POŽEHNANÉ MENÁ PROROKA

Najčastejšie vyslovovaným menom nášho milovaného Proroka (sallalláhu alejhi va sallam) je „Muhammad“. Znamená „veľmi chválený, nanajvýš obľúbený“. Toto meno sa vo vznešenom Koráne spomína štyrikrát: Súra Ál Imrán, 3:144; Súra al-Ahzáb, 33:40; Súra al-Fath, 48:29 a Súra Muhammad, 47:2. Aj Ísa alejhis-salám, ako je oznámené v 6. ajate súry as-Saff, zvestoval svojej umme, podľa významu: „Ó synovia Izraela! Ja som k vám poslaný Alahov prorok. Prišiel som ako ten, kto potvrdzuje Tavrát, a ako zvestovateľ radostnej zvesti o prorokovi, ktorý príde po mne a ktorého meno je Ahmad.“ Ahmad znamená „najviac chválený, milovaný“.

Okrem mien „Muhammad“ a „Ahmad“ sa náš milovaný Prorok vo vznešenom Koráne spomína aj ako Mahmúd, Rasul, Nabí, Šáhid, Bašír, Nazír, Mubaššir, Munzir, Dá’í ila lláh, Sirádž munír, Raúf, Rahím, Musaddik, Muzakkir, Muddassir, Abdulláh, Karím, Hakk, Munír, Núr, Chátam an-nabijjín, Rahma, Ni’ma, Hádí, Táhá, Jásín… Ďalšie jeho požehnané mená sa spomínajú sčasti vo vznešenom Koráne, sčasti v hadísoch šaríf a sčasti v posvätných knihách zoslaných predchádzajúcim prorokom. V niektorých hadísoch šaríf sa uvádzajú tieto mená nášho Proroka: Máhí, Ákib, Mukaffí, Nabijju r-rahma, Nabijju t-tavba, Nabijju l-maláhim, Kattál, Mutavakkil, Fátih, Chátam, Mustafa, Ummí, Kusam (ten, kto v sebe zhromažďuje všetko dobro). V jednom hadíse šaríf náš Prorok povedal: „Mám päť mien, ktoré patria iba mne: ja som Muhammad, ja som Ahmad, ja som Máhí – Alah ta’ala skrze mňa ničí nevieru (kufr). Ja som Hášir – v Súdny deň budú ľudia zhromaždení v mojich stopách. Ja som Ákib – po mne už niet proroka.“1

Nášmu milovanému Prorokovi bola daná kunja „Abu l-Kásim“ podľa syna Kásima, ktorý sa mu narodil z hazrat Chadídže a zosnul v útlom detstve. Ešte pred prorockým poslaním ho pre jeho nespočetné vznešené vlastnosti, ako sú pravdovravnosť, spoľahlivosť a vernosť v opatrovaní zvereného, v kmeni Kurajš nazývali „al-Amín“. Jedným z mien Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam), ktoré sa nachádzajú vo vznešenom Koráne, je aj slovo „Jásín“ v súre Jásín, ktorá je srdcom vznešeného Koránu. Jeden z veľkých spomedzi učencov pevne zakorenených v poznaní (ulemá ar-rásichún), hazrat Sajjid Abdulhakím Arvásí, povedal: „Jásín znamená: ‚Ó Môj Habíb, plavec v mori Mojej istoty (jakínu)’, to jest: ‚Ó Môj Habíb, potápač v mori Mojej lásky.‘“ Všetci tí, ktorí počuli meno tohto mora, ktorí ho videli zďaleka, ktorí sa k nemu priblížili, vošli doň a ponorili sa do takej hĺbky, aká im bola daná, v každom období svojho života horeli a spaľovali sa láskou k Rasululláhovi a túto lásku vyjadrovali horúcimi vzdychmi, slzami z hĺbky srdca a spaľujúcimi veršami. Jedným z najväčších a najznámejších z nich, ktorý z tohto mora lásky dostal veľký podiel, je hazrat Mavláná Chálid Bagdádí. V jednej zo svojich kasíd, v ktorých vyjadril lásku a túžbu po Rasululláhovi, píše:

„Ó synovia Izraela! Ja som k vám poslaný Alahov prorok. Prišiel som ako ten, kto potvrdzuje Tavrát, a ako zvestovateľ radostnej zvesti o prorokovi, ktorý príde po mne a ktorého meno je Ahmad“ Saff: 6

Ó Sarvar al-álam, zaľúbený do teba horím!
Nech som kdekoľvek, hľadám tvoju krásnu tvár.
Ty si sultán trónu Káb kausajn, ja som nič,
za neúctivé považujem povedať aj: „Som tvoj hosť.“
Všetko na svete bolo stvorené na tvoju počesť,
ak aj na mňa padne tvoja milosť, tá chvíľa bude mojou jarou.
Každý prichádza do Hidžázu obísť Kábu v taváfe,
ja, túžiac prísť k tebe, prechádzam cez hory.
Vo sne mi na hlavu vložili korunu šťastia,
akoby mi tvár posypali prachom z tvojich nôh.
Ó Džámí, slávik zaľúbených, čo chvália svojho drahého!
Tieto verše z tvojho Díványu sú mojím tlmočníkom:
„Ako prašivý a smädný pes s vyplazeným jazykom
z mora tvojej štedrosti túžim po jedinej kvapke.“

Okrem básní a chválospevov (madh) písaných po častiach bolo o Prorokovi napísaných mnoho diel. Dokonca aj tí z ich autorov, ktorých sláva a umenie obsiahli celý svet a stáročia, vyhlásili, že nie sú schopní Rasululláha dostatočne chváliť. Tí, ktorí ho videli a zaľúbili sa do jeho krásy, sa ho snažili opísať, nakoľko im to jazyk dovoľoval, a hovorili, že ľudská sila nestačí na to, aby túto krásu vyjadrila.

V knihách islamských učencov sú zapísané stovky podaní, ktoré odovzdali títo zaľúbení. Tí, ktorí ich čítajú, hneď pochopia, že Alah ta’ala stvoril Svojho milovaného Proroka v dokonalosti, akú si nemožno predstaviť, a v kráse, na ktorú sa pohľad nemôže nasýtiť. Ľudia mu darujú srdce bez toho, aby ho videli. Tí, ktorí sú zaľúbení do Habíbulláha, pociťujú s každým nádychom, v sviežosti vzduchu, ktorý im vchádza do pľúc, chuť lásky k nemu. Zakaždým, keď pozrú na mesiac, kochajú sa hľadaním odrazu lúčov, ktoré vyšli z jeho požehnaných očí. Každá čiastočka toho, kto dosiahne jedinú kvapku z mora jeho krásy, hovorí:

Kto pozná tvoje krásne líce, na ružu ani nepozrie,
kto sa v láske k tebe roztápa, nehľadá liek!

V jednom hadíse šaríf, ktorý odovzdal Anas ibn Málik, bolo povedané: „Nikto z vás nebude veriacim, kým mu nebudem milší ako jeho dieťa, ako jeho otec a ako všetci ľudia.“2 Jedného dňa hazrat Umar povedal Prorokovi: „Ó Rasulalláh! Pri Alahovi, si mi milší ako všetko okrem mojej vlastnej duše.“ Vtedy Rasululláh povedal: „Nikto z vás nebude veriacim, kým mu nebudem milší ako jeho vlastná duša.“ Potom hazrat Umar povedal: „Ó Rasulalláh! Pri Alahovi, ktorý ti zoslal vznešený Korán, si mi milší ako moja vlastná duša.“ Vtedy Prorok povedal: „Ó Umar, teraz je (tvoj imán) úplný.“

Vesmírny vek, počítače,
mnohé moderné prostriedky –
prameň všetkého je v Koráne,
ty si milosť, ó Rasulalláh.
Dal si význam skúsenosti,
učeniu sa poznaniu a vede,
ukázal si cestu vpred,
ty si svetlo, ó Rasulalláh.
Kto miluje teba, je náš druh,
bez teba je nám svet tesný,
všetko jestvuje kvôli tebe,
ty si dobrodenie, ó Rasulalláh.
Od teba prevzali myšlienky,
poznanie, vedu a umenie,
úžitok mal Východ aj Západ,
ty si vodca, ó Rasulalláh.
Čokoľvek si povedal, bola pravda,
už pred pätnástimi storočiami,
ty si Muhammad al-Amín,
ty si spravodlivý, ó Rasulalláh.
V dobrote, v spravodlivosti,
v štedrosti, v ušľachtilosti,
v milosrdenstve, v cnosti
ty si vzor, ó Rasulalláh.

„Nikto z vás nebude veriacim, kým mu nebudem milší ako jeho vlastná duša“ Hadís šaríf