hladný chudák prišiel k Hudžre as-saáda a povedal: ‚Ó Rasulalláh! Som hladný.‘ O chvíľu niekto prišiel, odviedol chudáka k sebe domov a nasýtil ho. Keď chudák povedal, že jeho modlitba bola vypočutá, ten muž povedal: ‚Brat môj! Opustil si rodinu, znášal si útrapy ďalekých ciest a prišiel si navštíviť Rasululláha. Patrí sa predstúpiť pred Rasululláha kvôli kúsku chleba? V tej vznešenej prítomnosti si mal žiadať džannu a večné dobrodenia! To, o čo sa tu prosí, Alah ta’ala neodmieta.‘ Tí, ktorým sa dostane pocty navštíviť Rasululláha, majú prosiť, aby sa za nich v Súdny deň prihováral.“ Jedného dňa sedel imám Abu Bakr Mukrí v Masdžid as-saáda s imámom Tabaráním a Abu š-Šajchom. Keďže už niekoľko dní nič nejedli, boli veľmi hladní. Imám Abu Bakr to už nevydržal a povedal: „Som hladný, ó Rasulalláh!“ a utiahol sa do jedného kúta. Prišiel jeden sajjid s dvoma sluhami a povedal: „Bratia moji! Žiadali ste pomoc od môjho praotca Rasululláha pre hlad. On mi prikázal, aby som vás nasýtil.“ Spolu zjedli to, čo priniesol. Zvyšok im nechal a odišiel. Jeden z islamských učencov, Abu Abdulláh ibn Nu’mán Marrákuší Tilimsání (683 / 1284 nášho letopočtu), vo svojej vzácnej knihe „Misbáh az-zulam“ podrobne píše o stovkách moslimov, ktorí, berúc si Rasululláha za prostredníka, dosiahli svoje želania, a o ich modlitbách. Jedným z tých, ktorí si brali Rasululláha za prostredníka a dosiahli svoje želania, je Muhammad ibn Munkadir. Rozpráva: „Jeden muž nechal môjmu otcovi osemdesiat zlaťákov a odišiel do džihádu. Povedal: ‚Opatruj ich! Môžeš pomôcť aj tomu, kto je vo veľkej núdzi.‘ V Medine nastal hlad. Môj otec rozdal všetky zlaťáky tým, ktorí hladovali. Majiteľ zlaťákov prišiel a žiadal ich späť. Môj otec povedal: ‚Príď zajtra večer.‘ Šiel k Hudžre as-saáda a až do úsvitu úpenlivo prosil Rasululláha. O polnoci prišiel jeden muž a povedal: ‚Podaj ruku!‘ Dal mu mešec zlaťákov a zmizol. Môj otec doma zlaťáky prepočítal, a keď videl, že ich je osemdesiat, s radosťou ich hneď dal majiteľovi.“

Hazrat Abu Abdulláh Tilimsání v tejto knihe rozpráva aj jednu udalosť, ktorú sám zažil:

„V roku 637 (1239 nášho letopočtu) sme sa s jednou vybranou spoločnosťou vydali z pevnosti Sádir. Bol s nami jeden muž, ktorý bol naším sprievodcom. Keď sme istý čas šli, minula sa nám voda. Začali sme hľadať vodu. Aj ja som medzitým odišiel vykonať potrebu. Vtedy ma silno premohol spánok. ‚Veď ma zobudia, keď budú odchádzať,‘ povedal som si a sklonil som hlavu k zemi.

Keď som sa zobudil, ocitol som sa celkom sám uprostred púšte. Priatelia na mňa zabudli a odišli. Zo samoty sa ma zmocnil veľký strach. Začal som chodiť po púšti vľavo aj vpravo. Nevedel som, kde som, ani kam mám ísť. Všade bol rovný piesok. O chvíľu sa zotmelo. Po karaváne, s ktorou sme cestovali, nebolo ani stopy. Bol som celkom sám v nočnej tme. Strach vo mne ešte vzrástol. Znepokojený som začal kráčať ešte rýchlejšie. Keď som istý čas šiel, veľmi smädný, unavený a vyčerpaný som padol na zem. Už som stratil nádej na život a začal som cítiť, že sa mi blíži smrť. Bol som v neopísateľnej bolesti, utrpenie a trápenie dosiahli vrchol. Zrazu mi niečo prišlo na um. V nočnej tme som zo všetkých síl, úprimne a s ichlásom, ešte raz, naposledy, zastonal: ‚Ó Rasulalláh! Pomôž! Prosím ťa, aby si mi s dovolením Alaha ta’ala pomohol!‘ Len čo som to vyslovil, počul som, že ma niekto volá. Keď som sa pozrel tým smerom, odkiaľ prichádzal hlas, uvidel som, že ma v nočnej tme volá niekto, koho som dovtedy nikdy nevidel, oblečený v snehobielom odeve, kto okolo seba rozsieval svetlo. Pristúpil ku mne a vzal ma za ruku. V tej chvíli zmizla všetka moja únava aj smäd. Akoby som sa znova narodil. Moje srdce sa k nemu zrazu primklo. Istý čas sme šli, držiac sa za ruky. Cítil som, že prežívam jednu z najsladších chvíľ svojho života. Keď sme prešli jeden piesočný kopec, zazrel som svetlá karavány, s ktorou som cestoval, a počul som hlasy svojich priateľov. Priblížili sme sa k nim. Zviera, na ktorom som jazdil, šlo za nimi úplne na konci. Zrazu prišlo a zastalo predo mnou. Keď som uvidel svoje jazdecké zviera pred sebou, od radosti som vykríkol. Keď som vykríkol, ten, kto prišiel so mnou, vytiahol svoju ruku z mojej. Potom ma vzal za ruku a vysadil ma na moje jazdecké zviera. A potom povedal: ‚My nevraciame s prázdnymi rukami toho, kto od nás niečo žiada a prosí o pomoc,‘ obrátil sa a odišiel. Vtedy som pochopil, že to bol Rasululláh. Keď sa vracal a odchádzal, bolo vidieť, ako nur, ktorý okolo seba rozsieval v nočnej tme, stúpa k nebu. Keď mi zmizol z očí, zrazu som sa spamätal. ‚Ako je možné, že som nepobozkal Rasululláhovi ruky a nohy!‘ – nariekal som, ale bolo neskoro, príležitosť pominula.“ Abu l-Chajr Akta zostal v Medine päť dní hladný. Prišiel k Hudžre as-saáda a pozdravil Rasululláha salámom. Povedal, že je hladný. Utiahol sa nabok a zaspal. Vo sne videl, že prišiel Rasululláh. Po jeho pravici bol Abu Bakr Siddík, po ľavici Umar al-Fárúk a pred ním Ali al-Murtadá.

Hazrat Ali prišiel a povedal: „Ó Abu l-Chajr! Vstaň, čo ležíš? Rasululláh prichádza!“ Hneď vstal. Rasululláh prišiel a dal mu veľký chlieb. Abu l-Chajr hovorí: „Keďže som bol veľmi hladný, hneď som začal jesť. Keď som zjedol polovicu, zobudil som sa. Druhú polovicu som našiel v ruke.“

„Kto utrpí nejakú škodu, nech si vezme bezchybný abdest a vykoná namaz o dvoch rak’atoch! Potom nech povie: ‚Pane môj! Teba prosím. Teba úpenlivo prosím a beriem si za prostredníka Tvojho Proroka Muhammada alejhis-salám, ktorý je milosťou pre svety. Ó Muhammad! Teba si beriem za prostredníka u svojho Pána, aby mi splnil prosbu. Pane môj! Daj, aby sa on za mňa prihováral!’“ Hadís šaríf

Takisto sa v knihe „Misbáh az-zulam“ rozpráva: Ahmad ibn Muhammad Súfí hovorí: „V púšťach Hidžázu som prišiel o všetko, čo som mal. Prišiel som do Mediny. Pri Hudžre as-saáda som pozdravil Rasululláha salámom. Sadol som si nabok a zaspal som. Zjavil sa mi Rasululláh a povedal: ‚Prišiel si, Ahmad? Otvor dlaň!‘ Naplnil mi dlaň zlaťákmi. Zobudil som sa. Ruky som mal plné zlata.“ Aj imám Samhúdí vo svojej knihe „Dejiny Mediny“ rozpráva jednu udalosť, ktorú zažil: „Vypadol mi kľúč od dverí. Nemohol som ho nájsť. Prišiel som pred Hudžru as-saáda a povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Stratil som kľúč, nemôžem vojsť do domu!‘ V tej chvíli prišlo jedno dieťa. Ukazujúc kľúč v ruke, povedalo: ‚Našiel som toto. Nie je to náhodou vaše?’“

Kilisli Mustafa Iškí efendi v dejepisnej knihe „Mevârid-i Mecîdiyye“ hovorí: „V Mekke som žil dvadsať rokov. Nazbieral som šesťdesiat zlaťákov a v roku 1247 (1831 nášho letopočtu) som so ženou a deťmi prišiel do Mediny. Peniaze sa nám na ceste minuli. Ubytoval som sa ako hosť u jedného známeho a šiel som k Hudžre as-saáda. Požiadal som Rasululláha o pomoc. Po troch dňoch prišiel do domu, v ktorom sme bývali, jeden bej a povedal, že mi prenajal dom. Preniesol tam moje veci. Zaplatil nájomné na jeden rok. Po niekoľkých mesiacoch som ochorel a mesiac som ležal. V dome nezostalo nič – ani na jedenie, ani na predaj. S pomocou ženy som vyliezol na strechu, oproti Rasululláhovej hrobke, s úmyslom povedať mu svoju núdzu a požiadať o pomoc. Keď som zdvihol ruky, hanbil som sa žiadať niečo svetské. Nemohol som nič povedať. Zišiel som do svojej izby. Na druhý deň niekto prišiel a povedal: ‚Ten a ten efendi ti posiela ako dar tieto zlaťáky.‘ Vzal som mešec. Hoci sa nám život zlepšil, nemohol som sa zbaviť choroby. S cudzou pomocou som prišiel pred Hudžru as-saáda a požiadal som Rasululláha o uzdravenie. Vyšiel som z mešity a bez toho, aby som od niekoho žiadal pomoc, odišiel som pešo domov. Keď som vchádzal do domu, z choroby nezostalo ani stopy. Aby ma neurieklo, niekoľko dní som vychádzal na ulicu opierajúc sa o palicu. Peniaze sa však minuli. Nechal som rodinu v tme a prišiel som do Masdžid an-Nabaví. Po nočnom namaze som povedal Rasululláhovi svoju núdzu. Na ceste ku mne pristúpil muž, ktorého som nepoznal, a vložil mi do ruky mešec. Bolo v ňom štyridsaťdeväť zlaťákov, každý po deväť grošov. Kúpil som sviečky a potrebné veci a prišiel som domov.“

V druhom zväzku prekladu knihy „Şakâyık-i Nu’mâniyye“ sa hovorí: Prvému šajchovi al-islám osmanského štátu a obnoviteľovi (mudžaddidovi) svojej doby, veľkému islamskému učencovi Mavlánovi Šamsuddínovi Muhammadovi ibn Hamzovi Fenárímu padol na oči zákal a prestal vidieť. Jednej noci, keď mu Rasululláh povedal: „Napíš tafsír súry Táhá!“, odpovedal: „Tak ako nemám silu vo vašej vznešenej prítomnosti vykladať vznešený Korán, tak ani moje oči nevidia.“ Rasululláh, lekár prorokov, vytiahol zo svojho požehnaného plášťa (chirky) kúsok bavlny, navlhčil ho svojimi požehnanými slinami a položil mu ho na oči. Molla Fenárí sa zobudil, našiel bavlnu na očiach, a keď ju sňal, začal vidieť. Poďakoval Alahovi ta’ala a chválil Ho. Bavlnené vlákna si uschoval a odkázal, aby mu ich, keď zomrie, položili na oči. Keď v roku 834 (1431 nášho letopočtu) v Burse odišiel na áchiru, splnili jeho odkaz.

Abbásovský kalif Abu Džafar Mansúr sa v Masdžid an-Nabaví rozprával s imámom Málikom. Imám Málik povedal: „Ó Mansúr! Toto je Masdžid as-saáda! Hovor potichu! Hakk ta’ala v súre al-Hudžurát, podľa významu: ‚Nezvyšujte svoje hlasy nad hlas Rasululláha!‘4 pokarhal jednu skupinu ľudí. A vznešeným ajatom ‚Tí, ktorí stišujú svoje hlasy pri Rasululláhovi…‘5 pochválil tých, ktorí hovoria potichu. Ctiť si Rasululláha po jeho smrti je to isté ako ctiť si ho za života.“ Mansúr sklonil hlavu a spýtal sa: „Ó Abu Abdulláh! Mám sa postaviť tvárou ku kible, alebo ku Kabr as-saáda?“ Hazrat imám Málik povedal: „Neodvracaj tvár od Rasululláha! Tento vznešený Prorok (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), ktorý sa bude v Súdny deň prihovárať, bude v Súdny deň prostredníkom k spáse pre teba aj pre tvojho otca Adama alejhis-salám. Máš sa obrátiť ku Kabr as-saáda, chytiť sa požehnanej duše Rasululláha a žiadať príhovor. V 64. vznešenom ajate súry an-Nisá sa hovorí, podľa významu:

‚Keby tí, ktorí ukrivdili svojim dušiam (uškodili sami sebe), prišli k tebe a prosili Alaha ta’ala o odpustenie, a keby aj Môj Rasul prosil o odpustenie pre nich, zistili by, že Alah ta’ala prijíma pokánie a je milostivý.‘ Tento vznešený ajat sľubuje, že bude prijaté pokánie tých, ktorí si vezmú Rasululláha za prostredníka.“ Nato Mansúr vstal zo svojho miesta, postavil sa pred Hudžru as-saáda a začal úpenlivo prosiť: „Pane môj! V tomto vznešenom ajate si sľúbil, že prijmeš pokánie tých, ktorí si vezmú Tvojho Rasula za prostredníka. Aj ja som prišiel do vznešenej prítomnosti Tvojho vznešeného Proroka a prosím Ťa o odpustenie. Tak ako si odpustil Svojim služobníkom, ktorí za jeho života prosili o odpustenie, odpusť aj mne! Pane môj! Úpenlivo Ťa prosím a beriem si za prostredníka Tvojho vznešeného Proroka, ktorý je Nabijju r-rahma (prorok milosti). Ó Muhammad alejhis-salám, najvyšší z prorokov! Konajúc tavassul prostredníctvom teba, úpenlivo som prosil svojho Pána. Pane môj! Daj, aby sa za mňa tento vznešený Prorok prihováral!“ Stojac chrbtom ku kible a tvárou k oknu Muvádžaha as-saáda, sa modlil. Minbar an-Nabaví mal po ľavej ruke. Rada, ktorú dal imám Málik kalifovi Mansúrovi, ukazuje, že tí, ktorí sa modlia pred Hudžrou as-saáda, musia byť veľmi bdelí. Bolo povedané, že nie je správne, aby tí, ktorí nedokážu prejaviť úctu a vážnosť primeranú tomuto miestu, dlho zostávali v Medine al-Munavvara. Jeden dedinčan z Anatólie žil mnoho rokov v Medine al-Munavvara, oženil sa a nastúpil na istú službu v Hudžre as-saáda. Jedného dňa ochorel na horúčku a zatúžil po ajrane. Srdcom mu prebehla myšlienka: „Keby som bol vo svojej dedine, dal by som si z jogurtu urobiť ajran a pil by som ho.“ V tú noc sa Rasululláh vo sne zjavil šajchovi al-Harám efendimu a prikázal, aby službu toho človeka dali niekomu inému. Keď šajch al-Harám povedal: „Ó Rasulalláh! Túto službu vykonáva ten a ten z tvojej ummy,“ povedal: „Povedz tomu človeku! Nech ide do svojej dediny a pije ajran!…“ Na druhý deň, keď mu tento príkaz oznámili, dedinčan povedal: „S radosťou!“ a odišiel do svojho kraja.

„Keby tí, ktorí ukrivdili svojim dušiam, prišli k tebe a prosili Alaha ta’ala o odpustenie, a keby aj Môj Rasul prosil o odpustenie pre nich, zistili by, že Alah ta’ala prijíma pokánie a je milostivý“ Nisá: 64

Ak jediná myšlienka, ktorá prebehne srdcom, spôsobila takú škodu, z toho treba pochopiť, aká veľká škoda by vznikla – nech nás Alah chráni – z nevhodného slova, hoci aj povedaného zo žartu, alebo z konania, ktoré nie je v súlade s úctou.

Ty si imán v srdci veriaceho, ktorý ťa miluje,
žiaľ nemá, ty si liekom na jeho bolesť,
tvoj príhovor očakáva, ty si fermánom jeho srdca,
kto dúfa v pomoc, iste ju dosiahne, ó Rasulalláh.