HILJA-I SAÁDAT

Výzor Habíba al-akram (sallalláhu alejhi va sallam) sa nazýva „Hilja-i saádat“. Islamskí učenci jasne, s podaniami a dôkazmi, opísali všetky viditeľné údy Muhammada alejhis-salám, jeho podobu, vlastnosti, krásne mravy a celý jeho život až do najmenších podrobností. Tieto údaje boli zozbierané z hadísov šaríf, ktoré sú slovami samotného Proroka, a z podaní, ktoré odovzdali jeho sahábovia. Diela, ktoré ich obsahujú, sa nazývajú knihy síry. Spomedzi tisícov kníh síry sú najznámejšími knihami, ktoré opisujú hilju-i saádat Proroka, „aš-Šamáil ar-Rasul“ imáma Tirmizího, „Šifá šaríf“ Kádího Ijáda, „Daláil an-nubuvva“ imáma Bajhakího a Abu Nuajma Isfaháního a dielo hazrat imáma Kastaláního „Maváhib al-ladunnijja“. V hadísoch šaríf a v podaniach vznešených sahábov sa hilja-i saádat nášho milovaného Proroka opisuje takto: „Požehnaná tvár Slávy vesmíru, všetky jeho vznešené údy a jeho požehnaný hlas boli krajšie ako tváre, údy a hlasy všetkých ľudí.

Jeho požehnaná tvár bola trochu okrúhla, a keď bol dobre naladený, žiarila ako mesiac.1 Keď sa zaradoval, bolo to vidieť na jeho požehnanom čele.

Rasululláh videl v noci tak, ako videl cez deň. Videl tých, čo boli za ním, tak ako videl tých, čo boli pred ním. Keď sa chcel pozrieť nabok alebo dozadu, otočil sa celým telom. Viac hľadel na zem ako na nebo. Jeho požehnané oči boli veľké a mihalnice dlhé. V požehnaných očiach mal trochu červene, zreničky mal veľmi čierne a v noci si dával do očí surmu. Čelo Slávy sveta (sallalláhu alejhi va sallam) bolo otvorené.

Jeho požehnané obočie bolo tenké a priestor medzi obočím voľný. Žila medzi obočím mu navrela, keď sa rozhneval. Jeho požehnaný nos bol veľmi krásny a v strede trochu vyvýšený. Jeho požehnaná hlava bola veľká. Jeho požehnané ústa neboli malé. Požehnané zuby mal biele a predné zuby trochu od seba. Keď hovoril, akoby spomedzi jeho zubov vychádzal nur. Medzi služobníkmi Alaha ta’ala nebolo vidieť nikoho výrečnejšieho a so sladšou rečou, ako bol on.

Keď Sláva sveta dovŕšil štyridsať rokov,
koruna prorockého poslania mu bola vložená na hlavu.
Raz po raz bolo počuť hlas: „Ó Amín,
Ja som ťa urobil milosťou pre svety.“

„Každého biskupa každého kostola, popri ktorom som prechádzal, som sa pýtal na vlastnosti a hilju (podobu) Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam) a všetky som si jednu po druhej uchoval v pamäti. Keď som sa vrátil do Mediny, všetky som ich porozprával Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam). Páčilo sa mu to“ Mugíra ibn Šuba (radijalláhu anhu)

Vznešený Korán zostupoval ajat po ajate s jasnými dôkazmi,
ukázali sa mnohé zázraky rôzneho druhu.
Hoci ten čistý človek bol celý nur,
v každom jeho úde bol zázrak.
Najprv: tieň jeho požehnaného tela
nikdy na zem nepadal.
Od hlavy po päty bolo jeho telo nur,
a je jasné, že nur nemá tieň.
Okrem toho nad jeho požehnanou hlavou
vždy býval oblak, ktorý mu robil tieň.
Kamkoľvek išiel, aj oblak išiel s ním,
vždy stál nad jeho hlavou.
Aký zázrak bol v jeho požehnaných očiach,
aj to vám poviem.
Tak ako jasne videl to, čo bolo pred ním,
tak videl aj to, čo bolo za ním.
Počujte aj o jeho požehnanom nose,
pozrite, aký zázrak bol v ňom.
Keď Džibríl Amín zostupoval so zjavením,
v tej chvíli, keď sa Džibríl odpútal od neba,
Prorok pocítil jeho vôňu
a vedel, že zostupuje so zjavením.
Keď ten s tvárou ako mesiac pohol perami,
na nebi sa pohol aj slnečný kruh.

Jeho požehnané slová sa dali veľmi ľahko pochopiť, získavali srdcia a priťahovali duše. Keď hovoril, slová sa radili ako perly. Keby ich niekto chcel spočítať, mohol by ich spočítať. Niekedy, aby sa to dobre pochopilo, zopakoval to, čo povedal, trikrát. (V džanne sa bude hovoriť tak, ako hovoril Muhammad alejhis-salám.) Jeho požehnaný hlas doľahol až tam, kam nemohol doľahnúť hlas nikoho iného. Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) mal jasnú, veselú tvár. Usmieval sa jemným úsmevom a vtedy mu bolo vidieť požehnané predné zuby.

Keď sa usmial, jeho nur sa odrážal od stien. Aj jeho plač bol tichý ako jeho smiech. Nesmial sa nahlas ani hlasno neplakal, ale keď bol zarmútený, z požehnaných očí mu tiekli slzy a z požehnanej hrude bolo počuť vzlykanie. Plakal, keď premýšľal o hriechoch svojej ummy, zo strachu pred Alahom ta’ala, keď počúval vznešený Korán a niekedy aj vtedy, keď vykonával namaz. Požehnané prsty Slávy sveta boli veľké a požehnané ruky mäsité. Požehnané dlane boli široké. Vôňa celého jeho tela bola krajšia ako pižmo. Jeho požehnané telo bolo mäkké a zároveň silné. Anas ibn Málik hovorí: „Slúžil som Rasululláhovi desať rokov. Jeho požehnané ruky boli jemnejšie ako hodváb.“

Jeho požehnaná pokožka voňala krajšie ako pižmo a kvety. Jeho požehnané ruky, nohy a prsty boli dlhé. Prsty na jeho požehnaných nohách boli veľké a chodidlá neboli veľmi preliačené a boli mäkké. Jeho požehnané brucho bolo široké a v rovine s hruďou. Kosti ramien boli veľké a požehnaná hruď široká. Vznešené srdce Rasululláha bolo miestom, na ktoré hľadí Boží pohľad. Rasul al-akram nebol ani príliš vysoký, ani nízky. Keď vedľa neho stál niekto vysoký, Rasul al-akram vyzeral vyšší ako on. Keď sedel, jeho požehnané rameno bolo nad ramenami všetkých, ktorí sedeli.

Požehnané vlasy a brada neboli ani príliš kučeravé, ani celkom rovné, ale od prírody vlnité. Požehnané vlasy mal dlhé; spočiatku si ich spúšťal do čela, neskôr si ich začal rozčesávať na dve strany. Niekedy si požehnané vlasy nechal narásť a niekedy si ich skrátil. Vlasy ani bradu si nefarbil. Keď zosnul, mal vo vlasoch a v brade menej ako dvadsať bielych vlasov. Požehnané fúzy si skracoval. Dĺžka a tvar fúzov boli ako pri jeho požehnanom obočí. Mal svojich osobitných holičov.

Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa neoddeľoval od misváku a hrebeňa. Keď si česal požehnané vlasy a bradu, díval sa do zrkadla. Sláva vesmíru chodil rýchlo, hľadiac pred seba, a podľa jeho krásnej vône sa vedelo, že niekde prešiel. Rasululláh bol Arab. To jest, tvár mal bielu s nádychom ružovej, bol veľmi krásny, plný nuru a milý.“ Kto o Prorokovi povie, že bol čierny, stáva sa neveriacim (káfirom). Slovo „arab“ znamená v slovníku „krásny“. Napríklad „lisán al-arab“ znamená „krásny jazyk“. V odbornom zmysle, to jest v zemepise, je Arab človek, ktorý sa narodil a vyrástol na polostrove zvanom Arábia, vyrástol v tamojšom podnebí, pri tamojšom vzduchu, vode a potrave a je z ich krvi. Tak ako sa tí, ktorí pochádzajú z tureckej krvi v Anatólii, nazývajú Turkami, tí, ktorí sa narodili a vyrástli v Bulharsku, Bulharmi a tí v Nemecku Nemcami, tak je aj Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) Arab, pretože sa narodil na Arabskom polostrove. Arabi sú bieli alebo pšeničnej pleti. Najmä rod nášho Proroka bol biely a veľmi krásny. Pretože aj jeho predok Ibráhím alejhis-salám mal bielu tvár a bol synom bieleho veriaceho menom Tárúch z obyvateľov mesta Basra. Neveriaci Ázar nebol otcom Ibráhíma alejhis-salám, ale jeho strýkom a otčimom.

„Slúžil som Rasululláhovi desať rokov. Jeho požehnané ruky boli jemnejšie ako hodváb. Jeho požehnaná pokožka voňala krajšie ako pižmo a kvety“ Anas ibn Málik (radijalláhu anhu)

Krása Abdulláha, otca nášho milovaného Proroka, sa rozchýrila až do Egypta, a pre nur na jeho čele prišlo do Mekky takmer dvesto dievčat, aby sa zaňho vydali. Nur Muhammada alejhis-salám však bol určený Amine. Aj jeho strýko Abbás a Abbásov syn Abdulláh boli bieli. Aj potomstvo nášho Proroka je až do Súdneho dňa krásne a biele. Aj sahábovia Rasululláha boli bieli a krásni. Usman (radijalláhu anhu) bol biely a plavovlasý. Dihja Kalbí, posol, ktorého Rasululláh poslal na dvor byzantského cisára Herakleia, bol veľmi krásny, a keď kráčal ulicami, byzantské dievčatá vychádzali na ulice, aby videli jeho tvár. Džibríl alejhis-salám často prichádzal v podobe Dihju (radijalláhu anhu). Pôvodní obyvatelia Egypta, Šámu (Sýrie), Afriky, Sicílie a Španielska nie sú Arabi. No keďže Arabi, aby šírili islam po svete, vyšli z Arabského polostrova a prišli do týchto krajov, dnes žijú aj tam. Tak žijú aj v Anatólii, v Indii a v iných krajinách. Dnes by však nebolo správne nazývať obyvateľov ktorejkoľvek z týchto krajín Arabmi.

Obyvatelia Egypta sú tmavej pleti. Obyvatelia Habeše sú čierni; nazývajú ich Habešania. Obyvateľov Zanzibaru nazývajú Zandžovia; aj oni sú čierni. Milovať a ctiť príbuzných a potomkov nášho Proroka je uctievaním (ibádat). Miluje ich každý moslim. Čierni fellahovia, Habešania a Zandžovia, ktorí prichádzali do Anatólie ako hostia, sa predstavovali ako Arabi, aby sa im prejavovala úcta a pozornosť, a čistí moslimovia Anatólie uverili ich slovám a obľúbili si ich. Pretože v tejto láske nie je rozdiel medzi čiernym a bielym. Čierny moslim je mnohonásobne vznešenejší, vzácnejší a milší ako biely neveriaci. To, že je človek čierny, neuberá na cti imánu. Hazrat Bilál Habeší a Usáma, ktorého Rasululláh veľmi miloval, boli čierni. Neveriaci Abu Lahab a Abu Džahl, ktorých zločiny a nízkosť sú všetkým známe, boli bieli. Alah ta’ala si necení farbu ľudskej pokožky, ale silu imánu človeka a jeho bohabojnosť (takvá). To, že sa černosi predstavovali ako Arabi, však poslúžilo nepriateľom islamu, Židom. Na jednej strane zobrazovali čiernych ľudí ako nižších a odpudivých. Využívali ich ako otrokov.

Na druhej strane tým, že volali čierne mačky a psy slovami „Arab, Arab“ a čierne obrázky a karikatúry, ktoré uverejňovali v novinách a časopisoch, nazývali Arabmi, snažili sa mladým predstaviť Araba ako černocha a tak vzdialiť moslimské deti od nášho Proroka (sallalláhu alejhi va sallam).

Všetky krásne mravy boli zhromaždené v našom milovanom Prorokovi. Jeho krásne mravy boli darom Alaha ta’ala (vahbí), a nie niečím, čo získal námahou (kasbí). Nikdy nepreklial nijakého moslima tak, že by vyslovil jeho meno, a nikdy svojou požehnanou rukou nikoho neudrel. Mstil sa pre Alaha, no pre seba sa nikdy na nikom nemstil. K príbuzným, sahábom a služobníkom sa správal krásne a skromne. Doma bol veľmi mierny a mal jasnú tvár. Navštevoval chorých a zúčastňoval sa na pohreboch. Pomáhal sahábom v ich prácach a bral ich deti do náručia. Jeho srdce však tým nebolo zaujaté. Jeho požehnaná duša bola vo svete anjelov. Toho, kto zrazu uvidel Rasululláha, sa zmocnil strach. Keby sa on sám nesprával mierne, nikto by pre stav prorockého poslania nemohol sedieť pri ňom ani by nemal silu počúvať jeho slová. A on sám z hanblivosti (hajá) nikomu nehľadel svojimi požehnanými očami do tváre.

Sláva sveta (sallalláhu alejhi va sallam) bol najštedrejší z ľudí. Nikto nikdy nevidel, že by povedal „nemám“, keď ho niekto o niečo poprosil. Ak žiadaná vec bola, dal ju, a ak nie, mlčal.

Robil toľko dobrých skutkov a rozdával toľko darov, že ani byzantskí cisári, ani iránski šachovia, ani nijaký iný panovník nemohli dávať toľko ako on. On sám však rád žil v nedostatku; žil takým životom, že mu ani jedlo, ani pitie neprichádzali na um. Nikdy nepovedal: „Prineste jedlo, nech sa najeme“ alebo „Uvarte také a také jedlo.“ Ak mu priniesli jedlo, jedol, a akékoľvek ovocie mu dali, prijal ho. Niekedy celé mesiace jedol málo a mal rád hlad. Niekedy jedol aj veľa. Po jedle nepil vodu. Vodu pil posediačky.2 Keď jedol s inými, posledný prestal jesť.3 Prijímal dar od každého. Tomu, kto mu priniesol dar, sa odvďačil mnohonásobne.

Mal vo zvyku nosiť rôzne oblečenie. Keď prichádzali vyslanci cudzích krajín, ozdobil sa, obliekol si drahocenné a krásne šaty a ukazoval svoju krásnu tvár. Nosil strieborný prsteň s achátovým kameňom (akík) a používal ho ako pečať. Na prsteni bolo napísané „Muhammadun Rasululláh“. Jeho lôžko bolo z kože vypchatej vláknami datľovej palmy. Niekedy spal na tomto lôžku, niekedy na koži rozprestretej na zemi, niekedy na rohoži alebo na holej zemi. Spával na pravom boku a požehnanú dlaň si kládol pod pravé líce.4 Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) neprijímal majetok zo zakátu, nejedol surovú cibuľu, cesnak a podobné veci a neskladal básne. Požehnané oči Proroka spali, ale jeho vznešené srdce nespalo. Líhal si hladný a vstával sýty. Nikdy nezíval. Jeho požehnané telo bolo plné nuru a jeho tieň nepadal na zem. Na jeho oblečenie nesadala mucha a komáre ani iný hmyz nepili jeho požehnanú krv.

Keďže Alah ta’ala oznámil, že on je Rasululláh, satani už nemohli vystupovať na nebesia a prinášať správy a ani veštci už nemohli veštiť. Sarvar al-álam (sallalláhu alejhi va sallam) je aj teraz živý životom, ktorý my nepoznáme. Jeho vznešené telo nikdy nepodlieha rozkladu. V jeho hrobe stojí jeden anjel a oznamuje mu vznešené salaváty, ktoré za neho vraví jeho umma. Priestor medzi jeho minbarom a vznešeným hrobom sa nazýva Ravda mutahhara. Toto miesto je jednou zo záhrad džanny. Navštíviť jeho vznešený hrob je najväčším zo všetkých prejavov poslušnosti a najvzácnejším zo všetkých úkonov uctievania. Veľkí spomedzi vznešených sahábov opísali krásu Proroka takto. Abu Hurajra povedal: „Nevidel som človeka krajšieho ako Rasululláh. Akoby slnko so všetkým svojím jasom svietilo na jeho tvári. Keď sa usmial, jeho zuby ožarovali steny.“

„V mojej umme ma najviac milujú tí, ktorí prídu po mne a ktorí by obetovali svoju rodinu a majetok, len aby ma uvideli“ Hadís šaríf

Ibn Abí Hála povedal: „Požehnaná tvár Proroka žiarila ako mesiac v splne v štrnástu noc.“ Hazrat Ali povedal: „Toho, kto ho zrazu uvidel, sa zmocnil strach z jeho vznešenosti. Kto však s ním sedel a spoznal ho, hneď sa k nemu priblížil srdcom a obľúbil si ho.“

Džábir ibn Samura povedal: „Rasululláh mi svojou požehnanou rukou prešiel po tvári. Pocítil som v jeho ruke krásnu vôňu a sviežosť, akoby ju práve vytiahol z vaku attára, to jest predavača voňaviek. Keď sa Rasululláh pri podávaní rúk dotkol niečej ruky, tá krásna vôňa z ruky toho človeka celý deň nezmizla.“5

Naša matka hazrat Áiša povedala: „Keď Rasululláh pohladil nejaké dieťa po hlave, to dieťa bolo medzi ostatnými deťmi hneď poznať podľa krásnej vône.“6

Raz Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) spal vo svojom dome. Prišla Umm Sulajm, matka Anasa ibn Málika. Kým spal, na požehnanej tvári Rasululláha sa objavili kvapky potu. Umm Sulajm začala zbierať požehnaný pot Proroka. Keď sa Prorok prebudil a spýtal sa na dôvod, Umm Sulajm, ktorá bola jeho tetou z mlieka, povedala: „Pridávame ho do našich voňaviek. Váš pot je najkrajší a najvoňavejší zo všetkých vôní.“7

Abu Hurajra povedal: „Nevidel som nikoho, kto by kráčal rýchlejšie ako Rasululláh. Akoby sa zem pred ním zvinovala. Keď sme išli s ním, vynakladali sme všetku svoju silu a namáhali sme sa.“

Prorok hovoril nesmierne krásne. Najdokonalejším spôsobom vedel, odkiaľ treba reč začať a kde ju skončiť. Jeho slová boli jasné vo výslovnosti, nanajvýš výrečné a účinné. V jeho slovách sa vždy ukazovala správnosť významu. Keďže jeho schopnosť vyjadrovania bola nesmierne veľká, keď hovoril, nikdy sa neunavil ani nenamáhal.