VZNEŠENÉ MRAVY PROROKA1

Alah ta’ala, keď vypočítava dobrodenia a dary, ktoré udelil Svojmu milovanému Prorokovi (sallalláhu alejhi va sallam), a utešuje jeho požehnané srdce, hovorí: „Ty si bol stvorený s krásnymi mravmi.“2

Vo vznešenom ajate bolo povedané, podľa významu: „Ty si veru na stupni chuluk azím (máš veľmi vznešené mravy)“. Chuluk azím znamená mať s Alahom ta’ala tajomstvá, skryté veci, a medzi ľuďmi mať krásne mravy. Hazrat Ikrima povedal: „Počul som od Abdulláha ibn Abbása: ‚chuluk azím‘ v tomto vznešenom ajate, to jest krásne mravy, sú mravy, ktoré zjavil vznešený Korán.“

Krásne mravy Rasululláha boli príčinou, že mnohí ľudia prijali islamské náboženstvo.

Jeho slová boli veľmi sladké, získavali srdcia a priťahovali duše. Jeho rozum bol taký veľký, že keď prišiel medzi drsných a tvrdohlavých ľudí Arabského polostrova, veľmi krásne ich viedol, trpezlivo znášal ich príkoria a priviedol ich k miernosti a poslušnosti. Väčšina z nich opustila svoje náboženstvo a stali sa moslimami, a na ceste islamského náboženstva bojovali dokonca aj proti vlastným otcom a synom.

Na jeho ceste obetovali svoj majetok a domovinu a prelievali svoju krv. A pritom neboli na také veci zvyknutí. Jeho krásne mravy, miernosť, odpúšťanie, trpezlivosť, dobrota a štedrosť boli také veľké, že každého ohromovali. Tí, ktorí ho videli a počuli, sa radi stávali moslimami. V nijakom jeho pohybe, v nijakom skutku ani v nijakom slove nikdy nebolo vidieť ani ohavnosť, ani chybu. Hoci sa pre seba na nikoho nehneval, k nepriateľom náboženstva a k tým, ktorí jazykom a rukou útočili na náboženstvo, bol prísny a tvrdý.

Muhammad alejhis-salám ukázal tisíce zázrakov; hovorili to všetci, priatelia aj nepriatelia. Najvzácnejší z týchto zázrakov bol v tom, že bol slušný a mal krásne mravy. Hazrat Abu Saíd Chudrí povedal: „Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) dával zvieratám trávu. Uväzoval ťavu. Zametal svoj dom. Dojil ovcu. Šil roztrhanú obuv a záplatoval si oblečenie.3 Jedával spolu so svojím sluhom. Keď sa sluha unavil točením ručného mlynčeka, pomáhal mu. Na trhu kúpil to i ono a vo vaku to priniesol domov. Keď stretol chudobného i bohatého, staršieho i mladšieho, prvý pozdravil salámom. Aby si s nimi podal ruku, prvý natiahol svoju požehnanú ruku. Otroka i jeho pána, bega, čierneho i bieleho považoval za rovných. Nech to bol ktokoľvek, išiel tam, kam ho pozvali. To, čo pred neho položili, hoci by toho bolo málo, nepovažoval za bezcenné.

Jedlo si nenechával od večera do rána ani od rána do večera. Mal krásne mravy. Rád robil dobro a so všetkými dobre vychádzal. Mal jasnú tvár a mierne slová, a keď hovoril, nesmial sa. Vyzeral zadumane, ale nebol zamračený. Bol skromný, ale nebol nízkej povahy. Bol vznešený a vzbudzoval úctu a bázeň, ale nebol drsný. Bol nežný a štedrý, ale nemrhal, nič nedával nadarmo a s každým mal súcit. Jeho požehnaná hlava bola vždy sklonená dopredu. Od nikoho nič neočakával. Kto chce šťastie a pokoj, má byť ako on.“ Anas ibn Málik povedal: „Slúžil som Rasululláhovi desať rokov. Ani raz mi nepovedal ‚uf‘. Nikdy nepovedal: ‚Prečo si to urobil takto?’, ani: ‚Prečo si to neurobil?’“4 Abu Hurajra povedal: „V jednej gazve (vojenskej výprave) sme ho poprosili, aby sa pomodlil, nech neveriaci zahynú. Povedal: ‚Nebol som poslaný, aby som preklínal, ani aby ľudia trpeli trest. Bol som poslaný, aby som každému robil dobro a aby ľudia našli pokoj.‘“5 Alah ta’ala v 107. ajate súry al-Anbijá hovorí, podľa významu: „Poslali sme ťa ako milosť, ako dobrodenie pre svety.“

Abu Saíd Chudrí povedal: „Rasululláhova hanblivosť (hajá) bola väčšia ako hanblivosť nevydatých moslimských dievčat.“6

Anas ibn Málik hovorí: „Keď si Rasululláh s niekým podával ruku, neodťahoval svoju požehnanú ruku, kým ten človek neodtiahol svoju.7 Neodvracal od neho svoju požehnanú tvár, kým ten človek neodvrátil svoju. Keď sedel vedľa niekoho, sedel na kolenách a z úcty k nemu nesedel so zdvihnutými požehnanými kolenami.“

Džábir ibn Samura hovorí: „Rasululláh hovoril málo. Hovoril, keď to bolo potrebné, alebo keď sa ho na niečo pýtali.“ Z toho sa chápe, že každý moslim má mlčať a nehovoriť prázdne a neužitočné slová. V jeho požehnaných slovách bol tartíl a tarsíl, to jest hovoril veľmi jasne a usporiadane a ľahko sa mu rozumelo. Anas ibn Málik povedal: „Rasul alejhis-salám navštevoval chorých, kráčal za pohrebom (džanázou) a chodil tam, kam ho pozvali. Jazdil aj na somárovi. Videl som Rasula alejhis-salám v bitke o Chajbar. Sedel na somárovi, ktorého ohlávka bola z povrazu. Keď Rasul alejhis-salám vyšiel z ranného (subh) namazu, deti a robotníci Mediny pred neho prinášali svoje nádoby plné vody a prosili ho, aby do nich namočil svoj požehnaný prst. Hoci bola zima a voda studená, neodmietal ich prosbu a robil radosť ich srdciam.“8

Anas ibn Málik ešte hovorí: „Keď nejaké dievčatko vzalo Rasula alejhis-salám za ruku a viedlo ho kvôli nejakej veci, išiel s ním a vybavil jeho starosť.“

„Ty si veru na stupni chuluk azím (máš veľmi vznešené mravy)“ Kalam: 4

Džábir povedal: „Nikto nikdy nepočul, že by Rasul alejhis-salám povedal ‚nemám‘, keď ho niekto o niečo poprosil.“

Prorok aj hanblivosťou prevyšoval všetky stvorenia. Pred nepatričnými vecami mal oči akoby zatvorené. Nikomu nepovedal nič, čo by mu bolo nepríjemné.

Naša matka hazrat Áiša porozprávala: „Keď Rasululláhovi oznámili, že niekto urobil niečo škaredé, nespomenul jeho meno, ale povedal všeobecne: ‚Prečo to robia?‘ Tak, bez toho, aby spomenul jeho meno, odvracal toho človeka od škaredého skutku, ktorý urobil alebo povedal.“9

Anas ibn Málik porozprával: „Jedného dňa prišiel k Prorokovi človek, ktorý mal na tvári rozmazané niečo žlté. Prorok mu nič nepovedal. Nepovedal nič, čo by ho zarmútilo. Keď ten človek odišiel, povedal: ‚Keby ste mu boli povedali, aby si to umyl z tváre!‘“10

Rasululláh zjednocoval národy. Nerozdeľoval ich. Prejavoval úctu predákom každého národa a dosadzoval ich na čestné miesto.

Nikoho nepozbavoval pohľadu na svoju požehnanú tvár (džamál). Vyhľadával svojich sahábov a vypytoval sa na tých, ktorí neprichádzali. Tým, ktorí sedeli pri ňom, dával rady a každému dával jeho podiel.

Do ničieho srdca neprišla myšlienka, že by podľa svojho správania miloval jedného viac ako druhého. K tomu, kto k nemu prišiel so sťažnosťou, bol trpezlivý a vypočul ho.

Kým človek, ktorý k nemu prišiel, sám neodišiel, neopustil ho. Všetkým ľuďom ukazoval svoje krásne mravy čo najlepším spôsobom. Pred ním boli všetci rovní v práve a spravodlivosti. Nikto nemal prednosť pred iným ani nijaký rozdiel. Naša matka hazrat Áiša povedala: „Nikdy som nevidela nikoho s krajšími mravmi, ako mal Rasululláh. Kedykoľvek ho zavolal niekto z jeho sahábov alebo z jeho rodiny (Ahl al-bajt), vždy odpovedal: ‚Tu som!’“11

Rasululláh volal svojich sahábov najkrajšími menami. Nikomu neskákal do reči. Neprerušoval toho, kto hovoril, kým nedokončil svoju reč alebo kým nevstal, aby odišiel. O jeho krásnom správaní, súcite a milosrdenstve Alah ta’ala v 128. ajate súry at-Tavba povedal, podľa významu: „Ťaží ho, keď máte ťažkosti, a zarmucuje ho to. Veľmi dbá o vás; k veriacim je veľmi milosrdný a praje im veľa dobra.“

Alah ta’ala v 107. ajate súry al-Anbijá povedal, podľa významu: „(Ó Môj Habíb!) Poslali sme ťa len ako milosť pre svety.“

Prorok, keďže sa staral, aby to jeho umme nebolo ťažké, niektoré veci uľahčoval. Povedal: „Keby to pre moju ummu nebolo ťažké, prikázal by som im používať misvák pri každom abdeste.“12 Ani v dodržiavaní daného slova nebol medzi ľuďmi nikto nad Proroka. Abdulláh ibn Abí l-Hamsá porozprával: „Predtým, ako mu bolo zjavené prorocké poslanie, uzavrel som s naším Prorokom jeden obchod. Zostal som mu dlžný jednu časť. Sľúbil som mu, že sa stretneme v takom a takom čase na takom a takom mieste, a zabudol som. Keď som si po troch dňoch spomenul na daný sľub, hneď som bežal na to miesto. Keď som videl, že ma tam čaká už tri dni, skamenel som od úžasu. Povedal mi: ‚Mladý muž, unavil si ma! Čakám ťa tu celé tri dni.‘“ Skromnosť Proroka bola taká veľká a bezpríkladná, že nebola u nikoho, ba ani u nijakého proroka (alejhimus-salám).

Pýcha sa u neho nikdy neukázala. Keď mal náš Prorok na výber, či bude prorokom-panovníkom, alebo prorokom-služobníkom, vybral si byť prorokom-služobníkom.13 Vtedy Isráfíl alejhis-salám povedal Prorokovi: „Veru, Alah ta’ala ti dal aj to, od čoho si sa zo skromnosti odvrátil. Pretože v Súdny deň si ty najväčší z Adamových synov. Ty si prvý človek, ktorý vstane z hrobu. A prvý, kto sa bude prihovárať (šafá’a) – to si ty.“

Prorok povedal našej matke hazrat Áiše:

„Bolo mi ponúknuté, aby sa mi kamene a zem Mekky premenili na zlato. Povedal som: ‚Nie, Pane môj! Nech som jeden deň hladný a jeden deň sýty. V deň, keď budem hladný, budem Ťa úpenlivo prosiť a modliť sa k Tebe. V deň, keď budem sýty, budem Ti vzdávať chválu a velebenie.‘“14

Raz prišiel k Prorokovi Džibríl alejhis-salám a povedal:

„Alah ta’ala ti posiela salám. Ak on chce, premením mu tieto hory na zlato. Kamkoľvek pôjde, tieto zlaté hory budú s ním.“

Náš milovaný Prorok odpovedal: „Ó Džibríl! Tento svet je domovom toho, kto nemá domov. A je majetkom toho, kto nemá majetok. Hromadí ho ten, kto nemá rozum.“15 Vtedy Džibríl alejhis-salám povedal: „Ó Muhammad! Alah ta’ala ťa upevnil pevným slovom (kavl sábit).“

Naša matka hazrat Áiša povedala: „Stávalo sa, že prešiel celý mesiac a my sme v dome nezapálili oheň (neuvarili sme jedlo). Boli iba datle a voda.“

Ibn Abbás povedal: „Rasululláh a jeho rodina (Ahl al-bajt) mnohé noci líhali bez večere. Večer nenašli nič na jedenie.“ Naša matka Áiša povedala: „Požehnané brucho Rasululláha sa nikdy nenasýtilo jedlom. Nikomu sa na to nesťažoval. Nedostatok mu bol milší ako bohatstvo. Hoci sa celú noc zvíjal od hladu, neodvrátilo ho to od denného pôstu.16

„Bolo mi ponúknuté, aby sa mi kamene a zem Mekky premenili na zlato. Povedal som: ‚Nie, Pane môj! Nech som jeden deň hladný a jeden deň sýty. V deň, keď budem hladný, budem Ťa úpenlivo prosiť a modliť sa k Tebe. V deň, keď budem sýty, budem Ti vzdávať chválu a velebenie‘“ Hadís šaríf

Keby chcel, mohol od svojho Pána žiadať všetky poklady zeme, jedlo a prepychový život. Prisahám, keď som ho videla v takom stave, ľutovala som ho a plakala som. Hladila som mu rukou požehnané brucho a hovorila som:

‚Nech je moja duša obetou za teba! Nemohol by si si vziať trochu z tohto sveta, toľko, aby ti to dalo silu?‘

A on odpovedal: ‚Ó Áiša! Načo mi je tento svet? Moji bratia proroci, ktorí patria k ulu l-azm, znášali aj ťažšie veci ako toto. Ale v takom stave pokračovali v živote. Odišli k svojmu Pánovi. Preto im ich Pán urobil návrat k Sebe veľmi krásnym a rozmnožil im odmeny. Hanbím sa žiť prepychovým životom, pretože taký život by ma zanechal za nimi. Pre mňa je najkrajšie a najmilšie dostať sa k svojim bratom a priateľom a pripojiť sa k nim.’“

Naša matka hazrat Áiša povedala: „Rasululláh zosnul asi mesiac po týchto slovách.“ Štedrosť Proroka bola takisto povestná široko-ďaleko. Ani v tejto krásnej vlastnosti nemohol nikto dosiahnuť nášho Proroka.

Ibn Abbás povedal: „Rasululláh bol v konaní dobra najštedrejší z ľudí. V požehnanom mesiaci ramadán a v čase, keď sa stretával s Džibrílom alejhis-salám, bol štedrejší ako ranný vánok.“ Anas ibn Málik hovorí: „Išiel som spolu s Rasulom alejhis-salám. Mal na sebe burd nadžrání, to jest plášť ušitý z jemenskej látky. Jeden beduín prišiel zozadu a tak silno ho potiahol za golier, že mu golier plášťa poškriabal požehnaný krk a zostala stopa. Rasul alejhis-salám sa len usmial nad takým konaním toho človeka a prikázal, aby mu niečo dali.“ Rasul alejhis-salám mal susedu, jednu starenku. Tá poslala svoju dcéru k Rasulovi alejhis-salám a poprosila: „Nemám oblečenie, ktorým by som sa zakryla, aby som vykonala namaz. Pošli mi nejaké oblečenie, aby som sa zakryla pri namaze.“ Rasul alejhis-salám v tej chvíli nemal iné oblečenie. Vyzliekol si košeľu zo svojho požehnaného chrbta a poslal ju tej žene. Keď nastal čas namazu, nemohol ísť do mešity bez oblečenia. Keď to vznešení sahábovia počuli, povedali: „Rasul alejhis-salám je taký štedrý, že zostal bez košele a nemôže prísť do mešity na spoločný namaz. Poďme aj my rozdať chudobným všetko, čo máme.“ Alah ta’ala hneď zjavil 29. ajat súry al-Isrá. Najprv Svojmu habíbovi povedal, podľa významu:

„Nemaj ruku svoju pripútanú ku krku, ani ju úplne nerozprestri (nebuď lakomý a neodopieraj dávať)“, a potom: „Nerozdávaj svoj majetok tak, aby ti nič nezostalo (až tak, že upadneš do ťažkostí, zameškáš namaz a zarmútiš sa)! (V almužne buď umiernený.)“

V ten deň po namaze prišiel hazrat Ali k Rasululláhovi a povedal: „Ó Rasulalláh! Dnes som si požičal osem strieborných dirhamov, aby som uživil rodinu. Dám vám polovicu. Kúpte si košeľu.“ Rasul alejhis-salám vyšiel na trh a kúpil košeľu za dva dirhamy. Keď išiel, aby za zvyšné dva dirhamy kúpil jedlo, uvidel jedného slepca, ktorý sedel a hovoril: „Kto mi pre Alaha a pre rúcho džanny dá košeľu?“ Rasul alejhis-salám mu dal košeľu, ktorú kúpil. Keď slepec vzal košeľu do rúk, pocítil krásnu vôňu ako vôňu pižma. Pochopil, že táto vôňa pochádza od požehnanej ruky Rasula alejhis-salám, pretože každá vec, ktorú si Rasul alejhis-salám raz obliekol, hoci by sa obnosila a rozpadla, každou svojou časťou krásne voňala ako pižmo.

Slepec sa pomodlil: „Pane môj! Pre túto košeľu mi otvor oči!“ Obe oči sa mu hneď otvorili. Rasul alejhis-salám odtiaľ odišiel. Kúpil košeľu za jeden dirham. Keď išiel, aby za zvyšný dirham kúpil jedlo, uvidel jednu slúžku, ako plače, a spýtal sa: „Dcéra moja, prečo tak plačeš?“ Dievča povedalo: „Som slúžka jedného Žida. Dal mi jeden dirham a prikázal mi, aby som za pol dirhamu kúpila fľaštičku a za druhú polovicu olej. Kúpila som ich a vracala som sa. Vypadli mi z rúk. Rozbila sa fľaštička a vylial sa olej, a teraz neviem, čo mám robiť.“ Rasul alejhis-salám dal dievčaťu svoj posledný dirham. Povedal: „Kúp si zaň fľaštičku a olej a odnes ich domov.“ Úbohé dievča však povedalo: „Bojím sa, že ma Žid zbije, pretože som sa oneskorila domov.“ Rasul alejhis-salám povedal: „Neboj sa! Pôjdem s tebou a poviem mu, aby ti nič neurobil.“ Prišli k domu a zaklopali na dvere. Keď Žid otvoril dvere a uvidel Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam), zostal ohromený. Rasululláh Židovi porozprával, čo sa stalo, a prihováral sa (šafá’a) za dievča, aby mu nič neurobil. Žid sa Rasululláhovi vrhol k nohám a povedal: „Ó veľký Prorok, koruna nad hlavami tisícov ľudí, ktorého príkaz čakajú, aby ho splnili, tisíce levov! Kvôli jednej slúžke si poctil dom takého úbožiaka, ako som ja. Ó Rasulalláh! Toto dievča prepúšťam na slobodu na tvoju počesť. Nauč ma imán a islam. Nech sa stanem moslimom pred tebou.“ Rasul alejhis-salám ho naučil islam. Stal sa moslimom. Vošiel do domu a porozprával svojej rodine, čo sa stalo. Všetci sa stali moslimami. To všetko sa stalo vďaka požehnaniu krásnych mravov Rasululláha.

Každý moslim si má brať za vzor tieto stavy Rasululláha. Každý moslim sa potrebuje ozdobiť mravmi Alaha ta’ala. Pretože Rasululláh povedal: „Ozdobte sa mravmi Alaha ta’ala!“ Napríklad jednou z vlastností Alaha ta’ala je „Sattár“, to jest Ten, ktorý zakrýva hriechy.

Aj moslim má zakrývať chyby a nedostatky svojho brata vo viere. Alah ta’ala odpúšťa hriechy Svojim služobníkom. Preto si aj moslimovia majú navzájom odpúšťať poklesky a chyby. Alah ta’ala je Karím a Rahím, to jest Jeho dobrota a štedrosť sú hojné a Jeho milosrdenstvo je veľké. Moslim má byť štedrý a milosrdný. Také sú aj všetky krásne mravy.

„Áno! Viem, že by ste všetko urobili. Ale nechcem sedieť oddelene od tých, ktorí pracujú. Alah ta’ala nemá rád toho, kto sedí oddelene od svojich druhov“ Hadís šaríf

Krásne mravy (achlák) Rasula alejhis-salám sú veľmi početné. Každý moslim ich má poznať a ozdobiť sa takými mravmi. Tak mu bude dopriate, aby sa na tomto i na onom svete zachránil pred nešťastiami a ťažkosťami a dosiahol príhovor (šafá’u) tohto Vodcu oboch svetov.