PROROKOVE ZÁZRAKY

Dôkazov, ktoré ukazujú, že náš milovaný Prorok Muhammad alejhis-salám je prorokom Alaha ta’ala, je toľko, že ich nemožno spočítať. Alah ta’ala povedal: „Keby nebolo teba, nestvoril by som svet!“1 Tak ako všetky bytosti ukazujú jestvovanie a jedinosť Alaha ta’ala, tak ukazujú aj to, že Muhammad alejhis-salám je prorok a že prevyšuje všetkých. Karámaty, ktoré sa prejavujú u valíov jeho ummy, sú všetky jeho zázrakmi (mudžiza), pretože karámaty sa prejavujú u tých, ktorí ho nasledujú a idú v jeho šľapajach. Ba čo viac, keďže všetci proroci si želali patriť k jeho umme, presnejšie povedané, keďže všetci boli stvorení z jeho nuru, aj ich zázraky sa počítajú medzi zázraky Muhammada alejhis-salám. Zázraky nášho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám sa podľa času delia na tri druhy:

Prvé sú tie, ktoré sa stali od stvorenia jeho požehnanej duše až po bi’su, čas, keď mu bolo oznámené jeho prorocké poslanie. Druhé sú tie z obdobia od bi’sy až po jeho odchod na áchiru.

Tretie sú tie, ktoré sa stali a ktoré sa budú diať od jeho odchodu na áchiru až do Súdneho dňa. Prvé sa nazývajú irhás. Každý z týchto druhov sa ďalej delí na dva: na zázraky, ktoré boli videné očami, a na tie, ktoré videné neboli, ale chápu sa rozumom. Zázrakov je toľko, že ich nebolo možné ani ohraničiť, ani spočítať. Bolo oznámené, že zázrakov druhého druhu je okolo tritisíc. Niekoľko najznámejších uvádzame ďalej. 1. Najväčším zázrakom Muhammada alejhis-salám je vznešený Korán. Všetci básnici a literáti až do dnešného dňa zostali bezmocní a užasnutí pred súladom výrazu a významom vznešeného Koránu. Nedokázali zložiť nič podobné ani jedinému vznešenému ajatu. Jeho nenapodobiteľnosť (i’džáz) a výrečnosť (balága) sa nepodobajú ľudskej reči. To jest, keby sa z neho jedno slovo vybralo alebo keby sa doň jedno slovo pridalo, porušila by sa krása jeho výrazu aj jeho významu. Tí, ktorí hľadali iné slovo, aby ho dali na miesto niektorého z jeho slov, žiadne nenašli. Jeho súlad sa nepodobá veršom arabských básnikov. Oznamuje mnohé skryté veci, ktoré sa stali v minulosti a ktoré sa stanú v budúcnosti. Tí, ktorí ho počúvajú a recitujú, sa ho nemôžu nasýtiť. Hoci sa unavia, neomrzí ich. Nespočetnými skúsenosťami sa potvrdilo, že jeho recitovanie a počúvanie odháňa ťažkosti. Videli sa aj takí, ktorých srdce, keď ho počuli, zachvátila hrôza a strach, ba dokonca aj takí, ktorí od toho zomreli. Mnohým zarytým nepriateľom islamu zmäklo srdce, keď počúvali vznešený Korán, a prijali imán. Medzi nepriateľmi islamu a zindíkmi, ktorí nosia moslimské meno a nazývajú sa muattila, mulhidovia a karmati, boli takí, ktorí sa pokúsili vznešený Korán zmeniť, skaziť a povedať niečo jemu podobné, ale nikto z nich svoje želanie nedosiahol. Tavrát a Indžíl však ľudia vždy menili a menia ich aj dnes. Všetky krásne veci, ku ktorým sa nemožno dostať nijakým poznaním ani skúsenosťou, krásne mravy a cnosti, ktoré ľudí povznášajú, dobrá, ktoré vedú k šťastiu na tomto aj na onom svete, poznanie o začiatku a konci bytostí a všetko, čo ľuďom prospieva a škodí – to všetko je vo vznešenom Koráne oznámené, jasne alebo skryto. To, čo je skryté, môžu pochopiť jeho znalci. Všetko poznanie a všetky tajomstvá, ktoré sú vo všetkých nebeských knihách – v Tavráte, Zabúre a Indžíle –, sú oznámené vo vznešenom Koráne. Všetko poznanie, ktoré je vo vznešenom Koráne, pozná iba Alah ta’ala. Väčšinu z neho oznámil Svojmu milovanému Prorokovi (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam). Ali a Husajn (radijalláhu ta’ala anhumá) oznámili, že poznajú väčšinu tohto poznania. Recitovať vznešený Korán je veľmi veľké dobrodenie. Alah ta’ala daroval toto dobrodenie umme Svojho Habíba. Anjeli sú tohto dobrodenia zbavení. Preto sa zhromažďujú na mieste, kde sa recituje vznešený Korán, a počúvajú ho. Všetky tafsíry oznamujú iba veľmi malú časť poznania, ktoré je vo vznešenom Koráne. V Súdny deň, keď Muhammad alejhis-salám vystúpi na minbar a bude recitovať vznešený Korán, tí, ktorí ho budú počúvať, pochopia všetko jeho poznanie. 2. Jedným z najväčších zo známych zázrakov Muhammada alejhis-salám je aj to, že rozpolil mesiac na dve polovice. Tento zázrak nebol daný nijakému inému prorokovi. Keď mal Muhammad alejhis-salám päťdesiatdva rokov, prišli k nemu v Mekke poprední z kurajšovských neveriacich a povedali: „Ak si prorok, rozpoľ mesiac na dve polovice!“ Muhammad alejhis-salám si veľmi želal, aby všetci, a najmä jeho známi a príbuzní, prijali imán. Zdvihol ruky a pomodlil sa. Alah ta’ala jeho modlitbu prijal a rozpolil mesiac na dve polovice. Jedna polovica sa ukázala nad jedným vrchom a druhá nad iným. Neveriaci povedali: „Muhammad nás začaroval,“ a imán neprijali.

„Videlo sa tisíc zázrakov Muhammada alejhis-salám, priateľ aj nepriateľ – každý to povedal. Z toľkých zázrakov najvzácnejšie bolo to, že bol plný adabu a mal krásne mravy“ Rijád an-násihín

Báseň:
Pes zabrechá, keď mesiac zočí,
no čo je na tom mesiac vinný?
Psy brešú odjakživa –
čo z toho pochopí hlupák?
Dvojveršie:
Keď ústa stratia chuť, je to znak choroby:
aj najsladší šerbet je chorému horký.

3. Keď v niektorých gazvách zostali bez vody, Muhammad alejhis-salám vložil svoju požehnanú ruku do vody v nejakej nádobe; voda začala tiecť pomedzi jeho prsty a nádoba, v ktorej bola voda, neustále pretekala. Z tejto vody pili a používali ju niekedy osemdesiati, niekedy tristo, niekedy tisícpäťsto ľudí a vo výprave na Tabúk všetkých sedemdesiattisíc ľudí aj so svojimi zvieratami. Keď vytiahol požehnanú ruku z vody, voda prestala tiecť. 4. Jedného dňa išiel do domu svojho strýka Abbása a jeho i jeho deti posadil vedľa seba. Prikryl ich svojím ihrámom a povedal: „Pane môj! Tak ako som prikryl tohto svojho strýka a svoju Ahl al-bajt, tak ich aj Ty ochráň pred ohňom džahannamu!“ Zo stien sa trikrát ozval hlas: „Amen.“2 5. Jedného dňa, odpovedajúc tým, ktorí od neho žiadali zázrak, zavolal jeden vzdialený strom. Strom prišiel, ťahajúc za sebou svoje korene, pozdravil ho salámom a povedal: „Ašhadu an lá iláha illalláh va ašhadu anna Muhammadan abduhu va rasúluhu.“ Potom sa vrátil a znova sa vztýčil na svojom mieste. 6. Pri Chajbare, keď pred neho položili otrávené pečené jahňacie mäso, ozval sa hlas: „Ó Rasulalláh! Nejedz ma, som otrávené!“

7. Jedného dňa povedal človeku, ktorý držal v ruke modlu: „Ak mi tvoja modla prehovorí, prijmeš imán?“ Ten človek povedal: „Ja ju uctievam už päťdesiat rokov. Mne nikdy nič nepovedala. Ako by mohla povedať niečo tebe?“ Keď Muhammad alejhis-salám povedal: „Ó modla! Kto som ja?“, ozval sa hlas: „Ty si Alahov prorok.“ Majiteľ modly hneď prijal imán.

8. V Medine, v Masdžid an-Nabaví, stál vztýčený peň datľovej palmy. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) sa, keď mal chutbu, opieral o tento stĺp. Nazývali ho Hannána. Keď bol zhotovený minbar, už k Hannáne nechodil. Vtedy celé zhromaždenie (džamá’a) počulo, ako plače. Prorok zostúpil z minbaru a objal Hannánu. Hlas utíchol. Rasululláh povedal: „Keby som ju nebol objal, plakala by pre odlúčenie odo mňa až do Súdneho dňa.“

Takéto zázraky boli videné mnohokrát a veľa sa o nich rozprávalo. 9. Mnohokrát sa videlo, že kamienky, ktoré vzal do ruky, a sústa jedla, ktoré držal, vzdávali Alahovi ta’ala tasbíh zvukom podobným bzučaniu včiel.

10. Prišiel jeden neveriaci a povedal: „Ako mám vedieť, že ty si prorok?“ Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) povedal: „Ak zavolám tamten strapec na tamtej datľovej palme a on príde, prijmeš imán?“ Neveriaci povedal: „Áno, prijmem imán.“ Rasululláh zavolal strapec datlí a ten prišiel poskakujúc. Rasululláh povedal: „Vráť sa na svoje miesto!“ Strapec vystúpil na svoje miesto na strome a zavesil sa tam. Neveriaci, ktorý to videl, prijal imán. 11. V Mekke niekoľko vlkov schmatlo ovce z jedného stáda a odvlieklo ich. Keď pastier vyrazil a ovce vlkom vytrhol, jeden z vlkov povedal: „Či si sa nebál Alaha ta’ala, keď si nám z rúk vytŕhal obživu (rizk), ktorú nám poslal Alah ta’ala?“ Pastier povedal: „To je ale čudné! Aj vlk hovorí?“ a vlk mu povedal: „Mám ti povedať niečo ešte čudnejšie? V Medine prorok Alaha ta’ala, Muhammad (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), ukazuje zázraky.“ Pastier prišiel, vyrozprával to Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam) a stal sa moslimom.

12. Keď náš Prorok Muhammad (sallalláhu alejhi va sallam) prechádzal jednou lúkou, trikrát počul hlas: „Ó Rasulalláh!“ Pozrel sa tým smerom a uvidel priviazanú laň. Vedľa nej spal nejaký človek. Keď sa jej spýtal, čo chce, laň povedala: „Tento lovec ma chytil. Na pahorku oproti mám dve mláďatá. Pusti ma! Pôjdem ich nakŕmiť a potom sa vrátim.“ Rasul alejhis-salám povedal: „Dodržíš slovo a vrátiš sa?“ Laň povedala: „Dávam slovo pre Alaha. Ak sa nevrátim, nech na mňa padne Alahov trest!“ Rasululláh laň pustil. O chvíľu sa vrátila. Ten človek sa zobudil a povedal: „Ó Rasulalláh! Máte mi niečo rozkázať?“ Prorok povedal: „Prepusť túto laň na slobodu!“ Človek odviazal povraz lane a pustil ju. Laň povedala: „Ašhadu an lá iláha illalláh va annaka Rasululláh“ a odišla.

13. Jedného dňa pozval k imánu istého beduína. Ten povedal: „Ak oživíš zosnulú dcéru môjho suseda moslima, prijmem imán.“ Išli k jej hrobu a Rasululláh zavolal dievča po mene. Najprv sa z hrobu ozval hlas a potom dievča vyšlo von. „Chceš sa vrátiť na tento svet?“ spýtal sa Rasululláh. Dievča povedalo: „Ó Rasulalláh! Nechcem sa vrátiť na tento svet. Tu sa mám lepšie ako v dome svojho otca. Áchira moslima je lepšia ako jeho tento svet.“ Keď to beduín videl, hneď prijal imán. 14. Džábir ibn Abdulláh (radijalláhu ta’ala anhu) uvaril jednu ovcu. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) ju jedol so svojimi sahábmi. „Nelámte jej kosti!“ povedal. Potom kosti pozbieral, položil na ne svoje požehnané ruky a pomodlil sa. Alah ta’ala ovcu oživil. 15. K Rasululláhovi priviedli dieťa, ktoré hoci bolo už odrastené, nikdy neprehovorilo. „Kto som ja?“ spýtal sa ho. Dieťa odpovedalo: „Ty si Rasululláh.“ A hovorilo až do svojej smrti.

„Pane môj! Tak ako som prikryl tohto svojho strýka (Abbása) a svoju Ahl al-bajt, tak ich aj Ty ochráň pred ohňom džahannamu!“ Hadís šaríf

16. Jeden človek stúpil na hadie vajce a oslepol na obe oči. Priviedli ho k Rasululláhovi (sallalláhu alejhi va sallam). Keď mu Prorok potrel oči svojimi požehnanými slinami, človek prezrel. Ešte aj v osemdesiatke navliekal niť do ihly.

17. Muhammad ibn Hátib rozpráva: „Bol som malý. Obliala ma vriaca voda a popálila mi telo. Otec ma zaviedol k Rasululláhovi (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam). Ten svojimi požehnanými rukami potrel popálené miesta svojimi slinami a pomodlil sa. Popáleniny sa hneď zahojili.“

18. Jedna žena priviedla svojho plešivého syna. Rasululláh ho svojimi požehnanými rukami pohladil po hlave. Chlapec sa uzdravil a začali mu rásť vlasy.

19. V knihách „Sunan“ od Tirmizího a Nasáího sa hovorí: Jeden človek, slepý na obe oči, prišiel a povedal: „Ó Rasulalláh! Pomodli sa, aby sa mi otvorili oči!“ Prorok sa nad ním zľutoval a povedal mu, nech si vezme bezchybný abdest a potom nech sa pomodlí touto modlitbou: „Pane môj! Teba prosím. Kladúc medzi nás Tvojho milovaného Proroka Muhammada alejhis-salám, od Teba žiadam. Ó môj veľmi milovaný Prorok, hazrat Muhammad! Berúc ťa za prostredníka (vasíla), prosím svojho Pána. Prosím Ho, aby kvôli tebe prijal moju modlitbu. Pane môj! Urob, aby tento vznešený Prorok bol mojím príhovorcom! Pre jeho česť prijmi moju modlitbu!“ Ten človek si vzal abdest, pomodlil sa touto modlitbou a oči sa mu otvorili. Moslimovia sa touto modlitbou vždy modlili a dosahovali svoje želania. 20. Rasululláh išiel s Abu Tálibom jednou púšťou. Abu Tálib povedal, že je veľmi smädný. Rasululláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) zostúpil zo zvieraťa, na ktorom išiel, povedal: „Si smädný?“ a udrel pätou svojej požehnanej nohy o zem. Zo zeme vytryskla voda. „Strýko môj, napi sa z tejto vody!“ povedal. 21. Na ceste do Hudajbije sa utáborili pri studni s malým množstvom vody. Vojaci sa sťažovali na smäd. Rasululláh si vyžiadal vedro vody. Vzal si z neho abdest, napľul doň a prikázal, aby sa táto voda vyliala do studne. Potom vzal jeden šíp a hodil ho do studne. Onedlho videli, že sa studňa naplnila vodou až po samý okraj.

22. V jednej gazve sa vojsko sťažovalo na smäd. Rasul alejhis-salám poslal dvoch vojakov hľadať vodu. Uvideli jednu ženu na ťave s dvoma mechmi plnými vody a priviedli ju. Rasul alejhis-salám žiadal od ženy trochu vody. Prikázal ju vyliať do jednej nádoby. Celé vojsko prichádzalo postupne a plnilo si nádoby a mechy. Žene dali trochu datlí a naplnili jej aj mechy vodou.

Rasululláh jej povedal: „Neubrali sme ti z vody. Vodu nám dal Alah ta’ala.“

23. Keď mal v Medine na minbare chutbu, jeden človek povedal: „Ó Rasulalláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam)! Pre sucho nám hynú deti, zvieratá aj polia. Pomôž nám!“ Zdvihol ruky a pomodlil sa. Na nebi nebolo ani obláčika, a ešte skôr, ako si požehnanými rukami prešiel po tvári, oblaky sa zhromaždili. Hneď začalo pršať. Trvalo to niekoľko dní. Keď mal znova na minbare chutbu, ten istý človek povedal: „Ó Rasulalláh! Zahynieme od dažďa!“ a Rasul alejhis-salám sa usmial a povedal: „Pane môj! Daruj Svoju milosť aj iným Svojim služobníkom!“ Oblaky sa rozišli a ukázalo sa slnko. 24. Džábir ibn Abdulláh (radijalláhu ta’ala anhu) rozpráva: Mal som veľa dlhov. Oznámil som to Rasululláhovi (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam). Prišiel do mojej záhrady a trikrát obišiel okolo kopy datlí. Potom povedal: „Zavolaj svojich veriteľov, nech prídu!“ Každému z nich bolo vyplatené, čo mu patrilo, a z kopy neubudlo nič. 25. Jedna žena poslala ako dar med. Rasul alejhis-salám med prijal a prázdnu nádobu vrátil. Alahovou mocou sa nádoba vrátila plná medu. Žena prišla a povedala: „Ó Rasulalláh! V čom som sa previnila? Prečo ste neprijali môj dar?“ On povedal: „Prijali sme tvoj dar. Med, ktorý vidíš, je požehnanie (bereket), ktoré dal Alah ta’ala pre tvoj dar.“ Žena sa potešila a odniesla med domov. So svojimi deťmi ho jedla celé mesiace a medu vôbec neubúdalo. Jedného dňa omylom preliali med do inej nádoby. Jedli z nej a rýchlo ho minuli. Keď to oznámili Rasululláhovi, povedal: „Keby bol zostal v nádobe, ktorú som poslal, jedli by ste ho, kým trvá svet, a nikdy by ho neubudlo.“

26. Abu Hurajra rozpráva: Priniesol som Rasululláhovi niekoľko datlí a poprosil som ho, aby sa pomodlil, aby im bolo dané požehnanie. Pomodlil sa, aby v nich bolo požehnanie, a povedal mi: „Vezmi ich a daj ich do svojej nádoby. Kedykoľvek budeš chcieť vziať, siahni rukou dovnútra, ale nevysýpaj ju, aby si bral zo zeme!“ Vak, v ktorom boli datle, som neodkladal od seba ani vo dne, ani v noci a jedol som z neho až do čias Usmana (radijalláhu anhu). Dával som jesť aj tým, ktorí boli so mnou, a plné hrste som rozdával ako almužnu (sadaka). V deň, keď sa Usman (radijalláhu anhu) stal šahídom, sa mi vak stratil. 27. Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) rozumel, tak ako Sulajmán alejhis-salám, reči všetkých zvierat. Mnohokrát sa videlo, ako zvieratá prichádzajú a sťažujú sa mu na svojich majiteľov alebo na iných. Rasululláh o tom oznamoval vznešeným sahábom. Pri Hunajne povedal bielej mulici menom „Duldul“, na ktorej išiel: „Ľahni si na zem!“ Keď si Duldul hneď ľahla, vzal zo zeme hrsť piesku a hodil ju na neveriacich.

28. Jedného dňa povedal svojej manželke Hafse (radijalláhu anhá): „Abu Bakr a tvoj otec vezmú do svojich rúk vládu nad mojou ummou.“ Týmito slovami zvestoval radostnú zvesť, že Abu Bakr a Hafsin otec Umar (radijalláhu anhumá) sa stanú kalifmi.

„Ó Hafsa! Abu Bakr a tvoj otec vezmú do svojich rúk vládu nad mojou ummou“ Hadís šaríf

29. Abu Hurajru (radijalláhu ta’ala anhu) ustanovil, aby v Medine strážil datle, ktoré prišli ako zakát. Abu Hurajra chytil jedného človeka, keď kradol datle, a povedal mu: „Odvediem ťa k Rasululláhovi.“ Ale keď zlodej začal prosiť: „Som chudobný, mám veľa detí,“ Abu Hurajra ho pustil. Na druhý deň Rasululláh zavolal Abu Hurajru a spýtal sa: „Čo urobil človek, ktorého si včera v noci pustil?“ Keď mu Abu Hurajra vyrozprával, čo sa stalo, povedal: „Oklamal ťa. Znova príde.“ Nasledujúcu noc naozaj znova prišiel a bol chytený. Znova prosil: „Pre Alaha, pusti ma!“ a opäť sa vyslobodil. Keď tretiu noc znova prišiel a bol chytený, prosby mu nepomohli. Vtedy povedal: „Ak ma pustíš, naučím ťa niečo, čo ti bude na veľký úžitok.“ Abu Hurajra súhlasil. „Ak budeš v noci, keď si ľahneš, recitovať Ájat al-kursí, Alah ta’ala ťa bude chrániť a satan sa k tebe nepriblíži,“ povedal ten človek a odišiel. Na druhý deň, keď sa Rasululláh znova spýtal Abu Hurajru a dostal odpoveď, povedal: „Tentoraz povedal pravdu. Sám je však veľký luhár. Vieš, s kým si sa tri noci rozprával?“ Keď Abu Hurajra povedal: „Nie, neviem,“ povedal: „Bol to satan.“

30. Poslal vojsko na miesto zvané Múta, aby bojovalo proti vojsku byzantského cisára. Traja velitelia zo sahábov (Zajd ibn Hárisa, Džafar ibn Abí Tálib a Abdulláh ibn Raváha) sa jeden po druhom stali šahídmi, a on to, hoci bol vtedy v Medine na minbare, videl, pretože mu to Alah ta’ala ukázal, a oznámil to tým, ktorí boli s ním. 31. Keď posielal Muáza ibn Džabala (radijalláhu ta’ala anhu) do Jemenu ako miestodržiteľa, odprevadil ho až za Medinu, dal mu mnoho rád a povedal: „Už sa nestretneme až do Súdneho dňa.“ Kým bol Muáz v Jemene, Rasululláh (sallalláhu alejhi va sallam) v Medine odišiel na áchiru.

32. Pred svojím odchodom na áchiru povedal svojej dcére Fátime: „Z mojich príbuzných sa ku mne pripojíš ty prvá.“ O šesť mesiacov Fátima (radijalláhu anhá) odišla na áchiru. Nikto z jeho príbuzných nezosnul pred ňou.

33. Kajsovi ibn Šammásovi (radijalláhu anhu) povedal: „Budeš žiť krásnym životom a zomrieš ako šahíd.“ Keď bol Abu Bakr (radijalláhu ta’ala anhu) kalifom, Kajs sa stal šahídom v bitke pri Jamáme proti Musajlimovi al-Kazzábovi. Oznámil aj to, že hazrat Umar al-Fárúk, hazrat Usman a hazrat Ali (radijalláhu ta’ala anhum adžma’ín) sa stanú šahídmi. 34. Zvestoval radostnú zvesť, že krajiny perzského cisára (kisrá) a byzantského cisára (kajsar) prejdú do rúk moslimov a že ich poklady budú rozdelené na Alahovej ceste. 35. Oznámil, že mnohí z jeho ummy pôjdu po mori do gazvy a že v tejto gazve bude aj žena zo sahábov menom Umm Harám. Keď bol hazrat Usman kalifom, moslimovia sa vydali na lodiach na ostrov Cyprus a bojovali tam. Aj táto žena bola s nimi. Tam sa stala šahídkou.3

36. Jedného dňa sedel Rasul alejhis-salám na jednom vyvýšenom mieste. Obrátil sa k tým, ktorí boli s ním, a povedal: „Vidíte aj vy to, čo vidím ja? Prisahám, vidím rozbroje (fitny), ktoré vypuknú medzi vašimi domami a na uliciach.“ V dňoch, keď bol Usman (radijalláhu anhu) zabitý ako šahíd, a potom za čias Jazída, v Medine vypukli veľké rozbroje a na uliciach bola preliata krv mnohých ľudí.

37. Jedného dňa oznámil, že jedna z jeho manželiek povstane proti kalifovi. Keď sa Áiša (radijalláhu ta’ala anhá) na týchto slovách zasmiala, povedal: „Ó Humajra4! Nezabudni na tieto moje slová! Len aby si tou ženou nebola ty!“ Potom sa obrátil k Alimu (radijalláhu anhu) a povedal: „Ak sa jej vec dostane do tvojich rúk, buď k nej mierny!“ O tridsať rokov Áiša (radijalláhu anhá) bojovala proti Alimu (radijalláhu anhu) a padla mu do zajatia. Ali (radijalláhu anhu) ju poslal s poctami a úctou z Basry do Mediny.

38. Hazrat Muávijovi povedal: „Ak jedného dňa budeš vládnuť nad mojou ummou, odmeňuj tých, ktorí konajú dobro, a tým, ktorí konajú zlo, odpúšťaj!“ Hazrat Muávija bol za čias hazrat Umara a hazrat Usmana dvadsať rokov miestodržiteľom v Damasku a potom dvadsať rokov kalifom. 39. Jedného dňa povedal: „Muávija nebude nikdy porazený.“ Keď Ali (radijalláhu ta’ala anhu) počul v bitke pri Siffíne tento hadís, povedal: „Keby som to bol počul skôr, nebol by som bojoval proti Muávijovi (radijalláhu ta’ala anhu).“ 40. Ammárovi ibn Jásirovi (radijalláhu ta’ala anhu) povedal: „Zabijú ťa ľudia, ktorí sú vzbúrenci a neposlušní.“ Ammár sa stal šahídom, keď bojoval spolu s Alim (radijalláhu anhu) proti Muávijovi (radijalláhu anhu). 41. O Hasanovi (radijalláhu ta’ala anhumá), synovi svojej dcéry Fátimy, povedal: „Tento môj syn je plný dobra (chajr). Alah ta’ala skrze neho zmieri dve veľké vojská moslimov.“ Keď mal s veľkým vojskom bojovať proti Muávijovi (radijalláhu anhu), Hasan, aby zabránil rozbroju a aby sa nepreliala krv moslimov, odovzdal Muávijovi (radijalláhu anhu) kalifát, ktorý bol jeho právom. 42. Abdulláh ibn Zubajr (radijalláhu ta’ala anhumá) vypil krv Rasululláha (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), ktorá vyšla, keď mu púšťali krv (hidžáma). Keď to Prorok videl, povedal: „Vieš, čo všetko ťa postihne od ľudí? Aj od teba ľudí postihne mnoho vecí. Oheň džahannamu ťa nespáli.“ Keď sa Abdulláh ibn Zubajr v Mekke vyhlásil za kalifa, Abdulmalik ibn Marván poslal z Damasku na Mekku Haddžádža s veľkým vojskom. Chytili Abdulláha a zabili ho. 43. Pozrúc sa na matku Abdulláha ibn Abbása, povedal: „Budeš mať syna. Keď sa narodí, prines mi ho!“ Keď mu dieťa priniesli, zarecitoval mu do ucha ezan a ikámat a potrel mu ústa vodou zo svojich požehnaných úst. Dal mu meno Abdulláh, vložil ho matke do lona a povedal: „Vezmi otca kalifov a odnes ho!“ Keď to počul chlapcov otec, hazrat Abbás, prišiel a spýtal sa, a on povedal: „Áno, tak som povedal. Toto dieťa je otcom kalifov. Medzi nimi bude Saffáh, Mahdí a ten, kto bude vykonávať namaz s Ísom alejhis-salám.“ Na čelo Abbásovského štátu sa dostalo mnoho kalifov. Všetci pochádzali z rodu Abdulláha ibn Abbása.

„Ó Muávija! Ak jedného dňa budeš vládnuť nad mojou ummou, odmeňuj tých, ktorí konajú dobro, a tým, ktorí konajú zlo, odpúšťaj!“ Hadís šaríf

44. Jedného dňa povedal: „V mojej umme sa objaví mnoho ľudí, ktorých nazývajú ráfiditi. Oddelia sa od náboženstva islam.“

45. Mnohým zo svojich sahábov vyprosil v modlitbe dobro; všetky modlitby boli prijaté a oni videli ich úžitok. Ali (radijalláhu ta’ala anhu) rozpráva: Rasululláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) ma chcel poslať do Jemenu ako kádího (sudcu). Povedal som: „Ó Rasulalláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam)! Neviem súdiť.“ Položil mi svoju požehnanú ruku na hruď a povedal: „Pane môj! Daj jeho srdcu poznať, čo je správne. Daruj mu, aby vždy hovoril pravdu!“ Odvtedy som hneď chápal, kto má pravdu spomedzi tých, ktorí ku mne prichádzali so žalobami, a súdil som spravodlivo.

46. Desiatich ľudí, ktorým Rasululláh zvestoval radostnú zvesť, že vojdú do džanny, nazývajú al-Ašara al-mubaššara. V bitke pri Uhude povedal o jednom z nich, o Sa’dovi ibn Abí Vakkásovi (radijalláhu anhu): „Pane môj! Urob, aby jeho šípy zasahovali cieľ, a prijímaj jeho modlitby!“ Odvtedy bola každá Sa’dova modlitba prijatá a každý šíp, ktorý vystrelil, zasiahol nepriateľa.

47. Položil svoju požehnanú ruku na čelo syna svojho strýka, Abdulláha ibn Abbása, a povedal: „Pane môj! Urob ho hlbokým učencom v náboženstve a vlastníkom múdrosti (hikmet)! Daruj mu poznanie vznešeného Koránu!“ Odvtedy sa Abdulláh ibn Abbás stal vo svojej dobe jedinečným vo všetkých vedách, a najmä v tafsíre, hadíse a fikhu. Sahábovia aj tábi’ovia sa všetko učili od neho. Preslávil sa pod menami „Tardžumán al-Kur’án“, „Bahr al-ilm“ a „Rajís al-mufassirín“ a islamské krajiny sa naplnili jeho žiakmi.5

48. Pre svojho sluhu Anasa ibn Málika sa pomodlil: „Pane môj! Rozmnož mu majetok a deti, predĺž mu život a odpusť mu hriechy!“ Ako čas plynul, jeho majetok a statky sa rozmnožovali. Jeho stromy a vinice každý rok rodili. Mal veľmi veľa detí. Žil stodesať rokov. Na sklonku života, keď povedal: „Pane môj! Z modlitieb, ktoré sa za mňa pomodlil Tvoj Habíb, si tri prijal a daroval mi ich! A ako to bude so štvrtou, s odpustením mojich hriechov?“, počul hlas: „Prijal som aj štvrtú. Buď pokojný!“

„Pane môj! Urob ho (Abdulláha ibn Abbása) hlbokým učencom v náboženstve a vlastníkom múdrosti (hikmet)! Daruj mu poznanie vznešeného Koránu!“ Hadís šaríf

49. Pre Málika ibn Rabíu (radijalláhu ta’ala anhu) sa pomodlil slovami: „Nech je v tvojom potomstve požehnanie!“ Málik mal osemdesiat synov.

50. Keď slávny básnik menom Nábiga prečítal niekoľko svojich básní, Prorok vyslovil modlitbu známu medzi Arabmi: „Nech ti Alah ta’ala zachová zuby!“ Nábiga sa dožil sto rokov a zuby mal biele a lesklé, zoradené ako perly. 51. O Urvovi ibn Dža’dovi (radijalláhu ta’ala anhu) povedal: „Pane môj! Požehnaj jeho obchodu!“ Urva rozpráva: „Odvtedy mi všetky obchody priniesli zisk. Nikdy som nemal stratu.“ 52. Jedného dňa k nemu prišla jeho dcéra Fátima (radijalláhu ta’ala anhá). Od hladu mala tvár zožltnutú. Položil jej ruku na hruď a povedal: „Pane môj, ktorý sýtiš hladných! Nenechaj hladovať Muhammadovu dcéru Fátimu!“ Fátime tvár hneď očervenela a ožila. Až do smrti už nikdy nepocítila hlad.

53. Pre Abdurrahmána ibn Avfa, jedného z al-Ašara al-mubaššara, sa pomodlil o požehnanie. Jeho majetok sa rozmnožil natoľko, že sa o ňom rozprávalo široko-ďaleko.

54. Povedal: „Modlitba každého proroka býva prijatá. Každý prorok sa na tomto svete pomodlil za svoju ummu. Ja sa však modlím, aby mi bolo v Súdny deň dovolené prihovárať sa za svoju ummu. In šá’a lláh, moja modlitba bude prijatá. Budem sa prihovárať za všetkých, ktorí nie sú polyteisti.“

55. Išiel do niektorých dedín okolo Mekky a veľmi sa usiloval, aby prijali imán. Neprijali. Vtedy sa pomodlil, aby ich postihla pohroma ako hlad, ktorý bol v Egypte za čias proroka Júsufa (alejhis-salátu vas-salám). V ten rok nastal v tých krajoch taký hlad, že jedli aj zdochlinu. 56. Utajba, syn jeho strýka Abu Lahaba, hoci bol zaťom Rasululláha (alejhis-salátu vas-salám), neuveril v Rasululláha a ťažko zarmútil Sarvara al-álam (sallalláhu alejhi va sallam). Rozviedol sa s jeho požehnanou dcérou, pani Umm Kulsúm, a hovoril škaredé slová. Prorok sa preto veľmi zarmútil a povedal: „Pane môj! Pošli na neho jedného zo Svojich psov!“ Keď Utajba cestoval za obchodom do Šámu, jednu noc spal medzi svojimi druhmi. Prišiel lev, oňuchal jeho druhov a nechal ich tak. Keď prišiel rad na Utajbu, schmatol ho a roztrhal. 57. Jeden človek jedol ľavou rukou. Prorok mu povedal: „Jedz pravou rukou!“ Ten človek klamal, keď povedal: „Pravou rukou nemôžem pohnúť.“ Prorok povedal: „Tak nech sa ti pravá ruka už ani nepohne!“6 Až do smrti nemohol pravú ruku zdvihnúť k ústam.

58. Perzskému cisárovi Chusrauovi Parvízovi poslal list, aby prijal imán. Podlý Chusrau list roztrhal a posla, ktorý ho priniesol, zabil, a tak sa ten stal šahídom. Keď to Rasul alejhis-salám počul, veľmi sa zarmútil a povedal: „Pane môj! Tak ako on roztrhal môj list, tak Ty roztrhaj na kusy jeho ríšu!“ Ešte za Rasululláhovho života Chusraua prebodol dýkou jeho syn Šírúja. A keď bol Umar (radijalláhu ta’ala anhu) kalifom, moslimovia dobyli celú Perziu a z Chusraua nezostal ani rod, ani ríša.

59. Keď Rasul alejhis-salám na trhu prikazoval dobro a zakazoval zlo (amr bi l-ma’rúf va nahj an al-munkar) a dával rady, jeden ničomník menom Hakam ibn Ás, Marvánov otec, chodil za Rasululláhom (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), otváral a zatváral oči a krivil tvár, a tak sa mu posmieval. Keď sa Rasul alejhis-salám obrátil a uvidel toto jeho škaredé správanie, povedal: „Zostaň taký, akým si sa ukázal!“ Až do smrti mu šklbalo tvárou a očami. 60. Alah ta’ala chránil Svojho Habíba pred nešťastiami. Abu Džahl bol najväčším nepriateľom Rasululláha (sallalláhu alejhi va sallam). Keď zdvihol veľký kameň, aby ho udrel do požehnanej hlavy, uvidel na oboch Rasululláhových pleciach po jednom hadovi; kameň mu vypadol z ruky a utiekol.

61. Keď Prorok vykonával namaz pri Kábe al-Muazzama, podlý Abu Džahl sa opäť, so slovami: „Teraz je ten správny čas,“ chcel na neho vrhnúť s nožom, ale zrazu sa obrátil a utiekol. Keď sa ho druhovia spýtali: „Prečo si sa zľakol?“, povedal: „Medzi Muhammadom (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) a sebou som videl priekopu plnú ohňa. Mnohí ma tam čakali. Keby som bol vykročil, chytili by ma a hodili do ohňa.“ Keď to moslimovia počuli a spýtali sa Rasululláha (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), povedal: „Alahovi anjeli by ho boli chytili a roztrhali.“

62. Vo štvrtom roku po hidžre, pri kmeni Banú Nadír, keď sa Rasululláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) rozprával so svojimi sahábmi pod hradbami židovskej pevnosti, jeden Žid chcel na neho zhora zhodiť veľký mlynský kameň. Keď vystrel ruky ku kameňu, obe ruky mu ochrnuli. 63. V deviatom roku po hidžre prichádzali ľudia z ďalekých krajov v skupinách a prijímali imán. Dvaja neveriaci menom Ámir a Arbad sa pridali k tým, ktorí prichádzali. Kým Ámir hovoril Rasululláhovi (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), že prišli prijať imán, Arbad prešiel za neho a chcel vytasiť meč z pošvy. Ruka ho neposlúchla. Keď mu Ámir z protiľahlej strany dal znamenie, akoby hovoril: „Na čo čakáš?“, Rasul alejhis-salám povedal: „Alah ta’ala ma ochránil pred zlom vás dvoch.“ Keď odtiaľ odišli, Ámir sa spýtal Arbada: „Prečo si nedodržal slovo?“ Ten povedal: „Čo som mal robiť? Koľkokrát som chcel vytasiť meč, zakaždým som videl teba medzi nami dvoma.“ O niekoľko dní, keď bolo jasné počasie, nebo zrazu zakryli oblaky. Do Arbada udrel blesk a zahynul aj so svojou ťavou.

64. Jedného dňa si Rasul alejhis-salám vzal abdest a obul si jednu koženú ponožku (mest), a keď vystrel ruku po druhej, jeden vták schmatol túto ponožku a vytriasol ju vo vzduchu. Vypadol z nej had. Potom vták ponožku spustil na zem. Od toho dňa sa stalo sunnou obuv pred obúvaním najprv vytriasť. 65. Rasul alejhis-salám určil v gazvách a na púšti niektorých zo svojich sahábov za strážcov, aby ho strážili. Keď bol zjavený šesťdesiaty siedmy ajat súry al-Máida, ktorého význam je: „Alah ťa ochráni pred zlom ľudí,“ od toho upustil. Chodil sám medzi nepriateľmi, spal sám a vôbec sa nebál.

„Ó slávny Prorok! Alah ťa ochráni pred zlom ľudí“ Máida: 67

66. Hazrat Anas rozpráva: Rasululláh mal šatku, ktorou si utieral svoju požehnanú tvár. Utieral si ňou tvár, a keď sa zašpinila, hodil ju do ohňa. Špina zhorela, ale šatka nie, naopak, stala sa celkom čistou. 67. Z jednej studne vytiahli vedro vody, on sa z vedra napil a zvyšok vyliali späť do studne. Z tej studne potom vždy voňalo pižmo. 68. Na tele Utbu ibn Farkada (radijalláhu anhu) sa objavila choroba zvaná žihľavka (urtikária). Rasul alejhis-salám ho vyzliekol, napľul si do svojich požehnaných rúk a rukami mu potrel telo. Chorý sa uzdravil. Telo mu voňalo ako pižmo a tento stav trval dlho. 69. Keď Rasul alejhis-salám vykonával namaz, prišiel satan s úmyslom pokaziť mu namaz. Prorok ho chytil svojimi požehnanými rukami. Pustil ho až potom, čo od neho vzal slovo, že už nebude chodiť a kaziť namaz.

70. Vodca munáfikov v Medine, Abdulláh ibn Ubajj ibn Salúl, si pred smrťou zavolal Rasululláha. Prosil ho: „Košeľu, ktorú nosíte, mi dajte na rubáš (kafan)!“ Keďže Prorok mal vo zvyku dať všetko, o čo ho niekto požiadal, daroval mu svoju košeľu. Dokonca nad ním vykonal aj pohrebný (džanáza) namaz. Tisíc munáfikov, ktorí boli v Medine, užaslo nad týmto Rasululláhovým (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) dobrodením a všetci prijali imán. 71. Spomedzi kurajšovských neveriacich Valíd ibn Mugíra, Ás ibn Váil, Háris ibn Kajs, Asvad ibn Jagús a Asvad ibn Muttalib viac ako iní prekračovali všetku mieru v trápení a obťažovaní Rasululláha (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam). Prišiel Džibríl alejhis-salám a priniesol deväťdesiaty piaty ajat súry al-Hidžr, ktorého význam je: „Tým, ktorí sa ti posmievajú, My dáme ich trest…“, a ukázal na Valídovo chodidlo, na pätu druhého, na nos tretieho, na hlavu štvrtého a na oči piateho. Do Valídovho chodidla sa zapichol šíp. Keďže bol veľmi pyšný, pokladal za ponižujúce zohnúť sa, vytiahnuť ho a zahodiť. Železný hrot sa mu zapichol do žily na päte a ochorel na ischias. Ásovi sa do päty zapichol tŕň a noha mu opuchla ako mech. Hárisovi z nosa neustále tiekla krv. Asvad, keď veselo sedel pod jedným stromom, udrel hlavou o strom, a druhý Asvad oslepol, a všetci zahynuli.

72. V Medine žila v kmeni Banú Nadždžár jedna nevšedne krásna žena. Jeden džin sa do nej zaľúbil a stále k nej chodil. Keď Rasul alejhis-salám prišiel do Mediny, jedného dňa, keď ten džin sedel na múre pred dverami tej ženy, žena ho spoznala a povedala: „Prečo ku mne už nechodíš?“ Džin povedal: „Prorok Alaha ta’ala (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) zakázal smilstvo a všetko, čo je harám.“

73. V bitke, ktorá sa nazýva Bi’r Ma’úna, neveriaci porušili dané slovo a okrem jedného či dvoch zabili všetkých sedemdesiatich sahábov, ktorí sa tak stali šahídmi. Medzi nimi bol aj Ámir ibn Fuhajra (radijalláhu ta’ala anhu), ktorého Abu Bakr (radijalláhu anhu) oslobodil z otroctva a ktorý bol medzi prvými, čo prijali imán. Keď Ámira ibn Fuhajru zranili kopijou, anjeli ho pred očami neveriacich vyzdvihli na nebo. Keď to oznámili Rasululláhovi (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), povedal: „Pochovali ho anjeli džanny a jeho duša bola vyzdvihnutá do džanny.“

74. Sa’d ibn Muáz (radijalláhu ta’ala anhu) bol zranený v bitke pri Chandaku a po nejakom čase odišiel na áchiru. Rasululláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) oznámil, že na jeho pohrebnom (džanáza) namaze bolo sedemdesiattisíc anjelov. Keď mu kopali hrob, všade sa šírila vôňa pižma. 75. Jeden zo sahábov menom Safína, ktorého oslobodila Umm Salama (radijalláhu ta’ala anhá), jedna z manželiek Rasululláha (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam), sa nikdy neodlúčil od služby Rasululláhovi. V gazve proti Byzantíncom sa oddelil od vojska a padol do zajatia neveriacich. Keď utiekol a vracal sa, vyšiel proti nemu strašný lev. Povedal: „Ja som Rasululláhov sluha,“ a vyrozprával levovi, čo sa mu stalo. Lev sa o neho obtrel tvárou a očami a kráčal vedľa neho. Neodlúčil sa od neho, aby mu nepriateľ nespôsobil nijakú škodu. Keď sa ukázalo islamské vojsko, obrátil sa a odišiel. 76. Istý Džahdžáh Gifárí sa vzbúril proti kalifovi Usmanovi (radijalláhu ta’ala anhu). Palicu, ktorú Rasululláh (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) vždy nosil v ruke, zlomil o koleno. O rok sa mu na kolene objavila choroba zvaná šír-penče (antrax) a spôsobila mu smrť.

77. Muávija (radijalláhu ta’ala anhu) prišiel z Damasku na hadž a chcel požehnaný minbar Rasululláha (sallalláhu ta’ala alejhi va sallam) odniesť z Mediny do Damasku pre požehnanie. Keď minbar pohli z miesta, zatmelo sa slnko. Všade padla tma a ukázali sa hviezdy. Od toho želania upustil. 78. V bitke pri Uhude Abu Katádovi vypadlo jedno oko a padlo mu na líce. Priviedli ho k Rasululláhovi. Ten mu svojou požehnanou rukou vrátil oko na miesto a povedal: „Pane môj! Urob mu oko krásnym!“ Toto oko sa stalo krajším ako druhé a videl ním lepšie ako druhým. Jeden z vnukov Abu Katádu prišiel ku kalifovi Umarovi ibn Abdulazízovi. Kalif sa ho spýtal: „Kto si?“ On, prednesúc jedno dvojveršie, dal najavo, že je vnukom človeka, ktorému Rasululláh svojou požehnanou rukou vrátil oko na miesto. Keď kalif počul tieto verše, preukázal mu veľkú poctu a bohato ho obdaroval. 79. Ijás ibn Salama rozpráva: Pri Chajbare ma Rasululláh poslal zavolať Aliho (radijalláhu anhumá). Aliho boleli oči. Vzal som ho za ruku a s námahou som ho priviedol. Rasululláh si napľul na svoje požehnané prsty a potrel Alimu oči. Dal mu do ruky zástavu a poslal ho bojovať k bránam Chajbaru. Ali (radijalláhu anhu) vytrhol zo základov bránu, ktorú dlho nemohli otvoriť, a vznešení sahábovia vošli do pevnosti. 80. Jedného dňa sa náš Prorok zastavil v dome svojej dcéry hazrat Fátimy a spýtal sa, ako sa majú. Hazrat Fátima odpovedala: „Ocko môj! Už tri dni sme ja a moje deti nič nejedli ani nepili. Trpezlivo znášame hlad. Na mne nezáleží. Ale stav Hasana a Husajna ma veľmi zarmucuje.“ Vtedy Sarvar al-álam, náš Prorok, povedal: „Ó Fátima! Dcéra moja drahá! Ty si hladná tri dni. A ja som hladný už štyri dni.“ Veľmi sa zarmútil, že jeho požehnaní vnuci, hazrat Hasan a hazrat Husajn, sú hladní… 81. Hazrat Ali sa vydal na cestu, aby pracoval a zarobil, aby svojim požehnaným deťom kúpil niečo na jedenie a nasýtil ich. Keď vyšiel z Mediny, uvidel pri jednej studni beduína, ktorý sa pokúšal napojiť svoje ťavy. Hazrat Ali k nemu pristúpil a povedal: „Ó Arab! Potrebuješ niekoho, kto by ti za mzdu napojil ťavy?“ Beduín povedal: „Áno. Aj ja som práve hľadal takého človeka. Ak chceš, poď a napoj mi ťavy! Za každé vedro, ktoré vytiahneš, ti dám tri datle.“ Hazrat Ali súhlasil a začal ťahať vodu. Vytiahol deväť vedier, keď sa povraz na vedre zrazu pretrhol a vedro zostalo v studni. Keď to beduín uvidel, nahnevane vyskočil zo svojho miesta a na svoje nešťastie udrel hazrat Aliho rukou po tvári. Potom mu za osem vedier vody dal dvadsaťštyri datlí. Hazrat Ali, veľmi zarmútený, siahol rukami do studne. Vzal vedro, ktoré bolo dnu, položil ho na okraj studne a odišiel odtiaľ. Beduín stŕpol od úžasu! Ako jeho ruka dosiahla až na dno takej hlbokej studne?! Nie je ten človek nasledovníkom náboženstva, o ktorom bolo vopred zvestované, že príde? Ovládnutý týmito myšlienkami a užasnutý, beduín povedal: „Jeho prorok je pravý prorok. Uveril som!“ Oľutoval drzosť, ktorú pred chvíľou prejavil, a veľký zločin, ktorý spáchal. So slovami: „Ruky, ktoré sa zdvihnú proti takému človeku, treba odseknúť a kosti im polámať!“ vzal meč do jednej ruky a silno ho spustil na zápästie druhej… Urobil, čo chcel. Pocítil veľmi veľkú bolesť, ale srdce mal teraz pokojné. Vzal odseknutú ruku do druhej ruky a prišiel rovno do Masdžid an-Nabaví. Spýtal sa vznešených sahábov, kde je ich Prorok. Povedali mu, že odišiel k svojej dcére. Vypytoval sa na dom hazrat Fátimy a išiel tam. V tej chvíli si náš Prorok posadil svojich vnukov, hazrat Hasana a hazrat Husajna, na svoje požehnané kolená a kŕmil ich datľami, ktoré priniesol. Kedykoľvek si beduín pomyslel, aká veľká je chyba, ktorej sa dopustil, bol blízko k tomu, aby prišiel o rozum, a z očí mu tiekli slzy ako z prameňa. V takom stave prišiel k domu hazrat Fátimy a zaklopal na dvere. Zvnútra vyšiel Vodca svetov, žiariac nurom ako slnko. Len čo beduín uvidel Proroka, prosil ho: „Uveril som, ty si Alahov Rasul! Ľutujem, čo som urobil, odpusť mi, ó Rasulalláh!“ Keď sa ho náš milovaný Prorok spýtal: „Prečo si si odsekol ruku?“, beduín povedal: „Pretože som sa hanbil nosiť túto ruku, ktorá udrela požehnanú tvár toho, kto uveril v teba!… Nech je moja duša tvojou obetou, ó Rasulalláh!“ Náš milovaný Prorok, more milosti, vzal od beduína odseknutú ruku a so slovami „Bismilláhi r-rahmáni r-rahím“ ju priložil k zápästiu, z ktorého tiekla krv. S Alahovým dovolením a ako zázrak nášho Proroka sa ruka stala takou, aká bola. Alah ta’ala je mocný nad všetkým, Jeho moc siaha na všetko.

„Pane môj! Toto je môj strýko, brat môjho otca. A toto je moja Ahl al-bajt. Tak ako som ich prikryl touto svojou prikrývkou, tak ich aj Ty prikry a ochráň pred ohňom džahannamu!“ Hadís šaríf