TAVASSUL PROSTREDNÍCTVOM PROROKA
Prostredníctvom Proroka sa vždy – aj predtým, ako bol stvorený, aj po tom, ako bol stvorený, aj počas jeho života na tomto svete, aj po jeho odchode na áchiru, vo svete barzachu (hrobu) – konal tavassul1; bude sa konať aj v Súdny deň, po vzkriesení, na pláni Arasát a v džanne. Vasíla je všetko, čo Alah ta’ala urobil príčinou priblíženia sa k Nemu a splnenia potrieb. Tavassul prostredníctvom Rasula al-akram, to jest urobiť Rasululláha prostredníkom (vasílou) u Alaha ta’ala a žiadať jeho pomoc a príhovor, je dovolený (džáiz). Patrí k tomu, čo konali salaf sálihún (sahábovia, tábi’ovia a taba’ at-tábi’ín), učenci a ostatní moslimovia. Nikto z moslimov to nepovažoval za škaredé. Doteraz sa nenašiel nikto, kto by to neprijímal, okrem ľudí so skreslenou vierou. Otec ľudí, Adam alejhis-salám, keď bol zoslaný na zem, urobil Proroka prostredníkom (vasílou). Náš milovaný Prorok to v jednom svojom hadíse šaríf vyrozprával takto: „Keď bol Adam (alejhis-salám) pre svoju chybu vyvedený z džanny, povedal: ‚Pane môj! Odpusť mi kvôli Muhammadovej cti.‘ Alah ta’ala povedal: ‚Ó Adam! Ako si sa dozvedel o Muhammadovi? Ja som ho ešte nestvoril.‘ Adam (alejhis-salám) povedal: ‚Pane môj! Keď si ma stvoril a vdýchol mi dušu, otvoril som oči, pozrel som sa a uvidel som, že na okraji Arša je napísané „Lá iláha illalláh, Muhammadun Rasululláh“. Ten, ktorého meno máš rád pri Svojom mene – to je on.‘ Alah ta’ala povedal: ‚Povedal si pravdu, ó Adam! Z Mojich stvorení ho mám najradšej. Keďže si prosil o odpustenie kvôli jeho cti, odpustil som ti.‘“2 Podľa jedného podania povedal: „On je prorok, ktorý príde z tvojho potomstva. Keby som nebol stvoril jeho, nebol by som stvoril ani teba, ani tvoje potomstvo. Keďže si si ho vzal za prostredníka v príhovore, odpustil som ti a zmiloval som sa nad tebou.“3
Takých príkladov sú tisíce. Niekoľko z nich sa uvádza ďalej. Jeden muž, slepý na obe oči, požiadal Rasululláha, aby sa pomodlil, aby sa mu oči otvorili. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Ak chceš, pomodlím sa. Ale ak budeš trpezlivý a vydržíš, je to pre teba lepšie.“ Muž povedal: „Už nemám silu znášať to. Úpenlivo vás prosím, aby ste sa pomodlili.“ Nato mu Prorok povedal: „Tak si vezmi abdest a recituj túto modlitbu!“
„Alláhumma inní as’aluka va atavadždžahu ilajka bi Nabijjika Muhammadin Nabijji r-rahma. Ja Muhammad! Inní atavadždžahu bika ilá Rabbí fí hádžatí hádihí, li-tukdá lí. Alláhumma šaffi’hu fijja.“
Učenec hadísu imám Nasáí oznamuje, že keď ten muž recitoval túto modlitbu, Alah ta’ala modlitbu prijal a oči sa mu otvorili. Hazrat Usman ibn Haníf rozpráva túto udalosť o tom, ako si brali Rasululláha za prostredníka: „Keď bol Usman ibn Affán kalifom, jeden muž, ktorý mal veľké trápenie, sa mi posťažoval, lebo sa hanbil predstúpiť pred kalifa. Povedal som mu: ‚Hneď si vezmi abdest! Choď do Masdžid as-saáda! Recituj modlitbu, ktorá je uvedená vyššie, a povedz, čo si želáš.‘ Chudák po tom, čo recitoval modlitbu, odišiel tam, kde bol kalif, a uviedli ho k nemu. Kalif ho posadil na svoj modlitebný koberec, vypočul jeho trápenie a splnil mu prosbu. Keď chudák videl, že jeho vec je zrazu vybavená, prišiel ku mne celý šťastný. Povedal: ‚Nech je s tebou Alah ta’ala spokojný! Keby si nebol povedal kalifovi, nebol by som sa zbavil trápenia.‘ Myslel si, že som sa s kalifom rozprával ja.“
„(Ó Adam!) On je prorok, ktorý príde z tvojho potomstva. Keby som nebol stvoril jeho, nebol by som stvoril ani teba, ani tvoje potomstvo. Keďže si si ho vzal za prostredníka v príhovore, odpustil som ti a zmiloval som sa nad tebou“ Hadís kudsí
Keď bol kalifom hazrat Umar, raz nastalo sucho. Bilál ibn Háris, jeden zo vznešených sahábov, šiel k Rasululláhovej hrobke a povedal: „Ó Rasulalláh! Tvoja umma takmer umiera od hladu. Úpenlivo ťa prosím, buď prostredníkom, aby pršalo.“ Rasululláh sa mu v tú noc zjavil vo sne a povedal: „Choď ku kalifovi! Odovzdaj mu môj salám! Nech vyjde na modlitbu za dážď!“ Keď hazrat Umar vyšiel na modlitbu za dážď, začalo pršať. Alah ta’ala prijíma modlitby kvôli tým, ktorých miluje. Alah ta’ala oznámil, že veľmi miluje Muhammada alejhis-salám. Preto ak sa niekto modlí slovami: „Alláhumma inní as’aluka bi-džáhi Nabijjika l-Mustafa“, jeho modlitba nebude odmietnutá. Nie je však v súlade s úctou brať si Rasululláha za prostredníka kvôli drobným svetským záležitostiam. Burhánuddín Ibráhím Málikí povedal: „Jeden veľmi hladný chudák prišiel k Hudžre as-saáda a povedal: ‚Ó Rasulalláh! Som hladný.‘ O chvíľu niekto prišiel, odviedol chudáka k sebe domov a nasýtil ho. Keď chudák povedal, že jeho modlitba bola vypočutá, ten muž povedal: ‚Brat môj! Opustil si rodinu, znášal si útrapy ďalekých ciest a prišiel si navštíviť Rasululláha. Patrí sa predstúpiť pred Rasululláha kvôli kúsku chleba? V tej vznešenej prítomnosti si mal žiadať džannu a večné dobrodenia! To, o čo sa tu prosí, Alah ta’ala neodmieta.‘ Tí, ktorým sa dostane pocty navštíviť Rasululláha, majú prosiť, aby sa za nich v Súdny deň prihováral.“ Jedného dňa sedel imám Abu Bakr Mukrí v Masdžid as-saáda s imámom Tabaráním a Abu š-Šajchom. Keďže už niekoľko dní nič nejedli, boli veľmi hladní. Imám Abu Bakr to už nevydržal a povedal: „Som hladný, ó Rasulalláh!“ a utiahol sa do jedného kúta. Prišiel jeden sajjid s dvoma sluhami a povedal: „Bratia moji! Žiadali ste pomoc od môjho praotca Rasululláha pre hlad. On mi prikázal, aby som vás nasýtil.“ Spolu zjedli to, čo priniesol. Zvyšok im nechal a odišiel. Jeden z islamských učencov, Abu Abdulláh ibn Nu’mán Marrákuší Tilimsání (683 / 1284 nášho letopočtu), vo svojej vzácnej knihe „Misbáh az-zulam“ podrobne píše o stovkách moslimov, ktorí, berúc si Rasululláha za prostredníka, dosiahli svoje želania, a o ich modlitbách. Jedným z tých, ktorí si brali Rasululláha za prostredníka a dosiahli svoje želania, je Muhammad ibn Munkadir. Rozpráva: „Jeden muž nechal môjmu otcovi osemdesiat zlaťákov a odišiel do džihádu. Povedal: ‚Opatruj ich! Môžeš pomôcť aj tomu, kto je vo veľkej núdzi.‘ V Medine nastal hlad. Môj otec rozdal všetky zlaťáky tým, ktorí hladovali. Majiteľ zlaťákov prišiel a žiadal ich späť. Môj otec povedal: ‚Príď zajtra večer.‘ Šiel k Hudžre as-saáda a až do úsvitu úpenlivo prosil Rasululláha. O polnoci prišiel jeden muž a povedal: ‚Podaj ruku!‘ Dal mu mešec zlaťákov a zmizol. Môj otec doma zlaťáky prepočítal, a keď videl, že ich je osemdesiat, s radosťou ich hneď dal majiteľovi.“
Hazrat Abu Abdulláh Tilimsání v tejto knihe rozpráva aj jednu udalosť, ktorú sám zažil:
„V roku 637 (1239 nášho letopočtu) sme sa s jednou vybranou spoločnosťou vydali z pevnosti Sádir. Bol s nami jeden muž, ktorý bol naším sprievodcom. Keď sme istý čas šli, minula sa nám voda. Začali sme hľadať vodu. Aj ja som medzitým odišiel vykonať potrebu. Vtedy ma silno premohol spánok. ‚Veď ma zobudia, keď budú odchádzať,‘ povedal som si a sklonil som hlavu k zemi.
Keď som sa zobudil, ocitol som sa celkom sám uprostred púšte. Priatelia na mňa zabudli a odišli. Zo samoty sa ma zmocnil veľký strach. Začal som chodiť po púšti vľavo aj vpravo. Nevedel som, kde som, ani kam mám ísť. Všade bol rovný piesok. O chvíľu sa zotmelo. Po karaváne, s ktorou sme cestovali, nebolo ani stopy. Bol som celkom sám v nočnej tme. Strach vo mne ešte vzrástol. Znepokojený som začal kráčať ešte rýchlejšie. Keď som istý čas šiel, veľmi smädný, unavený a vyčerpaný som padol na zem. Už som stratil nádej na život a začal som cítiť, že sa mi blíži smrť. Bol som v neopísateľnej bolesti, utrpenie a trápenie dosiahli vrchol. Zrazu mi niečo prišlo na um. V nočnej tme som zo všetkých síl, úprimne a s ichlásom, ešte raz, naposledy, zastonal: ‚Ó Rasulalláh! Pomôž! Prosím ťa, aby si mi s dovolením Alaha ta’ala pomohol!‘ Len čo som to vyslovil, počul som, že ma niekto volá. Keď som sa pozrel tým smerom, odkiaľ prichádzal hlas, uvidel som, že ma v nočnej tme volá niekto, koho som dovtedy nikdy nevidel, oblečený v snehobielom odeve, kto okolo seba rozsieval svetlo. Pristúpil ku mne a vzal ma za ruku. V tej chvíli zmizla všetka moja únava aj smäd. Akoby som sa znova narodil. Moje srdce sa k nemu zrazu primklo. Istý čas sme šli, držiac sa za ruky. Cítil som, že prežívam jednu z najsladších chvíľ svojho života. Keď sme prešli jeden piesočný kopec, zazrel som svetlá karavány, s ktorou som cestoval, a počul som hlasy svojich priateľov. Priblížili sme sa k nim. Zviera, na ktorom som jazdil, šlo za nimi úplne na konci. Zrazu prišlo a zastalo predo mnou. Keď som uvidel svoje jazdecké zviera pred sebou, od radosti som vykríkol. Keď som vykríkol, ten, kto prišiel so mnou, vytiahol svoju ruku z mojej. Potom ma vzal za ruku a vysadil ma na moje jazdecké zviera. A potom povedal: ‚My nevraciame s prázdnymi rukami toho, kto od nás niečo žiada a prosí o pomoc,‘ obrátil sa a odišiel. Vtedy som pochopil, že to bol Rasululláh. Keď sa vracal a odchádzal, bolo vidieť, ako nur, ktorý okolo seba rozsieval v nočnej tme, stúpa k nebu. Keď mi zmizol z očí, zrazu som sa spamätal. ‚Ako je možné, že som nepobozkal Rasululláhovi ruky a nohy!‘ – nariekal som, ale bolo neskoro, príležitosť pominula.“ Abu l-Chajr Akta zostal v Medine päť dní hladný. Prišiel k Hudžre as-saáda a pozdravil Rasululláha salámom. Povedal, že je hladný. Utiahol sa nabok a zaspal. Vo sne videl, že prišiel Rasululláh. Po jeho pravici bol Abu Bakr Siddík, po ľavici Umar al-Fárúk a pred ním Ali al-Murtadá.
Hazrat Ali prišiel a povedal: „Ó Abu l-Chajr! Vstaň, čo ležíš? Rasululláh prichádza!“ Hneď vstal. Rasululláh prišiel a dal mu veľký chlieb. Abu l-Chajr hovorí: „Keďže som bol veľmi hladný, hneď som začal jesť. Keď som zjedol polovicu, zobudil som sa. Druhú polovicu som našiel v ruke.“
„Kto utrpí nejakú škodu, nech si vezme bezchybný abdest a vykoná namaz o dvoch rak’atoch! Potom nech povie: ‚Pane môj! Teba prosím. Teba úpenlivo prosím a beriem si za prostredníka Tvojho Proroka Muhammada alejhis-salám, ktorý je milosťou pre svety. Ó Muhammad! Teba si beriem za prostredníka u svojho Pána, aby mi splnil prosbu. Pane môj! Daj, aby sa on za mňa prihováral!’“ Hadís šaríf
Takisto sa v knihe „Misbáh az-zulam“ rozpráva: Ahmad ibn Muhammad Súfí hovorí: „V púšťach Hidžázu som prišiel o všetko, čo som mal. Prišiel som do Mediny. Pri Hudžre as-saáda som pozdravil Rasululláha salámom. Sadol som si nabok a zaspal som. Zjavil sa mi Rasululláh a povedal: ‚Prišiel si, Ahmad? Otvor dlaň!‘ Naplnil mi dlaň zlaťákmi. Zobudil som sa. Ruky som mal plné zlata.“ Aj imám Samhúdí vo svojej knihe „Dejiny Mediny“ rozpráva jednu udalosť, ktorú zažil: „Vypadol mi kľúč od dverí. Nemohol som ho nájsť. Prišiel som pred Hudžru as-saáda a povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Stratil som kľúč, nemôžem vojsť do domu!‘ V tej chvíli prišlo jedno dieťa. Ukazujúc kľúč v ruke, povedalo: ‚Našiel som toto. Nie je to náhodou vaše?’“
Kilisli Mustafa Iškí efendi v dejepisnej knihe „Mevârid-i Mecîdiyye“ hovorí: „V Mekke som žil dvadsať rokov. Nazbieral som šesťdesiat zlaťákov a v roku 1247 (1831 nášho letopočtu) som so ženou a deťmi prišiel do Mediny. Peniaze sa nám na ceste minuli. Ubytoval som sa ako hosť u jedného známeho a šiel som k Hudžre as-saáda. Požiadal som Rasululláha o pomoc. Po troch dňoch prišiel do domu, v ktorom sme bývali, jeden bej a povedal, že mi prenajal dom. Preniesol tam moje veci. Zaplatil nájomné na jeden rok. Po niekoľkých mesiacoch som ochorel a mesiac som ležal. V dome nezostalo nič – ani na jedenie, ani na predaj. S pomocou ženy som vyliezol na strechu, oproti Rasululláhovej hrobke, s úmyslom povedať mu svoju núdzu a požiadať o pomoc. Keď som zdvihol ruky, hanbil som sa žiadať niečo svetské. Nemohol som nič povedať. Zišiel som do svojej izby. Na druhý deň niekto prišiel a povedal: ‚Ten a ten efendi ti posiela ako dar tieto zlaťáky.‘ Vzal som mešec. Hoci sa nám život zlepšil, nemohol som sa zbaviť choroby. S cudzou pomocou som prišiel pred Hudžru as-saáda a požiadal som Rasululláha o uzdravenie. Vyšiel som z mešity a bez toho, aby som od niekoho žiadal pomoc, odišiel som pešo domov. Keď som vchádzal do domu, z choroby nezostalo ani stopy. Aby ma neurieklo, niekoľko dní som vychádzal na ulicu opierajúc sa o palicu. Peniaze sa však minuli. Nechal som rodinu v tme a prišiel som do Masdžid an-Nabaví. Po nočnom namaze som povedal Rasululláhovi svoju núdzu. Na ceste ku mne pristúpil muž, ktorého som nepoznal, a vložil mi do ruky mešec. Bolo v ňom štyridsaťdeväť zlaťákov, každý po deväť grošov. Kúpil som sviečky a potrebné veci a prišiel som domov.“
V druhom zväzku prekladu knihy „Şakâyık-i Nu’mâniyye“ sa hovorí: Prvému šajchovi al-islám osmanského štátu a obnoviteľovi (mudžaddidovi) svojej doby, veľkému islamskému učencovi Mavlánovi Šamsuddínovi Muhammadovi ibn Hamzovi Fenárímu padol na oči zákal a prestal vidieť. Jednej noci, keď mu Rasululláh povedal: „Napíš tafsír súry Táhá!“, odpovedal: „Tak ako nemám silu vo vašej vznešenej prítomnosti vykladať vznešený Korán, tak ani moje oči nevidia.“ Rasululláh, lekár prorokov, vytiahol zo svojho požehnaného plášťa (chirky) kúsok bavlny, navlhčil ho svojimi požehnanými slinami a položil mu ho na oči. Molla Fenárí sa zobudil, našiel bavlnu na očiach, a keď ju sňal, začal vidieť. Poďakoval Alahovi ta’ala a chválil Ho. Bavlnené vlákna si uschoval a odkázal, aby mu ich, keď zomrie, položili na oči. Keď v roku 834 (1431 nášho letopočtu) v Burse odišiel na áchiru, splnili jeho odkaz.
Abbásovský kalif Abu Džafar Mansúr sa v Masdžid an-Nabaví rozprával s imámom Málikom. Imám Málik povedal: „Ó Mansúr! Toto je Masdžid as-saáda! Hovor potichu! Hakk ta’ala v súre al-Hudžurát, podľa významu: ‚Nezvyšujte svoje hlasy nad hlas Rasululláha!‘4 pokarhal jednu skupinu ľudí. A vznešeným ajatom ‚Tí, ktorí stišujú svoje hlasy pri Rasululláhovi…‘5 pochválil tých, ktorí hovoria potichu. Ctiť si Rasululláha po jeho smrti je to isté ako ctiť si ho za života.“ Mansúr sklonil hlavu a spýtal sa: „Ó Abu Abdulláh! Mám sa postaviť tvárou ku kible, alebo ku Kabr as-saáda?“ Hazrat imám Málik povedal: „Neodvracaj tvár od Rasululláha! Tento vznešený Prorok (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), ktorý sa bude v Súdny deň prihovárať, bude v Súdny deň prostredníkom k spáse pre teba aj pre tvojho otca Adama alejhis-salám. Máš sa obrátiť ku Kabr as-saáda, chytiť sa požehnanej duše Rasululláha a žiadať príhovor. V 64. vznešenom ajate súry an-Nisá sa hovorí, podľa významu:
‚Keby tí, ktorí ukrivdili svojim dušiam (uškodili sami sebe), prišli k tebe a prosili Alaha ta’ala o odpustenie, a keby aj Môj Rasul prosil o odpustenie pre nich, zistili by, že Alah ta’ala prijíma pokánie a je milostivý.‘ Tento vznešený ajat sľubuje, že bude prijaté pokánie tých, ktorí si vezmú Rasululláha za prostredníka.“ Nato Mansúr vstal zo svojho miesta, postavil sa pred Hudžru as-saáda a začal úpenlivo prosiť: „Pane môj! V tomto vznešenom ajate si sľúbil, že prijmeš pokánie tých, ktorí si vezmú Tvojho Rasula za prostredníka. Aj ja som prišiel do vznešenej prítomnosti Tvojho vznešeného Proroka a prosím Ťa o odpustenie. Tak ako si odpustil Svojim služobníkom, ktorí za jeho života prosili o odpustenie, odpusť aj mne! Pane môj! Úpenlivo Ťa prosím a beriem si za prostredníka Tvojho vznešeného Proroka, ktorý je Nabijju r-rahma (prorok milosti). Ó Muhammad alejhis-salám, najvyšší z prorokov! Konajúc tavassul prostredníctvom teba, úpenlivo som prosil svojho Pána. Pane môj! Daj, aby sa za mňa tento vznešený Prorok prihováral!“ Stojac chrbtom ku kible a tvárou k oknu Muvádžaha as-saáda, sa modlil. Minbar an-Nabaví mal po ľavej ruke. Rada, ktorú dal imám Málik kalifovi Mansúrovi, ukazuje, že tí, ktorí sa modlia pred Hudžrou as-saáda, musia byť veľmi bdelí. Bolo povedané, že nie je správne, aby tí, ktorí nedokážu prejaviť úctu a vážnosť primeranú tomuto miestu, dlho zostávali v Medine al-Munavvara. Jeden dedinčan z Anatólie žil mnoho rokov v Medine al-Munavvara, oženil sa a nastúpil na istú službu v Hudžre as-saáda. Jedného dňa ochorel na horúčku a zatúžil po ajrane. Srdcom mu prebehla myšlienka: „Keby som bol vo svojej dedine, dal by som si z jogurtu urobiť ajran a pil by som ho.“ V tú noc sa Rasululláh vo sne zjavil šajchovi al-Harám efendimu a prikázal, aby službu toho človeka dali niekomu inému. Keď šajch al-Harám povedal: „Ó Rasulalláh! Túto službu vykonáva ten a ten z tvojej ummy,“ povedal: „Povedz tomu človeku! Nech ide do svojej dediny a pije ajran!…“ Na druhý deň, keď mu tento príkaz oznámili, dedinčan povedal: „S radosťou!“ a odišiel do svojho kraja.
„Keby tí, ktorí ukrivdili svojim dušiam, prišli k tebe a prosili Alaha ta’ala o odpustenie, a keby aj Môj Rasul prosil o odpustenie pre nich, zistili by, že Alah ta’ala prijíma pokánie a je milostivý“ Nisá: 64
Ak jediná myšlienka, ktorá prebehne srdcom, spôsobila takú škodu, z toho treba pochopiť, aká veľká škoda by vznikla – nech nás Alah chráni – z nevhodného slova, hoci aj povedaného zo žartu, alebo z konania, ktoré nie je v súlade s úctou.
Ty si imán v srdci veriaceho, ktorý ťa miluje,
žiaľ nemá, ty si liekom na jeho bolesť,
tvoj príhovor očakáva, ty si fermánom jeho srdca,
kto dúfa v pomoc, iste ju dosiahne, ó Rasulalláh.
Dôležitosť a hodnota vyslovovania požehnaného salavátu na Rasululláha
Keď sa meno Proroka vysloví, počuje alebo napíše, vysloviť naňho požehnaný salavát ako prejav úcty a vážnosti je jednou z našich najdôležitejších povinností. Vo vznešenom Koráne, v 56. vznešenom ajate súry al-Ahzáb, sa hovorí, podľa významu:
„Veru, Alah ta’ala a Jeho anjeli zosielajú salavát na Proroka (aby vyzdvihli jeho česť a vážnosť). Vy, ktorí ste uverili! Aj vy na neho vyslovujte salavát a salám a zo srdca ho poslúchajte.“
Učenci tafsíru oznámili, že slovo „salát“, ktoré sa spomína v tomto vznešenom ajate, znamená: od Alaha ta’ala – milosť, od anjelov – istigfár (prosbu o odpustenie) a od veriacich – modlitbu. Všetci islamskí učenci jednomyseľne oznámili: vysloviť salavát raz za život je fard. Zakaždým, keď sa jeho meno vysloví, počuje, prečíta alebo napíše, vysloviť ho raz je vádžib, a keď sa meno opakuje – mustahabb.
Kto niečo žiada od Alaha ta’ala, má najprv ďakovať Alahovi ta’ala, chváliť Ho a velebiť (chvála a velebenie) a potom vysloviť salavát na Rasululláha. Taká modlitba je veľmi hodná toho, aby bola prijatá. Modlitba vyslovená s dvoma salavátmi (na začiatku a na konci modlitby) nebýva odmietnutá. Hazrat Abu Talha rozpráva: „Vošiel som k Rasululláhovi. Videl som na ňom radosť a spokojnosť, akú som dovtedy nikdy nevidel. Keď som sa spýtal na príčinu, povedal: ‚Ako by som sa nemal radovať? Pred chvíľou mi Džibríl (alejhis-salám) priniesol radostnú zvesť. Alah ta’ala hovorí: ak na teba niekto z tvojej ummy vysloví jeden salavát, Alah ta’ala naňho za to vyšle desať salavátov.‘“6
Niektoré hadísy šaríf o tom sú tieto:
„Nech sa do prachu zaryje nos toho, v prítomnosti ktorého sa spomenie moje meno, a nevysloví na mňa salavát a salám. Nech sa do prachu zaryje nos aj toho, ku komu príde mesiac ramadán a odíde, a jeho hriechy nie sú odpustené. Nech sa do prachu zaryje nos aj toho, kto sa dožije staroby svojich rodičov, a nezíska ich spokojnosť a nevojde do džanny.“
„Ten, v prítomnosti ktorého sa spomenie moje meno, a nevysloví na mňa salavát a salám, je najväčší skupáň zo skupáňov.“ Hazrat Abu Humajd Sáidí oznamuje: „Niektorí zo vznešených sahábov sa spýtali Rasululláha: ‚Ó Rasulalláh! Ako máme na teba vyslovovať salavát a salám?‘ Rasululláh povedal: ‚Povedzte: „Alláhumma salli alá Muhammadin va azvádžihí va zurrijjatihí kamá sallajta alá Ibráhíma va bárik alá Muhammadin va azvádžihí va zurrijjatihí kamá bárakta alá Ibráhíma innaka hamídun madžíd.“‘“7
Niektoré salaváty sú tieto:
„Alejhis-salám“.
„Sallalláhu alejhi va sallam“.
„Alejhis-salátu vas-salámu vat-tahijja“.
„Alláhumma salli alá sajjidiná Muhammad“.
„Alláhumma salli alá Muhammadin va alá álihí va sahbihí adžma’ín“.
„Alejhi va alá džamí’i mina s-salaváti atammuhá va mina t-tahijjáti ajmanuhá“.
„Alláhumma salli alá Muhammadin va alá áli Muhammad, kamá sallajta alá Ibráhíma va alá áli Ibráhím…“
Jeden muž vyrozprával: jeden môj priateľ v liste, ktorý mi poslal, na každom mieste, kde sa spomína požehnané meno Rasululláha, napísal „sallalláhu alejhi va sallam taslíman kasíran kasírá“. Keď som to uvidel a spýtal sa na príčinu, povedal: „V mladosti som odpisoval knihy hadísov. Keď som napísal požehnané meno Rasululláha, nepísal som salavát. Vo sne som videl Vodcu svetov a pristúpil som k nemu. Odvrátil odo mňa svoju požehnanú tvár. Prešiel som na druhú stranu, znova ju odvrátil. Postavil som sa pred neho a povedal som: ‚Ó Rasulalláh! Prečo odo mňa odvraciate tvár?‘ Povedal: ‚Pretože keď si vo svojej knihe písal moje meno, nenapísal si na mňa salavát!‘ Odvtedy jeho požehnané meno vždy píšem spolu so salavátom.“
V hadísoch šaríf sa hovorí:
„Kto na mňa raz vysloví salavát, Alah ta’ala naňho desaťkrát zošle salavát (milosť), odpustí mu desať hriechov a desaťkrát pozdvihne jeho stupeň.“
„V Súdny deň mi bude najbližší a najhodnejší môjho príhovoru ten, kto na mňa vyslovuje najviac salavátov a salámov.“ Hakk ta’ala povedal hazrat Músovi: „Ó Músa, chceš, aby som ti bol bližšie, než sú tvojmu jazyku tvoje slová, tvojmu srdcu tvoje myšlienky, tvojmu telu tvoja duša a tvojmu oku jeho svetlo?“ Keď povedal: „Áno, Pane môj!“, Alah ta’ala povedal: „Tak vyslovuj veľa salavátov na Muhammada (sallalláhu alejhi va sallam).“ Potom povedal: „Ó Músa, chceš, aby si v Súdny deň netrpel smädom?“ Keď povedal: „Áno, Pane môj!“, Alah ta’ala povedal: „Tak vyslovuj veľa salavátov na Muhammada (sallalláhu alejhi va sallam).“8
Prorok povedal:
„V Súdny deň mi bude na každom mieste najbližší ten z vás, kto na mňa na tomto svete vyslovuje najviac salavátov. Kto na mňa v piatok a v noci na piatok vysloví sto salavátov, tomu Alah ta’ala splní sto potrieb. Sedemdesiat z nich sa týka áchiry a tridsať tohto sveta. Potom Alah ta’ala prostredníctvom jedného anjela doručí tieto salaváty do môjho hrobu. Sú ako dar, ktorý k vám prichádza. Tento anjel mi oznámi meno, rod a kmeň toho, kto ich poslal. Zapíše ho na jeden biely list, ktorý je u mňa. Ja aj po smrti viem tak, ako som vedel za života.“9
„Kto na mňa raz vysloví salavát, Alah ta’ala naňho desaťkrát zošle salavát (milosť), odpustí mu desať hriechov a desaťkrát pozdvihne jeho stupeň“ Hadís šaríf
„Keď nastane štvrtok, Alah ta’ala pošle anjelov, ktorí majú pri sebe strieborné zošity a zlaté perá. Zapisujú tých, ktorí vo štvrtok a v noci na piatok vravia za Proroka veľa salavátov.“ „Ak sa dvaja moslimovia stretnú, urobia musáfahu (podajú si ruky) a vravia salavát za Proroka, ešte predtým, ako sa rozídu, budú im odpustené ich skoršie aj neskoršie hriechy.“ „Keď niekto z vás vojde do mešity, nech pozdraví Proroka salámom a nech povie: ‚Pane môj! Ochráň ma pred satanom!’“10
Podľa jedného podania: „Keď vychádza z mešity, nech povie: ‚Alláhumma inní as’aluka min fadlika.‘“
Ak na začiatku modlitby (dua) nie je chvála Alaha ta’ala (hamd) a salavát za Rasululláha, modlitba zostáva za závojom. Modlitba, na začiatku ktorej je hamd a salavát, je prijatá. Kým sa nevysloví salavát za Rasululláha a jeho rodinu (Ál), medzi modlitbou a nebom je závoj. Keď sa salavát vysloví, tento závoj sa roztrhne a modlitba vystúpi k nebu. Ak sa salavát nevysloví, modlitba sa vráti.
Ak sa na nejakom zhromaždení nespomenie Alah ta’ala a nevysloví sa salavát za Rasululláha, nad prítomnými visí bič: ak On chce, potrestá ich, a ak chce – odpustí im.
„Komu zvoní v uchu, nech si spomenie na mňa a nech za mňa vysloví salavát.“
„Kto zamýšľa nejakú vec, nech sa o nej poradí. Vtedy mu Alah ta’ala v tej veci daruje správnu cestu (rušd). Ak niekto chce niečo povedať, no zabudne to, nech za mňa vysloví salavát, pretože v salaváte, ktorý za mňa vysloví, je náhrada za slovo, ktoré chcel povedať. Možno si potom na to slovo spomenie.“11
„Ak sa dobré dielo nezačne Alahovým menom a salavátom za mňa, v tom diele niet dobra a je zbavené všetkého požehnania (bereketu).“12 Keď jeden z veľkých mužov islamu, Abu Hafs Kágidí, zosnul, niekto ho videl vo sne a spýtal sa ho: „Ako s tebou Alah ta’ala naložil?“ Odpovedal: „Zmiloval sa nado mnou, odpustil mi a uviedol ma do džanny.“ Ten človek sa spýtal: „Prečo?“ Odpovedal: „Zastavil ma medzi anjelmi. Tí spočítali moje hriechy a salaváty, ktoré som vravel za Rasululláha, a zistili, že salavátov je viac. Vtedy im Alah ta’ala povedal: ‚Ó Moji anjeli! Vaša práca je skončená. Nežiadajte od neho iné vyúčtovanie. Zaveďte ho do Mojej džanny!’“
Jeden z predchodcov (salaf) rozpráva: „Zosnul môj priateľ, s ktorým sme sa spolu učili hadís. Videl som ho vo sne oblečeného do zeleného rúcha džanny. Keď som sa ho spýtal na dôvod, povedal: ‚K menu Rasululláha, ktoré som videl v každom hadíse, som písal sallalláhu alejhi va sallam. Hakk ta’ala mi za to dal takúto odmenu.‘“
Ďalší z predchodcov rozpráva: „Zosnul môj sused, ktorý bol pisárom. Videl som ho vo sne a spýtal som sa ho, ako s ním Alah ta’ala naložil. Povedal, že mu Alah ta’ala odpustil. Keď som sa spýtal prečo, povedal: ‚Preto, lebo zakaždým, keď som napísal meno Rasululláha, pripísal som k nemu aj slová sallalláhu alejhi va sallam.‘“ Abu Sulajmán Dárání rozpráva: „Keď som zapisoval hadísy, zakaždým, keď som napísal vznešené meno Proroka, písal som sallalláhu alejh, no slová va sallam som nepísal. Videl som ho vo sne. Povedal mi: ‚Ó Abu Sulajmán! Keď v hadíse píšeš moje meno, napíš so salátom aj slová va sallam. Sú to štyri písmená. Za každé písmeno je desať odmien. Ak ich nenapíšeš, znamená to, že prichádzaš o štyridsať odmien.‘“
Taký zvyk mal aj istý iný človek. Rasululláh mu vo sne povedal: „Čo je s tebou, že salavát za mňa nepíšeš celý?“
Abu Bakr Siddík povedal: „Kto sa bojí, že zabudne, nech vraví veľa salavátov za Rasululláha.“
Jeden z veľkých mužov spomedzi zbožných (sálihún), Muhammad ibn Saíd ibn Mutarrif, rozpráva: „Každú noc pred spaním som vravieval určitý počet salavátov. Jednej noci som vo sne videl Rasululláha. Vošiel ku mne. Moja izba sa naplnila nurom. Potom ku mne pristúpil a povedal: ‚Daj, nech pobozkám tieto tvoje ústa, ktoré za mňa vravia veľa salavátov!‘ Ja som sa však hanbil nastaviť mu ústa, a tak som mu nastavil líce. Pobozkal ho svojimi požehnanými ústami. Prebudil som sa plný radosti. Moja izba bola plná vône pižma. Osem dní tá krásna vôňa z môjho líca nezmizla.“ Keď jeden z veľkých mužov spomedzi predchodcov, Challád ibn Kasír, zosnul, pod jeho hlavou našli papier, na ktorom bolo napísané: „Toto je listina Challáda ibn Kasíra o vyslobodení z džahannamu.“ Vtedy sa spýtali jeho blízkych: „Aké boli jeho skutky?“ Odpovedali: „Každý piatok vravel salaváty.“ V knihe Zajn al-madžális od šajcha Ajního je napísané: Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „V Súdny deň budú tri skupiny ľudí pod Aršom, kde nebude iného tieňa okrem jeho tieňa.“ Keď sa spýtali: „Kto sú oni?“, povedal: „Tí, ktorí vyslobodia moju ummu z tiesne, tí, ktorí oživia moju sunnu, a tí, ktorí za mňa vravia veľa salavátov.“
Šajch Abu Músa Darírí rozpráva: „Na mori nás zastihla prudká búrka. Každý plakal od strachu zo smrti. V takom stave ma premohol spánok. Vo sne som videl Rasula al-akram. Povedal mi, aby som ľuďom na lodi povedal, nech tisíckrát povedia: ‚Alláhumma salli alá sajjidiná Muhammadin va alá áli sajjidiná Muhammad, salátan tundžíná bihá min džamí’i l-ahváli va l-áfát, va takdí laná bihá džamí’a l-hádžát, va tutahhiruná bihá min džamí’i s-sajji’át, va tarfa’uná bihá indaka a’la d-daradžát, va tuballiguná bihá aksa l-gájáti min džamí’i l-chajráti fi l-hajáti va ba’da l-mamát.‘ Nepovedali sme to ešte ani tristokrát, a búrka utíchla a zachránili sme sa.“ Odporúča sa vravieť tento salavát pri každej dôležitej veci, v každom nešťastí, v pohrome a pri zemetrasení.
Dňom i nocou mám na jazyku salát a salám pre tvoju požehnanú dušu, ó Fachr al-anám!
V spoľahlivých knihách je viac ako štyridsať hadísov o tom, ako sa vraví salavát.
Jeden z nich je:
„Komu zvoní v uchu, nech si spomenie na mňa a nech za mňa vysloví salavát“ Hadís šaríf
Alláhumma salli alá Muhammadin va alá áli Muhammad, kamá sallajta alá Ibráhíma va alá áli Ibráhím, va bárik alá Muhammadin va alá áli Muhammad, kamá bárakta alá Ibráhíma va alá áli Ibráhím, innaka hamídun madžíd.
Alláhumma salli va sallim va bárik varham alá sajjidiná Muhammadin huva sajjidu l-arabi va l-adžam.
Va imámi l-Makkati l-mukarramati va l-Madínati l-munavvarati va l-haram. Allama l-insána má lam ja’lam.
Asluhu núrun va nasluhu Ádam.
Ba’suhu mu’achcharun va chalkuhu mukaddam.
Ismuhu š-šarífu maktúbun ala l-Lavhi l-mahfúzi bi-jákúti l-kalam.
Va džismuhu š-šarífu madfúnun fi l-Madínati l-munavvarati va l-haram.
Já lajta aktahilu t-turába llazí tahta l-kadam.
Fa-túbá summa túbá li-man da’á va tabi’ahu va li-man aslama sáhiba š-šafá’ati li-l-álamín.
Ká’ilan: já Rabbí! Sallim ummatí, ummatí, vá ummatáh, já za l-lutfi va l-karam.
Fa-junádi l-munádí min kibali r-Rahmán: kabiltu šafá’ataka já Nabijja l-muhtaram.
Udchulu l-džannata lá chavfun alajkum va lá huznun va lá alam.
Summa radijalláhu ta’ala an Abí Bakrin va Umara va Usmána va Alijjin zi l-karam.
Va sallalláhu alá sajjidiná Muhammadin va l-hamdu laka já Rabba l-álamín.
Bi-hurmati sajjidi l-mursalín.
Keď sa jeho požehnaných vlasov dotkol ranný vánok,
vzduch sa naplnil vôňou pižma a ambry.
Od lesku jeho perlových zubov by v noci,
keby ihla padla na zem – našla sa.
Vo svetle jeho žiarivej hrude kráčali tmavými nocami po ceste mladí aj starí.
Keď ten mahbúb Hakka prstom
ukázal na mesiac – mesiac sa rozpolil na dvoje.
Keď sa spotil, každá kvapka potu sa stala ružou,
ľudia s radosťou trhali ruže z jeho potu.
Ten panovník sveta zasadil datľovú palmu,
a v tej chvíli, ako ju zasadil, priniesla plod.
Keby sa o jeho zázrakoch bez prestania až do mahšaru rozprávalo,
aj keby prešlo nespočetne mahšarov, nemalo by to konca.
Ak sa chcete zachrániť pred ohňom,
s láskou a s bolesťou vravte salavát.
As-salátu vas-salámu alejka, ja Rasulalláh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Habíballáh!
As-salátu vas-salámu alejka, ja Núra Aršilláh!
